Cesta duchovného vývoja
skcsenderu

separator

 

 


Otázkou dneška je, či už vieme dosť na to, aby sme mohli zodpovedne vstúpiť do nového Veku, do Veku Vlka. Dňa 21. decembra neodvrátiteľne vstupujeme do zóny kontrolovanej Silami Svetla.
 
Vieme, že prichádza koniec starého veku, ktorý je charakterizovaný lžou a klamom, čo sú atribúty civilizácie. Ale čo ďalej? Môžeme sa oslobodiť? A vieme vôbec, čo to je Sloboda? Ako vlastne vyzerá? Stačí sa „vyspovedať“, a všetko bude v poriadku?
 
Predtým, než si povieme viac  si pripomeňme niekoľko vecí, o ktorých sme už neraz hovorili. Najskôr, odkiaľ to vlastne prišlo, že príde „koniec sveta“? Nuž, siahnime po našom pôvodnom jazyku, ale možno rukolapnejšie si to priblížime na dnešnej ruštine. Keď naši už angličtinou odkojení a odchovaní reportéri hovoria o Moskve, tak spravidla spomenú „Červené námestie“ – veď aj Američania hovoria „Red Square“. Nuž, sú predsa „in“, čo by sme my, Slovania (rozumej: opice) chceli? Ale je tu jeden háčik. Ak poviete tento názov pred Rusom zistíte, že vás opraví – ide o „Krásne námestie“, teda pre biorobotov „Square of Beauty“. V našom jazyku sa totiž slovo „krásny“ dochovalo v jednom z pôvodných významov – krásny – ale staroslovienčina ho poznala aj pod významom „červený“. No musíme si pripomenúť, že Staroslovienska Bukvica má 49 znakov, takže jej úpravou docielili, že musíme používať tie isté písmená – ktoré nám „povolili“ – aj pre pôvodne inými písmenami (bukvami) napísané slová. Oni toto vlastne chceli docieliť, aby sme si prestali rozumieť, takto nám „pomiešali jazyky“, ak hovoríme rečou Biblie. Takže, ak poviete Rusovi „Červené námestie“, pričom nepoviete, že ide o Moskvu, tak nemá potuchy o ktorom námestí hovoríte. Je síce pravda, že ruské „krásny“ vo význame krásny v mestách v Rusku skoro vymizlo, ale na dedinách zistíte, že veci sú inak. Ruština bežne pozná výrazy „красный денёк“, „красная девица“, kde význam „červený“ naozaj nemá čo robiť. V skutočnosti existuje aj ľudové príslovie: „не красна изба углами, а красна пирогами“, čo môžeme významovo preložiť ako „z krásnej misky sa nenaješ, čo je aká krásna“, teda je to naše „čo z krásnej misky, keď je prázdna“, aj keď my ho používame skôr prenesene. Tu môžeme názorne vidieť, že máme rovnaký základ, ale aj ako „zapracovali“ kresťania, aby sme sa vlastní nerozumeli. K ruskému prísloviu len aktuálne dodajme, že „pirogy“ sú koláče, ktoré režeme na pekáči priečne aj pozdĺžne, zatiaľ čo „koláče“ sú v pôvodnom význame – aj v našom jazyku – okrúhle. Veď sú od pradávna pečené na Sviatok Boha Koľadu, t.j. sviatok Premien, teda na obdobie od 21. do 24. decembra a okrúhly tvar symbolizuje obrat v smere energií Slnka, teda okrúhle Slnko.
 
Prečo toľko rečí o jednom význame jedného slova? Nuž, aby sme ľahšie všetko pochopili. Ako hovoria Tibeťania, Pravda je tak blízko, až ju nevidno. Na sviatok Novoletia t.r. sme vstúpili do nového, 1. Leta Kruhu Života, teda prešli sme z Leta 7520 do súčasného Leta 7521. Aký to máme letopočet? 7521 od UMHCH, ale rusky СМЗХ, teda od „Сотворения Мира в Звездном Храме“. Ako tento letopočet preložili pologramotní mnísi v minulosti? Ako od „Stvorenia Sveta...“, čo je, samozrejme, blud. „Сотворение Мира“ znamená „Uzavretie Mieru“, t.j. podpísanie Mierovej dohody, ktorú naši Predkovia podpísali s Predkami Číňanov, ktorých porazili v ťažkej vojne. Rok, t.j. naše aktuálne Leto 7521 sa nazýva Letom „Zemskej Púte“, čo je názov, ktorý sa v cykle 144 Liet Kruhu Života vyskytne vždy iba raz. Nuž ako my máme aktuálne Leto – podľa slovanského kalendára – „Zemskej Púte“, tak pred 7521 rokmi bola podpísaná mierová dohoda v roku „Hviezdneho Chrámu“. Nič viac a nič menej. Od nesprávneho prekladu výrazu „Uzavretia Mieru“ si mnísi vytvorili od „Stvorenia Sveta“, čo následne viedlo k mnohým bludom v jeho výpočte, ale to nie sú jediné bludy „vzdelaných“ kresťanov.
 
V knihe Múdrosti Perúna sa o časoch, v ktorých už žijeme píše:
 
 
…A TO BUDE VEĽKÝ KONIEC SVETLA
 
PRE CUDZOZEMSKÝCH NEPRIATEĽOV,
 
PRICHÁDZAJÚCICH ZO SVETA TEMNÉHO...
 
A NASTÚPI KONIEC ČASOV TMY,
 
PRE VŠETKY RODY RASY VEĽKEJ,
 
I POTOMKOV RODA NEBESKÉHO...
 
Nuž, sme pri ďalšom nesprávnom preklade. Ďalšie ruské slovo, ktoré sa – v zmysle dnešných pravidiel písania – píše rovnako, no má dva významy: „СВЕТ“. Znamená „SVETLO“, ale aj „SVET“. Nuž a takto si mnísi v minulosti poplietli význam ďalšej, dnes už veľmi blízkej udalosti: namiesto „KONIEC SVETLA“, preložili „KONIEC SVETA“. Ale neobávajme sa, koniec sveta určite nebude, teda aspoň nie 21. decembra. No pred nami aj tak nastupuje obdobie veľkej zmeny, zánik parazitickej civilizácie. Paraziti nemajú miesto vo Svete Svetla. Ostáva len zistiť, kto je potomok Rasy Veľkej či Roda Nebeského... žeby ten, čo dnes nahonobil najviac peňazí?
 
Toto védické poznanie bolo v minulosti univerzálnym poznaním na Zemi, teda poznali ho aj Indiáni. Koniec Piateho Slnka juhoamerických Mayov je informácia, ktorú majú od „bielych ľudí s bradami“, čo už vedia aj moderní vedci – aspoň teda tí, ktorí sa rozhodli nezakrývať pravdu. A vysvetlenie je jednoduché – iná kultúra tu nebola, ani iný jazyk.
 
Nuž, prejdime k tomu, o čom je dnes veľká polemika – čo to bude toho 21. decembra, teda už o pár dní? Už dávnejšie sme varovali, aby ste nebrali „informáciu od NASA“ vážne, za každých okolností musíme používať Zdravomyslie, pretože inak ostaneme v klame. No vyňať z tejto informácie racionálne jadro je potrebné. Koniec sveta – to vieme určite – nebude, ale nový Vek Vlka nastupuje. Aké sprievodné znaky môže mať? Ak by sme použili „jazyk“ procesného inžinierstva, tak musíme oddeliť informačný šum od informačného obsahu.
 
