skcsenderu

separator

tatra sk 1

Názov tohto článku môže pripadať zvláštny, ale hoci by sa mohlo zdať, že ide o použitie „nespisovnej“ formy, ide práve o to. Tento zvrat totiž pochádza z našej národnej piesne „Po nábreží koník beží“. Prečo sme vybrali práve túto pesničku, a prečo máme v úvode práve tento obrázok – vysvetlíme nižšie.

Jazdec na koni má naše typické národné atribúty – nájdete ho aj na úvodnej stránke knihy Barokový Slavizmus od Ruda Brtáňa. Znak nad hlavou jazdca je ten istý, ako v známom erbe Bielovodia. Deväťcípa Hviezda Inglie zobrazuje Človeka, pričom šestnásť žiariacich bodov okolo Hviezdy Inglie predstavuje všeoživujúci (energetický) princíp Človeka – Živatmu. Šestnásť ich je preto, lebo takto dohromady symbolizujú Asa, teda Človeka s mysľou v šestnástej rozmernosti/dimenzii.

Nad Asom je Malý voz, čo v našej mytológii symbolizuje Kravu Zimun. Poloha Malého voza a Asa zároveň symbolicky – okrem označenia skadiaľ pochádzame – označuje aj polohu našej 12-rozmernej Hry (teda aj Zeme) voči tomuto súhvezdiu.

Krava Zimun – už je posledná zo stáda, pôvodne boli tri, dve zanikli(!) – patrí Jedinému Rodu, pretože všetko vo Svete niekomu patrí, nič nie je bez majiteľa. Jestvujú však aj ďalšie stáda.

Partnerskou, duálnou a tvoriacou Silou našich Svetov spolu s Jediným Rodom je Makoš, ktorej dva systémové energetické prejavy (v mytológii dcéry Doľa a Nedoľa) personifikujú dobrý a zlý osud, ktorými sú pretkané naše životy. U nás, Západných Slovanov – Slovienorusov – je tento moment zachytený v rozprávkovom podaní Troch Sudičiek.

Nápis vľavo je v chárijskej Karune a čítame ho „Sviata Rasa“. Už sme poukázali na to, že výraz „Sviata+ja(=я)“ je upravený pomocou magických operácií čaromútia a má za úlohu znižovať energetickú úroveň nositeľov ruského jazyka. Bukva „я“ je totiž v azbuke posledná, a teda všetko znižuje na úroveň „posledných“. Takéto niečo nie je pre nás prijateľné.

Nápis vpravo je v Samskrite – používame tento tvar názvu vedome, pretože je to pôvodný názov jazyka, pričom dnes je skôr používaný na názov písma tohto starého jazyka, ktoré sa zvykne nazývať Devanagari, alebo niekde iba Nagari. Názov poukazuje na fakt, že ide o jazyk s Obrazovým písmom, teda okrem fonetickej úrovne obsahuje aj skryté významy, t.j. Obrazy. Ide o skratku aj dnes používaných slov sam(osebe, samostatne)+skrit(ý). Politika i/y v našom jazyku je riadená jazykovedným inštitútom, ktorého úlohou je – ako všetkých inštitútov takéhoto druhu v iných národoch – postupne zvyšovať rozdiely medzi kedysi jediným národom a tak nás rozjednocovať.

Spodobovanie, resp. zámena m/n nastala pri zápise tohto jazyka Anglosasmi, čomu sa ani nemožno diviť.

Samskritský nápis nie je prekladom nápisu v Karune, ale preložíme si ho až po objasnení niekoľkých ďalších súvislostí.

Dnes sa pozrieme na niektoré aspekty toho, akým spôsobom postupne a systémovo degradujú náš jazyk, čím robia na degradácii národa.

Impulz k napísaniu tohto článku prišiel vtedy, keď sme narazili na internete na stránku opisujúcu slovné druhy a ohýbanie slov. Tá stránka bola vytvorená za financie Európskej komisie. Síce na konci je uvedené, že predstavuje „výlučne názor autora“, ale prečo práve takéto „názory autora“ financuje Európska únia?

Problém je v tom, že ešte stredná generácia sa v základnej škole učila skloňovanie podstatných mien v siedmych pádoch, teda používame Nominatív, Genitív, Datív, Akuzatív, Vokatív, Lokál a Inštrumentál. A tu zrazu vidíme, že Vokatív – 5. pád – „zmizol“. Hneď nám aj pribudlo „vysvetlenie“ že je to vlastne pre nás dobre, pretože 5. pád, t.j. oslovenie vlastne v prapôvodnej forme v slovenčine ani nepoužívame. Hľa, citát z Wikipedie:

Zhruba pred 30 rokmi sa ešte na slovenských školách vokatív vyučoval ako existujúci pád (tzv. 5. pád) a slovenčina mala vtedy 7 pádov. Dnes všetky relevantné jazykové príručky a učebnice vokatív za pád (myslí sa samozrejme morfologický pád) nepovažujú.

Je to napísané veľmi zaujímavo, máme na mysli časť citátu „Dnes všetky relevantné jazykové príručky a učebnice vokatív za pád (myslí sa samozrejme morfologický pád) nepovažujú.“ Kto vlastne píše tie „relevantné jazykové príručky a učebnice“? Ale hlavne – s akým cieľom?

V slovenčine je Vokatív hovorový pád 5. v poradí. Podstatné meno vo vokatíve (resp. celá skupina mien alebo zámeno) označuje osobu, ktorú hovoriaci oslovuje. Pri personifikácii ho však možno použiť aj pre oslovenie zvierat, vecí či dokonca abstrakcie. Slovenský vokatív je pokračovaním, dedičstvom pôvodného indoeurópskeho (samskritského) vokatívu, ktorý pôvodne existoval vo väčšine indoeurópskych jazykov, dnes však ostal už iba v niektorých slovanských a baltských jazykoch, rumunčine a novogréčtine.

Pod „morfologicky“ myslia to, že nemáme taký tvar. Nie je to však pravda, slovenčina piaty pád stále obsahuje, oslovenia sú súčasťou nášho jazyka. Ale „ONI“ (?) sa rozhodli, že urobia ďalší krok v degradácii nášho jazyka, t.j. v jeho oddialení od spoločného základu.

Už sme písali, že aj veľkí duchovia slovenskej minulosti písali po česky (Kollár, P. J. Šafárik a ďalší). Tu netreba hneď začať s osočovaním ale skôr pochopiť, prečo tomu tak bolo. Hoci táto téma súvisí s Pádom Tartarie a ešte sme ju celú nestihli dokončiť, treba mať na pamäti, že všetko so všetkým súvisí.

Analógií môžeme nájsť niekoľko. Napríklad boľševici presunuli hlavné mesto z Petrohradu do Moskvy najmä preto, lebo Petrohrad je v skutočnosti omnoho staršie mesto, jedno z tých, ktoré riadilo niekdajšie Dŕžavy. Pretože všetko funguje len na energiách, tak aj z Petrohradu sú dodnes „natiahnuté“ energetické línie riadenia, ktoré boľševici nedokázali preprogramovať. Preto presunuli hlavné mesto do Moskvy, ktorá takého silné energetické riadiace kanály nemala.

U nás nastala analogická situácia po zničení Rusi Slovienov, ktorej hlavné mesto bola Nitra, resp. Nitrava (prípona –va má špecifický význam a podobný jav existuje aj v samskrite). Počas organizácií seminárov sme zistili, že z Nitry stále vychádzajú štyri mohutné energetické kanály riadenia nasmerované do štyroch ďalších miest bývalej Dŕžavy. Noví páni si ich nedokázali podriadiť a preprogramovať, tak radšej presunuli hlavné mesto inde.

Dnešné územie Slovenska je iba žalostným úlomkom kedysi mohutnej, v podstate skoro celoeurópskej Rusi Slovienov. Napriek tomu u nás ostali pravdepodobne najdôležitejšie energetické centrá – Miesta Sily – bývalej Dŕžavy, vďaka energii ktorých došlo k zásadnému prelomu v približovaní Zlatého Veku. Možno dokonca povedať, že bez našich energií by sa to možno ani nepodarilo.

Opis postupu našej likvidácie prinesieme v dokončení cyklu článkov venovaných pádu Tartarie, preto iba skonštatujeme výsledné fakty. Naše územie vďaka Tatrám formuje taký Jemnohmotný priestor, ktorý nemožno preprogramovať. Presnejšie, všetky programy majú krátkodobý účinok a pomerne rýchlo (oproti jemnohmotným priestorom všetkých našich susedov) programy po ňom skĺzajú ako po krištáľovej guli. Preto aj účinky energií Rána Svaroga vidno – okrem Ruska – u nás najviac.

Po rozbití Rusi Slovienov rozdelili preživších obyvateľov pod jednotlivé egregory, ktoré vnucujú najmä jazykové rozdiely. Ale nech sú iné okolité jazyky akékoľvek, všetky – vrátane češtiny – boli kedysi jazykom slovienskym. U nás išlo toto zapájanie – zavádzanie spisovnej slovenčiny – najťažšie zo všetkých Západných Slovanov, vďaka (z ich pohľadu kvôli) energetickému pôsobeniu nášho Jemnohmotného priestoru. Jezuiti to „pripísali“ primitivizmu našich Predkov, čoho sa v podstate všetky novonárody okolo nás chytili. Nakoniec jezuiti odpor prekonali a „spisovný jazyk“ kodifikovali (z pozadia). Bol to však – pre našich pastierov – ťažký proces, takže ako medzičlánok bolo u nás testované aj zavedenie českého jazyka. Štruktúra minerálov dominantnej časti nášho územia to však znemožnila (frekvencie prepojenia na Astrál), preto nakoniec pripustili zavedenie jazyka, ktorý síce neodišiel tak ďaleko od staroslovienčiny ako čeština, ale už to zďaleka nebola staroslovienčina. Oproti češtine však aj tak obsahuje oveľa väčší podiel staroslovienčiny, v podstate na úrovni ruštiny, aj keď v inej časti.

Takto sa stalo, že z prechodovej fázy ostavšie slová, ktoré obsahujú Jať (ҍ), a ktoré čeština prepisuje ako „ě“ upravili tak, že – v druhom kroku po češtine – odobrali mäkčeň, čo v slovenčine platí dodnes. Vzhľadom na latinku však takto z fonémy „ie“ nevznikol ekvivalent, ale „e“. A toto sa ukázalo ako veľmi efektívna transformačná energia smerom k nimi želanému stavu, t.j. rozjednoteniu.

Slovenský jazyk patrí do prastarej skupiny indoeurópskych jazykov, ktoré ako naša tradícia, tak aj Ruská akadémia vied (vydáva časopis Словҍне) nazýva jazykom Sloviene. Čím viac odklonia nové jazyky od štandardu, tým menej si všetci budeme rozumieť. Preto sa pozrime na existujúce súvislosti aj jazykom, ktorý jazykoveda považuje za prejavenie indoeurópskeho jazyka – Samskritu. Napovie nám to totiž až neočakávane veľa.

V prvom rade samskrit je jazyk s vysokou flexiou, čím sa myslí veľmi rozvinuté skloňovanie a časovanie. Má napríklad 8(!) pádov, 3 čísla, 4 spôsoby v prítomnom slovesnom systéme nehovoriac o systéme perfekcie a aorite.

Slovenčina má 7 pádov, pričom 5. pád – vokatív – je neustále v živom používaní. Tu je zaujímavé porovnať, čo o vokatíve hovorí česká verzia Wikipedie a čo slovenská. Teba si uvedomiť, že zjednodušovanie jazyka vždy znamená vzďaľovanie od východiska. Vidno, že zatiaľ čo v Česku sú očividne v jazykovednom ústave aj Česi, t.j. tí, ktorým na vlastnom jazyku záleží, tak u nás už očividne všetko ohľadom vývoja slovenčiny dirigujú cudzinci. Tvrdiť, že tvary 5. pádu sme prebrali z češtiny proste neobstojí. Spomeňme napríklad Dobšinského rozprávku Prorok Rak a ono známe: „Ej Raku Raku, už je s tebou zle!“ Toto „Raku“ je vlastne oslovenie zvieraťa aj človeka – ide o slovnú hračku, lebo takto sa volal aj hlavný hrdina – teda o 5. pád! Rovnako poznáme oslovenia iných zvierat, napr. vlku, medveďu (v pesničke „medveďku, daj labku) a podobne. Poznáme aj oslovenie „stroju“, „stromu“, pričom pôvod je spoločný, nie „prevzaný“ z češtiny. To je iba ich výhoda, že si tieto tvary v spisovnej forme jazyka zachovali. Ale nám ich chcú vziať!

Rovnako sú bežne v jazyku oslovenia „mami“, „tati“, „babi“ a podobne. Sú to NAŠE, slovanské tvary oslovenia. Čo sledujú, aby sme stratili cit pre oslovovanie?

Pred našimi očami vidíme ukážkový prípad, kedy z ešte existujúceho, živého jazykového javu umelo vytvárajú anachronizmus.

Odmietame aj zrušenie „smena“ a odlišujeme ju od „zmena“.

Pozrime sa na ďalšie ich „výdobytky“. Časovanie slovesa „vedieť“ vyzerá takto:

  1. Ja viem
  2. Ty vieš
  3. On-ona-ono vie

 

  1. My vieme
  2. Vy viete
  3. Oni VEDIA(!)

Prečo vo všetkých tvaroch je zachovaná fonéma „ҍ“, ale práve v 3. osobe množného čísla ju zamenili? A teraz – vari náhodou – práve z tohto tvaru vytvorili neurčitok „vedieť“. Ak potom prejdeme k tvaru „vedenie“, tak aký význam vlastne má? Vedenie (auta), Vedenie (ovládanie poznatkov), Vedenie (elektrické), Vedenie (za ruku či obrazne)? Takto systémovo vytvárali nejednoznačnosť, následkom čoho nás už poľahky umiestnili do Matrixu.

Na základe prítomného času staroslovienčina delí slovesá na tematické a netematické, pričom tematické sú považované za tvarovo mladšie a netematické za reliktné (toto isté delenie má aj samskrit). V podstate ide o to, či za koreňom slova je priamo prípona, alebo či sa medzi koreň a príponu vkladá hláska (téma), spravidla ide o „e“ alebo „и“. Napríklad dnes v ruštine používaný výraz „znať“ je tematický, t.j. novší, ale tvar „vedieť“ – bukvicami „вҍдҍти“ je netematický tvar, teda starší. V ruštine „vyčiarkli“ tvar „viedeti“ ako anachronizmus a v slovenčine zase „znať“. Tieto výrazy však nie sú ekvivalentné, a hoci v slovenčine sa zachoval práve tvar „vedieť“, „znať“ v nárečiach žije.

V staroslovienčine vyzerá toto časovanie nasledovne:

tatra sk 6

Takže – ak by sme boli pri pôvodnom jazyku – 3. osoba množného čísla má správny tvar „vieďat“, ale nám dnes možno zrozumiteľnejšie aspoň „viedia“. Následne „viedenie“ už má jedno-jednoznačný význam.

V pôvodnom tvare nám pribudla tretia zložka, ktorá sa tradične volá „duálna“ alebo aj „párová“, a ktorú nám zrušili už dávno. Používa sa v prípade dvoch osôb alebo vecí. Je to tvar skloňovania a časovania, ktorý sa používa pre označenie buď dvoch osôb alebo predmetov podľa prirodzenosti (napr. častí tela), alebo podľa obyčaje zmenou slovies, podľa času, osoby a pod.

Ak napríklad dnes povieme „(oni) vedia“, tak nie je isté, koľko je tých „oni“, pretože ich môže byť od dvoch po nekonečno. Ak chceme vyjadriť že ide o dvoch, tak musíme povedať (oni) dvaja vedia. V staroslovienčine ak povieme „vieste“, tak jedným slovom vyjadríme, že „oni dvaja vedia“. Podotýkame, že duálny tvar sa nachádza aj v samskrite.

Presuňme sa skratkovo k niektorým porovnaniam so samskritom a staroslovienčinou, pretože tu nájdeme zaujímavé súvislosti s našou minulosťou – a teda aj prítomnosťou.

V samskrite po každej krátkej samohláske nasleduje príslušná dlhá. Za samohláskami nasledujú dvojhlásky, ktoré sú dlhé, pričom výslovnosť zodpovedá našim dvojhláskam: IA, IE, IU, Ô. Hláskový systém samskritu pozná v podstate tiež dvojhlásky (vokály): a-ā; i-ī; u-ū, ale priradzujú tu aj r-ŕ a l. Dlhé „ĺ“ sa v samskrite už nezachovalo, pričom u nás sa stále používa: stĺp, kĺzať, dĺžeň a pod. V porovnaní s Bukvicou by to vyzeralo takto: IA-Ѩ, IE-ҍ, IU-Ю/Ѫ (podľa Obrazu); Ô je výlučne náš relikt.

Samohláskové „r“ je presne také isté, ako v našich slovách „krk“, „vrt“, „krpce“ a pod., s predĺžením je to v podstate bežné „r“, napríklad ako v našom jazyku „ra“ (brat, sestra, pravda...). V novoindických jazykoch sa „r“ najčastejšie vyjadruje ako „ri“, a pretože väčšina moderných jazykov krátke „r“ vôbec nemá, tak sa často pri prepise do angličtiny alebo nemčiny táto hláska prenáša ako „ri“.

Písmo samskritu je slabičné (Devanagari), teda v každej spoluhláske aj bez samostatného označenia je zahrnuté aj krátke „a“.

A teraz sa môžeme vrátiť k samskritskému nápisu v Devanagari na obrázku:

tatra sk 2

Foneticky ho čítame „Tatra jīvāmi“. Samskrit – ako aj chárijská Karuna – nerozoznáva veľké a malé písmená, takže ortografia „Tatra“ je náš doplnok. „Tatra“ znamená „tam, na tom mieste“, teda celé prekladáme ako „tam žijem“, či azda „ztadiaľ som“. Tatra – starý názov Tatier – ostalo z dávnych čias ako relikt, ale s priamou väzbou na samskrit. Teda je to odpoveď našinca na otázku „odkiaľže si?“, pričom vždy ukázal na Tatry, ktoré sa čnejú doďaleka, prípadne na nich nostalgicky spomínal vo veľkej diaľke od domova.

A tak sa toto slovo – dnes už podstatou nejasného pôvodu – označujúce naše hory udomácnilo v diaľave ako odkaz na domovinu. Vzhľadom na mocné Miesta Sily (napríklad Malý Havran) si svoju dôležitosť viac než zasluhujú.

Aj známu národnú pesničku môžeme považovať za súvzťažný odkaz k tejto informácii, pričom by sme uprednostnili predkresťanskú verziu:

Po nábreží koník beží, koník vraný,

zkadiaľ že si, šuhajíček maľovaný?

Zkadiaľ som, ztadiaľ som,

slovienskeho rodu som, duša moja.

Pod tu lipku nad tu lipku iskierečka,

skadiaľ že si, moja milá frajerečka?

Zkadiaľ som, ztadiaľ som,

slovienskeho rodu som, duša moja.

Z tej jedličky dve hrdličky na tú lúčku.

Ja som Slovien, ty Slovienka, daj mi rúčku!

Rúčku ti podávam,

tebe verná ostávam, duša moja.

Hrubo vyznačené výrazy už vieme prepísať do samskritu.

Nedajme sa ďalej rozjednocovať medzi sebou aj ostanými Slovanmi. Chopme sa konečne dedičstva našich Prҍdkov.

Priame prepojenie slovenčiny na samskrit nie je malá vec, takže nedajme si nanútiť ďalšie úpravy cudzincov, nech vedú hoci aj jazykovedný ústav. Pretože v minulosti sme my kolonizovali Indiu (potvrdzuje to Velesova kniha aj genetické výskumy profesora Kľosova) a nie naopak, tak môže ísť o reliktné slovo predstavujúce túžbu po vzdialenej domovine. Po našich horách, po Svetle Tata.

Z pohľadu energií Rána Svaroga vari iba toľko, že Ingliizmus je v pravom význame kvalita priamej práce so Životnou energiou (Ingliou). Noc Svaroga umožňovala iba prácu so symbolmi Ingliizmu. Každý si samostatne musí vybrať, či bude pracovať iba so symbolmi energie alebo s energiou samotnou.

 

Tu bol pôvodne zamýšľaný koniec článku, ale pri jeho príprave sme narazili na jeden materiál, ktorý nemôžeme prehliadnuť, ale nemá priamu väzbu na tému článku, takže tu pokračuje iná problematika.

Na internete možno nájsť „príručku“ chárijskej Karuny. Ide o preklad z ruštiny, ktorý už sám osebe obsahuje nepresnosti, pričom preklad do slovenčiny mu ešte ďalšie hojne pridal:

V knihe Staroslovienska Bukvica sme uverejnili zoznam 144 základných Rún aj s niekoľkými – nie kompletnými – ďalšími. Vplyvom tlačiarenského škriatka nebola tabuľka plne čitateľná, preto sme ku knihe dotlačili samostatnú tabuľku Rún. Ale tak či onak, v knihe sme použili fonty zostavené a poskytnuté nám Pátrom Dijom z Omska, teda priamo autorom. Kto sa venoval Staroslovienskej Bukvici vie, že existuje sakrálna grafika, ktorá sa v minulosti v praxi učila ako umenie kaligrafie (neskôr aspoň krasopis). Nie je jedno, ako sa ktoré písmeno, znak či symbol píše – ak ide o našu tradíciu. Napriek originálnemu pôvodu však niekoľko fontov nebolo možné zobraziť, takže museli byť dopracované inak. Ide však iba o 2-3 prípady.

Páter Dij vždy zdôrazňoval, že Karuna je oveľa zložitejší systém, ktorý Staroverci verejne nepoužívali. Dodnes nie je vypustená kompletná informácia o Obrazoch Rún, pretože najskôr je potrebné zvládnuť kompletnú problematiku Bukvice, ktorá je v podstate celá „vonku“. Napriek tomu otec Alexander podal základné informácie o Karune, ale – a to zdôrazňujeme – on sám všetkých smeroval na Bukvicu.

Nebudeme strácať čas opisom celého preloženého materiálu, ale niekoľko príkladov za všetko. Autor očividne nevnikol ďaleko v poznávaní Bukvice, pretože podstatu a dôležitosť Obrazov nechápe. Pred rokmi – pri príprave knihy – sme aj my chceli „označovať“ čakry Runami, ale práve Páter Dij nás odradil s odôvodnením, že na takéto účely treba používať Bukvicu. Ide o to, že hoci Karuna má aj číselný aparát, v Obrazovom systéme sa VŽDY s číslami prenášajú aj Obrazy – v tom je veľkosť nášho systému a pasca pre nevedomcov. Čiernobielym, mechanickým prenesením Rún do čakrového systému došlo aj k prenosu hĺbky ich Obrazov, ale TIETO NEZODPOVEDAJÚ VLASTNOSTIAM ČAKIER. Ide teda o nevedomosť. Ale je to známy jav, keď RPC odstavila Pátra Dija, tak do obehu vstúpili všakovakí „tiežstaroverci“. Rozpoznať a odlíšiť ich nedokáže hocikto.

Grafika materiálu nezodpovedá sakrálnej grafike Karuny, Obrazy číselných označení Čakier nezodpovedajú energetickým tokom v čakrách v zmysle nášho Svetoponímania. Ďalej otázku kvality autora nebudeme rozoberať.

Samostatnou témou je preklad, ktorý vyvoláva dojem, že ide o Googla, teda očividne chýba hlbšie pochopenie ruštiny a aj väzieb na ruskú kultúru. Iba niečo na ukážku:

Na strane č. 97 je opis Runy Žrec, pričom v slovenskom preklade je použitá súčasná – nie pôvodná – forma slova: „KŇAZ“. Nuž hoci Google toto môže ponúknuť, staroverec vie, že starosloviensky aj ruský výraz „Kňaz“ je dnešný ekvivalent slova „Knieža“, čo je riadiaca pozícia Víťaza v Dŕžave, ktorá nemá nič spoločné s vysluhovaním (akýchkoľvek) kultov (Žrecom). Hoci populárne bola ponúkaná verzia pôvodu slova Kon+Az, skôr ide o spojenie K+N+Ѧ+Z, teda Obrazov bukvíc Kԝнъ + Nашь + Ѧнъ + Zемлѧ. Riadenie Obrazov by teda vyjadrovalo Zemský Obraz Našich (Prҍdkov) prenášajúci (uplatňujúci) Kony. Totiž zmena „a“ na „ѧ“ nie je až taká samozrejmá, teda Ѧzъ nie je Azъ.

V Ráne Svaroga už vieme, že i u nás, Západných Slovanov, Slovienorusov, bol výraz „pán“ používaný v bežnom živote (na rozdiel od Ruska), pričom mal aj význam bežného, slušného oslovenia. Oslovenie sa takto zachovalo aj na Ukrajine a v Bielorusku. Takto boli – na našom území – oslovovaní aj Žreci či Žrice. Samozrejme, že kombinácia „Pán Boh“ je nám cudzia, pričom významovo zodpovedá ruskému „Господь“, ale v slovenčine je priamym ekvivalentom „Hospodin“. Teda – u Západných Slovanov – „Pán“ (osamote) nevyjadruje automaticky vzťah k Hospodinovi (Pánu Bohu).

Druhý dôkaz Googlizmu je Runa na str. 135: „Ель“. S prekvapením sme zistili, že Google označuje „Ель“ za jedľu ale aj za smrek(?!). Na anglosaský systém dosť príznačné – skúste si tam vložiť výraz „zelená zeleň zelení zelenú zeleň“, čo v slovenčine má význam, ale v angličtine je výsledok totálny nezmysel. Ale môžete vložiť aj „Slávme Slávne Slávu Slávov Slávnych“ – a to už je pre Google debakel.

Teda je to jasné – žiaden Rus by si nikdy nepomýli jedličku (novoročnú „jolku“) so smrekom, ale majú – rovnako ako my – jeden aj druhý výraz. To iba Google nechápe...

tatra sk 3

Ель: Хвойное вечнозелёное дерево с кроной конусообразной формы.

Пихта: Хвойное дерево с мягкой плоской хвоей и с прямо стоящими шишками.

Preklad výrazu „Čertog“ ako „Hala“ je všetko možné, len nie pochopenie o čo ide (str. 18).

V Bukvici (nie azbuke) čítame „щ“ ako „št“ (v ruštine „šč“). Teda Runa na strane 20 je „Štur“, čo skôr vyvoláva otázku, či náš Ľ. Štúr mal toto skutočne ako priezvisko, lebo to skôr zodpovedá Obrazu, t.j. tomu, čo sa snažil vykonať.

Ďalej sú tam bežné „googlácke“ prehmaty. V ruštine sa „e“ číta ako naše „ie/je“, ak chceme vysloviť naše „e“, tak musíme použiť obrátené „э“. Preto niektorí mylne čítajú „словен“ ako „sloven“, pričom každý Rus prečíta „Slovien“. Rovnako spevák Емелин čítame „Jemelin“, rozhodne nie „Emelin“.

Nehovoriac o tom, že v Staroslovienskej Bukvici je zachovaná fonéma „h“, ktorá v dnešnej ruštine chýba. V takto podávanej Karune táto fonéma chýba, ale ona fonému „h“ tiež obsahuje.

Tento materiál môžeme teda adekvátne ohodnotiť Puškinovým citátom: „Zlatá kietka ostala, ale vtáčik uletel“. Takto on sám okomentoval preklady jeho diel do iných jazykov.

26.03.2020