BOJOVÉ UMENIA V NAŠEJ KULTÚRE

13. januára 2013 | ARCHÍV (NOC SVAROGA), DEDIČSTVO PREDKOV, UMENIE BOJA

Schopnosť bojovať je od pradávna prirodzenou súčasťou našej kultúry. Je síce pravda, že v našom prapôvodnom, Rodovom, t.j. kastovom zriadení je vydelená samostatná kasta profesionálnych bojovníkov – Víťazov – schopnosť bojovať je nutnou, ale nepostačujúcou podmienkou každého muža Veľkej Rasy.

Ako to vlastne je s tými kastami? Mnohí si myslia, že patria do tej či onej kasty – veď, prirodzene – každý by bol najradšej čo „najvyššie“. No hoci každý z nás má nejakú náklonnosť k tej či onej kaste, podľa Véd v Noci Svaroga sme všetci Smerdi. Kto to je ten Smerd? Ako sme už uviedli v inom článku, je to v podstate vojak S MERnou Doľou zeme, t.j. bojovník s vymeranou časťou zeme. Nuž teda ten „obyčajný“ Smerd – typický člen kasty – vie, ako sa správne stravovať, ako správne spať, rozmnožovať sa a brániť. Teda z tohto jednoduchého výpočtu je zrejmé, že takéto kvality nemá vlastne dnes nikto. Vezmime si len to „jednoduché“ rozmnožovanie sa. Ak vieme, ako správne postupovať, tak do RODín sa nám materializujú Duše našich Prastarých RODov – lebo toto je naša povinnosť, umožňovať evolúciu členom našich vlastných Rodov tak, ako ju oni v minulosti umožnili nám. Ale ak to nevieme správne robiť, tak do našich rodín sa materializujú všakovaké iné bytosti – jaštery, t.j. Siví, alebo inak aj Tvari. Takéto dieťa síce po narodení vyzerá ako dieťa Rasy, ale rozdiel vidno napríklad vo vývoji plodu v lone matky. Dieťa Veľkej Rasy sa od počatia vyvíja ako Človek, na rozdiel od dieťaťa-jaštera, ktoré počas vývoja v lone matky prechádza fázami typickými pre jašterov – vidno mu aj žiabre.

Štyri základné kasty nie sú vôbec vybraté náhodne. Svojou podstatou predstavujú evolučný vývoj člena Veľkej Rasy, t.j. Slovana alebo Árijca. Ako sme už neraz hovorili, každý z ľudských Rodov na Midgard-Zemi má svoju vlastnú evolučnú cestu. Podstatou učenia Ingliizmu je, aby sa každý vyvíjal v súlade s evolučnými požiadavkami svojho národa, t.j. belosi podľa Bielej cesty, žltokožé národy podľa svojej evolučnej cesty, čiernokožé a červenokožé národy zase podľa seba. Rovnako to platí aj pre evolúciu Sivých – majú ju opísanú v Biblii, Tóre, Talmude či Kabbale. Preberanie ciest iných národov – bez ohľadu na to, ako „ľubozvučne“ znejú či vyzerajú – znamená zastavenie vlastnej evolúcie – a za chyby sa platí, to je jednoduchá logika Karmy.

Teda naša evolučná cesta – cesta je kľúčové slovo, lebo „oddych naveky v Raji“ nie je trvalá, t.j. nekončiaca evolučná cesta – je cesta Veľkej Rasy. To samozrejme neznamená, že národy s inou farbou kože nemajú svoje cesty. Naša Rasa je „Majiteľom“ Galaxie Perúnova Cesta a všetci členovia našich národov sú predurčení raz stať sa Bohmi – kedy je otázkou evolúcie a miliardy rokov nehrajú nijakú rolu. Toto je Biela Cesta (SaGa) opísaná v našich knihách – v Slovansko-Árijských Védach.

Všetky kasty – ako jedna za druhou nasledujú – predstavujú evolučné (nevyhnutné) stupienky vývoja. Podľa ich charakteristík môžeme zistiť, do ktorej kasty „po správnosti“ patríme. Ak sa s týmto poznatkom pozrieme na seba a okolo seba, môžeme sa začať orientovať.

Pre Smerda je typické, že „robí si svoje“, t.j. nestará sa o nič okolo seba, ide mu len o to, aby mal zabezpečené podmienky svojej existencie, ktorá nemá ďaleké obzory. Teda stačí mu robiť čo ho živí, mať kde spať a relaxovať, môže mať rodinu, ale nijako nie veľkú. Vie sa síce brániť, ale boj za spoločný záujem Rodov Rasy je pre neho „ďaleko za obzorom“. Musíme zdôrazniť, že to v žiadnom prípade nemusí byť hlupák alebo chudák bez majetku.

Ves ide ďalej. Jemu nestačí iba jesť, spať, mať rodinu a relax, on sa spája s ľuďmi spoločných záujmov dokopy. Vytvárajú organizácie v rámci svojich záujmov, organizujú sa a majú spravidla veľkú rodinu. Dávajú do poriadku svoje okolie a v zásade ich spoločnosti či spoločenstvá prekvitajú. Platí, že ak Smerd dospeje k rozhodnutiu, že iba starať sa o svoje blaho nie je najmúdrejšie, lebo ak príde neúroda či kríza nemusí prežiť, tak sa môže stať Vesom a spoločenstvo Vesov začne hospodársky aj rodinne prekvitať.

Jedného dňa však aj Ves zistí, že to, že sa stará o svoje záujmy, resp. že sa spoluzúčastňuje budovania blaha spoločenstva, do ktorého patrí nemusí znamenať veľa, lebo ak príde dobre pripravený nepriateľ, ktorý si navykol brať mocou čo chce, tak mu podľahne. Zbytočne teda budoval svoj blahobyt, keď iba dohliadať na svoje záujmy a prosperitu spoločenstva mu nezaručí, že aj napriek tvrdej a tvorivej práci si bude môcť on, jeho rodina a spoločenstvo naozaj užívať výsledky svojej práce. Musia byť schopní – ako spoločenstvo, nie iba každý za seba – sa zo zbraňou v ruke postaviť na odpor nájazdníkom a ubrániť sa. Aj Dobro musí mať Silu. Ako už vieme, samotné slovo PoMoc sa etymologicky skladá zo slov zachovaných aj v dnešnej slovenčine: POdanie MOCi. Len ten, kto má moc môže naozaj pomôcť. Žobrák nikomu nepomôže, iba ak do biedy. Takto sa teda Ves môže stať profesionálnym vojakom, Víťazom. Víťaz nie je iba boj, sú to aj vynikajúce organizačné schopnosti a rozhodnosť. Takýto ľudia by mali stáť aj na čelách národov – Dŕžav.

Jedného dňa ale aj Víťaz zistí, že iba rúbanie hláv nepriateľa svet nezmení, namiesto jedných nepriateľov prídu ďalší. Takýto človek sa logicky jedného dňa rozhodne nastúpiť na cestu Múdrosti, stane sa členom kasty Mudrcov, t.j. ľudí, ktorí vedia a môžu kvalifikovane udržiavať podanie Predkov a učiť a odovzdávať ho ostatným členom Rodu. Nesmieme však zabudnúť, že to nie je človek „odtrhnutý“ od predchádzajúcich stupňov evolučného vývoja. Má za sebou tvrdú a tvorivú prácu, nemá problém so zbraňou v ruke porážať ľúteho nepriateľa, ale vie aj šíriť prastarú Múdrosť svojho Rodu.

Teda v našej kultúre nemožno preskočiť nijaký evolučný stupeň. Kto má napríklad veľký majetok a myslí si, že na boj si niekoho najme a „nebude si tým špiniť ruky“ je na omyle. Znamená to, že ešte nedosiahol ani úroveň Víťaza, a teda určite nemôže patriť do kasty Mudrcov – nech číta akékoľvek múdre knihy. Evolúciu nemožno oklamať. Musíme prejsť všetkými stupňami vývoja vo Svete Javi. Len tak môžeme spôsobiť nárast svojho Navného tela a potom prejsť do neho a pokračovať v evolúcii vo Svete Slavi. To však zároveň znamená, že ak niekto dnes, v predvečer zničenia civilizácie „nepočíta“ s potrebou bojovať o prežitie a ani sa naň nechystá, určite túto skúsenosť ešte nenadobudol a sotva jej unikne. Práve preto sa vo Védach píše: „Chceš mier, chystaj sa na vojnu“. Výnimkou môžu byť iba veľkí Mudrci, ktorí sú tu vedome zhmotnení kvôli svojim úlohám. Môže sa stať, že ten, kto sa zodpovedne pripravuje na takúto skúsenosť už ju nebude potrebovať – všetko sa vyjasní na Sviatok Premien Koľadu tohto roku (21. december); ak tohto roku v máji už uvidíme hviezdu Maru sa severnej pologuli.

