Umenie boja
skcsenderu

separator

 
 bm_01.jpg
 
Ešte predtým, ako prejdeme k hlavnej téme nášho článku sa chceme poďakovať všetkým našim čitateľom, ktorí nám na základe našich článkov posielajú ďalšie informácie, ktoré v súvislosti s preberanými témami nájdu sami na internete. Neostáva nám nič iné iba sa radovať, pretože to znamená, že naši čitatelia sa v zmysle zdravomyslia sami púšťajú do hľadania ďalších a ďalší informácií. My ako vždy opakujeme: čítajte všetko, čo sa vám zdá „k veci“. Samotní vaši Predkovia budú postupne otvárať viac a viac kanály, po ktorých vám cez Vertikálu zosielajú ďalšie a ďalšie potrebné informácie. Nezabúdajme, Sila je Energia plus Informácia. Nie každá energia je tvorivá a samotná informácia nie je Múdrosť. Tá sa dosiahne až tvorivým spracovaním informácie vlastnou skúsenosťou. Na druhej strane vôbec nezaškodí, ak budete vedieť aj to, čo o nás hovoria tí, ktorí nám ani nevedia prísť na meno. Sami budete vedieť rozlíšiť – ak používate zdravomyslie – čo je Dedičstvo Predkov a čo vykonštruované umelé nadstavby. Práve schopnosť rozlišovať na základe skúsenosťou nadobudnutej Múdrosti z nás robí Slovanov či Árijcov. Inak sme iba cirkevné či sociálne zvieratá.
 
Nuž, hoci nesledujeme to, čo o nás píšu iní, na vaše podnety si následne články prečítame. Ale ako zvyčajne, žiadne prekvapenia. Namiesto pevnej konštrukcie systematizovaného poznania Predkov akési svojrázne dojmy, ktoré nemajú oporu vo faktoch. Nuž a ak nejde o dedičstvo našich Predkov, tak môže ísť nanajvýš ak o dedičstvo iných národov. Ale my nie sme „iné národy“ – nech sú akékoľvek múdre – my sme potomkovia Slovanov a Árijcov, Slovienov. Vo Védach sa píše: „NAPLNIŤ SVOJU ÚLOHU POLOVIČATO JE VIAC AKO CUDZIU ZVRCHOVATO“. Aký osoh by sme mali z toho, keby sa všetky naše orgány chceli chovať ako srdce? Máte pravdu – jedine ak smrť. Každý orgán v našom tele má svoju úlohu a každý národ Vesmíre tiež. Len ak si každý splní svoju úlohu môže byť Vesmír v poriadku. A aká je naša úloha? Je napísaná vo Védach, pričom sa nedajte oklamať – patrí tam aj Velesova kniha. Ostatne, na túto tému ešte napíšeme samostatný článok. Nuž a kresťanský národ má Bibliu – je to podanie predkov kresťanov, mohamedánsky národ má Korán – zase podanie ich predkov a tak ďalej. Cudzie nepreberajme ale svoje si nedajme. Je to viac ako fér – no nie?
 
Ale tak jednu poznámku na adresu „odbornej kritiky“ na nás. Prinášame – a budeme prinášať – aj materiály o Staroslovienskej Bukvici. Naši Predkovia používali názov „Bukvica“ na celú Bukvicu, ale aj na to, čo my „odborne“ nazývame „bukva“. Teda ani my nemáme prečo tento prastarý zvyk meniť. Budeme ich do budúcna rozlišovať na „Bukvica“, čo bude celá sada znakov a „bukvica“, čo znamená pre Slovákov = kresťanov „bukva“. Takejto neodbornej kritike sa dalo predísť prečítaním si odbornej literatúry, ale o to sa naši kritici ani nesnažia. A ak aj, tak ich napadne akýkoľvek iný jazyk vrátane indiánčiny, len ruština nie. Nuž a toto je aj prípad etruskológov. Na 80% svetových etruskológov je Talianov a zvyšných 20% sú Nemci. Ani Taliani ani Nemci nerozumejú slovanským výrazom etruského jazyka, pretože nerozumejú ani dnešnej ruštine. Ale to je predsa normálny jav, ak sa nejaký jazyk neučím – teraz neberieme do úvahy dôvody – tak mu nemôžem rozumieť. A na druhej strane žiadny div, že v ruskej literatúre nájdete preklady etruských textov už v 19. storočí. Ale doba, keď na presadenie si svojej pravdy stačilo poslať križiacku výpravu, ktorá vyhladila celý národ a spálila knihy – aby sa mohlo neskôr napísať, že nič také neexistuje – je nenávratne preč. Od dogiem prechádzame k poznaniu, pretože Viera je „vedenie“, jasné poznanie, nie slepá dogmatika. A nedajme sa pomýliť, dogmy nie sú iba náboženské, ale aj ekonomické, sociálne, vojenské, historické a vôbec akékoľvek, ktoré niekto „zaplatil“ a zavádza nimi nejaké pojmy s ktorými operuje, ale neposkytuje dôkazy. Veď ešte to nie je tak dávno, čo „výkvet“ anglickej vedy tvrdil, že ak vlak pôjde rýchlosťou viac ako 30 míľ za hodinu, tak sa v ňom všetci cestujúci zadusia... verí tomu dnes niekto? A sme opäť „doma“. Už slovo „veda“ je zo staroslovienskeho „Viedať“, t.j. vedieť, poznať. Ak negramotný mních prepíše bukvicu „e“, ktorá sa číta ako „ie“, tak dostane už skreslený význam. A práve preto dnes nehovoríme Sloviensko, ale „Slovensko“, sloviensky jazyk ale „slovenský“, Slovienky ale „Slovenky“ a podobne. Ale o tomto všetkom sme už písali.
 
Vo veľkomoravskej tradícii sa hovorí o Svätoplukovi a troch prútoch. Hoci naivný výklad to podáva ako ponaučenie pre synov, t.j. ako akúsi „rodinnú záležitosť, my sa pozrime trochu ďalej. Za čias Svätopluka sme tu už mali piatu kolónu – kresťanov, ktorí sa hneď v duchu „aby všetci jedno boli“ prezentovali dvomi navzájom nepriateľskými prúdmi – dnešnými gréckokatolíkmi a rímskokatolíkmi. No a bola tu ešte aj Stará Viera Predkov. Máme teda hneď tri prúty, ktoré – ak by držali spolu – tak by vydržali všetko. Našťastie vtedy tu ešte kresťanov bolo málo, takže okrem uvalenia kresťanskej kliatby na našu krajinu rukami olympionika Metoda (zdroj: Mauro Orbini), toho hneď veľa nedokázali. Naši Predkovia ešte na hlavu porazili Bavorov pri Bratislave r. 907 a Dŕžava s kniežatami existovala skoro 100 rokov až do smrti posledného kniežaťa Sveulada r. 991. Je to iba náhoda, že uhorský kráľ, tzv. sv. Štefan nastúpil na trón až r. 997? Nie, žiadna náhoda. A len pre poriadok zopakujme, že na korunovačných klenotoch kráľa Štefana nájdete Starosloviensku Bukvicu. No a druhý rozmer troch prútov je rovnako jednoduchý. My sme sa nazývali Maličká Rus, vedľa nás bola Malá Rus, nazývaná aj Kyjevská a hneď vedľa Veľká Rus, alebo Tartaria. Nech sa na to pozriete z akejkoľvek strany, vždy vychádza, že pokiaľ sme boli navzájom ako Slovania prepojení – ako tri prúty – tak sme sa dokázali ubrániť. Už citovaný Mauro Orbini hovorí o vojakoch z Tartarie slúžiacich aj vo vojsku SLOVANSKÉHO kniežaťa Sama. Nuž kde môžeme priradiť takých tiežslovanov, ktorí nabádajú na samostatné a od všetkých Slovanov izolované Slovensko? Len k nám dobre známemu projektu Démon Slovanstva... No a už vôbec nás nemôže prekvapiť, že nemajú záujem o Sloviensko, ale to je už v rámci projektu Démon Slovanstva pochopiteľné. Slovieni totiž nie sú ohraničení územím dnešného Slovenska. Pokrývame oveľa väčšie územie.
 
Keď sa teda naši kritici obávajú, že vnášame ešte nebezpečnejšie „podriaďovanie sa“ Rusom ako za socializmu, tak sotva chápu význam viacerých prútov, ktorý však bol jasný Svätoplukovi už pred 1 000 rokmi. Kto nechápe všeslovanskú vzájomnosť sotva má čo povedať „k veci“ Slovanom... ale možno ho nadšene počúvajú Indiáni.
 
