skcsenderu

separator

pohanstvo 1

Od vydania prvej knihy Slovansko-Árijských Véd už pretieklo veľa vody. Zmenila sa však doba, zmenila sa aj naša spoločnosť, zmenili sme sa aj my všetci. Ale to najdôležitejšie je, že sme začali chápať súvislosti Svetoponímania, súvislosti a skutočný obsah dedičstva našich Predkov. A dnes už vieme aj to, že Noc Svaroga skončila, že už je tu Ráno Svaroga. A práve v tomto Ráne už dávame základy života pre nás aj pre naše potomstvo tak, aby ďalšiu Noc Svaroga o 5 000 rokov prežili aspoň tak, ako my túto „našu“. Všetko je otvorené, všetko je staré, ale zároveň je aj všetko nové. My rozhodujeme, my sme Živatma, my sme páni našej Zeme. Je načase si ju vziať späť. A navyše to je aj naša povinnosť.

Zlyhanie je iba jedno jediné – nerobiť nič a očakávať, že pečené holuby nám budú samé lietať do úst. Dnes iba to, že sme genetickí Slovania, presnejšie Slovienorusi je žalostne málo. A tak rozhoduje každý sám za seba – aj s dôsledkami.

Každý z nás, kto sa dal na cestu Duchovného Osvietenia už zo skúsenosti vie, že ľahko je hovoriť, ale rozhodnúť sa a konať je oveľa ťažšie. Inak to však nejde.

Preto v tejto fáze nášho vedomého konania nám určite padne dobre zistiť, že nielen my, etnickí Slovieni kráčame po svojej ceste vpred. Preto sa dnes pozrieme na jeden zo subjektov – veríme, že je ich viac –, presnejšie na určité organizované spoločenstvo zo Západnej Európy a USA, ktoré tiež zoskupuje človekov, ktorým nie je jedno kto sú, odkiaľ pochádzajú, kde žijú a ako to bude s našimi zemami v budúcnosti. Nie je to síce naše Svetoponímanie, ale rovnako stoja na pohanskej pôde, rovnako majú svoje podložené vízie a nástroje, ako ich realizovať. Pozorný čitateľ nájde v ich materiáloch veľa spoločného s nami.

V Západnej Európe vznikol smer nazývaný Identiarianizmus. Je to hnutie, ktoré vzniklo v povojnovej Európe ako ideológia, ktorá presadzuje práva európskych národov na vlastnú kultúru a územia, ktoré považuje za výlučné vlastníctvo tých národov, ktoré sú definované ako európske. Hnutie pochádza z Francúzska a jeho symbolom je – z nášho pohľadu – bukvica „Л“ v uzavretom kruhu. Symbolizuje pamiatku na Sparťana Leonidasa a jeho 300 neohrozených bojovníkov, ktorí v bitke pri Termopylách zastavili obrovskú presilu perzských vojsk. Odkaz týchto 300 Sparťanov je naozaj mocný. Treba povedať, že všetci na mieste nakoniec padli, ale iba preto, lebo zradca previedol Peržanov cez horské chodníky za ich chrbát.

pohanstvo 2

Identiarianizmus možno definovať ako opozíciu globalizácii, multikulturalizmu, islamu a mimoeurópskej migrácii (kolonizácii Európy), háji domáce tradície, pan-európsky nacionalizmus a kultúrnu homogenitu v rámci európskych národov vnútri Európy. Je to v podstate opozícia liberálnej dominancii. Nezameriavajú sa na priame výsledky vo voľbách, ale skôr na širokú politickú diskusiu v spoločnosti.

Náš príklad bude v minulom roku zosnulý Guillaume Faye (1949-2019), ktorý bol advokátom Identiarianizmu ako súčasti Francúzskeho Nového Práva.

Faye bol pokračovateľom Giorgia Locchiho (1923-1992), ktorého učenie a práca značne ovplyvnila nielen jeho, ale aj ďalších, menujme aspoň také mená ako Pierre Krebs, Robert Steuckers, Pierre Vial či Stefano Vaj.