Pozrime sa – v zmysle Zdravomyslia – na výrok „Koniec Piateho (alebo hoci aj iného) Slnka“. Čomu by mohlo zodpovedať toto vyjadrenie? Alebo ináč, ako by za dávnych čias lepšie vystihli napríklad jav, že na nejaké – hoci krátke – obdobie „zmizne“ Slnko? Nuž áno, asi by to povedali presne tak, ako to je napísané – „Koniec“ jedného Slnka a nástup či zrod „Nového“ Slnka.
 
Musíme povedať, že aj na Slovensku nám je známe „proroctvo“ o „zmiznutí“ Slnka. Vieme o jednej pani – približne vo veku 70 rokov – ktorá dnes žije v jednej dedinke na Východnom Slovensku. Jej stará mama – keď ona bola ešte maličká – jej zanechala, ako maličkej vnučke list, v ktorom ju upozorňuje na 21. december 2012. Podľa tohto listu nejde síce o koniec sveta, ale babka jej napísala, že v ten deň „zmizne“ Slnko na tri dni a nastane silný víchor. Je tam ešte niekoľko detailov, ale toto sú tie najpodstatnejšie.
 
Spomeňme si na víchor, ktorý pred pár rokmi polámal stromy vo Vysokých Tatrách. Čo nám povedali médiá? Dlho nič, až deň pred víchricou priniesli správu, že na druhý deň od cca 16 hodiny bude silná víchrica. Meteorológovia teda dokázali túto katastrofu predpovedať. A ako sa zachovali ľudia? Boli takí, ktorí tomu uverili a opustili Tatry pred 16-tou hodinou – a došli domov z práce v poriadku. No boli aj takí, ktorí potrebovali „zarábať“ až do 16-tej hodiny – a títo nocovali uväznení v autobusoch do druhého dňa. Ak ste pozorne sledovali správy v médiách niekoľko dní po katastrofe, tak ste mohli zachytiť informáciu, že ak by sa víchrica o takejto sile prehnala sídliskom v Poprade, tak by asi veľa panelákov nevydržalo. Nuž, to samozrejme nevieme, ale čo si z toho zobrať?
 
Pozrime sa na to ako na akúsi odrodu „Pascalovej rulety“ – odvodenú od známeho francúzskeho vedca B. Pascala. Ak sa na základe informácií, ktoré máte pripravíte na nezvyčajnú udalosť, a táto udalosť nastane – vyhrali ste na celej čiare. Ak však nenastane – o čo ste prišli? O nič, akurát ste si „precvičili“ niečo, čo môžete v najbližších dvoch-troch rokoch naozaj potrebovať. Ak túto informáciu odignorujete a nič sa nestane – pohoda, môžete sa naďalej takýmto veciam vysmievať. No ak nastane, tak ste v probléme... ktorý nemusíte rozchodiť. Musíme rátať aj s alternatívou, že celá vec sa zámerne zveličuje ako bublina preto, lebo to, čo nastane nebude nič oproti tomu, čo nás čaká v ďalších rokoch. Ak teraz prechod do nového Veku Vlka prejde bez nezvyčajných udalostí, tak médiá celú túto vec „roznesú v zuboch“. Aby potom, keď budú pred nami ozajstné zmeny, všetko využili a použili na to, aby tomu nik viac neuveril. Budú sa odvolávať – samozrejme – práve na zbytočný poplach z 21. decembra 2012...
 
Nuž, v zmysle védického učenia nám nikto nemôže dať Múdrosť. Môžeme dostať iba informáciu – t.j. svedectvo o čomkoľvek – a túto môžeme vlastnou skúsenosťou pretaviť na Múdrosť, pretože táto môže byť iba „privatizovaná“. V tomto bude celá „zmena“ – nijakí „anjeličkovia“ nikoho zázračne nespasú. Človek buď nadobudne Múdrosť, ktorej dá prednosť pred pohodlnosťou, majetkom, "dobrej povesti" a podobnými vecami – uverí a pripraví sa podľa nej – alebo nie. Už sme citovali E. Deminga – hoci ide o pohľad na prežitie firmy na konkurenčnom trhu: Meniť sa netreba, prežitie nie je povinné.
 
Žijeme v stáde, ktoré pastieri kdesi ženú. Všetci okolo robia to isté, nuž málokto sa niečomu diví. Čím viac na Západ, tým horšie videnie Svetla. Ak patríte k tým, ktorí sa síce s tou myšlienkou „zahrávajú“, ale zatiaľ okolo „nevidia“ nijakú potrebu sa inak chovať, je to všetko na vás. Mnohí si myslia, že keď v médiách konečne povedia „je to tu“, tak pôjdu v kľude do supermarketu, na kreditnú kartu si nakúpia, čo bude treba, odvezú si to domov a zapnú televízor, aby im nič neuniklo. Môžeme povedať, že možno ide o „lepší“ prípad. Iní si môžu myslieť, že až vtedy bude stačiť vyplniť objednávku na e-shope...
 
Aby sme sa lepšie dostali do obrazu, ako nás už dlho klamú, priblížme si ešte niekoľko udalostí z nie tak dávnej, socialistickej minulosti z iného zorného uhla. Ide o informáciu pre našich čitateľov, ktorí majú Slovanskú Dušu, ale akosi sa celkom „nezorientovali“ v udalostiach minulosti. Je to tak, dlho nás klamali, a preto cesta von – k poznaniu – je zamotaná... ale je.
 
Myslíme si, že Pakt Ribbentrop-Molotov bol akýmsi „omylom“, či výmyslom „zlých“ Rusov. Rovnako si myslíme, že Stalin bol do seba zamilovaný despota, či napríklad to, že ruský ľud museli vo vojne proti fašistom až tak nútiť bojovať, že stavali zadné línie vojakov, ktorí mali za úlohu strieľať tých, ktorí sa vrátili pri útoku... nuž, pozrime sa bližšie na tieto „historické múdrosti“.
 
Nedávno, za vlády prezidenta Medvedeva sa v moskovskom Inštitúte sociálno-politických výskumov uskutočnilo stretnutie špecialistov. Boli tam predstavitelia z USA, Estónska, Litvy, Lotyšska, Poľska, Izraela. Témou stretnutia bol zákon USA Public Law 86-90O POROBENÝCH NÁRODOCH“. Tento zákon bol prijatý Senátom a Snemovňou predstaviteľov USA v Kongrese 17. júla 1959. Bol odobrený a potvrdený prezidentom Eisenhooverom. Zdalo by sa, že ide o tému dávno zabudnutých dní so zápachom naftalínu... ale nič podobné, opak je pravdou. Tento zákon – niekedy nazývaný aj rezolúcia – obsahuje zoznam „porobených národov“, teda vymenováva tie národy, ktoré boli „spôsobom priamej a nepriamej agresie“ Ruskom „zbavené národnej nezávislosti“. Sú tam aj svetu neznáme krajiny, ako „Ideľ-Ural“ či „Kazakia“. Zákon zahŕňa aj krajiny, ktoré dodnes idú socialistickou cestou: Kubu, Severnú Kóreu či Čínu. Ale kedy boli tieto krajiny podrobené Ruskom? Vie o tom niekto? Kedy boli vystavené jeho tyranii?
 