Vďaka nášmu čitateľovi – ktorému týmto ďakujeme – môžeme priniesť úplný zoznam autorov, z ktorých čerpal Mauro Orbini. Keď pred niekoľkými rokmi zakúpila knižnica Torontskej univerzity exemplár Maur Orbiniho, tak radosť prejavili aj na svojej stránke. My môžeme len s radosťou konštatovať, že kanadská akademická pôda sa zachovala profesionálne a oskenovaný exemplár sprístupnila verejnosti. Môžeme teda vidieť celý zoznam autorov a zdrojov, z ktorých – ako sám hovorí – vo svojom diele čerpal Mauro Orbini:
 
 
My sme narátali 287 položiek. Ak sa pozrieme detailnejšie, tak môžeme pripustiť, že sa tam už objavili aj nám známe mená: „Plinio“, „Plutarco“, „Strabone“. No z 287 je to – ak to aj sú tí, ktorých poznáme dnes – žalostne málo. Kresťanská cirkev VŠETKY OSTATNÉ DIELA ZNIČILA, aj keď vieme, že minimálne po jednom exemplári si „odložili“ vo Vatikánskej knižnici. Treba zopakovať, že to sotva bolo všetko, čo kresťanstvo zničilo? Našim čitateľom určite nie.
 
Smutná je naša minulosť za posledné tisícročie a pred očami nám až temnie, keď si začíname uvedomovať, čím všetkým museli prejsť naši Predkovia. Ale Nebeský Kováč Dedo Svarog dobre pozná svoje remeslo, a preto nás, svojich vnukov, „vykoval“ z dobrého materiálu. Vďaka našim Predkom dožila Svetlá Pamäť Starej Viery až do našich čias. A teraz je už iba na nás, či si ju dokážeme uhájiť, či nebola námaha a utrpenie našich Predkov zbytočné. Niet sa na koho vyhovoriť, hoci ani „Nočná hrdza“ nie je „šitá“ lykom. Nie je preto nijakým prekvapením, že každý muž v našej tradícii prechádzal vojenskou prípravou, ktorá začínala už od detstva. Nehovoríme ani že „musel“, pretože nikto sa tomu nevyhýbal, veď každý chápal, že to nerobí pre seba, ale pre svojich rodných, ktorí ostali za jeho chrbtom v nádeji a Viere. Nikto okrem nás.
 
Naši Predkovia dokázali – hovoríme najmä o pohraničných oblastiach, ktorou bol aj Maličká Rus, teda naše územie – rýchlo postaviť do zbrane veľké vojsko. Výsledkom tohto ohromného vojenského spojenia (nie každý za svoj prút) t.j. Ordy v efektívnom systéme vojenskej obrany bolo, že Rod každého kniežatstva dokázal v prípade všeobecnej mobilizácie postaviť svojich vojakov. Všeobecná branná povinnosť je mnohotisícročná tradícia Slovanov a Árijcov. Žiadni nájomní žoldnieri, ktorých väčšinou ťažko odlíšiť od nájomných vrahov...
 
Keď mládenec dosiahol určený vek, tak odchádzal na vyučenie sa vojenskému remeslu. Získaval návyky pästného boja za použitia tých najrozmanitejších zbraní od meča po sekeru, od kladiva po používanie v podstate všetkého poľnohospodárskeho náradia vrátane cepov, vidiel, rýľa atď. Učil sa bojovej príprave v zomknutom útvare, ale nie iba mechanickému pochodovaniu (poradovej príprave), čo má ďaleko ku taktike. Veď v tých časoch Slovania porážali nepriateľa práve umením okamžitého preskupovania sa na bojovom poli, od rozpŕchnutia sa formou chaotickej skupiny po okamžité zaujatie bojovej formácie v akejkoľvek forme.
 
Po absolvovaní celého výcviku mládenci odchádzali, ale čas od času sa znova vracali, väčšinou na jeseň, po zbere úrody. Takýmto spôsobom mali všetci muži našich Rodov od najmenšieho po najväčšieho poňatie o tom ako bojovať, ba navyše boli celkovo skúsenými mečiarmi, lukostrelcami, kopijníkmi a pod. A čo vedia muži a naša mládež dnes..? Môžeme spokojne spať v nádeji, že obránia v prípade potreby svojich rodičov, starých radičov, deti a všetkých členov Rodov? Namiesto spokojného spánku to vyzerá skôr na ťažkú nočnú moru.
 
Okamžitá mobilizácia sa realizovala pomocou unikátneho „horského“ systému signalizácie. Na kopcoch a horách na hranici viditeľnosti sa stavali prístrešky a nakladala sa drevená hromada na vatru, ktorá sa oblievala smolou, pričom hneď vedľa ležalo pripravené práchno a kresadlo na zapálenie signálnej vatry. V najbližšej osade žili „horskí“, jedna alebo aj viac rodín, ktoré vedeli o tomto mieste a aj sa oň starali. Keď prišla poplašná zvesť, tak okamžite zapaľovali vatru a ohne sa zapaľovali od hory k hore, čím sa mobilizácia vyhlasovala na obrovskom priestore. Pripravovali sa všetci, pričom následne za ohňovými signálmi prichádzali už honci, ktorí roznášali rozkazy od kniežaťa či vojvodcov. V starom svete neexistoval efektívnejší systém. Ale bola to vynútená nevyhnutnosť. Boli sme trvalo napádaní najmä zo západu.
 
Majstrovstvo vojenského umenia našich Predkov zahŕňalo samozrejme aj umenie stavať záseky, valy a podobné opevnenia. Používali sme nielen umelo postavené obranné opevnené objekty, ale aj tým najtvorivejším spôsobom sme využívali prírodné objekty.
 
Po dlhé tisícročia sme používali rozličné spôsoby vedenia vojny. Čriedy koní, pivnice na uskladnenie zbraní a vojenského materiálu ako aj Rodové Kapištia boli trvalo ochraňované družinami. V prípade vzniku vojenskej hrozby si zbrane a koňov rozoberali muži Rodu, kmene, či kmeňové zväzy. Takéto ozbrojené mužstvo bolo nevyhnutné nielen spájať železnou disciplínou, ale aj cvičiť a učiť všetkým potrebným aspektom. Žreci z kapišťa dávali družinám mnohé poznatky. Elita družinníkov poznala nielen mnohé zariekania, ale vedela aj čítať hlbinné volchvovské knihy. Môže sa to zdať nepravdepodobným, pretože takéto knihy sú mimoriadne cenné vzácne. Zhotovovali sa totiž takým spôsobom, že dokázali uchovať informáciu na tzv. „bioelektrickej úrovni“. Znamená to, že znalý čitateľ takejto knihy prijíma nielen informáciu, ktoré je napísaná, vyrezaná, či natlačená, ale aj tú informáciu, ktorá sa usádzala v podvedomí pri čítaní vďaka umeniu veštca. Všetky tieto poznatky pomáhali mobilizovať sily organizmu s cieľom úspešného použitia bojovej mágie, pri použití ktorej skúsený vojak vstupoval do zvláštneho stavu, ktorý mu umožňoval sa skoncentrovať. Vďaka tejto koncentrácii bol schopný presnejšie a veľmi silno zasadzovať údery a rany, uhýbať sa úderom protivníka, znižovať svoj prah bolesti a aj „zabrzdiť čas“, t.j. pre neho sa boj okolo začal odvíjať ako keby v spomalenom filme, zatiaľ čo on si zachovával plnú rýchlosť a silu.
 
Naši Predkovia vždy chrabro bojovali za svoju zem. Nosili červené štíty s Kolovratmi, prekonávali veľké vzdialenosti, privádzali do hrôzy početnejšie nájazdnícke hordy nielen kresťanských hrdlorezov. Starci vyprávali pri ohňoch svojim mladším nasledovníkom, ako sa končievali ich boje s nepriateľskými vojakmi ozbrojenými obojstranne nabrúsenými mečmi, sekerami a štítmi. Mnohí naši družinníci nosievali červené štíty s rôznorodými zobrazeniami Kolovratu, t.j. druhu svastiky. Takéto štíty sa nevyznačovali iba svojou priamou funkcionalitou, ale aj samotný magický symbol Kolovratu obraňoval vojaka. Solárne oberegové znaky u Slovanov boli často používané na ornamentoch plášťa vojaka, čím nám pomáhali „byť samým sebou“ v prírodnom prostredí.
 
Súčasťou úboru slovanského vojaka bol vždy aj bojový nôž. Väčšinou zavesený na opasku, často aj za sárou obuvi, v špeciálne upravenej podobe ho majú aj Kazaci dodnes. Kultúra noža je sama osebe samostatnou kapitolou tradície. Okrem základných funkcií je nôž muža aj dobrým a vhodným oberegom. Odev bojovníka mal uzlíky, ktoré boli na podväzku malej poľnej tašky umiestnenej na výstroji aj zbraniach. Tieto uzlíky popi kresťanskej cirkvi vyhlasovali za „diabolské uzly“. Ukazuje sa, že najvhodnejší názov pre čiernych mágov bude prastarý názov našich Predkov – POP. „Kňaz“ totiž znamená „Knieža“, t.j. človeka, ktorý vládne v duchu Konov „Kon + Az“. Farár je zase už pozícia, nuž POP ich vyjadruje najvýstižnejšie. Toto slovo totiž znamená „Prach Otcov Predavší“, čo je najvýstižnejšia definícia a skutočnosť.
 
V minulosti družina predstavovala nielen kolektív, ale akýsi druh rodiny. V nej sa kalia charaktery bojovníkov. Medziľudské vzťahy ostávajú v podstate nezmenené po veky, no tá atmosféra, ktorú vytvárajú ľudia pri vzájomných kontaktoch ako priatelia v situácii, kedy ich môžu kedykoľvek vrhnúť do samotného bojového pekla, je tradične nezmenená a príťažlivá úprimnosťou, účasťou, vzájomnou pomocou a podporou. Naši bojovníci nemali rovných v majstrovstve ani vtedy, keď bolo potrebné bojovať v lese. Napríklad vojenská doktrína Byzancie zakazovala svojim vojvodcom bojovať so Slovanmi v lesoch, ale predpisovala im organizovať zrážky na otvorenom priestore, no ani toto ich väčšinou nezachránilo pred porážkou.
 
Vo vojnovom stave vznikala reálna hrozba, že relikvie Rodu či kmeňa budú vystavené požiarom či likvidácii vojnovými udalosťami, preto mladí bojovníci brali so sebou knihy, ktoré mali niekedy aj formu dlhého klbka s uzlíkovým písmom. Rozmotávali ich a potom upevňovali pod odevom na tele. Je známe, že pri viazaní uzlíkov je možné tvoriť obetu Svarogovi, Rodu, Lade, Perúnovi či zariekania. V takýchto prípadoch sa používa prírodná ľanová niť.
 
Naši Predkovia výborne poznali zvyky našich štvornohých bratov, preto často prenášali do svojho života  niektoré osobitnosti totemových zvierat, ale zvieratám sa nikdy neklaňali. V bojových situáciách sa neraz využívali  mnohé zvyky a metódy, ktoré boli odpozorované od zvierat. Jestvuje tradícia bojového tajného zasvätenia. V súlade s princípom trojednoty a trojičnosti, tajné zasvätenie je v pohanskej vojenskej tradícii predstavené tromi základnými charaktermi: medveďom, vlkom a rysom. Tu však upozorňujeme, že takéto zasvätenie by nemali nezodpovedne skúšať nezasvätení ľudia, ktorí by mohli vychádzať z rozličných výmyslov a dohadov. Pri neuvážene a nesprávne vykonanom obrade zasvätenia napríklad na „Vlka“, môže človek začať v sebe cítiť doplniteľné kvality a aj ich úspešne používať, no potom takýto stav ho začne v každodennom živote gniaviť. Pri správne vykonanom obrade človek, ktorý prešiel takéto tajné, vojenské zasvätenie, bude prejavovať týmto obradom vyvolané kvality výlučne v extrémnych situáciách, a to bez akejkoľvek prípravy a nastavovania sa. No zároveň sa ľahko vráti do stavu normálneho človeka, keď takáto nevyhnutnosť pominie. Kandidátov na „Medveďov“, „Vlkov“ a „Rysov“ skúma a upevňuje si každý člen bojovej družiny, ktorá je vzájomne spojená tajným, vojenským zasvätením.
 
Každý si môže dnes vybrať, či bude nasledovať svoje srdce a Dedičstvo Predkov, alebo bude chodiť po šľapajach cudzincov ako lokaj a otrok. Nie je to cesta ľahká, ale je to cesta naša. Ak nepôjdeme po nej, ideme po ceste cudzincov. Nuž, bratia Slovania, kráčajme nahor po SVARGE!

 https