BOJOVÁ KULTÚRA SLOVANOV A ÁRIJCOV NA PRÍKLADE KOZÁKOV-VOLCHVOV

13. januára 2013 | ARCHÍV (NOC SVAROGA), DEDIČSTVO PREDKOV, UMENIE BOJA

Bojová kultúra a bojové umenia sú v podstate jedno a to isté. Toto porovnanie názvov použime len preto, lebo dnes nám vymývajú mozgy tým, že ak bojové umenia, tak určite vznikli kdesi v Číne alebo Japonsku. Nemôžeme povedať, že tieto národy svoje bojové umenia nemajú, ale musíme povedať, že každá rasa má svoje pôvodné bojové umenia. Tí, ktorí sa bojovým umeniam venujú nejakú dobu vedia, že fyzická šikovnosť a kondícia nie je všetko. Bojové umenia v zásade delíme na externé a interné. Toto delenie tu je potrebné najmä preto, aby sme vedeli o čom je reč. Externé bojové umenia sú založené na fyzickej sile, udržiavanej kondícii, pružnosti a pohyblivosti ktorú má mladý človek. Problém je, že keď človek zostarne a ľahšie sa stane objektom násilia už nie je v stave sa obrániť. Opačným prístupom sú interné bojové umenia. Tieto okrem fyzickej zručnosti aktivizujú egregor – t.j. energetický systém človeka. Tento však má každá rasa iný. Zatiaľ čo Číňanom «stačí» aktivizovať 7 čakier a môžu sa vznášať vo vzduchu, my biela rasa, máme 9 čakier. Pri aktivizácii «iba» 7 ešte nepracujeme na «plný výkon», ale pri aktivizácii všetkých 9 sme na oveľa vyššej úrovni. Že to nie je možné? Ale ak to nie je možné, prečo sú celé dejiny kresťanstva dejinami zrady a fyzickej likvidácie našich pradedov a prababiek vrátane písomnej kultúry – Slovansko-Árijských Véd? Odpoveď je veľmi jednoduchá – aby sme neboli schopní sa k tejto ohromnej bojovej schopnosti naši Predkov vrátiť. Biorobot počúva pokyny svojho Pána Boha, slobodný človek tiež komunikuje s Bohom, ale tento je výlučne jeho príbuzný, ktorý – aj keď to môžu byť milióny rokov čo opustil Midgard-Zem – je a ostáva jeho Predok. Bohom Slovana alebo Árijca nemôže byť cudzí Boh – ten predsa nie je rodina. No a «cudzinec» – hoci aj Boh – predsa nebude naozaj uprednostňovať členov národa, ktorý sa snaží už tisícročia pokoriť a zničiť, hoci aj tým, že sa vydáva za univerzálneho, t.j. Jediného Boha…

Pozrime sa na dejiny Európy a Ázie z dejinného, nie his(z)TOR(Y)ického bodu pohľadu. Skutočné udalosti prepísané z pohľadu TORY – t.j. židovskej knihy nie sú dejinami Slovanov, ale his(z)TOR(Y)iou cudzincov – aj keď sa volajú napríklad kresťania a myslia si, že sú zároveň Slovania.

V škole nám vždy vtĺkali do hlavy, že minulosť ľudstva – tá ktorá stojí za to – to je najmä minulosť antického Grécka a najmä Ríma. Aj keď predtým sa spomínajú ešte nejakí – oficiálne «povolení» Sumeri, Asýrčania, Babylončania, či v Európe ešte tak okrajovo napríklad Etruskovia – je to vlastne všetko. A čo je najdôležitejšie, oficiálne najdemokratickejší a najvzdelanejší prvok histórie Európy je Rímska ríša. Podľa údajov histórie nič iné, nič silnejšie a už vôbec nič kultúrnejšie neexistovalo. Nuž pravda, preto je to história a nie dejiny. Do dnešného «znenia» histórie sa investovalo tak veľa, že ak sa objavia fakty, ktoré sú protirečivé oficiálnej histórii, tým horšie pre fakty. Jednoducho sú oficiálnou vedou ignorované.