Zoznam obsahuje krajiny, ktoré boli v čase jeho vydania v socialistickom tábore (?), ako aj bývalé členské krajiny Sovietskeho Zväzu. V tomto zákone-rezolúcii si možno aj dnes doslovne prečítať: „Od roku 1918 imperialistická politika ruského komunizmu vyústila do vytvorenia obrovského impéria, ktoré samo osebe predstavuje zlovestnú hrozbu bezpečnosti Spojených štátov a všetkých slobodných národov sveta“.
 
Ak sa mysľou vrátime do tých čias, tak to môžeme vysvetliť časmi studenej vojny – a vojna je vojna. A zdalo by sa – dnes úplne logicky – že vojnová sekera studenej vojny bola dávno zakopaná. No USA, nemeniac ani lexiku, ani podstatu, každoročne počnúc rokom 1959 dodnes, každú tretiu dekádu júla, napĺňajúc literu zákona a ozvučujú proklamáciu na obranu porobených národov – aj za nás(!). Tento zákon vytvára právny základ pre USA, aby sa vmiešavali do vnútorných záležitostí iných krajín, vrátane Ruska. Samozrejme aj tých krajín, ktoré po roku 1991 dostali úplnú slobodu a majú dnes vlastné vlády. Nejde o prázdne, nostalgické spomienky, ale o reálne činy. Nie náhodou je druhý názov tohto zákona používaný USA ako „Zákon o rozdelení Ruska“. Rozbité, podrobené, rozkúskované Rusko – to je túžba všetkých nepriateľov Slovanov. Menili sa zástavy, heslá, „etikety na vojnových sekerách“, ale nemenila sa podstata. Anglicko v minulom storočí vyvinulo nemalo úsilia, aby poštvalo Nemecko proti Rusku, pričom financovalo a organizovalo aj občiansku vojnu vnútri  Ruska.
 
Dodnes sa hovorí o tom, že „moc v Rusku strhli na seba boľševici“, ale ako sa im to mohlo podariť? Možno aj preto, že ich heslom bolo „Mier národom!“. Dočasná vláda Kerenského po februárovej revolúcii pokračovala vo vojne, pričom Kerenský vydal rozkaz na masový útok, čím vrhol množstvo ľudí na istú smrť, do totálnej porážky. No a boľševici v tom čase hovorili to, čo aj matky vojakov: „Zastavte vojnu!“. V tom čase, t.j. v októbri 1917 bolo Rusko už rozbité na kúsky, presnejšie na 14 krajín. Dnes už nie je tajomstvom, že boľševici boli poslaní Anglickom, aby zničili cárske Rusko a ich úlohou bolo krajinu rozbiť, aby sa dala podeliť najmä medzi Anglicko a USA. No boľševici sa prekvapivo rýchlo zorientovali. Veľmi rýchlo im svitlo, čo robí Svetová vláda s „použitým materiálom“ – dnes si stačí pripomenúť Saddáma Husejna či Kaddáfiho. V určitom bode začali konať úplne opačne – postavili sa za jednotu Ruska a národ za nimi kráčal. Toto nevyhovovalo Anglicku a Francúzsku, nuž zafinancovali bielogvardejskú hnutie. W. Churchill roku 1919 povedal: „Pýtajú sa ma, že prečo podporujeme Kolčaka a Denekina. Oni vytvorili armádu podľa našich pokynov a – bez pochýb – v značnej miere za naše peniaze“.
 
Boľševikom sa podarilo obnoviť ruské územie v skoro pôvodnom rozsahu. Neskôr sa sovietskemu národu podarilo si nielen svoju krajinu uhájiť, ale aj oslobodiť celý svet od fašistických dobyvateľov. Churchillovi sa pripisuje aj autorstvo výrazu a praxe „Železnej opony“, ale je to chybná informácia. Výraz „železná opona“ po prvý raz vôbec použil Göbbels vo svojom článku vo februári 1945: „Železná opona proti komunizmu“.
 
Ako vieme, pred socialistickou revolúciou 1917 bola februárová revolúcia. A už na jar toho roku vystúpil pred britským parlamentom lord David George, vtedajší premiér a vyhlásil, že „Cieľ vojny bol dosiahnutý“. Toto vyhlásenie odznelo spolu s oznamom o februárovej revolúcii a zvrhnutí cára. Členovia britského parlamentu vstali a tlieskali tomu, čo počuli. Ale ak celá nasledujúca britská rétorika proti Rusku – už po februárovej revolúcii, keď nastúpila ešte iba dočasná vláda – bola orientovaná proti komunistickému zriadeniu, tak prečo sa britský parlament tak zaradoval zvrhnutiu cára? Prečo práve táto skutočnosť bola považovaná britským premiérom za cieľ prvej svetovej vojny?
 
Po februárovej revolúcii prišla revolúcia októbrová – a ako každá revolúcia priniesla aj nevinné obete. No ak chceme byť spravodliví, koľko obetí prinieslo pokresťančovanie Slovanov katolíkmi? Alebo známa Bartolomejská noc: 10 000 pobitých Parížanov. Ďalej máme vyhladenie Katarov, či husitské vojny. V porovnaní s týmito číslami bola Októbrová revolúcia v podstate bezvýznamná.
 
Otto von Bismarck povedal už v polovici 19. storočia: „Anglicko vo vojne používalo európske štáty ako vynikajúcu pechotu“. Nuž, aj Prvú svetovú vojnu začalo Anglicko. Búrlivý vývoj dvoch krajín pred vojnou – Ruska a Nemecka – nebol v anglickom záujme. A ak úlohu „vynikajúcej pechoty“ pre Angličanov zohrali Francúzi, tak v Druhej svetovej vojne zohrali túto úlohu pre Anglicko Nemci. Práve Anglicko systematicky rozdúchavalo bezhraničný apetít Nemecka a nekonečné, prefíkané nahuckávanie Nemecka na Rusko zmenilo Nemcov na „hracích vojačikov“ Anglicka. No a vnútri Ruska našla uplatnenie ďalšia „výborná britská pechota“ – bielogvardejci. A bielogvardejcom sa darilo, pokiaľ mali zahraničné štáty prístup k ruským prírodným bohatstvám. Ale len čo boli zásoby zlata odčerpané z Ruska, spojenci zradili Kolčaka.
 
Čo z tohto vidno? Prečo Anglicko pomáha revolucionárom v cárskom Rusku a raduje sa, keď sa to podarí? A prečo potom to isté Anglicko začína pomáhať bielogvardejcom, ktorí deklarujú, že bojujú za cárske Rusko? Cárske Rusko alebo proletárske Rusko – všetko jedno. Čo je z pohľadu Anglicka dôležité je, aby bolo rozbité na márne kúsky. Ale toto sa nedalo z vonku, preto to museli urobiť zvnútra.
 
Prečo národ podporil boľševikov? Nuž, pomôže pohľad do minulosti. Romanovovci sa po zmocnení trónu pustili do likvidácie Starej Viery v Rusku. Skončilo obdobie Dvojvieria a nastúpilo nekompromisné kresťanstvo v plnej miere. Zatiaľ čo za védickej Rusi bolo gramotné celé obyvateľstvo, po nástupe kresťanstva sa všetko zmenilo. Už za nástupcov Vladimíra Krvavého obyvateľstvo začalo hladovať. Pretože v dŕžave, ktorá je postavená na starej tradícii a drží sa na moci Rodov, bolo pravidlom, že čo vyprodukuje Rod aj Rodu patrí. Nuž keď členovia Rodu zožali a uložili úrodu obilia, tak v prípade potreby ju aj všetci mohli používať. No za kresťanských kniežat to prestalo platiť. Počas hladu ľudia prišli k sýpkam a začali si brať obilie – pričom kresťania už na nich poslali vojsko. Toho, čo vyrobili členovia Rodu sa zmocnili tí, ktorí nikdy na tom manuálne nerobili. Toto je znakom parazitických kást aj dnes. Kto robí, živorí a kto nerobí, ten sa výsledkom práce iných obohacuje.
 
Cár Nikolaj II. zaviedol ďalšiu očividnú diskrimináciu bežného ľudu. Deti z ľudu nemali najmenšiu šancu sa dostať k vzdelaniu, pretože vstup do klasickým gymnázií obmedzil. No a na univerzity mohli postúpiť iba absolventi gymnázií, teda deti z vyššej spoločnosti. Cár zakázal prijímať na univerzity aj absolventov odborných škôl a deti roľníkov. Ak náhodou roľnícke dieťa aj dostalo vzdelanie, tak rodičom bola odobratá pridelená zem a boli vyhnaní z občiny. Toto zmenili až boľševici.
 
V medzivojnovom období bolo čoraz ťažšie nevidieť narastajúcu nemeckú hrozbu. Čo sa týkalo zamerania Hitlera na Slovanov, stačilo si prečítať Mein Kampf. Anglicko a Francúzsko sa úporne snažili rozohrávať nemeckou kartou proti ZSSR. Vrcholom tejto politiky sa stala Mníchovská dohoda roku 1938. Dňa 29. septembra 1938 sa v Mníchove stretli hlavy štyroch európskych veľmocí: premiér Británie Chamberlain, premiér Francúzska Daladier, kancelár Nemecka Hitler a vodca Talianska Musolini. Dohodli sa na rozdelení Československa, pričom každý zo zúčastnených premiérov doma vymýval mozgy svojim občanom tým, že touto obeťou – Československom – zachránili svet pred svetovou vojnou. Jedine Churchill vtedy odhadol situáciu správne: „Anglicko muselo vyberať medzi vojnou a hanbou. Jeho ministri vybrali hanbu, aby potom dostali vojnu“.
 
Jedinou krajinou vo svete, ktorá bola ochotná aktívne pomôcť Československu bol Sovietsky Zväz. Ešte pred Mníchovom, keď hitlerovské vojská už vykonávali zastrašovacie akcie na hraniciach s Československom, sa prezident Beneš obrátil so žiadosťou o pomoc na Sovietsky Zväz a dostal kladnú odpoveď. ZSSR vyjadrilo pripravenosť voviesť svoje vojská do Československa a obsadiť bojové pozície na hraniciach s Nemeckom priamo v Československu. Dobre vieme, že bunkrové pásmo na československo-nemeckej hranici bolo veľmi dobre vybudované. Bolo možno sa tam brániť mesiace a mesiace a Nemci by nemohli nič urobiť. Ale problém bol v tom, že za prvej Československej republiky sme NEMALI spoločnú hranicu so Sovietskym Zväzom. Na vstup do Československa bolo potrebné povolenie Poľska – a to Poľsko nikdy nedalo. Bola to ďalšia „bratská“ pomoc katolíckeho Poľska. Treba povedať, že Poľsko bolo pod tlakom Anglicka, ktorého vôľu vyplnilo. No a tak sa sami čo nevidieť ocitli v pazúroch Nemcov. Ak by sa boje začali už v Československu, tak situácia by sa vyvinula úplne inak. Ale to dobre vedeli najmä Angličania.
 
Ak by – hoci aj po Mníchove – došlo k tomu, o čo sa Stalin viackrát snažil, t.j. k vytvoreniu spojenectva ZSSR, Francúzska a Anglicka, tak by nikdy nebol vznikol Pakt Molotov-Ribbentrop. Ale Francúzsko a najmä Anglicko nesúhlasili s vytvorením antihitlerovskej koalície a robili všetko pre to, aby Nemecko nakoniec napadlo ZSSR. Z tohto dôvodu Stalin súhlasil roku 1939 s dohodou s Nemeckom, pretože iné východisko nebolo. Práve táto dohoda totiž presunula začiatok vojny ďalej z územia Ruska, a to ako v čase, tak aj v priestore. Vojna s fašistickým Nemeckom by sa totiž začala o 400 km bližšie k Moskve. Protokoly o rozdelení Poľska dali ZSSR územia Ukrajiny a Bieloruska, ale ak by sa toto nestalo, tak Nemci by začali útok priamo pod Minskom – koľko by im trvala cesta do Moskvy za takej situácie? Môžeme jasne vidieť, že práve táto zmluva dovolila Červenej Armáde ubrániť hlavné mesto Ruska. Nemecká vojenská mašinéria takto začala útok na hranici, ktorá bola dostatočne ďaleko od životne dôležitých centier ZSSR.
 
Nemci stratili veľa času a síl na to, aby prešli už len novým územím ZSSR. Čas jednoznačne potvrdil, že to bola správne vybratá stratégia. Na spomínanom stretnutí v Moskve vo veci posúdenia zákona USA „O POROBENÝCH NÁRODOCH“ začali Litovčania svoje vystúpenie práve hlasitým kritizovaním tohto paktu, načo im odpovedal generál bezpečnosti F. Bobkov: Prečo toľko kriku, dajte Viľnus Poľsku – vrátili vám ho na základe dohody Molotov-Ribbentrop... Boli vrátené naše pôvodné zeme, nie zachvátené cudzie, ale v tom čase to bolo poľské mesto Viľno. A vaše hlavné mesto bolo v Kaunase...“ Litovčania sa viac nezmohli na žiadnu odpoveď...
 
Nuž, aká to bola sila, ktorá spôsobila, že obyvateľstvo Sovietskeho Zväzu v Druhej svetovej vojne dobrovoľne dokázalo to, čo dokázalo? Po napadnutí bolo jednou z hlavných vecí premiestniť fabriky ďaleko na Sibír, aby ich nemohli obsadiť nemecké vojská. Priemyselná produkcia ZSSR sa kvôli vojne a procesu evakuácie od júna do novembra 1941 znížila o 2,1 násobok, ale už zo začiatku decembra toho istého roku sa pád zastavil a v marci nasledujúceho roku už začal nárast výroby. Produkcia vojenskej techniky len vo východnej časti Sovietskeho zväzu prevýšila úroveň, ktorú mal v predvojnových časoch celý Sovietsky Zväz.
 
