Kultúra a tradície
skcsenderu

separator

panslav 01

Je známym a všeobecne platným faktom, že národ a vláda sú dve rozdielne veci. Hoci v časoch Dŕžavy boli tieto dva pojmy zladené, od nastolenia štátu a demokracie nemôže byť o žiadnom lade ani reči. V minulosti sme už citovali z manuálu tajného rádu bojovníkov Nindža:

Vláda je vždy v neprospech tých, ktorým vládne a vždy na náklady tých, ktorým vládne.

Teda ide o úplne očividný, všeobecný fakt.

Pozrime sa teraz na problematiku ponímania národa a vládnucej triedy z pohľadu nám blízkej oblasti, zo zorného uhla našej minulosti. Hneď však dodajme, že ide o minulosť, ktorú nazývame história, nie o minulosť, ktorú nazývame dejiny. Ale vzhľadom na absolútnu platnosť Konov Stavby Sveta treba hneď dodať, že aj pri prepracovávaní dejín na históriu museli zanechať nejakú stopu, pretože inak by boli zlikvidovaní. Je ale našim „problémom“, či vieme na čo sa pozerať a rozumieme tomu, čo vidíme. A tak bez Znania Prѣdkov sa dnes k cieľu v žiadnom prípade nedostaneme. Teda dodávame hneď aj to, že náš uhol pohľadu je uhlom pohľadu nášho prastarého Národa, Národa Slovѣnov.

Je všeobecne známe, že formulovateľom myšlienky slovanskej vzájomnosti bol slovenský básnik a mysliteľ Ján Kollár (1793-1852). Okrem jeho všeobecne známeho diela „Slávy Dcéra“, publikoval aj programovú a teoretickú úvahu „O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými“ (1836), ktorá v rozšírenej podobe vyšla r. 1837 aj v nemčine pod názvom „Über die literarische Wechselseitigkeit zwischen den verschiedenen Stämmen und Mundarten der Slawischen Nation“ (O literárnej vzájomnosti medzi rôznymi kmeňmi a nárečiami slovanského národa).

Rovnako dobre je známe aj pôsobenie Kollárovho vrstovníka, Pavla Jozefa Šafárika (1795-1861). Je autorom diela „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“ (Dejiny slovanského jazyka a literatúry podľa všetkých dialektov), ale najmä prác, ktoré sú v slavistike dodnes považované za priekopnícke – „Slovanské starožitnosti“ (1837) a „Slovanský národopis“ (1842), ku ktorému bola pripojená aj prvá mapa slovanských národov, čo sa vtedy stalo zdrojom nadšenia a posily malých slovanských národov.

Ale je už oveľa menej známe, že to bol tiež Slovák Ján Herkel – budapeštiansky advokát a Kollárov priateľ – kto sa pokúsil o zostavenie „Všeslovanského jazyka“ (v diele „Elementa universalis liguæ slavica e vivis dialectis eruta et sanis logicæ principiis suffulta“; Budæ 1826). Ján Herkel je však pôvodcom aj tak povestného výrazu – „panslavizmus“.

A pre poriadok dodajme, že málo je známa aj činnosť slovenského lingvistu Juraja Rybayho, priateľa a spolupracovníka Jozefa Dobrovského, českého zakladateľa a tvorcu slavistickej vedy.

Skutočnosť, že to boli práve Slováci, ktorí sformulovali myšlienku novodobej slovanskej vzájomnosti a program vzájomného spoznávania sa slovanských národov – a to ako v romantickej, tak aj realistickej a vedeckej forme – nie je náhodná.

Profesor Rapant – slovenský historik – v diele „Dejiny slovenského povstania 1848-49“ (r. 1937) poukazuje na to, že:

„Na uvedomovanie slovanskej spolupatričnosti máme na Slovensku prejavy už od 17. storočia, pričom je často ťažko rozlišovať povedomie slovenské od slovanského, nakoľko obyčajne i povedomie slovenské vystupuje v rúchu povedomia slovanského, alebo je ním aspoň všelijako prifarbené.“

Toto splývanie povedomia slovanského a slovenského sa názorne odráža aj na pozdnom ustálení pojmu a názvu „Slovák“, „slovenský“. Až do 18., ba i 19. storočia sa stretávame v latinských, československých i nemeckých dobových prameňoch s takýmto pomenovaniami Slovákov: Slávi, Pannon Slavi, Hungariæ Slavi, Slowyenin, Slaven oder Venden a pod.

