Písomníctvo
skcsenderu

separator

 
 
 
Hlavné informácie, ktoré sú použité v tomto článku sú spracované na základe knihy, ktorú napísal Andrej Alexandrovič Ťuňajev z Moskvy, akademik Ruskej Akadémie Vied, Prezident Akadémie fundamentálnych vied a člen Zväzu žurnalistov Ruska. Ide o vysoko erudovaného odborníka, akých je dnes v Rusku chvalabohu veľa. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo je práve Rusko tak „odrezávané“ od ostatnej Európy, dnes tam totiž môžete získať také informácie, ktoré tvarom po celej Zemi vôbec nevyhovujú. Nemožno všetkých umlčať, ba nemožno už všetkých ani pozabíjať. Pravda vychádza na povrch, hoci po stáročiach.
 
Ruskí akademici už tradične patria ku komunite, ktorá je vysoko vzdelaná a v mnohých vedách patria k absolútnej svetovej vedeckej špičke. Nič na tom nemení ani to, že vôbec nemusia byť Pravoslávni Staroverci či Rodnoverci – ich poznatky sú o to cennejšie, že neraz pochádzajú z úplne iných, t.j. odborne vedeckých zdrojov, ale podávajú informácie, ktoré sa zhodujú s prastarými podaniami Véd. Budeme vám postupne približovať viacerých takýchto velikánov dnešnej vedy.
 
Prečo sa dnes Pravda v slovanskom svete tak často dostáva do počúvajúcich uší? Lebo sme už unavení z tých nekonečných, dookola opakovaných lží, ktoré nám nachystali tvari a dodnes opakujú nimi podporované médiá. Je čas, aby Pravda vyšla najavo. Veď platí védické: kto nepozná svoju minulosť, ten nemá žiadnu budúcnosť. Nuž, koho „predok“ je cudzinec, ten už rozhodol o svojom osude – sám a bez nátlaku. My ostatní však vieme, že sme najstaršími obyvateľmi tejto Zeme, že patrí nám... nuž, nechajme prehovoriť odborníka prvej veľkosti.
 
Samostatnou kapitolou sú archeologické nálezy dokazujúce našu, slovanskú minulosť. Ten, ktorý je spomenutý v tomto článku bol nájdený vo Voronežskej oblasti Ruskej federácie a zobrazuje Bohyňu Makoš, pričom sú na nej písmená slovanskej Bukvice a symbolika, ktorá sa dodnes používa na slovanských krojoch – vrátane Slovenska. Pochádza zo 42. tisícročia pred n. l. Pre istotu to zopakujeme: zo štyridsiateho druhého tisícročia pred našim letopočtom. Prečo asi nám o nej nepriniesli nijakú informáciu „slobodné médiá“?
 
Po prečítaní tohto článku si uvedomíte, že hoci ide do značnej miery o odborný text, je veľmi poučný. Pochopením týchto fundamentálnych súvislostí stavby jazykov naozaj zistíte, že nijaký Cyril a Metod nemohli nič vynájsť. Buď vôbec neexistovali, alebo k existujúcim postavám jednoducho – a nie prvý raz – priradili „vynájdenú“ činnosť. My sme dnes v značnej nevýhode, pretože – ako zistíte z výkladu pôvodu slov Cyril a cyrilika – už nepoužívame ani zvyšok Staroslovienskej Bukvice. V skutočnosti totiž jedno slovo s druhým nemá – čo do hlbinného významu – nič spoločné.
 
Takže príjemné čítanie. Text bol síce spracovaný – vedci napríklad nepoužívajú slovo Bohovia s „B“, či stále hovoria o „mongolských nájazdoch“, ale prínos tejto práce je aj tak fantastický. Nuž teda, nechajme hovoriť odborníka na jazyky:
 
Ak otvoríme VEĽKÚ SOVIETSKU ENCYKLOPÉDIU, ktorá bola vydaná v rokoch 1969 až 1978 v tridsiatych dieloch, tak v prvom diele, v kapitole Písmo si môžeme prečítať:
 
„Písmo je znakový systém fixácie reči, ktorý umožňuje s pomocou nakreslených (grafických) elementov odovzdávať rečovú informáciu a uchovávať ju v čase.“
 
Jestvujú štyri základné typy písma:
1. Ideografické;
2. Slabikovo-slohové (logograficko-sylabické)
3. Vlastne sylabické;
4. Písmenno-znakové (abecedné).
 
1. Ideografické písmo
V ideografickom písme každý znak – zobrazovací element – môže zobrazovať ľubovoľné slovo v ľubovoľnej gramatickej forme a rozsahu okruhu pochopiteľných asociácií, buď priamo vyjadrených zobrazením, vytvárajúcim daný znak, alebo podmienených. Napríklad znak, ktorý zobrazuje „nohu“ môže mať význam „chodiť“, „stáť“, „prinášať“ a pod. v ľubovoľnej gramatickej forme. Namiesto zobrazenia je možné použiť aj voľný grafický symbol. Možnosť odovzdávania informácie pomocou čistej ideografie je veľmi ohraničená.
 
Predpokladá sa, že ideografický typ písma existoval len ako prechodný typ od piktografie k slovesno-slohovému písmu. S týmto však nemožno súhlasiť, pretože dokonca aj v našej dobe sa práve ideograficky zostavený systém písma používa orgánmi kontroly a organizácie cestnej premávky – Políciou – v rôznych krajinách. Do ideografického systému písma patrí aj systém nášiviek v armáde či námorníctve, systém heraldických označení, systém logotypov firiem a pod. V tejto súvislosti musíme na ideografické písmo pozerať ako na podporný aspekt k iným systémom písma, ktoré plnia špecifické funkcie, čo ešte ukážeme v ďalšom.
 
Ideografický typ písma sa používa:
1. Buď v hospodárskych záznamoch, kde počet významov, o ktorých je reč, je ohraničený samotným obsahom textu,
2. Alebo v rituálnych zápisoch ako mnemotechnický, podporný prostriedok.
 
Do prvej oblasti patria tri keramické tabuľky so znakmi „predsumerského písma z Mezopotámie“ – v oblasti osídlenia Tartaria z 3. tisícročia pred n. l., ktoré boli nájdené na území dnešného Rumunska v oblasti rozšírenia poľnohospodárskej, praslovanskej archeologickej kultúry Turdas zo začiatku 3. tisícročia pred n.l. Kultúra je opísaná v knihe autorov G. B. Fedorova a L. L. Polevoja, ARCHEOLÓGIA RUMUNSKA z r. 1973. Jej nositelia zhotovovali nádoby na vysokých cylindrických podstavcoch a nôžkach, misky, čaše, guľovité a kónické hrnčeky s nalepenými a vyrezanými ornamentmi – príklady sú v uvedenej knihe. Tu patrí aj písmo raného Sumeru z počiatku 3-ho tisícročia pred n.l. – príklady sú uvedené v už citovanej encyklopédii. Jeho nositeľmi bolo nie elamo-negroidné autochrónne obyvateľstvo Mezopotámie, ale európske kmene Protoslovanov.
 
Druhú oblasť použitia v dnešnej dobe skúmal akademik B. A. Rybakov: „objekty museli byť vybrané z oblasti zobrazení, tak či onak spojených s rituálnou stránkou národného spôsobu života. Ako prvý príklad nám poslúži jeden stabilný element vyšívaného vzoru výbavy slovanskej nevesty; druhý príklad je jeden zo záhadných prípadov na paschálnych maľovaných vajciach; tretí príklad je široko rozšírený kosoštvorcový vzor na ručníkoch, ktoré sú, ako je známe, rituálnymi predmetmi...: kosoštvorec alebo šikmo postavený štvorec, rozdelený krížom krážom na štyri menšie kvadráty. V strede každého zo štyroch malých štvorčekov je vždy zobrazená neveľká bodka“ [B. A. Rybakov, POHANSTVO STARÝCH SLOVANOV; Moskva, vydavateľstvo Veda, 1981)].
 
V citovanej práci B. A. Rybakov uvádza analogické uzávery ďalších vedcov (napr. A. K. Ambroza a iných) a uviedol na to dostatok dôkazov, v tejto otázke ukázal „konkrétnosť myšlienky a týmto zároveň posilnil tézu o romboidno-bodkovanom vzore ako o ideograme poľa, zasiatej nivy“ (pozri už citovanú knihu Fedorova a Polevoja).
 