Rovnaké nasadenie prebiehalo aj na fronte. Desiatky tisíc Moskovčanov za cenu straty vlastných životov zastavili hitlerovský Blitzkrig, keď v smolenských a viazemských zrážkach roku 1941 zadržali motorizované, po zuby ozbrojené hitlerovské jednotky. Generálplukovník Franz Halder, náčelník štábu Hlavného velenia pozemných vojsk nemeckého Wehrmachtu toto hovoril o odpore sovietskych vojsk v bitke o Smolensk: „Oni sa snažia oddeliť naše mechanizované časti od pechoty, ktorá ide za nimi“. Bol úplne šokovaný: „Ich odpor je fatálny a zverský“. Vtedy jednoducho neexistovali tzv. druhé línie sovietskych vojsk – údajne zabíjajúci vlastných, ktorí sa vracali z útoku – o ktorých s takou obľubou hovoria tí, ktorí sa boja priznať rolu Ruska vo veľkom víťazstve nad fašizmom. Ľudia išli do bojov dobrovoľne, lebo vedeli, že platí ono védické: NIKTO, AK NIE MY! Už sme písali o drogách „Stress combat“, ktoré zhabala ruská armáda Američanom a Gruzíncom po oslobodení Osetska. Musia byť nadrogovaní, inak sa boja bojovať muž proti mužovi – to iba v počítačových hrách a filmoch...
 
Ďalšou západnou kartou bola tzv. Vlasovova armáda. Údajne to bola armáda, ktorá bojovala na strane Nemcov proti Červenej Armáde preto, lebo chcela oslobodiť Rusko od boľševikov.
Treba vedieť, že aj údajný boj Vlasovovej armády je iba výsledkom nemeckej propagandy. Neexistovala armáda, ktorá by bola zostavená z dezertovaných Rusov a bojovala proti svojej vlasti. Dnes mnohí „odborníci“ na Západe tvrdia, že vlasovovské hnutie nebolo ničím iným, ako povstaním slobodného ruského národa proti boľševizmu... V skutočnosti nijaké vlasovovské hnutie neexitovalo. Generál Vlasov totiž pobudol na pozícii veliteľa Druhej údernej armády sotva niekoľko dní – o čom dnes „odborníci“ úporne mlčia. Táto armáda sa dostala v zime 1942 do obkľúčenia, ale vďaka vynikajúco riadeným delostreleckým útokom dokázalo velenie Volchovského frontu prebiť v obkľúčení koridor o šírke asi jeden a pol kilometra a armáda začala vychádzať z kotla. Bol však ranený veliteľ, generál Žuravlev a musel byť okamžite evakuovaný do tylu. Na jeho miesto určili zástupcu veliteľa Volchovského frontu, generálporučíka Vlasova. Po prílete Vlasova do štábu Druhej údernej armády sa Nemcom znova podarilo uzamknúť kruh a obnoviť obkľúčenie. Na pomoc vyletel zástupca veliteľa frontu pre delostrelecké jednotky generálmajor Kulešov, aby tak ako predtým delostrelectvo obnovilo koridor z obkľúčenia. Ale tento už našiel iba vyprázdnené priestory – Vlasov a jeho štáb prešli k Nemcom. Takže nikdy nešlo o vzdanie sa celej Druhej údernej armády. Armáda pokračovala v tvrdých bojoch, generál Kulešov bol ťažko ranený, ale zajatiu unikol. Dobrovoľne sa Nemcom vzdala iba malá skupinka štábnych dôstojníkov, ktorí boli blízki generálovi Vlasovovi. Až potom začal regrutovať spomedzi zajatcov v zajateckých táboroch, ale kto sa k nemu pridával, je už úplne iná záležitosť. Ostatne o tom, ako „úspešne“ tieto jednotky zasiahli do bojov na nemeckej strane, hovorí vo svojich spomienkach bývalý veliteľ fašistickej rozviedky Walter Schellenberg: „Značnú psychologickú podporu nám poskytovala tzv. „armáda Vlasova“, na zástave ktorej bolo napísané „Oslobodenie Ruska od sovietskeho režimu“. Hitler a Himler zásadne odporovali uznať Vlasova a použiť jeho vojsko: oni sa rozhodli zmeniť svoju pozíciu až na samom konci vojny... Po absolvovaní psychologickej a ideologickej prípravy dobrovoľníkov sme pristúpili k ich výcviku, pričom sme zvláštnu pozornosť venovali ich príprave ako radistov. Je zrejmé, že orgány NKVD nám dokázali spôsobiť nemalé škody, ba čo je ešte horšie, začali nám posielať svojich ľudí cez front s úlohou infiltrovať sa do operácie „Zeppelin“, aby ju mohli rozkladať zvnútra. Preto sme presmerovali agentov na bojový výcvik, ktorý dostal názov „Družina“. Ona mala zabezpečiť bezpečnosť v tyle a v prípade nevyhnutnosti viesť boj s partizánmi. Jej veliteľom bol menovaný ruský plukovník Rodionov. Nehľadiac na moje mnohonásobné varovania, stalo sa to, čoho som sa obával. „Družinu“ zapojili do operácie „prečesávania“ dediny, v ktorej sa ukrývali partizáni. Keď „Družina“ dohliadala na dlhú kolónu zajatých partizánov, plukovník Rodionov rozkázal svojim ľuďom zaútočiť na oddiel SS, ktorý sprevádzal konvoj. Nemci boli zastihnutí nepripravení a Rusi ich pobili všetkých tým najzverskejším spôsobom. Rodionov nadviazal spojenie s centrálnym štábom partizánskeho hnutia v Moskve a prinútil svojich podriadených vystúpiť proti nám. Po tejto akcii odletel z tajného partizánskeho letiska do Moskvy“.
 
Takže nijakú ruskú jednotku nepresvedčili, aby naozaj bojovala proti svojim – ak neberieme do úvahy rozličných kriminálnikov a podobné živly. Jednoducho to nebolo možné a je to iba „rozprávka“, postavená na naivite a neznalosti poslucháčov.
 
Schellinger však tvrdí, že „Rusko môže byť porazené iba Rusmi“. Toto sa im, bohužiaľ, podarilo. Po smrti Stalina spustil Západ projekt „Liote“, pomenovaný po francúzskom generálovi, ktorý v časoch, keď Francúzsku patrilo Alžírsko vydal príkaz vysádzať vedľa ciest stromy, aby v budúcnosti, keď vyrastú, mohli pod nimi oddychovať francúzski vojaci. Hlavnou črtou tohto prístupu bolo vytipovať takých zradcov vlastných národov – samozrejme, slovanských – do ktorých potom investovali nepredstaviteľné prostriedky, t.j. títo dostali, čo si len zažiadali. Začali ich nazývať „disidenti“. Po zavŕšení rozkladu – na ktorom systematicky pracovali desaťročia – došlo k sieťovým revolúciám, t.j. k riadenému pádu Východného bloku. No a vtedy sa tzv. disidenti – dobre zazobaní agenti platení CIA – naraz dostávali do najvyšších funkcií, veď „chudáci“, užili si od zlých komunistov represálií.. A tak začalo dochádzať k rozpadom slovanských štátov a lacnému výpredaju našich ekonomík do západných rúk. Ale dnes vieme, že to nie je všetko...
 
Veľa sa hovorí aj o „obrovskej materiálnej pomoci“ spojencov bojujúcemu Rusku. Ako to vlastne vyzeralo? A prečo aj tak dlho čakali na otvorenie druhého frontu? Najväčší nápor na Rusko začal v okamihu útoku, t.j. v júni 1944. A kedy začali prvé dodávky od spojencov? Až v novembri 1944. To znamená, že v tom najkritickejšom čase, keď sovietske vojská trpeli jednu porážku za druhou, ostávali bez pomoci spojencov. Znamená to celé leto a časť jesene prvého roku vojny.
 
No Rusko dlho nemalo podporu vojenskou silou a bojovalo s Nemeckom ešte dlho samo. Hľa, čo napísal Roosevelt Churchillovi 3. apríla 1942: „Váš aj môj národ žiadajú otvorenie druhého frontu, aby sme sňali bremeno z Rusov. Naše národy nemôžu nevidieť, že Rusi bijú Nemcov, a tiež ničia nepriateľské vybavenie viac, než USA a Veľká Británia spolu dovedna“. Až do polovice roku 1944 sa na sovietsko-nemeckom fronte viazalo od 62 do 70% pozemných vojsk Nemecka, pričom na frontoch anglo-amerických vojsk od 1 do 2 %. V skutočnosti, keď spojenci otvorili druhý front v Normandii, tak už neexistovalo 60% nemeckej brannej moci – bola zničená na Východnom fronte. A čo učia naše deti v školách dnes..? Napriek tejto štatistike sa spojenci stretli so silným odporom Nemcov, ba dostali sa do ťažkého postavenia. Všetku iniciatívu stratili v Ardenách, o čom svedčí aj žiadosť Churchilla Stalinovi, ktorú poslal 6. januára 1945: „Na Západe prebiehajú veľmi ťažké boje a od Vrcholového velenia sa v každej chvíli žiadajú veľké rozhodnutia. Vy sami viete, na základe Vašej vlastnej skúsenosti, aké nebezpečné je postavenie, keď je potrebné brániť veľmi široký front po dočasnej strate iniciatívy... Budem veľmi vďačný, ak by ste mi mohli Vy oznámiť, či môžeme rátať s veľkým ruským útokom na fronte Visly, alebo na niektorom inom mieste počas januára“. Dňa 7. januára Stalin oznámil Churchillovi o rozhodnutí Veliteľského štábu Hlavného veliteľa: otvoriť široké útočné akcie po celom Centrálnom fronte v druhej polovici januára. Ale v skutočnosti sa útok začal skôr – už 12. januára. Jeho následkom boli Nemci nútení zastaviť útok proti spojeneckým vojskám v Ardenách a v horskom pásme Vosges a museli sa stiahnuť späť na východzie pozície, čím zo Západného frontu odišla na Východný front najskôr 6-ta tanková divízia SS a následne 16 ďalších divízií. Toto sa nedá odškriepiť z vývoja vojenských operácií obdobia Druhej svetovej vojny.
 
Dnes účinkuje ďalšia dezinformácia, t.j. dávajú na jednu úroveň Stalina a Hitlera. Toto je vec, ktorú by si nevedeli predstaviť ani západní politológovia pred 20 rokmi. Ale prečo chcú zo Stalina urobiť démona všetkých čias, ale nikdy to neurobili s Cromwellom, ktorý bránil iba Anglicko, alebo z Roberspiera a francúzskej revolúcie? Veď práve od neho pochádza historicky názov „revolučný teror“. Čo do množstva preliatej krvi na jedného obyvateľa nikto dodnes „neprekonal“ francúzskych revolucionárov. Nuž, čo robili spojenci vo vojne? Pomáhali presne toľko a tak dlho, pokiaľ ich vlastný osud bol v rukách Červenej Armády. Akonáhle „boli v suchu“, začali pracovať na zničení Východného bloku. Známa je fultonská reč Churchilla a ďalší vývoj, ale nezaškodí si zacitovať aj Stalina, keď sa v tlači o nej objavili informácie: „Hitler rozpútal vojnu s tým, že iba ľudia, ktorí hovoria nemeckým jazykom predstavujú plnocennú rasu. Pán Churchill rozpútava vojnu tiež na základe rasovej teórie tvrdiac, že iba národy, ktoré hovoria anglickým jazykom sú plnocenné národy s právom rozhodovať o osudoch sveta... V podstate pán Churchill a jeho priatelia v Anglicku a USA predkladajú národom, ktoré nehovoria po anglicky, niečo ako ultimátum: uznajte naše panstvo dobrovoľne a všetko bude v poriadku, v opačnom prípade je vojna neodvratná...“ Nuž, o tom hovorí direktíva USA číslo SNB 20-1 z roku 1950: „...psychologická vojna je mimoriadne dôležitá zbraň na súčinnosť s disidentstvom a zradcovstvom vnútri sovietskeho národa; podrýva jeho morálku, bude rozsievať zmätok a budovať dezorganizáciu v krajine...“.
 
Je určite dôležité, aby sme vedeli, ako sa veci v skutočnosti majú. Stávame sa tak pripravení na to, čo bude. Lebo ak nepoznáme vlastnú minulosť, nemáme žiadnu budúcnosť. Hovoríme o vlastnej minulosti, nie o minulosti akýchkoľvek iných národov. No veľa našich ľudí sa dnes zapojilo do civilizačného trendu vytvárania špiny a „zbavovania sa“ jej ako štandardu v zmysle správania sa v životných situáciách a vo vzťahu k Prírode. Nie je to pekné? Kresťan urobí čo len chce, potom sa vyspovedá – „zahodí“ tú špinu – a poďme do ďalších podrazov. No my máme radi túto Zem, preto nemôžeme robiť viac neporiadku. Staráme sa o naše telá, staráme sa o naše mysle a staráme sa o náš svet. Svet okolo považujeme za posvätný, takže sa musíme sústavne o neho starať a čistiť ho. Vo vízii civilizácie je čistenie vecí a pranie doménou nájomnej pomoci. Alebo ak si nemôžete dovoliť platiť pomocníka v domácnosti, tak si čistíte sami, ale považujete to za špinavú prácu. Dať si dobré jedlo je pekné, ale kto umyje riady? Preferovali by sme, keby sme to mohli nechať na niekoho iného.
 
Tisíce ton zbytkov vyhadzujeme každý rok. Keď idú ľudia do reštaurácií často im podávajú obrovské porcie jedla, viac než sú schopní zjesť, aby tak uspokojili gigantickú potrebu ich myslí. Ich mysle sa napchávajú len vizuálnym vzhľadom ich gigantických steakov, preplnenými taniermi. Potom sa zbytky vyhodia do smetí. Všetkým tým jedlom sa plytvá, ale zvieratá kvôli tomu týrame. Máme gigantickú víziu, ktorú nemôžeme skonzumovať, a nakoniec väčšinu z toho odhodíme. Všetko sa vyhadzuje. Nie je preto divom, že máme také problémy s likvidáciou odpadov. Niektorí ľudia dokonca rozmýšľajú o posielaní odpadu do vesmíru: myslia si, že môžeme ponechať na vesmíre, aby sa postaral o naše odpadky, namiesto toho, aby sme upratali našu Zem. Prístupom civilizácie je chrániť sa za štítom od špiny tak dobre, ako je to len možné – jednoducho sa zbavíme všetkého nepríjemného. Pokiaľ sme v príjemnej situácii, tak zabúdame na zbytky a zamastené lyžičky a taniere. Námahu s čistením najradšej ponechávame na niekoho iného.
 