Ale to, že už v 17. storočí nachádzame na Slovensku písomné dokumenty o vedomí slovanskej spolupatričnosti – ako o tom hovorí profesor Rapant – nám nijako nevysvetľuje fakt, že práve na Slovensku bola programovo sformulovaná myšlienka slovanskej vzájomnosti v 19. storočí. Lebo veď takmer u všetkých ostatných slovanských národov nachádzame písomné doklady o tomto vedomí slovanskej príbuznosti v dobách oveľa starších.

Len ako príklad si pripomeňme, že u Čechov by sme mohli nájsť stopy slovanského cítenia už v 10. storočí, poľský kronikár Martin Gallus už v 12. storočí vie, že Poliaci hovoria „slovanským jazykom“. Podobne jeho vrstovník, krakovský biskup Matúš, alebo aj v tom istom storočí žijúci ruský kronikár Nestor, ktorý hovorí o pôvode a rozčlenení Slovanov. U južných Slovanov jestvujú doklady o tomto uvedomovaní si slovanskej spolupatričnosti z 15. storočia. A najmä v českých a poľských kronikách a potom aj lexikografických prácach sa už v najstarších časoch stretávame s výrazmi „slovanský národ“ či „slovanský jazyk“.

Aj myšlienka zostavenia „všeslovanského“ jazyka nevznikla na Slovensku ako prvá. Nachádzame ju už v 17. storočí u Chorváta Blaža Kumerdeja. V tejto súvislosti môžeme spomenúť aj Slovinca Jurija Japelja z 18. storočia.

Ale boli to predsa len Slováci – najmä Kollár a Šafárik – ktorí túto myšlienku vypracovali v ucelenú sústavu.

Jasne vidno fakt, že Slováci boli oveľa skôr uvedomelými Slovanmi, než uvedomelými Slovákmi. Slovanské povedomie na Slovensku časovo predchádzalo slovenské národné povedomie, ktoré v tejto konkrétnej podobe – Slováci ako samostatný národ – sa začína kryštalizovať až zavedením jednotného spisovného jazyka Ľudovítom Štúrom (1815-56) a jeho druhmi v rokoch 1843-45.

Ako je vlastne možné, že práve na našom území sa mnohým Slovákom ešte začiatkom 19. storočia strácajú hranice medzi Slovanom a Slovákom? Objavili sa rôzne verzie o tom, že Slováci sú Praslovania, že slovenčina je najzachovalejší slovanský jazyk, že je akýmsi „klbkom“ všetkých slovanských jazykov, že kolíska Slovanov bola pod Tatrami a podobne. Neskôr sa objavilo aj slovenské mesiášstvo. Všetko toto viedlo k tomu, že obrodenecká ideová náplň s jej humanitnými ideálmi bola Slovákmi zasadzovaná nielen do rámca kmeňa, ale predovšetkým národa, Národa Slovanského.

Už citovaný historik – profesor Rapant – vo svojom diele píše:

„...slovanské povedomie, zmocnené rozkvitajúcimi štúdiami historickými aj filologickými, prejavuje sa u jednotlivých národov slovanských neskôr rôzne, podľa ich súčasného položenia a budúcich cieľov (u Rusov imperialisticky, u Poliakov mesiášsky a radikálne revolučne atď.). Najideálnejšie a súčasne aj najživšie sa však javí zas len u Slovákov, zaťažených i v tomto ohľade inorodými prvkami najmenej, a potrebujúcimi oporu veľkého slovanského národa zo všetkých slovanských národov najviac. Nie je preto nijakou náhodou, že jeho prední hlásatelia a dvaja najvýznamnejší predstavitelia Kollár a Šafárik, sú práve Slováci. U oboch je možno nesporne dokázať vliv vzorov, najmä nemeckých, na vznik a formuláciu ich všeslovanských ideí, ráz a hlbokosť vlivu, možno však u oboch pochopiť len ich slovenským zaradením v Slovanstve.“

Tu je k veci citovať aj T. G. Masaryka, ktorý sa v diele „Česká otázka“ zaoberá pôvodom Kollárovho slovanského povedomia:

„Slováci tatranští posavad téměř nic vlastního v literatuře nemali, proto oni perví rozestřeli náručie svoje k objatiu všech Slávov. Jejich nářečie stojí i z gramatického i z geografického ohledu ve středku všech slávských nářečí“ nebo Tatry jsou hnízdo a kolébka všech Slávov. Proto mezi Slováky v Uhrách idea vzájemnosti, jestli nevznikla ponajpervé, aspoň najrychleji a najhluběji sa rozkořenila.“

Ak by sme na okamih odbočili od témy tak vidíme, že ani čeština v časoch Masaryka nebola taká ako dnes. V citáte sú výrazy, ktoré dodnes ostali v slovenčine. Tu znovu vidíme prácu takých organizácií, ako je u nás Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, ktoré existujú v každom národe, a ktoré systematicky pracujú na vytváraní a zapracovávaní jazykových novotvarov do každého jazyka tak, aby tieto boli postupne čo najďalej od seba a teda nezrozumiteľné. A tak vznikajú „národy“ a ich „jazyky“ oddelene, pričom ešte nie tak dávno sme mali jazyk spoločný... pamätajme aspoň to, že v žiadnom prípade nejde o „prirodzený“ vývoj, ale je to z pozadia riadený proces. Kým a prečo je už iná otázka.

