Proti svetlu
skcsenderu

separator

pantogr 01

Tento názov pravdepodobne väčšine ľudí nepovie veľa a ak, tak sotva poukáže na akúkoľvek súvislosť s témami, ktorými sa tradične zapodievame. Zdanie však neraz klame.

Pantograf je – pre lepšie pochopenie – zariadenie, ktorým sa dá pôvodný obrázok prekresliť bez toho, aby sme používali nejaký druh kopírovacieho papiera. Vyzerá približne takto:

pantogr 02

Teda čo to môže mať spoločné so slavianstvom? Nuž, v tomto prípade veľa. Takto sa totiž volá kniha anglického autora menom Edmund Fry, ktorú napísal v roku 1799:

pantogr 03

Hlavným – naozaj odborným – cieľom tejto práce je poukázať na to, že pôvodný jazyk ľudstva bol jeden. Autor nadhadzuje aj otázku, akého bol tento – pôvodne jediný jazyk všetkého ľudstva – pôvodu, ale k jeho cti treba povedať, že hoci ponúka dve základné alternatívy, nevnucuje ani jednu.

Edmund Fry dáva na zváženie, či prvý jazyk bol pôvodom z Nebies, alebo akýmsi produktom ľudského úsilia. Z celkového kontextu vyplýva, že autor je presvedčený o správnosti prvého variantu, ale – ako sme už uviedli – nijako svoj pohľad nevnucuje.

Názov knihy PANTOGTAPHIA je naozaj vhodný – podkladom myšlienky je totiž presvedčenie, že všetky dnes (teda v jeho čase) existujúce jazyky sú iba viac alebo menej vzdialenou kópiou prapôvodného, kedysi jediného jazyka.

Vzhľadom na závažnosť témy si môžeme aj uviesť niekoľko citátov z tejto knihy:

„... Ak prvý jazyk bol poskytnutý inšpiráciou, tak musel byť dokonalý a celé ľudstvo ho muselo mať vo veľkej úcte: ale veľké množstvo dialektov vo svete prevládlo; a niektoré z tých, ktoré sú dnes známe sú veľmi nedokonalé; a jestvuje tiež dôvod predpokladať, že niektoré sú dnes už stratené. Ak boli rozdielne jazyky objavené rôznymi národmi, tak toto všetko by prirodzene bolo následkom zmesi týchto národov: ale čo mohlo motivovať ľudí, ktorí ovládali jeden dokonalý jazyk nadprirodzeného pôvodu, ho obetovať v prospech barbarských žargónov, ktoré sami vymysleli, a ktoré sú v každom ohľade podradné oproti tomu, ktorým boli inšpirovaní ich pradedovia“?

Aby sme zdôraznili tento moment, pozastavme sa. Demokracia a civilizácia tvrdia, že sa vyvíjame od PRIMITÍVNEHO v minulosti k DOKONALÉMU dnes. Ale Edmund Fry – ANGLOSAS – tvrdí presne to, čo aj védické Svetoponímanie: namiesto oslavovania našej dnešnej „dokonalosti“ sa radšej lepšie prizrime tej realite, že v skutočnosti postupne DEGRADUJEME!

Dnes nám všetko „dodajú“ do hláv – dostávame hotové produkty, teda myšlienky. A ak sa pozriete okolo seba poľahky uvidíte, ako sa všemediálne podávané symbolové pokyny pretavujú do reakcií spúšťaných psychoprogramov už v priemyselnom, masovom meradle. Veľa ľudí sa napríklad utešuje tým, že na sociálnych sieťach má množstvo priateľov – ale koľko ich má v reálnom živote?

To čo dostaneme nemusíme sami pripravovať. Ale v našom ponímaní je akákoľvek dodaná informácia – teda svedectvo o čomkoľvek – iba informácia, ktorú môžeme označiť ako „informácia prvého druhu“. Až osobnou skúsenosťou sa mení na informáciu druhého druhu. Informovaný preto nie je ešte múdry. Informovaný subjekt pracuje totiž iba na povrchnom triedení množstva informácií, do podstaty ktorých nikdy ani nezabŕdne. Lebo to už by bolo ich osobné spracovanie, ktoré má za následok osobnú skúsenosť. A to už je informácia druhého druhu, teda Múdrosť. Informovaných nájdete vôkol seba na mraky – len múdrosť sa kdesi vytráca... a to už hodne dlho.

Prečo si opäť nezacitovať z knihy?

„Ľudia si dlho neudržia praktickú zručnosť v tých činnostiach, v ktorých sa necvičia“.

Nezabudnime, odoberanie a triedenie množstva informácií nie je myslenie. Odoberači a triediči si neudržiavajú zručnosť myslenia – aj keď v odoberaní a triedení dosiahnu majstrovstvo...