S bojom a jeho následkami je spojených množstvo otázok. V skutočnom boji je nevyhnutné zabíjať – a za zabíjaním je hrozba narastania karmického dlhu. Na druhej strane, ak sa nebudeme schopní ubrániť, tak zbytočne tvoríme – nepriateľ nám všetko vezme a nás zahubí, alebo, čo je ešte horšie, nás zotročí. Budeme musieť prísť znova a raz tak či onak prekonať evolučne nevyhnutné nadobudnutie skúseností. Čo na to Védy?

V Odinových Zápovediach je povedané, že kto nezakročí proti zlu stáva sa spoluvinníkom jeho ďalšieho šírenia a narastania. Znamená to, že každý človek Rasy musí byť schopný zakročiť aj násilným spôsobom tam, kde zlo existuje. Preto v našej tradícii musí každý muž vedieť bojovať a zaobchádzať so zbraňou. Výber zbrane je druhoradý a môže závisieť od okolností či doby.

V boji dochádza k zabíjaniu nepriateľov. Čo o zabíjaní hovoria Védy? Zabitie človeka je čin, ktorý zbavuje iného človeka života. V našej tradícii je zabitie prípustné v šiestich prípadoch: keď sme napadnutí smrtiacou zbraňou, keď sa nás pokúšajú zabiť, otráviť, zobrať nám zem, zapáliť dom a silou nám odviesť ženu či deti.

Z karmického pohľadu nie je dobré nepriateľov nenávidieť, lebo aj démoni majú v sebe čiastočku Najvyššieho – živatmu. Akurát si dobrovoľne vybrali temnú cestu. Musíme teda rozlišovať medzi zabitím ako výchovným „ukázaním správnej cesty“ a zabitím z nenávisti. V ruštine je dodnes výraz pre trest „наказание“, t.j. ukázanie správnej cesty a zastavenie tvorby negatívnej karmy. Musíme milovať aj nepriateľov, ale milovať nepriateľov neznamená, že im nemôžeme dať lekciu ukážky správneho konania. Sloboda každého človeka totiž končí tam, kde začína sloboda druhého človeka. Len kresťania prekrútili tento Kon a premenili ho na otrocký prístup: keď niekto niečo chce, tak mu všetko – ako správni otroci – máme dať. Takže milovať Najvyššieho aj v prípade živatmy Démona ÁNO, otrocké odovzdávanie nášho majetku kategoricky NIE.

Z uvedeného vyplýva, že bojové umenie našich Rodov je veľmi rozsiahle. Iné požiadavky majú Smerdi, iné Vesi a iné Víťazi. Nemôžeme sa venovať všetkým smerom, dokonca to ani nie je kapacitne možné. Môžeme si ale priblížiť určité všeobecné zásady, ktoré boli v našej verejnosti považované za akúsi „abecedu“ boja, v tomto prípade boja bez zbrane. Veď naše telo samotné je zbraň, ktorú nám nikto nemôže vziať.

Bojovať musel vedieť každý muž bez ohľadu na jeho postavenie. Vrastenie tejto požiadavky do našej kultúry znamená, že tradične sme rátali s tým, že sa budeme musieť brániť pred nepriateľmi. Veď ak nebudeme bovoať my sami – tak kto nás obráni?

Naše zeme boli najčastejšie napádané križiackymi nájazdníkmi zo západu v zime. Keďže v dávnej minulosti sme žili v Lade s Prírodou, tak naše územia boli zarastené hustými lesmi. Po pokresťančení začala okrem likvidácie nášho národa aj systematická likvidácia Prírody – kde neľútostné rúbanie lesov je najbežnejšou súčasťou a trvá dodnes.

Po pokresťančení našich zemí ostala ešte pomerne dlho nedotknutá krajina našich Predkov – dnešná Ukrajina, Bielorusko a samotné Rusko. Pretože naše zeme boli tradične porastené hustými lesmi, tak nájazdy západných vojsk najčastejšie používali vodné toky. V lete na lodiach a v zime po zamrznutom ľade. Naše vojská sa teda najčastejšie stavali na odpor kresťanským votrelcom na zamrznutom ľade riek, čo je jedno z najťažších miest na boj na život a na smrť.

Tradične teda príprava našich ľudí pozostávala z bojov na ľade. Takto sme „zabili“ dve muchy jednou ranou. Neustále sme sa udržiavali v bojovej forme a vždy sme boli schopní bojovať v tých najťažších podmienkach. Ak si pozriete starší, ešte sovietsky film ALEXANDER NEVSKÝ uvidíte presne to isté – boj na snehu a zamrznutej rieke. Nie je to náhodná výprava.

Uveďme si niekoľko základných techník či zásad veľmi populárneho pästného boja našich Predkov. Hoci sa môže niekomu zdať, že ide o nezmyselnú krutosť a vzájomné bitky ľudí, ktorí si inak nič neurobili, ide iba o neznalosť našej kultúry. Jednoducho platí „ťažko na cvičisku ľahko na bojisku“. Naši Predkovia nechápali pästné súboje „jeden na jedného“ alebo „stena na stenu“ ako vyjadrenie osobného nepriateľstva, aj keď, samozrejme, takéto prípady vždy existovali. Túto tradíciu musíme jednoducho chápať ako Našu Tradíciu a schopnosť cieľavedome sa udržiavať v pripravenosti aktívne sa zapojiť do obrany vlasti bez akýchkoľvek podmienok… lebo AK NIE MY TAK KTO? Žeby NATO..?

Aby sme získali trochu väčší obraz, tak si musíme uviesť, že pästný boj je niečo ako keby „všeobecná kultúra“ všetkých mužov Rasy. Dnes, bohužiaľ, už ako tradícia prežíva iba na Rusi, t.j. v Rusku, na Ukrajine a v Bielorusku. Takže – aby sme neboli iba pesimistickí – chvála Bohom, že aspoň tam. Bez ohľadu na to, že dnešné príručky našich bojových umení kladú pôvod našich bojových umení len kdesi do začiatkov Sovietskeho Zväzu či nanajvýš kdesi okolo pokresťančenia Rusi – nedajme sa pomýliť. Bojové umenia sú pôvodnou súčasťou našej Kultúry – kultúry Slovanov a Árijcov – a tá je prastará. Je to jednoducho neoddeliteľná súčasť tradícií našich národov od nepamäti.

Len pre úplnosť niečo o „sofistikovanejších“ bojových systémoch našich Rodov. Bojové umenie Kazakov Charakterníkov je tradičný SPAS. SPAS je svojou podstatou umenie riadiť a kontrolovať individuálny tok času a priestor. A kto dokáže riadiť ČAS dokáže vyhrať každý boj. „Manuálne“ detaily bojovej techniky sú druhoradé – kompletným cieľom a hlavnou „zbraňou“ je zapojiť do boja všetky naše telá, t.j. aj Navnú zložku nášho Ja. Tým samozrejme netvrdíme, že „manuálna“ zložka bojových techník je nepodstatná. Najvyšším umením takýchto systémov je „bezkontaktný boj“. Pre tých, ktorí to nikdy nevideli na vlastné oči to môže znieť ako rozprávka. Iní názor však majú napríklad tí príslušníci amerických špeciálnych jednotiek, ktorí mali možnosť si overiť efektivitu bojového umenia členov ruských špeciálnych jednotiek na spoločných cvičeniach. V princípe majú veľký – niektorí priam panický – strach z boja muža proti mužovi a z tých „Rusov v pruhovaných tričkách“, čo je asi najviditeľnejší vonkajší znak príslušníkov Specnazu, najlepších bojovníkov z armád sveta.

 Okrem Spasu jestvuje celý rad ďalších bojových systémov, ktoré všetky pochádzajú z prastarých Rodových tradícií – preto je ich tak veľa, ale preto sú aj také efektívne. V prvom rade sú naše, stavané na našu telesnú a Duchovnú konštitúciu. Ako príklad môžeme uviesť napríklad „Скарб“ (Система Казачего Рукопашного Боя); vynikajúci systém poradcu Ministra obrany Ruskej federácie pre špeciálne operácie Rjabka známy ako „Система“; ďalej nemenej známy systém legendy ruskej vojenskej školy bojových umení „Cистема Кадочникова“; tradičná „Буза“; „боевая система Гром“; „Белый Медведь“; známa je aj škola Kazačieho Spasu a bezkontaktného boja Rodu Belousova (obrázok dole), ktorý v oblasti Moskvy oficiálne zastupuje aj Kadočnikovov Systém a množstvo a množstvo ďalších bojových systémov.

Takže vráťme sa k pästnému boju.

Umenie pästného boja je založené na troch zásadných princípoch:
Na umení biť;
Na umení zasadiť úder, t.j. na schopnosti presúvať svoje telo v priestore;
Na umení vydržať úder.

Platí ale zásada kompletného „Triglava“ – s jedinou „položkou“ sa boj vyhrať nedá!

