Tartaria
skcsenderu

separator

Tento článok nám poslal jeden z našich čitateľov. Je naozaj veľmi pekné vidieť, že Slovieni žijúci v Zemi slávnych, vlastných Predkov už vychádzajú z ohrád, ktoré pre nás urobili iní. Nemôžeme cudzincov uznávať ako autority, ale zatiaľ sú v hierarchii moci nad nami. Naši Predkovia boli dovtedy slobodní, kým jediná autorita pre nich boli oni sami – k čomu sa musíme vrátiť aj my. Teda Slovan neuznáva žiadnu autoritu nad sebou – tou sme iba sami pre seba – ale to neznamená, že neuznáva princíp subordinácie. Nadriadeného v hierarchii musíme rešpektovať, ale to neznamená, že sa mu (osudovo, názorovo) nekriticky podriaďujeme ako autorite. Ak odovzdáme svoj osud do „rúk Pána“ (akéhokoľvek), tak sme sa vzdali vôle a tým pádom majú na nás právo Temné Sily. To je totiž uznanie iného subjektu ako autority. Ale ak počúvame nadriadeného – pri ponechaní si svojho názoru – tak Kon Stavby Sveta neporušujeme – iba sa v nevyhnutnej miere potreby uplatnenia spoločného záujmu podriaďujeme Hierarchii. Nepochopenie rozdielu medzi autoritou a hierarchiou je prejavené aj šírením názoru, že „Slovania si vždy robili čo chceli“. Ak by to bolo tak, už dávno by po nás neostala ani pamiatka.

Naučme sa teda uznávať jedinú skutočnú autoritu – samých seba. Vrátane dedičstva vlastných Predkov.

Vnútorný impulz k napísanie tohto článku som dostal po seminári Nadeždy Petrovny v Nitre, kde bola zrušená kliatba na všetky slovanské národy, ktorú naložili kresťanskí čierni mágovia na čele s olympionikom Metodom. O bližšom opise tohto „požehnania“ radšej nepíšem, lebo zo zverstiev, ktoré tu napáchali sa mi jednoducho dvíha žalúdok. Dôležitá je aj informácia, že túto kliatbu posilnil pápež Pavol VI. koncom 60-tych rokoch minulého storočia, keď „ zveril“ Slovensko pod ochranu „panny Márie“ vo Vatikáne. Pri pátraní o informáciách z týchto a nasledujúcich udalostí som čerpal najmä z diela Maura Orbiniho. To ma inšpirovalo ozrejmiť si aj pohľad súčasných kresťanských hisTORikov na obraz kresťanských jatiek, ktorým dali vznešený názov christianizácia, alebo pokresťančovanie. V dokumentoch z biskupského úradu v Nitre z tohto obdobia – ako aj prác z „hisTORikov“ – som nenašiel vôbec nič. Vôbec ma to neprekvapilo. Tieto udalosti sú zapečatené a najprísnejšie utajené. Ale...

Pri pátraní som objavil zoznam biskupov Nitrianskeho biskupstva a tam som narazil na v poradí 3. biskupa sv. Bystríka. Pri jeho mene bolo uvedené, že zomrel násilnou smrťou v roku 1046. Keď si uvedomíme, akú mimoriadne dôležitú úlohu zohrávala a stále zohráva funkcia biskupa v kresťanstve, tak násilná smrť je čosi neslýchané. V historických záznamoch biskupských úradov z Nitry, Spišskej kapituly či z Bratislavskej arcidiecézy nie je zdokumentovaná žiadna násilná smrť vysokých kresťanských funkcionárov. Táto udalosť podnietila moju zvedavosť. Veď za zabitie biskupa vtedy hrozila exkomunikácia celej krajiny a tie najprísnejšie tresty. Čierni mágovia majú štatút absolútne nedotknuteľných ľudí. Ani dnešní p-rezidenti nie sú tak chránení, ako boli a vlastne aj sú dnes kresťanský popovia.

