Horizontal SlideShow Module v1.8 by JT.
Navráťte sa k svojim koreňom a vy otvoríte bránu do Božského Sveta (Prav). RAMCHAT.
Nevstupujte do iných Svetov so svojimi zákonmi, ale dodržiavajte zákony toho Sveta. RAMCHAT.
Dodržiavajte Zákony Veľkého Ramchu, buďte múdri a dokonalí. RAMCHAT.
Nechoďte za Tmou, ale choďte za Svetlom, lebo idúci za Tmou zhynú bezčasovo. RAMCHAT.
Nepočúvajte tých, ktorí nabádajú ku Krivde, ale počúvajte tých, ktorí nabádajú k Pravde. RAMCHAT.
Nepočúvajte tých čo hovoria, že život je konečný, lebo oni sami nevedia o čom hovoria. RAMCHAT.
Nepočúvajte tých čo hovoria, že váš blížny je váš nepriateľ, ale počúvajte tých čo hovoria, že váš blížny je váš priateľ. RAMCHAT.
Choďte cez mnohé Svety, poznávajte ich a zdokonaľujte Ducha svojho. RAMCHAT.
Poznávajte Múdrosť Boha Jediného (Roda) a pojmete Svetlo Božie na svojej Púti. RAMCHAT.
Nedávajte Védy tým, ktorí ich použijú na zhynutie všetkého živého. RAMCHAT.
Netvorte lživé prikázania a zákony, ktoré idú proti Konom a Zápovediam Božím, lebo seba zahubíte a potomkov svojich zvediete z Púte. RAMCHAT.
Neusilujte sa zachvátiť iné Svety, lebo kto má také úmysly, svoj Svet môže stratiť. RAMCHAT.
Nemyslite si, že mnohé Zeme sú bez života, na nich existuje život, ktorý vy nevidíte, vaše zmysly nezachytia. RAMCHAT.
Nepoužívajte Vajtmany a Vajtmary na zlo, aby ste sa zmocnili druhých Svetov, ale používajte ich na dobro a poznávanie Svetov, a vtedy dosiahnete priateľstvo obyvateľov tých Svetov. RAMCHAT.
Neprejavujte agresivitu voči tým, ktorí k vám prichádzajú z druhých Svetov, lebo ako sa budete chovať vy, taký bude ich názor na všetkých obyvateľov vášho Sveta. RAMCHAT.
Neničte Svet a jeho Prírodu, lebo seba zahubíte a svoj Svet stratíte. RAMCHAT.
Nech žena neodvrhne svojho muža, lebo sa od nej odvrhne Nebeský Rod. RAMCHAT.
Dcéra, narodená vo Svätom Roku nespája sa s mužom v Rodinný Zväzok, jedine vo Svätom Roku. RAMCHAT.
Nech sa nedotkne prst otca inej ženy keď jeho žena nosí jeho dieťa pod svojim srdcom. RAMCHAT.
Ani nemajte iné ženy, okrem svojej v žiadnom čase okrem čiernej hodiny, keď Rod mužský hynie za obranu svojho domu, za obranu svojej Zeme a Viery svojej. RAMCHAT.
Nepoužívajte Faš-Ničiteľ proti svojmu Svetu, lebo svoj živý Svet zničíte a o potomkov svojho Rodu sa pripravíte. RAMCHAT.
Uchovávajte Pamäť o všetkých Predkoch Rodu svojho a získate blahosklonnosť Bohov a Predkov svojich. RAMCHAT.
Vážte si Pútnikov, poslancov Boha Jediného (Roda), počúvajte ich Slová a Múdrosť. RAMCHAT.
Nežite podľa zákonov, ktoré zostavili ľudia aby vás zbavili Slobody, ale žite podľa Zákonov Boha Jediného. RAMCHAT.
Nevyslovujte meno Boha Jediného nadarmo, ale vyslovujte ho len vo Veľké sviatky. RAMCHAT.
Ctite si Nebeských Bohov, Otca a Matku svoju, lebo oni vám dali život, Otec a Matka vám dali Ducha a Telo, a Bohovia Dušu a Svedomie. RAMCHAT.
Neohovárajte tých, ktorí opustili Svet váš, ale hovorte o nich len dobre. RAMCHAT.
Nesúďte tých, ktorí zišli z Cesty Svetla, ale nasmerujte ich znova na Pravú Púť, lebo za svoje činy budú zodpovedať oni pred Svedomím a Rodom. RAMCHAT.
Nehanbite sa za to, čo vám bolo dané vašou podstatou a Rodom Jediným, ale hanbite sa za nepoznanie a nevedomosť. RAMCHAT.
Vážte si Bohov svojich a Jediného Tvorcu a získate kľud a pokoj vo svojom živote, a budú vám otvorené aj Brány Medzisvetia. RAMCHAT.
Stavajte Chrámy vo všetkých Svetoch, poznávajte Múdrosť Božiu, lebo kto Múdrosť Božiu nepoznáva, seba stratí. RAMCHAT.
Sväťte sväto všetky sviatky ktoré vám zanechali vaši Predkovia, okrášľujte svoj život radosťou a blahými činmi na Slávu Bohov a Predkov vašich. RAMCHAT.
Dodržiavajte Moje Zápovede, ktoré som vám dal a dostanete pomoc Moju vo všetkých časoch. RAMCHAT.
Ctite si jeden druhého, syn Matku a Otca, manžel s manželkou žite v súlade. SVAROG.
Na jednu ženu má muž siahnuť – lebo inak sa vám záchrana neprizná. SVAROG.
Bočte od Krivdy a nasledujte Pravdu, ctite si Rod svoj a Roda Nebeského. SVAROG.
Uctievajte si tri dni v týždni – tretí, siedmy a deviaty. Ctite si Veľké Sviatky. Preto je dobré všetkým ľuďom postiť sa v tretie a siedme dni. Ak niekto bude pracovať na deviaty deň, tak nepribudne mu úžitok, ani žrebom, ani talentom hoci v iné dni bez chyby. Deň siedmy ľuďom, dobytku a rybám je daný na pokoj, na telesný oddych. Jeden k druhému chodievajte, priateľka priateľku navštívte, bude vám radostne – spievajte hymny Bohom. SVAROG.
Dodržiavajte Veľký PÔST od spálenia Morény a do svadby Dživy. Chráňte sa ľudia v tom čase Krivdy, dôrazne chráňte brucho pred jedením, ruky pred okrádaním, ústa pred potupovaním. SVAROG.
Ctite si vajcia na česť vajca Koščejov, ktoré rozbil Dažďbog náš, čím vyvolal Potopu. SVAROG.
Ctite si Krutý Týždeň (dnes časovo nie významovo nahradený veľkonočným) – ako smútil Dažďbog náš od ukrižovania do záchrany Labuťou-Dživou, tak aj vy smúťte pokojne. A nepite nápoj chmeľový, nevyslovte slovo nadávky! SVAROG.
Oslavujte Kupalské dni. Spomínajte na víťazstvo Perúna, ako Perún porazil zvera-Skipera a ako svojim sestrám dal Slobodu, ako ich očistil vo vodách Irija. SVAROG.
Oslavujte Perúnov deň. Ako Perún šiel na piaty deň k Dive ruku pýtať, ako Perún zvíťazil a z Nebies zniesol Boha Velesa, spomínajte si na svadbu Perúnovu! SVAROG.
Ctite si Ladu-Matičku a Nebeského Roda. Ochrancov Rodov Rasy Veľkej a potomkov Roda Nebeského. SVAROG.
Po svojej žatve si spomínajte na Zlatohôrku, ctite si aj Deň Volchva Múdreho, syna Indru, Jasného Sokola. SVAROG.
Ctite si deň Makoše-Matičky, Svetložiariacej Veľkej Matky, Nebeskej Bohorodičky. SVAROG.
Ctite si deň Tarcha Dažďboga, pripomínajte si jeho sobáš. SVAROG.
Ctite si Veľkú Ingliu a Bohov Vašich, ktorí sú skutočne poslaní od Boha Roda Veľkého. SVAROG.
Vážte si starobu a ochraňujte mladosť, poznávajte Múdrosť, ktorú vám zanechali Predkovia Vaši. SVAROG.
S inými Rodmi žite v súlade, pomáhajte, keď vás žiadajú o pomoc. SVAROG.
Nežiaľte dať svoj život na obranu svojho Domu, na obranu Roda svojho a Svätej Viery svojej, na obranu Svätej zeme svojej. SVAROG.
Nevnucujte Svätú Vieru nasilu ľuďom a pamätajte, že výber Viery je osobnou záležitosťou každého slobodného človeka. SVAROG.
Ctite PASCHU a spomínajte na pätnásťročný prechod z Daárie do Rassénie, ako šestnáste Leto slávili naši Predkovia Nebeský Rod na záchranu pred Veľkou Potopou. SVAROG.
Žite vo zväze s Prírodou, neničte ju, lebo ona je opora Života vášho a celého Rodu živého. SVAROG.
Neprinášajte na Oltár krvavé obety, nehnevajte Bohov vašich, lebo mrzké je im prijať krv nevinnú od tvorov Božích. SVAROG.
Ochraňujte pevnou rukou vaše Kapištia a Svätilištia, pomáhajte všetkými silami všetkým Pútnikom a Kapenom, ktorí uchovávajú Prastaré Tajomstvá, Slovo Božie, Slovo Múdrosti. SVAROG.
Nejedzte potravu s krvou, lebo budete ako zvery divé a mnohé choroby vás navštívia. Jedzte stravu čistú, ktorá rastie na poliach vašich, v lesoch a sadoch vašich, nadobudnete vy vtedy sily ohromné, sily svetlé a nepostihnú vás choroby a mučenia so strádaním. SVAROG.
Nestrihajte si vaše vlasy plavé, vlasy rôzne ani so šedinami, lebo múdrosť Božiu nedosiahnete a zdravie stratíte. SVAROG.
Vychovaj otec synov s dcérami, priuč ich životu správnemu, vychovaj v nich lásku k práci, úctu k mladosti a ctenie si staroby. Osvieť ich životy Svätou Vierou a Múdrosťou Prvopredkov. SVAROG.
Nechváľte sa svojou silou pred slabými aby sa vystrašili a báli sa vás, ale získavajte slávu a silu v bojoch s nepriateľom. SVAROG.
Nehovorte lživo proti vášmu blížnemu, chráňte si ústa pred potupovaním. SVAROG.
Konajte činy dobré, nech sú na slávu Roda Nebeského a veľkých Predkov Vašich a Svätej zeme vašej. SVAROG.
Aké činy vám učinia ľudia, také aj vy čiňte im, lebo každý čin sa meria svojou mierou. SVAROG.
Darujte desiatu časť z vášho dostatku Bohu Jedinému, ale stú časť vodcovi a jeho družine, aby ochraňovali zem vašu. SVAROG.
Neodvrhujte neznáme a neobjasnené, ale usilujte sa neznáme spoznať a neobjasnené objasniť, lebo Bohovia pomáhajú tým, ktorí sa snažia o poznanie Múdrosti. SVAROG.
Neberte život vášmu blížnemu, lebo nie vy ste mu ho dali ale Bohovia; no nešetrite životy nepriateľov ktorí napádajú vás a zeme vaše, lebo oni proti vôli Bohov prišli. SVAROG.
Neprijímajte dary a odmeny za činy, ktoré ste vykonali pri pomoci Daru Bohov, a to ani za dobré činy vaše, lebo prepadne Dar Bohov vám daný a nikto nepovie, že tvoríte pre blaho. SVAROG.
Ctite si Rodičov svojich a zotrvávajte v starostlivosti o nich, lebo ak vy prejavíte starostlivosť o nich, tak aj o vás prejavia starostlivosť dietky vaše. PERÚN.
Uchovajte si pamäť o všetkých Predkoch Rodov vašich a vaši potomkovia budú pamätať na vás. PERÚN.
Obraňujte starých a malých, otcov a matky, synov a dcéry, lebo to sú Rodní vaši, múdrosť a kvet národov vašich. PERÚN.
Vychovávajte v dietkach svojich lásku k Svätej zemi Rasy, aby sa nedali oklamať čudesami zámorskými, ale aby mohli samé vytvoriť zázraky zázračnejšie a prekrásne na slávu Svätej zeme vašej. PERÚN.
Nekonajte zázraky na svoje blaho, ale tvorte zázraky pre blaho Rodu svojho a Roda Nebeského. PERÚN.
Pomôžte blížnemu v jeho biede, lebo príde k vám bieda a pomôžu aj vám blížni vaši. PERÚN.
Tvorte diela dobré na slávu Rodu vášho a Predkov vašich a poskytnutá vám bude ochrana od Bohov Svetlých vašich. PERÚN.
Pomáhajte všetkými silami stavať Kapištia a Svätilištia, uchovávajte Múdrosť Božiu, Múdrosť Prastarú. PERÚN.
Umývajte si po práci ruky svoje, lebo kto ruky svoje neumýva, ten silu Božiu stráca. PERÚN.
Očisťujte sa vo vodách Irija (dnešný Irtyš) čo tečie rieka vo Svätej zemi, aby ste umyli telo svoje biele, posvätiac ho Božou silou. PERÚN.
Posilňujte na Zemi vašej Zákon Nebeský, ktorý vám dali Svetlí Bohovia vaši. PERÚN.
Ctite, ľudia, dni rusalské, dodržiavajte Božie sviatky. PERÚN.
Nezabúdajte na Bohov vašich, zapaľujte na slávu Bohov vy kadidlá a ľúbezné vône a získate blahosklonnosť a milosť Bohov vašich. PERÚN.
Neurážajte susedov svojich, ale žite s nimi v pokoji a súlade. PERÚN.
Neponižujte dôstojnosť druhých ľudí a nebude ponížená dôstojnosť vaša. PERÚN.
Nespôsobujte nešťastie ľuďom iných vier, lebo Boh-Tvorca Jediný je nad všetkými Zemami... a nad všetkými Svetmi. PERÚN.
Nepredávajte zem svoju za zlato a striebro, lebo prekliatie na seba privoláte a nebude vám odpustené po všetky dni. PERÚN.
Obraňujte vy zem svoju a zvíťazíte vy zbraňou pravou nad všetkými nepriateľmi Rasy. PERÚN.
Obraňujte Rody Rassénov a Svätorusov pre Cudzozemskými nepriateľmi, lebo títo idú na zeme vaše so zlým úmyslom a zbraňou. PERÚN.
Nechvastajte sa svojou silou odchádzajúc do Boja, ale chváľte sa z poľa Bojového schádzajúc. PERÚN.
Uchovajte v tajnosti Múdrosť Božiu, nedávajte Múdrosť Tajnú jazyčníkom. PERÚN.
Nepresviedčajte tých ľudí, ktorí vás nechcú počúvať vás a rozumieť slovám vašim. PERÚN.