Ideografické označenie tohto symbolu sa z neolitických čias až do dneška nezmenilo – „tu vidíme ten istý komplex, ktorý sa používal v prastarej Rusi ako „Rožanica“ – ochrankyne pôrodnosti aj úrodnosti“. Odtiaľ pochádza aj rituálny význam tohto symbolu – „Roždenica“ a tradičný význam tohto slovanského, svastického symbolu je „Zasiate pole“. Archeologický symbol „Zasiate pole“ patrí k tripolskej kultúre Protoslovanov – 5. až 3. tisícročie pred n.l. Druhý príklad je znak „Hviezda Velesa“, slovanský svastický symbol, ktorý je známy minimálne z bronzovej doby, t.j. od počiatku 4. tisícročia pred n.l. [Elektronická európska encyklopédia, Asociácia pre výskum európskych občín; Jeruzalem, 1976-2006].
 
Podobný rozbor je možné urobiť aj pre iné obrazce protoslovanského ideografického umenia. Ako vidíme, časť práce na detailoch zobrazení bola vykonaná už akademikom B. A. Rybakovom. V skutočnosti pri analyzovaní tripolských zobrazení (5.-3. tisícročie pred n.l.) akademik Rybakov ponímal celý rad zobrazení na tripolských nádobách ako plne zodpovedajúce ideogramy vody, dažďa, zeme, nebies, hadov a pod.
 
2. Slovesno-hláskové písmo
Základom slovesno-slohového systému písma je predchádzajúci mnohovýznamový ideogram. Ale konkrétne priradenie znaku každý raz k presnému slovu zabezpečujú doplňujúce znaky, ktoré vyjadrujú čisto zvukové prvky slova buď v celku, alebo v jeho časti (obzvlášť gramatických prvkov) a znakmi-determinatívami, ktoré upresňujú okruh významov, ku ktorému dané slovo patrí.
 
Napríklad v staroegyptskom jazyku obrázok „chrobáka“ (ch p r) so sylabickými znakmi ch-, p-, r- (samohlásky nie sú známe) + determinatív abstraktných významov označoval (ch p r) „existovanie“; v sumerskom jazyku „nohy“ + „kamene“ znamenali „príchodiaci“ (gina), preto, lebo „kameň“ sa nazýval „na“ a obrázky „nohy“ + „kopy zrna“ (ba) znamenali „stojaci“ (guba). Znaky „veža“ + „mreža“ s determinatívom „božstva“ (obrázok „hviezda“) sa čítal ako „Boh Enlil“ (meno Boha). A s determinatívom „zeme“ (obrázok pozemku prerezaného kanálmi; porovnajte so slovanským symbolom „Zasiate pole“(!) sa čítalo „Niburu“ (názov mesta, kde sa tento Boh uctieval).
 
Ideografický znak priradený k špecifickému slovu nazývame logogramom.
Treba poznamenať, že dnešné abecedné znaky sú poväčšine logogramy, pretože každý z nich má svoj názov, t.j. sú priradené ku konkrétnemu slovu. Napríklad znak „V“ je pôvodne logogram „Védy“, čo sa dodnes používa hovorovo ako „Vé“. A znak „Z“ je logogram významu „Zem“, alebo dnešné „Ze(t)“ a pod. To znamená samotný abstraktný princíp znakového zobrazenia bytosti objektívnej reality sa tokom tisícročí nezmenil. Práve preto pre znaky, ktoré vyjadrujú nasledovanie zvukov sa používajú tiež logogramy, ale v „rébusovom“ použití (ako v predchádzajúcom príklade použitia „na“, „ba“ nie v zmysle „kameň“ a „kopa“, ale ako znaky na následnosť zvukov n + a, b + a).
 
Takéto následnosti nemusia byť nevyhnutne samostatnými slovami. V staroegyptskom písme sa samohlásky vôbec neodovzdávali, ale v akkadskom sa slabika mohla rozdeliť na časti.
 
Alebo v slovanskom svastickom písme meno Bohyne Makoši vo variante Makož (Makog) má spoluhlásky M, K, Ž.
 
Slovesno-hláskovým písmom sa mohli odovzdávať texty ľubovoľného obsahu, keďže písmo poskytovalo adekvátnu fixáciu reči a perspektívne opakovanú reprodukciu textu pri čítaní.
 
Neprítomnosť povinného bezprostredného spojenia prvopočiatočných ideogramov s fonetickou stránkou reči umožňovalo používať jedny a tie isté znaky vo funkcii logografických prvkov pre rozličné dialekty (v Číne) a pre rozličné jazyky (na starovekom Blízkom Východe). V najstarších druhoch písma tohto typu znaky monumentálnych nadpisov dlho obsahovali formu obrázkov-hieroglyfov; spolu s nimi existoval rýchlopis (na papyrusoch, črepinách v Egypte, na hlinených tabuľkách v Prednej Ázii, na bambusových paliciach na ďalekom Východe a pod.).
 
V minulosti sa predpokladalo, že takéto druhy písma vznikali všade, kde sa po prvý raz vytvárala centralizovaná vláda a tiež sa predpokladalo, že vznikali nezávisle jedno na druhom. Mnohí autori si však pritom všimli „špecifické prípady zhody znakov“, ktoré vysvetľovali buď všeobecnou typológiou alebo náhodami.
 
Jednako na základe nahromadených údajov „špecifické prípady zhody“ sa transformovali do prakticky zhodného „repertoáru znakov“ a genéza archeologických kultúr umožnila urobiť uzávery o nástupníctve.
 
Nové nálezy v archeológii a ich interpretácia súčasnými vedcami, ktorí sa opierajú o celú skúsenosť predchádzajúcich výskumov z jednej strany a majúcimi vo svojej výbave mohutné počítačové komplexy na výskum z druhej strany, umožňujú vypracovať systém jednoznačne centralizovaného vzniku písomnosti v celku s následným rozširovaním po stopách genetickej následnosti archeologických kultúr.
 
Dnes existuje jediný systém slovesno-hláskového písma – „čínsky“. Vznikol na území dnešnej Číny v 3. tisícročí pred n.l. V oblasti Linjance (2690 pred n.l.) boli objavené štyri pohrebné keramické urny, kde na každej z nich bol tou istou technikou vyrazený jeden hieroglyfický znak. Ale toto písomníctvo bolo priradené k čínskemu národu a jeho predkom – hoci protočínska etnogenéza začala v oveľa neskoršom období – len okolo 2. tisícročia pred n.l. a je spojená s národmi bez písomníctva juhovýchodnej Ázie Miao a neskôr Maň, t.j. od 11. po 3. storočie pred n.l. [NÁRODY VÝCHODNEJ ÁZIE, M. – L. 1965; NÁRODY JUHOVÝCHODNEJ ÁZIE, M. 1966; R. F. Its, PRVOTNOPOSPOLNÁ SPOLOČNOSŤ, 3. vydanie, K. 1953].
 
„Čínske“ písmo sa časom prakticky nezmenilo. Tradične sa to vysvetľuje „amorfným“ charakterom čínskeho slova, a preto malou nevyhnutnosťou v odovzdávaní gramatických ukazovateľov, ale aj vhodnosťou čínskeho písma na komunikáciu medzi nositeľmi foneticky rôznych dialektov.
 
Jednako takéto vysvetlenia sú naivné a nevydržia nijakú kritiku: na Rusi (ako aj na Slovensku)  je množstvo dialektov, ale preto ešte nepíšeme hieroglyfmi.
 
Správnejší sa javí iné vysvetlenie: hieroglyfické písmo bolo zavedené a používané až následne za písmenám podobnému písmu, ktoré sa vyrezávalo. Vynálezcami týchto druhov písomnosti neboli protočíňania, ale nositelia archeologickej kultúry maľovanej keramiky. Všeobecnými znakmi kultúry maľovanej keramiky boli: existencia obhospodarovania motykami, zavedené pasenie dobytka, rybolov, lov; objavenie sa medeného náradia pri značnej prevahe kremenného; väčšie, zvyčajne hlinené domy; hlinené ženské sošky, ktoré symbolizujú slovanskú Bohyňu osudu Makoš, ktorá sa z archeologického pohľadu začína 42. tisícročím pred n.l.
 
Všeobecné, indoeurópske hieroglyfy z 5.-4. tisícročia pred n.l. sa zmenili na „čínske“ hieroglyfy a pod takýmto spôsobom ich prevzali a začali používať čínske etniká. Po dlhom čase tieto písomné znaky, ktoré keďže neboli objavené nimi, tak nemohli byť ani vylepšené ich terajšími „majiteľmi“, t.j. Číňanmi. Práve neznalosťou prístupu riešenia takýchto abstraktných úloh sa dá vysvetliť prežívajúca koncepcia „čínskych“ hieroglyfov.
 
„Čínske“ písmo sa rozšírilo v Kórei, Japonsku a pod. V Japonsku sa hieroglyfmi, ktoré hrajú úlohu heterogramov zvyčajne označujú základy slov, t.j. to, čo voláme koreň slova. A sylabickými znakmi sa označujú meniace sa časti slova.
 
Logogramy sa aj dnes používajú ako podporný podsystém písma, taký ako čísla, matematické či chemické vzorce a pod.
 
3. Sylabické písmo
Systémy písma, kde každý znak odovzdáva iba nejakú následnosť zvukov ako takú a nie slovo nazývame sylabické. Následnosti môžu byť:
 
1. „S (spoluhláska) + H (samohláska alebo nula)“
2. „H + S“
3. „S + H + S“
4. „S + S + H“
5. „S + H + S + H“
 
Existujú aj znaky na oddeľovanie samohlások.
 
Sylabické systémy sú často výsledkom zjednodušenia slovesno-hláskových systémov (stredoveký vývoj cyperského písma z krétskeho je hlavne cestou opustenia logogramov). Predpokladá sa, že môžu vznikať aj druhotným spôsobom zavedenia hlásky do súzvuku písmenno-zvukového písma.
 
Najrozšírenejšie sylabické systémy písma sú v Indii a juhovýchodnej Ázii. Príčina je jasná – v 3. tisícročí pred n.l. prišli do týchto regiónov Protoslovania a priniesli najskôr ideografické, a potom aj sformovali sylabické písmo. Následne miestne domáce obyvateľstvo aj tak nedokázalo vylepšiť európske písmo. A Protoslovania, ktorí doniesli písomníctvo, sa asimilovali.
 
Najstarších indickým sylabickým písmom boli očividne brahmy, pôvod ktorých je nejasný. Dôležitejší systém kcharoštchi (od 3. storočia dodnes) je očividne vytvorený z aramejského písma cestou vytvorenia variantných znakov pre rovnaké spoluhlásky s rozličnými samohláskami podľa princípov, ktoré pochádzajú z brahmy. Systémy brahmy a kcharoštchi umožňujú veľmi presný, verný prenos blízky fonetickej transkripcii zvukovej stavby textu.
 
Tieto systémy písma sú založené na podsystéme východzích znakov, ktorých časť slúži na odovzdávanie samohlások – ale väčšina – pre spoluhlásky + samohlásky –a; ak za tou istou spoluhláskou nasleduje nie –a, ale druhá samohláska, tak východzí znak sa zodpovedajúco druhovo zmení podľa formy; ak za spoluhláskou nasleduje ešte spoluhláska, alebo viac spoluhlások, tak zo znakov, ktoré sú určené na odovzdávanie týchto spoluhlások + a sa zostavuje jedno písmeno (ligatúra); na odovzdanie neprítomnosti samohlásky na konci slova existuje osobitný prídavný znak. Keďže tieto znaky sa udomácnili v typografickej forme, v južnej a juhovýchodnej Ázii vznikli desiatky druhov rýchlopisov, navonok už nezhodných, ale založených na tých istých východzích princípoch; až v 19. a 20. storočí mnohé z nich dostali aj typografickú formu.
 
Najdôležitejší systém písma tejto skupiny je devanagari, ktorý sa používa v sanskrite, hindu a inde.
 
Výhoda sylabického písma je menší počet znakov (100-300) a nedostatkom je určité nahromaďovanie a prácnosť pri výbere správneho čítania, obzvlášť pri neexistencii znakov oddeľujúcich slová.
 
4. Abecedné písmo
Otázky pôvodu miesta vzniku abecedného písma boli poväčšine už odvolané po predchádzajúcom publikovaní známeho nálezu zobrazenia paleolitickej figúrky Bohyne Makoše, ktorá bola nájdená na nálezisku Костёнка vo Voronežskej oblasti v Rusku (okolo 42. tisícročia pred n.l.):
 
 
 
Zatiaľ čo na hrudi Makoši je zobrazená „mriežka“, ktorá sa plne zhoduje so slovanským svastickým symbolom „Nezasiate pole“, tak na chrbte je jasne vidno rad znakov veľmi pripomínajúcich súčasné bukvy azbuky. Bolo vykonaných veľa pokusov porovnávania druhu písomnosti s už známym písomníctvom, ale boli aj prečítané nápisy.
 
Teda je už archeologicky dokázané, že Protoslovania z Ruskej roviny už pred 30 až 40 tisíc rokmi dosiahli väčšinu z horizontov abstraktného myslenia. Zobrazenia týchto výdobytkov sú odzrkadlené v archeologických nálezoch z tých čias. Niet nijakých dôvodov sa domnievať, že takáto hlbočina časov by nestačila na vytvorenie „miestneho“ variantu písomníctva. O to viac, že jedno zo zobrazení s možnými „bukvami“ – ktoré je vidno na Bohyni Makoši – je nám známe.
 
Archeologické nálezy z iných miest Ruskej roviny tvoria súvislú reťaz dôkazov vzniku, existencie a rozvoja písomníctva práve na území Ruskej roviny.
 
Pozrime sa na písomnosť madlénskeho obdobia, t.j. od 15. do 8. tisícročia pred n.l.
 
Madlénska kultúra bola rozšírená na západe Ruskej roviny, počínajúc oblasťou osídlenia prastarých Slovanov (súčasné Nemecko) a končila súčasným územím Španielska.
 
 
Časť symbolov, ktoré sú zobrazené na obrázku, je identifikovateľná ako rôzne elementy slabikového písma alebo dokonca abecedného.
 
V ďalšom je potrebné spomenúť písmená z Lepenskeho Vira (na rieke Dunaj, 7. tisícročie pred n.l.), kde bolo nájdených množstvo kaviek s geometrickým ornamentom. Túto kultúru skúmal archeológ R. Pešič, vybral časť týchto symbolov a vytvoril celý „repertoár“:
 
cm_3.jpg
 
Časť symbolov kultúry Lepeskeho Vira, ktoré sú zobrazené na obrázku s vysokou geometrickou presnosťou opakujú symboly Madlenu. Madlénske a Lepenské znaky sú teda párovo identické. Geografická blízkosť oboch ukázaných kultúr umožňuje urobiť predpoklad o nástupníctve písomnej kultúry Lepenskeho Viru, o úrovni vývoja kultúry Madlen, ale aj o vysokej úrovni nositeľov kultúry Kosťonok.
 
Ďalší výskumník, Antič, zostavil zodpovedajúci repertoár zo znakov, ktoré patria ku kultúre Vinča (5. tisícročie pred n.l.).
 
 
Zhoda symbolov kultúry Vinča so symbolmi z Lepenskeho Vira je viditeľná na väčšine prípadov. Tu je zrejmá ako geografická, kultúrna (Protoslovania), tak aj časová následnosť písomnej kultúry.
 
V repertoári Antičových Vinčanských znakov sú fragmenty prakticky všetkých súčasných písmen.
 
Z uvedeného vidno: niet nijakých dôvodov predpokladať, že všetky tieto znaky boli vyvinuté paleontologickými Predkami v nevedomosti. Platí to o to viac, že v tých časoch tí istí ľudia už niekoľko tisícročí používali iné, plne analogické výdobytky abstraktného myslenia, ako je napríklad počítadlo, mágia, rituály, kalendár, astronomické pozorovania a podobne.
 
Poznamenajme, že ani jeden z tu uvedených druhov písma nie je piktografický alebo ideografický. Personálna identifikácia každého znaku je plne uvedomená.
 
V abecedných systémoch písma špecifický znak – písmeno – odovzdáva spravidla jeden zvuk; môže to byť buď fonéma alebo alofón, alebo ľubovoľná fonéma v rámci niektorej skupiny akusticky zhodných zvukov; niekedy sa písmená na označenie jednej fonémy spájajú po 2, 3 a 4 – v nemčine zvuk „š“, pôvodne „ш“ musia napísať ako „sch“, či zvuk „č“, v bukvici zase iba jeden znak „ч“ píšu ako „tsch“.
 
Abecedné a sylabické systémy písma sa často nepresne zamieňajú za fonetické.
 
4.1 Fenické písmo
V súčasnosti sa predpokladá, pôvodným rodovým druhom všetkých druhov písma bolo fenické písmové konsonantné písmo. Je to sylabické písmo so znakmi iba typu „S + H“, pričom „H“ môže neobmedzene zodpovedať ľubovoľnej samohláske alebo neprítomnosti samohlásky.
 
Niektorí vedci z východných krajín mylne nazývajú fenické písmo „starosemitským“, čím zároveň prehlasujú etnickú príbuznosť Semitov a Feničanov, ale zároveň prenášajú výdobytky Feničanov v písomnosti na semitské národy.
 
Avšak Feničania neboli Semiti. Ich pôvod začína v 5. až 4. tisícročí pred n.l. Už v tomto, hlboko predsemitskom období nositelia kultúry maľovanej keramiky založili na brehu Stredozemného mora osídlenia, ktoré postupne vyrástli na veľké remeselné a prístavné centrá: Sidon, Tir, Biblos a iné. Začiatkom 2. tisícročia pred n.l. bola Fenícia pod zvrchovanosťou egyptských faraónov a udržiavala diplomatické styky s krajinami severnej Mezopotámie. Etnickí Feničania patrili do kanaánskej vetvy europoidných Protoslovanských kmeňov. Feničania boli skúsenými moreplavcami. Ale stavba korábov a moreplavectvo, ako i veľká časť ich kultúry, vychádzala u Feničanov z ich spoločnej, protoslovanskej jednoty.
 
„Pôvod starosemitskej proto-abecedy (2. polovica 2. tisícročia pred n.l.) nie je dodnes potvrdený.“ Ako sme dokázali, pod „starosemitským“ sa tu myslí fenické písmo. „Najpravdepodobnejšie pochádza z fenického („protobiblického“) sylabického písma.
 
„Pri skúmaní protobiblického písma sme zistili, že v jeho znakoch typu „S + H“ sa ešte rozlišovali druhy samohlások a počet znakov dosahoval až do 100“. Znamená to, že systém písma, ktorý predchádzal fenickému bol omnoho dokonalejší – odovzdával aj samohláskové zvuky. A naopak, pretože fenické konsonantné písmo stratilo schopnosť odovzdávať samohláskové zvuky, predstavuje už degenerovanú formu vo vzťahu k protobiblickému. V množine možných predchodcov fenickej abecedy môžeme spomenúť aj egyptskú, aj asýrsko-babylonskú i krétsko-mykénsku písomnú kultúru (všetko potomkovia kultúr maľovanej keramiky).
 
Majúc takýto vektor degradácie, fenické písmo nemôže byť základom pôvodu iných abecied. Už len ten fakt, že v „klasickej“ fenickej abecede bolo iba 22 znakov, t.j. „menšie množstvo samohláskových foném“, mal pritiahnuť pozornosť vedcov. A práve fenické písmo nebolo schopné obslúžiť fonetické potreby fenického jazyka. Analogické javy existujú napríklad v nemeckom a anglickom jazyku. Aj Nemci aj Angličania píšu vo svojich vlastných abecedách a v tzv. latinskej abecede, ktorá historicky patrí obyvateľom Apeninského polostrova.
 
4.2 Diakritické znaky
Problém nezodpovedania písma jazyku sa rieši pomocou diakritických znakov – bodiek, mäkčeňov, dĺžňov a podobných znakov umiestňovaných nad, pod aj „okolo“ štandardných grafiem.
 
Existujú dva spôsoby diakritického písma:
 
- na označovanie samohláskových zvukov v zdegradovanom prevzatom písme;
 
- na zmenu druhu prevzatej grafemy, použitej na odovzdanie samohláskového a spoluhláskového zvuku, ktorý sa líši od zvukov v prevzatom jazyku.
 
Čím sa viac používajú v písme diakritické znaky, tým menej sa javí cudzorodým pre jeho používateľov v danom jazyku. Keď ukazovateľ diakritičnosti dosahuje značných hodnôt, tak možno hovoriť o plnom nesúlade jazykov, t.j. jazyka, od ktorého bolo písmo prevzaté a jazyka, v ktorom sa toto písmo používa.
 
Najviac je nasýtené diakritickými znakmi písmo Židov. Júdejci ho začali používať len začiatkom stredoveku, a to hlavne v bohoslužobných knihách. Všetky obecné samohlásky začali označovať pomocou diakritických znakov nad alebo pod písmenami – pomocou bodiek a skupín bodiek, alebo malých gréckych písmen. „Aj tak sa nezmestili“. Aj napriek tomu sa nestali samohláskovými písmenami.
 
Takáto situácia so židovským písmom demonštruje, že:
 
- Židovské písmo je jedno z najmladších systémov písma;
 
- Tie „národy“, ktorým sa umelo pripisuje objav systémov písma sa ukázali historicky neschopné vylepšiť takéto systémy.
 
Maximálne naložené diakritické znaky sú písomnosti tých slovanských národov, ktoré sú založené na latinke. Príkladom je česká a slovenská písomnosť.
 
4.3 Východné abecedy
V súčasnej dobe je pôvod východných abecied podávaný takým spôsobom, ktorý sa zvyčajne nazýva „výmysel“.
 
Pri takom prístupe je koreňovou abecedou všetkých východných abecied aramejské písmo, t.j. európske. Ktoré však, ako sme už uviedli, je aj dnes jedným z najviac degradovaných zo všetkých známych druhov písma, a ktoré ani v súčasnosti nedokázalo zmysluplne principiálne odraziť písanie samohláskových zvukov.
 
Pripomeňme si, že samotné aramejské (semitské) písmo vychádza z fenického, ktoré nie je semitským.
 
V tejto spojitosti môžeme citovať: „písomnosť s aramejskými heterogramami bola rozšírená najmä v spojitosti so Zoroastrizmom. V posvätných knihách Zoroastrizmu bola neskôr na tom istom základe vynájdená zdokonalená abeceda so samohláskovými písmenami (averská; v ktorej bol princíp zobrazovania samohlások prevzatý z gréckej abecedy.“ [VEĽKÁ SOVIETSKA ENCYKLOPÉDIA, 1969 až 1978]
 
4.3 Západné abecedy
Pri skúmaní západných abecied vidno toľko isto – jemne povedané – nesúladných bodov, koľko aj pri pôvode východných abecied.
 
Z jednej strany sa tradične predpokladá, že „východiskom pre vývoj západných abecied je grécke písmo“; ktoré vzniklo, ako vieme, v 8. storočí pred n.l. (známe nálezy sú z konca 8. až 7. storočia n.l.). [VEĽKÁ SOVIETSKA ENCYKLOPÉDIA, 1969 až 1978]
 
Z druhej strany pritom „archaické“ grécke písmo čo do formy písmen v podstate plne súhlasí s fenickým písmom. To znamená, že grécke písmo vôbec nie je grécke. Správne by sa malo nazývať „fenické písmo na území Grécka“ (ako napríklad latinské písmo na území Nemecka).
 
Toto potvrdzuje aj stavba „gréckej“ abecedy. Okrem fenických znakov boli do nej neskôr pridané aj doplnkové písmená j, c, x, y a w. Znamená to, že vo fenickej abecedy zvuky, ktoré by zodpovedali novým písmenám, neboli. Tieto zvuky sa stali prostriedkom potreby „gréckeho“ jazyka.
 
Situácia s gréckym jazykom nie je jednoduchá. Je natoľko fantastická, že všetky grécky mýty v porovnaní s ňou blednú.
 
Na jednej strane vedci vedia, že grécky jazyk je prastarý a patrí do indoeurópskej rodiny. Na druhej strane, následkom nájazdov v 2. a 1. tisícročí pred n.l. na protoslovanskú Pelasgiu („Grécko“) zo strany kaukazských kmeňov bol celoeurópsky jazyk vytlačený semitskými dialektmi – karijským, dórskym, achájskym a pod. Ku koncu 4. Storočia pred n.l. sa v tejto rasovo zmiešanej krajine vyformoval iba jazyk koiné, čo je zmes jazykov rozličných kmeňov (indoeurópskych a kaukazských). Aj dnes v Grécku existujú dva rôzne jazyky – katareus a demotika, čo svedčí o pokračovaní procesu formovania gréckeho jazyka. Pritom práve katareus je starogrécky jazyk, hoci sa dnes poníma ako umelý a demotika je z väčšej časti semitsko-kaukazský jazyk, sa dnes poníma ako „národný“ jazyk. Je národným v zmysle toho národa, ktorý okupoval Grécko, t.j. semitsko-kaukazského.
 
Práve tieto procesy v gréckom jazyku odrážajú zavedenie nových písmen do fenickej (indoeurópskej) abecedy, pretože boli potrebné semitské zvuky v reči nových „Grékov“.
 
Takto sa stáva jasným, že grécka vetva abecied bola sformovaná nie na semitskom základe, ale na tej istej, protoslovanskej, ktorá pochádza z fenického, indoeurópskeho písma. Odtiaľ je aj jednota písmen, aj jednota so zodpovedajúcimi zvykmi. Odtiaľ pochádza aj tendencia, že čím vyššia tendencia používania diakritických znakov a pomocných písmen k základnej abecede, tým viac sa jazyk odlišuje od indoeurópskeho.
 
„V spojitosti s tým, že grécky text bez samohlások je v podstate nepochopiteľný, boli v gréckych písmenách použité pre samohlásky aj tie písmená, ktoré označovali fenické spoluhlásky, ktoré sú cudzie gréckej fonetike a takto sa ukázali zbytočnými; okrem a, e, i, n a taktiež h a o z fenických h, y, w, h, u; analogický proces prebehol v rane maloázijských abecedách.“
 
Prechod k označovaniu v písme nie iba spoluhlások, ale aj všetkých samohlások bol jedným z najväčších kultúrnych výdobytkov.
 
Nie o vývoji, ale o strate jednotného poznania svedčí to, že „neskôr sa grécke písmo rozpadlo na varianty východo a západo grécke, ktoré sa odlišovali používaním niektorých písmen. V rozpätí 150 až 200 km medzi východom a západom Grécka mohol takýto vývoj existovať iba preto, lebo procesy miešania autochtónneho obyvateľstva protoslovanského Grécka (Pelasgie) s príchodzími semitsko-kaukazskými kmeňmi na západe aj východe polostrova mali rôzne podmienky. „Z východogréckej časti sa v 5.-4. storočí pred n. l. rozšírilo klasické grécke“, ale v podstate byzantské písmo; z ktorého následne vzniklo koptské, t.j. kresťansko-egyptské, starogótske a slovanské cyrilikovské písmo.
 
Na západogréckom základe vznikli talianske abecedy, vrátane etruského (v 7. storočí pred n. l.) a z neho starogermánske runy (od 3. storočia n. l.); z etruského sa očividne vyvinulo latinské písmo (od 6. storočia pred n. l.).
 
V časoch Rímskej ríše nadobudlo latinské písmo medzinárodný charakter, uchovalo sa v spojitosti s rozšírením katolíckej cirkvi a v časoch západoeurópskeho feudalizmu.
 
„Latinské písmo používajú aj národné jazyky západoeurópskych národov, napríklad francúzsky, nemecký, poľský a pod. Pretože zvuková skladba rozličných nových západoeurópskych národov sa silne líši od zvukovej skladby latinského jazyka, široké používanie v národných ortografiách dostávajú dvoj a trojpísmenové spojenia na odovzdanie jedného zvuku (anglické „th“, nemecké „sch“ a pod.), čo značne skomplikovalo písmo.
 
V západnej písomnej tradícii vidno ten istý jav stagnácie vo vývoji písma, ktorý sme už rozoberali u množstva ázijských abecied. Zvyčajne sa to vysvetľuje ako: „Následkom inercie literárnej tradície niektoré západoeurópske písomné systémy už veľa storočí neprechádzali význačnými reformami“.
 
V týchto systémoch (anglickom, francúzskom) došlo k odtrhnutiu sa od živého a vyvíjajúceho sa jazyka a tradičnosť ortografie sa stala princípom písomného systému, ktorý už neposkytuje adekvátny odovzdávanie súčasnej zvukovej reči, nakoľko niektoré spojenia písmen sa menia na určitý druh druhotných pseudologogramov.“
 
4.4 Ruské písmo
Oficiálne sa predpokladá, že „slovanské písmo (cyrilika) bolo pripravené doplnením 16 písmen k 24 písmenám byzantského gréckeho písma, aby sa zachytil špecifický slovanský foném (bukvy „ц“ a „V“ boli prevzaté z európskeho kvadrátneho písma a ostatné vynašli špeciálne). Cyriliku používali pravoslávni Slovania; na Rusi bola zavedená v 10. až 11. storočí v súvislosti s pokresťančovaním. Jednako však Slovania akési staršie písmo možno že používali.
 
Cyrilika svedčí o existencii predcyrilského slovanského písma. O tom dosvedčuje vo svojej práci V. I. Buganov, lingvistka L. P. Žukovská a akademik B. A. Rybakov, pričom sa odvolávajú na letopisy.
 
 
Ako je ukázané v práci A. A. Zalizňaka z r. 2007, ani Cyril, ani Metod nevynašli slovanské písmo. Okrem toho, oni ruský jazyk ani nepoznali. A okrem toho, v časoch Cyrila neexistoval ani byzantský, ani bulharský, ani solúnsky jazyk či druh písomnosti.
 
Zároveň brezové gramoty, ktoré pochádzajú z 11. storočia svedčia o vysokej všeobecnej úrovni gramotnosti ruského obyvateľstva. Ruský národ mal písmo.
 
Už od 11. storočia sa brezové gramoty používali na písanie v týchto ruských mestách: Novgorod, Staraja Russa, Toržok, Pskov, Smolensk, Vitevsk, Mstislav, Tver, Moskva, Staraja Riazaň, Zvenigorod, Galický.
 
Teraz prejdeme k historickým svedectvám o existencii ruského písma.
 
Breza ako materiál na písanie používali mnohé národy. V PIESNI O GAJAVATE uvádza Longfell (1807-1822) údaje o používaní brezovej kôry na písanie severoamerickými Indiánmi. Americký spisovateľ James Oliver Curwood hovorí vo svojom románe LOVCI VLKOV o tom, že Indiáni z Kanady používali brezovú kôru na písanie. Preto americkí Indiáni z doliny rieky Connecticut volali stromy, ktoré im poskytovali brezovú kôru „papierovými brezami“. Z toho istého dôvodu je latinský názov tohto druhu briez Betula papyrifea. Antickí historici Dio Cassius a Herodian spomínajú zapisovacie knižky, ktoré boli zhotovené z brezovej kôry.
V Estónsku sa v bežnom živote používali brezové gramoty v 14. storočí. Jedna z takýchto gramôt bola nájdená v muzeálnom depozitári ešte pred Druhou svetovou vojnou. O brezových gramotách vo Švédsku 15. storočia písal autor žijúci v 17. storočí. Na Sibíri sa v 18. storočí používali „knihy“ z brezovej kôry na zápis „jasaka“, t.j. cárskej dane. Staroobradníci ešte v 19. storočí uchovávali svoje bohoslužobné knihy z brezovej kôry – t.j. kresťania spred Nikonovej reformy Cirkvi v polovici 17. storočia (dnes často mylne nazývaní Staroverci). Tieto knihy boli napísané atramentom.
 
Arabský spisovateľ Ibn an-Nedim svedčí o tom, čo videl u „jedného kaukazského kniežaťa“ v roku 987: „Ukázal mi jeden, na pravdivosť ktorého sa spolieham, že jeden z kráľov hory Kabk ho poslal ku kráľovi Rusov; on potvrdil, že oni majú písmená vyrezané na dreve. On mi aj ukázal kúsok bieleho dreva, na ktorom boli vyobrazenia...“. O používaní brezovej kôry na písanie sa hovorí v textoch staroruskej literatúry.
 
Sovietsky archeológ A. V. Arcichovskij pri hľadaní nápisov na brezovej kôre začal vykopávky v Novgorode, kde je k dnešnému dňu nájdených okolo 1 000 gramôt a „podľa najskromnejších odhadov, v novgorodskej zemi ešte možno nájsť minimálne 20 000 „beriosto“ (novgorodský názov takýchto textov)“.
 
„Zvitky z brezovej kôry boli rozšíreným predmetom dennej potreby. Akonáhle boli použité, viac ich nepotrebovali; preto väčšia časť nálezov pochádza z oboch strán mostov, v slojoch nasýtených podzemnou vodou.“
 
„Písmená na brezovej kôre sa zvyčajne vytláčali na vnútornej, mäkšej strane, ktorá bola odvrstvená, špecifickým spôsobom navlhnutá, naparená a roztiahnutá takto pripravená na písanie.
 
„Jazyk väčšiny gramôt písaných na brezovej kôre sa líši od literárneho jazyka tých čias, je skôr hovorový z vtedajšieho života, riadi sa normatívnou lexikou (t.j. nebolo v ňom nič zakazované). Asi desiatka z nájdených gramôt je napísaná v cirkevnoslovanskom (literárnom jazyku) jazyku, niekoľko latinkou.“ Znamená to, že ruskí ľudia písali tak, ako hovorili, čo svedčí o plnom premiešaní ruského písomného a literárneho jazyka. V uvedenom citáte očividne vystupuje pokus vydávať pre Rus cudzorodý, semitský cirkevný jazyk za literárnu formu ruského jazyka. Jednako súčasný ruský jazyk vo vývoji pokračoval práve v smere a jazyku, ktorý je používaný na gramotách z brezovej kôry a nie cirkevných knihách.
 
Analýza gramôt na brezovej kôre dokazuje, že „Podľa obsahu je prevládajúca časť písomností charakteru z oblasti bežného života. Sú klasifikované podľa druhu obsahujúcej informácie: o zemi a týkajúcich sa záležitostí, o daniach a feudálnej rente; o remesle, trhovníctve a kupectve; o vojenských udalostiach a pod., zápisy v azbuke, obrázky, literárne a folklórne texty v úryvkoch, voličské žreby, kalendáre a pod.“
 
„Kľúčový význam majú v nájdených gramotách svedectvá konfesionálnych praktík, vrátane predkresťanských. Niektoré z nich sú spojené s „Bohom Velesom“, iné sú zariekania vedúnov.“
 
„Na základe prečítaných gramôt na brezovej kôre možno zavrhnúť tvrdenia, že v starej Rusi boli gramotní iba vzdelaní ľudia a duchovenstvo. Medzi autormi a adresátmi listov je množstvo predstaviteľov nižších vrstiev obyvateľstva, v nájdených textoch sú dôkazy o praktikách vyučovania písmenám (vrátane údajov o majiteľoch, jedna z nich z 13. storočia hovorí o chlapcovi Onfimovi), prepisov, číselných tabuliek či „skúšok pera“.
 
4.5 Porovnanie grafiky variantov „cyrilského“ písma začiatku 11. storočia
Vykonáme porovnanie grafiky „cyrilského“ písma zo začiatku 11. storočia z niektorých známych zdrojov. Použijeme na to zbierku, ktorú zostavil akademik B. A. Rybakov a niektoré gramoty na brezovej kôre, ktoré sú datované z tých čias.
 
 
Na obrázku hore sú vzorky ruských bukiev umiestnené takým spôsobom, že napravo od súčasných bukiev (tretí stĺpec) je uvedená zbierka, ktorú zostavil akademik Rybakov, pričom zľava sú bukvy z novgorodských gramôt označených číslami 90, 123, 181 (z rokov 1050 až 1074). Pripojený je aj variant bukiev použitých vo Velesovej knihe (lingvistka L. P. Žukovskaja datovala tento pamätník do 9. storočia).
 
Z porovnania bukiev je vidno, že gramoty na brezovej kôre sú napísané presnejšími a kaligraficky správnejšími bukvami než nálezy zoskupené akademikom Rybakovom. Je možné, že rozdiely boli spôsobené materiálom pre súbor zostavený akademikom Rybakovom, ktorý je nie veľmi vhodný pre správne písanie: steny, kameň a pod. Na roztiahnutej a špeciálne pripravenej brezovej kôre je bez akýchkoľvek dohadov oveľa lepšie písanie.
 
Zostáva poznamenať, že texty ruských gramôt z brezovej kôry sa čítajú veľmi ľahko, sú zrozumiteľné a napísané úplne súčasným jazykom. Platí to pre texty zo začiatku 11. storočia ako aj pre neskoršie texty.
 
Cirkevné texty napísané tou istou „cyrilikou“ ako keby ruským jazykom, sú – hoci aj keď pochádzajú z neskorších čias – prakticky nezrozumiteľné a úplne odlišné z pohľadu dnešného jazyka. Príkladom je kyjevský žaltár z r. 1397 – scéna Stvorenia Adama a obrázok Raja. Napríklad v Novgorodskej gramote č. 527 z r. 1075 sú mnohé slová dodnes zrozumiteľné a všetky samohláskové bukvy sú na správnych miestach. V gramote č. 613 z toho istého obdobia je to presne tak isto. V pskovskej gramote č. 6 (1260 až 1280) vidno mnohonásobné vypustenia samohláskových bukiev, a dokonca niektoré slová sú vyložene nie z ruského, ale cirkevného (semitského) jazyka. Na rozdiel od cirkevného spôsobu písania, v ktorom sa bukva „ф“ zobrazovala vertikálne, v ruských gramotách je tá istá bukva zobrazovaná horizontálne (napríklad v slove „Онфим“ zo psovskej gramoty č. 6 z rokov 1260 až 1280). U Rybakova niet bukvy „Ю“, ale v gramote sa bežne vyskytuje.
 
Hoci text staršej Velesovej knihy je menej zrozumiteľný a je potrebný preklad do súčasnej ruštiny, tak text ruských gramôt na brezovej kôre z 11. storočia je prakticky úplne zrozumiteľný a obsahuje v podstate súčasné slová. Naproti tomu texty cirkevných kníh z neskorších čias – počínajúc 14. storočím a neskôr – sú málo zrozumiteľné, obsahujú neruskú slovnú zásobu a výrazy, je potrebné ich prekladať a nie sú genetickým pokračovaním jazyka textov gramôt na brezovej kôre.
 
Namiesto uzáveru a s podčiarknutím našej myšlienky poznamenajme, že ešte vo vzdialenom 513 roku pred n.l. kráľ Skýtov vyzval Dária vyzývavým listom na boj a akademik Rybakov – ako je známe – Skýtov oráčov priradil k Slovanom.
 
5. Záver
Zosumarizovaním všetkého predchádzajúceho poznamenajme, že v súčasnosti sa oficiálne predpokladá, že najstaršie sú tieto písomnosti:
 
1. Staroegyptské písmo – z konca  4. tisícročia pred n. l.;
2. Sumerské písmo – zo začiatku 3. tisícročia pred n. l. a vyvinutého zo sumerského druhu klinopisu;
                a. Elamská hieroglyfika – 3. tisícročie pred n. l.;
                b. Protoindické písmo – 3. tisícročie pred n. l.;
3. Krétske písmo – zo začiatku 2. tisícročia pred n. l.;
4. Čínske písmo – z 2. tisícročia pred n. l.;
5. Mayské písmo v Strednej Amerike – 1. tisícročie pred n.l.
 
Ako vidíme, v tejto klasifikácii „divotvorným“ spôsobom nie sú zastúpení Protoslovania so svojimi systémami písma, o ktorých hovoria L. P. Žukovskaja a B. A. Rybakov vo svoje práci OTÁZKY HISTÓRIE z r. 1977 na stranách 202 až 205. V súčasnosti píšu, že „v predkresťanskej dobe východní Slovania používali akési písmo, ktoré sa dochovalo do dnešných čias“.
 
Navyše, najnovšie archeologické nálezy a výskumy v oblasti jazykovedy plnou mierou zavrhujú vyššie uvedenú „klasifikáciu“.
 
Ak by sme do tejto istej klasifikácie zaniesli nové varianty písomnosti, ktoré sú už známe archeológom a lingvistom – obzvlášť z územia osídlenia Protoslovanov – tak dostaneme oveľa adekvátnejší obraz tej istej klasifikácie – na nasledujúcom obrázku je tá istá klasifikácia doplnená o nové vetvy:
 
 
 
Na horeuvedenom obrázku sú požité tieto skratky: P – runy; Ие – hieroglyfy; Ид – ideogramy; П – piktografia; Б – bukvy (písmená); Сл – slabikové; Си – sylabické; К – klinopis.
 
Musíme zdôrazniť, že na tomto obrázku sú uvedené iba niektoré druhy písma, ale zato základné. Jednako, s takouto databázou informácií situácia okolo vývoja písomnosti nadobúda vcelku už dostatočne transparentný formát. V súčasnosti sa dôkladne skúmajú smery ďalšieho skúmania, formulujú sa adekvátne uzávery. Ukazujú sa možnosti generovania základných teórií.
 
CYRIL A METOD – „SVÄTÉ“ FANTÓMY KRESŤANSTVA
Otázka vzniku písomnej kultúry na Rusi – kde pôvodom patrí aj naše územie – je dodnes záhadou a predmetom vážnych sporov. Paradoxne sa za jednu zo základných oficiálnych foriem používa cirkevná verzia. A hľa, takto ju vyjadril – za všetkých kresťanov – „Najsvätejší“ Patriarcha Moskovský a celej Rusi Kirill (Cyril) 21. septembra 2010 počas svojej prvej návštevy Ďalekého východu vo svojej funkcii pre televízny kanál Rossija:
 
„Pravoslávna Cirkev uchováva vo svojej histórii, vo svojom Dedičstve dôležité mená svätých, apoštolom rovných Cyrila a Metoda. V určitom zmysle sme my cirkev Cyrila a Metoda. Oni vyšli z osvieteného grécko-rímskeho sveta a prišli kázať Slovanom. A kto to vlastne boli Slovania? To sú barbari, ľudia hovoriaci nezrozumiteľným jazykom, sú to ľudia druhej triedy, v podstate zvieratá. A hľa, k nim prišli osvietení muži, priniesli im svetlo Kristovej pravdy a urobili niečo veľmi dôležité – začali s nimi hovoriť ich jazykom, oni vytvorili slovanskú azbuku, slovanskú gramatiku a preložili do tohto jazyka Slovo Božie“.
 
Hoci to je nové vyjadrenie, všetko pochádza zo starého a prežitého: „Slovania sú ponímaní ako etnickí bastardi, neschopní prijať a niesť veľké dedičstvo Árijskej rasy, ba celkovo Slovania sa nehodia na to, aby boli nositeľmi kultúry. Oni nie sú tvorivý národ, sú to štandardné zvieratá a nie osobnosti, absolútne neprispôsobiví na rozumovú činnosť (P. J. Göbbels, 1942, „Denníky“). Tu vidíme, že začiatkom 21. storočia majú niektorí ľudia stále nesprávne predstavy o slovanskom svete. A ešte sa to dokonca prenáša v takýchto pomýlených interview.
 
Toto sa deje vďaka tomu, že do vedeckej komunikácie prenikli mylné informácie. Takto sa napríklad tvrdí, že „Cyril a Metod“, slovanskí buditelia, vytvorili slovanský jazyk, boli hlásatelia kresťanstva, prví preložili bohoslužobné knihy do slovanského jazyka. Ale – ako je známe lingvistom – „slovanský jazyk“ neexistuje; existuje skupina, alebo inak rodina slovanských jazykov. Cyril a Metod nemohli urobiť preklad do všetkých slovanských jazykov, pretože tieto jazyky vyžadujú preklad aj medzi sebou. Všimnime si tento protiklad.
 
„Vo vede neexistuje jednotný názor v otázke toho, v akom jazyku Cyril a Metod vytvorili Hlaholiku alebo Cyriliku (väčšina vedcom predpokladá že Hlaholiku)“. A toto je druhé protirečenie cirkevnej teórie podľa toho istého historika: „Cyrilika je jedna z dvoch slovanských abecied. Volá sa podľa osvietenca zo stredu 9. storočia, Cyrila. Väčšina vedcov... predpokladá, že Cyril zostavil Hlaholiku. Brokhaus a Efron opakujú: „Otázka o tom, akú azbuku vynašli bratia pre Slovanov – Hlaholiku alebo Cyriliku – je sporný“ a upresňujú: „Jazyk prekladu bol podľa väčšiny bulharským nárečím, ale môže byť aj nárečím panónskych Slovanov“. A lingvista M. Fasmer je solidárny: „Cyrilika je názov vynálezu Cyrila – hlaholickej abecedy“.
 
Súčasní vedci – odborníci sa staroruské systémy písma – sú jednohlasní: Cyril objavil pre západných Slovanov Hlaholiku.
 
Otázka o Cyrilike ostáva otvorenou. Cyril „vytvoril prvú cirkevnoslovanskú azbuku“ r. 863, ale najstaršie „cyrilické“ nálezy sa datujú o storočie neskôr: starobulharské – nápis Mostiča (10. storočie), nápis cára Samuila (r. 993), nápis Ivana-Vladislava (r. 1016); rukopisy z 11. storočia. Toto je tretie protirečenie. Je zosilnené tým, že k dnešku bolo objavených viac ako 1 000 na brezovej kôre písaných gramôt v jedenástich mestách Starej Rusi: Novgorod, Stará Rus, Toržok, Smolensk, Vitevsk, Mstislav, Tver, Moskva, Stará Riazaň, Zvenigorod Galický, ktoré sú umiestnené ďaleko od centier pravoslávneho kresťanstva tých čias – Byzancie, Kyjeva, Bulharska, Slovenska. Toto je štvrté protirečenie.
 
Piate protirečenie cirkevnej teórie je v tom, že rané gramoty boli napísané v 11. storočí, t.j. pred príchodom kresťanov: v Novgorode to sú gramoty č. 89, 90, 123, 245, 246, 247, 427, 428, 526, 527, 590, 591, 593, 613, 733, 753, 789, 903, 905, 906, 908, 909, 910, 911, 912, 913, 914, 915, v Starej Rusi tiež č. 915, kde ich existuje spolu 13, čo spolu tvorí 41 gramôt. Najmladší dátum je rok 1025, najstaršia je z r. 1100. Jednako Novgorod bol pokrstený až v 12. storočí, preto 95% gramôt je hospodárskeho obsahu. V podstate neexistujú kresťanské gramoty, čo je šieste protirečenie. Siedme je v tom, že začiatkom 11. storočia novgorodci písali svetským adresátom, ktorí sa nachádzali ako v meste, tak aj na dedine, či v druhých mestách. Akademik A. A. Zalizniak potvrdzuje, že „tento prastarý systém písma bol veľmi rozšírený... Táto písomná kultúra bola rozšírená po celej Rusi“. Už na samom počiatku 11. storočia celý ruský národ slobodne písal a čítal – „prečítanie gramôt na brezovej kôre zavrhlo ten predchádzajúci predpoklad, že v Starej Rusi boli gramotní iba vzdelanci a duchovenstvo. Medzi autormi a adresátmi listov je nemálo predstaviteľov nižších vrstiev obyvateľstva, v nájdených textoch sú dôkazy praxe učenia sa písania a čítania – azbúk, prepisov, číselných tabuliek, „skúšok pera“. „Existuje gramota, kde je uvedený vek píšuceho – šesťročného chlapca“. Písali prakticky všetky ruské ženy. A. A. Zaliziak hovorí: „Dnes s určitosťou presne vieme, že značná časť žien vedela čítať a písať. Listy z 12. storočia sú všeobecne o rôznych vzťahoch odrážajúcich slobodnejšiu spoločnosť, na vyššom vývojom stupni, so ženskou spoluúčasťou, než bola neskoršia spoločnosť bližšie k našim časom. Tento fakt vyplýva z gramôt na brezovej kôre nadovšetko jasne“. A to všetko pritom, že „aj Byzancia, aj Západ boli málo zainteresovaní na hlásaní kresťanstva medzi barbarskými kmeňmi Slovanov“, pretože „to sú ľudia druhej triedy, v podstate zvieratá“ – ako povedal patriarcha Kyrill. A toto je ôsme protirečenie.
 
Archeológ B. A. Rybakov publikoval unikátne údaje: „Existuje zakorenený dojem, že cirkev bola monopolom v oblasti vydávania a šírenia kníh; tento názor je podporovaný samotnými cirkevníkmi. Pravda je tu iba to, kláštory a biskupstvá alebo metropolitné dvory boli organizátormi a cenzormi knižného vydávania, často vystupovali v roli sprostredkovateľov medzi zákazníkom a spisovateľom, ale realizátormi boli veľmi často nie mnísi, ale ľudia, ktorí nemali nijaký vzťah k cirkvi. Vykonali sme spočítanie spisovateľov v závislosti od ich pôvodu. Pre predmongolskú dobu je tento výsledok: polovica pisateľov kníh bola svetská; pre 14.-15. storočie platia nasledujúce výsledky: metropoliti: 1; diakoni: 8; mnísi: 28; diakovia: 19; popi (kňazi): 10; „otroci boží“ (t. j. v našom prostredí lepšie zamaskovaný názov „služobníci boží“): 35; potomkovia popov: 4; parobkovia: 5. Podľa nášho preskúmania bolo 63 svetských autorov a 47 cirkevníkov, t.j. 57% remeselníkov-pisateľov kníh nepatrilo k cirkevným organizáciám. Základné formy v skúmanej epoche boli tie isté, ako aj v predmongolskej dobe – práca na objednávku a na trh“. Toto je deviaty protiklad.
 
Z tohto vidno, že v Starej Rusi nepísali popi ale ruský národ! Práve preto „obraz Novgorodu zo 14. storočia a Florencie toho istého storočia je značne v prospech ženskej gramotnosti v Novgorode“ (A. A. Zalizniak). Úsilím cirkvi v 18. storočí sa národ stal negramotným. A toto je desiate protirečenie.
 
Uviedli sme iba desať protirečení k cirkevnej teórii o pôvode cyriliky na Rusi. Ak by sme sa podrobne pozreli na život Cyrila, možno ich nájsť nie desať, ale hoci aj dvadsať. Cyril nepoznal ruský jazyk, kvôli vytvoreniu cyriliky bol poslaný na Moravu, cyrilika bola zakazovaná samotnou cirkvou od počiatku svojej existencie, bohoslužby vedené podľa cyriliky boli od počiatku zakazované tiež.  Ale toto je hodné samostatného výskumu. Tu rozoberáme etymológiu „cyriliky“, ktorá umožnila cirkevníkom stotožniť ruský druh písomnej kultúry s osobou Cyrila, ktorého v skutočnosti volali Konštantínom.
 
Na začiatku hľadania zdrojov mýtu „o Cyrilovi – vynálezcovi cyriliky“ sa obrátime na cirkevný zdroj – Biblickej encyklopédii (encyklopedickému slovníku). Jej tretie vydanie je z r. 2005. No prvé vydanie – „Ilustrovaná plná populárna Biblická encyklopédia“ opáta Nikifora uvidela prvý raz svetlo sveta r. 1891 a dodnes predstavuje najlepší pôvodný, t.j. nepreložený, populárny materiál o biblickom texte v Rusku. V r. 1990 bola encyklopédia znovu vydaná ako reprint na základe požehnania vtedajšieho Patriarchu Moskovského a celej Rusi Alexeja II. [po smrti ostal po ňom majetok 4 miliardy dolárov...?]. Okrem spolupracovníkov vydavateľstva na vydaní spolupracovali aj pracovníci Moskovského patriarchátu). Zaujímavé je ale to, že ani cirkevníci 19. storočia, ani cirkevníci moskovského patriarchátu nezahrnuli do materiálov encyklopédie Cyrila a vyprávanie o objave cyriliky pre nich samých.
 
V druhom encyklopedickom slovníku z tých istých čias (1890 – 1907) je kapitola „Cyril“, v ktorej je uvedený podrobne vyčíslený zoznam: „Cyril, meno niekoľkých svätých a duchovných osôb: sv. otec cirkvi, 315-386; sv. otec (zomrel r. 444); sv. biskup turovský, kazateľ a spisovateľ, 1130-82...; metropolita kyjevsko-vladimírsky od r. 1250...; kazateľ belozerský, 1337-1427...; kazateľ Semionovič Terlecký, biskup lúcky a ostrožský. Zomrel r. 1607...; Lukaris, 1572-1638...“ (Biblická encyklopédia). No „sv. Cyrila“ v nej nenájdete. Iba v článku „Cyril a Metod“ je aspoň spomenuté, že „Cyril a Metod, svätí, rovní apoštolom, nositelia svetla Slovanom“. V článku je povedané, že „r. 862 sa bratia vydali na Moravu aby kázali Slovanom v slovanskom jazyku. Knihy, ktoré bratia priniesli na Moravu sa stretli s nepriazňou latinského duchovenstva. Pápež Mikuláš I. ich povolal na súd do Ríma. A ďalej: „Jazyk prekladu bol bulharským nárečím, podľa názoru väčšiny, alebo nárečím panónskych Slovanov“. Znamená to, že knihy už existovali, ale jazyk nebol ruský.
 
Tisíc rokov po ich smrti si na budúcich svätých spomenuli a rok 1863 vyhlásila rímska cirkev za „rok slovanského jubilea“ s centrom osláv vo Velehrade (Duchovná beseda, týždenník vydávaný redaktorom Ioannom Jachontovom; Zborník 1863, č. 3, str. 89). V tom istom roku ruská Najsvätejšia Riadiaca Synoda stanovila svätenie oboch svätých na „pamäť zavŕšenia tisícročia od prvopočiatočného osvietenia nášho otcovského jazyka Evanjeliom a vierou Kristovou“ (Chersónske Biskupské Vedomosti, Odesa, 15. apríla r. 1863, č. 8, str. 92). Ale v tej etape ešte Cyril a Metod neboli vynálezcami ruskej azbuky: novovyhlásení svätí boli jednoducho osvietení obracači Slovanov – do kresťanstva. Ďalej,“ v Ríme boli kanonizovaní r. 1880“ a po roku 1880 Cyrila a Metoda začala ruská cirkev oficiálne podávať ako „vynálezcov“ ruskej azbuky. Preto Brokhaus a Efron k štúdii „Cyril a Metod“ pridávajú životopisy, ktoré sú datované až po rokoch nasledujúcich za rokom 1880. Predtým týchto „vynálezcov ruskej písomnosti“ ani Rím, ani Ruská pravoslávna cirkev nepoznala.
 
Je možné, že na uskutočnenie tejto operácie poslúžil súzvuk ruského slova „кирилица“ s jednou bukvou „л“, čo podlieha pravidlám systému ruského pravopisu, ale bez akejkoľvek väzby na zjavenie sa svätého so súzvučným menom „Кирилл“, kde sú dve bukvy „л“. V štúdii „Cyrilika“ („Кириллица“) Brokhausa a Efrona sú použité obe slová, t. j. „кириллица“ aj „кирилица“, ktoré autori Encyklopédie z rokov 1890-1907 doplnili krasorečníckym prívlastkom – „pripisované“. A v slovníku z r. 1940 pod redakciou Ušakova je to isté: „кириллица, кирилица, кирилицы (filol.) jedna z dvoch staroslovanských azbúk“.
 
Metódy filológie nám umožňujú stanoviť správnu podobu skloňovania slova a aj čas jeho vytvorenia. Hovoríme o prípone –ЕЦ, ktorá „je veľmi stará a bola široko známa od začiatkov našej písomnosti. Prvopočiatočná prípona –ЕЦ sa široko a aktívne používala na tvorenie osôb mužského rodu od slovies a druhových prídavných mien. Tieto slová boli vytvorené dávno a teraz sa už netvoria. Prípona –ЕЦ, stratiac agentívny význam stratila schopnosť spájania sa so základmi slovies a začala jednoducho tvoriť nové slová z existujúcich: leninec, nachimovec a pod. (Z. A. Poticha, SÚČASNÉ RUSKÉ TVORENIE SLOV, r. 1970).
 
Teraz cirkev a celá „ateistická“ veda tvrdia, že výraz „КИРИЛЛИЦА“ pochádza zo slova „КИРИЛЛ“ a prípony –ИЦ(A). Ale takáto metóda tvorenia slov pre túto príponu sa stala možná len nedávno, a to znamená, že slovo КИРИЛЛ ИЦA, pochádzajúce od slova КИРИЛЛ pomocou prípony ИЦ(A) je novovytvorený! Lingvista M. Fasmer v štúdii „Кирилл“ uvádza prvopočiatočný účel ruského písma času gramôt na brezovej kôre, kde je použitý „staroruský tvar КУРИЛОВИЦА (v „Упырь Лихой“, rok 1047)“.
 
Známe ruské toponymy: КИРИЛКА je rieka v Nižnenovgorodskej oblasti, pravý prítok Sundovika, rieka КИРИЦА a osada КИРИЦЫ v Spasskom rajóne Riazanskej oblasti, rieka КИРЯ je pravý prítok Sury a iné.
 
Bukva „л“ musí patriť nie k základu podstatného mena, ale je samostatnou príponou –Л–, alebo patrí do skupiny zloženej prípony –ЛИЦ(А). Pomocou nej sa za starých čias formovali názvy osôb podľa činnosti a stavu. Etymologicky sa vzťahujú k základu slovesa minulého času s príponou –Л– + prípona –ЕЦ a už „z názvu osôb mužského pohlavia na –ЛЕЦ– (pri základe prídavného mena) sa tvoria názvy osôb ženského pohlavia s tým istým spôsobom zámeny prípony –ЛЕЦ– za –ЛИЦ(A)“.
 
Vychádzajúc z tohto v slove „КИРИЛИЦА“ máme príponu –ИЦ(A) doplnenú k prídavnému menu minulého času, tvorenú príponou –Л– (príklad: владел – владелец – владелица; t.j. významovo mal – majiteľ – majiteľka). A tak k prídavnému menu КИРИЛ musí existovať neurčená, dnes zabudnutá forma, napríklad: кирить, кирaть, кирeть, кирять. Ale ak berieme do úvahy spresnenia M. Fasmera, že koreň bol v starom variante КУР, tak u neho nájdeme aj: „КУРАТЬ – nedbanlivo žiť, písať čmáraniny“.
 
Toľko pôvodný článok. V texte je použitých niekoľko citácií, ktoré sú v úvodzovkách. Z dôvodu zjednodušenia celkového textu boli citácie pôvodnej literatúry väčšinou vynechané, ale celý zdrojový text je k dispozícii. Hĺbavejším záujemcom ho zároveň odporúčame na ďalšie štúdium.
 
Zdroj (spracované)

 https