Trápila ma otázka, kto ho zlikvidoval?? A ako sa to stalo?? Stal sa obeťou kresťanských intríg?? Alebo ho mal na svedomí nejaký obyčajný zločinec, ktorému išlo pri jeho zabití len o zlato, resp. peniaze?? Odpoveď na túto otázku sa ešte viac zamotávala. Podľa dostupných informácií ho zabil vodca pohanského povstania, ktorého latinský prepis mena je „Vatha“. Žiadne bližšie informácie som spočiatku o tejto kauze nenašiel. Ale zrnká pravdy, ktoré som našiel v dielach kresťanských historikov mi pomohli rozpliesť túto záhadnú udalosť. Romantický opis z pohľadu čiernych mágov som našiel v životopisoch svätých a najmä v tzv. dubnickej kronike. Popri opisoch „hrdinských“ činov kresťanských popov a ich nohsledov po odstránení informačného balastu sa dá nájsť aj pravdivá informácia o tejto udalosti, hoci bolo potrebné preštudovať diela takmer všetkých historikov a letopiscov, a to aj súčasných.

Teraz už samotný opis daných udalostí zo strany kresťanských popov a hisTORikov:

„... biskup Gerhard predniesol ohnivú kázeň o viere v boha a o obetách, ktoré má kresťan prinášať pre Krista. Na konci kázne so slzami v očiach dodal: Bratia, dnes sme pozvaní na hostinu božieho baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista. Potom im vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl „pannu Máriu“, ktorá ich príjímala do svojho náručia. Biskupi sa vzájomne vyspovedali, posilnili vo viere a pripravili na smrť“.

Jeho predpoveď sa naplnila, všetci okrem Ostrihomského biskupa podstúpili mučenícku smrť. Sotva prišli k Dunaju, vojsko pohanského Vathu ich dostihlo. Gerharda priviazali na voz, ktorý spustili do Dunaja, a keďže sa pri páde do hlbiny ešte žil, rozrazili mu hlavu o kameň a hruď prepichli kopijou. Kopec na tomto mieste je dnes pomenovaný na jeho pamiatku, leží na pravej strane Dunaja v dnešnej Budapešti a v madarčine sa nazýva Gellért – Gellérthegy.

Biskupa Buldu tiež ukameňovali. Bystrík spolu s Benetom a županom Salamierom sa usilovali prejsť člnom na druhý breh Dunaja pri peštianskom brode Kelenfold. Tam už mali byť v bezpečí, pretože sa tam malo nachádzať vojsko kráľoviča Ondreja prichodiavšeho z Kyjevskej Rusi. Aké bolo ich prekvapenie, keď na druhom brehu našli povstalcov, ktorí sv. Bystríkovi spôsobili mečom smrteľné zranenia na následky ktorých na 3. deň zomrel...

Za zmienku stojí aj opis týchto udalostí aj z dubnickej kroniky: „... vzbúrenci vystúpili s požiadavkou: Žiť podľa obyčají pohanov, pozabíjať biskupov a kňazov, zničiť kostoly, odvrhnúť kresťanskú vieru a uctievať modly“. Aby som nemusel zaťažovať čitateľov opismi z rôznych historických prameňov, je nutné si uvedomiť, že povstanie nášho predka Vatu sa odohrávala v XI. Storočí, ktoré aj tzv. kresťanskí historici označujú za nesmierne ťažké a situáciu vo vtedajšom Uhorsku označujú za napätú. Došlo k úmrtiu kráľa a väčšina už šľachticov, ale vzbúrencov chcela vidieť na Uhorskom tróne pohanských Vazulových synov, ktorými boli Ondrej a Levante. No naše územie bolo v tých časoch bojiskom medzi severnou a južnou klikou kresťanských hrdlorezov. Schyľovalo sa k tzv. východnej schizme. Severná klika tu nasadila Petra Orseoleho, ktorého podporoval Vatikán. On bol tým katalyzátorom, ktorý spustil reťaz pohanských povstaní. Po jeho fyzickej likvidácii našimi Predkami sa dali na útek aj „hrdinskí biskupi na čele so sv. Bystríkom, ktorých stihol spravodlivý trest pri dnešnej Budapešti.

Po preštudovaní mnohých bohužiaľ len „ historických“ prameňov som zistil mnohé nezrovnalosti a klamstvá. Súčasní historici sa k tejto udalosti vyhýbajú, účelovo prehliadajú, alebo čo je asi najhoršie, snažia sa toto pohanské povstanie pod velením Vatu vtesnať do rámca krvavých kresťansko-mocenských sporov o miesto vládcu.

Snaha týchto historikov je zbagatelizovať toto povstanie a podať ho ako len akúsi bezvýznamnú akcia na pozadí krvavých nepokojov, ktoré ovládli naše územie po smrti posledného védickeho kniežaťa Vseulada.

Práve táto ich snaha a nájdené rozpory, v opise tých istých udalostí ma priviedli k ešte presnejšiemu obrazu toho, čo sa skutočne odohralo.

Pozoruhodne asi najviac objektívnych informácií som našiel v diela Jonáša Záborského Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových a v Úvahe o Najstaršej histórii Uhorska uverejnenej v časopise Lipa: národní zabavnik. Zväzok 1, v diele Pavla Dvořáka

Podľa zozbieraných informácií je opis tejto udalosti už iný. V 1046 roku v Potisí vypuklo veľko pohanské povstanie namierené nielen proti kráľovi Petrovi, ale aj cirkvi a cudzincom. Na jeho čele stál Békešsky župan Vata. Jeho stúpenci zavrhli kresťanstvo a pustili sa do otvoreného boja proti cirkvi. Chceli žiť podľa starých pohanských zvykov, pozabíjať biskupov a kňazov, zničiť cirkev v Uhorsku a vrátiť sa k Viere svojich otcov.

V septembri 1046 prekročil Ondrej s bratom Levente s ruskou družinou uhorské hranice a stretli sa s Vatovými povstalcami. Spájal ich boj proti kráľovi a cirkvi. Vtedajší kráľ Peter Orseolo sa chcel ukryť do Stoličného Belehradu (dnešný Szekesfehervár), aby sa ubránil pred povstaním. Ale predbehli ho Gerhard, jeho biskupi a daľší popi a zatvorili vstupné brány do mesta. Predtým protažovaného Petra nechali pred bránami mesta napospas povstalcom (aká to kresťanská láska). Peter bol zabitý. 24.9.1046 sa tajne snažili uniknúť z povstaleckého územia biskupi Gerhard, Bystrík, Buldi a Beneta. Povstalci sa zmocnili Gerharda a Buldu a popravili ich. Benet a Bystrík im unikli na člne cez Dunaj, pričom Bystrík bol zranený šípmi a o 3 dni zomrel na následky zranení.

Nepokojná situácia vo vtedajšom Uhorsku sa ešte viac vyhrotila po smrti Levanta – kráľovho brata Ondreja, ktorý odmietol prijať krst a bol až do svojej smrti pohanom. Nikdy sa nedal pokrstiť. Jeho brat, kráľ Ondrej, zaprel svojich Predkov a aj svojich pohanských stúpencov a „rozkázal pod trestom smrti vzdať sa pohanských obradov, ktoré im boli až do tohto času dovolené, prikázal im obrátiť sa na vieru pravú v Krista a vo všetkom žiť v oných zákonoch...“. Teda následník kráľa Štefana Ondrej bol pohanom a aby získal kráľovskú korunu nechal sa pokrstiť a prijal kresťanstvo, dodávam že grécko-byzantského obradu.

Ale situácia ani po smrti Levanteho nebola úplne neprijateľná pre našich Predkov.

Nepokoje v Uhorsku pretrvávali viac ako 20 rokov, a pohania – teda naši slávni Predkovia sa v roku 1061 v Stoličnom Belehrade opäť vzbúrili. Ich doslovná hisTORikmi zaznamená požiadavka znela nasledovne: „Dovoľ nám žiť podľa pohanského zvyku našich otcov, biskupov ukameňovať, kňazom vyrvať črevá, duchovných zahrdúsiť, vyberačov desiatkov obesiť, kostoly zbúrať a zvony rozbiť“... Čítate dobre, takéto požiadavky vzniesli naši Predkovia 25 rokov od spravodlivej pomsty na čiernych mágov na čele s tzv. sv. Bystríkom. Dopátral som sa, že vzbúrencov viedol syn slávneho Vatu Janus.