Tento prístup produkuje utláčateľskú sociálnu hierarchiu vo svete; sú tu tí, ktorí majú na starosti odstraňovanie špiny po iných a tí, ktorí majú potešenie z produkovania špiny. Tí ľudia, ktorí majú peniaze môžu pokračovať v potešení tvorby odpadu a ignorovať ho. Môžu platiť za luxus a ignorovať realitu. Týmto spôsobom prístupu nikdy neuvidia špinu takú aká je, a možno ani nikdy neuvidia jedlo také aké naozaj je. Všetko je podelené, nikdy nebudú mať úplnú skúsenosť z týchto vecí, t.j. nenaplnia v tomto živote svoju evolučnú úlohu. Nehovoríme výlučne len o jedle; hovoríme o všetkých veciach, ktoré sa dejú vo svete civilizácie. Niet miesta na skúsenosť so stavom bez pochybností v tomto svete; niet priestoru na zažitie skúsenosti reality plne a zodpovedajúco stupňu evolučného vývoja.
 
Špina nikdy neprichádza ako prvá. Napríklad, keď si kúpime nové uteráky, niet na nich ani trošku špiny. Až potom ako ich používame sa stávajú špinavými. Ale vždy ich môžete vyprať, a tým vrátiť do pôvodného stavu. Ale chceme dať veci do pôvodného, prirodzeného, t.j. čistého stavu? Odpadky vyhadzujeme tam, kde nás nevidno a nemusíme nič platiť. Príroda takto – popri ďalších veciach, drancovanie lesov nevynímajúc – postupne stratila schopnosť sa regenerovať, a preto už musia zasiahnuť Vyššie Sily. Pôda je už kyslá, pretože niet toho, kto by investoval do vápna. Namiesto praxe, ktorá tu bola ešte za socializmu sme radšej zmenili normy – všetko je v poriadku. Nuž, Zem bude aj v ďalekej budúcnosti nosiť na sebe tých, ktorí tu budú skladať svoje evolučné úlohy. Ak sme sa „postarali“ o to, aby bola kyslá, tak sa nedivne, že sa bude musieť stať na niekoľko tisícročí morským dnom, aby sa zregenerovala a zase mohla v budúcnosti poskytovať obživu tým, ktorí budú na nej chcieť pracovať. Alebo sa zmeníme...?
 
Iste, veľa ľudí nemalo ešte nie tak dávno žiadne poznatky o našej vlastnej kultúre. No želanie pochopiť rodí snahu k poznávaniu. Pochopenie je psychologický stav, správne prijatie alebo interpretácia ľubovoľnej udalosti, javu či skutočnosti. Je to tvorivý proces prijímania a trvalej obnovy poznatkov, ktoré sú pre nás nevyhnutné.
 
Snaha o pochopenie u nás prakticky nevzniká. Oveľa častejšie hľadáme potvrdenie našich poznatkov a zhodu s nimi. Nuž, pohár, ktorý je plný sa nedá naplniť. Na to, aby vznikla možnosť vpustiť do seba niečo nové, musíme vyliať našu plnú čašu a prestať obraňovať to, čo vieme, o čom sme si istí.
 
Ak sme sa rozhodli vpustiť do seba niečo nové, tak sa to nesnažme pochopiť celé a naraz – „instant coffe“ – ani to vysvetľovať starými pojmami, zanechajme svoje staré poznatky tak. Novej informácii dovoľme vstúpiť do vás úplne, až do konca a prijímajme ju bez „spracovania“. A až potom, keď je prijatá v celosti ju začneme v celom rozsahu objasňovať.
 
Ak sa chceme v tomto cvičiť, tak skúste úplne vypočuť cudzí názor, s ktorým nesúhlasíte. Neskáčte do reči, nehádajte sa, nevyjadrujte svoj názor, nekoncentrujte sa v myšlienkach, ale vzbuďte k informácii postoj záujmu. Ak ju prijmete celú, a potom uvidíte, že ešte nie všetkému rozumiete, dajte doplňujúce otázky a uvidíte, že aj v druhom názore je racionálne jadro. Zrodili ste v sebe nové pochopenie.
 
Vývojom pochopenia niečoho nového sa rodí snaha o poznanie. Jedine snaha o poznávanie je schopná vyviesť človeka zo zabehaných koľají bludného kruhu, v ktorom dostávame stále tie isté výsledky. Začínajú sa otvárať nové horizonty videnia. Ale často sa stáva, že keď vykonáme prvý pokrok v pochopení, tak narazíme na pascu, ktorá nás dokáže nepozorovane vrátiť do tých istých koľají, do obrany svojich, už nových poznatkov a nepostupovania po ceste poznávania. Stáva sa to tak, že spoznaním niečoho nového a dôležitého u nás vznikne želanie sa o to podeliť s ľuďmi okolo seba. Toto nové poznanie sa v daný moment stáva pre nás takým dôležitým, že ho ponímame ako absolútnu pravdu (Istinu). Hovoríme o tom emocionálne, ale znova narazíme na to, že ostatní s našim novým poznaním niektorí súhlasia, iní nesúhlasia. No toto nové poznanie sa nám môže zdať takým prostým, hlbokým a pochopiteľným, že ho začneme vláčiť ako bojovú zástavu a zo všetkých síl začneme dokazovať jeho nástojčivosť. Ale tu opäť začíname skĺzať do roviny súhlasu so svojim novým poznaním. Chytili sme sa do pasce a vrátili sa tam, kde sme už boli predtým. Pohyb k poznaniu sa zastavil.
 
Môžeme povedať, že snaha o poznávanie je nám vrodená. Ale táto snaha sa môže ešte v detstve prerušiť vtedy, keď rodičia dávajú strohé ohraničenia štýlu toto je možné a toto nie je možné. Práve v tomto momente sa myslenie dieťaťa zastavuje a objavujú sa pravidlá a zásady, podľa ktorých človek začína žiť a už nerozmýšľa o tom, aby ich niekedy prekonal.
 
Ďalšou pascou, do ktorej sa môžeme chytiť a môže nám zabrániť v poznávaní niečoho nového môže byť aj nevedomosť o tom, ako myslieť, rozmýšľať. Každý z nás má totiž zažité osobné zvyky, ktoré nám sťažujú možnosť myslenia. Uveďme si niekoľko z ich:
 
Zvyk odporovania zmenám. Často začíname zavrhovať nové myšlienky a s nimi nové možnosti. Navykli sme si veci robiť jedným spôsobom, a preto nás rozladí, ak od nás chcú niečo inak. Takáto návykovosť nepodporuje proces myslenia.
 
Zvyk klamať sám seba. Niekedy si niečo nahovoríme a potom tomu začneme slepo veriť. Môžeme si navymýšľať akékoľvek vlastné cnosti, no pritom nevenujeme pozornosť tomu, že skutočnosť odporuje našej fantázii.
 
Zvyk porovnávať. Možno ste sa už pristihli, že keď niekto začne rozprávať, tak už začínate skákať do reči: „Ale ja...“ a podobne, či jednoducho začínate rozmýšľať o svojom prístupe, pričom porovnávate. Vlastné pritom vždy berieme ako etalón správnosti, pričom druhé je iba zbytočná informácia.
 
Zvyk ospravedlňovať seba. Ak nejaká informácia ohrozí náš pohľad na seba, tak naše myslenie a adekvátnosť prijatia informácie sa preruší. Namiesto toho začíname generovať ospravedlnenia na záchranu svojho obrazu.
 