A tak sa veľmi jednoducho vytratila z histórie najväčšia ríša sveta, ktorá existovala minimálne tisícročia, a ktorá stojí pri základoch všetkého moderného poznania dneška – nielen kultúrneho ale aj vojenského. Poznanie vždy prichádzalo z Východu, zo Západu prichádza tma – preto je Východ Východom a Západ Západom. Veď to ukazuje aj naše Slnko. Nuž a to, čo dnes hovoria, že je nové a pochádza (akože ináč) zo západu je len dobre zabudnuté staré. Naozaj dobre, lebo to «zabúdanie» bolo dávno vopred naplánované a nič sa nenechalo na náhodu. Ale to bola ešte Posledná Noc Svaroga.

Táto obrovská dŕžava sa volala Tartaria – a dlhé tisícročia dominovala svetu. Nie pri najlepšej vôli 12 storočí ako antický Rím, ale dlhé tisícročia. Ak sa dokázala táto obrovská dŕžava udržať, musela stáť na veľmi pevných a hlbokých základoch – ako kultúrnych tak aj vojenských. Aké boli tieto základy – védické. Bola to ríša našich Predkov, Slovano-Árijcov. Keďže oficiálne nám hovoria, že my, Slovania, sme zliezli zo stromov či vyšli z jaskýň kdesi tesne okolo (násilného) krstenia Rusi, nemôžu pripustiť poznanie o našej slovanskej pravlasti, ktorá vojensky neraz zakročovala ako proti Rímu (ktorý nakoniec aj zničila), tak aj proti inkvizičným snahám katolíckej cirkvi vyhladiť slovanské obyvateľstvo a vymeniť ho za biorobotov – napríklad dobre známych nemeckých kolonizátorov Slovenska… nuž veď čo by sme si bez nich počali…

Lesť a klam však zahalili aj tieto dejinné udalosti. Ak sa už nepodarilo úplne vymazať informácie o vojenských zákrokoch našich bratov s cieľom umožniť prežitie západných Slovanom – nám – tak tieto lži aspoň obliekli do cudzieho šatu. Jeden príklad za všetky – notoricky známy Džingischán bol údajne Mongol. Toto je jeden z historickým podvodov rozsahu, ktorý nemá obdoby. Ale k týmto historickým detailom sa vrátime neskôr v samostatných článkoch. Pre tých, ktorí by sa radi oboznámili s touto problematikou teraz odporúčame články o Veľkej Tartarii a Dŕžave. Je to zhrnutie historických faktov Európanmi, ktorí v stredoveku navštevovali Tartariu a po návrate domov publikovali obrázky Tartarov či kreslili mapy. Tartari samozrejme existovali, ale neboli to etnickí Mongoli ale Slovania. Prečo Tartaria? Lebo keď sa cudzinci pýtali našich Predkov kto sú, títo odpovedali: «Sme deti Tarcha a Tary» – brata a sestry, ktorí sú – podľa prastarej Viery Slovanov – ochrancovia Ruskej zeme. Samozrejme – pre oficiálnu vedu neprípustné. Ale ako dlho dovolíme, aby naše deti kŕmili lžami pochádzajúcimi z dielne tých, ktorí nás odsúdili na zánik a postupujú metódou rozdeľ a podrob si?

Ono – aj pri ich maximálnom úsilí – všetko nezmizlo úplne. Len treba vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo vidíme. Ostalo napríklad aj veľa názvov. Jedno si však musíme uvedomiť, všetci sme sa v dávnej minulosti volali Rusmi. Pôvod názvu vysvetlíme v samostatnom článku, ale určite vám neušlo, akým negatívnym podtónom sa dnes hovorí o «NICH, RUSOCH», pričom zabúdame, že sme to aj «MY RUSI»! Veľká výhra pre našich nepriateľov – už ani nevieme, že sme to MY. Veď ešte letopisec Nestor napísal r. 1116: «ruský jazyk a sloviensky jedno je». Áno, Slovien sa hrdo nazýval aj Rus. Nuž a naša krajina sa predtým, ako sme sa spojili do Veľkého kniežatstva Moravského volala Malá Rus. Na juhu bola a dodnes ostala Strieborná Rus, dnes známa ako Srbsko. V názve už spomínaných EtRUSkov je dodnes jasne viditeľný koreň RUS. Mimochodom, keď pred pár rokmi rozlúštili etruské písmo bolo to veľké prekvapenie. Dlhé roky brali vedci za základ rozličné skupiny jazykov – semitské, románske, germánske – a čo je najzaujímavejšie? Písmo bolo rozlúštené, až keď vzali za základ staroruské (slovienske) písmo – čudujete sa ešte? A že prečo to akosi «nebolo vidno v médiách? Odpoveď si dá každý sám… Na západe bola krajina Perúnových Rusov, či inak skrátene Prusov. Definitívne vyhladení boli v križiackej výprave Teutónskymi rytiermi na základe poverenia pápeža Innocenta III. Ale o týchto veciach podrobnejšie v samostatnom článku.

Vojenské oddiely Tartarie neraz ničili výkvet kresťanských armád a cirkevnej organizácie, čím vždy spomalili vyhladzovanie západných Slovanov. Keby nie týchto zásahov už ani v spomienkach by sme neexistovali. Pretože to boli armády, prichádzali bez žien a detí – tieto na vojenské výpravy nechodia. Toto využila oficiálna história a nazvali ich «koristníckymi hordami». Po vykonaní svojej úlohy sa vracali, hoci jednotlivci neraz ostávali a asimilovali sa s domácim obyvateľstvom. Základné vojenské jednotky slovanských družín dŕžavy sa za dávnych čias volali Geti. Píše o nich aj Herodotos. Či majú tvar Geti alebo Masageti, ide o vojenské družiny Slovanov. Keď sa tieto družiny dostali do prvých vojenských potýčiek s vojskami Alexandra Macedónskeho, spočiatku utrpeli porážky. Bolo to preto, lebo armáda Alexandra bola z vojenského pohľadu správne organizovaná ako celok, falangy boli v tom čase vysoko efektívnou formou organizácie armády. Alexander však z vlastnej skúsenosti rýchlo pochopil, že porážka niekoľkých družín slúžiacich na pohraničí Tartarie mu nepomôže ak by sa zrazil s hlavnou vojenskou mocou dŕžavy, a preto presmeroval hlavný smer svojho ťaženia na juh, do Indie. Hoci pôvodným cieľom bola Tartaria, cieľ sa rýchlo ukázal ako nereálny.

Žreci Tartarie však vyhodnotili priebeh vojenských zrážok s vojskami Alexandra a poznatky použili na preorganizovanie vojenskej doktríny Tartarie. Samostatné, na princípe družinovom a nie armádnom fungujúce jednotky známe ako geti boli preformované do vojenskej únie. Geti a únia vytvorili skrátený názov GUNI, ktorý prekladáme ako HUNI. Nešlo vôbec o národ, iba o názov modernej organizácie armády. A ako efektívna bola táto armáda? Okrem iného zničila Rímsku ríšu. Nuž a názov vojenskej organizácie GETI prežil aj v historickom názve Góti. Ako obyčajne, pôvod názvu je veľmi prostý.

Naši Predkovia opúšťali svoju pravlasť, pretože klimatické životné podmienky na Sibíri sa postupne zhoršovali. Kmene, ktoré odchádzali a presídľovali sa na západ sa najčastejšie volali po mene svojich vodcov – kniežat. Tak kmene, ktoré odišli pod velením kniežaťa Sarmata sa jednoducho volali Sarmati, tie kmene, ktoré odišli s kniežaťom Skýtom sa volali Skýti a podobne. Všetci to však boli Slovano-Árijci.

Známym kultúrnym centrom Rusi bolo mesto dnes nazývané Novgorod. Ale názov samotný znamená «Nové Mesto». Aký bol teda pôvodný názov starého mesta? Pôvodné mesto sa volalo SLOVIENSK, pretože ho roku 1331 UMHCH založil knieža Slovien. Čo sa týka času založenia mesta dnes máme letopočet podľa slovanského kalendára 7519 UMHCH, ale poučný je aj názov mesta. My sme práve preto boli nazývaní Slovieni, pretože sme prišli na toto územie pod velením kniežaťa Sloviena. Ďalší dôkaz, že sme pôvodom tiež Rusi, hoci ako pamiatku na vodcu, ktorý našich Predkov priviedol do našej dnešnej zeme sme si dali aj názov Slovieni. Je to nepochopiteľné?

Najpriamočiarejšou možnosťou pochopenia bojového umenia našich Predkov je pozrieť sa bližšie na bojové umenie ktoré prežilo do dnešných dní – bojové umenie Kozákov. Je to živé spojenie s dávnou minulosťou, lebo hoci náš, slovenský názov je dosť podstatne «odklonený» od pointy názvu, v ruštine (ako aj v staroslovienčine) znie ako Kazak. V koreni slova je «AZ» – teda Boh žijúci na zemi, čo je zároveň aj významový obraz prvého písmena Staroslovienskej Bukvice. Názov je to naozaj prastarý. V génoch príslušníkov kozáckeho rodu koluje krv volchvov-vojakov. Väčšina slovanských historikov sa dnes zhoduje v tom, že prvé zdroje poznania do Európy priniesli Slovano-Árijci. Staré legendy a povesti rôznych európskych národov dosvedčujú, že jedným z centier Árijcov v Európe boli stepi pri Čiernom a Azovskom mori. Odtiaľto sa po celom svete rozišlo veľké poznanie sveta. A povesti svedčia nemálo aj o bojovom majstrovstve našich Prapredkov, Rusov.

Bojové tradície Slovanov možno rozdeliť na tri skupiny: tradície profesionálnych vojakov (kniežatá, bojari, kozáci), tradície prostých ľudí a tradície volchvov.

Byzantský historik Lev Diakon (950 – okolo 1000 n. l.) píše o volchvovskej tradícii vo svojej kronike takto: «Tí volchvovia, ktorí žijú v lesoch ovládajú svoje ruky a nohy s takým úspechom, že sa môžu sami s holým mečom postaviť proti desiatkam vojakov odetých do brnenia».

Volchvovia zaúčali do svojich metód boja aj ochrancov slovanských kniežat. Napríklad žiak volchva Mežibora menom Guda bol osobným strážcom kniežaťa Igora a kňažnej Oľgy a na kniežacom dvore založil aj školu kulačieho boja (tradičné slovanské bojové umenie bez zbrane).

Hoci toto je téma na samostatný rozbor, dovoľme si kratučkú odbočku. Knieža Igor v žiadnom prípade nedokazuje tzv. Normandskú teóriu, ba presne naopak. Ako sme už neraz spomínali, zmena bukvice mala za následok postupné zjednodušovanie jazyka, za čím zákonite nasleduje zjednodušovanie myslí. Napríklad slovo «svätý» nie je pôvodné, staroslovienske slovo. Vzniklo až po oklieštení Staroslovienskej Bukvice Cyrilom a Metodom, pretože znaky ktoré vyhodili postupne prestalo nové pokolenie poznať – veď rodičov im vyvraždili a ich už učili cudzinci v kláštoroch. Pôvodné slovienske slovo je «svetlý». Poukazuje na náš pôvod – zo Svetlého Sveta. Preto tradične všetok ľud – nielen žreci – nosil (a dodnes na krojoch nosí) prevažne bielu farbu. Nie je to náhoda. Nuž a akú farbu má kresťanský zbor «profesionálov»? Temnú, čiernu – zodpovedajúcu Temnému Svetu, odkiaľ pochádza. Ako vravia Tibeťania – pravda je tak blízko až ju nevidno.

A takto to je aj s obsahom významov slov. V staroslovienčine výraz «ИГО» – v latinke čítame «IGO» znamená «PORIADOK». Človek, ktorý je zodpovedný za udržiavanie poriadku v krajine sa volal jednoducho «IGOR». Teda pôvodný význam slova «Igor» znamená «Strážca Poriadku». Neskôr sa ujal aj ako meno. Dnešná ruština používa slovo «IGO» vo význame «jarmo». A odtiaľ je už iba krôčik k výrazu «tatársko-mongolské jarmo». Pretože pamäť ma Tartariu, ktorú (článok Veľká Tartaria) pozná ešte aj Encyclopedia Britannica z 18. storočia ako obrovskú krajinu v podstate pokrývajúcu dnešné Rusko, mohla vzhľadom na jej úspechy pretrvať – zmenili jej «obraz» v mysliach ľudí. Bežná praktika Temných Síl.

V staroslovienskom «Volchovníku» (knihe volchvov) je opísaný takýto príbeh:

Prišiel Mežibor a povedal Mežibor: «Ruka je blýskavka (blesk). Noha je hrom. Ruka je meč. Noha kladivo. Smrť nepravde!» A udrel Mežibor neveriace knieža do tváre a zakričal Mežibor strašne, na pomoc Bohov volajúc. I udrel kyjakom Pečenega priamo pod samotné srdce. I padol knieža mŕtvy. «Nie kvôli tomuto vojsku, ale kvôli čistej ceste, po ktorej pravda kráča» – povedal Mežibor a udrel kyjakom do duba. A zatriasol sa dub a striasol lístie so žaluďmi. I zareval v lese Div a vybehol z lesa Tur a padol k nohám Mežibora. A s veľkým strachom utekali Pečenegovia vydesení silou Mežibora.» Môžeme ešte dodať, že Mežibor je ten istý volchv, ktorý prorokoval kniežaťu Olegovi smrť.

Ale do našich čias sa zachovali aj ďalšie legendy Slovanov, napríklad: «Žil v kraji Drevľanov volchv Dobrogast. Kvôli čomusi sa s ním pohádal knieža Igor, čím vyvolal veľký hnev Dobrogasta. A vtedy Dobrogast povedal, že je nebezpečné mu také niečo robiť. A aby dokázal svoje slová, vyzval na súboj tri desiatky vojakov Igorovej družiny, proti ktorým nastúpil úplne bez brnenia. Dobroslav rozmetal vojakov družiny, niekoľkých skaličil a jedného zabil. A ako brnenie mu slúžili iba ruky a nohy.»

Podľa ďalších svedectiev slovanských historikov je známe, že kočovníci často napádali prastaré slovanské kapištia, kde stáli kamenné sochy Bohov a kde Predkovia prinášali svoje štedré obety. Tieto kapištia strážili volchvovia, ktorí boli skutočne bez brnenia (aj bez železnej košele). No aj tak sa púšťali do bojov s nepriateľom a často vyhrávali, hoci proti presile. Úplne bez brnení, len s palicami v rukách vychádzali proti ozbrojeným Pečenegom a ostávali nezranení. Predpokladalo sa, že im pomáhajú slovanskí Bohovia.

V «Povesti minulých liet» sa hovorí o hrdinovi, ktorý porazil cudzieho bohatiera a vošiel do dejín pod menom Mikita Kožemiak: «Prišiel knieža cudzí k Vladimírovi a povedal: »Daj ty svojho muža a ja dám svojho nech bojujú. Ak môj zrazí tvojho na zem, tak tri roky nebudeme bojovať, ale ak náš porazí tvojho, tak vojna bude neodvratná.» Začal knieža Vladimír hľadať medzi svojimi vhodného bojovníka.  Jeden zo starých členov jeho družiny mu poradil svojho syna: «Mám mladšieho syna. Od detstva ho ešte nikto nedokázal poraziť. Raz som sa s ním pohádal keď spracovával kožu a on sa tak na mňa rozhneval, že tú volskú kožu v rukách roztrhol.» Kniežaťa táto správa rozradostila a prikázal ho priviesť. I priviedli mladého Kožemiaka, ale knieža sa najskôr rozhodol vyskúšať jeho silu. A priviedli silného býka, uvoľnili ho a vypustili na Mikitu, ale tento ho rukami zrazil na zem a zabil. A vtedy povedal Vladimír: «Môžeš bojovať». A medzi proti sebe stojacimi plukmi sa postavili bohatieri jeden proti druhému. Mikita zrazil na zem cudzieho bohatiera a zadusil ho. Pečenegovia začali utekať, Rusi za rozbehli za nimi a rúbali ich na úteku a hnali preč.»

Z dôvodu bojového majstrovstva kozákov bývali títo hlavnými ochrancami a nositeľmi prastarých slovansko-árijských bojových tradícií. Cisár Konštantín Porfyrogenitos (948) ich charakterizuje ako vynikajúcich vojakov, ktorí ľahko porážajú ťurské kmene, a poľský kráľ Boleslav Chrabrý, oceňujúc bojové kvality kozákov ich dokonca najímal do svojich služieb (r. 992). Fyzická príprava u kozákov zaujímala jednu z najdôležitejších činností. Mladých kozákov, ktorých nazývali Džuri, pripravovali na službu najmenej 10 rokov, počas ktorých nadobúdali nevyhnutné vojenské skúsenosti. Kozáci sa zaoberali nielen bojovým umením, ale aj ďalšími umeniami, napríklad tancovaním (gopak, metelica a pod.), ale aj v tancoch demonštrovali prvky bojového majstrovstva a svoje fyzické schopnosti. A preto v kozáckom spoločenstve jednoducho nemohli žiť slabí ľudia.

Keď hovoríme o tradíciách kozáckych bojových umení, nemôžeme vynechať nositeľov týchto tradícií – kozákov charakterníkov. O nich, o ich životoch aj po nich kolovali skutočné legendy. Ich nadľudské schopnosti vyvolávali údiv dokonca aj u bývalých kozákov. Prostý ľud ich nazýval čaklúnmi, ale judo-kresťanskí kňazi, že sa v nich usídli bes. Charakterníci boli ochrancovia prastarej bojovej kultúry árijcov a do svojich radov prijímali nových členov len po vykonaní špeciálneho obradu zasvätenia. Ochraňujúc prastaré poznanie volchvovskej bojovej školy, charakterníci majstrovsky využívali všetky známe umenia, napríklad tance a spevy spájali s technikou boja. Prostý ľud pevne veril, že charakterník sa môže v čase boja premeniť na chrta, vlka alebo jastraba.

Schopnosti volchvov charakterníkov zahŕňali mágiu, telekinézu, levitáciu, hypnózu, sugesciu. Kozácke rody charakterníkov si v tajnosti uchovali do našich čias bojové majstrovstvo volané «Spas». Existuje niekoľko verzií vysvetlenia názvu tohto umenia, napríklad: Spas je to, čo ťa spasí v boji; Spas je dar od Bohov-Ochrancov a podobne.

Spas ako tradícia vznikol ďaleko pred príchodom kresťanstva. Je to svetonázor vojaka-kozáka, obrana rodnej zeme. Duchovná podoba Spasu sa u kozákov tradične podáva vždy z deda na vnuka v podobe prikázaní: «Kozák sa nenarodil preto, aby odrážal útok», takto sa hovorí o metóde predstihujúceho úderu. «Nehľadaj boj, on si ťa nájde sám» a pod. Spas možno rozdeliť na tri druhy: Predstihujúci, jasavý a bojový, ale všetky sú medzi sebou silne previazané do jedinej tradície vojakov kozákov, ktorá sa udržiava aj dnes.

Súčasťou kozáckeho charakteru a umu je hlboko zakorenená psychológia slobody a občinového výkonu moci, na báze ktorých bol aj vytvorený unikátny «orden» (orda) kozákov-charakterníkov , ktorí ovládali prírodné sily, mali mimozmyslové schopnosti, ezoterické poznatky a umenia. Vysoká duchovnosť a intelektuálna úroveň kozáckeho majstrovstva sa odrážala vo veľkej hĺbke poznatkov duchovného a materiálneho sveta, t.j. v poznaní Véd. Všetci Kozáci už v pradávnych časov ovládali písomníctvo.

V tejto súvislosti nemôžeme nespomenúť nový ruský film Taras Buľba. Po filmovej stránke vynikajúce spracovanie Gogoľa. Udalosti filmu sa síce odohrávajú na reálnom historickom pozadí, je tam však veľmi hrubá historická falzifikácia. Nejde o spracovanie filmu – výprava je vynikajúca – ide o jeden «detail», ktorý možno pochádza už od Gogoľa, hoci nemusí byť vedomý.

Taras Buľba je príbeh z prostredia Záporožských kozákov zo 16. storočia. Dej sa odohráva na pozadí náboženských bojov medzi katolicizmom (poľský útlak Ukrajincov) a kresťanskou «Pravoslávnou» cirkvou. Na prvý pohľad nič neobyčajné – ale práve v tom to je. V 16. storočí totiž nijaká kresťanská «Pravoslávna» cirkev ešte NEEXISTOVALA. Existovala však kresťanská cirkev STAROOBRADNÍKOV, ktorú dnes účelovo zamieňajú s prastarou, predkresťanskou slovanskou cirkvou Starovercov, t.j. vieru založenou na starej, predkresťanskej Viere našich Predkov.

Kresťanských Staroobradníkov sa rozhodol zničiť až v polovici 17. storočia moskovský patriarcha Nikon tak, že dal príkaz vo všetkých kresťanských bohoslužobných knihách prepísať výraz «pravoverná» viera kresťanská na «pravoslávna» viera kresťanská. Chcel zabiť dve muchy jednou ranou – prisvojiť si všetky víťazstvá prastarej slovanskej cirkvi Pravoslávnych Inglingov a zničiť tých kresťanov, ktorí mali príliš nebezpečné poznatky, podobné mali napríklad aj katolíckou cirkvou zlikvidovaní Katari (viac o poznatkoch v článku Záhady svetových náboženstiev). Cárska armáda vtedy vyvraždila vyše 2 miliónov Staroobradníkov aj Starovercov vrátane žien a detí – ale to ako súčasť kresťanských praktík už ani neprekvapuje.

Slovo Pravoslávny pochádza zo spojenia «Sláviť Prav», teda nemá význam «ortodoxný», ako sa oficiálne prekladá. Navyše, výraz «Pravoslávny» sa v celej Biblii nespomína ANI RAZ. Sú teda 2 možnosti. Alebo išlo o boj Slovanov (nie kresťanov) za starú, Pravoslávnu Vieru, alebo boj Stroobradníkov, kresťanov proti Poliakom. Tento variant je pravdepodobnejší. Na slovanských zemiach nikdy neexistoval alkohol. Tento sa začal podávať až v šenkoch, ktoré začali otvárať Židia pri novootváraných kresťanských kostoloch, čo je aj súčasťou deja filmu. Nie je to však jediný film s takouto «úpravou» faktov.

V kozáckej spoločnosti si boli všetci rovní, hociktorý radový kozák si bol rovný s hajtmanom alebo atamanom. Pri voľbe atamana ho skúšali do maxima, búchali do boka, sypali mu na hlavu zem aby pocítil, že ho volí kozácka hromada.

Základnou zložkou kozáckeho charakteru bola vôľa. Táto psychologická štruktúra bol základom všetkých fenoménov, vďaka ktorej kozácky gurt porážal nepriateľa desaťkrát silnejšieho čo sa týka počtu vojakov. Kozák charakterník, použijúc svoju vôľu, dokázal vytrpieť aj neľudské mučenie nepriateľmi. Je známy príbeh kozáka Gontu, ktorého nepriatelia zabíjali veľmi pomaly – z hlavy mu zaživa dreli kožu aj s vlasmi, do rán po celom tele mu sypali soľ a on im len sucho povedal: «Hovorili ste, že bude bolieť, ale nebolí!».

Ďalším kozáckym atribútom je bystrý rozum a vojenská šikovnosť, ktorá im geniálnym spôsobom pomáhala vyhrávať všetky bitky. Príkladom je konotopská bitka, v ktorej pomocou hydrotechnických zariadení zaliali vodou jazdectvo Moskovčanov. Kone uviazli v bahne a kozáci vyhrali.

Kozáci-charakterníci demonštrovali nadprirodzené schopnosti. «Hypnotizovali» nepriateľov, zasielali na nich šialenstvo a títo sa začali rúbať sami medzi sebou, pričom charakteríka nezasiahla ani šabľa ani guľka. Dokázali sa stať neviditeľnými (pomocou manipulácie aury), premeniť sa na ľubovoľnú rastlinu alebo strom, sadnúť si na plátno a plávať po rieke alebo mori, prejsť nepozorovane cez dvere a brány.

Možno niekto povie, že takéto niečo dokážu iba nindžovia, ale určite nie my, biela rasa. Nuž, podľa údajov z Véd Tartaria siahala v dávnych časoch aj na tzv. Veľké ostrovy – dnešné Japonsko. Naši predkovia tam boli vyhladení a ostrovy obsadili ich dnešní páni. Ale málokto vie, že skutočný pôvod nindžov nie je domáci. Samuraji každého, kto sa im znepáčil zabíjali bez mihnutia oka, nuž ubrániť sa im a ostať nažive sa im dalo len skutočne efektívnejšími metódami boja. Dnes mnohí odborníci predpokladajú, že umenie nindžov pochádza z Číny – v skutočnosti tam ostalo po bielej rase…

Umenie charakterníka predstavuje maximálnu špičku vývoja kozáckej psychiky. To, čo sa napríklad u nindžov považuje sa možné môže vo vzťahu na kozákov vyvolať ironický úškrn. Nie je to však až také nepochopiteľné, pretože tieto divy už hraničia s mystikou a okultizmom, no aj v našich časoch existujú rozličné zázraky, ktoré predvádzali už kozáci charakterníci a dnes ich napríklad ukazujú jogíni či tzv. extrasenzorickí ľudia. Toto zahŕňa aj schopnosť stať sa neviditeľným. Minulého roku predvádzal jeden fakír takýto jav na trhu v Kyjeve. Ľudia videli, že dokázal zneviditeľniť ľubovoľnú časť svojho tela. Napríklad zneviditeľnil svoju hlavu a všetci ľudia videli chodiť telo bez hlavy. Toto nie je práca iluzionisti, ale «odobratie» hlavy zo zorného poľa iných ľudí. A takýchto prípadov, napríklad aj na celosvetovom zjazde fakírov je dnes nemálo.

Ostali nám svedectvá o tom, že kozák dokázal ísť na prieskum do nepriateľského tábora na koni, ale nikto jeho samotného ani jeho koňa nevidel. Vynikajúci ataman Ivan Serko sa dokázal premeniť na chrta a behať po nepriateľskom tábore, všetko vysliediť a bezpečne sa vrátiť späť. O tomto legendárnom košovom atamanovi sa zachovalo množstvo svedectiev, ktoré dokazujú, že bol jedným z najznámejších charakterníkov záporožských kozákov. Neprehral ani jednu bitku, lebo už z diaľky videl rozostavenie síl protivníka, jeho slabé a silné miesta.

Ďalšou vlastnosťou kozákov bola ich schopnosť «vyhýbať» sa guľkám a šabliam. Z minulých čias sú zadokumentované svedectvá, ktoré hovoria o tom, ako sa nemálo kozákov vrhalo do bojového zmätku pred bránami do pol pása po opasok vyzlečenými iba s dvomi šabľami v rukách. Nepriatelia padali jeden za druhým, ale kozáci neboli ani len zranení. Bohdan Chmelnický mal celý oddiel takýchto charakterníkov. Posielal ich na najnebezpečnejšie úseky, obnažení po opasok so šabľou v každej ruke rúbali celé prieseky v nepriateľských radoch.

Aby sa mohol dosiahnuť tento jav bolo zostavené špeciálne magické zariekanie proti šabliam a guľkám. V čase bitky kozáci-čaklúni sedeli v kruhoch a šepkali magické zaklínania (vytvárali ochranný kruh ako Valkýri), čo naozaj pomáhalo. Vysvetlenie tu môže byť dvojaké: zaklínanie vytvorí nepreniknuteľnú energetickú bariéru, alebo sa telo stane takým tvrdým, že mu neuškodí ani šabľa, sekera či guľka. Takýto jav neraz demonštrujú fakíri, jogíni, v interných bojových umeniach sa volá «železná košeľa». Môžu do nich sekať, rúbať, ale všetko od nich odskakuje, ako keby boli zo železa.

V knihe D. I. Javornického História záporožských kozákov sa uvádza tento príbeh. Kozácky súd odsúdil na smrť troch kozákov za to, že zbili košového atamana. Jeden z kozákov, Moskalec, dokázal nepozorovane odísť (použil schopnosť stať sa neviditeľným). Hlavnému vinníkovi škandálu, Matvievcovi odťali hlavu hneď, ale Ostapcovi nemohli nič urobiť, sekera od neho odskakovala ako keby bol zo žuly. Nakoniec sa obom podarilo ujsť. Na takéto javy vytvárania energetickej bariéry pomocou zaklínadiel existuje vysvetlenie aj pomocou modernej kvantovej fyziky.

Existujú aj zdokumentované svedectvá o kozáckom umení vychádzať z väzení bez toho, aby porušili závory či boli strážnikmi videní. Hore uvedený prípad kozáka Moskaleca je z minulosti, ale je aj záznam z dneška. Známy zástanca ľudských práv a právny zástupca stíhaných Boris Vasilievič Bolotov bol ešte za socializmu uväznený za svoju činnosť. No na veľké prekvapenie v čase, keď bol uväznený dokázal odísť z väzenia (vzal so sebou aj ďalších ľudí) a 27. februára 1986 prišiel na v tom čase prebiehajúci zjazd Komunistickej strany Ukrajiny napriek tomu, že práve v časoch zjazdu bola ostraha vo väzení zosilnená. Ukázal sa v budove zjazdu a požadoval uplatnenie svojich práv. Po tomto demarši sa sám, aj so svojimi druhmi vrátil do väzenia. Za tento kúsok dostal ešte 2 a pol roka navyše.

Všetky tieto psychologické poznatky, ktoré sme dostali od našich Prapredkov počínajúc volchvami-mágmi majú neoceniteľný teoretický a praktický význam. Armáda, ktorá je vyškolená na princípoch kozákov-charakterníkov môže mnohonásobne zvýšiť svoju efektivitu. A kozácke ustoje sú dobrým spôsobom ako riešiť otázku dôstojnej výchovy mladého pokolenia. K tomuto nás pozýva volanie našich Bohov a Predkov a v tomto nás utvrdzuje aj praktická skúsenosť dnešných mládežníckych kozáckych organizácií.

My – Slovania a Árijci sa naozaj nemáme prečo hanbiť za našich Predkov a už vôbec nemusíme kopírovať cudziu kultúru!

NAŠI PARTNERI: