skcsenderu

separator

venelin 1

predchádzajúca časť

O Hunoch bolo napísané už obrovské množstvo nezmyslov, ktoré sú stále úporne udržiavané pri živote. My sa dnes pozrieme na Hunov z pohľadu nám blízkej slovanskej Kultúry.

Už vieme, že my Slovieni v našej zemi žijeme od nepamäti. „Prisťahovali“ nás na Slovensko iba brká v rukách jezuitov, ktorí dodnes očividne riadia okrem iného aj slovenomaniaci. Každý národ má dnes svoj jazyk, v ktorom má často aj svoje výrazy pre príslušníkov iných národov. Takto napríklad je Slovák pre Maďara Tóth, Poliak zase Lengyel. Používame výraz Nemec, pričom oni majú pre seba vlastný názov.

Výraz Slovien je očividne tŕňom v oku našim nepriateľom, preto vytrvalo robia na odstránení nášho pôvodného, vlastného  sebanázvu. Ako nás volajú cudzinci neovplyvníme, ale správny názov je správna sebaidentifikácia v Jemnohmotnom Svete. Platí Kon „Čo prehlásim to aj som“. Kto sa sám prehlasuje za pobehlicu (alebo pobehaja), ten sa touto afirmáciou aj stáva tým, za čo sa prehlasuje (výraz „sloven“ má práve tento význam v dnešnej angličtine). Kto ovláda základy Staroslovienskej Bukvice ten takúto chybu neurobí.

Veď práve Nevedomosť je z pohľadu Starovercov najväčší hriech.

Môžeme sa odvolať aj na moderných slovanistov. Jednou z uznávaných autorít je Marija Gimbutas, americká archeologička a antropologička litovského pôvodu, svetovo známa výskumom neolitickej a bronzovej éry a kultúr Európy, vrátane Kurgano­vej hypotézy, ktorá tvrdí, že Árijci pochádzajú z proto-indo-európskej domoviny, teda že obyvatelia ruskej roviny kolonizovali Európu aj Indiu a nie naopak. Podľa amerických vedcov tri genetické štúdie v roku 2015 potvrdili pravdivosť Kurganovej teórie Marije Gimbutas. Tým môžeme povedať, že bolo potvrdené tvrdenie Velesovej knihy a – samozrejme – aj výskumy profesora Kľosova.

Marija Gimbutas príchode do USA v 50-tych rokoch 20. storočia začala okamžite pracovať na Harvardskej Univerzite prekladaním východoeurópskych archeologických textov. Neskôr začala prednášať na Katedre Antropológie. Za členku Peabody Múzeaju prijali v roku 1955.

Neskôr učila na University of California v Los Angeles (UCLA), kde sa stala pro­fesorkou v odbore Európska archeológia a indoeurópske štúdie a kurátorom Old World Archeology v r. 1965.

Všetky tieto údaje o Mariji Gimbutas sme uviedli preto, aby každému bola jasná jej profesionalita. Viac o nej možno nájsť v našej knihe Slovieni a Jozef Druhý.

Napísala viacero kníh. Uvádzame citát z knihy The Slavs (Slovania), ktorá vyšla v Londýne r. 1971. V nej sa odvoláva aj na práce poľského etnografa K. Moszyńského (1887-1959):

„Z jeho bodu pohľadu sú „Slovieni“ jediným možným názvom celého protoslo­vanského etnika pred jeho rozšírením sa. Spája pôvod názvu s gréckym slovom pre „ľan“: poľské „Slowien“, „Slawian“, slovenské „Slovien“, ukrajinské „Словін“...

Teda tak. Pre každého mimo Slovenska je názov Slovien vecou tradície a cti, len nás doma – v domovine Slovienov – chcú volať pobehlicami. Dodajme ešte, že výraz „Slovien“ v angličtine nemá žiaden iný význam okrem označenia etnika a číta sa v podstate rovnako ako v slovenčine.

Značné množstvo veľmi hodnotných informácií o Slovienoch nám zanechal slovenský rodák Juraj Huca, ktorý sa v r. 1802 narodil v dedine Veľká Tibava, dnes nazývaná Tibava, ktorá je v okrese Sobrance. Bol Rusínom. V desiatich rokoch stratil otca, miestneho popa. Vzdelanie nadobudol v maďarskom gymnáziu v Čiernej – rovnako dodnes na Slovensku. Počas štúdií už pritiahol pozornosť vedenia duchovného seminára, kde ho aj pozvali študovať. Mladý Juraj však nechcel kráčať v otcových šľapajach a stať sa popom.

Keď v roku 1822 ukončil druhý semester filozofických vied na Ľvovskej univerzite, rozhodol sa nakoniec prijať aj nové priezvisko, aby sa definitívne dištancoval od kariéry popa: Venelovič-Venelin.

Venelin, národnosťou Karpatský Rus sa vždy snažil dostať do Ruska. V roku 1823 vyrazil aj so svojim bratrancom Molnárom cez Karpaty do vysnívaného Ruska. Keď sa roku 1825 dostal na Moskovskú univerzitu, tak okrem starých jazykov už ovládal všetky hlavné európske jazyky vrátane slovanských nárečí. Hoci začal so štúdiom medicíny, nakoniec sa plne odovzdal štúdiu dejín, najmä minulosti Slovienov, ktorých považoval za súčasť ruského národa.

Zozbieral značné množstvo materiálu z našej minulosti, ale všetko nestihol za svojho života publikovať. A tak väčšinu publikovaných kníh uzrelo svetlo sveta až po jeho smrti, a to zásluhou bratranca Molnára.

Podľa svedectva jeho bratranca bol silnej telesnej stavby, ale výnimočným bola najmä telesnej stavbe zodpovedajúca „atletická“ štruktúra mysle. A dochádzame k starej, známej „pesničke“. Silný a mimoriadne nadaný človek zomrel v rolku 1839..? Nuž, Slovieni nevyhovujú ani pravoslávnym popom. A to aj napriek tomu, že hoci Venelin nechcel byť popom, presvedčeným kresťanom očividne ostal.

Z jeho diel je väčšina informácií veľmi, ba až výnimočne hodnotná, o to skôr, že ide o nášho krajana. Sú síce pokusy ho urobiť „Ukrajincom“, ale niečo také neprekvapuje. Preto výsledky jeho bádaní používame aj my. Okrem článku ide o knihy PantografiaSlovieni a Jozef Druhý.

Venelin svoj cyklus o Slovienoch začal prácou o pôvode Bulharov. Netreba opakovať, že Hunov za Slovanov považuje aj Mauro Orbini. Ale odkiaľ sa „fyzicky“ nabrala dezinformácia o „šikmookom“ pôvode Hunov?

Je to v prvom rade francúzsky orientalista, sinológ a turkológ Joseph de Guignes (1721-1800). V roku 1748 publikoval knihu Mémoire historique sur l'origine des Hunset des Turcs, ktorou si „zaslúžil“ prijatie do Kráľovskej spoločnosti v Londýne, ako aj členstvo vo Francúzskej akadémii vied v r. 1754. Čoskoro vydal ďalšiu, päťzväzkovú knihu Histoire générale des Huns, des Mongoles, des Turcset des autresTartare soccidentaux, ktorá vychádzala v rokoch 1756-58.

Guignes odvodil pôvod Hunov od národa Xiongnu, o ktorom sa píše v čínskych zdrojoch. Zároveň tvrdil, že Číňania pochádzajú z Egypťanov, ktorí toto územie kolonizovali. Podľa materiálov, ktoré publikoval na tému egyptológie tvrdil, že čínske znaky pochádzajú z egyptských hieroglyfov. Aj toto sa neskôr ukázalo ako chybný predpoklad. Hoci Guignes zozbieral a uvádzal veľa cenných svedectiev, uvádzal aj také predpoklady, ktoré boli neskôr preukázané ako nepravdivé a tak zavrhnuté. Mimoriadne veľa sporov spôsobila práve jeho hypotéza o pôvode Hunov, ale tu si treba uvedomiť jednu podstatnú vec. Na dobových vyobrazeniach je Guignes oblečený v jezuitskom rúchu...

Venelin bol presvedčený, že práve Bulhari sa objavili v Európe pod menom Huni. Podľa neho pochádzajú z oblasti okolo dolného toku Volgy. Ide o dolnú časť toku Volgy a Nižný Kaukaz tak, ako ho ponímali doboví byzantskí autori. Podľa Venelina boli Huni jednoznačne Slovania. Na to, že Huni boli Slovania je k dispozícii dostatok dobových faktov.

Za prvé, všetky ich známe mená sú pôvodom slovanské: Velamir, Munduch, Atila (Atilan), Gordan (Hordan), Skotan, Riekana, Vlad, Irnach, Malak, Borisa, Jeslav, Bojan, Zamur, Jermič, Volkolabra a iné.

Za druhé – poľné záznamy byzantského posolstva k Atilovi zapísané Priscom Rétorom (narodeným v meste Panium a bol členom rímskeho posolstva pod vedením Maxima k Atilov r. 448). Priscus bol gréckym historikom a rétorom (sofistom). Napísal 8 kníh. Jeho kniha História Byzancie dostatočne jasne dokazuje slovanský pôvod Hunov. Huni si strihali vlasy nakrátko do kruhu a nosili ľanové košele s výšivkami. Jedli kukuricu, pocestných tradične pohostili, príbytky si osvetľovali fakľami. Pravidelne používali bane (obdoba sauny). Atilov dvorec bol postavený zo zručne otesaných drevených brvien. Huni používali gótsky jazyk, čo je – podľa Venelina – srbčina. Sčasti písali aj latinkou. Svoje hostiny si skrášľovali spevom piesní a čítaním veršov básní.

To posledné poukazuje na ruský (v zmysle PVL) pôvod Hunov, pretože ani jeden z týchto príznakov nie je vlastný Mongolom. Už len strihanie vlasov nakrátko do kruhu je typickým znakom európskych Slovanov – Slovienov.

Tu sa môžu niektorí pozastaviť, že vlastne práve naopak – veď práve Slovania nosili dlhé vlasy a brady. Nuž, dobové materiály svedčia o opaku. Práve Slovieni, t.j. Západní Slovania museli prví čeliť náporu križiakov, a preto sme mali aj vyvinuté efektívne spôsoby boja. My sme neprehrávali vojnovým umením, my sme prehrávali vnútornou zradou a rozkolom. Veď každý, kto už musel v živote aspoň raz bojovať zoči voči útočníkovi vie, že v osobných súbojoch bez pravidiel sú dlhé vlasy a brada zárukou vlastnej porážky. Kto má vojenského ducha, tomu viac netreba vysvetľovať. Ale nehádžme všetko do jedného vreca – na túto tému sme už neraz poukazovali. Každý má právo nosiť aké chce oblečenie, vlasy či bradu. Samo osebe to nič neznamená. Rovnako, ako nekonzumovanie mäsa ešte neznamená Duchovný vývoj. Sú to proste iba spôsoby ako sa ten-ktorý človek oblieka, holí či češe. Ale ak ide o človeka pripraveného čeliť fyzickému útoku aj viacerých útočníkov, ten určite vie o čom je reč.

Ale aby nebolo, že si to vymýšľame – hľa, opis kniežaťa Sviatoslava z pera byzantského historika Leva Diakona, súčasníka vojen Byzancie s Rusou. Opisuje stretnutie byzantského cisára a nášho kniežaťa Sviatoslava:

... Po potvrdení mierovej zmluvy Sviatoslav požiadal o stretnutie. Panovník neod­mietol a oblečený do vyleštenej zbroje prišiel ku brehu Istra, privedúc so sebou veľký oddiel jazdcov v zlatom vyblýskanej zbroji. Ukázal sa Sviatoslav, ktorý pri­plával po rieke na skýtskej loďke; sediac pri veslách spolu s blízkymi veslármi, pričom sa od nich ničím neodlišoval. Nuž takýto bol jeho vzhľad: strednej postavy, nie veľmi vysoký, ani nie veľmi nízky, s hustými brvami, svetlomodrými očami a tupým nosom, bez brady. Mal husté, neobyčajne dlhé fúzy nad hornou perou. Hlavu mal úplne holú, iba z jednej strany mu visel chochol vlasov, čo je znakom postavenia a pôvodu. Pevná šija, široká hruď a ďalšie časti tela úplne adekvátne, ale vyzeral chladný a divý. V jednom uchu mal vloženú zlatú náušnicu, ktorá bola ozdobená dvomi perlami. Odev mal biely a od odevov svojich spolubojovníkov sa líšil iba čistotou. Sediac v loďke na lavičke pre veslárov krátko prehovoril s vlád­com o podmienkach mieru a odišiel. Tak sa skončila vojna Rimanov so Skýtmi.

História [kn. 9:11]

Sviatoslava určite nemožno podozrievať z toho, že by bol zbabelec, ktorý nebojoval. A z textu byzantského historika Leva Diakona jednoznačne vyplýva, že Rusi a Skýti je z pohľadu Grékov či Rimanov jedno a to isté.

Ale Ammianus Marcellinus opisuje Hunov úplne inak. Podľa neho to je krivonohý národ podobný dobytku, viac podobný na strašiakov a tupcov. Jedia surové mäso, nepoznajú stavané obydlia, nikto z nich sa nechytá pluhu. Žijú tak, že sa u nich nedá nikde prichýliť, je to národ zúrivý a nemravný.

Samozrejme, že v tomto opise je veľa prehnaného, ale Marcellinus bol súčasníkom Atilu. Ako sa teda dá zosúladiť jeho opis s opisom byzantského historika? Ale Huni v rozpätí niekoľko desaťročí buď totálne zdivočeli či naopak, poslovančili sa?

Nemožno prijať, že hlavná masa hunského vojska bola divá a bez kultúry, veď ako by takí divosi mohli rozdrviť skúsené rímske légie? Byzantské zdroje lokalizujú pôvod Hunov do oblasti Kaukazu.

Logické vysvetlenie však existuje. V predvoji hunskej armády Atilu slúžili stepné kmene altajského, mongoloidného typu, ktorých opis zodpovedá opisu Marcellina. Ale hlavný korpus vojsk a generálny štáb Atilu boli iba Huni, t.j. kaukazskí a povolžskí Slovania. Veľké pomocné oddiely tvorili krásni Alani, t.j. tí, ktorí za cárov boli riazanské, donské a dneprovské vojská.

Ak Marcellinus opisuje kruté a divoké stepné kmene, tak ide o jeho stretnutie s ľahkou jazdou, teda predvojom hlavnej armády Hunov. Hlavné sily Hunov boli vynikajúco vyzbrojené a vycvičené vojská, ktoré by sme dnes označili kozácke.

Nuž teda tak. Nežime viac v ilúziách zostavených pre nás našimi nepriateľmi. My Slovieni sme tu doma, a to už tisícročia. Len čítajme staré texty sami, bez cudzích komentárov. Viac obsahujú už spomenuté knihy Pantografia a Slovieni a Jozef Druhý, ktoré už čoskoro budeme môcť distribuovať.

12.08.2020


NAŠI PARTNERI:

beregina hodiny