Užitočné veci
skcsenderu

separator

 
 
 
Rozdeľ a panuj – princíp, ktorým sa riadili nepriatelia Slovanov pri postupnej likvidácii našich Predkov. Tisícročia nás nemohli poraziť v otvorenom boji, nuž sa dôkladne pripravili a zasiahli najtvrdšie príchodom poslednej Noci Svaroga. Pri pohľade na Kruholet Čísloboga vidíme, že to je poľahky predpovedateľné obdobie, ktoré sa v Sanskrite nazýva Kali Juga. Je to vek pod nadvládou čertogu Líšky – čo nazývame aj vek Bohyne Mary (Mara – Matka Ra, u nás nazývaná Moréna a často nesprávne označovaná za Bohyňu smrti). Inými slovami, pre našich zotročovateľov platilo «rozdeľ a podrob si», pre tých Slovanov, ktorí ako deti prežili jatky svojich rodičov a boli vychovaní v kresťanských kláštoroch platí «odvrátená strana» toho istého sloganu: «modli sa a pracuj».
 
Začnime s citátom z knihy Maura Orbiniho HISTORIOGRAFIA NÁRODA SLOVANSKÉHO (vydaná 1601), ktorú sme si už predstavili. Na strane č. 35 ruského prekladu z r. 1722 čítame:
«... potom za čias kráľa Arnolda, Franského Cisára, v lete (roku) 891 porazili a zničili (Slovania) Imperátorove vojská na hraniciach Bokoarie a vstúpili na územia Cisárstva, obsadili územie, ktoré od rieky Moragovy sa nazývalo Moravania, teraz sa volá Moravia, vyhnali odtiaľ zvyšky Markomanov a tam si upevnili svoje miesto na žitie. Po čase rozširovali svoju dŕžavu, ako Kráľovstvo Moravanov Slovanov, do ktorého patrila zem uhorská, zem Bójov a Rus. Mali mnoho vojakov z Pazinakami, ktorí sa teraz nazývajú Tatari. A vydržalo toto Kráľovstvo do leta (roku) 991, keď po smrti kráľa Sveulada si ho rozdelili Maďari, Poliaci a veľkú časť Česi.»
Čo sa môžeme dozvedieť z tohto úryvku? Určite zase niečo, čo nehrá do karát „investorom do histórie“. Ako sme už povedali, títo do histórie už v minulosti cielene investovali toľko prostriedkov, že ak sa objavia nové fakty, ktoré vyvracajú históriu tak tým horšie pre fakty – jednoducho budú ignorované. Ale pravda sa vracia – všetko nové je dobre zabudnuté staré.
Pozrime sa lepšie na údaje v tomto úryvku. Svätopluk je v našich dejinách podávaný ako veľký kráľ, ale bohužiaľ za ním už akosi „zapadá opona“. Informácií je málo, a preto sú podávané skôr špekulácie. A čo úryvok? Hoci opona už pomaly zapadla – veď Svätopluk zomrel r. 894 –  potom ešte chvíľka samostatnosti a hotovo – Maďari nám všetko zobrali. Ale prečo potom Orbini – ktorý iba cituje iné historické zdroje – udáva, že:
  • r. 891 naši Predkovia porazili a zničili armádu franského cisára Arnolda a vstúpili (nie prvý raz, ako vieme z opisovaných udalostí nielen za života kniežaťa Sama) na územie (ako nám chcú nahovoriť) takej strašnej a obávanej ríše Frankov?
  • Že až po smrti kráľa (v tých časoch ešte bola u nás stará Viera Slovanov, teda pravdepodobnejšie išlo o knieža nie kráľa, ktorý už predstavuje zdegenerované kniežatstvo) Sveulada r. 991 (čo už je bohužiaľ smutné, temné obdobie pokresťančovania Kyjevskej Rusi, t.j. jatiek Slovanov) si územie Veľkej Moravy rozdelili Maďari, Poliaci a Česi.
