Hlavnou úlohou našej stránky je odovzdávať stratené poznanie našich Predkov, ktoré tu bolo ešte pred tisíc rokmi. Z tohto pohľadu nie je dôležité, čo píšu o nás iní, lebo návrat Kultúry našich Predkov – takej, aká naozaj je – nie je pre nikoho z nich žiaduci. Odporcov je veľa, jedni sú kategoricky proti z dôvodu svojho presvedčenia – či už kresťanského alebo zásadne protislovanského – iní si už stihli urobiť zo slovanstva vlastný business a nehodlajú sa ho len tak vzdať. V mori rôznych odporcov je Svetlo Starej Viery osamote – ale naša Kultúra nikdy nestavala na množstve, vždy a zásadne iba na kvalite. A tak to je aj teraz.
Jedno je však isté, každý, kto už načrel do hĺbky védického poznania, pocítil závan Múdrosti Predkov. Zároveň sa však stal osamelcom – okolie Starú Múdrosť netoleruje. Jedno nás môže tešiť, ak niekomu vadí Pravda, určite to je preto, lebo to je Pravda. Veď aj toto je dôkaz jej existencie, lebo každý, kto energicky napáda Pravdu – v zmysle védického učenia – sa v skutočnosti snaží energicky presvedčiť svoje vlastné podvedomie. To totiž „žije“ vo Večnosti a Pravdu pozná. Preto ten, kto zúrivo presviedča iných o čomkoľvek, sa snaží v skutočnosti len presvedčovať sám seba. Nikdy nevstupujte do takýchto sporov, nemajú význam. Za socializmu sme neraz počuli frázu: „Boh neexistuje – treba proti nemu bojovať“. Múdry človek nebojuje proti veterným mlynom, veď načo plytvať energiu na boj s tým, čo aj tak neexistuje? Ale ak by sme chceli byť dôslední – prečo nikto nebojoval proti diablovi?
Napriek tomu existujú prípady, kedy je dobre mať argumenty na svoju obranu. Poznanie je sila, preto je vždy pozitívne. Pozrime sa teda na niektoré tvrdenia a východiská tých, ktorí bojujú proti Slovansko-Árijským Védam, Velesovej knihe a podobným zdrojom našej minulosti. Už len to, že proti ním bojujú nám dáva prvú informáciu – v zmysle už hore uvedeného a poznania podstaty fungovania ľudskej mysle.
Proti Starej Viere – čo nie je náboženstvo, kde nás mnohí, sami pre seba a „odborne“ zaraďujú – bojujú najčastejšie na základe „overených“ zdrojov. Nechávame bokom tých, ktorí bojujú proti Viere iba z povinnosti – lebo „pán farár povedali“. Ohradzujú sa argumentmi z Biblie, ktorú sami niky nečítali. Ale zvláštny je napríklad postoj „odborníkov“ z KOB – Koncepcie všeobecnej bezpečnosti. Tento systém poznatkov je inak veľmi hodnotný – určite stojí za to sa oboznámiť s ich materiálmi. Ale práve pri ich štúdiu neraz zistíte, akí sú niekedy nekoncepční. Napríklad jedna z osobností KOB-u, profesor Jefimov, má vynikajúce materiály týkajúce sa výkladu EGREGORU, ktoré stojí za to preštudovať. Ak je reč o egregore, nastupuje problematika vyšších, neviditeľných frekvencií, lebo tu sme už v kontakte aj s torznými poľami. A ak je už reč o frekvenciách, tak je jasné, že každá frekvencia nesie svoj informačný obsah. Iná frekvencia nesie iný informačný obsah. Nezaoberáme sa informačným šumom a metódami jeho filtrovania. Ale potom je zarážajúce, že zrazu „zadefinuje“ náboženstvo, ktoré nijako neoddeľuje od viery všeobecne. A tu už nevzniká konflikt len s našim, védickým učením – ktoré on neuznáva – ale aj so spismi tibetských lámov. Nuž nespomenie ich, zavedie svoju definíciu a ovečky idú za ním… Iné slovo je inej frekvencie, a teda nijako nemôže ísť o tú istú entitu. A vôbec, používať ako pravdu právd latinské slovo nás neohúri – latinčina nie je najstarším jazykom ľudstva. Keď zas príde reč na zabíjanie zvierat, iba skonštatuje: „Svet je takto ustrojený“. Teda KOB vám odporúčame študovať – ale ak platí princíp kritickosti voči jednej množine informácií, tak pri implementovaní zákona matematickej indukcie platí aj pre ostatné. Máme Zdravomyslie Predkov, vieme si teda pomôcť. A príčina ich „prehmatov“ je štandardná – ani nepoznajú čo popierajú.
Západ dnes stojí na východiskách kresťanskej kultúry, čo nezahŕňa iba chodenie do kostola, ale celkovú koncepciu riadenia spoločnosti, systém moci, vlády, štátu. Všetko pochádza z „jednej dielne“. Tibeťania hovoria, že pravda je tak blízko, až ju nevidno. Ako začínalo svoju existenciu kresťanstvo? Nebolo v žiadnom prípade doménou filozofov, prírodovedcov a vôbec kultúrnej elity ani len antickej civilizácie. Presne naopak, svoju existenciu začínalo medzi spodinou vtedajšej spoločnosti – otrokmi, vyvrheľmi, zločincami, nevzdelanou masou. Odkiaľ by sa medzi nimi vzala vzdelanosť a kultúra? Len tak, cez noc? Veru trvalo veľmi dlho, kým ju nadobudli. Ale tento prístup nebol náhodný. Presne takéto bezduché masy – ktoré sa ľahko riadia – potrebovali, aby nimi zničili základy všetkého, čo bolo vo vtedajšom svete vybudované. A antický svet vôbec nebol svetom primitívov.
Naša Kultúra je védická, preto budeme vychádzať z tohto základu. Platí pravidlo „Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok“. Tento princíp bol prenesený aj do textu evanjelií – hoci neskôr boli značne upravené. Môžeme sa odvolať na známy Ježišov výrok o strome a ovocí. Kresťanská cirkev stojí dodnes na svojich pôvodných princípoch, zmenila len „image“. Môžeme povedať, že mimikrovala. Tieto princípy možno ľahko vybadať na jej postupoch v minulosti. Čo robili na jednom mieste, robili aj na inom. Akurát sa im niekde podarilo zahladiť stopy viac, inde menej. Napríklad španielski konqiskátori zničili každý jeden mayský kódex, ktorý sa im dostal do rúk. Presnejšie všetky mayské písomné pamiatky, ktoré sa im dostali do rúk. A tak z pomedzi mnohých tisícov mayských kníh, ktoré sa fanatickým kresťanom dostali do rúk, dnes spoznáme iba tri. Treba povedať, že ak by ostal iba jeden, aj to by bol dôkaz, že Mayovia mali vlastnú písomnú kultúru, tento fakt sa nedá odškriepiť. A nedopadli takto iba knihy. Ako uvádza Z. Sitchin, v čase príchodu Španielov žilo v krajine približne 25 miliónov Inkov. O niečo viac ako rok ich ostal 1 milión – aj toto je sprievodným javom pokresťančovania.
Na koncile v Efeze r. 431 bol za herézu poslaný do vyhnanstva patriarcha Konštantínopolu Nestorius. Veril, že Kristus bol v skutočnosti dve osoby, archanjel Melchizedek a Ježiš z Nazaretu, syn Márie a Jozefa. Za svoj vlastný názor – ktorý sa v kresťanskej cirkvi tradične nazýva heréza – bol vyhnaný do líbyjskej púšte. Jeho nasledovníci boli za svoje kresťanské presvedčenie – akože inak – prenasledovaní, lebo sa nestotožňovalo s oficiálnym učením vtedajšieho, gréckeho náboženstva, ktoré sa až neskôr vyvinulo do toho, čo dnes nazývame katolícka cirkev. Ak si chceli zachrániť životy, museli utiecť z dosahu rímskej moci. Utekali na východ z Konštantínopola, najskôr do Edessy, dnešnej Urfy v Mezopotámii a neskôr do Bagdadu, Indie a Strednej Ázie. V Edesse existovala lekárska škola na vysokej úrovni. Na jej pôde miestna vedecká komunita toho času prekladala do sýrčiny diela Aristotela, Platóna, Euklida, Archimeda, Herona, Ptolemaja a množstvo ďalších kníh antických autorov z oblasti filozofie a vied. Neskôr boli preložené do arabčiny a vyformovali základy arabskej filozofie a vedy, ktoré prekvitali v časoch temna v Európe. Tu katolícka cirkev uvalila na európske obyvateľstvo hrubú nevedomosť a poverčivosť a starostlivo ničila všetky nájdené knihy ako heretické. Pritom však vždy ukladala originály do svojej knižnice vo Vatikáne.
Neskôr boli všetky dnes dostupné antické knihy – teraz už v arabčine – spätne preložené do latinčiny, hebrejčiny a ostatných európskych jazykov. Všetky tieto diela – dnes vo svete používané – pochádzajú z týchto prekladov, lebo originály boli v Európe v temnom stredoveku kompletne zničené. Takto nás antická kultúra „dobehla obchádzkou“, ale ak by nebolo heretika Nestoria a knižnice utečencov pred terorom kresťanských fanatikov, nemali by sme dnes nič.
Ako si vôbec môžeme byť istí, že „antické“ knihy po sérii prekladov cez rôzne jazyky neboli nijako zmenené? Odpoveď je zrejmá – nijako.
Moderní historici radi zabúdajú na to, odkiaľ sa k nim „antické“ knihy dostali. To im však nebráni ich používať ako diamantovo tvrdú referenciu. Skutočnosť, že kresťanstvo, ktoré si medzitým upevnilo mocenské postavenie v Západnom svete zabránilo takému istému návratu našich kníh nič nemení na fakte ich existencie. Nemôžeme chcieť, aby ideoví nasledovníci kresťanských inkvizítorov – aj keď si to neuvedomujú – uznávali zdroje, ktoré sami v minulosti ničili. Aj Sloveni sú iba jedným z vedľajších produktov kresťanskej civilizácie.
Ale ani pokresťančovanie nebolo jednorazovým procesom. Kresťanstvo sa neskôr samo rozdelilo na viacero vzájomne nekompatibilných smerov, čo samo osebe zabezpečilo fungovanie „rozdeľ a panuj“. Predtým boli všetci jednej Viery a vojny neboli. Ale zámenou Viery najskôr za polyteizmus a potom za kresťanstvo sa genocída Slovanov rozbehla na plné obrátky, a to vlastnými rukami.
V čase okolo Tridentského koncilu dával dokopy svoje dielo Mauro Orbini. Koncil po ustálení dogmy a organizácie akcie – rok 1563 – síce ponechal bohoslužobnú latinčinu, ale musel siahať aj k určitým ústupkom, hoci veľmi nerád. V Čechách (1551), v Poľsku (1555), v Uhorsku (na Slovensku 1558) aj v Chorvátsku sa usadili Jezuiti. A rozbehla sa – v rámci protireformácie – prax indexov a pálenia kníh. V Poľsku spálili prvé knihy r. 1627, povestné bolo spálenie Twardowského WOJNY DOMOWEJ, r. 1657. Indexy zakázaných kníh počali v Poľsku svoju činnosť rokom 1603, potom 1604 a 1617, kde zničili aj mnoho ruských a českých kníh. Zlikvidovali DE PELHRZYMOVO NICOLAUS, husitské aj českobratské knihy, ktoré boli neraz písané česky aj poľsky. Už ani netreba hovoriť o takých poľských pokladoch, ako boli diela Reja, Kwiatkowského, Lasného, Modrzewského, Sarnicia i Volana, pričom poslední dvaja boli značne slovansky uvedomelí. V Čechách sa zvyčajne indexy spájajú s menom A. Koniáša – 1729, 1749 CLAVIS a 1770 – INDEX BOHEMICORUM LIBRORUM PROHIBITORUM. Index z roku 1767 trestal od žalára po sťatie, obchodníkov s knihami z r. 1726 galejami a zakazoval všetky exulantské české knihy tlačené švabachom na území od Amsterdamu po Laubno, ba aj knihy levočské a slovenských autorov Kyrmezera, J. Simonidesa, D. Sinapiusa, Tranovského a ďalších (INDEX LIBRORUM PROHIBITORUM 1767).
O pálení kníh na Slovensku ešte v polovici 18. storočia existujú bezpečné doklady (M. Bahil – Theodorus ab Hybla – TRAURIGE ABBILDUNG, Bregae 1747. Išlo o knihy Oravčana Ambrozyho).
Slovinské knihy pálili Jezuiti v Gráci 8. augusta 1600, spolu okolo 10 000 exemplárov. 23. októbra 1600 v Ľubľane, kde 9. januára 1601 ľahli popolom – podľa dochovaných svedectiev – tri vozy kníh. Svedectvo nájdete aj v uliciach Ľubľany:
Slovinci vďačia reformácii za svoje prvé knihy v novoveku, piesne i prózu, biblie aj postili, ktoré založili dlhú tradíciu – Vramec 1586, Kašić 1641. Úsilie Truberovo doma aj v exile vo Wirtenbergu a Tübbingene, M. Flacia Illyrica (v Jene), S. Krelja, A. Bohorodiča, Consula, Dalmatína a ďalších značilo pre Slovincov značný kultúrny prínos.
V Chorvátsku sa začala rozvíjať kajkavská slovesnosť, kult piesne r. 1644 a v Citare ortochorde 1710. Vplyv reformácie zasiahol aj Istriu, časť prímoria a Medzimurie s Nedelišťom a Varaždínom. Podnet ku kajkavskej slovesnosti, tlačiarne v Nedelišti (Zrinskich), vo Varaždíne a v Eberau v rokoch 1570-1587 a vplyv na gramatikárov 17. a 18. storočia svedčia o veľkom rozmachu potlačenom katolíckou protireformáciou, ktorá udusila slovanský rítus aj chorvátske kázne, pričom za náhradu im dali piesne preberané z Brna a Trnavy. Collegium Illyricum a litery skonfiškované Ungnadovi šírili od 1626 katolícku úniu (gréckokatolícky obrad) cez Srbov až k Bulharom, kam prenikali najmä františkáni, majúci styky aj so Slovenskom, lebo ich pole pôsobnosti bolo od Budína po Carihrad. Rím na počiatku 17. storočia ovládol celý Balkán, najmä jezuiti, ktorí od roku 1628 prenikli aj do Dubrovníka, zatiaľ čo Benátky boli stále proti únii a šíreniu ilýrčiny, ktorú propagoval najmä Bartol Kašić. Slovanský duch podriaďovali uniatským snahám, ktoré preniesli aj do Uhorska, na Ukrajinu, Litvu a až k Bielorusom. Rím rekatolizoval väčšinou pravoslávnych Slovanov, ale sčasti aj protestantských a obracal svoje zraky aj na Zakarpatie a Moskvu. Dobrú oporu mal v Trnave, v Čechách a v Poľsku, kde polonizácia obyvateľstva šla ruka v ruke s ústupom cirkevno-slovanského a rusínskeho jazyka na okrajoch Ruska. Hrozba poturčenia bola zneužitá protislovansky, nastupovala polonizácia a germanizácia (protestantizmus) a v Uhorsku spolu s Chorvátskom aj maďarizácia (kalvinizmus).
Poľsko malo plány podriadiť si Slovanov na Východe, ktoré však neraz stroskotávali na katolizačnej únii a nechcenej polonizácii, ruka v ruke s právom prvej noci. No našli sa aj takí, ktoré chceli naozaj spojiť Slovanov na základe jednej krvi a národa, ako pravoslávny šľachtic Adam Kysel ešte v prvej polovici 17. storočia (1637 a 1648). Poliaci celkovo sa mohli stať nositeľmi všeslovanskej kultúry, ale vyjavili sa iba pokrstením Litvy a znepokojovaním susedných Slovanov vojnami a rekatolizačnou úniou, implementovanou na Slovanov za čias Varnenčíka a Sobieského. Spolonizovali časť lužických Srbov aj Bielorusov s Malorusmi a Slovákmi. Kyjev a Ľvov sa stali východiskami uniatizmu na juhu. Násilím katolizovali aj bojarov na Červenej Rusi po r. 1584. Boje o katolizačnú úniu priniesli Poľsku a Ukrajine po celé 17. storočie jedine krvavé kúpele, hoci sme boli v tureckom ohrození(?).
Jednu užitočnú informáciu však možno nájsť aj v poľských historických textoch. O Slovenoch nevedia síce nič, ale napríklad Poliak S. T. Turnowski r. 1587 píše:
… „ktorzy nie po lácinie ále Slowieńskim nászym rozumiánym iezykiem, nabožeňstwo spáwowáli Roku 1394. Y nie dawnych cžásow Msza, ábo spráwe wieczerzey przestano po Slowieńsku spiewać ná Kleparzu v śvietego Krzyžá.“ (J. Bolelúcký, ROSA BOËMICA, 1668)
Poľskí katolíci, napr. M. Tworzydlo, spomínali Hieronýmov preklad …“w jezyk Slowieński“. Inde sa spomína, že Cyril a Metod vyprosili „dla Slowakow“ slovanskú omšu.
Vidíme, že aj Poliaci poznali iba SLOVIENOV a SLOVIENSKY jazyk. Výraz „Slowak“ mal v staršej poľštine pravdepodobne význam „Slovan“. Treba zdôrazniť, že „Slowien“ sa používal v poľštine všeobecne, nejde o ojedinelý prípad. Juhoafrická teória Slovenov Poliakov akosi prehliadla…možno je ich zanedbateľne málo.
V takomto čase – pálenia kníh ohromného rozsahu – vyšla r. 1601 kniha M. Orbiniho. Hoci sme pôvodne predpokladali, že vedomosť o nej sme priniesli na naše územia okolo r. 2010 my, ukázalo sa, že je to inak. Dr. Rudo Brtáň v knihe BAROKOVÝ SLAVIZMUS z r. 1939 o Orbinim píše, pozná dokonca aj ruský preklad z r. 1722. Jeho knihu vydal Spolok Tranoscius, t.j. evanjelici. Ako to, že v povojnovom období sa tento dôležitý zdroj informácií u nás vôbec nespomína? Môžeme predpokladať, že klérofašistickej farskej republike – Slovenskému štátu – sa vo vojnovom období podarilo dôsledne zahladiť všetky informácie o nej. A to do takej miery, že ani povojnové československé školstvo sa k nemu nedopracovalo.
Z Orbiniho originálu sa pozrime na zoznam knižných zdrojov, z ktorých čerpal:
1. strana:
|
Abbate Tritemio Abbate Vrspargense Ablabio Abraam Orrelio Adamco Sassone M. Adamo Agatia Smirneo Agostino Dottore Agostino Morauo Aimone Monaco Alberto Crantio Alberto Stadense Alessandro Guaino Alessandro Sculeto Altamero Ammiano Monaco Andrea Angelo Durazzino Andrea Cornelio Andulso Sagaco Annali di Frisia Annali di Ollanda Annali di Rausa Annali di Russia Annali de’ Turchi Annal di Venetia Annonio Monaco Antonio Bosinio Antonio Geufreo M. Antonio Sabellico Antonio Sconcouio Antonio Viperano Appiano Alessandrino Arnoldo Abbare Arpontaco Burdegalense Arriano di Nicomedia M. Aurelio Cassiodoro S. Aurelio Vittore
Baldazar Spalatino Beato Renano Beroso Caldeo Bernardo Giustiniano Bilibaldo Pirc Kiameno Bonifacio Simoneta Bulla d’Orro Busbequro |
Calfuino Sura Callimaco appresso Plinio Carlo Sigonio Carlo Vagriese Celio Donato Cerilliano Cesare Baronio M. Cicerone Cornelio Tacito Costantino Porfirogenito Costantino Spandugino Corrado Brugense Corrado Peutingero Crisippo Cronica de’Frati Minoriti Q. Curtio Cristofano Varseuiccio
Dauid Chitreo, dannato Autore Descritione del mondo Diodoro Siculo Diogene Laertio Dione Niceo Dionisio Punico Dithmaro Mersapurgese Domenico Mario Nigro
Egesippo Egidio Tschudio Eginharto Monaco Elio Cordo Elio Spartiano Emanuelo Manasse Epitome di Strabone Erasmo Srella Eudocio Panegirista Eugippo Monaco Eusebio Eustachio Eutropio
Fabio Celeriano Farasmanno Greco Fascicolo de’tempi Fillipo Calimaco |
Filippo Lonicero, dan. aut Flauio Vopisco L. Floro Francesco Bisio Francesco Baldillo Frncesco Irenico Francesco Serdonati
Gasparo Hedione, dannato aut Geremia Russo Gerardo Rudingero Gioanni Baudano Gioanni Auentino, dannato aut. Gioanni Battista Gioanni Botero Gioanni Cocleo Gioanni Curopalato Gioanni Dubrauio Gioanni di Essendia Gioanni Herburto Gioanni Laziardo Gioanni Magno Gotho Gioanni Leunclauio, dannato aut. Gioanni Nauclero Gioanni Villano Gioanni Stadio Gioanni Goroppcio Gioanni Gobellino Gioanni Monaco Gioanni di Thvuocz Giovanni Tigurino Giovanni Pineto Giacomo Castaldo Giacomo Meiero Giacomo Viselingio Giacomo Spigelio Giacomo Zieglero, dannato authore Giorgio Gedreno Giorgio Fabritio, dannato aut.
|
2. strana:
|
Giorgio Pachimero Giorgio Tirio Girgio Vverenhero Giordando Alano Girolamo Dottore Girolamo Bardi Girolamo Rusceli Giulio Faroldo Giustino Giunio Cordo Godifredo Monaco Gothfrido Viterbiense Gregorio Dottore Gulielmo Cantero Gulielmo Frisio Gunthero Pocta
Harrmanno Schedel Helmondo Prete Henrico di Eruordia Hermanno Contratro Hermanno Hamelmanno Hermanno Schodel Herodiano Herodoto Halicernaseo Huldrico Muttion, dannato autore. Hunibaldo
Ioachimo Curco I Sacio Tzetze Isidoro Hispalense Isigonio appresso Plinio
Kiriaco Spangebergio
Lamberto Schaffnaburgenic Laonico Calcondila, dannato aut. Laurentio Suro Leonardo Aretino Libro delle Cognitioni Libro delle parti di Pregadi di Raufa Lodouico Ceruino Lucano Lucio Faunno Lucio Floro Luigi Contarino Lupoldo Bambergio Luitprando Ticiniense
Marcelino Conte |
Mariano Scoto Marino Baletio Mariono Benchemio F. Martino Martino Abbate Martino Cromero Martino Vescouo Cossentino Martino Segonio Martino Vagnero Marziano Capella Matthia Meccouira Mazochio Metello Tigurino Metodio Historico Michel Riccio Michel Salonitano Modesto
Nazario Mamertino Niceforo Gregora Nicete Coniato G. Nicolo Doglioni Nicolo Marsalco Nicolo Stobeo
Olao Magno Onesimo Origine de’Gothi Ottone Frigigense P. Ouidio Nasone
Paolo Barnefrido Paolo Diacono Paolo Emilio Paolo Niuemontano Paolo Giouio Paolo Langio Paolo Orosio Paolo Paruta Paolo Scaligero Perancio Pier Francesco Giambulari Pietro Arropeo, dannato autore Pietro Bellonio Pietro Bizaro Pietro de Castro Pere Pietro Crusber Pietro Echilino Pietro Giuistiano Pietro Liuio P Pirco Pio Secondo |
Plinio Plutarco Polibio Porsirio Pomponio Leto Priuilegi di Cararo Procopio di Cesarea Prospero Aquitano
Rafaelo Volaterano Reginone Abbate Registro delle Croniche Reinnero Reinecio, dannato aut. Ricardo Bartolino Rinaldo Britanno Roberto Gaguino Roberto Valturio
Sassone Gramatico Sebastian Munstero, dannato aut. Scolastico Smirneo Scipione Ammirato Securio Sidonio Apollinaro Sigiberto Gemblacese Sigismondo Herbersteino Silberto Genebrardo Socrate Historico Solino Sozimeno Speccio de’Sassoni C. Statio Pocta Stefano Bizantino Strabone Suffrido Pietro Misnense Suida Soplimento di Eutropio Suetonio Tranquillo Suffrido Misnense Symmaco
Teoderico Teodoro Spandugino Teopompo Chio Teodolo Tito Liuio Tolomeo Alessandrino Toma Ebendorfio Trebellio Pollione Trogo Pompeo Tugenone Patauino Valerio Massimo M. Varone |
3. strana:
|
F. Vegerio C. Velleilo Pateruelo Venceslauo Boemo Vernero RolenuicK Vettore Vticense Vgo Fuluonio |
Vitichindo Olandese Vitichindo Sassone Vitichindo Vagriese Vnefrido Inglese Vuolgfango Lazzio Vuolgfango Olandese |
Zacaria Lilio Zonara Zosino
|
Zoznam je iba odpisom z úvodnej časti knihy Maura Orbiniho, pričom jeho štruktúra je zachovaná. Môže obsahovať chyby spôsobené prepisom – ide o taliančinu používanú pred r. 1601. Ale aj tak je možné ľahko zistiť, že drvivú väčšinu autorov vôbec nepoznáme. Poznamenajme, že to už nebola prvá vlna likvidácie kníh v Európe… a o hodnovernosti prepisov antických autorov sme už hovorili.
K zoznamu vari iba jednu „technickú“ poznámku. Naša krajina sa v minulosti volala Maličká Rus. Orbiniho kniha je o našej krajine – teda o Maličkej Rusi – a aj Anály v zozname spomínané sa viažu na naše územia, nie na Veľkú Rus. Avšak Maličká Rus či maličká Tartaria bola oveľa väčšia ako dnešné Slovensko.
Ak sa pozrieme na vec objektívne vidíme, že oficiálni historici nemajú právo nám „zakazovať“ ani Slovansko-Árijské Védy, ani Velesovu Knihu, ani množstvo ďalších zdrojov poznania minulosti. Možno povedať, že sme si po tejto stránke úplne rovní. Akurát, že my sme nikdy v minulosti cudzie knihy neničili.
Svet nestojí na náhodných pravidlách a náhodná nie je ani naša Kultúra. Prečo nám odstránili prístup k poznatkom o minulosti? Lebo nie je záujem, aby sme nadobudli Staré poznanie. A tak sa – ako vedľajší účinok – otvorila aj cesta rôznym samozvancom, ktorí si začali vytvárať svoje verzie slovanstva a najmä obrady a rituály. Účel starých obradov nie je náhodný. Mali za úlohu vytvárať spojenie so Svetom Predkov, s Rodovým egregorom. Aby takého – presnejšie akékoľvek – žiadané spojenie nastalo, musí byť dodržaný presný postup. Ak napríklad chceme sledovať konkrétny televízny kanál, pozrieť konkrétnu webovú stránku, vytočiť konkrétneho človeka cez telefón vždy musíme zadať presné koordináty spojenia. Nikdy netelefonujeme tak, že vytočíme náhodne akúkoľvek kombináciu čísel a čakáme, že nám odpovie nami žiadaný človek. A presne takto to je aj s obradmi a rituálmi. Presne vieme čo a prečo robiť.
A tu nastupuje ohromné množstvo rôznych moderných „žrecov“, „šamanov“ a podobných „odborníkov“. Nemajú síce ani poňatia o pôvodných obradoch našich Predkov, ale zato vynikajúci marketing. V lepšom prípade predpokladajú, že aj tak nikto nevie ako to bolo. Zdravomysliaci človek si môže dať jednoduchú otázku: Komu to je výhodné?
Každý si je strojcom svojho šťastia. Niekto si ctí svojich Predkov, iný radšej marketingových. A o čom asi hovorí staré príslovie: AKO SI POSTELIEŠ, TAK BUDEŠ SPAŤ? Je to iba iné vyjadrenie nám známej zápovede volchva Velimudra: CUDZÍM UMOM ŽIVOT NESPOZNÁŠ A MÚDREJŠÍM SA NESTANEŠ.
Naša stránka – najskôr vedy.sk a teraz tartaria.sk prináša starú Múdrosť Predkov už okolo 5 rokov. Nebudeme klamať a tvrdiť, že máme nejaké nadprirodzené schopnosti, patríme skôr do kategórie „obyčajných“. O to skôr nás potešilo, keď sme sa postupne dostávali do kontaktu s ľuďmi, ktorí vidia energie a aj rôzne iné – pre obyčajných ľudí neznáme – veci. A tak vieme, že sú medzi nami ľudia, ktorí napríklad vidia pri každom čísle či písmene špecifickú farbu, frekvencie obklopujúce Knihu Múdrosti Perúna, biopolia, nosné myšlienky vo frekvenciách piesní (t.j. s akým cieľom boli vytvorené), cestujú v astrálnych svetoch a podobne. Zaujímavé je, že Kniha Múdrosti Perúna si zachovala túto vlastnosť aj v slovenskej verzii a aj jej frekvencie pomáhajú napríklad pri liečení. Takéto poznatky len potvrdzujú, že cesta Predkov je správna – veď je od slova PRAV. A tu hneď prichádza na um ďalšia súvislosť. Ľudia s takýmito schopnosťami boli v minulosti žrecmi či volchvami, alebo v iných kultúrach šamanmi. Čo za žreci a šamani to sú okolo nás dnes, keď nič (okrem svojich ziskov) nevidia? Ale hlavne, na aké frekvencie pripájajú dôverčivých ľudí?
