Obrazy sveta
skcsenderu

separator

lap barc 01

Legenda o Severnej Svätej Zemi Slovanov – v gréckych zdrojoch nazývaná Hyperborea – je dostatočne známa našim čitateľom, ba možno povedať, že v ezoterických kruhoch sa s ňou pracuje pomerne často. Dnes si povieme niečo z tejto oblasti, teda presnejšie niečo zo života človeka, ktorý sa v jej hľadaní dostal veľmi ďaleko. Nakoniec za svoje poznanie zaplatil životom – ale dnes môžeme povedať, že mohlo ísť aj o úplne iné súvislosti. Tajné služby neraz odstraňujú z poľa vnímania verejnosti takých ľudí, ktorých pôsobenie môže neželateľným spôsobom ovplyvňovať masy. Niekedy fyzickou likvidáciou, inokedy procesom a popravou, ale neraz aj imitáciou jedného či druhého. Túto otázku sa nebudeme snažiť zodpovedať.

Jednou z oblastí, ktorá tvorila niekdajšiu Hyperboreu je územie, ktoré dnes nazývame Laplandia v Ruskej federácii. V roku 1922 po brehu spiaceho laplandského jazera Sejd prechádzala skupina vyčerpaných ľudí. Táto časť Kolského polostrova patrí medzi tie najneprístupnejšie dodnes. Už sa blížil večer, začínalo sa stmievať. Bolo sa treba poponáhľať. A tu sa zrazu v diaľke, v lúčoch zapadajúceho slnka objavila hora. Na jej strmej, kamennej stene sa jasne črtala vysoká – okolo 100 m – postava človeka so široko rozpätými rukami. Tak Alexander Barčenko prvý raz na vlastné oči uvidel to, k čomu sa snažil dostať po celý svoj život.

lap barc 02

lap barc 03   lap barc 04

lap barc 05

Pred Barčenkom sa objavila neodškriepiteľná stopa tejto prastarej a dávno z povrchu Zem zmiznutej Kultúry, ktorú antickí autori nazývali Hyperboreou. Názov obsahuje poukaz na jej umiestnenie: za Boreou, t.j. Severným Vetrom, teda proste na Severe.

Zdalo sa, že všetky sily Zeme a Nebies sa postavili do cesty hŕstke odvážlivcov, ktorí sa rozhodli odhaliť jedno z najposvätnejších tajomstiev dejín. Saamovia – miestni sprievodcovia, Lapari – ich s hrôzou a modlitbami odhovárali od pokračovania v ceste. Na ceste späť nápor víchra dokonca skoro potopil ich loďku. Doslovne fyzicky cítili nebezpečný odpor akýchsi neznámych, prírodných síl. Ale napriek tomu odhodlane pokračovali k cieľu.

V denníku jedného z účastníkov tejto expedície – Alexandra Kondiajna, vedca, astrofyzika – blízkeho priateľa Barčenka, ktorý nakoniec s ním zdieľal jeho nešťastný osud čítame:

„10/IX. „Starčekovia“. Na bielom, ako keby vyčistenom pozadí... jasne vidno gigantickú postavu, ktorá svojimi tmavými kontúrami pripomína človeka. Motovský záliv je neuveriteľne, prekvapivo krásny. Treba si predstaviť úzky koridor široký 2-3 viersty, sprava aj zľava ohraničený gigantickými skalnými stenami vysokými do 1 viersty. Šija medzi týmito horami, ktoré ohraničujú záliv je zarastená čudesným lesom – jedľou, prekrásnou jedľou, urastenou, vysokou 5-6 siah, podobnej jedli z tajgy.

Vôkol sú hory. Jeseň zafarbila kopce porastené listnatými stromami – rôzne brezy, osiky, jelše. V diaľke... sú rozložené rokliny, medzi ktorými sa nachádza jazero Sejd. V jednej z roklín sme uvideli záhadnú vec. Vedľa snehu, ktorý sem tam pokrýval svahy rokliny, bolo vidno žlto-biely stĺp, vedľa ktorého bol kockatý kameň. Nad druhej strane hory bolo vidno vo výške asi 200 siah gigantickú jaskyňu a vedľa niečo ako pivnicu...