  • Územia, ktoré spolu tvorili Veľké Kniežatstvo Moravské, t.j. dnes nazývané Veľká Morava, tvorili historicky staršie územia – dobre si všimnime jeden z názvov – Rus. Aká Rus? Ostáva len vysvetlenie z našich, védických zdrojov – Slovensko sa v minulosti, predtým ako vstúpilo do Veľkého Kniežatsva Moravského (náš, slovanský názov) nazývalo Malá Rus. Nebola to jediná Rus okrem Kyjevskej Rusi. Na juhu bola – a dodnes je – Strieborná Rus, t.j. Srbsko, na západ bola Perúnova Rus – dnes nazývaná Prusko a podobne.
  • Vo vojsku Slovienov bojovali aj Tatari, t.j. vojaci z Tatarie alebo inak Veľkej Tartarie. Áno vieme – hovoria nám, že to boli Mongoli a prišli na naše územie až r. 1241. Je to (a v súvislosti so Slovanmi nie jedná) lož. Viac o Veľkej Tartarii si môžete prečítať v samostatnom článku.
Načrime do dejín minulosti našej vlasti, ale použime naše vlastné, slovanské zdroje. Pokúsme sa spojiť si súvisiace udalosti, z ktorých nám boli podávané iba tie, ktoré zapadali (aj stále zapadajú) do scenára nepriateľov Slovanov – veď oni mnohé z nich aj zákerne a v tajnosti, poza chrbát a dlhodobo snovali. Ale posledná Noc Svaroga skončila, po chvíľke doznenia Temnoty príde svitanie a nové ráno – svitne nový deň Slovanov. Náš deň.
Pred niečo viac ako 40 000 rokmi dokončil vojenské operácie v jednej z vojen proti Atlantíde Boh Perún, presnejšie dnešný letopočet 7519 UMHCH zároveň zodpovedá letu letopočtu 40015 od Tretieho príchodu Perúna. Následkom týchto vojenských operácií sa znova zmenila tvár Zeme – vznikli hory Kaukaz (lebo zavalil Bránu Medzisvetia to Temného Sveta) ale vynorila sa aj Európa z morských hlbín. K tomuto obdobiu datujeme aj vznik Tatier. V tých časoch prišli na Midgard-Zem Bránou Medzisvetia zo Svetlých Svetov noví ľudia bielej rasy. Medzi novými osídlencami bola aj neveľká skupina vysokovyvinutých humanoidných bytostí, veľmi blízkych súčasnému človeku, ktorí vytvorili samostatnú kastu, ktorú ostatní presídlenci nazývali URI. Možno, že aj jeden zo starých názvov známy na našom území – Uhri – má súvis s týmto prastarým, vysokovyvinutým ľudským druhom.
Uri vládli obrovskými možnosťami, ktoré ležali ďaleko za hranicou čo aj len predstáv väčšiny prostých ľudí iných kást tých čias. Stali sa učiteľmi či poradcami ostatných ľudí, ktorých po posledných udalostiach nebolo veľa. Uri ich chránili tak pred ťažkými prírodnými podmienkami ako aj bránili pred nepriateľmi. Pomáhali im zavádzať nové „technológie“ a odovzdávali potrebné poznatky, hoci na vstrebanie niektorých z nich boli potrebné tisícročia. Preto ich zašifrovali a odovzdali iba zvláštnej kaste ochrancov poznania – volchvom. Títo v správnom čase potreby ich boli pripravení odovzdať, ale hlavnou úlohou volchvov bolo poznatky uchovať a preniesť cez tisícročia tak, aby obsah poznania ostal nezmenený. Pre túto úlohu použili volchvovia dve runové abecedy – da'Árijskú a ch'Árijskú –  pričom každú z nich používali volchvovia iného druhu zasvätenia.
Spomienka na týchto veľkých učiteľov našich Predkov dodnes žije napríklad v slovnom spojení KULTÚRA, ktoré dodnes znamená systém morálnych a duchovných hodnôt, odovzdaných nám Urami, a je tvorené spojením slov Kult Ura.
Existencia dvoch kást prastarých Slovanov sa odrazila aj v názvoch, ktoré nám dávali susediace národy. Veľká Tartaria existovala desiatky tisíc rokov a ázijské národy žijúce v jej susedstve nazývali jej obyvateľov Urrusmi, teda spojili oba názvy v jeden. Tento názov ako názov dnešných etických Rusov používajú niektoré ázijské národy dodnes. V časoch pred vymiznutím Urov sa všetky slovanské kmene nazývali druhým menom Urrusi. Po ich vymiznutí sa funkcie, ktoré zastupovali museli nutne rozdeliť medzi tých, ktorí ostali. Toto si vynútilo vznik niekoľkých kást. Kasty volchvov, nositeľov poznania a tradícií. Kasty profesionálnych vojakov brániacich pred vonkajšími nepriateľmi. Kasty remeselníkov, poľnohospodárov a pastierov.
Názvy slovanských kmeňov sa tvorili rôzne, niekedy kombináciou koreňa Rus a predpony, čím sa vyjadrovala špecifická odlišnosť daného kmeňa. Tak vznikli názvy ako ET'Rusi alebo P'Rusi, dnes známi ako Etruskovia a Prusi. Predpona ET pred vlastným názvom Rusi znamená osvietení Rusi – teda nositelia vysokorozvinutej kult'uri, dôkazy o ktorej dodnes existujú v severnom Taliansku. Predpona P zase znamenala Perúnovi Rusi – ako sme už spomínali. Niektoré názvy – už po vymiznutí Urov – naši Predkovia vytvárali tak, že odrážali špecifickú činnosť toho ktorého kmeňa. Kočovné kmene Slovanov pastierov sa od staroslovienskeho slova „skot“ – ktoré aj v dnešnej ruštine či češtine znamená dobytok – začali nazývať „skotovodmi“ alebo skrátene „skotmi“. Tento názov dodnes jestvuje v tvare Škóti ako prastarý názov jedného z kmeňov bielej rasy. Poľnohospodársky orientované kmene sa od slova „pole“ nazývali Poľania, obyvatelia lesov „Drevľania“. Neskôr, po poslednom posuve zemského pólu a následného veľkého ochladenia sa Sibíri (pred 13 019 rokmi k začiatku roku 2011), prebehlo ďalšie oddelenie sa kmeňov navzájom, ktoré odchádzali na západ, aby sa zachránili pred hladomorom. Svoju vlasť s cieľom hľadania nových zemí vhodných na život opúšťali veľké skupiny naraz. Rody, ktoré spolu odchádzali si neraz dávali názvy podľa svojich vodcov, teda kniežat Rodu. Tak napríklad tí, ktorí odišli s kniežaťom Normanom sa volali Normani, s kniežaťom Sarmatom Sarmati, s kniežaťom Skýtom Skýti, s kniežaťom Skyfom Skyfovia, s kniežaťom Slovienom Slovieni a podobne. Časom na nových územiach sa oddialili od materskej, védickej kultúry a začali sčasti priberať domáce kultúrne vplyvy, najčastejšie spojené s tými národmi, ktoré s nimi susedili, alebo ktoré si pokorili, keď zaberali nové územia. Ale ani toto neboli úplne „cudzie“ národy, všetci boli Slovania. A keď sa kedykoľvek v budúcnosti jednotlivci alebo skupiny rozhodli pre návrat domov do vlasti, do Tartarie, tak po návrate sa jednoducho a prosto opäť nazývali iba Rusmi.
Práve z týchto dôvodov nevedia dnes vedci vysvetliť vymiznutie tých istých Sarmatov, Skýtov, Skyfov, Slovienov a iných. V skutočnosti nikde nezmizli – jednoducho sa spojili so svojimi staršími Rodmi a prijali ich rodové mená v súlade s vtedy existujúcimi a uznávanými sociálnymi zákonmi. Takto vznikli nové slovanské kmene, nové slovanské národy s väčšími alebo menšími rozdielmi v jazyku, tradíciách a zvyklostiach. Toto sú dnešní Slováci (správne by sme sa mali volať Slovieni), Česi, Srbi, Bulhari, Poliaci, Chorváti, Macedónci a iní. Všetci sme však boli a geneticky ostaneme Rusi.
Už spomínané rýchle ochladenie a zmena klímy na celom území Sibíri a Ďalekého Východu malo za následok, že obrovské množstvo starých Slovanov sa rozhodlo opustiť svoju vlasť a presídliť sa na voľné územia neobývanej Európy, čo však spôsobilo značné oslabenie samotnej dŕžavy. Toto sa rozhodli využiť južní susedia, obyvatelia Arímie, ako v tých časoch naši Predkovia nazývali starú Čínu. Vznikla ťažká a nerovná vojna, ale napriek oslabeniu Veľká Rasénia vyhrala a porazila starú Čínu – Arímiu. Táto udalosť sa odohrala pred 7519 rokmi. Víťazstvo bolo také ohromné a ťažké, že Deň Uzavretia Mieru (podpisu mierovej dohody), 22. september podľa kresťanského kalendára vybrali naši Predkovia ako nový bod na odpočítavanie našich dejín. Preto je podľa nášho súčasného letopočtu rok 7519 od UMHCH.
Tento letopočet označuje novú éru, ktorá začala víťazstvom nad predkami Číňanov. Symbolom tejto éry sa stal slovanský vojak, ktorý svojou kopijou prebodáva žltého draka. Žltého draka preto, lebo symbolizuje víťazstvo Slovanov nad žltou rasou a drak je dodnes typickým znakom Číny – krajiny žltého draka. Tento symbol je stále veľmi silný, takže sa nemôžeme diviť, že jeho význam bol „nenápadne“ pozmenený a časom už ani my nevieme, čo znamená. V západných krajinách pod kresťanským vplyvom sa začal označovať ako svätý Juraj bojujúci s drakom – dnes to je aj u nás vyložene kresťanský symbol, ktorý však s kresťanstvom nemá absolútne nič dočinenia. Paradoxne v Rusku je zaužívaný ako Víťazný Juraj, ale všeobecne sa chápe ako štátny znak, ktorý tiež nemá vzťah na kresťanskú cirkev. Ale ak sami začnete pátrať zistíte, že kresťanská legenda o „sv. Jurajovi“ akosi systémovo chýba – ako ten vtip o Yetim: každý o ňom počul, ale nikto ho nevidel. Samozrejme že v krajine, ktorá tisícročia stojí na prastarej slovanskej pôde bolo ťažko vymeniť prastarý symbol nového letopočtu za akéhosi hmlistého sv. Juraja, nuž ho zmenili aspoň na štátny symbol cárskeho aj dnešného Ruska. A sme pri ďalšom symbole, ktorý ukradla kresťanská cirkev a používa ho na svoje účely. Jeden z nich je runa MARA – ktorý je zase slovenským štátnym znakom a je aj na našej zástave. Nejde o nijaký „misijný kríž kresťanskej cirkvi“, ale o veľmi jasný a jednoznačný runový znak Bohyne Mary, u nás nazývanej aj Moréna. Radujme sa bratia Slovieni, prastarý symbol ochrankyne našej vlasti je dokonca na našej zástave!
Už len pre úplnosť doplňme, že odraz týchto dávnych vojnových udalostí sa tradične podával aj deťom vo forme rozprávky tak, že keď budú schopné pochopiť súvislosti len sa im už existujúci obraz vysvetlí. Nuž preto existuje množstvo verzií o hrdinovi – v pôvodnej aj v staroslovienskej verzii Ivanovi Cárovičovi – ktorý zabíja viachlavého draka a vyslobodzuje zajatú princeznú. Pod obrazom zajatej a trpiacej princeznej je ukrytý význam Vlasti-Matky. Ivan Cárovič je prenesený obraz slovanského, t.j. ruského vojaka víťaza, ktorý oslobodzuje vlasť od nepriateľov, t.j. zmije (v staroslovienčine sa výraz zmija používal vo význame drak) – veľkého Draka, t.j. vojsk Arímie (Číny), ktoré vtrhli do našej pravlasti. Je jedno, čo tento symbol predstavuje dnes, bol a ostane symbolom veľkého víťazstva Slovanov nad nepriateľom pred 7519 rokmi. 
Aby sa zahladili stopy po skutočnej minulosti – našich dejinách, bolo vykonaných veľa vecí. Jednou z nich sú požiare starých knižníc, ktoré uchovávali prastaré texty minulosti. Keďže všetky sa týkali skutočnej minulosti Slovanov, tak po ich zmiznutí zmizla aj naša minulosť nuž a ľudia dostali históriu – ktorá ako slovo pochádza zo staroslovienskeho (H I) Z(S)  TÓRY JA (t.j. som). Význam slova je: rozprávanie o minulosti judského národa. Čítate dobre – judského, nie slovanského. Inými slovami znamená to, že Júdejci majú právo mať zapísanú svoju minulosť, všetci ostaní tiež, len Slovania si majú svoju minulosť čítať cez cudzozemský filter. Z toho vyplýva jediné – vyvolený je niekto iný, slovanský národ minulosť nemá, a už vôbec nie veľkú a slávnu...
Nuž nie náhodou horeli veľké knižnice – alexandrijská, etruská v Ríme, afinská, carihradská (konštantinopolská), zmizli aj ďalšie, ako napr. knižnice Jaroslava Múdreho a Ivana Hrozného. Najviac týchto požiarov bolo (žeby náhodou?) v stredovekej Európe, presnejšie od 15. do 17. storočia. Do tejto kategórie spadá aj zoznam diel, ktoré ešte Mauro Orbini čítal a vymenoval vo svojom diele. Ale prečo práve vtedy?
Existujú objektívne príčiny. Roku 7038 UMHCH (1530 n. l.) bolo zničené hlavné mesto prastarej slovansko-árijskej dŕžavy, Asgard Irijský, a to hordami Džungarov. Bolo to mesto obrovských kamenných pyramíd, mesto volchvov a vedúnov, najbohatšie miesto uložených poznatkov, ktoré sa uchovávali v umelo vytvorených podzemných jaskyniach pod pyramídami. Mesto nebolo obohnané hradbami, ale veľmi dlhý čas nijaký nepriateľ nebol schopný sa k nemu ani len priblížiť, lebo bolo obkolesené neviditeľnou energetickou ochrannou hradbou, cez ktorú nemohli prejsť nielen nepriateľské vojská, ale ani takí ľudia, ktorí mali nečisté úmysly a ciele.
Nástupom Noci Svaroga toto ochranné pole slablo aj z objektívnych dôvodov, ale hlavnou príčinou jeho zlyhania bolo načasovanie podlej akcie Čiernych Mágov, ktorá dočasne neutralizovala pôsobenie obranného poľa. Keďže svoju akciu skoordinovali s útokom hôrd, nepodarilo sa Vyšším Volchvom aktivovať pole načas. Hordy vtrhli do pyramíd, pozabíjali väčšinu volchvov a zničili všetko, čo im prišlo pod ruku. Zborili chrámy a grandiózne pyramídy, spálili prastaré rukopisy, ktoré boli prinesené do Asgardu Irijského ešte z Daárie.
Našťastie to najcennejšie sa podarilo zachrániť, pretože to bolo uložené oveľa hlbšie ako ostatné jaskyne. A preto naše poznatky nezmizli úplne. Nastáva čas, že sa pomaly dostáva von.
Na obrázku je symbol Asgardu Irijského – hlavného mesta Veľkej Tartarie v Chráme Múdrosti Védy Perúna v sibírskom Omsku. Omsk stojí na tom istom mieste ako prastarý Asgard Irijský. Tento symbol nájdete na mnohých miestach sveta, pretože putujúci Slovania si ho brali so sebou. Nie, nemýlite sa – NEMÁ NIČ DO ČINENIA S KRESŤANSTVOM.
Po zničení chrámového mesta Asgardu Irijského najatými hordami za pomoci Temných Mágov bola narušená celistvosť a sila psí-poľa dŕžavy, ktoré stálo najmä na podpore Vyšších Volchvov a pomoci pyramíd. Toto oslabenie sa veľmi silno prejavilo v okrajových provinciách dŕžavy, v prvom rade európskych. Následkom toho sa vládcovia týchto provincií, hoci nosili tituly kráľov ale boli oficiálne ako správcovia potvrdzovaní Tartariou vzbúrili a prehlásili za suverénov, t.j. nezávislých na moci dŕžavy. Dŕžava už stratila bývalú moc, ktorá ešte pred niekoľkými storočiami budila rešpekt a obavu z vojenského zásahu – ako bol napríklad tzv. Mongol Džingischán, hoci nijaká taká mongolská ríša nikdy neexistovala. A tak v bývalých provinciách začalo systematické ničenie všetkých stôp, ktoré mohli svedčiť o skutočnej minulosti a moci Slovanov. Knihy, ktoré nám chýbajú zo zoznamu Maura Orbiniho neboli jediné obete...
© VEDY Január 2011

 https