CHARAKTERNÍK – VOJAK PERÚNA

13. januára 2013 | UMENIE BOJA

 

 
Keď sme pred nejakým časom priniesli našej verejnosti fenomén charakterníkov, bol to ešte úplne neznámy pojem. No s postupom času sa následne objavovalo viac a viac informácií, takže dnes môžeme povedať, že už ani zďaleka nejde o u nás neznámy názov. Nuž, názov by sme mali – ale čo ďalej? Ako totiž pri všetkom, čo chceme povedať, ani tak nejde o to, čo si možno prečítať na internete, ale ide nám o to, ako to dokáže vybudiť Slovanov k tomu, že sa začnú prebúdzať. Charakterník je totiž v prvom rade muž činu a nie hrdina počítačovej hry…
 
Kazak charakterník je človek, ktorý ovláda tajomstvá zjednocovania sa s Prírodnými silami, ktoré nazývame aj Energie. Takýto ľudí v minulosti nazývali vojakmi Charijcami alebo Charakterníkmi, keďže v sebe spájali vlastnosti volchvov aj vojakov. Jedným z najznámejších kazakov-charakterníkov – ktorých meno sa zachovalo dodnes – je donský Kazak Seňka Razin. Hoci v dnešných „zasvätených historických“ životopisoch o ňom sa dočítate všetko možné, nenájdete tam pravdu o tom, prečo povstal proti krvavej, kresťansko-cárskej moci. My si o skutočných príčinách povieme v niektorom z ďalších článkov.
 
Razina kresťania prirovnávali k diablovi, čo je výstižné odzrkadlenie bojových schopností kazaka-charakterníka, ktorých sa kresťania vždy tak báli. My však musíme vedieť, Razin viedol jedno z posledných povstaní Ordy proti nastupujúcej krutovládnej dominancii kresťanov. No, bol to čas triumfov Temnoty, takže kresťanstvo na dlhú dobu ovládlo naše zeme…
 
Na pamiatku jeho a ďalších miliónov obetí kresťanských krvavých represálií si povedzme niečo o tom, ako za pomoci pozabudnutých obradov naši Predkovia vychovávali kazakov-charakterníkov. Informácie, ktoré si tu uvedieme nám môžu pomôcť na ceste k obnovovaniu našej vlastnej, starobylej Kultúry. Dejiny tohto umenia však ukazujú, že hoci bojovými umeniami sa nezávisle zaoberá milióny ľudí, majstrovstvo ako cieľ takéhoto snaženia, teda skutočných, elitných charakterníkov a volchvov, ktorí dokážu vykonávať všetky prastaré obrady je naozaj málo.
 
V minulosti sa vychádzalo z pravidla, že budúci charakterník musí ovládať po profesionálnej stránke dedičstvo svojich Predkov, ktorí mu odovzdávali silu od siedmeho pokolenia, no poznať svojich Predkov po mene a skutkoch musel do deviateho pokolenia. Ukazuje sa až smiešnym, keď dnes ľudia považujú za Predkov iba svojich rodičov… ale aj to je dielo kresťanstva. Veď čím kratšia pamäť, tým ľahšie sa povie, že ich Predkovia boli kresťania…
 
Príprava vojaka-charakterníka sa začínala už rituálom jeho počatia, pričom Žreci vypočítavali blahodarný čas a miesto – t.j. vyberali sa „miesta sily“, skutočná láska medzi budúcim otcom a matkou, pričom matka musela byť pannou, a ďalšie veci. V tejto súvislosti ešte poznamenajme, že Svadba bola niečo úplne iné ako dnes. Dnes je to stretnutie, kde sa čo najviac ľudí z Rodu, ale aj známych príde zadarmo nažrať a napiť. Inak o nič nejde… Naša tradičná Svadba sa konala v blahodarný, presne vypočítaný čas na počatie cnostného potomstva – a to pannou. Hostia nanosili množstvo darov, spravidla išlo o také dary, ktoré koncentrovali energiu tak, aby obrad vloženia semena spôsobil „pritiahnutie“ do Rodu tých najsilnejších, najlepších jedincov. Všetci muži Rodu sa zapájali do obradu tak, aby koncentrovali mužskú energiu pre ženícha, všetky ženy zase ženskú pre nevestu. Na vyrovnávanie a koncentráciu energií používame chorovody. Čím silnejší energetický víchor dokázali roztočiť, tým silnejší jedinec sa počal. Takto počatí a zrodení prvorodenci sú preto tradične u nás tým najväčším pokladom Rodu, a práve preto sa na ich likvidáciu najviac zameriavali nepriatelia. Týchto ľudí sme nazývali Aristokrati – je to aj v našom jazyku stále pochopiteľná skratka: Árijec sto krát. Prvorodenci – ale v zmysle starých zvykov – boli naozaj hodní sto „bežných“ ľudí, pretože ovládali silou, schopnosťami a cnosťou stovky Árijcov. Aristokracia bola tvorená vyššími bojarmi podľa práva a úrovne vývoja a Rodového poznania. Dnešná aristokracia – po vyvraždení našich Predkov – je skupina tvarov, jašterov, ktorí majú úplne iné úmysly a ciele (pozri prednášky Davida Ickeho).
 
Na tretí deň po narodení dieťatko dostalo od rodičov prvé, detské meno a v kazackom Rode sa začínalo s jeho výchovou. Od toho najútlejšieho veku boli deti vychovávané v Ľúbosti k Prvopočiatočnej Slovanskej Viere, Bohom a Predkom. Poznanie obrazových symbolov starej Viery sa začínalo už v mladom veku formou osvojovania si významov oberegových (ochranných) znakov a ornamentov, ktoré boli zobrazované na hračkách. Stavba ľudských tiel sa napríklad tradične zobrazoval deväťdielnou matrioškou. Aktívny vstup detí do praxe Prvopočiatočnej Viery Predkov prebiehal vo veku od troch do siedmych rokov, lebo v tomto veku majú všetky deti Slovansko-Árijských Rodov veľmi silno vyvinuté Občinné myslenie. Práve preto sa výchova prevádzala pomocou špeciálnych hravých systémov, ktoré menia architektúru a štruktúru mozgu, pričom sa to muselo robiť časovo vymedzene. Od štyroch až šiestich rokov veku sa dieťa pomocou hier hravou, nie vynúteno-rozkazovačnou formou – pretože sa za žiadnych okolností nesmie preťažiť jeho psychika – učilo umeniu prijímať informáciu v zmenených stavoch Vedomia, čo umožňovalo v pravom čase vstupovať do formujúcej sa konštrukcie mozgu a zároveň ju meniť tak, aby prebehla svojho druhu umelá, riadená evolúcia. Ak sa nedodržia uvedené časové etapy informačnej výchovy, tak formovanie sa takýchto schopností už u dospelého človeka nie je vždy možné, a ak áno, tak zaberú niekoľko desaťročí. No toto už v žiadnom prípade nezaručuje dosiahnutie ani len strednej úrovne vojaka-charakterníka.
 
Naši Predkovia vymýšľali pre deti pútavé formy hier na skutočný život, v ktorých sa deti snažili podobať sa na dospelých. Tieto hry boli zároveň nasmerované na vývoj fantázie a aktiváciu pravej polovice mozgu. Deti preto slobodne videli a prijímali nielen náš svet Javi, ale dokázali vidieť a komunikovať aj s Navnými bytosťami – lesnými duchmi, domovými a pod. Na deti okrem hier pôsobili aj informáciami, ktoré im odovzdávali skrz hmatový systém. Je treba vedieť, že v informačnom styku hrá ohromnú rolu pravá ruka a chrbtica, preto sa pomocou nich dá ľahšie na človeka pôsobiť.
 
Od šiestich rokov začali pre deti organizovať hry s vojenským zameraním. Od siedmych do deviatich rokov učili deti základom Viery, gramotnosti, počítaniu a výpočtom, písaniu a prírodným vedám. Výchovou detí sa zásadne zaoberali muži, niekedy otcovia, ale najviac a tradične Dedovia.
 
Pri dosiahnutí 12 rokov – hoci vo výnimočných prípadoch to mohlo byť aj skôr – sa vykonal obrad Menorečenia. Počas tohto obradu sa z detí zmývajú detské mená – preto sa obrad robí najčastejšie v rieke, t.j. tečúcej vode – a namiesto nich dostanú dve dospelé mená. Jedno z nich je Občinné, ktorým kazaka odvtedy volali a druhé Tajné – t.j. meno Vyššieho „JA“, meno Ducha – toto sa uchovávalo v hlbokej tajnosti a nevedeli ho dokonca ani otec a matka. Toto meno najčastejšie priamo ukazuje na Boha od ktorého Rod pochádza.
 
Podľa Slovansko-Árijských Véd za žijúci človek delí na tri entity: prvá je spojená s Dušou, druhá s Telom a tretia je Vyššie JA, t.j. entita jeho Ducha. Takýmto spôsobom analogicky osobnosť človeka predstavuje Triglav či trojjednotu, v ktorej dominuje jedna z uvedených entít. Naši Predkovia to obrazne v minulosti vyjadrovali ako prežívanie troch bratov v jednom človeku: najstarší (Vedomie Ducha, Vyššie JA) spí, prostredný (Vedomie Duše) riadi, a najmladší je svojou podstatou dôverčivý hlupák (emócie a zmysly pripojené k telu). Obrazne sa predpokladalo, že Vyššie JA prebýva v pravej časti srdca, Vedomie Duše a tela v pravej a ľavej polovici mozgu. Takto sa hlavnou úlohou charakterníka stalo prebúdzanie Vyššieho Vedomia srdca.
 
Po absolvovaní obradu Menorečenia pristupovali chlapci k bojovému výcviku vojaka-kazaka, ktorý začínal trénovaním jeho pohľadu. Výsledkom takéhoto tréningu bola schopnosť charakterníka vylučovať silu očami, napríklad zdvihnúť pohľadom predmet či prerezať niť. Jeho výchovný poradca – spravidla dedo – zabezpečoval rozvoj vnímavosti všetkých orgánov zmyslov. Následne sa počas výcviku budúcemu charakterníkovi vštepovala zásada používania sily výlučne pre dobro. Mladý kazak sa učil pociťovať v sebe toky sily v rozličných častiach tela, ako sú ruky, nohy, hlava a pod. Výcvik sa spravidla vykonával na lačný žalúdok, pretože hlad značne zvyšuje všeobecnú vnímavosť organizmu.
 
Organizmus človeka je schopný prijímať informácie ako z okolitého prostredia, tak aj zvnútra. Prijatie a spracovanie informácie vykonáva nervový systém skrz prijímanie podráždení receptormi, od ktorých ide signál do mozgu po nervových vláknach. Všetky vlákna chrbticového mozgu sa križujú v oblasti hrude, pričom práve toto miesto prekríženia sa za dávnych čias nazývalo aj pútnickým kameňom či kryštálom sily. Práve preto pravá polovica mozgu riadi ľavú polovicu tela a naopak, pričom v hrudi sa zároveň roztáčajú aj energetické kanály človeka. Bojom sa vypracováva a vyvíja aj rýchle zvyšovanie celkovej citlivosti k rôznym podprahovým podráždeniam vo všetkých orgánoch zmyslov. Treba vedieť, že človek prijíma v podstate všetky informácie, ale uvedomuje si a využíva iba ich veľmi malú časť, ktorá je dostupná jeho zmyslovým orgánom. Ostatné informácie sa tratia v hlbinách podvedomia, alebo sa môžu prejaviť ako intuícia. Informácia sa do mozgu dostáva dvomi cestami. Prvá je receptormi, t.j. vtedy, keď sila informačného podráždenia konkrétneho receptoru prevýši špecifický biologický prah jeho spracovania. Takéto informačné podráždenie, po prekonaní receptorového prahu narazí na ďalší, mozgový prah. Znamená to, že do vedomia sa dostávajú iba tie informačné podráždenia, ktoré čo do svojej veľkosti alebo množstva impulzov prekonajú fyziologický mozgový prah. Všetky ostatné ostávajú na neuvedomenej úrovni. Druhá cesta prechodu informácie do mozgu sa nazýva poľová, alebo mimosenzorová. Mimo receptorov znamená tak, že informácia sa dostane priamo do informačno-poľových štruktúr mozgu. Pri prijatí poľovej, alebo vlnovej informácie sa táto dostáva do mozgu priamo z podvedomia tak, že minie vedomie. Takto sa dostáva priamo na orgán sluchu – čím vzniká jasnopočutie, ale na orgán zraku – čím vzniká jasnovidenie. V týchto prípadoch sa už spúšťa spätné, informačno-biologické spojenie. Znamená to, že ak pri priamom spojení ide signál od receptorov orgánu zmyslu k mozgu, tak pri spätnom spojení idú nervové impulzy od mozgu k receptorom, dráždia ich a formujú viditeľný obraz alebo zvuk. Ako výsledok takéhoto tréningu charakterník nadobúdal schopnosť jasne vidieť a počuť na pomyslenej obrazovke zvukové zobrazenia vyžiadanej informácie.
 
Potom sa u kazakov vyvíjala presné preciťovanie schopnosti vydávať  dlaňou a končekmi prstov silu. Nakoniec dosahovali schopnosť pôsobiť silou na veľké vzdialenosti na ľudí, predmety a Prírodné javy. Charakterník musí vedieť brať silu od zeme aj nebies.
 
Jedným z najdôležitejších spôsobov výcviku je obyčajný spánok, pretože počas neho sa zvyšuje poľová citlivosť mozgu a niektorých receptorov. Ľahko sa prijímajú vonkajšie aj vnútorné informácie vrátane slabých polí, vlnové a podprahové. Pretože vo fyziologických mechanizmoch spánku existuje pasívna aj aktívna fáza, a to aj u všetkých mnohoobrazných, umelých snoch – nazývame ich tranzy – tak aj spánok sa delí na pasívny, hypnózu a aktívny. Aktívny tranz Kazáci nazvali stav Chara (Cha – kladné, Ra – svetlo, t.j. pozitívne osvietenie; odtiaľto pochádza aj (C)HA-THA jóga). Stav Chara namiesto pasívneho pribrzdenia a ospanlivosti – čo je charakteristické pre hypnózu – vyvoláva bleskurýchlu reakciu väčšiny psychofyziologických mechanizmov. Na rozdiel od hypnózy aj technika samopohrúženia sa do stavu aktívneho tranzu môže byť bleskurýchla.
 
Nuž a takéto umenie bleskurýchleho prechodu do vyššieho stavu osvietenia musel dosiahnuť každý mladý Kazak. Prvopočiatočný prechod z dominantného postavenia uvedomenia si osobnosti Duše na oveľa vyššiu úroveň osobnosti jeho Ducha (Vyššieho JA) dosahovali žiaci za pomoci poradcu a nazýval sa „napojenie charakterníka na Nebesia“. Táto procedúra mala rituálny charakter a bola jednou z vysviacok. Spočiatku sa pozornosť učiaceho sa koncentrovala na čokoľvek, najčastejšie na srdce, ktoré musí k sebe priviesť um, keďže srdce je miestom prebývania Duchovného vedomia. Potom sa pozornosť presmerovala, následkom čoho sa Vedomie Duše ako keby pootvorilo, keďže dôjde k pribrzdeniu ľavej polovice mozgu. Spočiatku sa vedomie zužuje a potom sa skoncentruje na ľubovoľnom zmysle alebo emócii a centrum vedomia prejde do pravej polovice mozgu. Ostane iba vedomie tela, t.j. štádium obyčajnej hypnózy, keď JA Duše odíde a telu, „dôverčivému mladšiemu bratovi“, možno vnucovať rôzne zamerania. Táto metodika je vhodná na liečenie, estrádne vystúpenia alebo zombírovanie. Ale vojak-charakterník potrebuje niečo iné, preto proces pokračuje ďalej. Následne prebehne odstavenie procesov myslenia a prijímania vonkajšieho a vnútorného prostredia. A v tomto okamihu dochádza k prechodu vedomia učeníka na druhú vyššiu úroveň jeho JA, v ktorej sa zlievajú JA jeho Duše a tela, t.j. prebehne syntéza. Teraz sa JA učeníka zosilňuje, zapája sa mozog a vedomie začne fungovať v inom, teraz už pracovnom režime, ale na inej úrovni. Takto sa dosiahne prvopočiatočný vstup do stavu Chara. V budúcnosti už učeník bude do neho vstupovať samostatne a bleskurýchle ho používať za pomoci svojho tajného mena – ktoré dostal na obrade Menorečenia – svojho vyššieho JA.
 
Skúsenosť dlhodobo natrénovaného vstupovania do stavu Chara umožňuje nadobudnúť schopnosť sa bleskurýchle prepnúť do tohto stavu pri ľubovoľnej polohe tela, akomkoľvek aj tom najkomplikovanejšom pohybe, pri vykonávaní akejkoľvek práce a podobne. Aj akúkoľvek prácu je možné vykonávať v stave Chara. V takom prípade sa rýchlo zvyšujú profesionálne kvality kazaka-charakterníka. Prijímanie okolitého prostredia prebieha ako trvalý tok intuitívneho nadvedomia. Vnútorné a vonkajšie prostredie  prijíma bezprostredne, nieto žiadnej kontroly a analýzy. Aj v budhizme je želaným stavom priame spojenie a nie cez lživé ego. Bleskurýchlo sa vyhodnocujú všetky psychické procesy, ktoré sa zvyčajne nazývajú vedomé, nastupuje schopnosť zastavovania a regulácie času. Toto je plné prevtelenie obyčajnej osobnosti Duše do JA svojho Ducha. Prakticky prebehol proces premiestnenia centra vedomia JA do absolútne nového tela a novej osobnosti, ale hlavne do novej psycho a bio-energetickej situácie – t.j. charakterník už nie iba nadzmyslovo vníma, on už môže meniť situáciu, rozťahovať čas, pracovať s priestorom a ďalšie veci. Už sme o tom písali.
 
Všetky tieto uvedené schopnosti nadobúdania sily dosahovali učeníci vo veku od 12 do 21 rokov. Po tomto veku sa už vykonal konečný obrad rituálneho zasvätenia na vojakov-charakterníkov. A čo dokážu naše deti dnes v tomto veku..?
 
Na zasvätení najskôr Volchv poslal vedomie junákov kazakov do Sveta Navi tak, že nad nimi vykonal obrad vstupu do Inosvetia. Tých, ktorí prechádzali skúškou ukladali na zem horeznačky a nikto okrem volchvov vykonávajúcich obrad s nimi nesmel prehovoriť. Po stretnutiach zasväcovaných s Hrdinami Praščúrmi ich vedomie navracali do Sveta Javi. Nad obetným ohňom sa posväcovali vojenské oberegy a zbrane. Potom museli budúci charakterníci podstúpiť štyri skúšky. Volchv ich po jednom zdvíhal zo zeme a privádzal k „Ohnivej rieke“, t.j. na 5 až 6 metrov dlhému priestoru vyloženému žeravými uhlíkmi. Museli ho prekonať nie veľmi rýchlym krokom. Druhá skúška spočívala v tom, že budúci charakterník musel so zaviazanými očami dôjsť k dubu alebo Rodovému Stĺpu, čo mohol dokázať jedine za použitia fenoménu jasnovidenia. Tretia skúška spočívala v preverení vojakovej vnímavosti a schopnosti riešiť zložité úlohy, čo sa preverovalo rôznymi hlavolamami. V poslednej, záverečnej skúške musel charakterník za určený čas ujsť prenasledovateľom, ukryť sa v lese alebo vysokej tráve, ale potom sa dostať cez stráže k posvätnému dubu, čo musel urobiť tak, že odviedol pozornosť iných a dotknúť sa rukou listov posvätného Dubu. Až po všetkých týchto skúškach sa mohol človek považovať za skutočného Vojaka Perúna, za Kazaka-Charakterníka. Po ukončení skúšok sa usporiadala oslava, na ktorej si spomínali na všetkých Kazakov, ktorí padli v bojoch.
 
Odteraz už novopečený kazak-charakterník bol povinný sám udržiavať a rozvíjať svoju silu a umenie. A keďže svalový tonus určuje náladu, tak musí nevyhnutne každý deň fyzicky cvičiť minimálne 2 až 3 hodiny, pričom cviky musia byť kladne emocionálne spestrené. Rovnako musí každý deň udržiavať stav svojho mozgu, t.j. musí prebývať minimálne jednu hodinu v stave hlbokého tranzu – stave Chara. Charakterník sa po celý zvyšok života dennodenne minimálne 4 až 6 hodín venuje špeciálnym, profesionálnym cvičeniam. Je známe, že pri vynútenej prestávke dlhšej ako 10 dní dochádza k strate športovej formy, preto aj charakterník stratí svoje schopnosti a musel by začínať odznova. Charakterník sa vždy nádejal na pomoc svojich Bohov a Predkov a vždy bol absolútne presvedčený, že takúto pomoc dostane.
 
Niektoré aspekty z oblasti bojových umení si ešte prinesieme, ale znovu a znovu prichádzame k tomu, že charakterníkom sa nikto nestane bez aktívnej činnosti. Aktivita iba na internete sa tu samozrejme neráta. Pred takýmito ľuďmi mali naozaj tvari strach, ale pred „tvrdými internetistami“ sa nikto netrasie.
 
Nuž, sme ochotní pracovať na návrate našej vlastnej, starobylej Kultúry? Nedopusťme, aby nám ju „podávali“ tvari, ani to, aby bola pre nás taká nezrozumiteľná a vzdialená ako pre Pigmejca ľadový medveď.

NAŠI PARTNERI: