skcsenderu

separator

rus sl 01

pokračovanie

V každom vážnejšom pokuse o zorientovanie sa v slavistike vždy narazíme na jeden Letopis, ktorý je jediným oficiálne uznávaným zdrojom etnografie kmeňov Východnej (v skutočnosti však Strednej) Európy pre obdobie 9.-12. storočia. Tento letopis nesie názov „Povesť Vremennych Liet“, čo môžeme v dnešnom jazyku významovo preložiť – pre naše potreby – ako „Povesť Starých Čias“. Aby sme však nevytvárali rozdelenia tam, kde v skutočnosti nie sú, tak v našom pokračovaní o Rusi Slovienov pre tento Letopis budeme v ďalšom používať skratku „PVL“.

Ako sme už ukázali v prvom diele nášho článku, tak „Slovien“ bolo označenie pre všetkých obyvateľov niekdajšej Dŕžavy, ktorá pokrývala značné územie dnešnej Európy. Pre istotu to zopakujeme – ide o územia dnešného Slovenska, Moravy, Čiech, Poľska, východnej časti Nemecka (bývalé Východné Nemecko) vrátane ostrova Rujana a Arkony, časť Francúzska (územie Katarov), Švajčiarska, Rakúska, Severného Talianska (dodnes majú v znaku Perúnovu Hviezdu), krajiny bývalej Juhoslávie, Bulharsko, Rumunsko, Moldavsko, Maďarsko, aj približne polovica dnešnej Ukrajiny. Práve na tomto zlomku pôvodnej Rusi Slovienov jezuiti vymysleli nikdy neexistujúci subjekt pod názvom „Kyjevská Rus“. Skutočným centrom Dŕžavy bola Karpatská kotlina. Aby bol dodržaný Kon Stavby Sveta – aby predišli svojej likvidácii – tak museli ponechať alternatívnu informáciu, ktorá môže tomu, kto neváha použiť svoju vlastnú Vôľu a rozumne uvažovať, nájsť cestu nazad. Jedna z podmienok nájdenia takejto cesty je neobracanie vlastnej pozornosti na široko reklamované mainstreamové verzie minulosti, ale zamerať svoju pozornosť úplne iným smerom.

Pri čítaní PVL rýchlo zistíte, že v texte sa ani raz nespomína „Kyjevská Rus“. Situácia je nakonfigurovaná tak, že všetky práce odvolávajúce sa na PVL tento Letopis automaticky stotožňujú s inak fiktívnou Kyjevskou Rusou. Presne to isté platí aj o diele História od byzantského historika Leva Diakona. Preňho sú Rusi a Skýti jeden a ten istý národ ale Kyjevskú Rus – s ktorou Konštantinopol zvádzal vojny ktoré on opísal – nepozná. Ak sa pozornejšie zahĺbime uvidíme, že tak isto „vyrobili“ nikdy neexistujúcu Veľkú Moravu. My sme sami seba volali inak, svojim názvom. Žili sme tu, bojovali sme proti nepriateľom, ale boli sme to my, preto hľadajme aj naše podania. Cudzieho už bolo viac než dosť.

Pre posudzovanie raných dejín Rusov sú najdôležitejšie v PVL používané etnonymy „Variagovia“, „Рȣсь“, „Slovieni“. Okrem týchto tu nájdeme aj zmienky o „Poľanoch“, „Derevľanoch“ a iných národoch.