Teda tak. Ani po krvavom genocídnom pokresťančovaní kresťanskí hrdlorezi nedokázali národ Slovienov plne ovládnuť. A to ani po kompletnom vyvraždení celej strednej generácie našich Predkov. Naša Viera žila ešte aj po roku 991 na území Slovienov, a dokázala sa poslednýkrát dôstojne vzoprieť kresťanskej mašinérií. A dokázala prevziať vziať moc, aj keď len dočasne, do svojich rúk a urobiť poriadky s kresťanskými popmi.

Že sa o tom nikde nedočítate? A čo by sme tak asi mohli čakať od hisTORikov a kresťanských prepisovačov dejín?

Na záver vari len toľko, že smrť sv. Bystríka vôbec nebola mučenícka, ako sa to veľmi snažili podať kresťanskí spisovatelia na pokyn čiernych mágov. Sv. Bystrík, ktorý spolu so svojimi kumpánmi mal na rukách veľa nevinnej Slovienskej krvi, ktorú mal po potlačovaní sérií vzbúr, neunikol spravodlivej odplate a už vonkoncom neumrel mučeníckou smrťou. Ako je dostatočne známe z „hrdinských“ opisov, ušiel a nechal napospas svojich spolubratov vo viere (typický príklad zradnej podstaty kresťanstva) a na loďke sa snažil dostať na druhý breh. Ešte počas úteku na loďke ho zranili šípy Vatových spolubratov a na následky týchto poranení biedne opustil tento svet o 3 dni. Teda žiaden boj s povstalcami a hrdinská smrť mečom od pohanov, ale iba zradný útek od svojich popov, ktorých nechal napospas spravodlivému trestu našich Predkov.

O našom slávnom hrdinovi – pohanskom vodcovi povstania Vatovi, však vieme len strašne málo. Bol županom v Békešskej župe, kde dodnes žije značná slovenská menšina. Niektorí historici ho priraďujú k šľachticom. Ale podľa opisu jeho zovňajšku ním najskôr nebol (teda iste nepatril medzi zdegenerovaných šľachticov, ktorých stanovili kresťanskí popi). Podľa tradície nosil 3 zapletané vrkoče, vyznával Vieru našich Predkov mal syna Janusa, ktorý zhromaždil na svojom dvore mnoho čarodejníkov, veštcov a veštkyne. Najznámejšia veštkyňa sa volala Rašdi. Musela to byť významná osoba, keď ju spomínajú kresťanskí historici. O nej som sa dočítal, že bola uväznená a vo väzení aj umrela.

Keď si uvedomíme, že okrem slávnej Arkony na území celej Európy bolo už moc sústredená v iba rukách čiernych mágov, musíme s úctou spomínať na tieto zamlčané, zabudnuté a utajené skutky našich Predkov. Ešte dokázali vzdorovať kresťanskej pliage viac ako 25 rokov. Teda mýtus kresťanskej cirkvi o tom, ako s radosťou prijali Slovieni, naši Predkovia vieru v židokresťanstvo ju totálny blud a klamstvo.

Tohto nášho Predka si musíme pripomínať, aby spomienka na jeho statočné činy neupadla do prepadliska dejín.

Nie som žiaden znalec umenia, ale tieto informácie som dokázal nájsť zo všeobecne prístupných diel, ktoré sa zaoberajú históriou. Schválne nepíšem dejinami, pretože udalosti okolo povstania nášho Predka Vatu sú písané cudzími historikmi, ktorí o ňom píšu v tretej osobe. Bol by som rád, keby tento článok dokázal podnietiť Vieru našich Predkov.

Veď ako hovorí „Kto si nepamätá svoju históriu, ten je nútený si ju zopakovať“.

O. Dučák

19.02.2019


NAŠI PARTNERI:

beregina ms

NAŠE KNIHY:

slovien boj

vedy 180

slavianstvo 180

 

 

web site hosting

web hosting comparison services

woocommerce web site hosting

worpress web site hosting

web site hosting

joomla site hosting

magento site hosting

drupal site web hosting

prestashop web site hosting