parazitycký systém
skcsenderu

separator

Výmena skúseností by mala byť vždy pozitívnou záležitosťou. V našej krajine sme na vlastnej koži nezažili tragédie mnohých ľudí, ktorí v naivnej snahe o budovanie cédrových osád v Rusku dostali lekciu, o akej sa im vopred ani nesnívalo. V prvom článku na túto tému sme uviedli základné informácie, ale treba zdôrazniť, že to bol PREKLAD z ruského originálu, rovnako ako je tento článok, ktorý je jeho voľným pokračovaním.

Dosť nás prekvapila pomerne zúrivá reakcia jedného z našich čitateľov na cédrovú tému. Nuž, aj pre nás je prekvapením, keď niekto takto reaguje. Skúsenosť z Ruska je v tejto oblasti vždy poučná, ale akosi niektorým ľuďom stále nedošlo, že našim cieľom nie je písať umelo okrášlené veci. Našou úlohou je prinášať pohľad na realitu tak, aby sa dalo v nej zorientovať. Či nás bude alebo nebude niekto čítať, na našej práci to nič nezmení. Veď ako inak získavať objektívne poznatky? Žeby prikrášľovaním reality do nepoznania?

Hoci si to veľa ľudí neuvedomuje, naša myseľ stále pracuje s Obrazmi. Všimnite si, ako niektorí ľudia hneď ako prídu pred zrkadlo sa začnú česať a všakovako prikrášľovať – nepáči sa im ich vlastný vzhľad. Prečo? Lebo oni sami „pracujú“ so svojim Obrazom, a teda realita ich neuspokojí. Ale čo je bližšie realite – to, ako nás vidia a vnímajú iní, alebo ako si myslíme, že by nás mali vnímať? A tu niekde začína cesta objektívneho posúdenia reality aj v prípade Rodových osád.

Rýchle upadanie do emocionálneho stavu práce mysle nie je nikdy dobré – ale je to jeden z najčastejších módov dnes. Bohužiaľ. Veď toto je jeden z najefektívnejších spôsobov kradnutia životnej energie. Našej životnej energie.

Nuž, pre ostatných rada: jednoducho nechoďte do žiadnej Rodovej osady, kým naisto neviete o čo ide. Podrobným preverením podstaty nemôžete NIČ STRATIŤ!

ZDROJ

Moja prvé oboznámenie sa s knihami spisovateľa V. Megreho prebehlo dávno, ešte v roku 1997. Knihy ma nenechali ľahostajného, ale prebudili vo mne záujem o minulosť mojej Vlasti – Ruska. Musím sa priznať, že som nikdy nechoval lásku k oficiálnej verzii histórie. Očividne som intuitívne cítil lož, ktorú sa snažili nabiť do našich detských hláv učitelia. Teraz, po dlhom blúdení okolo troch sosien, do ktorého náš národ zavádzajú už nejedno storočie, som mnohé pochopil. Pochopil a porozumel som, kto a prečo nám múti hlavy vymyslenou históriou, ženie našu vedu po ceste, ktorá vedie do slepej ulice. A za vedou ide naša civilizácia, ktorá už balansuje na hrane medzi životom a smrťou. A odohralo sa to vďaka... nie, nie Megreho knihám. Ako tomu teraz rozumiem, tak napriek týmto knihám. Ale o všetkom po poriadku.

Hneď poviem, že autor kníh – V. Megre – tvrdí čitateľom, že všetko o čom napísal sa s ním v skutočnosti odohralo. Hoci už dávno existujú dôkazy, že to všetko je umelecký výmysel (tu nájdete tiež zaujímavú informáciu):

„... Koncom roku 1999 Vladimír Megre podal na Súde v Kujbyševskom obvode Petrohradu žalobu vo veci porušenia jeho práv proti Oľge Stukovej, ktorá vydala knihu „Púť Anastázie a druhých učiteľov ľudstva: Práca s ľuďmi“. Recenzia, ktorú žalobca priložil ako základ pre svoju žalobu je postavená na tom, že Anastázia je vymyslený obraz komerčného umeleckého pôvodu, a že preto jej meno nesmie byť používané druhými autormi bez povolenia Vladimíra Megreho. V pôvodnom prehlásení podanom menom Megreho sa píše: „Knihy Megreho sú literárno-umeleckými textami, ktoré možno priradiť k vedeckej fantastike“. Následkom tejto žaloby bol zhabaný celý náklad knihy Oľgy Stukovej. Na súde zástupcovia Vladimíra Megreho vyhlásili (treba zdôrazniť, že žalobu podpísal on sám osobne), že Anastázia je „obraz-symbol, t.j. samostatný umelecký obraz, ktorý má emocionálne naplnený význam“.

Ak by sme to zhrnuli, tak podstatu kníh možno vyjadriť nasledovne. V. Megre sa ako podnikateľ počas jednej zo svojich ciest po Sibíri zoznámil s ľuďmi, ktorí žijú vo voľnej tajge. Títo ľudia – ako tvrdí – sú žrecmi, ktorí všetko riadia a smerujú vývoj našej civilizácie po ceste slepej ulice – ceste, ktorá vedie k jej samolikvidácii. Robia to ako keby preto, lebo veľmi chcú hovoriť s Bohom. Ale on, ako sa ukazuje, len tak s niekým nehovorí! A aby presvedčili rozmarného Boha o nevyhnutnosti takéto rozhovoru, žreci mu aj demonštrujú, že „krútia a točia“ našou civilizáciou tak, ako sa im zachce, pričom zaviesť ju do závozu je – z ich pohľadu – maličkosť. Títo žreci ako keby ovládali ohromné poznatky o minulosti Zeme, o podstate človeka aj o stavbe Vesmíru. Najsilnejší zo všetkých žijúcich žrecov – žrica Anastázia – sa ako keby rozhodla napraviť omyly svojich spoločníkov a za vodič svojich objavov si vybrala Vladimíra Megreho, bývalého profesionálneho fotografa, ktorý za slobodna nosil priezvisko Puzakov.

Nuž, takýto to je príbeh.

V knihách série Zvonice Cédre Ruska nám – ako ohromné objavy – predkladajú výmysly na tie najrôznorodejšie témy: minulosť a budúcnosť našej civilizácie, vedecko-technické otázky, výchova detí, vývoj človeka a spoločnosti, ekológia, výuka a podobne. Zaoberajú sa takými otázkami našej spoločnej existencie, ktoré ak správne vyriešime, tak vystúpime na skutočnú púť vývoja. Nuž pozrieme sa na to, čo prorokuje mnou v minulosti vážený a v súčasnosti opovrhovaný V. Megre. Podľa toho, čo predpovedá sám Megre dokážeme nakoniec určiť, čo v skutočnosti chce on alebo tí „ľudia“ (slovo „ľudia“ som dal do úvodzoviek, pretože normálni ľudia nemôžu také niečo tvoriť), ktorí ním manipulujú.

Od samej prvej knihy, samej prvej kapitoly je naše vedomie bombardované potokmi nekonečnej hlúposti, ktorú nám prorokujú ako keby „osvietení“ starci:

„Od človeka v stave ľúbosti vychádza žiarenie. Za zlomky sekúnd sa odrazí od planét, ktoré nad ním stoja a znovu prichádza na Zem a dáva život všetkému živému...

Slnko je jedna z planét, ktorá odráža nekompletné spektrum tohto žiarenia...

Od človeka, ktorý prebýva v stave zlobných citov vychádza temné žiarenie. Temné žiarenie sa nemôže dvíhať nahor ale padá do vnútra Zeme. Odráža sa od vnútra, vracia sa na povrch v podobe chrliacich vulkánov, zemetrasení, vojen...“

Ukazuje sa, že pre Megreho je Slnko vôbec nie hviezda ale planéta, ktorá odráža žiarenie vydávané človekom v stave ľúbosti! Toto odrazené ľudské žiarenie „dáva život všetkému živému“! V mojom akváriu rastú rastlinky vďaka obyčajnej lampe. Žeby aj elektrická lampa odrážala žiarenie človeka, ktorý sa nachádza v stave ľúbosti? Starci o lampe nepovedali nič. Vykonal som experiment – lampu som na mesiac vypol. Rastlinky zvädli. Pravdepodobne sa sledované žiarenie odráža iba od rozpálenej volfrámovej špirály... (je to vtip, ale podobnú logiku často používajú „vedci“, ktorí umným spôsobov z nás robia hlupákov).

Druhý objav nám vysvetľuje, prečo dochádza k zemetraseniam a chrleniu vulkánov... Všetko je – podľa našich starcov – v našich rukách, v našich negatívnych emóciách! Negatívne emócie skutočne môžu vyvolať zemetrasenie, ale iba v tom prípade, ak človek pod ich vplyvom realizuje napríklad podzemný riadený jadrový výbuch o veľkej sile. V prírode sú zemetrasenia vyvolávané prirodzenými príčinami, najčastejšie tektonickými procesmi.

Neveľké otrasy môžu vyvolať aj zdvih lávy pri vulkanických výbuchoch. Bolo by zaujímavé zistiť, či existovali zemetrasenia a výbuchy aj predtým, ako sa objavil človek. Samozrejme že boli! Ja už dokonca prichádzam na to, prečo („škola“ starcov prináša svoje výsledky) boli na Zemi zlé dinosaury, otriasajúce svojim nečistým charakterom planétu, a pred nimi kruté vírusy, snažiace sa umŕtviť všetko, k čomu sa dostanú...

Alexej Kulagin

17.05.2017

 https

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

WEBHOSTING EARTH