Večer, po krátkom oddychu ideme na jazero Sejd. Bohužiaľ sme tam došli až po západe slnka. Rokliny už boli pokryté sivou hmlou. Kontúry „Starčeka“ sa smutne črtali na bielom plafóne hory. K jazeru cez Tajbolu vedie prekrásny chodník. Presnejšie, je to široká, prejazdná cesta, ktorá sa dokonca zdá spevnená. Na konci cesty sa nachádza neveľká vyvýšenina. Všetko vyzerá tak, že v dávnej minulosti bol tento háj vyhradený a vyvýšenina na konci cesty slúžila ako keby oltár-obetník pred „Starčekom“.

lap barc 06

lap barc 07

lap barc 08

Alexander Vasilievič Barčenko (1881-1938) je jednou z najtragickejších a zároveň najzáhadnejších osobností 20. storočia. Bol nositeľom Veľkého Tajomstva, ktoré si – podľa všetkého – odniesol so sebou navždy na druhý svet. Bolo vykonaných niekoľko pokusov, aby pre potomkov zostala aspoň aká-taká informácia. Dokonca sa podarilo presvedčiť popravcov, aby bol výkon rozsudku smrti o niečo odložený. Odsúdenec na smrť dostal papier a ceruzku, aby mohol opísať, čo vedel. Po dopísaní výpovede ho hneď na druhý deň zastrelili. Rukopis bol okamžite uschovaný, a to dokonca tak, že odvtedy o ňom nikto viac nechyroval. Vymysleli dokonca aj legendu: bohužiaľ, všetko sa stratilo. V tragickom 1941 roku, keď Nemci podišli k Moskve, bolo potrebné všetky archívy NKVD spáliť. Nie všetci však tomu uverili.

Teraz môžeme iba hádať, čo v tom stratenom rukopise bolo. Ale vo všeobecnosti sa môžeme niečo dozvedieť aj tak. Pred revolúciou totiž Barčenko mnohé opísal vo svojich románoch: jaskyne v Himalájach aj na ruskom Severe, podzemné priestory plné hlbokých tajomstiev svetových kultúr a civilizácií, zamurovaní pustovníci a iné. Niektoré Barčenkove knihy boli zverejnené v roku 1991 jeho príbuznými – synom a vnukom. Barčenko v polofantastických románoch opisuje všetko tak, ako keby to videl svojimi očami. Ale v skutočnosti kto vie, čo naozaj videl či nevidel? V protokoloch z výsluchov sa na Ľubľanke dochovalo jeho priznanie: pred revolúciou sa mu podarilo navštíviť nejednu zámorskú krajinu s komerčnými cieľmi. A po revolúcii organizoval expedíciu na Kolský polostrov s cieľom nájsť pravlasť človečenstva. A aj našiel, veď cestu naplánoval tak, ako keby presne vedel, čo a kde má hľadať.

V tomto Univerzálnom Poznaní leží celá podstata. Pretože toto Poznanie je tajné, posvätné, ezoterické a navyše prastaré. Takéto Poznanie mal aj Nikolaj Rerich, ktorý spolu so ženou a synmi pripravoval expedíciu na Altaj, do Tibetu a Himalájí. Tam v Centrálnej Ázii hľadal Rerich v skutočnosti to isté, čo Barčenko v ruskej Laplandii. Podľa všetkého sa aj riadili tým istým zdrojom informácií, ktorý pochádza zo slobodomurárskych, ba dokonca starších, templárskych archívov, ktoré však koreňmi pochádzajú z oveľa staršej epochy ľudstva. Podľa všetkého sa dokonca aj v roku 1926 v Moskve osobne stretli.

Barčenko sa však ešte raz utvrdil vo svojich predpokladoch, keď sa neočakávane stretol s ruským pustovníkom-žrecom z pustých kostromských lesov. Bol to uchovávateľ tajného poznania. Niekoľko storočí predtým takýto neznámy starček sa z tiež ničoho nič objavil v Petrohrade a poskytol mladému Puškinovi informácie, na základe ktorých mohol napísať to, čo napísal. Starček sa potom tak sčista-jasna „vyparil“ ako aj predtým „objavil“.

Žrec-pustovník zo Severu sa v pretvárke ako blázon dostal do Moskvy, našiel Barčenka a porozprával mu o neuveriteľných veciach. Táto skutočnosť sa stala známa aj Rerichovi. Barčenko následne informáciu, ktorú dostal posúdil so známym buriatským etnografom Cybikovom. Cybikov bol prvým Rusom, ktorý sa ešte začiatkom minulého storočia dostal do Tibetu v prestrojení za lámu-pútnika. Korešpondencia medzi Barčenkom a Cybikovom sa zázrakom dochovala v Štátnom archíve v Ulan-Ude.

Z listu A. V. Barčenka profesorovi G. C. Cybikovi z 24. marca 1927:

... Toto moje presvedčenie bolo potvrdené, keď som sa stretol s Rusmi, ktorí tajne uchovávajú Tradíciu ... v Kostromskej gubernii. Títo ľudia sú oproti mne značne starší čo do veku, a – podľa môjho názoru – oveľa kompetentnejší v samotnej vede a odhade súčasnej medzinárodnej situácie. Prišli z kostromských lesov v prestrojení za akýchsi prostých, svätých bláznov (žobrákov), ako keby neškodných poblúznencov a prišli do Moskvy, vyhľadali ma... Posol od týchto ľudí v prestrojení za blázna prednášal na námestiach proroctvá, ktorým nikto nerozumel a priťahoval pozornosť ľudí zvláštnym odevom a ideogramami, ktoré nosil so sebou... Tohto posla – roľníka Michaila Kruglova – niekoľkokrát zatkli a väznili ako politického väzňa, neskôr ho dali do blázincov. Nakoniec prišli k uzáveru, že nie je blázon, ale je neškodný. Pustili ho na slobodu a viac neprenasledujú. Nakoniec som sa s jeho ideogramami náhodne stretol v Moskve aj ja, ktorý dokáže čítať a rozumieť ich významu.

Takto bolo nadviazané moje spojenie s Rusmi, ktorí majú poznanie ruskej vetvy Tradície ... Keď som sa ja, opierajúc len o všeobecnú radu jedného Mongola, ... rozhodol samostatne vyjaviť pred najviac ideologickými a nesebeckými predstaviteľmi boľševizmu tajomstvo ..., tak pri mojom prvom pokuse v tomto smere ma podporili mne do tej doby absolútne neznámi ochrancovia prastarej ruskej vetvy Tradície .... Oni postupne prehlbovali moje poznatky, rozširovali môj rozhľad. A v tomto čase ... ma formálne prijali medzi seba ...

Neuveriteľné skutočnosti. Barčenko – a nie iba on sám, jestvovalo celé spoločenstvo ochrancov prastarého Univerzálneho Poznania – mal, čítal a rozumel prastarým textom, ktoré boli napísané „ideografickým“ písmom. Okrem toho sa zdá, že kedysi existovali fotokópie týchto textov. Možno, že práve toto je onen tajne uchovávaný kľúč, ktorý odomyká dvere do takých tajomstiev šedého dávnoveku, o akých ešte včera nemohla snívať ani len tá najdivšia fantázia. Ide o prastarú Tradíciu Ďun-Chor, čo dnes predstavuje dobre známu Kalačakru.

Barčenko mal pevnú dejinno-filozofickú koncepciu vývoja svetovej Kultúry. Jej Zlatý vek prebiehal v severných šírkach a trval 144 tisíc rokov. Skončil pred 9 tisíc rokmi odchodom Indoárijcov na Juh na čele s vodcom Ramom – hrdinom veľkého indického eposu Ramajana. Malo to kozmické príčiny – pri pozitívnych kozmických vplyvoch prebieha rozkvet Kultúry, pri neblahých Kultúra upadá a nastupuje Civilizácia. Okrem toho Kozmické Sily spôsobujú na Zemi periodické „potopy“, ktoré zasahujú súše a premiešavajú rasy a etniká.

Barčenko sa riadil týmito princípmi a dokázal zorganizovať expedíciu, ktorá v roku 1922 preskúmala pusté oblasti Kolského polostrova. Jej hlavným cieľom – presnejšie, tajným podcieľom – bolo hľadanie stôp dávnej Hyperboreje. A tento cieľ expedícia dosiahla.

Našli nie iba gigantickú postavu človeka s rozpätými rukami, ale aj do pravého uhla vytesané granitové balvany a na vrchole hôr a v močariskách aj pyramídy. Aj spevnené miesta tundry – pozostatky prastarej cesty v ťažko dostupných miestach tam kde cesty ako takú vôbec neexistujú. Členovia expedície sa sfotografovali pri vchode-chodbe do podzemných priestorov, ktorý zachádzal veľmi hlboko. Nakoniec sa rozhodli chodby neskúmať, pretože zakúsili tajomný odpor prírodných síl. Nakoniec sa akýmsi talizmanom cestovateľov stal „kamenný kvietok“ s vyobrazením „lotosu“(?). Barčenko vedel veľmi veľa, ale nemal právo povedať veľa svojim spolupútnikom.

Bohužiaľ, výsledky expedície sa nedostali na verejnosť. Boli utajené a zmizli v archívoch tajnej služby. Barčenko mal extrasenzitívne schopnosti. Zaoberal sa otázkami prenosu myšlienok na diaľku. V skutočnosti na Kolskom polostrove pôsobil s mandátom Inštitútu výskumu mozgu a s osobným požehnaním akademika V. M. Bechterejeva. Spolupracoval aj v orgánoch štátnej bezpečnosti, kde zostavil a viedol vrcholne tajné laboratórium okultného výskumu. Ale ani to nie je všetko. V roku 1926 Barčenko na základe osobného rozkazu Dzeržinského viedol vrcholne tajnú expedíciu do jaskýň Krymu. Jej cieľom bolo to isté: hľadanie pozostatkov prastarých civilizácií, ktoré – podľa koncepcie ruského vedca – mali Univerzálne Poznanie. Ale Barčenko hľadal viac. Predpokladal, že prastaré civilizácie ovládali tajomstvo štiepenia atómu, poznali iné zdroje energie, ako aj mali prostriedky na psychotronné ovplyvňovanie ľudí. Dôkazy o tom nezmizli, dajú sa nájsť v zašifrovanej forme a rozkódovať. Toto vysvetľuje aj priamy záujem o neho aj zo strany Dzeržinského osobne. Žeby našiel nevyvrátiteľný dôkaz? Nuž, odpoveď je za siedmymi pečaťami. Tajné služby vždy vedeli uchovávať svoje tajomstvá.

Barčenko však nevylučoval ani možnosť existencie paleokontaktov medzi prastarou človečenskou Kultúrou a mimozemskými civilizáciami. Z tejto oblasti mal určité, konkrétne informácie. Jedným z tajných cieľov kolskej expedície bolo hľadanie tajomného kameňa, ktorý má pochádzať z Oriónu. Tento kameň by mal byť schopný akumulovať a prenášať psychickú energiu na ľubovoľné vzdialenosti – čím je schopný realizovať priamy kontakt s mimozemskými civilizáciami. Toto by umožnilo majiteľom takéhoto kameňa dosiahnuť poznatky o minulosti, súčasnosti aj budúcnosti. Táto otázka zaujímala aj akademika Bechterejeva. V každom prípade, Bechterejev vedel o zámeroch Barčenka a aj mu prikázal zvlášť skúmať jav záhadného „meriačenia“. Ide o zvláštny tranz, do ktorého vpadávali Severania, domorodci masovo z rôznych príčin – vrátane pôsobenia šamanov.

Mohla by sa vynoriť otázka, či to všetko nie je iba akýsi vtip alebo výmysel. Ale veru nie. Veď nie náhodou starí autori – vrátane najznámejších antických historikov – nástojčivo hovoria o severnom lietajúcom národe, Hyperborejcoch. Takými ich – bez irónie – ale podrobne opisuje aj Lucianus Samosatensis.

A môže vôbec existovať niečo také, aby prastarí obyvatelia Arktídy ovládali technológie lietania? V prospech tohto faktu hovorí aj množstvo zobrazení rozličných lietajúcich aparátov. Napríklad obrázky z Onežského jazera:

lap barc 09

Medzi nimi je aj pravdepodobné zobrazenie lietajúceho Hyperborejca:

lap barc 10

Ľudové rozprávky a povesti rovnako zanechali nemálo stôp, či už to sú sedem (pôvodne deväť) míľové čižmy, lietajúci koberec, strigy na metle a podobne.

Helénsky slnečný boh Apolón – zrodila ho titanka Leto (žeby náhodná zhoda so slovanským letom?) v Hyperboreji – ktorý dostal na základe svojho miesta narodenia jeden z hlavných atribútov schopnosť neustále navštevovať svoju ďalekú vlasť. Zachovalo sa niekoľko zobrazení Apolóna letiaceho k Hyperborejcom.

lap barc 11

Zaujímavosťou je, že pri tomto vyobrazení Apolóna zvolili umelci pre antickú symboliku absolútne netypické zobrazenie okrídlenej platformy.

Problematika minulosti nášho pôvodu nie je ani náhodou taká primitívne priamočiara, ako nám ju úporne podávajú cudzinci. Ale okrem nás ju nikto nepotrebuje. Nemôžeme „zahodiť“ našich Predkov, lebo bez nich by sme tu jednoducho neboli. Vstaneme do šíku na nich, alebo zaspíme v očakávaní ničoty? Rozhodnutie je na nás.

01.05.2018

 https