Kollár po prvý raz a jasne formuloval legendy, s ktorými sa stretávame na Slovensku už v 19. storočí, podľa ktorých Tatry boli kolískou všetkých Slovanov a slovenčina matkou slovanských jazykov. V známom verši slovenského spisovateľa a prekladateľa Daniela Krmana (1663-1740) „Sláva budiž...“ čítame o slovenčine toto:

„...náš jazyk obzláštní, starodávní dosti, slovanský, jenž jazykův plodná jest v světe mátě jiných: český, chorvátský, ruský, polský a moravský, bulgarský, srbský sou z něho, sou i jiné.“

Určite nebude nezaujímavé, že Krman rozoznáva samostatný moravský jazyk.

Profesor Rapant v spomínanom diele takto hodnotí Kollárov a Šafárikov prínos Slovanstvu:

„Šafárika zaujímalo Slovanstvo chápané ako celok, jeden národ, predovšetkým po stránke vedeckej, ako jednotný substrát jeho vedeckých záujmov. Šafárik len konkretizuje, a povedali by sme, do istej miery materializuje po rôznych stránkach (literatúra, starožitnosti, národopis), pomyseľ Slovanstva. Prispieva tým nesporne nie len k utvrdeniu a upevneniu predstavy, ale aj k povzbudeniu a zveľadeniu slovanského sebavedomia a aj nadšenia (platí to najmä o jeho mape Slovanstva z roku 1842); skutočným apoštolom všeslovanskej idey a hlásateľom národnej jednoty slovanskej (vo smysle kultúrnom) je však Kollár. Jeho „Slávy dcéra“ je predovšetkým tou fakľou, ktorá zažíha slovanské povedomie po všetkých slovanských krajoch a končinách a ktorá, podľa svedectva súčasníkov, pôsobí na mnohých miestach ako pravé zjavenie.“

Kollár sa snažil dať slovanskej vzájomnosti apolitickú, čiste literárnu a kultúrnu  obsahovosť. Jeho deväť bodov – v ktorých zhrňuje „Cesty a pomůcky této vzájemnosti“ – sa pohybuje v tomto rámci. Toto je zásadným bodom pre správne pochopenie obsahu výrazu „panslavizmus“. Neobsahoval žiaden politický rozmer. Veď už len ak za pomoci Staroslovienskej Bukvice analyzujeme slovo „politika“ stáva sa jasným o čo v oblasti politiky ide...

To isté slovo však uchopila vtedajšia nemecká aj maďarská vládna mašinéria a dala mu úplne iný – politický – obsah.  Ale Kollárova terminológia bola odlišná od terminológie používanej v nemeckom či maďarskom prostredí. Aj na tento fakt správne upozorňuje profesor Rapant:

„Upodozrievanie z panslavizmu politického bolo zavinené z veľkej časti nechápavosťou súčasnej doby voči novej národnostnej terminológii kollárovskej a transpozíciou jeho ideológie etnicko-kultúrnej do ideológie štátne-politickej, vtedy bežnej...“

Pokrik o panslavizme Slovákov sa rozrastal najmä v štyridsiatych rokoch 19. storočia, keď sa slovanské cítenie Slovákov začína obracať k Rusku a politické a duchovné vedenie prechádza z dvojice Kollár-Šafárik na Ľudovíta Štúra a jeho druhov. Pre vtedajšiu vládnucu maďarskú triedu bolo politickým „panslavizmom“ všetko, čo hatilo jej plány pomaďarčiť slovanské národy Uhorska. Teba uznať, že táto vládnuca trieda veľmi správne vycítila, aká politická sila sa tají v Kollárovej literárnej slovanskej vzájomnosti.

Tak či onak to bol Kollár, kto položil ideové i praktické základy k vzťahom i stykom Slovákov ku všetkým ostatným slovanským národom – vynímajúc však národ český. Čechov a Slovákov Kollár ponímal oveľa bližšie, svojho druhu, teda „sui generis“. Vtedajšie vzťahy ďaleko presahovali rámec stykov i tých najbližších národov. Ako príklad stačí uviesť samotného Jána Kollára, Slováka, ktorý písal ešte česky, ideového predchodcu Ľudevíta Štúra. Bez Kollára si ani nemožno predstaviť národné obrodenie slovenské práve tak, ako ani národné obrodenie české.

V tejto súvislosti sa treba zmieniť aj o počiatkoch ideových stykoch rusko-slovenských. Nielen preto, že ich iniciátormi boli Kollár a Šafárik, ale aj preto, že mali v ďalšom období rozhodujúci vplyv na slovenské chápanie slovanskej problematiky. Kollárova Vzájomnosť bola preložená do ruštiny po prvý raz už v r. 1838. V roku 1840 ju znovu vydal I. I. Sreznevskij (1812-80). Jej ohlas však bol v ruskom prostredí nepatrný. Ale v ukrajinskom Kyjeve boli ňou hodne ovplyvnení T. G. Ševčenko, I. I. Sreznevskij a N. Kostomarov. Napriek tomu to boli práve ruskí slavisti, ktorí sa najviac zaslúžili o realizovanie praktického a realistického programu Kollárom navrhovanej literárnej vzájomnosti.

Kollár a Šafárik nadväzovali písomné i osobné styky s ruskými slavistami a vymieňali si s nimi publikácie ešte skôr, než Kollár začal potrebu takýchto stykov propagovať svojou Vzájomnosťou. Medzi prvými, ktorí nadviazali takéto styky s Kollárom a Šafárikom bol P. I. Koeppen (1793-1864), M. P. Pogodin (1800-75), O. M. Bodjanskij (1808-77) a mnohí iní. Koeppen bol v styku so Šafárikom najmä v časoch, keď sa admirál Šiškov stal r. 1826 ministrom školstva. Z podnetu Šafárika plánoval zriadiť prvé katedry slavistiky na univerzitách v Rusku. Ale keďže sa vtedy v Rusku nenašli vhodní kandidáti(!) na ich obsadenie, tak boli tieto katedry ponúknuté Slovákom a Čechom – Šafárikovi, Hankovi a Palackému.  K realizácii týchto plánov však nedošlo pre komplikácie spôsobené cárskou vládou. Šiškov napokon ponúkol aspoň funkcie knihovníkov Šafárikovi, Hankovi a Čelakovskému. Títo sa však dlho nevedeli rozhodnúť. Podobne ako ani Kollár, ktorého Bodjanskij pozýval, aby sa presťahoval do Ruska.

Korene slovenského rusofilstva siahajú do doby ešte predkollárovskej a sú vo svojej podstate pôvodu národného. Oficiálna história nevie dostatočne presvedčivo vysvetliť tento jav. My si to podrobnejšie rozvedieme v samostatnom článku.

Štúr živo korešpondoval najmä so Sreznevským a Bodjanským v časoch, keď sa rozhodoval pre zavedenie spisovnej slovenčiny. Sreznevskému vyjadril zvlášť veľkú vďaku za to, že tento v jednej zo svojich prednášok rozdelil Slovanov na desať kmeňov a dal medzi nimi miesto aj Slovákom, čím uznal ich „kmeňovitosť“. Týmto podoprel správnosť Štúrovho dôvodenia proti Kollárovmu rozdeleniu Slovanstva na štyri kmene, medzi ktorými však nebolo miesta pre národ Slovákov, ani pre spisovnú slovenčinu. Odborná ruská literatúra a ruskí slavisti aj v neskorších časoch zaujímali k Slovákom tento postoj – už Karamzin pozná „slavakské“ nárečie a počínajúc Sreznevským prejavovali o Slovákov srdečný záujem.

Bodjanskij bol prvý z ruských slavistov, ktorí navštívili Slovensko a štúrovcov (v novembri 1838). Jeho návšteva vyvolala veľké nadšenie medzi bratislavským študentstvom.

U slovenským protestantov – boli oproti majoritnej katolíckej zložke obyvateľstva v menšine – ktorí „dodávali“ slovenskému národu od Kollára, Šafárika, cez všetkých štúrovcov až po národné oslobodenie v roku 1918 väčšinu spisovateľov sa slovanské povedomie a následne rusofilstvo stalo už akousi samozrejmosťou.

Panslavizmus sa však začal u nás ponímať úplne inak u vládnucej triedy. Napríklad Štúr v sérii článkov „Panslavizmus a naša krajina“ (Sloveskje národňje novini, 1847) hovorí o tom, ako „hurtom pretiahol Evropou krik o panslavizme“ – ale – „Keď kde bolo kriku o panslavizme, bolo to istotne v našej krajine a nikde toľko ako u nás. Plné ho boli časopisy, plný ho bol život. Každé najmenšie počínanie pre napomoženie osvety, dobrobytu, pre nadobudnutie práva národu slovanského vykričalo sa za panslavizmus... šiel krik Evropou proti Slovanom, pochodiac od Nemcov, a k tomu kriku prirazili i Maďari...“

Na slovenskej strane bolo od počiatku zdôrazňované – úplne v súlade so skutočnosťou a skutočnými cieľmi slovenského národného hnutia – že slovenské uvedomenie slovanské neznamená politické a štátne spojenie s Rusmi, ale len pestovanie kultúrnej a literárnej vzájomnosti. Štúr pod panslavizmom naozaj ponímal slovanskú vzájomnosť a priklonenie k Rusku mu vtedy značilo ešte len priklonenie kultúrne a literárne.

Ale po desaťročných skúsenostiach slovanského hnutia v Rakúsko-Uhorsku, „Slovanstvo a svet budúcnosti“ začína vidieť inak a „zvoliť si Rusko“ znamená u neho spojiť sa s Ruskom v štátny, ideový a politický celok. Veď už Kollár v „Předzpěve“ svoje „Slávy dcery“ dáva túto radu „synovi Tatier“:

„...neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům“.

Štúr sa neskôr priklonil k začleneniu porobených slovanských národov do spoločnej federácie s Ruskom, postup čoho vo svojej štúdii aj vyšpecifikoval po krokoch. Časť štúdie sa venuje odmietavej kritike „Západu“ (ktorý „dal každému jednotlivcovi slobodu, ale viacej sa oň neobzrel, i prišla bieda a nevoľa“), ale väčšinou opisuje štátne, sociálne a náboženské zriadenie „nášho národa“, teda národa slovanského, ktorý v podstate Štúr stotožňoval s Ruskom. Samotný Štúr však v Rusku nikdy nebol. Tamojšie pomery znal a videl očami prvej generácie ruských slavianofilov – Kiriejevského, Aksamova, Chomiakova, Samarina. Rusko si preto zidealizoval, občinu považoval za ideál politickej a sociálne spravodlivosti, lebo „má u všetkých našich kmeňov samosprávne zriadenie... V Rusku sú po mestách veľké robotnícke družstvá, ktoré spoločne, podľa jednomyselnej shody, zárobok si delia medzi sebou, tržbu kontrolujú vyvolení zástupcovia, a takýmto činom družstvá tieto nasledujú príklad dedinskej občiny.“

Hoci občina je naozaj náš pôvodný systém správy vecí verejných v zmysle Kopného Práva, cárske Rusko už dávno nefungovalo na občinách v pôvodnom ponímaní. Štúr preto k tomuto ružovému obrázku kriticky dodáva aspoň toto: „Každá osobná nesloboda a poddanský stav, a čo by mal aj akékoľvek meno, je v pomere k nášmu národu najväčšou nepravdou a zločinom proti národnému duchu. Podľa nášho ponímania zem môže prináležať len svobodným majiteľom. Poddanstvo v Rusku je jeho najväčším zlom... Národný duch náš neuznáva nijakých rodových výsad...“

Štúrov náhľad o vtedajšom ruskom štátnom zriadení a postavení pravoslávnej cirkvi svedčí tiež o jeho neznalosti skutočných, reálnych pomerov. Jedine to vysvetľuje jeho naivný názor – bol protestantom a odchovancom západnej filozofie – že „naša, t.j. grécko-slovanská cirkev“ sa ani „nepovyšuje ponad štát, no ani sa mu nepodriaďuje... a postavila sa i proti cárom, ktorí pozabudli na svoje vysoké poslanie, začali páchať násilenstvá“.

O skutočnej podstate kresťanskej cirkvi – a najmä pravoslávnej (RPC) – sme napísali už dosť. Považovať ju za základ „skutočnej duchovnosti“ oproti skazenému Západu (Piakin) je viac ako naivné. Treba nám však vedieť, že v dnešnom putinovskom režime sa teší rovnakému výsostnému postaveniu ako za cárov.

Keď politické, duchovné i literárne vedenie Slovenska prechádza do rúk Svetozára Hurbana Vajanského (1847-1916), rusofilstvo sa stáva dominujúcim rysom vo všetkých oblastiach slovenského života. Vajanský už v roku 1880 píše:

„Jedna spása jesto, tá spása je Slavianstvo a Rusko... Dnes je otázka existencie otázkou moci. Slavianstvo má dve sily: spoludržanie a Rusko. Kto ale myslí, že pri prísnom antislavianskom separatizme ochráni sa: to je blázon!... Ja som najsamprv Slavian, potom som až Slovák a Čech. Kto je najprv Slovák a Čech a potom Slavian, ten mi je alebo hlupák, alebo zradca.“

Na jednej strane táto neobmedzená viera v Rusko bola nesporne posilnením pre Slovákov v období ich politickej nemohúcnosti, ale na druhej strane v tejto nekritickej forme viedla k politickému reakcionárstvu, ba čo viac i k politickej pasivite. Reakcia proti týmto nezdravým zjavom sa dostavila v deväťdesiatych rokoch devätnásteho storočia.

Vajanského slavianofilská koncepcia bola revidovaná mladšou generáciou, ktorá nakoniec obnovila úzke styky česko-slovenské, čím položila základ k jednote Čechov a Slovákov v Prvej svetovej vojne. Táto nakoniec viedla k národnému oslobodeniu Slovákov. Príslušníci tejto generácie si osvojili český, kritický postoj vo veciach slovanských. Nedá sa ale povedať, že by ich sympatie voči Rusku ako takému a ku všetkému ruskému ochladli. U národne uvedomelých Slovákov by bol taký či podobný zjav považovaný za chorobný, za skutočné odrodilstvo. Ale na Slovensku sa začalo už rozlišovať medzi ruským národom, ruskou literatúrou a kultúrou – a cárskym, teokratickým režimom.

Tento vývoj od hmlistého všeslovanstva ku konkrétnemu, ale nekritickému rusofilstvu, a potom zase ku kritickému rozlišovaniu ruského národa a cárskeho režimu sa ostatne dá jasne vystopovať v dobovej slovenskej krásnej literatúre. Najmä v jej poézii, ktorá bola vlastne jedinou pomerne voľnou oblasťou slovenského duchovného života, od zrodu spisovnej slovenčiny až do slovenského oslobodenia roku 1918.

Kollárovo všeslovanstvo a jeho humanitná náplň prechádza u štúrovskej generácie do slovanského uvedomenia bojovného tak, ako sa to zračí v básni Karola Kuzmányho (1806-66) „Do zbroja“:

Do zbroja Slovania, za národ a slávu,

Bleskom hromov divých na pomstu krvavú;

Jed pekelnej zmije jej krú obmyje,

Do zbroja, Slovania, do zbroja, do zbroja!

Otvorte žaláre, rozbite reťazi!

Už deň pomsty letí, už Sláva víťazí;

Hej synovia Slávy, od Visly do Sávy,

Vaša matka volá – do zbroja, do zbroja!

Smerom k Rusku sa obracal aj mladý P. O. Hviezdoslav. Neskôr sa však jeho viera v slovanstvo stáva kritickou. U Bulharov vidí „škrek, rehot nevďaky“ voči Rusom; v Čechách „kúdol zmätku, neurčitých snáh“ – a Rusko „dýše večitý svoj mráz, skôr zháša spasné svetlo východu“. To má byť tá slovanská vzájomnosť?!

Samostatnou kapitolou v oblasti slavianstva sú Poliaci. Slováci boli s nimi v užších, srdečnejších vzťahoch len v prvej, všeslovanskej ére národného prebudenia. Poľského povstania v rokoch 1830-31 sa aktívne zúčastnili vynikajúci príslušníci Štúrovej družiny, básnici S. Chalupka, J. P. Bella a J. Lehotský. Na ich tvorbu mala vplyv poézia Mickiewicza.

Potom však prišlo slovenské povstanie a postoj Poliakov voči nemu vyvolal na slovenskej strane trpkosť. Neskoršie slovenské rusofilstvo postavilo Slovákov proti Poliakom, a to nie bez poľskej viny. Poliaci až nápadne okázalo prejavovali sympatie voči Maďarom, presnejšie voči maďarskej vládnucej triede, ktorá v tých časoch brutálne utláčala Slovákov. Navyše, poľská emigrácia, ktorá si našla útočisko po nepodarenom povstaní vo Francúzsku – ktorej najhlavnejšia časť tam prišla najmä po druhom nepodarenom povstaní r. 1863 – začali vyvíjať ostrú protiruskú, nie iba – ako by sa normálne dalo očakávať – proticársku propagandu.

Jeden z týchto emigrantov, Dusiński, uverejnil v Paríži roku 1864 knihu „Nécessité des réformes dans l´exposition de l´historie des peuples aryaceuropées et tourrans, particulière des Slaves et des Moscivites“ v ktorej dokazoval, že Rusi (Moskáli) nie sú Indoeurópania, a teda ani Slovania, ale patria k turánskej rase. Preto vraj nemajú miesta v Európe a Európa ich musí odstrániť. Poľsko sa tým stane veľmocou a rovnováha sveta bude zachránená...

Karel Havlíček Borovský (1821-56) zvlášť ostro odsudzoval u Poliakov ich potláčanie Rusínov: „Poláci musejí upustiti docela od všelikého panování nad Rusíny; oni mají uznat Rusíny za zcela sobě rovný slovanský kmen, a ješte více oni se tak dalece zapříti musejí, aby odřeknouce se na vždy krajů od Rusinů obývaných, ješte i Rusíny sami všemožne podporovali...“

Slováci zažili dosť smutných skúseností s vierolomnosťou Habsburgovcov, čím došlo k značnému oslabeniu viery v zjednotenie Slovanov žijúcich pod ich vládou. Lenže toto oslabenie sa dialo paralelne s nárastom nekritickej viery v Rusko ako jediné, ktoré ešte môže vyslobodiť Západných a Južných Slovanov spod cudzieho útlaku.

Ľudovít Štúr rozvinul túto koncepciu až do konca v diele „Das Slawenthum und die die Welt der Zukunft“, ktoré však vyšlo až 11 rokov po jeho smrti v ruskom preklade (1867). Táto kniha je ale jedným z dokladov, z akých mylných predpokladov neraz vychádzali zbližovacie pokusy slovanských národov. Štúr nepoznal Rusko z vlastnej skúsenosti a idealizoval si tamojšie pomery. Videl Rusko očami prvej generácie ruských slavianofilov. Štúr sa pohybuje na úrovni sebaklamu, keď líči sociálnu a politickú štruktúru vtedajšieho Ruska a dochádza k záveru, že len spojením s Ruskom a prijatím pravoslávia sa môžu utláčané slovanské národy zachrániť pred vyhubením.

Takýto názor bol na Západe ojedinelý, aj keď vyznávaný ruskými slavianofilmi. Rusofilstvo síce naberalo obľubu aj u Južných Slovanov, ale Rusku ako takému prisudzovali iba úlohu akéhosi protektora. Aj to však bola iba ilúzia, lebo cárske Rusko voči Západných Slovanom nikdy takto očakávané úmysly nemalo, a voči balkánskym Slovanom – pretože boli pravoslávni – iba podmienečne a výlučne v zhode so svojimi záujmami.

Pravdou je, že v Rusku však boli prúdy – hoci stáli mimo rámec oficiálnej politiky – pre ktoré bola slovanská otázka naozaj centrálnym problémom. Ale zase treba zdôrazniť, že pre všetky tieto prúdy, pre všetky ich odtienky a počas všetkých fáz ich problémy neruských slovanských národov – a najmä nepravoslávnych – vôbec nezaujímali, alebo hľadali iba riešenia vyhovujúce výhradne cársko-ruskej koncepcii.

Bolo to hnutie ruských slavianofilov, ktoré v žiadnom prípade nemožno stotožňovať s politikou cárskeho režimu. Bázou všetkých slavianofilov bolo ruské pravoslávie a filozofia z neho vychádzajúca. Táto odmietala „Západ“ a nekriticky prijímala „Východ“. Z politického slavianofilstva musela preto vzniknúť koncepcia podstatne odlišná od koncepcie Západných Slovanov. Ruskí slavisti, vychádzajúci z ich stredu (napr. M. P. Pogodin či V. I. Lamanskij), ktorí prichádzali do styku so Západnými Slovanmi odmietajú Kollárovú vzájomnosť. Táto totiž vychádza z rovnosti všetkých slovanských kmeňov, ale oni presadzujú pravoslávie ako duchovnú väzbu! Je to náhoda, že dnešný putinský režim stojí na tom istom základe?

Tieto tendencie sa – samozrejme – nestretli u Západných Slovanov s pochopením. Ba práve naopak, vyvolali ostré odmietnutie. Táto skutočnosť sa zdá byť v rozpore s faktom, že na slovanskej manifestácii v Moskve r. 1867 vystupuje ako jedna z najpočetnejších a najreprezentatívnejších delegácií práve delegácia Čechov a Slovákov. Česko-slovenskú delegáciu viedol František Palacký a jej členom bol aj známy maliar Mánes.

Spoločnosť prírodných vied v Moskve usporiadala národopisnú výstavu a zvolala etnografický kongres, na ktorý pozvala zástupcov všetkých slovanských národov. Propagáciou tejto myšlienky sa v Rusku ujali význační slavianofili, napríklad I. S. Aksakov (1823-86), ktorý hlásal právo a povinnosť Ruska oslobodiť utláčané slovanské národy – ktoré sa však musia rozhodnúť prijať kresťanské pravoslávie. Zapojil sa tu aj M. N. Katkov (1818-87), ktorý – spolu s prokurátorom sv. synody a vychovávateľom cára Alexandra III., K. P. Pobiedonoscevom (1827-1900) a K. N. Leontejevom (1831-91) – symbolizujú tú najtemnejšiu, teokratickú, cáristickú politiku druhej polovice 19. storočia.

Počas zjazdu však odzneli také vyhlásenia zo strany česko-slovenskej delegácie, ktoré nezodpovedali oficiálnej cárskej línii politiky.

Že čo vlastne znamenal tento zjazd z pohľadu ruskej oficiálnej politiky najlepšie osvieti táto epizóda:

Dňa 26. mája 1867 prijal cár na audienciu päť českých a jedného slovenského delegáta, ktorých k nemu uviedol rakúsky veľvyslanec. Neskôr ako cár, tak aj jeho pobočník, generál P. A. Šubalov vyslovili rakúskemu veľvyslancovi poľutovanie nad svojou účasťou pri zájazde rakúskych Slovanov.

Rakúski Slovania – vlastne katolíci a k tomu ešte infikovaní nebezpečným liberalizmom – isteže nestáli cárskej politike za zakalenie dobrého pomeru k Rakúsko-Uhorsku a jeho dynastii, s ktorou mal cár toľko spoločných, najmä politických záujmov!

Najväčší slovanský národ – národ ruský – bol ovládaný reakčným cárizmom. Cárska politika sa nikdy neprestala dívať na Západných Slovanov – a najmä Čechov – ako na podozrivých z proticárskych, revolučných myšlienok a sympatií.

Je dosť príznačné, že informátorom cárskeho dvora o tejto „nebezpečnej“ povahe Čechov bol kancelár Bismarck. Z tohto všetkého vyplýva, že pri skúmaní pomeru Ruska k slovanskému hnutiu a k neruským slovanským národom musíme rozlišovať medzi oficiálnou, cárskou politikou a medzi rôznymi prúdmi v ruskej spoločnosti tých čias. CÁRSKA POLITIKA NIKDY NEMALA SLOVANSKÝ PROGRAM; slovanské sympatie v Rusku niekedy potláčala, inokedy využívala – presnejšie zneužívala – pre svoje ciele, či už vnútorne alebo zahranične politické.

Slovanské sympatie a slovanské programy, ako ich v Rusku pestovali rôzne spolky a neoficiálne, alebo polooficiálne osobnosti, vychádzali zásadne z pravoslávia a cárizmu.

Boli politicky reakčné, a preto zásadne odmietané nielen Západnými Slovanmi, ale aj samotnými pokrokovými či revolučnými kruhmi v Rusku.

Boli to predovšetkým diela géniov ruskej literatúry, ktoré udržiavali, rozširovali a prehlbovali sympatie slovanských národov k Rusku. Ale ako sme už povedali, neboli to sympatie k cárskemu Rusku, ale k slovanskému národu Ruska.

O tejto problematike by sa dalo ešte veľa  napísať, ale pre naše potreby to stačí. Hlavným cieľom tohto článku je vytvoriť možnosť pre pochopenie toho, čo sa deje aj dnes. Jedna vec sú slovanské národy a ich vzájomnosť, druhou vecou je konanie tých, ktorí – zatiaľ – slovanské národy držia pod kontrolou. Naši Prѣdkovia nie tak dávno dokázali rozoznať, že cársky režim a ruský národ sú dve úplne rozdielne veci. Ale dokážeme my rozoznať, že putinský režim a ruský národ sú rovnako dve úplne rozdielne veci? Je to naša úloha a naša zodpovednosť – všetky potrebné informácie sú voľne prístupné aj u nás. Treba tu však jedno – samostatné pochopenie faktov a samostatné rozhodnutie, prejav vlastnej Vôle – Vôle Slovѣnov. A potom budeme môcť spokojne s Kollárom precítiť slovanskú vzájomnosť (nie vzájomnosť oligarchov zatiaľ ovládajúcich slovanské národy):

„... vždy voláš-li“ Slovan! Nechť se ti ozve: Člověk!“

Článok obsahuje niekoľko veľmi príznačných a dôležitých faktov, ktoré sú oficiálnou vedou prehliadané. Veríme, že naši čitatelia si ich už povšimli. Budeme na nich stavať v pokračovaní.

10.08.2019

web site hosting

web hosting comparison services

woocommerce web site hosting

worpress web site hosting

web site hosting

joomla site hosting

magento site hosting

drupal site web hosting

prestashop web site hosting