Pre našu prácu s textom PVL budeme používať verziu prepisu, ktorú dnes používajú ruskí a aj ukrajinskí bádatelia, čím máme na mysli prepis PVL do dnešnej ruskej azbuky. Zároveň zachovávame ruskú ortografiu (veľké/malé písmená). Tu však hneď dodajme, že v týchto „odborných“ kruhoch – vrátane domácich – principiálne nepoužívajú Starosloviensku Bukvicu. Nám tu hneď musí vyskočiť logická otázka: Ako možno niečo podstatné vypátrať z minulosti Slovienov, ak nepoužijeme Starosloviensku Bukvicu“? Profesionálni historici aj lingvisti zásadne popierajú princíp ukladania Obrazov do starých textov. Nuž, niet sa čomu diviť. Na kodifikovanú verziu (kým vlastne?) staroslovienskeho jazyka a Bukvice si sami sebe udelili „patent“, ale o podstate Obrazového myslenia Kultúry Slovienov nemajú ani poňatia. Nuž teda – stará pesnička. Čomu nerozumejú, to neexistuje. A čomu rozumejú, na to si uzurpujú právo veta. A to ešte nehovoríme o Staroslovienskej Bukvici, ktorá bola používaná ešte rakúskym cisárom Jozefom II

Okrem toho, do oficiálnej verzie minulosti – histórie, nie dejín – už investovali také enormné množstvo prostriedkov, že ak sa objaví histórii protirečiaci dejinný dôkaz – tým horšie pre dôkaz.

Na tomto mieste zopakujme, že výraz „Рȣсь“ čítame v Staroslovienskej Bukvici ako „Rouse“, pretože „mäkký znak“ sa stal „mäkkým znakom“ až úpravou zvyšku Bukvice na socialistickú azbuku boľševikom Lunačarským v roku 1918. Mäkký znak je v pôvodnej Bukvici neprízvučné „e“. Preto nejde o toponym (názov krajiny) „Rus“, ale o etnonym (názov národa), ktorý na našom území žil – a v podstate dodnes žije. Teda na našom území žil národ pod názvom „Ruse“. Bukvica Ouk – ȣ – má hlavný Obraz Ustoj, t.j. život na báze Vesmírnych Konov Stavby Sveta – hoci nepísaných – a nie zákonov „zaKon(om)“, ktoré si vydávajú vždy práve vládnuci oligarchovia. Tu iba – hoci trochu predbiehame – zdôraznime, že v staroslovienčine bol (Národ) Ruse očividne ženského rodu, pretože vo všetkých slovanských jazykoch sa privlastňovacie zámeno ženského rodu vytvára príponou –in. Príkladov je nadostač: matka/ matk-in, žena/ žen-in, sestra/ sestr-in a podobne.

Teda člen Národa Ruse je Rusin – v dnes používanej podobe. Komu sa to zdá nesprávne, nedajte sa odradiť egregoriálnymi programovými sugesciami. Pozorujte, či pri samotnom názve „Rusin“ prechádza cez vašu srdcovú čakru energia. Ak áno, máte už aktivizované preciťovanie, t.j. vaša Živatma sa dokáže dostať do priestoru 7.-8.-9. Čakry. A tu už si viete overovať veci sami. Ak prechádza pri posudzovaní akejkoľvek informácie energia, tak daná informácia je v tej či onej podobe pravdivá. Potom môže nastúpiť rozumová aktivita a hľadanie ďalších súvislostí. Ale ak začne – pod vplyvom nejakej informácie – pôsobiť najskôr rozum a až potom sa aktivizuje energia v podobe emócií – nie je to vaša informácia, ste v Matrixe. Čo robiť rozhodujete vy sami.

V úvodnej často PVL sa otvára kľúčová otázka:

Откуда есть пошла Руская Земля

A na otázku – odkiaľ pochádza Ruská Zem – aj budeme hľadať odpoveď.

Začnime pojmom Variagovia. Ich dejiny sa na Rusi otvárajú rokom 6367 (od UMHCH), čo je kresťanský rok 859. Tu sa spomína, že Variagovia – ktorí prichádzali spoza mora – vyberali daň od Čiudov, Slovienov, Meriov, Vesov a Krivičov. V roku 6370/862 sa najskôr hovorí o ich vyhnaní, potom však o ich pozvaní. Hoci v literatúre sa dávno – akosi „sám osebe“ – udomácnil zvrat „pozvanie Variagov“, nezodpovedá to pravde, informácia nie je správna. V texte PVL sa hovorí o „pozvaní kniežat“.

V opise, kde sa prvý a posledný raz na stránkach PVL objavuje Riurik, je mimoriadne dôležitý opis letopisca, ktorý objasňuje čitateľovi pojem „Рȣсь“ pomocou Variagov:

...идоша за море к варягомък русисице бо звахуть ты варяги русь, яко се друзии зовутся свее, друзи же урмани, англяне, инии готе, тако и сии...

Túto vetu sme už – síce značne dopredu – rozoberali v predchádzajúcich dieloch. A tento odstavec formuje predstavu o Variagoch ako o samostatnom etniku, teda národe. Vo variante PVL je z Lavrentievskeho Letopisu použitá veta:

...и от тех варягь прозвася руская земля новугородци – ти суть люде ноугородци от рода варяжьска, преже бо быша словени...

A tu už prichádzame k prvému dôkazu, že nejde o pôvodný text Letopisu, ale o neskorší doplnok pri niektorom z následných prepisov. Je to preto, lebo:

  • Novgorod a jeho zeme sami seba NIKDY nenazývali Rusou a Rusmi;
  • „Ruská Zem“ dostala názov nie od Variagov, ale od Rusov, ktorí prišli spolu s Riurikom, a to ku Slovienom.

Ďalšie zmienky o Variagoch sú v rokoch 6390/882, 6406/898, 6415/907, 6453/945, 6488/980, 6523/1015, 6526/1018, 6532/1024, či 6542/1034. Ale vo všetkých týchto prípadoch sú spomínaní výlučne ako nájomní žoldnieri, ktorí prišli spoza mora, pričom sa im nepridávajú žiadne etnické prívlastky.

Napríklad pri Olegovej výprave z Novgorodu proti Kyjevu sa uvádza:

...поемъ вои свои многи: варягы, чудь, словены, мерю, весь, кривичи...

Teda hoci sa na začiatku výpravy spomína viacero národov, pri Kyjeve – už na mieste – sú v texte spomínaní iba Slovieni a Variagovia.

Obdobná situácia je aj pri opise Olegovej výpravy proti Konštantínopolu (Carihradu) v roku 6415/907. Pred výpravou je opis ohromnej armády Olega:

...поя же множьство варяг, словен, и чуди, и кривичи, и мерю, и поляны, и северу, и деревляны, и хорваты, и дулебы, и тиверцы, яже суть толковины...

Títo – podľa PVL – predstavujú Veľkú Skýtiu. Na mieste určenia sa však už – ako obvykle – spomínajú iba „рȣсь (Ruse) a Slovieni. Všimnite si, že v starých textoch – okrem PVL aj v Histórii od byzantského šľachtica a dvorného historika Leva Diakona – sú otvorene Rusi nazývaní zároveň Skýtmi(!).

Analogická situácia je aj v opise roku 6452/844 pri opise vojska Igora, ktorý:

...совокупил воя многи, варягы, и русь, и поляны, и словены, и кривичи, и печенеги...

Pričom na mieste určenia sa s ním znovu ocitá už iba „družina“ („рȣсь“), ktorá šla na Carihrad po mori a Pečenegovia, ktorí po uzavretí mieru odišli dobývať „bulharskú zem“.

Medzi dobové svedectvá patria aj oficiálne dokumenty, ktoré vydával byzantský cisár. Po grécky sa nazývajú „chrysobullon“, čo môžeme ponímať ako „zlatá bula“, „pečať“. Je to slávnostný dokument byzantského cisára. Vo forme chrysobullov sa publikovali zákony, medzinárodné dohody s inými krajinami, či dôležité cisárskej oznamy. V starom Ríme sa tieto dokumenty nazývali edikty.

rus sl 02

rus sl 03

Ruský bádateľ V. G. Vasilievskij skúmal buly byzantských cisárov. Opakovane sa v nich – v nami sledovanom období – objavuje problém, ktorý treba riešiť až z pozície cisára. Problém spočíva vtom, že kláštory, domy a obydlia treba zbaviť od pobytu rozličných vojenských oddielov, menovite od:

  • Variagov, Rosov, Sarakinov, Frankov (rok 1066);
  • Rusov, Variagov, Kulpingov, Frankov, Bulharov alebo Sarakinov (1075);
  • Rusov, Varangov, Kulpingov, Frankov, Inglingov, Frankov, Nemcov, Bulharov, Sarakinov, Alanov, Obezov, „Nesmrteľných“ a všetkých ostatných, Grékov a cudzincov (1088).

Určite vám neunikla zmienka o Inglingoch, ktorí sa objavujú v texte PVL. Táto informácia akosi uniká „odborníkom“ na oficiálnu históriu...

V texte je spomínaný aj výraz „Varang“, čo je škandinávska verzia výrazu „Variag“. Hoci existujú všakovaké pokusy o presmerovanie významov, a teda napriek prijatým všakovakým postojom v „odbornej“ literatúre, v Byzancii 11. storočia termín „Varang/Variag“ neplatil na Rusov/Rosov, pretože ho nepozná ani Konštantín Porfirogant v diele „De administrando imperii“.

Byzantský spisovateľ Kekaumenos – autor diela Strategikon, t.j. príručky pre vojenské umenie – pri opise obliehania mesta Idrunt (dnes Otranto) v Taliansku hovorí, že ho bránili „Rusi a Variagivia“, t.j. pechota a námorníci.

Ako tvrdí Vasilievskij, výraz Varang/Variag sa dostal do Byzancie z Rusi, teda od nás.

PVL sa delí na nedatovanú a datovanú časť. Už na začiatku Letopisu je pokus o určenie miesta pôvodu Slovienov. Pretože už vieme, že výraz „Slovan“ vznikol v minulosti z pôvodného výrazu „Slovien“, t.j. pôvodného obyvateľa Rusi Slovienov, budeme používať pôvodný tvar. Opis začína Potopou a rozdelením území medzi synov Noeho, následkom čoho bola autorom PVL pravlasť Slovienov identifikovaná opisom pôvodného rozšírenia Slovienov:

...po Dunaji, kde je dnes zem uhorská a bulharská...

Potom nasleduje vyprávanie o rozšírení slovienskych kmeňov a vznik miestnych etnonymov:

...z Dunaja na Moravu, Čechy, Chorvátsko, na Vislu, do Mazovska a Pomoria, na Západnú Dvinu, okolo jazera Ilmer na „Sever“...

Opis sa však končí omnoho významnejšou frázou:

...и тако разидеся словенскъ язык, темже и прозвашася словеньская грамота...

Nie je ťažko vidieť, že v prípade biblického príbehu ide o neskoršiu vsuvku do pôvodného textu, ktorý pôvodne vôbec nebol kresťanský – tu vlastne vidíme biblický opis rozdelenia jazykov, a teda vytvorenie viacerých národov z jedného pôvodného. Táto technológia bola očividne použitá na našom území a na našich Prѣdkoch – veď nie náhodou ju vsunuli práve do tohto textu, ktorý sa takto „zázrakom“ zachoval. Tieto neskoršie vsuvky do pôvodného textu PVL z 12. storočia ho značne rozkúskovali. Ďalšia „populárna“ vsuvka je napríklad legenda o putovaní apoštola Andreja. Všetky tieto neskoršie vsuvky nakoniec vytvorili zmätok z viny toho, kto pôvodný text prerábal.

Posledná veta o Slovienoch na jazere „Ilmer“ a v „Novgorode“ nebola súčasťou pôvodného textu. Touto vsuvkou docielili, že príchod Riurika c русью“ (znovu sme pri dnes aktuálnej verzii ruského jazyka) „presunuli“ z Podunajska do oblasti dnešného Novgorodu a jazera Ilmer.

V skutočnosti však nič také neexistovalo, pretože:

  • Riurik prišiel výlučne k Slovienom a k NIKOMU INÉMU (do nového textu sú už vsunuté aj iné národy);
  • Novgorodci sami seba nikdy a nikde, v žiadnom dokumente NENAZÝVALI Slovienmi. Vždy a výlučne sami seba identifikovali ako „Novgorodčania“;
  • Už v najstarších opisoch Pravdy Ruskej sa zoznam začína Rusinom, a po vymenovaní rozličných kategórii kniežacích sluhov a verejných osobností sa končí „Slovienom“.

ПРАВДА РȢСКАЯ bola napísaná začiatkom 11. storočia a počas stáročí postupne prepisovaná. Základom tohto dokumentu je Pravda Jaroslava pochádzajúca z 11. storočia, čo je v podstate Právny Kódex. Niektorí by ho radi zaradili ako akúsi kópiu právneho kódexu Byzancie, ale je principiálne odlišný. Chýba tu trest smrti a trest spôsobovaním fyzickej bolesti – fyzické tresty vôbec. Pôvod dokumentu sa oficiálne spája s kniežaťom Jaroslavom Múdrym.

rus sl 04

Ďalším dôležitým faktom je, že Novgorod na Volchvove sa stal mestom až storočie po smrti Riurika. Riurik naozaj prišiel k Slovienom, ale k Slovienom Západným, t.j. na Dunaj – k nám, na naše územie. V pôvodnom texte je teda reč o jednom z Venédskych „Novgorodov“, t.j. „Nových Miest“. A takých je nielen na území dnešnej Slovenskej aj Českej republiky dosť.

Rovnako toponym – miestopisný názov – jazera „Ilmer“ je pre dnešný ruský severozápad netypický. Novogorodské Letopisy poznajú iba tvar „ИЛЬМЕNЬ“. Ruský vedec M. T. Beľajev uvádza: „Seidersee na území starej Frízie sa predtým, ako sa zmenilo na morský záliv volalo „ILMER“ (Н. Т. Беляев: Рорик Ютландсий и Рюрик Начальной летописи; diel III., Praha 1929, str. 234).

rus sl 05

Ďalší ruský vedec, S. A. Gedeonov (Варяги и русь, 1876, str. 346) sa odvoláva na Kroniku biskupov Merzenburgských, v ktorej sa hovorí, že „Ilmerom sa nazývala jedna z riek, ktorá preteká venédskou zemou“.

V texte PVL sa etnonym „Slovieni“ postupne mení na etnonym „Rusi“ (Рȣсь):

...а словенскъ языкъ и рускыи один: от варяг бо прозвашася русью а первее беша словене...

Pri podrobnom skúmaní textu sa ukazuje, že text sedí na oblasť stredného a nižného Podunajska, nakoľko v texte sú neustále odvolávky na Bulharov a Uhrov, ako aj na samotné Podunajsko. Okrem iného je v texte PVL opísaná obchodná cesta „Od Variagov do Grécka“. Implicitne všetci predpokladajú, že sa tiahla od horného toku Dnepra cez Novgorod a Ladogu. Táto cesta je však približne 5 krát dlhšia, ako ekvivalentná obchodná cesta cez Dvinu.

Najdôležitejším faktorom tejto cesty je však jej reálna schodnosť. Ak bola naozaj kedysi frekventovaná, tak v dnešných dňoch musí byť schodná minimálne tak isto. Leningradská skupina entuziastov pod vedením G. P. Lebedeva sa ju v roku 1987 pokúsila prejsť a overiť na vlastnej koži. A hoci použili oveľa ľahšie, modernejšie, vhodnejšie plavidlá ako staroslovienske či škandinávske a úroveň vody v hydrosystémoch bola v podstate o 5 m vyššia oproti vzdialenej minulosti, nebol to ľahký oriešok. Väčšinu svojej cesty mohli vykonať len vďaka pomoci ťažkej, špeciálnej vojenskej techniky, univerzálnych obojživelných vozidiel, na ktoré vykladali svoje plavidlá a prevážali ich od jazera k jazeru. Ukázalo sa, že celá táto „obchodná cesta“ funguje iba ak na papieri.

V nami sledovanom časovom úseku na Dnepri v podstate neexistujú žiadne archeologické nálezy, ktoré by mohli reálne podporiť existenciu obchodnej cesty. Celkovo možno skonštatovať, že kompletne celý materiál, ktorý majú v rukách historici a archeológovia svedčí jednoznačne v prospech obchodných ciest po Dunaji a nie po Dnepri.

Oficiálne však nemôže byť táto verzia prijatá kvôli priamemu svedectvu Adama Bremenského, ktorý cituje mestá „Novgorod“ a „Kyjev“ ako tranzitné body po ceste do Konštantínopolu. Druhým faktorom je priame uvádzanie Dnepra a nie Dunaja v PVL.

Ale na historických mapách slovanského Pomoria na rozhraní 1. a 2. tisícročia – ktoré zahŕňa aj územia dnešného Poľska a Nemecka – sa však dajú nájsť toponymy, ktoré zodpovedajú údajom z PVL: Novgrad, Nograd, Novohrad, Novgard a podobne. Množstvo „Nových Miest“ sa tiahne od Baltického mora po Čierne more. Čo sa týka výlučne ruského toponymu „Kyjev“, tak už PVL je zmienka o jeho blížencovi na Dunaji. V skutočnosti – ako dokázal bulharský filológ Н. П. Ковачев – len v písomných zdrojoch 10.-13. storočia existovalo na území Balkánu, Strednej a Východnej Európy okolo 70 (sedemdesiat) Kyjevov! Výsledky svojho výskumu publikoval v knihe Стредновековното селище Киево, антропонимът Кий и отражението му в българската и славянската топонимия (Sofia, 1968, str. 125-134).

V súvislosti s celou touto problematikou je treba povedať, že umiestnenie deja PVL na Dneper vytvára mnoho nevysvetliteľných komplikácií, ale ak umiestnime dej na Dunaj, všetko sa razom dostane na svoje miesto.

Pre historikov je zaujímavé, že na nižnom toku Dunaja v oblasti pravého prítoku Olta/Alta je možné nájsť celú skupinu starých miest: Chorsov, Novgrad, Tutrakan, Ruse a ďalšie. Je náhoda, že mesto Ruse v Bulharsku sa – ak berieme do úvahy Starosloviensku Bukvicu – píše Русь (bukvy dnešnej ruštiny)? Nad ním – po toku Olty – sa nachádza Čiernohrad, južne Preslava/ Perejaslavl.

rus sl 06

Inými slovami, na Dunaji existuje kompletná skupina staroruských miest, „dvojníkov“ letopisných miest z PVL z Podnepria. Niektorí historici sa to snažia vysvetliť tým, že vznikli neskôr, až v 13. storočí následkom „Mongolského“ útoku na Európu, keď obyvateľstvo (podľa ich verzie) muselo utekať. Ale ako ukázali archeologické výskumy, všetky tieto mestá existovali – boli založené – dávno pred 10.-11. storočím. Ako to bolo s údajným „mongolským“ útokom sme už v minulosti opísali.

V doplnenej, teda upravenej verzii PVL sa objavuje legenda o putovaní apoštola Andreja k Slovanom. Na tomto príklade možno pomerne jednoducho poukázať na protiklady medzi Dneprom a Dunajom vo väčšine stredovekých, upravených odpisoch. K PVL je priložená fantastická mapa (z pohľadu historickej geografie), podľa ktorej sa Dneper vlieva do Čierneho mora tak, že vytvára deltu pozostávajúcu z troch hlavných ústí. Tento fakt je mimoriadne dôležitý, lebo vylučuje možnosť pripísať ho omylu pri prepise textov. Reálny Dneper sa v historickom horizonte holocénu dlhodobo vlieva do Čierneho mora jedným ústím.

rus sl 07

rus sl 08

Táto skutočnosť bola na Rusi dobre známa, ba dokonca prinútila mnícha Lavrentia v procese prepisu textu PVL vymeniť deltu za výraz zodpovedajúci slovenskému „tromi riečiskami“. Niečo podobné sa používa aj pri Volge, kde sa používa výraz „sedemdesiatimi riečiskami (korytami).

Naopak u Dunaja – ktorý sa vlieva do Čierneho mora 7 ramenami delty – sa tradične spomínajú iba tri najdôležitejšie ústia jeho delty:

rus sl 09

Na opise putovania apoštola Andreja, spolu so svedectvami archeológov, Adama Bremenského a výskumami P. P. Viazenského môžeme vidieť, že „Putovanie apoštola Andreja“ nebolo napísané špeciálne na slávu ruskej kresťanskej cirkvi a Ruskej zeme, ako sa nám to snažia nahovoriť kresťania.

Pred sebou vidíme jasný príklad, ako na ruskej historiografickej pôde už existujúceho letopisného diela, ktoré okrem hagiografického obsahu (životopisy slávnych) obsahuje aj geografické údaje, umelo vykonštruovali pôvodne neexistujúcu nadstavbu. Opis tradičnej obchodnej cesty „Od Variagov do Grécka a z Grécka“ po Dunaji, ktorú prepisujúci kresťanský letopisec preniesol na Dneper, hrubo skreslil historicko-geografickú perspektívu, čo následne vnieslo zmätok do hláv neskorších výskumníkov.

Existujú však aj iné historické zdroje. Zaujímavým doplnkom k opisu života apoštola Andreja slúži aj množstvo „katalógov“ raného stredoveku, napríklad na tému „O dvanástich apoštoloch: Kde každý z nich kázal a kde zomrel“. V týchto katalógoch je medzi vymenovanými územiami kde apoštol pôsobil uvedená aj Frákia, ktorá je priľahlá Dunaju. Na základe toho je možné predpokladať, že v pôvodnom texte sa nehovorí o Chersonese Tauridskom (Korsun), ktorý sa nachádza v blízkosti ústia Dnepra.

Tu je reč o stredovekom Chersonese v Dácii, ktorý sa dnes nazýva Constanca. Táto skutočne leží v blízkosti ústia Dunaja. A tu bol aj pokrstený tzv. svätý Vladimír (Krvavý).

Inými slovami, putovanie apoštola Andreja nahor, po Dunaji, je v plnom súlade s historickou tradíciou, ktorá vie o apoštolovi aj na Britských ostrovoch, kde sa mohol dostať jedine dunajskou cestou.

Môžeme opodstatnene tvrdiť, že udalosti z PVL sú od svojho prvopočiatku spojené nie s územím dnešného Ruska a Ukrajiny, ale s Dunajskými regiónmi, teda aj s našou krajinou. Ide teda o tých istých Slovienov, ktorí obývali naše územie – najmä Slovensko, Moravu a Panóniu. Na území dnešného Ruska Slovieni nikdy nežili. Tu sa nachádza aj množstvo „Novgorodov/Novohradov“ aj „Kyjevov“. V skutočnosti ani Novgorodčania svoju vlasť nikdy nenazývali Rusou, ale vždy a zásadne iba Veľkým Novgorodom. Slovienov do Novgorodu na Volchvove „umiestili“ iba na papieri tí, ktorí prepisovali pôvodný Letopis, pričom ho naformátovali pod kresťanskú cirkev. Teda Novgorod v PVL nie je Novgorod na Volchvove, ale ide o nejaký iný Novgorod (Nové Mesto), do ktorého prišiel Riurik a ktorý bol v zemi Slovienov, najpravdepodobnejšie v Panónii (dnešnom Maďarsku). Riurik prišiel k nám so svojim národom Ruse, ktorého členovia sa dodnes hrdo nazývajú Rusíni. Napriek všetkým prenasledovaniam, najmä zo strany Poliakov, ale nie iba ich.

Za Riurikom nasledoval Oleg, za ním Igor, otec Sviatoslava. Podľa PVL zahynul rukami akýchsi „Derevľanov“ čoskoro po neúspešnej výprave proti Konštantínopolu. Byzantský historik Lev Diakon (850-1000) však uvádza, že Igora zajali a umučili Germáni. Už tento moment je zarážajúci. Ako mohol byť Igor kniežaťom Kyjevskej Rusi, ak bojoval proti Germánom? Ale naši Prѣdkovia s nimi bojovali neustále. Veď knieža (neexistujúcej) Kyjevskej Rusi by musel prejsť buď cez Poľsko alebo Uhorsko – a o niečom takom by museli ostať záznamy. A načo by to vôbec robil?

Zaujímavá je aj verzia o Olge, matke Sviatoslava. Podľa oficiálnych zdrojov sa narodila v meste Pskov. Ale toto v opisovanom čase ešte nebolo mestom. V podstate to nikdy nebolo žiadne dôležité mesto, z ktorého by mohla pochádzať dôležitá kniežacia rodina. Ale zorientovať sa opäť môžeme pomocou Staroslovienskej Bukvice. V PVL sa uvádza nie „Псков“, ale „Пьсковъ“, t.j. podľa našich pravidiel čítame „Peskov“. A tu už nie je ďaleko k mestu „Pliska“, čo bolo pôvodné hlavné mesto bulharských cárov. Tieto súvislosti boli podozrivé už A. A. Šachmatovovi, ktorý ako jeden z prvých začal kriticky skúmať PVL v prospech dunajskej verzie. A my dnes vidíme, že jeho skepsa bola opodstatnená.

V roku 865 bulharský cár Boris prijal krst aj meno Michal. Stal sa spojencom Byzancie, teda zradcom Slovienov. Preto je veľmi pravdepodobné, že Bulharsko sa stalo cieľom vojenských výprav Sviatoslava. Ale Sviatoslav sídlil v inom Kyjeve, nie na Dnepri. Veď cez Bulharsko teraz začali k nám prichádzať „vierozvestci“, t.j. agenti Vatikánu a Byzancie. Pripojením Bulharska do kresťanského sveta sa vytvorilo suchozemské spojenie medzi Vatikánom a Konštantínopolom, ktoré poslúžilo ako predpolie na našu likvidáciu a ich ľahkú koordináciu.

Teda my sme v skutočnosti oní Rusi, ktorí žili v Rusi Slovienov. Na východ od nás bola Tartaria. Od nej nás nakoniec oddelila nie pokresťančená Kyjevská Rus (ktorá nikdy neexistovala), ale Romanovci s Moskovskou Rusou. A potom sa rozbehli križiacke výpravy a jatky.

Kyjevská Rus neexistovala, ale existovala Rus Slovienov. Slovieni žili len na našom území (t.j. v Podunajsku) a práve k týmto Slovienom prišiel Riurik. Všetky udalosti opisované v PVL sa stali, postavy tam vystupujúce (kniežatá) naozaj žili. Ale nie v jezuitmi vymyslenej Kyjevskej Rusi. Verme sami sebe, verme svojim Prѣdkom. Ale najmä si všetko overujme sami, svojim vlastným Rodovým kanálom. Ak je v informácii energia, je reálna.

Táto téma však ešte ani zďaleka nie je vyčerpaná.

19.12.2019


NAŠI PARTNERI:

beregina hodiny