Hlavnou úlohou všeobecne rozšíreného pästného boja bolo udržiavanie celej populácie v „bojovej pohotovosti“, t.j. aj bežní ľudia boli pripravení sa postaviť na odpor cudzokrajným, západným útočníkom.

Tak či onak, táto tradícia je hlboko zakorenená v nás samých, a preto nečudo, že sa používala aj v každodennom živote ako spôsob vybavovania si účtov. Jedným zo zvykov napríklad „súdneho súboja“ bol zvyk, že menej skúsený účastník sporu mal právo prvého úderu. Zaujímavým faktom je aj to, že aj keď súboj prebiehal v tuhej zime, účastníci sa vyzliekali do košieľ.
Štýlovou osobitosťou ruského, t.j. slovanského pästného boja – okrem špecifického postoja – je pevný štandard rúk, ktorý má svoju presnú „geometriu“ ľubovoľného pohybu, kde úplne chýbajú rozmachy či plavné gestá, ktoré sú tak typické napríklad pre čínske bojové umenia.

Pozrime sa na základné postoje:


Voľný postoj

 Úklon

Uhnutie s rozmachom

Úklon s odklonom na vzdialenosť

 Nízke uhnutie s rozmachom

Skrut s úklonom

 Skrut

Názvy častí tela z pohľadu cieľov zásahu:

1. Do výšky
2. Do sánky
3. Na podstavec
4. Do Duše (pod lyžičku)
5. Do rebier
6. Pod silu
7. Do podväzu
8. Do pivnice
9. Do podolku

Uveďme si aj základné typy úderov v boji:

Krut je krátky bočný úder vedený v rôznych smeroch.


  Krut zboku zdola

 Krut zhora

Krut zboku zhora

Krut zboku

 Krut zdola

 Tuk (buchnutie)

Capnutie

 Priamy zdola „zo švihu“

 Capnutie, tácka

Priamy „zo švihu“

Kat

 Rumba, blokový padavý úder

 Z rozmachu (z celej sily, zoširoka)

Z krídla

Pridajme niekoľko súvisiacich pohybov:

Vystátie úderu alebo zákryt

Vyvažované zakrytie

 Úklon

 Klasický úhyb

Základný úder ruského pästného boja – rozkrývajúci alebo „do Duše“

Nemôžeme si odpustiť jednu zásadnú poznámku. Mravnosti alebo charakteru sa nedá naučiť. Podľa našich tradičných meradiel bitka nie je technika, je to nehynúca vôľa, pevnosť, zúfalá zúrivosť a udivujúca životaschopnosť. Hoci to nie sú „technické“ pojmy, bez nich niet nášho, ruského štýlu.

Prejdime si aj základné údery nohami:

Úder nohou „z rozmachu“


Glezňa

Úder z podolia (zvyčajne sa zasadzuje na skloneného protivníka)


Podseknutie

 Krížové podseknutie

 Bryk – „ťažká artiléria“ slovanského boja, prastará technika, ktorá vyjadruje charakteristické špecifikum slovanského štýlu boja nohami.

BOJ „JEDEN NA JEDNÉHO“
Svojou podstatou nejde o nič zložité. Častým bojom jeden na jedného (u nás tradícia prežila v termíne „ferovky“) sa zvyšuje schopnosť jednotlivca prežiť útok a naopak, zvrátiť bitku vo svoj prospech. Zmysel pre česť sa v dnešných pomeroch „nenosí“, a preto sa skôr stretávame s termínom „partiovky“, čím myslíme situáciu, keď si partia „tvrdých chlapcov“ počká na jedného, na svoju obeť. Tak či onak, pre dnešné „prostredie“ civilizácie je „prirodzený“ jav, že paraziti sa snažia žiť na úkor tých, ktorí tvoria. A tu máme pred sebou nevyhnutne dva spôsoby, ako sa so situáciou hrozby násilia vysporiadať. Veľa ľudí dnes navštevuje rôzne školy bojových umení, kde sa učia „zaručene najlepšie“ bojové umenie sveta. Nemusíme ani zdôrazňovať, že ide najmä o japonské, čínske či thajské systémy. Všetko vynikajúce, akurát že nežijeme ani v Japonsku, ani v Číne a ani v Thajsku… čo urobí takýto adept, keď je na ulici napadnutý skupinou násilníkov, ktorá si ho už vybrala práve preto, lebo ho považujú za ľahkú obeť. V takýchto prípadoch sa už „vykecať“ nedá – a problém je tu. A čo keď sme na ulici s deťmi, ženou, rodičmi či starými rodičmi? Utečieme? Alebo – čo je situácia dnes aktuálna – útočník, či útočníci sú pod vplyvom drog a necítia vôbec bolesť? A nemusíme ani pripomínať, že „excelentné“ techniky na ipon či aspoň wazari sú na ulici dobré akurát tak na… a sme späť pri prastarej zápovedi našich Predkov: „Kto keď nie my?“