Obraňujte Kapištia a Svätilištia pred zneuctením jazyčníkmi, ak neubránite vy Svätyne Svätej Rasy a Vieru Predkov vašich, navštívia vás roky horkosti a nešťastia so strádaním. PERÚN.
Kto odíde zo zeme svojej do cudziny hľadajúc ľahký život, ten je zradca Rodu svojho a nenájde odpustenie od svojho Rodu, lebo odvrátia sa Bohovia od neho. PERÚN.
Neradujte sa cudziemu nešťastiu, lebo kto sa raduje cudziemu nešťastiu, ten k sebe nešťastie privoláva. PERÚN.
Nehovorte zle a nesmejte sa tým, ktorí vás milujú, ale odpovedajte vy na lásku láskou a dostane sa vám ochrany Bohov vašich. PERÚN.
Milujte blížneho svojho ak je toho hoden. PERÚN.
Neberte si za ženy brat sestru svoju a syn matku svoju, lebo Bohov rozhneváte a krv Rodu zahubíte. PERÚN.
Neberte si ženy s čiernou kožou, lebo poškvrníte dom a svoj Rod zahubíte, ale berte si ženy s bielou kožou, svoj dom preslávite... a svoj Rod predĺžite. PERÚN.
Ženy nenoste mužský odev, lebo ženskosť stratíte, ale noste ženy to, čo vám prináleží. PERÚN.
Nerušte uzly Zväzu Rodinného, Bohmi posvätené, lebo proti zákonu Boha-Tvorcu Jediného pôjdete a šťastie svoje stratíte. PERÚN.
Nech sa nezabíja dieťatko v lone matky, lebo kto zabije dieťa v lone privolá na seba hnev Boha-Tvorcu Jediného. PERÚN.
Milujte ženy mužov svojich, lebo oni sú záštita a opora vaša a celého Rodu vášho. PERÚN.
Nepite veľa nápoja chmeľového, poznajte mieru v pití, lebo kto veľa nápoja chmeľového pije stráca stav ľudský. PERÚN.
Blahoslavení Svarogom prvorodení Rodu, nech sa spájajú Rodinným Zväzkom v Letá Múdrosti svojej. LADA BOHORODIČKA.
Tá zo žien, ktorá sa zriekne svojho muža a Rodu jeho, nie je dôstojná byť Matkou a nespozná ona Šťastia a Radosti vo svojom živote, ale iba horkosť strát. LADA BOHORODIČKA.
Ak sa niektorá Matka zriekne svojho dieťaťa, v mukách narodeného, nedosiahne ona pokoja v Duši svojej ani vo Svete Javi, ani vo Svete Navi a Svarga Prečistá sa pred ňou ukryje naveky. LADA BOHORODIČKA.
Nech vloží každá Matka Dušu svoju do všetkých činov svojich a vytvorí v Dome svojom Pokoj, Ladnosť a Radosť. LADA BOHORODIČKA.
Nech nezrieka sa dcéra Božia svojej povinnosti pred Rodom a nech sa nezriekne rodenia dietok v súlade s Povinnosťou pred Rodom. LADA BOHORODIČKA.
Nech vládne v Rodinnom Zväze len Lad a Láska a nepostihnú Rodinný Zväz tento útrapy, lichotenie a straty. LADA BOHORODIČKA.
Žite, ľudia, vo Zväze s Prírodou, rozmnožujte ju, ale nehubte ju. LADA BOHORODIČKA.
Nech príjme dcéra Božia v Rodinnom Zväze manžela sebe zasľúbeného, a nech ho ľúbi a ctí si ho ako Boha-Obrancu svojho. LADA BOHORODIČKA.
Nech prijme syn Boží v Rodinnom Zväze manželku sebe zasľúbenú a nech ju ľúbi a ctí si ju ako Bohyňu-Ochrankyňu Kozuba svojho a pokračovateľku Rodu svojho. LADA BOHORODIČKA.
Uchovávajte Rodinné Zväzky vaše, Bohmi posvätené, v časoch radostných aj v časoch bolestných a pomôžu vám Svetlí Bohovia a rozmnožia sa prastaré Rody vaše. LADA BOHORODIČKA.
Ochraňujte, dcéry Božie, od malička vlasy plavé – česť Rodov svojich, zapletajte si svoje vlasy plavé do vrkočov dlhých, pokrývajte ich ochrannými symbolmi. LADA BOHORODIČKA.
Vstávajte zo snov s Jasným Slniečkom, na odpočinok nech vás odprevádzajú Hviezdy Jasné. LADA BOHORODIČKA.
Ak pribudne v Rodoch mladší syn Rodičom, podporí on Rodičov svojich v dňoch staroby, tak ako aj oni podporovali jeho v dňoch jeho mladosti. LADA BOHORODIČKA.
Ak je v slávnom Rode vašom viac ako šesť dcér, tak lepšie vám bude spojiť sa so silným Rodom, v ktorom je viac ako šesť synov. A toto blahodarné spojenie Rodov vaše posilní prastaré a slávne Rody vaše. LADA BOHORODIČKA.
Čím viac detí bude v Rodoch vašich, tým viac Lásky, Radosti a Šťastia príde do Rodov vašich, lebo deti vaše posilňujú Rody vaše a privádzajú ich k veľkosti a prekvitaniu. LADA BOHORODIČKA.
Nikdy nezabudnite, dietky Rasy Veľkej, na Bohov-Ochrancov Rodov vašich, lebo všetci Bohovia-Ochrancovia a múdri Predkovia vaši sú mohutné korene Rodov vašich, zdroj života a prekvitania Rodov vašich. LADA BOHORODIČKA.
Duchom naplnený Rodinný Zväzok, posvätený je všetkými živlami a Bohmi Nebeskými. STRIBOG.
Muž, ktorý nemá deti, nenapĺňa povinnosť pred Rodom svojim a Rasou Veľkou, lebo dietky jeho sú pokračovaním Rodu prastarého jeho. STRIBOG.
Nepohasne Oheň sŕdc a kozubov vašich, ak žiť budete podľa Svedomia svojho a nie podľa učenia cudzozemcov. STRIBOG.
Nepoškvrňujte vy hnilobou svojou Svätú zem Predkov vašich, ktorá poliata je Krvou a Potom Dedov vašich. STRIBOG.
Uľahčujte odchod blízkym vašim cez Krody Veľké a Lode priestranné, aby mohli Duše blízkych vašich s dymom Krodovým dvihnúť sa do Svargy Prečistej k Predkom Vašim. STRIBOG.
Ctite pamiatku Predkov svojich prinášaním nekrvavých obiet, lebo čo obetujete vy im, to aj budú mať oni. STRIBOG.
Nehubte Duše svoje snažiac sa o blahá zemské, lebo všetky blahá Sveta Javi nevytvoria ani najmenšie blaho Sveta Pravi. STRIBOG.
Neplnenie Zápovedí mnohých zbavuje človeka pomoci Bohov a Predkov jeho, lebo iba tím, ktorí dodržiavajú Zápovede a Dva Veľké Princípy pomáhajú všetci Bohovia. STRIBOG.
Završujte všetky spory medzi Rodmi bratským mierom, ale bitky s nepriateľmi víťazným mierom. STRIBOG.
Do vytvorenia svojho Rodinného Zväzku nech srdce Vaše vždy bude pokorné Rodičovskej vôli, lebo život bez Rodičovského požehnania je horší poroby. STRIBOG.
Nechoďte, ľudia Rodov Rasy Veľkej, proti Čistému Svedomiu svojmu a prastarým zákonom Rodov vašich, lebo na okolitých Cestách života vášho niet pokoja pre Dušu vašu. STRIBOG.
Obraňujte, ľudia Rodov Rasy Veľkej, Rodičov svojich a Starcov Rodov vašich, lebo niet nikoho Bližšieho a Múdrejšieho pre vás, než Rodičia a Starci prastarých Rodov vašich. STRIBOG.
Nevytvárajte, ľudia Rodov Rasy Veľkej, voľný vietor v hlavách svojich, hromové mračná v rečiach svojich a hroznú búrku v srdciach svojich. STRIBOG.
Pamätajte, ľudia Rodov Rasy Veľkej, že bohatstvo a prekvitanie prastarých Rodov vašich je od počiatku uložené v malých dietkach vašich, ktorých výchova patrí vám v láske, blahu a láske k práci. STRIBOG.
Vedzte, ľudia Rodov Rasy Veľkej, že zmysel života a prekvitania Rodov vašich stojí na štyroch prastarých základoch, to je Viera, Svedomie, Láska a Vôľa. STRIBOG.
Tvorivo budujte, ľudia Rodov Rasy Veľkej, podľa velenia srdca svojho, lebo srdce vaše je nevysýchajúci zdroj oduchovnenia a Božskej Sily. STRIBOG.
Nech nie je Rodinný Zväzok medzi narodenými v Jednom Lete okrem narodených v Jeden Deň a Jednu Hodinu. ODIN.
Najväčšie a najcennejšie drahocennosti vo Svete sú Meč, Svedomie a Múdrosť. Nič iné neprinesie rozkvet Rodu. ODIN.
Naučte sa všetky umenia a prastarú Múdrosť, ktorú si uchovávajú vaše Rody od prvopočiatku, a tiež poznávajte umenia a prastarú Múdrosť iných národov, ale nie všetko naučte iné národy. ODIN.
Pamätajte, že za hlt zo zdroja Múdrosti Prastarej nie je škoda ani svoj zrak dať, lebo ten, kto pozná Runy bez očí vidí. ODIN.
Neodkrývajte tajomstvo Rún iným národom, lebo použijú prastarú tajnú Múdrosť a Veľkú Silu Prírody proti vám a Rodom vašim. ODIN.
Každý zomrelý sa musí odobrať do Nebeského Sveta na Ohnivom Korábe alebo cez Veľkú vatru Krody a dobro jeho musí sa vydvihnúť na Koráb alebo Krodu. Lebo každý musí prísť do Valhaly s tým dobrom, ktoré bolo s ním vo vatre a využívať to, čo sám uložil do Zeme. ODIN.
Popol zomrelého treba hádzať do vôd rieky alebo mora, alebo dať do džbánu a zakopať ho do zeme a na Pamiatku po Známych ľuďoch je nutné nasypať pahorok a po všetkých Zaslúžilých ľuďoch treba postaviť Pamätný Kameň. ODIN.
Na začiatku Zimy sa patrí prinášať nekrvavé obety prastarým Bohom za darovanú úrodu, v strede Zimy za jarný rast, v strede Jari za Víťazstvo. ODIN.
Každý skutočný muž z ľubovoľného prastarého Rodu musí vedieť, že Svedomie a Meč sa musí od detstva chrániť. ODIN.
Nie je dovolené odpustiť tomu, kto úmyselne koná zlo, lebo zlo, ak ostane bez trestu bude narastať, ale vina za rozmnoženie sa tohto zla leží na tom, kto nechal toho, kto vykonal zlo bez trestu a nepriviedol ho na pravý Boží súd. ODIN.
Vždy buďte pevní a rozhodní v bojoch s nepriateľom a nevypúšťajte z rúk meče svoje ochraňujúc prastaré Rody svoje a nasledujte Pravú Cestu do Čertogov Valhaly. ODIN.
Nedopúšťajte, ľudia, odveký strach pred neznámym v srdciach svojich a hlúposť a nevedomosť do myšlienok a reči vašej. ODIN.
Každý hodný muž z ľubovoľného prastarého Rodu musí vedieť, že rozvoju a rozmnoženiu jeho prastarého Rodu pomáhajú iba štyri Veľké Sily: Čisté Svedomie a Prastará Viera, Ostrý Meč a Láska k Práci. ODIN.
Odpovedajte, ľudia, za dobro iba dobrom a netvorte zlé a nepotrebné tam, kde vás prijali s dobrom a otvorenou Dušou. ODIN.
Neodpovedajte, ľudia, dobrom za spôsobené vám zlo, lebo ak odpovedať budete dobrom na zlo, tak čím budete odpovedať na dobro. ODIN.
Vedzte, ľudia, že každý potomok Prastarých Bohov musí mať Rodovú Vieru, jasný Rozum, zvedavý Um, ľúbiace a chrabré Srdce, čisté Svedomie, silné Ruky a pevnú Vôľu. ODIN.
Kto má blahoslavenie Boha Perúna na Zväzok Rodinný, nech nebude medzi nimi ani Rati, ani Fatty. TARCH DAŽĎBOG.
Kto oddal časť svojej Duše dietkam, ten neumenšil Dušu svoju, ale preumnožil ju. TARCH DAŽĎBOG.
Kto Ľúbosť premárni, ten ju stratí, ale kto Ľúbosť vyžaruje, ten ju umnožuje. TARCH DAŽĎBOG.
Vedzte, ľudia Rodov Rasy Veľkej, že náležité je s ľúbosťou a dobrotou sa chovať ku všetkému živému, stvorenému na Midgard-Zemi. TARCH DAŽĎBOG.
Kto poláska a zohreje dieťa sirotu, ten čin malý vykonal, ale kto ju zohrial, dal aj strechu nad hlavou a priučil ju láske k práci, ten čin veľký zavŕšil. TARCH DAŽĎBOG.
Kto nepodporuje Rody svoje a Vieru svoju v čas hodiny ťažkej, ten je zradca Rodu svojho a nebude mu odpustené nič po všetky dni bez ostatku.
Nech vo všetkých činoch vašich Svedomie a Kony Rita budú meradlom všetkého. TARCH DAŽĎBOG.
Odháňajte od seba myšlienky a činy cudzozemské, ktoré vedú do Pekla Bezmerného. TARCH DAŽĎBOG.
Ctite si Védy Prastaré a nech Slovo Véd žije v ústach vašich! TARCH DAŽĎBOG.
Ochraňujte životy Rodovičov a blížnych vašich a poskytnutá vám bude pomoc od Bohov Vyšných vašich! TARCH DAŽĎBOG.
Kto chráni dieťa svoje pred tvorivou prácou, ten hubí Dušu dieťaťa svojho. TARCH DAŽĎBOG.
Kto pritakáva chlipnostiam dieťaťa svojho, ten hubí veľký Duch dieťaťa svojho. TARCH DAŽĎBOG.
Védy sa poznávajú skrz živé Slovo, lebo iba živé Slovo odhaľuje zmysel, ukrytý vo Védach. TARCH DAŽĎBOG.
Nehubte Prírodu vašu a Krv Rodov vašich, lebo to sú dve Veľké Sily, ktoré umožňujú pokračovať v jestvovaní Prastarým Rodom vašim. TARCH DAŽĎBOG.
Pamätajte, dietky Rodov Rasy Veľkej, že Rodinný Zväzok bez Božieho a Rodičovského blahoslavenia nie je ochránený pred starosťami a nepochopením. TARCH DAŽĎBOG.
Úvod /  Hľadanie Pravdy /  Hľadanie /  ZÁKLADŇA V ANTARKTÍDE
ZÁKLADŇA V ANTARKTÍDE
Hľadanie pravdy - Hľadanie
 
 
Skôr, než sa dostaneme k samotnej tajnej základni nacistov v Antarktíde sa pozrime na to, čo dosiahli nacisti vo Vesmíre. Možno sa to mnohým zdá „pritiahnuté za uši“, ale nehovoríme o fantázii. Ba práve naopak, ide len o holé fakty.
 
V strede apríla roku 1991 vylovilo plavidlo pobrežnej stráže USA z mora „zatúlaný“ pristávací modul s astronautmi. Na prvý pohľad nič mimoriadne, veď kozmické lety už nemohli nikoho v roku 1991 prekvapiť. Trochu zvláštne bolo vari iba to, že flotila, ktorá ich mala astronautov vyloviť sa akosi „oneskorila“. No aké bolo prekvapenie členov pobrežnej stráže, keď vylovení „astronauti“ hovorili „neznámym“ jazykom (nemecky) a navyše tvrdili, že sú pilotmi nemeckej Luftwaffe. Americké médiá priniesli aj snímky týchto troch „astronautov“, ba dokonca aj ich mená: Holz Siegmar, Heinrich Von, Schulz Fellenberg. Po štarte pri výstupe na orbitálnu dráhu utrpeli haváriu, následkom ktorej sa situácia s ich letom vyvinula tak, že pristáli až po 47 rokoch. Čo sa presne stalo a ako to, že nezahynuli sa sotva dozvieme. Oni sami boli zmenami na zemi veľmi prekvapení. Hoci išlo na prvý pohľad o očividnú senzáciu, správa sa z novín rýchlo „vytratila“ a dnes si už akosi nikto nič „nepamätá“... Žeby ďalšia náhoda?
 
Dnes už nie je tajomstvom, že nacistická organizácia Ahnenerbe – Dedičstvo Predkov – už v 30-tych rokoch minulého storočia uskutočnila množstvo výprav do Tibetu a Indie, kde sa dostali k ohromnému množstvu informácií, ktoré dokázali aj využiť. V našom článku si povieme ešte aj o tom, čo našli a ako založili tajnú základňu v Antarktíde. Jeden z hlavných pohlavárov Tretej ríše – Martin Borman – na nej strávil tri roky ešte pred vypuknutím Druhej svetovej vojny. No a r. 1947 sa na ňu opäť vrátil a prevzal jej velenie. Z prostredia ruskej spravodajskej služby je známe, že k podobnému druhu informácii sa nakoniec v Tibete dostali aj čínski okupanti, ktorí na základe ich použitia začali svoj nezávislý vesmírny program.
 
Nie je tajomstvom, že po kapitulácii Nemecka sa do rúk víťazných spojencov dostali mnohé materiály, ktoré svedčia o pokročilom výskume a výdobytkoch Nemcov. Hoci veľa z týchto projektov nebolo zavŕšených, už samotný fakt ich existencie vyvoláva hrozivý údiv. Väčšiny takýchto materiálov sa zmocnili Američania, ktorí pracovali v tomto smere oveľa cieľavedomejšie. Asi aj preto, lebo sa veľmi „netrápili“ s vojnovými akciami počas Druhej svetovej vojny. Treba povedať aj to, že tí z nemeckých vedcov, ktorí sa ocitli v čase kapitulácie Nemecka v krajine a nestihli – alebo nemali byť  – evakuovaní na základňu na Antarktíde, dávali prednosť zajatiu u Američanov. Teda nielen vrchný šéf nacistickej rozviedky na Východnom fronte generál SS Göhlen, ktorý „kamarátsky“ prešiel do americkej armády ako päťhviezdičkový generál a dokonca okrem iného odovzdal Američanom kompletnú špionážnu sieť nacistických agentov SS vo Východnom bloku. Američania používali po vojne tú istú špionážnu sieť ako nacisti až do polovice 50-tych rokov minulého storočia, keď už si po vzniku CIA vybudovali vlastnú špionážnu sieť a špecialistov SS odovzdali novovzniknutej západonemeckej spravodajskej službe BND. Čo iné, ako fašistické metódy možno čakať od Američanov, vrátane vojenského zločinu proti Srbom? Dnes je z mnohých kníh známe aj to, že na rozpade bývalej Juhoslávie sa dohodli vtedajší nemecký kanclér Helmut Kohl a vtedajší americký prezident, člen Illuminati G. Bush starší. Spomeňme napríklad knihy CIA’s GREATEST HITS, alebo COSMICS TOP SECRET.
 
Ak by sme chceli dostať podrobnejší obraz o nemeckých výdobytkoch 30-tyh a 40-tych rokov minulého storočia, stačí si napríklad pripomenúť spomienky Alberta Speera, osobného architekta A. Hitlera:
 
„Reaktívne lietadlo nebola jediná novinka s takými vlastnosťami, ktoré ďaleko prekračovali technické možnosti zbraní protivníka. Koncom roku 1944 mali do sériovej výroby postúpiť lietajúce riadené zariadenia s výbušnou náplňou, či raketoplán letiaci ešte rýchlejšie ako reaktívne lietadlo. Boli vyvinuté rakety proti lietadlám, ktoré sa navádzali samé na tepelné zdroje. Mali sme torpédo, ktoré samo dokázalo nájsť a sledovať vojenské plavidlo, aj ak trvale menilo smer. Bol ukončený vývoj rakety zem-vzduch“.
 
Hoci verejnosti je ešte čo-to známe o nemeckom raketovom programe V1 a V2, informácie nie sú ani zďaleka dostatočné na pochopenie podstaty a účinnosti týchto projektov. Práve raketa V2 sa vyvinula na medzikontinentálnu strelu a slúžila aj ako kozmický nosič, čo ani zďaleka to nezahŕňa kompletný rozsah nemeckých vývojových aktivít. Napríklad projekt V-7 bol vývoj lietajúceho stroja v tvare taniera... aké projekty boli medzi tým a bol V-7 posledný?
 
Ak sa vám zdá, že ide veľkú fantazmagóriu a také niečo, ako pristátie nacistickej kozmickej lode v „modernom veku“ by sotva ušlo všetkým svetovým médiám, tak sa pozrime na udalosť oveľa novšiu, ktorá sa odohrala len r. 2010 a o ktorej naše „nezávislé“ médiá tiež akosi „zabudli“ informovať. V r. 2010 celá planéta zažila „exhibíciu“ lietajúcich predmetov, ktoré boli nasnímané mnohými ľuďmi a dodnes tieto zábery môžete vidieť na youtube. Začalo to v Moskve, kde sa priamo nad Kremľom dvakrát za ten istý deň ukázala lietajúca pyramída, ktorej jedna hrana merala cca 1,5 km. Visela nehybne niekoľko minút a potom odletela. Ruské médiá síce tento fenomén odvysielali, ale išlo len o zábery urobené na mobilnom telefóne náhodných okoloidúcich svedkov. Našťastie, jeden z tých, kto videl tento lietajúci objekt na vlastné oči bol pracovník jedného televízneho kanálu. Po nasnímaní javu sám priniesol túto správu do redakcie a senzáciu odvysielali. No akosi nás neprekvapuje, že nijaká televízia nevyslala spravodajský tím, aby to nasnímal profesionálnou kamerou... Správa bola síce odvysielaná, na youtube ju stále nájdete, no inak upadla do mediálneho zabudnutia. Dodajme iba toľko, že o pol roka nato bola taká istá lietajúca pyramída nasnímaná v Číne, o tri mesiace nato v Španielsku, Anglicku, Francúzsku a Japonsku. Koncom roka ju zaznamenali aj na Taiwane v čase obyčajnej búrky. A čo s tým dnes..?


 
 
 
Vráťme sa však k Ahnenerbe, t.j. výskumom tejto organizácie, ktorá patrí k jednej k najzáhadnejším vôbec. No pred tým, ako budeme pokračovať, si pripomeňme podstatu práce nášho mozgu, ktorý sa delí na ľavú a pravú pologuľu. Ľavá časť funguje ako veľmi rýchly počítač, no celá jej činnosť je založená na kombinovaní známych faktov, ktoré iba veľkou rýchlosťou porovnáva. Pravá časť mozgu je zase príznačná tým, že ten, kto ju používa dokáže tvoriť úplne nové a neočakávané veci. Teda neočakávané pre tvarov a biorobotov, pretože títo nedokážu používať pravú polovicu mozgu, t.j. z pohľadu bieleho človeka ani nevedia myslieť. Ľudia takto fungujúci si z podávanej informácie nedokážu obrazným spracovaním vyextrahovať informačný obsah skrytý vnútri, a preto sa zameriavajú iba na informačný šum, t.j. namiesto priestoru majú plochu. Ak im niekto iný sugestívnym spôsobom poradí, že hento či tamto je podvrh, tak túto informáciu sú schopní bez „priestorového „ spracovania vziať a považovať ju za pravdu. Toto je príklad mnohých „znalcov“, ktorí trávia svoj čas vo virtuálnej realite internetu, najmä rôznych „chatov“. Stačí, aby sa medzi nich vhodne dostal niekto znalý ovplyvňovacích techník, a ich – hoci pôvodne aj veľký – záujem rýchlo upadá. Dve-tri „dobré“ rady a hneď všetci vedia čo je „hoax“ a čo pravda pravdúca... toto samozrejme nie je prípad zdravomysliacich ľudí. No tvari to neurobili náhodou. Takýto spôsob ovplyvňovania myslenia spôsobí, že ľudia prestanú – a aj naozaj prestali – v prastarých mýtoch vidieť koncentrovanú minulosť, ale vylievajú dieťa aj so špinavou vodou. Ale o mýtoch a ich interpretácii si povieme niečo viac nabudúce.
 
Niekedy jednoducho nie je možné povedať veci priamo, a to z rozličných dôvodov. Pozrime sa napríklad na známe knihy Lobsanga Rampu. Mnohí chceli silou mocou dokázať, že je to len podvrh a výmysel, no samotný dalajláma o nich povedal, že urobili pre Tibet väčšiu službu ako všetko ostatné. Takže nenazval ich klamstvom ani on. A kto bol naozaj ich autor? Podľa údajov z prostredia ruskej spravodajskej služby to bol jeden z členov nacistickej výpravy do Tibetu, ktorý tam ostal a vrátil sa až hodne neskoro po vojne. Tak či onak, zdravomysliaci človek vezme z jeho kníh informáciu, ktorá je dôležitá, ľavopolguľový naprogramovaný biorobot sa zameria na informačný balast. Práve preto je staroverecký prístup v tom, že študujeme všetko, ale uzávery robíme na báze zdravomyslia. Biorobotom jednoducho informačné vstupy odcenzurujú – a dosiahnu želaný výsledok.
 
Je jasné, že k takto treba pristupovať aj k informáciám, ktoré priniesol Hans-Ulrich von Kranz vo svojich knihách. Či je alebo nie je klišé pravda je sekundárne. Dôležité je to, akú informáciu nám priniesol. V ďalšom budeme čerpať z tohto zdroja.
 
Nacisti vyslali prvú veľkú vedeckú expedíciu do Antarktídy v rokoch 1938-1939, pričom jej hlavným kurátorom bol Hess. Predtým bolo niekoľko pokusov o jej výskum, ale všetko bolo akési zvláštne. Oficiálne sa predpokladá, že Antarktída bola objavená roku 1820 ruskými moreplavcami Bellinsgausenom a Lazarevom na lodiach Vostok a Mirnyj. Prešli 50 000 míľ, plavba trvala 751 dní, z ktorých 100 strávili v ľadovej zóne. Nahrubo určili hranice kontinentu a objavili 29 nových ostrovov. No oficiálne sa hovorí iba o korábe Vostok, Mirnyj bol natoľko poškodený počas jednej z búrok, že posádka sa rozhodla ho opustiť. A tým sa začal tajuplný príbeh.
 
Ráno po búrke posádka Vostoku zistila, že Mirnyj – bez posádky – pláva za nimi. S potrhanými plachtami a poškodený búrkou koráb plával za Vostokom niekoľko dní. Mirnyj prenasledoval posádku, ktorá ho opustila a niekoľkokrát sa dokonca pokúsil taranovať Vostok. Posádku zachvátila mystická hrôza. Odpútať sa im podarilo až po týždni...
 
Do vnútra kontinentu ako prvá prenikla expedícia Scotta v 1902-1903. Expedícia bola neúspešná a nedosiahla južný pól, rovnako ako expedícia Ernesta Shackletona v 1908. Výskumníkov však postretli zvláštne „fatamorgány“ – ruiny obrovských miest, oázy s vysokými stromami a tečúcou vodou. Napríklad v denníku Shackletona je tento zápis:
 
„Znenazdajky nás pohltila silná metelica, ktorá trvala niekoľko hodín. Vytrvalo sme napredovali, no nakoniec sme sa museli zastaviť. A vtedy sme zistili, že s nami nie je Jarley. Bola to ťažká strata. Celý nasledujúci deň sme stratili jeho hľadaním, ale keď sa to zdalo bezvýsledným, pohli sme sa ďalej. A tu zrazu zázrak! O týždeň neskôr nás Jareley dobehol! Ako nám sám povedal, náhodou sa mu podarilo nájsť naše stopy – počasie bolo jasné a slnečné – na rozdiel od predchádzajúcich dní. No nijako nevyzeral včerpaný a rozpovedal nám o akejsi hlbokej kotline, v ktorej spod zeme vyvierajú horúce pramene. Žijú tam vtáky, rastú rastliny a stromy. Tú kotlinu našiel náhodou a strávil v nej celý deň, aby si zregeneroval sily. Nikto z nás mu neuveril, najpravdepodobnejšie mal chudák halucinácie. No aj tak je zvláštne, že v tej pustatine nezamrzol...“
 
Prvé prelety nad kontinentom začali roku 1928, pričom letci hlásili nemálo zaujímavostí. Napríklad hovorili o územiach, ktoré sú plne bez ľadu v hĺbke nepriechodných hôr. Nikto z nich neriskoval tam pristáť, no videli zelený, trávnatý povrch.
 
Súčasťou nacistickej ideológie – ktorej veril aj Hitler – bol predpoklad, že na Zemi ešte celkom nedávno existovala čistá árijská rasa, ktorá stratila svoju veľkosť len následkom zmiešania sa s „podľuďmi“.
 
Podľa podania už zmieneného Hansa-Ulricha von Kranza, ktorý sa narodil v Argentíne, bol jedným z účastníkov nacistickej expedície do Antarktídy aj jeho otec – o ktorom sa to dozvedel až po jeho smrti, keď sa dostal do jeho sejfu – a ďalším bol ich starý rodinný priateľ, bývalý kolega jeho otca, Olaf Weizsekker. Obaja spolu slúžili v onej záhadnej Ahnenerbe. Weizsekker aj vydal r. 1940 knihu STOPY PRASTARÝCH CIVILIZÁCIÍ V ANTARTKÍDE, ktorej výtlačok tiež našiel v otcovej pozostalosti. Kniha mala na obale znak nacistického orla a nápis „PRÍSNE TAJNÉ!“. Strýko Olaf nakoniec podľahol presviedčaniu a synovi svojho celoživotného kamaráta a kolegu povedal čo vedel. Dal mu však podmienku, že nesmie to zverejniť pred jeho smrťou. Zomrel r. 1996... Hans-Ulrich slovo dodržal a jeho kniha vyšla až r. 2006.
 
Nacisti začali s prípravou na antarktickú výpravu r. 1934. Vytvorili skupinu v rámci Ahnenerbe, v ktorej boli aj zástupcovia vojenského námorníctva a aj ďalší vedci a polárnici. Skupinu viedol Rudolph Hess a zastupoval ho Gott a námorný kapitán Ritscher. Medzi špecialistami Ahnenerbe bol aj Olaf Weizsekker, ktorý predtým starostlivo zozbieral legendy ostrovanov z Veľkonočného ostrova, ktoré zapísali misionári. Podľa týchto legiend sochy postavili bieli ľudia na svoju podobu.
 
Expedícia odišla do Antarktídy 29. júna 1938, pričom v jej zostave bola malá loď Kormorán a tri ďalšie veľké lode. Jednou z nich bol bývalý ľadoborec Quebeck postavený r. 1925, ktorý kúpila nemecká spoločnosť a zmenila mu aj meno. Expedícia obsahovala aj lietadlovú loď Manfred von Richthofen, ktorá sa však nedá nájsť v nijakom lodnom zozname. Tieto lode tvorili špeciálnu eskadru a nepatrili vojenskému námorníctvu Nemecka, ale velil jej priamo Hess. Za veliteľa expedície bol vymenovaný kapitán Ritscher, ale popri ňom tam bol aj člen NSDAP, Martin Borman. Na palube boli okrem námorníkov aj polárnici a dobrovoľníci z oddielov SS, Luftwaffe a útočných oddielov. Všetci podpísali záväzok plnej utajenosti.
 
 
Kapitán Ritscher v Antarktíde
 
Expedícia dosiahla brehy Antarktídy koncom júla, kde najskôr založili základňu Horst Wessel, pričom hovorovo ju polárnici nazvali základňou Martina Bornama, ktorý sa nezdržiaval v komforte kajút lode Schlageter, ale skoro celý čas strávil na pobreží, lebo základňu spustili do prevádzky v auguste 1938. Základňu neskôr Nemecko darovalo Argentíne a tí ju premenovali na San Martin.
 
Lode sa odplavili ďalej a piloti z Richthofenu začali s prieskumom pobrežia. A vtedy sa začali diať divné veci.
 
19. augusta sa nevrátilo jednomiestne prieskumné lietadlo z letu nad Zemou Elsuerta. Na pomoc odletelo druhé lietadlo, ktoré však rovnako náhle prerušilo spojenie a zmizlo. Veliteľ lietadlovej lode poslal eskadru troch lietadiel, pričom lietadlá už leteli jedno za druhým. Prvé aj druhé lietadlo znovu zmizlo, tretí pilot stihol rýchlo otočiť a maximálnou rýchlosťou sa vrátiť na lietadlovú loď. Bol v očividnom šoku, pričom hneď po pristaní ho umiestnili do ošetrovne, kde s ním hovorili iba Ritscher a niekoľko ľudí z Ahnenerbe. Nie je známe o čom. Lode sa však nato okamžite otočili a odplávali z prekliateho miesta.
 
Vo výskume pokračovali v mori Amundsena, kde na povrchu našli množstvo „oáz“ pokrytých machom a lišajníkmi a v horách systém jaskýň, ktorý pokračoval hlboko do skalného masívu. Piloti už prekonali strach z letov a lietali hlboko do vnútrozemia, pričom objavili aj kráter bývalej sopky. Znamenalo to, že tu môžu existovať zdroje tepla, ale nato bolo potrebné pokračovať v skúmaní ponorkami. Ritscher hneď žiadal Berlín o dve-tri veľké ponorky na prieskum.
 
Ani Borman na základni Horst Wessel nezaháľal, keďže mal údaje o oázach, ktoré boli zaregistrované ešte pred niekoľkými rokmi. Štyri lietadlá vykonávali prieskum, pričom asi po dvoch týždňoch dosiahli prvý úspech. Podarilo sa im nájsť a sfotografovať jednu z „oáz“, lokalizovanú v hlbine jedného z masívov. Podľa svedectiev pilotov bolo z výšky vidieť stopy zelenej trávy, čo by sa mohlo hodiť na postavenie nejakej stanice. Šok však prišiel vtedy, keď vyvolali fotografie. Na záberoch boli vidieť umelé predmety, ktoré zapĺňali dolinu. Celé to pripomínalo letisko so širokou a krátkou pristávacou dráhou.
 
Borman hneď rozkázal poslať do doliny – ktorú nazvali Flughafen – expedíciu z dvoch lietadiel aby zistili, čo sú to za objekty. Lokalita vyzerala kvôli vysokým skalám nedostupná po zemi. A tu je záznam z denníka zosnulého Olafa Weizsekkera:
 
„14. október 1938. Naše lietadlá dlho krúžili nad horskou dolinou – piloti vedeli, že nebudú mať dva pokusy na pristátie, a preto nechceli urobiť chybu. Naše lietadlo pristáva prvé. Za oknami vystupujú okolité skaly. Nakoniec pristávame na zemi. Stroj roluje po akomsi povrchu ako keby po pristávacej dráhe nejakého berlínskeho letiska. No my sa do poslednej chvíle nedokážeme uvoľniť: kto vie, čo tam nájdeme? Nakoniec lietadlo zastavuje.
Vystupujeme na čerstvý vzduch. Druhé lietadlo pristáva za nami, ale my na neho nepozeráme; pred nami sa rozprestiera panoráma mŕtveho mesta! Pri prehliadaní fotiek v tábore sa niekoľko skeptikov domnievalo, že to nie je nijaké mesto, ale v skutočnosti „ruiny“ sú len výtvorom prírody. No teraz sa už ani nepokúšajú niečo dokázať, len stoja vedľa mňa s otvorenými ústami.
To, že pred nami je neveľké mesto je nepopierateľné. Pozostatky budov, v ktorých sa zachovali dverové a okenné priechody; stupne schodísk; čierne obelisky – to sú prvé detaily, ktoré do seba žiadostivo nasávajú naše mozgy. To, na čom stojíme, je rovný skalný povrch. Ale ani tak sme nemohli pochopiť, čo to je: presne vytesaný skalný výčnelok, alebo kamenné bloky, ktoré boli do seba vsadené so zarážajúcou presnosťou. V diaľke bolo vidieť stupňovitý chrám, ktorý pripomínal aztécke pyramídy. Hneď sme začali preliezať všetky tieto ruiny; no najskôr musíme postaviť tábor, čo hneď aj urobíme.
Tábor sme postavili na jednej z budov hneď pri „pristávacej dráhe“. Hneď v ten deň začali vedci systematicky skúmať mesto. Osídlenie bolo rozdelené dosť širokými ulicami na pravouhlé kvadráty zastavané kamennými domami. Z niektorých domov ostali iba základy, iné boli v podstate úplne zachovalé. „Pristávacia dráha“ viedla samotným stredom mesta a bola, ako sme usúdili, hlavnou ulicou, možno že miestom organizovania sviatkov a slávnostných ceremónií. Na jednej strane sa opierala o stupňovitú pyramídu – podľa všetkého ohromný chrám, ktorý až prekvapivo silne pripomínal analogické kultové stavby Aztékov. Na druhej strane boli pozostatky veľkej budovy, ktoré vedci nazvali „dvorcom“.“
 
Na námestí pred pyramídou stál dlhý čierny obelisk pokrytý nápismi a zobrazeniami. Vedci očakávali, že uvidia hieroglyfy, no nápisy skôr pripomínali runy a boli starostlivo sfotografované. Na rohoch námestia našli štyri sochy, ktoré pripomínali velikánov z Veľkonočného ostrova, ale boli asi dvakrát menšie. Vedcom sa nepodarilo nájsť ani vchod do pyramídy, ale aspoň vyšli na jej vrchol a pozreli si panorámu mŕtveho mesta. Z vrcholu uvideli ako širokú magistrálu približne v strede kolmo pretína druhá ulica. Nebola až taká široká a na oboch koncoch sa opierala do skál. Nemci ju preskúmali až na druhý deň. Pozrime sa znovu do denníka Weizsekkera:
 
„15. október 1938. Ideme po kolmej ulici. Všetko viac alebo menej zaujímavé fotíme. Bohužiaľ tu v podstate neexistujú malé predmety, ktoré by sme si mohli vziať so sebou. Domy ďalej od centra sú čoraz jednoduchšie, bez nálezov. Kuno vraví, že pre nás by bol najlepší nález pohrebisko – tam by sme našli aj zaujímavé malé predmety a pozostatky tunajších obyvateľov. V tu panujúcom mŕtvom tichu jeho slová znejú zlovestne. Nakoniec sme nijaké pohrebisko nenašli, takže ani nevieme, kde tunajší obyvatelia pochovávali svojich mŕtvych – možno že pod podlahou vlastného domu, alebo ich mohli páliť na vatrách a rozsievať po vetre. Ako o tom rozmýšľame, došli sme na kraj ulice. Končí v otvore jaskyne, vedľa ktorého po bokoch stoja dva kamenné obelisky. Starostlivo sme sfotografovali nápisy aj obrázky. Potom sme vošli do jaskyne. Tu by boli potrebné dobré špagáty a silné baterky, ale my sme sa rozhodli nejsť ďaleko a vrátiť sa s vybavením na nasledujúci deň. Po niekoľkých metrov sme zistili, že sa nebudeme musieť vracať. Cestu pretína kamenný zával. Skúmame podlahu a steny jaskyne. Pod nohami máme rovný povrch s dvomi úzkymi, nehlbokými ryhami. Koľaje pre vozidlo? Podobajú sa na to. Kuno opäť vtipkuje, že mu to pripomína električkové koľaje. Na stenách vidno nezvyčajný ornament, ktorý sa zvláštne pretína jeden s druhým. Vychádzame na svieži vzduch. Všetkých nás neopúšťa pocit, že nás niekto pozoruje. Toto mŕtve mesto nás cez prázdne okná a dvere pozoruje. Po nociach býva hrozne.“
 
O týždeň odleteli späť na základňu Horst Wessel, kde podrobne o všetkom informovali Bormana, ktorý vydal rozkaz na prípravu tábora na „Flughafene“. No vrátiť sa do horskej doliny nebolo Nemcom súdené.
 
Nacistické velenie dávalo antarktickej expedícii najvyššiu prioritu najmä po tom, ako prišli prvé úspechy. Preto na žiadosť o ponorky ich bolo odvelených hneď päť, a to najnovších modelov série VII. Nepatrili do flotily a dostali osobitné palubné čísla od UA-1 po UA-5. 11. októbra 1938 vyplávali s Bremenu a aby šli čo najrýchlejšie, plávali na povrchu. Aby to nebolo nápadné, nemecké velenie vymyslelo geniálne riešenie. Ponorky oficiálne vyplávali na „Výpravu priateľstva“ po Atlantiku, čo bolo naširoko spropagované. Po ceste navštívili niekoľko prístavov, kde dopĺňali zásoby a palivo. Na sebe mali vymyslené palubné čísla. Po návšteve Ria vyplávali priamo k Antarktíde, pričom boli zamenené za normálne ponorky flotily, ktoré sa so slávou vrátili domov.
 
Jedna z ponoriek – UA-4 – už na prvý deň vplávala do podmorskej skalnej jaskyne. Len po nejakých 800 metroch plavby sa mohla znovu vynoriť na povrch. Ocitla sa v obrovskej podzemnej jaskyni, ktorá bola spojená s ďalšími jaskyňami v tejto hore. V niektorých z nich bola taká teplá voda, že námorníci sa kúpali. Ako ukázali už prvé výskumy, tieto jazerá – hoci miestami boli prúdy dosť silné – boli dosť hlboké a mali sladkú vodu. Systematicky skúmali jedno miesto za druhým, až našli miesto, kde bol breh dostatočne prístupný a bolo možné vyjsť na súš. Výskumníci vystúpili prvý raz na súš 14. novembra 1938, pričom miesto nazvali Valhala. Ďalší výskum pokračoval na súši aj na vode. Veľmi skoro zistili, že nad jazerami sa nachádza ešte jedna „vrstva“ jaskýň, ktoré boli úplne suché a vhodné pre život. No skoro zároveň našli námorníci aj stopy prítomnosti človeka. Pri vchode do jednej z jaskýň stáli dva obelisky pokryté nápismi, pre Nemcov nezrozumiteľnými.
 
Skupina, ktorá sa vrátila z výskumu mŕtveho horského mesta sa pripravovala na opakovaný návrat, no boli s okamžitou platnosťou prevelení na výskum týchto priestorov. Už začiatkom decembra sa spolu so skupinou profesionálnych speleológov, ktorí boli transportovaní z Nemecka dopravnými lietadlami, vybrali na prieskum jaskýň. V mnohých našli rôzne reliéfy, obelisky, stupienky vytesané v skalách a podobné veci. Postupne zostavovali mapu podzemného mesta, pričom každej z jaskýň dávali meno. Nachádzali aj množstvo neočakávaných nálezov. Zacitujme si znovu z denníka Weizsekkera:
 
„20. decembra 1938. Vošli sme do novej jaskyne, ktorá je spojená s už preskúmanou jaskyňou Norimberg širokou chodbou. Steny chodby sú rovné a hladké, čo vytvára dojem, že sú vytvorené umelo. Vyzerá to presne tak. Po niekoľkých krokoch sme zamreli: pod nohami nie je tvrdá skala, ale skutočná zem! V obrovskej jaskyni, ktorú sme pokrstili Darre na počesť ministra poľnohospodárstva Ríše, niečie starostlivé ruky uložili vrstvu úrodnej zeme. Rastlín tu samozrejme nieto – vôbec tu nedopadá slnečné svetlo.“
 
Začiatkom januára na samom konci systému jaskýň našli šachtu, ktorá strmo klesala nadol. Pri vchode stal kamenný výtvor – štvornohé okrídlené zviera s vycerenými tesákmi. Takúto sochu tu ešte nevideli. Táto sfinga – ako sochu nazvali – najviac pripomínala okrídlených levov, ktorých kedysi umiestňovali asýrski králi pred vchodom na svoj dvorec, ale to iba veľmi vzdialene.
 
V tomto čase vypukla medzi Nemcami neočakávaná chrípková epidémia ktorá spôsobila, že asi polovica tých, ktorí sa nachádzali v jaskyniach okamžite zaľahla. Medzi nimi bol aj Weizsekker. Ponorky ich všetkých dopravili na palubu Schlagetera. Tí, ktorí ostali pod velením archeológa doktora Bauera sa rozhodli preskúmať šachtu. Bauer s piatimi ďalšími členmi skupiny vstúpil do šachty 15. januára.
 
Čakali ich týždeň, pretože Bauer a jeho skupina mali zásoby vody a jedla na štyri dni. Potom sa za nimi vybrala záchranná skupina. Bauerov oddiel ťahal za sebou tenký špagát, preto ho našli veľmi rýchlo, len tri kilometre od vstupu po šachty. Ležali blízko jeden veľa druhého v podivných pózach. Na tvárach mali výrazy krajnej hrôzy, no na telách neboli viditeľné žiadne známky násilia.
 
Vo februári bola vypravená ďalšia, početnejšia skupina, ale nevrátili sa ani oni. Špagát, ktorý ťahali za sebou bol nájdený pretrhnutý tri kilometre od vchodu tam, kde našli telá Bauerovej skupiny. Po tejto udalosti bol ďalší výskum tejto jaskyne zakázaný a medzi členmi expedície ju začali nazývať prekliatou.
 
Ritscher bol presvedčený, že z im už známeho systému jaskýň existuje východ na povrch, a preto nariadil ho hľadať z oboch smerov: zvnútra aj zvonku. Pretože pobrežie v okolí jaskyne neumožňoval výsadok z mora, tak loď Kormorán musela preplávať asi 30 km kým sa podarilo nájsť vhodné pobrežie na výsadok. Potom sa skupina vrátila pešo do oblasti nad systémom jaskýň a veľké prekvapenie: priamo nad systémom jaskýň našli podobné mesto ako to, ktoré preskúmali predtým. Bolo síce zanesené snehom, ale nakoniec našli vchod do tunela. Pri jeho skúmaní sa už stretli s druhou skupinou, ktorá postupovala zvnútra jaskyne. Netreba ani pripomenúť, že po stenách tunela boli zvláštne reliéfy a ornamenty, ktorým nerozumeli. Na základe týchto úspechov vydal Hitler rozkaz vytvoriť na antarktickej zemi kolóniu Tretej ríše. Dostala názov Nové Švábsko (Neuschwabenland).
 
Antarktické základne nacistov neboli nikdy zrušené, ba naopak, rýchlo sa rozrastali. Na jeseň 1939 tam bolo niekoľko stoviek členov personálu, ktorý na jar roku 1941 už presiahol 2 000 ľudí. Pretože boli nájdené aj jaskyne s úrodnou pôdou, boli využité. Pomerne rýchlo zmontovali aj niekoľko miniatúrnych hydroelektrární, ktoré začali zásobovať celý systém jaskýň a aj nad nimi umiestnenú polárnu stanicu elektrinou. Zariadenia boli vyrobené r. 1940 vo firme Siemens.
 
Boli nájdené aj už využívané zdroje železnej rudy či bohaté ložiská vzácnych kovov, ale úsilie geológov prinieslo aj ďalšie nerastné suroviny. Predpokladá sa, že v pobrežnom šelfe našli aj ropu.
 
V rokoch 1393 až 1941 boli nájdené ešte dva opustené mestá, ktoré tiež mali vchody do podzemných jaskýň zavalené kameňmi, no tieto sa prebiť nepodarilo.
 
Koncom roku 1939 prišiel na ponorke aj osobne Gott, ktorý sa začal zaoberať nadviazaním možných kontaktov s Antarktíďanmi, o ktorých predpokladal, že stále na Antarktíde žijú. Keďže dlhodobo nemal s rôznymi pokusmi úspech, rozhodol sa využiť šachtu, z ktorej sa svojho času nevrátil Bauer so svojou skupinou, no osobne nechcel nič riskovať. Bol skonštruovaný robot schopný sa samostatne pohybovať, mal nainštalovanú televíznu kameru a riadený bol pomocou káblov, ktoré ťahal za sebou. Pustili ho do prekliatej šachty a vybavili „priateľským posolstvom“. Robot prešiel po hladkom povrchu tri kilometre, pričom na obrazovke nebolo vidno nič nezvyčajné, hoci niekoľkokrát zahliadli v temnote akýsi pohyb. No zrazu obraz zmizol a cievka, z ktorej sa odvíjal kábel sa zastavil. Po spätnom navinutí zistili, že bol jednoducho vytrhnutý z robota. Nikto sa neodvážil to ísť osobne preveriť. Týmto sa zároveň skončili pokusy o kontaktovanie Antarktíďanov.
 
10. mája 1941 vyštartoval z letiska Augsburg dvojmotorový Messeschmidt 110, na palube ktorého bol – podľa oficiálne verzie – muž číslo 3 nacistického Nemecka, Rudolph Hess, ktorý vyskočil nad Veľkou Britániou. Po vojne bol oficiálne súdený v Norimbergu. Nacisti starostlivo uchovali aj fotografiu lietadla Hessa pri jeho štarte z Augsburgu. Podvod vyšiel dokonale, všetci uverili, že Hess skončil v rukách Angličanov, no bol to iba dvojník. V skutočnosti odišiel do Antarktídy. Čo takého tam bolo nájdené, že Hess sa tam rozhodol odísť nadobro osobne?
 
V roku 1941 bola na kontinente, asi 100 km od pobrežia nájdená veľká oáza úplne bez ľadu a s veľkými, nezamŕzajúcimi sladkovodnými jazerami. Okrem toho tam boli objavené aj pramene horúcej vody. Oázu nazvali Rajský sad a mala rozlohu cca 5 000 km2. Najdôležitejšie však bolo to, že jej povrch nebol kamenný, ale pokrytý pomerne hrubou vrstvou úrodnej pôdy. Od konca roku 1941 sa Nové Švábsko stalo sebestačným.

Môžeme preskočiť výpravu amerického námorníctva High Jump proti Neuschwabenlandu roku 1947 pod velením admirála Byrda, ktorá skončila neúspechom a – na mierovú výpravu – s veľkými stratami. Situácia sa dokonca vyvinula tak, že Američania ho pre istotu po návrate z antarktickej expedície zavreli do ústavu pre psychicky chorých, kde prežil dlhých päť rokov. O záhade celej výpravy nájdete na internete dostatok rôznych materiálov.

 
Preskočme do roku 1973, keď sa k Antarktíde dostala loď svetoznámeho francúzskeho bádateľa menom Jacques-Yves Cousteau. Rozprávanie jedného z členov jeho posádky menom Jacques Andre zverejnil von Kranz vo svojej knihe. Podľa jeho svedectva sa Cousteau akosi dosť nečakane vypravil do Antarktídy. Jacques – ako aj viacerí členovia posádky – dostali akýsi zvláštny pocit, že Cousteau hľadal niečo konkrétne, no nevedeli čo. Hoci nebolo jasné o čo ide, v Zemi kráľovnej Maud to asi – podľa názoru posádky – našiel. No zahynulo tam veľa členov posádky. Až dodatočne im kapitán povedal, že hľadali pozostatky nacistickej základne.
 
Cieľ výpravy Cousteaua, ako aj údaje, s ktorými pracoval boli prevzaté z amerických zdrojov. Admirál Byrd – hoci nemohol povedať všetko – sa predsa len nevyhol žurnalistom, s ktorými musel podstúpiť po návrate z expedície interview. Hoci nepovedal veľa, zmienil sa o lokalite – Zem kráľovnej Maud – aj keď dramatické udalosti jeho expedície sa odohrali stovky kilometrov odtiaľ. Cousteau jednal z poverenia francúzskej spravodajskej služby, ale odkiaľ ona vzala informácie o existencii nacistickej základne na Antarktíde nie je známe. Dokonca ani pre dobrú spravodajskú službu nie je takáto informácia dostupná. No napriek všetkému sa Francúzi rozhodli pre experiment s cieľom nadviazať kontakt s legendárnymi Antarktíďanmi. Jacques Andre vlastní aj kópiu listu, ktorý bol adresovaný kapitánovi Cousteauovi:
 
„Vážený pán Cousteau. Naša dávna spolupráca ma napĺňa nádejou, že mi neodmietnete vyplniť ešte jednu malú prosbu. Vec sa týka veľmi delikátnej otázky: podľa nepodložených informácií boli v Antarktíde počas Druhej svetovej vojny rozmiestnené vojenské základne niektorých štátov. Konkrétne ide o Zem kráľovnej Maud, hoci by ste nemali vypustiť ani Antarktický polostrov a pobrežie západne od neho. Boli by sme radi, aby ste neoficiálne vykonali preskúmanie pobrežných vôd. Vaša expedícia bude – samozrejme – štedro financovaná, okrem toho, zahladíme aj niektoré finančné prešľapy Vašich spolupracovníkov.“
 
Z listu vidno, že sa jednalo aj o vydieranie starca, no bolo jasné aj to, že Francúzi – rovnako ako Američania – nechceli k brehom Antarktídy posielať vojenské plavidlá a priťahovať pozornosť. Cousteau nemal na výber a tak v polovici októbra 1973 Capylso nabrala kurz k pobrežiu Antarktídy.
 
Aby výskum netrval zbytočne dlho bola Capypso doslovne prešpikovaná najmodernejšou technikou – od rádioelektronických prístrojov po najvýkonnejšie detektory kovov. Niektoré zo zariadení boli vymontované priamo z bojových korábov francúzskeho námorníctva.
 
Členovia výpravy sa z času načas ponárali, filmovali pod vodou, no nikde sa dlho nezdržiavali. Cousteau predpokladal, že hľadá opustenú vojenskú základňu, ale nič nenachádzal až do konca decembra 1973, kedy našli zaujímavú anomáliu. Spod skalného brehu vyvieral silný prúd teplej a sladkej vody.
 
Hneď na druhý deň sa ponorila prvá skupina potápačov. Po približne dvesto metroch plávania proti prúdu sa nad ich hlavami stratila kamenná klenba, takže sa mohli vynoriť a ocitli sa vo veľkej jaskyni. Cousteau odložil na čas hľadanie základne a sústredil sa na preskúmanie jaskyne. Bola prekrásna, s ohromnými stalaktitmi, pričom voda nesiahala až po trblietajúce steny, ale uvideli breh s plážami so zlatistým pieskom. No skúmať tam nebolo čo, žiadna flóra ani fauna. Teda vystúpili na breh.
 
Andre a jeho kolegovia zažili skutočný šok, keď našli obelisky s runovými nápismi. Od toho okamihu mali pocit, že ich niekto pozoruje.
 
Keď do jaskyne priniesli detektor kovov zistili, že na dne jazera je silná koncentrácia kovu. Chceli sa tam ponoriť, no tlak bol veľmi veľký a nepodarilo sa im dosiahnuť dno. Navyše voda bola mútna a nepriehľadná, hoci na povrchu bola hladina tichá a voda krištáľovo čistá. Aj keď jazero nemalo vlnenie, niekedy po hladine prebehla zvláštna vlna, ktorej príčinu sa im nepodarilo zistiť. No v prvých januárových dňoch roku 1974 zažili nečakané prekvapenie: jazero začalo zvnútra svietiť a farba svetla sa menila. Bola svetlomodrá, potom sa zmenila na červenú, nato na tmavozelenú. Nikto nič podobné v prírode nevidel.
 
Neskôr pri skúmaní jaskyne objavili zvláštnu sochu tak, že najskôr jeden z výskumníkov uvidel v tme dva zvláštne, žiarivé červené body a nasmeroval na ne svetlomet. Kamenná socha zvieraťa bola urobená tak, aby vnútila strach každému, kto sa k nemu priblíži. Bol to nejaký dravec – no ani lev, ani panter – pričupený k zemi a pripravený sa vymrštiť. Nad chrbtom sa rozprestierali mohutné blanové krídla s ostrými pazúrmi. Zviera malo pootvorenú papuľu, z ktorej trčali dlhé, tenké tesáky. Malo strašnú grimasu, akúsi zmes zúrivosti a šialenstva. No najzvláštnejšie bolo to, že namiesto očí malo dva červené kamene, ktoré bez akejkoľvek zjavnej príčiny svietili v tme.
 
Cousteau dal príkaz previesť jeden obelisk na loď, aby ho dopravili do Francúzska, ale nedokázali so žiadnym náradím s ním ani len pohnúť. Nakoniec len detailne pofotili oba obelisky a sochu zvera.
 
Za sochu zvera našli vchod do tunelu, ktorý sa štyria členovia výpravy rozhodli preskúmať. Vybavili ich dlhým špagátom a vyslali vpred... no špagát prestal reagovať.
 
V skupine, ktorá bola vyslaná ich hľadať bol aj Andre. Tu je jeho opis udalosti:
 
„Bol som medzi tými, ktorí šli po stopách prvej skupiny. Tunel, cez ktorý sme prechádzali sa raz zužoval, inokedy rozširoval. Niekde mohli ísť vedľa seba dvaja, inde len jeden a aj to sa musel zohnúť. Srdce mi v hrudi zbesilo bilo od strachu a aj preto, lebo sme išli veľmi rýchlo. Chceli sme sa čo najskôr dostať k našich druhom a zistiť, aký majú problém. Prešli sme tri asi kilometre keď Luis, ktorý šiel vpredu, silno skríkol a zastavil. Aj my sme zastali v úžase. Lúč svetlometu zachytil v temnote bledú tvár mŕtveho Paula z prvej skupiny ležiaceho pri stene. Bože môj, už nikdy v živote neuvidím výraz takej strašnej hrôzy! Telá ostatných troch tu ležali tiež. Báli sme sa predstavy, čo ich tak vydesilo. Ale na tom už nezáležalo, museli sme ich odtiaľ vyniesť. Pokúsili sme sa zdvihnúť telo Paula... no ono sa nám začalo rozpadať v rukách, ako keby tu ležal mŕtvy už veľmi dlhú dobu. A vtedy k nám z hlbiny tunela doľahlo akési škrípanie. Pozreli sme na seba a okamžite sme vyrazili behom nazad. Ja som bežal predposledný bez ohliadania sa a predstavoval som si, ako Luis ide za mnou. Stále som počul za sebou jeho ťažký dych. Po nekonečnom čase – ako sa zdalo – sa vpredu ukázal východ z tunela. Vyšiel som von s takým pocitom, s akým určite Dante vychádzal z Pekla. Potom som sa obzrel. Za mnou nikto nebol. Bol som posledný. Ťažký dych bol môj vlastný. Luis zmizol.“
 
Cousteau, stratiac päť ľudí za veľmi zvláštnych okolností viac neriskoval a po niekoľkých dňoch odtiaľ odplávali.
 
Calypso preplával pozdĺž Zeme kráľovnej Maud a dosiahol Antarktický polostrov, kde pokračoval vo výskumoch, no nič mimoriadne nenašli. Aby získali viac materiálov pre film, Cousteau oboplával Antarktický polostrov a priblížil sa k Zemi Elsuerta. No na priblíženie k pobrežiu museli kvôli búrke čakať dva týždne. Posádka Capyso v tom čase dvakrát uvidela UFO v tvare cigary. Na piaty deň plavby pozdĺž neprívetivého pobrežia zachytila aparatúra lode niečo zvláštne – podľa všetkých údajov prístrojov sa pod loďou nachádzalo niečo zvláštne: veľký kovový predmet. Potápači sa pripravili na výskum. V skupine bol aj Andre:
 
„Ponárali sme sa stále hlbšie, no báli sme sa myslieť na to, čo nás dole čaká. Udalosti z pekelnej jaskyne boli ešte čerstvo v našej pamäti. No zvykli sme si byť profesionálmi, ktorí nemajú strach pred ničím. A nesplniť rozkaz kapitána sme proste nemohli.
Uvideli sme ju naraz a jasne. Obrovskú loď ležiacu na dne. Bola namaľovaná oslnivo bielou farbou a skôr pripomínala kusisko ľadu, ktorý sa utopil proti fyzikálnym zákonom. Plavidlo pripomínalo čosi nepozemské: štvoruholníková paluba, úplne rovná, len z jednej strany trčala neveľká nadstavba. Vôbec by nás neprekvapilo, keby sa na lodi zapálili plamene a vystúpila by nahor, ako v zlých filmoch o UFO. Len čo sme sa k nej priblížili a prezreli ju, bolo to jasné: bola to lietadlová loď.
Veľmi ma to prekvapilo. Zaoberal som sa vojenskou históriou a vedel som, že nijaká z kedykoľvek postavených lietadlových lodí sa nikdy ani nepotopila, ba ani nikdy neplávala v týchto vodách. Žeby to bola loď z eskadry Byrda? Ale loď Filipínske more sa vrátila do USA nepoškodená. A načo by vlastne Američania maľovali svoju loď na bielo? Vzniklo množstvo otázok, pričom pocit úľavy bol iba ten, že pozemský pôvod bol očividný.“
 
Po výstupe na loď všetko oznámili Cousteauovi, ktorý sa hneď spojil s francúzskou spravodajskou službou. Správa vyvolala entuziazmus a dostali príkaz vrak preskúmať. Na druhý deň chcel s nimi ísť aj Cousteau, no bolesti brucha mu to nakoniec nedovolili, čo ostatní považovali za zlé znamenie. Jeden z kolegov Andreho navyše povedal, že počas ponoru videl akýsi tmavý, cigarovitý predmet, pravdepodobne ponorku. No keďže ho nevidel nikto iný, považovali to za halucináciu. Ďalej budeme znovu citovať Andreho:
 
„Nebol som medzi tými desiatimi, ktorý zostúpili dole. Boli to všetko skúsení potápači a všetci sa nevedeli dočkať okamihu, keď vystúpia na povrch, aby porozprávali o svojej prehliadke lietadlovej lode. No čas bežal a nikto sa nevynáral. Nechceli sme uveriť tomu najhoršiemu. No všetci sme nakoniec museli skonštatovať, že im už dávno musel dôjsť vzduch.
Dolu zostúpilo ešte osem ľudí. Tentoraz už boli pevne zviazaní poistnými lanami. Ako sme sa približovali k lietadlovej lodi, nevideli sme nič podozrivé. Ale nikde nebolo ani žiadnych stôp po našich zmiznutých druhoch. Dvaja z nás (vrátane mňa) ostali na palube lode, šiesti, pevne zviazaní poistnými lanami zostúpili nadol cez akýsi otvor (asi výťah lietadiel). O dvadsať minút po ich zostúpení sa predrali vonku dve veľké kyslíkové bubliny. A o dve minúty nato, pretínajúc vodu, s neuveriteľnou silou odtiaľ vyleteli konce poistných lán! Jeden z nich presekol môj vodný skafander a prezeral mi ruku až do kosti. Z tohto dôvodu – ako aj preto, lebo bolo jasné, že našim druhom už nijako nemôžeme pomôcť – sme vystúpili nahor, na loď. Neskôr nám povedali, že na palube sme skôr pripomínali prízraky, ktoré vystúpili z pekla a nie ľudí. Asi to nebolo ďaleko od pravdy.“
 
Kapitán Cousteau pochopil, že narazil na neznámu silu, ktorá chráni svoje tajomstvá. Ukončil expedíciu a odplával domov, do Francúzska. Po návrate podal spravodajskej službe vojenského námorníctva podobnú správu a nasnímaný filme nebol nikdy vypustený. Francúzske námorníctvo o niekoľko mesiacov nato vyslalo expedíciu na miesto, kde bola nájdená potopná lietadlová loď. No nepodarilo sa im nájsť nič. Rýchlo nasledoval krik z Washingtonu a tak expedíciu stiahli.
 
No bola ešte jedna sila, ktorá mala záujem nájsť pravdu a nepodriaďovala sa komandovaniu Washingtonu. Boli to Rusi. Urobili v tejto hre ďalší krok... no tajomstvo úplne nevyriešili ani oni. Prišiel Gorbačov a zničil čo sa dalo.
 
Posádka Calypso by bola prekvapená keby vedela, že lietadlová loď, ktorú našli bola známa ruskej rozviedke, aj keď iba z fotografií.
 
Pripomeňme si niekoľko faktov. Rusi vypustili r. 1957 prvý sputnik sveta a r. 1961 prvého kozmonauta. Armáda v podstate okamžite začala s využívaním kozmickej technológie na vojenské účely, keďže Američania pomocou svojich špionážnych lietadiel fotili ruské územie. Pozorovanie z vesmíru bolo asymetrickou odpoveďou. Takto vždy vyzerá boj ľavej a pravej polovice mozgu.
 
Roku 1971 jeden z ruských sputnikov vyfotografoval pobrežné oblasti Antarktídy a na snímkach bolo vidno ľadovec veľmi nezvyčajného tvaru – štvoruholník – no také niečo v Prírode neexistuje.
 
Z ďalšej série snímkov z roku 1972 bolo zrejmé, že „ľad“ zanecháva nepravidelnú stopu a uvideli z neho štartujúce lietadlo. Klasifikovali to teda ako „neznáma lietadlová loď USA“, určená na operácie v polárnych vodách. Ale čo robili v tejto oblasti? Aby nehádali veľmi dlho, tak koncom roku 1972 boli do oblasti odvelené dva ťažké prieskumné lietadlá, ktoré mali pozorovať neznáme plavidlo. Teraz už mali podrobnejšie fotky. No analytici ostali pred záhadou: lietadlová loď sa neponášala na žiadnu zo známych typov lodí. To ponúkalo iba jednu alternatívu – loď je určená na testovanie úplne nového druh zbrane, lebo aj na palube boli objekty zvláštnych tvarov, ktoré sa nepodobali na žiadne lietadlá.
 
Piloti dostali rozkaz urobiť ešte ďalšie snímky, no záhadná lietadlová loď zmizla. A to bola ďalšia záhada, pretože také veľké plavidlo nemohlo odplávať z Antarktickej oblasti za jednu noc, teda mohlo byť iba dokonale zamaskované. No prieskumné lietadla sa vrátili viackrát a už nič viac nenašli. Našli však niečo iné. Na fotkách bolo často vidieť ponorky, ktoré sa držali pri pobreží, pričom na jednom snímku bolo vidno, ako ponorka vychádza spod skaly. Bolo to už dosť informácií na to, aby informovali hlavné velenie:
 
„V oblasti Zeme Elsuerta je pozorovaná zvýšená aktivita námorných síl USA. Bola spozorovaná prítomnosť lietadlovej lode s lietajúcimi zariadeniami neznámeho typu, stopy ktorej sa zatiaľ stratili. Vchádzajúc z daných informácií sa nepodarilo lietadlovú loď identifikovať, no je predpoklad, že ide o tajný projekt. Okrem toho je v oblasti pozorovaná aktivita ponoriek s možnými jadrovými hlavicami na palube.
Príčiny aktivity námorných síl USA v oblasti Antarktídy nie sú známe. Je možné, že ide o skúšky novej zbrane, alebo stavbu novej základne. Hoci podklady na predloženie oficiálneho protestu k dnešnému dňu nie sú, je potrebné pokračovať vo zvýšenej miere v pozorovaní danej oblasti.“
 
No sputniky poskytli ďalšiu informáciu – objavili v Antarktíde niekoľko „oáz“ trvalo bez snehu, čo dovtedy nebolo známe. Pri podrobnejšom skúmaní fotomateriálu bolo jasné, že oázy sú už osídlené ľuďmi. A toto sa už tolerovať nedalo. V roku 1977 bola zorganizovaná veľká expedícia do oáz.
 
V druhej polovici 20. storočia boli Rusi jednoznačným lídrom v oblasti výskumu južného kontinentu. Ako jediná veľmoc založili na pobreží Antarktídy štyri vedecko-výskumné základne. Z jednej z týchto základní – menom Bellingausen – vyrazilo približne 100 ľudí, ktorí mali podporu 4 lietadiel. Ich cieľom bolo nájsť americkú – ako vtedy verili – základňu.
 
Cesta k oáze bola veľmi ťažká. Museli prekonávať ťažko priechodné horské chrbty, brodiť sa hlbokým snehom a to skrz búrky a metelice. No to nebolo pre výskumníkov nič neočakávané. Divné bolo niečo iné. Mali čoraz silnejší dojem, že ich niekto sleduje a snaží sa im znemožniť postup. Niekoľko ráz tí, ktorí mali dobrý zrak uvideli za slnečného počasia neznáme záblesky na ďalekých horách, dvakrát sa na nich bez akéhokoľvek dôvodu spustila lavína, ktorá mohla pochovať celú expedíciu, no vyjasniť jej pôvod sa nepodarilo a len šťastnou zhodou okolností nikto nebol ani zranený. Jedno z lietadiel našlo stopy po pásovom vozidle, ktoré nepatrilo expedícii, no nepodarilo sa zistiť, odkiaľ viedli, pretože prišla silná metelica.
 
Čím boli bližšie k oáze, tým bolo počasie lepšie. V deň, keď prekročili hranicu snehov, svietilo slnko a bolo jasno. Tu je opis nálezu z hlásenia:
„Plocha územia oázy, ktorú sme objavili mala asi 4-5 tisíc km2. Oáza mala v strede veľké jazero, ktorého teplota vody bola vo vrchných vrstvách +20 až +25°C. Jazero určite napájajú podzemné žriedla, ktoré zohrievajú aj okolitý povrch. Teplota pôdy sa pohybuje od +20°C pri brehu jazera po nulu na hranici snehov.
V oáze bolo objavené rastlinstvo a stopy ľudskej činnosti. Okolo jazera sme našli niekoľko budov očividne pre poľnohospodárske účely. Boli to dlhé, betónové hangáre, vnútri absolútne prázdne. Strechy boli natreté farbou okolitého priestoru. Po celom území oázy sa nachádzali ešte ďalšie budovy neznámeho určenia. Zem okolo jazera bola očividne poľnohospodársky obrábaná, bolo vidno stopy osevov. Počas skúmania teritória sme nenašli žiadneho človeka. Nepodarilo sa nám ani určiť národnosť či štátnu príslušnosť ľudí, ktorí obývali oázu, ani to, ako dávno ju opustili. Mohlo to byť od 10 dní do 10 rokov.“
 
Na ďalší deň našli tunel, ktorý viedol do hlbín zeme. No len čo prešli niekoľko krokov nastal silný výbuch, ktorý zabil troch ľudí a poškodil tunel. Ďalšia obhliadka ukázala, že tunel je zasypaný na takom dlhom úseku, že bez ťažkých mechanizmov nebolo možné pokračovať v jeho prieskume.
 
Na príkaz z Moskvy bola v oáze založená nová polárna stanica, ktorá dostala názov „Horúce žriedlo“. Vybavenie sa dopravovalo vzdušnou cestou – kontajnery zhadzovali padákmi. No základňa existovala len niekoľko týždňov. Najskôr silná búrka znemožnila letectvu lietať päť dní. Lietadlo, ktoré vyštartovalo na šiesty deň zhodilo kontajnery so zásobami stravy a rádiovým vybavením, pretože bolo prerušené spojenie a predpoklad bol, že búrka zničila vysielačku. No keď pilot priletel na ďalší deň s novými zásobami zistil, že včerajšiu zásielku nikto z personálu stanice neprevzal. Ľudia jednoducho bez stopy zmizli. Čo sa s nimi stalo ostalo záhadou.
 
Do niekoľkých mesiacov zorganizovali novú expedíciu, ale na mieste oázy už našli iba snehovú pustatinu. Nebolo tam žiadneho jazera, budov, ani zeleného povrchu. Len sneh.
 
No v tomto smere ďalej expedícia nekonala, pretože práve v tom čase dostala ruská rozviedka informácie o expedícii Cousteaua. Všetky sily prevelili na hľadanie krasovej jaskyne, z ktorej predtým s hrôzou ušli Francúzi...
 
K antarktickým brehom boli prevelené aj tri ponorky a detailný výskum pobrežia Zeme kráľovnej Maud priniesol želaný výsledok – podarilo sa nájsť hlavný prieplav do krasovej jaskyne. Tu sa už nemohol dostať atómový krížnik, a preto nastúpili ponorky, ktoré vstúpili do jaskyne. Pretože mali v rukách detailnú správu francúzskej expedície, tak námorníci bez odkladov pristúpili k hľadaniu odpovedí na dve otázky: kde vedie tajomný tunel a čo sa skrýva na dne podzemného jazera.
 
Tajuplné okrídlené zviera našli pomerne rýchlo. No zvláštne bolo to, že tentoraz jeho oči žiarili zeleným a nie červeným svetlom. Zatiaľ čo archeológovia detailne skúmali runy na obeliskoch, vojenskí speleológovia vykročili do útrob záhadného tunela. Tu je opis jedného z účastníkov výpravy:
 
„Šli sme tunelom, ktorý sa začínal hneď za sochou. Koridor pokračoval spočiatku horizontálnym smerom, potom začal postupne klesať nadol. Všetkých nás prekvapili absolútne hladké a rovné steny – vytvárali dojem, že boli dlho a starostlivo opracovávané. Možno že to bolo aj dielom tokov vôd, ktoré mohli po tisícročia prúdiť touto šachtou. Šli sme pomaly a ostražito – traja ľudia vpredu, potom ešte piati – trochu vzadu. Zadní ťahali telefónny kábel, aby spojenie so základnou skupinou bolo stále. Po poldruha kilometri sme narazili na ľudskú kostru vo zvyškoch potápačského úboru. Pri pokuse sa jej dotknúť sa rozsypala na prach. Po niekoľkých stovkách metrov sme našli ešte tri kostry, z ktorých jedna bola doslovne prelomená. Podľa všetkého to boli pozostatky nešťastných Francúzov. Ďalej sa nedostali. Nadobudli sme dojem, že ideme do papule draka. Nuž ale čo – keď papuľa, tak papuľa a  vykročili sme ďalej.
Po pol kilometri nám prehradila cestu kamenná platňa. Pokúsili sme sa ju zodvihnúť, ale bez úspechu. Ostala iba jediná možnosť – odstrel. Pravda, neboli sme si istí, či pri tom sa nepoškodí aj tunel, no risk stál zato. Výbuch! Silno nás otriaslo, no z platne neodpadol ani kamienok. Keď sme k nej prišli zistili sme, že bola absolútne nepoškodená. Nenašli sme ani len čriepky. Prezreli sme ju oveľa podrobnejšie a prišli sme k záveru, že to nie je kameň, ale akýsi oveľa pevnejší materiál. Nemalo zmysel tam ostať a preto sme vyrazili nazad. Keď sme vychádzali z tunela zistili sme, že farba očí kamennej mačky sa zmenila červenú. Jeden z nás, ktorý išiel posledný potom tvrdil, že ďaleko za sebou počul akési zvláštne zvuky. No druhý krát sme už to tej šachty nešli.“
 
Tí, ktorí ostali na jazere sa rozhodli preskúmať jeho dno. Ponor netrval dlho – len asi 50 metrov. No v tejto hĺbke ponorku uchopila ako keby nejaká neviditeľná ruka. Niekoľkokrát ju silno hodila z jednej strany na druhú a potom ju mrštila o skalnú stenu. Kapitán ponorku akýmsi zázrakom dostal na hladinu, no ďalšieho ponoru už nebola schopná, mala viacnásobne prebitý plášť. Museli ju teda zanechať v jaskyni, vymontovali z nej iba všetko tajné zariadenie. So zvyšným vybavením nemalo zmysel pokračovať vo výskume jaskyne, preto bolo rozhodnuté, že prídu ešte raz a lepšie vybavení. No k tomu už nedošlo. Polárnici náhodou našli jedno z opustených miest.
 
Začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia polárnici zo základne Bellinshausen chceli podrobne preskúmať horský masív Antarktického polostrova. V polovici druhého týždňa výskumov vstúpili do neveľkej horskej doliny, kde sa sneh a ľad vyformoval do akýchsi veľmi zvláštnych tvarov. Zdalo sa im, že vstúpili do rozprávkového ľadového mesta ako keby s ulicami a domami, s námestiami a chrámami. Pokochali sa pohľadom a rozhodli sa tu ostať na noc. Keď založili oheň zistili, že pod tenkou vrstvou snehu sú ľadové platne. A nie hocijaké, ale so zvláštnymi runovými nápismi.
 
Polárnici povyskakovali na nohy a ešte raz sa poobzerali vôkol. A potom začali čistiť sneh a ľad z toho, čo považovali za prírodný jav. A pod vrstvou od dvadsať do päťdesiat centimetrov sa začali ukazovať kamene zjavne opracované ľudskou rukou.
 
Roku 1983 tu prišla dosť veľká expedícia. Na širokej stredovej ulici postavili veľký tábor a vyčistili priestor pre štartovanie a pristávanie vrtuľníkov. Kus po kuse oslobodzovali od snežnej pokrývky prastaré mesto a neprestávali sa diviť. Pred archeológmi sa otváral obraz úplne neznámej kultúry. Zamrznutú zem rozkopávali s nevídaným entuziazmom v nádeji, že nájdu aspoň nejaké malé predmety. Všetky nápisy sa starostlivo kopírovali a analyzovali, no rozlúštiť prastarý jazyk vtedy ešte nedokázali.
 
Po nejakom čase sa im podarilo objaviť vchod do jaskyne zavalený kameňmi. Rozoberanie závalov zabralo niekoľko mesiacov, ale výsledky stáli za to: na stenách tunela sa ukazovali stále nové elementy a nápisy. Zároveň bolo na skalách poblíž vchodu nájdených niekoľko desiatkov kamenných platní s krátkymi runovými nápismi. Vedci hneď pochopili, že pred nimi je pohrebisko, kde pochovávali obyvateľov mesta. Hoci odkryli niekoľko platí, žiadne kosti nenašli. Len na jednom mieste našli kúsok článku palca. Starostlivo ho pomerali a zistili, že patril človeku, ale vede neznámeho rastového typu. Článok bol dlhší než u predstaviteľov dnešného ľudstva.
 
Tunel vydával vedcom stále nové a nové tajomstvá. Na stenách objavili plastiky, ktoré matne svietili v temnote. Neodrážali svetlo, ale svietili samostatne ako svetelné zdroje. No odobrať plastiky zo steny a preskúmať, čo je zdrojom svetla sa nepodarilo.
 
Pol kilometra od vchodu sa tunel delil na dve chodby, pričom sa delili aj koľaje na jeho podlahe. Oba kamenné koridory nakoniec končili kamennou priehradou podobnou tej, akú našli v krasovej jaskyni. Bola zhotovená z neznámej zliatiny, ktorá bola mimoriadne tvrdá a nepoddajne odolná voči všetkým pokusom archeológov. Ostala iba jediná možnosť – vyhĺbiť do skalnej steny nový tunel. Práve v tejto fáze sa všetko skončilo, presnejšie skončila to beštia menom Gorbačov. Zrušil sa aj tábor a keďže výskumníci nechceli nikomu len tak darovať výsledky svojej dlhodobej práce, uchovali celý nález v tajnosti.
 
No všetko sa aj tak neskončilo. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa kryptoanalytikom jedného ruského vedecko-výskumného inštitútu podarilo rozšifrovať runové písmo. Výsledky týchto výskumov sa dodnes uchovávajú v prísnej tajnosti. Známe je len to, že opustené mesto sa nazývalo Okmaron a bolo postavené pred asi 6 000 rokmi...
 
Nuž, je to tak. Kto si myslí, že sme sa narodili preto, aby sme žrali, spali a venovali sa športovému sexu chápe svet iba v jeho Javnom, t.j. materiálnom, plochom rozmere. Ale hľa, ani v Javi nie je všetko tak, ako nám to chcú nahovoriť.
 
Každý z nás má svoje predurčenie a úlohu, prečo sa narodil práve teraz a práve tu. Všetko vôkol nás sa prebúdza, ale zároveň sa neúprosne blíži koniec ďalšej civilizácie. Máme šťastie, že žijeme v takomto čase. No výber je na nás. Alebo začneme rozumieť hlasu našich Predkov, alebo budeme „uprataní“ Vekom Vlka ako choroba. Nie sme prví a ani poslední, kto si musí vybrať. Do tvarov nevstupuje Životodarná Inglia z Konu, oni ju musia paraziticky kradnúť nám. Začneme rozmýšľať, alebo ich chceme udržiavať pri živote? Ak je odpoveď áno, tak nezabúdajme, že naše pôvodné myslenie je obrazné.
 
Copyright © 2016. SLOVANSKO-ÁRIJSKÉ VÉDY. Designed by Marek Sarvaš