Strach nesklamať očakávania. Všimli ste si, že neraz hovoríte a robíte to, čo od vás očakáva okolie? Povedať svoj názor je často nebezpečné, takže niektorí ľudia ho jednoducho nemajú. Postupom času sa odučíme samostatne rozmýšľať a viac sa obávame toho, že nebudeme niečomu zodpovedať.
 
Stereotypné myslenie. Často primykáme ku zovšeobecňovaniu, klasifikácii. Často je totiž jednoduchšie dať človeku nejakú inštrukciu, než sa snažiť ho pochopiť. Stereotypy nás vsúvajú do ohraničeného rámca, kde je myslenie zastavené.
 
Tieto zvyky nám dovedú k tomu, že nakoniec úplne prestaneme rozmýšľať. Napríklad dostaneme otázku a začneme na ňu odpovedať pre nás prijateľným názorom, potvrdením či koncepciou. Keď prestaneme rozmýšľať a uvedomovať si, začneme dopasovávať na otázku hotovú odpoveď – k tomuto vedie dnešné „vzdelanie“. V dnešnom svete už naozaj rozmýšľať a uvedomovať si je nezvyklé. Ale bez toho už nikdy nič nepochopíme, nehovoriac o tom, že ani nikdy nespoznáme.
 
Želanie chápať rodí snahu o poznávanie. A snaha o poznávanie nás vedie k zmyslu svojej existencie, záujmu o život, spokojnosti a šťastiu.
 
Nuž, čo si môžeme zobrať z tohto všetkého? Ako zvyčajne, závisí to na stupni evolučného vývoja jednotlivca, používania Zdravomyslia a ostatných veciach, ktoré sú našim čitateľom už známe. Nemožno veriť ničomu, čím nás „kŕmia“ tvari, bez ohľadu na to, ako dlho je tá či oná "pravda" servírovaná. Už len prípad Stalina. Prevzal krajinu v stave po červenom aj bielom terore a bola mu jasná jedna dôležitá vec. Bez ohľadu na to, aký režim bude v Rusku, Západ ho tak či onak chce zničiť, a to úplne a bezo zvyšku. Na prístup Západu k Slovanom v tejto súvislosti platí fráza často používaná v procesnom inžinierstve: je jedno, akej farby je mačka, hlavná vec, že chytá myši“. Stalin tvrdou rukou zaviedol v krajine to, čo sám označoval ako „štátny kapitalizmus“. O čo ide? Súkromné vlastníctvo ako také mu nevadilo, ale „klasický“ kapitalizmus bol pre krajinu, ktorá sa sotva čo ubránila intervencii z každej strany a prešla občianskou vojnou nemysliteľný. Bolo mu viac ako jasné – a my už vieme, že odôvodnene – že budú nasledovať ďalšie a ďalšie pokusy až kým najmä Británia, Francúzsko a USA nedosiahnu to, čo chcú – zánik Ruska ako krajiny. Tristo rokov pred ním cudzinci Romanovovci zákerne prevzali moc v krajine a zničili posledné zbytky Dvojvieria  zaviedli nekompromisné kresťanstvo ako jediné riešenie a Starú Vieru fyzicky prenasledovali. Toto postupne uvrhlo krajinu ďaleko dozadu – lebo len nato je kresťanstvo dobré – a vytvorilo systém otrockých služobníkov. Západ napredoval rýchlo po technickej stránke, pričom jeho hlavným cieľom bolo vybudovať takú ozbrojenú moc, aby definitívne zrazil Rusko na kolená a rozbil ho na trosky. V tomto smere bolo treba urobiť všetko preto, aby sa krajina industrializovala – a preto Stalin všetko vrhol do elektrifikácie a následného budovania priemyslu všetkého druhu, ale v podstatnej miere ťažkého strojárenstva. Bez ohľadu na to, ako sa dnes „odborníci“ z toho vysmievajú – úloha sa mu podarila. V čase začiatku Druhej svetovej vojny už bol ruský vojenský priemysel schopný vyvinúť a vyrobiť také zbrane, ktoré nakoniec rozdrvili aj dobre pripravenú fašistickú mašinériu. Ak by Stalin zo začiatku pripustil klasický kapitalizmus – kto by sa koncentroval na dlhodobú industrializáciu, ktorá ešte dlho nemala vo výhľade tvorbu rýchleho zisku, ale bola viac než nevyhnutná na budúce prežitie krajiny? Máte pravdu – nikto. Vidíme to aj na príklade z našej vlastnej krajiny. Kapitalistov zaujíma zisk tu a teraz a väčšinou nie sú ochotní čakať na zisk ani rok – nie to desaťročia. Rovnako pakt s Nemcami a rozdelenie Poľska bolo nevyhnutné – veď všetky krajiny dali od Ruska a Československa – ruky preč. No a Poľsko, ako kresťanská stálica sa podpísalo aj na našej predvojnovej likvidácii, no prerátalo sa.
 
Dnes vieme, že Stalin plánoval postupný prechod od štátneho kapitalizmu k bežnému, pretože krajina už bola silná a vedela sa aj vojensky ubrániť, aj dopestovať dostatok jedla. Po jeho zavraždení sa však nedočkala nasledovníkov hodných jeho formátu. Najskôr na krátko zavládol Beria, ktorý aj napriek krátkemu pobytu na vrchole moci dokázal urobiť veľa zla, ktoré sa vlieklo do budúcna. Jeho odstránil Chruščev, a to bol veľký krok späť. Namiesto toho, aby pokračoval v naštartovanom smere, vymyslel „Kult osobnosti“ Stalina, aby mohol poukázať na to, aký je on sám „demokrat“. Namiesto operatívnej moci Sovietov, t.j. miestnych správnych orgánov zaviedol aparátnickú moc Komunistickej strany, kde rozhodovali aparátnici a nie odborníci. No zodpovednosť nechal na Sovietoch. Toto postupne prerástlo do stavu, ktorý umožnil pád Sovietskeho Zväzu. Nehovoriac o tom, že takýto „darček“ vo forme Kultu nemohla západná propaganda nevyužiť.
 
Vieme už dosť na to, aby sme obstáli v novom Veku? Nezabúdajme, nech už čokoľvek príde s jeho nástupom bude to nič oproti tomu, čo nás čaká v dohľadnej budúcnosti niekoľkých ďalších rokov. Za starých čias sa hovorilo o Žrecoch, že sú veľmi bohatí – ale v našej kultúre sa pod bohatstvom rozumelo Poznanie a Múdrosť. Dnes si civilizácia cení materiálne bohatstvo, a to do takej miery, že sme stratili pojem o pôvodnom význame slova. No je veľmi špecifické – kto vložil svoju budúcnosť do bohatstva materiálneho, nech sa pasuje za akéhokoľvek Slovana – už si vybral a vyjadril svoj súhlas s tým, čo sa s ním stane. No a kto síce veľa materiálne nenahonobil, ale chystá si budúcnosť podľa Bohatstva Poznania, ten vstúpi do Nového Veku. Boháči matérie ešte aj dnes rátajú zisky, boháči Múdrosti rátajú so Svetlom. Tí prví sa spoliehajú na majetok, Slovania na Dedičstvo Predkov. Čo je správne čoskoro uvidíme... veď prví sa stanu poslednými a poslední prvými. Civilizácia príde o svetlo a Kultúre skonči tma. Naši Bohovia sa vracajú!

 https