Na tomto mieste nemôže vypisovať celé príručky sebaobrany, ale spomeňme si telegraficky niekoľko momentov. Ak už sme napadnutí – zákerne, s rodinou, skupinou útočníkov a podobne – dnešný „štandard“ – tak rýchlosť a rozhodnosť konania sú neoceniteľné. Ak sa situácia zvrtla na holý boj o prežitie – alebo minimálne boj o tom, aby sme my, alebo naši blízki neprežili zvyšok života na vozíku či posteli – ostáva iba jedno pravidlo: prežiť. Vždy sa snažme využiť na boj všetko, čo sa v danom prostredí – kde sme boli napadnutí – nachádza. Stratégia by mala viesť k tomu, aby ste vy menili chod a dynamiku boja a minimalizovali možnosť, že protivníci použijú celý svoj „scenár“. Hlavne neukazujte svoj strach, nepreukazujte zbytočnú iniciatívu, ale ani neutekajte – čakajte na priblíženie sa protivníka. Bruce Lee hovoril: „Neutekajte: nech prídu“.

Bite prvý a neočakávane. Neočakávaný útok je polovica úspechu. Preto vždy útočte neočakávane, ale aj sami buďte pripravený na neočakávané. Útok je najlepšia obrana. Preto akonáhle pochopíte, že bitka je neodvratná, bite prví. Netreba čakať až keď udrie protivník vás, alebo kým vám vrazí nôž do brucha.
Keď vidíte, že pred vami je človek, ktorí sa pripravuje vás napadnúť, predbehnite jeho útok a zaútočte sami. Úder zasaďte „synchrónne“, „jedným machom“. Pojem „synchrónne“ znamená: keď sa približujete k protivníkovi napadnite ho rýchlo a rezko akonáhle to je možné, nepohybujte telom, nezastavujte dych pokiaľ vidíte, že nepriateľ si ešte iba nerozhodne vyberá ako vás udrie. Napadnite dovtedy, kým nepriateľ nie je rozhodnutý, a je možnosť poraziť ho „jedným machom“. Neustále trénujte, aby ste dokázali zasadiť úder v okamihu.

Boj s jedným protivníkom. Takže, pred vami stojí protivník. Odhadnite ho. Ak je možné, určite jeho štýl boja a možnosti, ale nepodceňujte ho. Ak je značne vyšší ako vy, boj nablízko bude nevyhnutný. Smelo sa hoďte na neho a pokiaľ je možné, bite najmä do tela, rozkroku, do nôh, zvaľte ho na zem, čím ho zbavíte výhody výšky. Ak je protivník v porovnaní s vami nevysoký, ale územčistý, tak najrozumnejšie bude v takejto situácii ho držať na strednej alebo väčšej vzdialenosti. Bite nie iba rukami, ale ja nohami. Snažte sa k nemu nepribližovať.
V každom prípade sa viac pohybujte, snažte sa dostať protivníkovi za chrbát. Týmto sa stanete pre jeho údery problematickým cieľom.
Ešte jedno dôležité pravidlo: protivník, ktorý vás drží je sám skrytý, t.j. ak sa protivník nalepil na vás alebo vašu zbraň, využite to o to viac, ak máte voľné ruky.
Vždy je potrebné používať taktiku, ktorá je protikladom tej, ktorú nasadil protivník (boxujte so zápasníkom, zápaste s boxerom). Je očividne nerozumné napádať bojovníka, ktorý sa dokáže efektívne uzavrieť. Rovnako takého, kto rýchlo a silno útočí nemá zmysel napádať bez prestávky. Prerušenie môže byť odpoveďou na rozhodný úder, ale rozhodný úder musí byť odpoveďou bojovníkovi, ktorý používa veľa fínt.
Boj s jedným protivníkom môžeme rozdeliť na takéto etapy:
Odhad (protivníka, podmienok a miesta boja, nevyhnutnosti boja);
Neočakávané napadnutie protivníka;
Odpútavajúce dotyky, možno s údermi;
Rozhodujúci, hlavný úder (údery);
Dobitie protivníka (udusenie, prelomy, dobíjanie nohami na zemi a pod.)
Hoci táto schéma samozrejme nie je záväzná, vždy sa ju snažte dodržiavať. Hovoríme o boji o prežitie!

Boj s niekoľkými protivníkmi. Pri napadnutí viacerými útočníkmi nesmiete prepadnúť strachu. Triezvo oceňte situáciu. Ak máte reálnu šancu na víťazstvo alebo niet na výber či si môžete alebo nemusíte vybrať boj – prijmite boj. Ale ak neexistuje nijaká šanca a ste sám, tak radšej utečte. Niet na tom nič hanlivého, je to iba taktika. Neskôr si nájdete možnosť sa stretnúť s každým s útočníkov osamote jeden na jedného.
Ak ste už prijali boj, tak používajte všetko ako v boji jeden na jedného. Základnou úlohou pri boji s niekoľkými protivníkmi je trvalo viesť boj iba s jedným bojovníkom a nie so všetkými naraz. Preto sa pohybujte tak, aby jeden protivník nedával možnosť druhému vás udrieť, aby ste sa nachádzali na jednej línii. Nedávajte protivníkom možnosť dostať sa za váš chrbát, vždy držte všetkých v zornom poli, snažte sa postaviť chrbtom k stene alebo inej prekážke, ktorá vás zozadu ochráni. Ak zložíte ich lídra – ak taký medzi útočníkmi je – tak vaša šanca na výhru sa značne zväčší.
Z protivníkov sa snažte vyradiť najskôr najslabších, čím sa postupne dostanete do boja jeden na jedného s najsilnejším. Nezacyklujte sa dlho na jednom protivníkovi, v danej situácii vaša úloha nie je zlikvidovať ho, ale dočasne znížiť jeho schopnosť bojovať. Neskôr sa k nemu vrátite. Zlomte mu ruku, nohu, vykoľte oko, bite po hrtane. Nezabúdajte na používanie podružných predmetov: palice, armatúry, fľaše, sklo – skrátka všetko, čo nájdete. Počas takéhoto boja o prežitie prejavujte neľudskú krutosť – podlomí to bojový duch útočníkov.
Za každú cenu sa snažte predísť pádu na zem. Ak už sa to stalo, tak sa skrúťte do klbka, chráňte si rebrá lakťami a rukami tvár a hlavu. Vaši protivníci vás najpravdepodobnejšie spolu začnú kopať. Ak je možnosť, schmatnite jedného z nich za nohu, zvaľte ho, a ak vám to aj neumožní vstať, tak mu proste prehryznite hrdlo.
Pamätajte na to, že z pohľadu nášho trestného zákona sa nachádzate v stave nevyhnutnej obrany. Útočníkov je veľa, môžu vás aj zabiť. Z pohľadu zákona však nesmiete dobíjať protivníkov po tom, ako už pre vás nepredstavujú hrozbu.

Nech už trénujete bojové umenia akokoľvek, ak na základe ich použitia dokážete prežiť boj o život, ste v dobrej škole. Inak robíte niečo podobné ako iní v tenise či hre šachu. V našom tradičnom prístupe v tréningu slovanských bojových umení sa normálne cvičí situácia útoku dvoch, troch aj viacerých útočníkov naraz.

STENOVÝ BOJ
Tento štýl boja je dnes najviac charakteristický pre Rusko, Ukrajinu a Bielorusko. Je to nácvik skupinového štýlu boja, kde je rozhodujúci spoločný výsledok a nie iba úspech jednotlivca. V tomto sa zásadne odlišujú slovanské bojové systémy od západných. Nie jednotlivec, ale všetci.

Stenový boj – dnes ho vidíme najviac u Kazakov – je súboj dvoch družstiev s cieľom obsadiť pole protivníka. Stena sama o sebe nie je cieľom, ale prostriedkom vedenia boja.

Úloha steny je prekryť front, udržať protivníka na jeho polovici a postupne ho vytlačiť k „poľu“, obsadzovať priestor na manévrovanie a prielom. Musíme docieliť „strojovú“ monolitnosť ako charakteristickú črtu celej činnosti. Stratiť celistvosť zostavy znamená „otvoriť protivníkovi bránu“. Nuž hľa, preto je strojová jednota taká dôležitá. Dosahuje sa jedine cestou dlhých tréningov a presného určenia miesta každého bojovníka – veď prielom môže nastať nie iba v strede, ale aj po krídlach steny, a zároveň aj na mieste každého jedného bojovníka vybitého zo steny.

Pretože tu ide prioritne o nácvik taktiky bojovej jednotky a nie jednotlivca, tak najčastejšie sa pravidlá boja dohadujú tak, že sa nedovoľuje biť do hlavy, kopať a vracať údery. Hoci pravidlá si každý nastavuje sám, spravidla je vždy dohodnuté vylúčenie bitia do hlavy. Ostatné sa môže stanoviť podľa potreby.

 Schematické zobrazenie bojovej skupiny v stenovom boji:

Schéma zostavenia jednotky v stenovom boji:
Opora – bojovník (1)
Územie (2)
„Záloha“ (3)
Pole (4)

FUNKČNÉ PÁRY ÚDEROV V PÄSTNOM BOJI
V pästnom boji sú základnou takticko-strategickou zložkou funkčné dvojice úderov. Charakter boja, keď sa rozhodujúci úder zasadzuje na dva dotyky, môže byť nasledovný:

Silný a vrtký protivník je schopný sa vkliniť do takéhoto útoku a prebiť ho, preto ho musíte udržiavať na krátkych, nepokračujúcich útokoch;

Pohyblivý a vrtký protivník unikne vášmu útoku, preto nemá význam plytvať sily na predlžovanie útokov;

Silný, územčistý protivník útočí, čím odkrýva možnosti pre váš útok;

Pokračovanie predtým úspešne vedeného útoku koncentrovanými údermi s vložením maximálneho potenciálu sily;

Rozšírený „prieskum bojom“.

OTEC – SYN
V klasickej škole boxu sa používa takzvaná nasledujúca funkčná dvojica pozostávajúca zo zádržného (ťuku) a priebojného úderu.

V našom ponímaní rovnako používame dvojitý úder rôznymi rukami, čo je najtypickejšia črta pästného boja. Na rozdiel od klasického boxu ide o model „Otec-Syn“, t.j. o kombináciu spôsobom „vstup-podpora“. Otvorenie brány a vstup. V našom ponímaní nie je prvý úder ľahký. Nehráme o body.

Základný úder býva zosilnený posunom hmotnosti vpred. Vykonáva sa oporným vykročením vpred tou istou nohou, ktorá ruka udiera.


Priamy úder „s machom“


Bočný úder zosilnený hmotnosťou

„Poddych“ zosinený váhou

Asi „najpopulárnejšia“ kombinácia „Otca a Syna“: pravý „z machu“, ľavý priamy tuk

PRECHÁDZKA V DVOJICI
Takto voláme dva nasledovné, čo do sily úderu rovnaké údery rozličnými rukami. Musia sa vykonať neprerušene a sú spojené spoločným vývojom a rovnakým tempom realizácie. Je to najsilnejšia kombinácia, ktorá realizuje prebitie protivníka a dosiahnutie prevahy síl.


Ľavý priamy tuk, pravý priamy tuk

POČKAJ MA
Takto voláme následnú sériu dvoch úderov jednou rukou, ktorých úlohou je preniesť protivníka do obrany, alebo prekaziť jeho možný útok v počiatočnej fáze vývoja.


Pravý „z machu“, pravý priamy tuk s úklonom vzad

TRHANÝ GOLIER
Je „hlavné jedlo“ z dvoch rozvrhnutých úderov rôznymi rukami. Údery nesú plnú silu telesnej konštitúcie útočiaceho, keďže sú posielané od bedier pohybom kolien a silným impulzom korpusu.
V prechode od jedného úderu k druhému ruky realizujú dočasné zakrytie hrude zdvojenými a pružiacimi predlaktiami.


 Ľavý tuk, obrana korpusu zvedením predlaktí, pravý tuk

Či sa už niekomu „páči“ alebo „nepáči“ bojovať, je to súčasťou našej kultúry. Znamená to, že nadobudnutie takejto skúsenosti patrí medzi „povinné predmety“ našej evolúcie. Komu sa to zdá „nevhodné“, ten – aj keď si to najčastejšie myslí – nie je nad „tým“, v skutočnosti sa k tomu ešte ani nedostal… a ten sa sotva vyhne lekcii, ktorá je predo dvermi.

A vari jedna poznámka navyše. Keď sa lepšie prizriete fotkám v článku (a celkovo na internete) tak nemôžete prehliadnuť fakt, že v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine slovanské spoločenstvá – aj pri výcviku bojových umení (o Kazakoch nehovoriac) – zapájajú množstvo mládeže. A čomu sa venuje naša mládež? Diskotéky, zábavné podniky, sex, drogy? Len nech im nikto „nevypne“ elektriku a internet…

NAŠI PARTNERI: