Písomníctvo
skcsenderu

separator

O Velesovej knihe sme už v minulosti písali a neraz ju aj spomínali. Prečo dodnes „nedáva spať“ mnohým kritikom našej Kultúry? Určite na to majú dobrý dôvod. Za socializmu nám hovorievali „Boh neexistuje – musíme proti nemu bojovať“. Načo by rozumný človek bojoval – teda mrhal svoju energiu – na boj proti niečomu, čo neexistuje? Načo bojovať proti veterným mlynom? Títo politickí agitátori síce „zabudli“ bojovať proti Diablovi – ale aj to o niečom hovorí. Aký dopad má zavrhovanie takýchto skutočností – hoci v Javi neviditeľných – na človeka po smrti si môžete pozrieť vo vynikajúco spracovanom podaní Majster a Margarita od Bulgakova (odporúčame filmové spracovanie z r. 2005), ale o tom sme už tiež písali.

Aby sa otázka nekritického zavrhovania, ale aj nekritického oslavovania Velesovej knihy dostala do jasného svetla, bola vykonaná vedecká, hĺbková expertíza, ktorej metodika dodržiavala všetky vedecké zásady. To neznamená, že odporcovia – v zmysle Jamesovho zákona – ju nebudú kritizovať, ale už naši Predkovia hovorievali: „Kto chce psa biť palicu si nájde“.

Namietajúci „odborníci“ a „vedci“ sa samozrejme nájdu, ale má to jeden háčik. Aby naozaj zavážili, ich vedecká autorita by musela byť väčšia, ako autorita profesora Kľosova, ktorý viedol celý tím vykonávajúci expertízu. Takže expertíza je na svete v troch dieloch a každý, kto naozaj chce sa môže s ňou oboznámiť. Obálka prvého dielu:

A úvodná strana prvého dielu:

Expertíza začína krátkym predstavením celého tímu, ktorý sa zúčastnil expertízy. Ako sme povedali, stačí sa nám oboznámiť s autoritou svetového významu, vedúcim expertného tímu. Nuž hľa, Anatolij Alexejevič Kľosov a jeho profesionálne  skúsenosti (text prevzatý z uvedenej knihy):

Doktor chemických vied, profesor, špecialista v oblasti biochémie, DNK (DNA) genealógie, fermentatívnej katalýzy, polymérnych kompozitných materiálov, biochémie, tvorby liekov v oblasti rakovinových ochorení, fibróz a ďalších zhubných patológií. V ZSSR pôsobil ako profesor Moskovskej štátnej univerzite Lomonosova, profesor Akadémie vied ZSSR, vedúci laboratórií Inštitútu biochémie A. N. Bacha Akadémie vied ZSSR, konzultant OSN v oblasti biotechnológií, držiteľ ceny Leninského komsomolu a Štátnej ceny ZSSR vo vede a technike. Od r. 1990 pracuje v USA, posledných 12 rokov ako profesor biochémie Harvardskej univerzity (Centrum biochémie, biofyziky a medicíny), ďalej vedúci vývoja a výskumu spoločnosti Galectin Therapeutics v oblasti polymérnych kompozitných materiálov, viceprezident a hlavný vedecký pracovník biochemickej spoločnosti na vývoj protirakovinových preparátov, čestný zakladateľ (emeritus) firmy. Člen Svetovej Akadémie vied a umenia (založil ju A. Einstein), akademik Národnej akadémie vied Gruzínska. Zakladateľ ruskej Akadémie DNK-genealógie. Autor viac ako 20 kníh v ruskom a anglickom jazyku, okrem iných PÔVOD ČLOVEKA (2010), INTERNET: POZNÁMKY VEDECKÉHO PRACOVNÍKA (2013), ZAUJÍMAVÁ DNK-GENEALÓGIA (2013), ÁRIJSKÉ NÁRODY V PRIESTORE EURÁZIE (2014), SLOVANIA, KAUKAZCI, ŽIDIA Z UHLA POHĽADU DNK-GENEALÓGIE (2015).

Teda ak niekto namieta, že my Slovania „nič nemáme“, a vôbec už nie „vedecky podložené“ argumenty – nuž, nech sa páči. Ktorý z „odborných kritikov“ napr. Velesovej knihy už niekedy dokázal viac ako profesor A. A. Kľosov?

Tu máme na mysli aj jedného „odborného šamana“ z Prahy vyškoleného juhoamerickými Indiánmi. Stretli sme sa s ním r. 2015 v Ľubľane na Slovanských Večiach. Nemáme vo zvyku takto posudzovať kritikov dedičstva Predkov, ale tento pán spusti kampaň proti nám v Českej republike – na čo nás upozornili naši čitatelia. Ak o ňom viete – tu je naše stanovisko, ak nie – o nič ste neprišli. Na spomínaných Veče sa všetky delegácie v úvode krátko predstavili a vysvetlili svoje ponímanie tradícií. Jedine šamanská delegácia sa „predstavila“ kritikou Slovansko-Árijských Véd (našej delegácie) a Velesovej knihy (všetkých ostatných delegácií aj nás). Možno pochváliť organizátorov, že situáciu bravúrne zvládli a taktne upozornili juhoamerického šamana z Prahy, že by mal ukazovať o čom sú oni, nie urážať  všetkých ostatných. Šaman okrem iného povedal, že jeho učiteľ Indián mu povedal, aby išiel domov a hľadal korene vlastných tradícií. Nuž vlastné tradície – v podaní pražského šamana – je presadzovanie „vedeckého pohľadu“, ktorý – akože inak – sme dostali od cudzincov. Ešte aj Mauro Orbini hovorí, že Staroslovienskou Bukvicou písala celá Európa – ale šamana písomný systém Predkov akosi nezaujíma. Ale čo napíšu cudzinci o nás – to už je niečo... Okrem iného vykonáva „slovanské obrady“ krvavými obetami. Takéto niečo – obetovanie živých bytostí – Slovania a Árijci nikdy nerobili. Je to služba Čiernej bohyni Kali-Ma a takýchto služobníkov vyhnali aj z Indie. Nuž aj toto je treba vedieť, aj takýchto ľudí nám „nainštalovali“ do slovanského egregoru. Naši čitatelia – používajúc Zdravomyslie – by však nemali mať problém sa zorientovať. Nikde z historických záznamov nevyplýva, že Čechov riadili cudzí – hoci aj juhoamerickí – šamani. Práve naopak, tradícia Jána Žišku hovorí o čomsi úplne inom. V skutočnosti je to dosť silná káva si pomýliť Čechov a Indiánov...

Vráťme sa k expertíze Velesovej knihy. Prečo niektorí ľudia vyjadrujú svoj názor na nejaký predmet, hoci o ňom nemajú ani poňatia? Nikdy nečítali východiskové materiály k predmetu, nevedia dokonca ani ako ich čítať. Nikdy sa samostatne problematikou nezaoberali, všetko iba „počuli“ – že tak to má byť, tak je to správne, tak je to dokázané... ale čo vlastne, ako a kým?

V prípade Velesovej knihy sa ukázalo, že kritici ani nekritizujú samotnú knihu, ale časť jej autorských prekladov. Na internete je „populárne“ videlo, kde sa ako keby kritizovala Velesova kniha, ale v skutočnosti sa kritizujúci iba vysmieva autorskému prekladu od Asova. Je to to isté, ako keby sa niekto vysmieval slovenskému prekladu Shakespearea (existuje vôbec nejaký?). Ale to by šlo o kritiku prekladu, nie pôvodného textu Shakespearea, ktorý je napísaný v starej angličtine. Rovnako je to aj v prípade Biblie – sú dnešné texty pôvodné? Také – a to môžeme povedať s určitosťou – neexistujú. Kde sú pôvodné doštičky, kde je pôvodný rukopis... niet nič.

Existencia originálov sa dnes v literatúrnej vede neberie ako dôkaz za alebo proti – u skutočných vedcov. Všetky staré texty sa časom pri prepisovaní – najčastejšie mníchmi – dopĺňali rôznymi dodatkami, vrstvami. Aké je teda kritérium pravdivosti knihy? Určite to je vtedy, ak kniha nachádza svojich čitateľov, keď niet dôkazov o tom, že ide o podvrh. Keď obsahuje také silné citové pozadie, ktoré spôsobuje citový „zdvih“.

Prečo voči Velesovej knihe existuje toľko zloby, komu je to výhodné? Uspokojme sa s tým, že ani nevedia, čo kritizujú – ide o nám známe ѨѬѮ. Preto bolo potrebné konečne vykonať skutočnú expertízu, nie iba evidovať emocionálne výlevy. Táto expertíza obsahuje v prvom rade všetko, čo je dnes vo svete o Velesovej knihe známe, t.j. všetky preklady, opisy, zoznamy. Ale požiar knižnice v Moskve v januári 2015 všetky podklady zničil – ako dlho potrvá „pamäť“ na požiar? Potom boli vybrané tie fragmenty, ktoré sú vhodné na vedecký výskum, analýzu, expertízu. Ďalej obsahuje všetku kritiku – okrem tej, ktorá stojí iba na pustých slovách, ktorá nie je ničím podložená, u ktorej nie je jasné kto, kde a kedy ju predložil a odborné reakcie na ňu. Treba si tiež uvedomiť, že kritika autorských prekladov nie je kritikou textu knihy. Nakoniec bola vykonaná analýza fragmentov metódami DNK genealógie. Že ako sa to dá? Napríklad jeden z kritikov – Tvorogov – píše, že Velesova kniha hovorí o pohybe Árijcov zo Západu na Východ – do Indie – ale že dnešná (rozumej vtedajšia) veda nič také neobjavila. Označil to teda za fantáziu. Dnešná veda – DNK genealógia – presne ukázala a potvrdila tento pohyb v minulosti. Analýza múmií na Altaji dokazuje, že majú presne takú istú DNK ako dnes žijúci Slovania. Expertíza teda obsahuje nie iba slová, ale najmä konkrétne údaje.

Spojitosť Slovanov s Indiou možno nájsť aj v starých védických textoch. V Mahabharate sa hovorí, že na Severe Európy, na pobreží severných morí sa nachádza krajina RASATALA. „RASA“ je názov,, „TALA“ v sanskrite znamená „zem“. RASA – alebo RUSA – vo všetkých indoeurópskych jazykoch pôvodne znamená svetlý, jasný, zjasnený, čistý (viď napr. latinské TABULA RASA).

V sanskrite existuje aj výraz „RIŠI“, ktorým sa označuje sedem hviezd súhvezdia Veľkej Medvedice (Makoš). RAŠA (Russia) a RIŠI je jedno a to isté – rozdiel je iba v samohláske, čo nemení zásadne spoločný obraz (daný spoluhláskami). V rusko-sanskritskom slovníku od Korčeginy nájdeme sanskritský výraz „RUSIA“, čo sa prekladá do ruštiny ako rozkošná, prekrásna.

Dnes už vieme, že Európa sa kedysi volala VENEJA. Všetci obyvatelia VENEJE sa teda logicky volali VENETI alebo VENEDI. Výraz znamenal to isté, ako dnes EURÓPANIA. Znamenal príslušnosť ku kontinentu, nie národu. Indovia majú dodnes výraz VEND, ktorého význam je sláviť, chváliť, oslavovať. A my už vieme, že SLAVJAN je ten, kto SLÁVI svojich PREDKOV – je to vierovyznanie, nie národnosť. Kresťan je preto Kresťanom, lebo slávi cudzích predkov a bohov, nie svojich.

Dosť neznámym zdrojom u nás je aj А. Ф. Гилфердинг (1831-1872), ruský slovanoved, člen Akadémie vied v Petrohrade a štátny radca, ktorý sa zapodieval našou minulosťou. Zistil, že Chetiti – kedysi obývali Malú Áziu – sami seba nazývali termínom „SAVASON“, čo znamená SLÁVIŤ, boli teda rovnako SLAVJANI. A nielen oni – Slavjanmi boli aj Pelasgovia, Etruskovia a iné národy, dnes označované kadejako inak.

A čo my dnes? Hovoria nám, že štát máme iba vďaka Frankom či neskôr Maďarom. V skutočnosti to aj je pravda – my sme mali Dŕžavu. Náboženstvo máme vďaka Grékom (Cyril a Metod) v „spolupráci“ s Frankami. Aj to je pravda – my máme Vieru. Umenie a architektúru vraj máme vďaka Talianom, Nemcom či Francúzom, hebrejské a grécke mýty dnes poznáme lepšie ako vlastné povesti. Nášmu národu proste vygumovali pamäť. Ale časť našich Predkov – Venedov – sa dokázala ubrániť kresťanskej agresii až do 12. storočia, keď už celá Európa bola beznádejne kresťanská. Pápež proti nám vyhlasoval mnohé krížové výpravy, z ktorých prvá bola slovanskými vojakmi úplne zničená. Pobaltská, Perúnova Rus so zbraňou v ruke chránila Starú Vieru do poslednej kvapky krvi. Zoči voči mnohonásobnej presile padla so cťou a zbraňou v ruke. Pre dobytím Arkony stihli naši Predkovia preniesť celú knižnicu do Novgorodu, odtiaľto prišiel aj Riurik na Kyjevskú Rus.

A čo dokážu naši dnešní „chlapi“? O ženskom oblečení sme hovorili už neraz, poznamenajme teda niečo aj o chlapoch. Keď naši Predkovia o niekom povedali „vyrástol z krátkych nohavíc“ mali tým na mysli, že dospel. Krátke nohavice u nás dospelí nikdy nenosili. A čo dnes? Ak sa poobzeráte okolo seba zistíte, že len čo sa trochu oteplí, väčšina mužov chodí v kraťasoch, obutí do šľapiek či niečoho podobného bez pevnej päty. Takto sa nemôže obliecť nikto, kto je pripravený a odhodlaný sa brániť proti útoku nepriateľa. Asi rátajú s tým, že nás bude brániť armáda NATO a Polícia. Načo chodia na bojové umenia, keď v praktickej oblasti sa sami – v prípade fyzického útoku – značne znevýhodňujú? A teraz si predstavme, že našim územím – z Ukrajiny – sa preženie vlna „utečencov“, ktorá bude „po ceste“ znásilňovať naše ženy a dievčatá, budú si brať čo potrebujú a zabíjať a kaličiť všetkých, ktorí im v tom budú chcieť zabrániť. Pričom niečo také môže vypuknúť bez akéhokoľvek varovania a zo dňa na deň – ak si niekto myslí, že naše médiá ho budú pravdivo a vopred informovať. Niečo také sa už v Európe odohrávalo. Nuž, deti v krátkych nohaviciach môžu vedieť dobre kalkulovať či „obrábať“ dievčatá, ale zoči voči takejto hrozbe majú iba jednu výhodu – produkt ich „odvahy“ ľahko vypadne na zem. Naši Predkovia – dospelí chlapi – nikdy nenosili krátke nohavice. Také niečo nenájdete v žiadnom kroji. Detské parametre oblečenia hovoria o detskom chápaní reality a detskom stave psychiky.

Uzavrime teda článok tam, kde sme začali. Naša Kultúra nemala šamanov – a už vôbec nie indiánskych – my sme mali žrecov a volchvov. Volchv ovládal neporovnateľne vyššími možnosťami a Silami ako šamani – a preto sa šamani v minulosti od nás učili. Nechceme tým povedať, že šamani sú všetci zlí – len to patrí k našej Kultúre ako hamburgery či Coca-Cola. Dnes to je cudzí „import“. Kto sa chce spoliehať na cudzincov, ten ešte nevyrástol z krátkych nohavíc. Koľko takých je vidíme okolo seba denne. Čo dobrého nám môže poskytnúť cudzí um?

 https