Nebudeme sa zaoberať celým obsahom knihy, ale predsa len pokročme v jej obsahu trochu vpred. Fry uznáva, že existoval jeden pôvodný a dokonalý jazyk – novšie jazyky sú vždy viac a viac vzdialené od pôvodného, dokonalého zdroja – ale to je veľmi ďaleká minulosť. Aby trochu „pristál na zemi“, tak – a to veľmi prakticky – tvrdí, že v súčasnosti treba vychádzať zo štyroch hlavných jazykových skupín, z ktorých pochádzajú všetky dnes známe jazyky. A tu je to naozaj zaujímavé:

pantogr 04

Podľa autora sú základné, bázové jazyky tieto: Latinčina, Keltčina, Gótčina a SLOVANČINA. Čítate dobre – SLOVANČINA! Takže naozaj klobúk dole pred týmto vzdelaným Angličanom – hoci svoj jazyk nijako nezatracuje, nepovažuje ho za zdrojový, čo aj v knihe vysvetľuje. Rana pod pás dnešným „vyvoleným“ Anglosasom a piatej kolóne?

Len dokončme jeho myšlienku a trochu si priblížme z ktorých to štyroch bázových jazykov čo pochádza:

LATINČINA:

Vznikli z nej: taliančina, španielčina, portugalčina a francúzština;

KELTČINA:

Vznikli z nej: waleština, škótčina, írčina, bretónčina, waldenčina;

GÓTČINA:

Pochádzajú z nej: oba druhy holandčiny, angličtina, dánčina, nórčina, a islandčina (Runová);

SLOVANČINA:

Z nej pochádzajú: poľština, litovčina, čeština, vandalčina, chorvátčina, ruština, corwalčina, dalmátčina, jazyk Lužických Srbov, moldavčina a veľa ďalších.

Ďalej uvádza jazyky, ktorými sa BEŽNE (v jeho časoch) hovorilo v Ázii: turečtina, TARTARČINA, perzština a moderná arabčina, gruzínčina, arménčina, moderný indický jazyk, formosančina (jazyk používaný na Tajvane), indonézština, tamilčina alebo malabarský jazyk, čínština, japončina atď.

Aký jazyk – a to slovanský – je „vandalčina“, teda jazyk Vandalov? A prečo je hneď za českým? A vari jazyk našich Predkov (СЛОВѢНЕ) nebol – pri pohľade z Britských ostrovov – hneď za českým? Musíme brať do úvahy, že Angličan používal v prvom rade názvy zaužívané v jeho vlastnom jazyku. Nám už známym faktom je, že kedysi pôvodný a jeden jazyk je čím viac na Západ tým viac skreslený. Tých, ktorí by radi namietali proti obsahu tejto informácie odporúčame na autora opísanej knihy. A to ešte vieme, že podľa údajov Maura Orbiniho (1601) sú Fryiom spomínané „neslovanské“ jazyky jazykmi slovanských národov...

A tu vyplávala aj ďalšia zaujímavá informácia: spomína sa jazyk používaný v TARTARII (TARTARČINA), pričom tento jazyk nie je totožný s arabčinou, ktorá je spomenutá samostatne. Prečo to je zaujímavé? Nuž, prelistujme zopár ďalších strán knihy.

Na strane 246 uvádza vtedajšiu ruštinu – samozrejme, že v tom čase – po Nikonovej krvavej reforme r. 1666 – kresťanskú cyriliku. Príklad textu je kresťanská modlitba otčenáš:

pantogr 05

Za povšimnutie stojí napríklad slovo CHLIEB, ktoré sa v azbuke tých čias písalo ХЛѢБЪ, ale aj slovo DNES – „ДНEСЪ“. Teda slovo „dnes“ v našom jazyku je pôvodné, pochádzajúce zo staroslovienčiny. Dnešné ruské „сегодня“ je očividne neskorší kresťanský novotvar.

K ruskému jazyku určite môžeme logicky priradiť aj ukážku písma „Nova Zembla“ na str. 212 – ako je uvedená v knihe:

pantogr 06

Samozrejme, že text uvádza fonetickú formu, nie písanú azbuku.

K ruskému jazyku patrí aj ukážka jazyka na str. 318:

pantogr 07

Vari hlavnou zaujímavosťou však je, že Fry uvádza hneď niekoľko foriem TARTARSKÉHO jazyka:

pantogr 08

pantogr 09

pantogr 10

pantogr 11

Ale k jazykom Tartarie patrila aj ním uvádzaná „sibírčina“:

pantogr 12

pantogr 13

Ruština nie je – hoci sa to na prvý pohľad zdá nelogické – uvedená medzi jazykmi Tartarie, pretože najmä Romanovci boli agentami Západu dosadenými na ruský trón. Ich úlohou bolo čo najviac fyzicky aj jazykovo oddeliť Rusov od Tartarie – a túto úlohu plnia skrz RPC „statočne“ dodnes.

Ak by sa zdal jazyk Tartarie zvláštny nezabudnime, že Sanskrit je pôvodne náš jazyk...

Teraz však ďalej. Ako jedno z najrozšírenejších písem Tartarie je uvádzané dnešné „arabské“ písmo. Písmo „nevynašli“ Arabi – oni ho iba – ako dlhovekí susedia Tartarie – jednoducho prevzali. Ale pre dnešnú oficiálnu vedu tu nastáva nejeden problém. Hľa napríklad aký:

pantogr 14

Na obrázku hore vidíte helmu Alexandra Nevského, ktorá je uložená v Zbrojnici Moskovského Kremľa. Nosil ju Riurikovič, skutočne vyvolené knieža. A aký je s ňou problém? Nuž – je na nej „arabský“ nápis. Ale odkiaľ sa mohol vziať, ak Arabi nikdy v minulosti nedobyli ani Petrohrad, ani Novgorod, ani Moskvu? A keď o tom dejiny nič nevedia, prečo by si – pôvodne pravoslávne knieža Tartarie – dávalo na prilbu nápis v cudzom jazyku? Navyše jazyku národa, ktorý proti našim Predkom neraz bojoval?

Prilba však už nie je v pôvodnom tvare. Bola zásadným spôsobom prekovaná v 17. storočí špeciálne pre Michaila Fedoroviča Romanova, prvého cára Romanovcov. Dvorný majster Nikita Danilov na ňu doplnil o. i. aj drahé kamene.

Navyše je známe, že aj Ivan IV. Hrozný mal na prilbe nápisy v „arabskom“ písme.

Žiadne „logické“ vysvetlenie tu nie je logické – a prilba dostala okrem diamantov aj kresťanské „update“. Prečo?

Pretože Alexander Nevský nikdy NEBOL kresťanom. Ale na to sa prizrime z iného konca.

V knihe Slavianstvo sú uvedené základné informácie o štruktúre starých, slavianskych chrámov. Jeden z nich stál ešte nedávno v Omsku, ale keď padol za obeť napalmovému útoku – zhorel.

V chráme Védy Perúna v Omsku bol napravo od Alatyr Kameňa na stene umiestnený obraz Tarcha Dažďboga:

pantogr 15

Zobrazenia Bohov boli v starých, pravoslávnych chrámoch bežné. Tarcha Dažďboga si mnohí mýlia s Ježišom – pretože je odetý do bieleho rúcha. Tu však každá podobnosť končí – na rúchu má čierny opasok. Podľa prastarej tradície mohol čierny opasok na bielom odeve nosiť iba žrec od veku 45 rokov. Skôr v žiadnom prípade nie. Nuž a Ježiš – podľa všeobecnej vedomosti – zomrel vo veku 33 rokov...

Naľavo od Tarcha Dažďboga bol obraz Alexandra Vsevolodiča z Jaroslavle – nazývaného aj Jaroslavlič – ktorého prostý ľud nazýval ALEXANDROM NEVSKÝM.

pantogr 16

Alexander Nevský bol Vojak Obranca zeme Slavianskej, pravoslávne knieža. Kresťanská cirkev ho dlhú dobu zavrhovala. Do kresťanského panteónu ho zaradili až koncom 19. storočia. Bola to nútená vsuvka, pretože ľud si ho ctil. Zároveň s kanonizovaním vyhotovila cirkev kresťanskú rozprávku o tom, že Alexander Nevský bol kresťanom.

Alexander Nevský bol pravoslávne – védické – knieža, teda nečudo, že na prilbe nosil nápis v jednom z najrozšírenejších písiem Tartarie. Bez ohľadu na to, že dnes mu priradili názov „arabské“.

A čo sa týka toho, že ide o citát z Koránu – veď jedna vec je fakt existencie nápisu v „arabskom“ písme a druhá to, čo tam je dnes. Veď vieme, že v 17. storočí prilbu prerobil kresťanský klenotník pre kresťanského cára...

Teda tak. Veľa vecí nám oficiálna veda – a najmä Anglosasi a Nemci nechcú uznať, ale svedectvo o prapôvodnom slovanskom jazyku a Tartarii z pera prominentného anglického jazykovedca nie je malé svedectvo. Nuž, aj západná literatúra obsahuje diela, ktoré by tam „nemali byť“. Pravda nakoniec aj tak zvíťazí.

28.03.2018

 https