Faye pokračoval v práci Locchiho a bol jedným z prvých vôbec, ktorí varovali pred nastupujúcou islamizáciou Západného sveta.

Vzdelanie nadobudol v Parížskom Inštitúte Politických Štúdií, kde získal PhD. Bol jedným z hlavných teoretikov francúzskeho Nouvelle Droite (New Right/ Nové Právo). Vydával časopis J´ai Tout Compris! (Všetkému rozumiem!), v ktorom od roku 2000 šíril svoje myšlienky.

Faye predpovedá zničenie európskych spoločností kvôli masívnemu prisťahovalectvu a totálnej vojne medzi Západom a Islamským svetom. Presadzoval teóriu „Clash of Civilizations“. Napísal viacero kníh, medzi inými aj „Why We Fight – Manifesto of European Resistance“ (2011).

My si priblížime jeden jeho článok „Pohanstvo“, v ktorom je v mnoho veľmi zaujímavého materiálu aj z nášho pohľadu.

Francúzska Nouvelle Drote je odnožou organizácie GRECE (Groupement de Recherche et d´Études pour la Civilisation Européene – v angličtine Research and Study Group for European Civilization). V USA je odnožou GRECE organizácia American Renaissance a v Nemecku Thule-Seminar, ktorú vedie Pierre Krebs.

V článku sme ponechali pôvodnú ortografiu, aby sme podľa možnosti čo najmenej zasiahli do jeho celkovej štruktúry. Veríme, že naši čitatelia sa prenesú ponad nesúlad s našim Svetoponímaním. Článok je aj tak mohutným svedectvom toho, že Európania ešte nepovedali posledné slovo a že myslenie nám nie je cudzie.

pohanstvo 3

Nechajme teda prehovoriť už zosnulého G. Fayeho v jeho článku Pohanstvo:

Jeden z najlepších znalcov pohanstva, Christopher Gérard (ktorý ho považuje predovšetkým za vnútorný stav mysle) hovorí: „Pohanstvo ako celostný svetonázor znamená... vernosť rodu, čo je chápané ako najdlhšia pamäť, zakorenenie v rozmanitých zdrojoch, otvorenie sa neviditeľnu, ... činorodé spolupôsobenie so svetom, hľadanie rovnováhy medzi mikrokozmom a makrokozmom. Pohanstvo je v podstate prirodzená viera, t.j. náboženstvo prírody a jej večných cyklov. Je najstaršie na svete, pretože s ním bolo zrodené – ak vôbec bol náš svet „zrodený“. Pohanstvo je veľmi vzdialené tomu, aby bolo iba zvláštnym rozmarom niekoľkých málo čudákov, vybranou zábavkou niekoľkých učených hláv, ktoré smutne túžia po mýtickom „zlatom veku“. Ono sa stalo – to sa tu odvažujem tvrdiť – implicitne najdôležitejším zo všetkých náboženstiev“ (z Parcours païen, „L´Age d´Homme“). Gérard odhaduje počet všetkých pohanov na všetkých piatich kontinentoch na 1,5 miliardy, čo zároveň činí z pohanstva najväčšie náboženské spoločenstvo. Pokračuje: „Bez toho, aby som zavádzal preháňaním... sa mi zdá pravé, živé pohanstvo proste nezlučiteľné so všetkým, čo človeka ponižuje. Neprestajne velebí život a večnú životnú silu, čím rozhodne odmieta všetko, čo ponižuje alebo zotročuje: drogy, všetky formy závislostí, nezdravý spôsob života.

Inak povedané, pravé pohanstvo vôbec neznamená žiť bezuzdne alebo neviazane, nemá nič ani v najmenšom spoločné s laxnou, životu nepriateľskou morálkou súčasného Západu, ako nám chcú nahovoriť niektorí cirkevní hodnostári. Love Parade alebo Gay Pride sa tiež ani v tom najmenšom nepodobajú pohanským bakchanáliám! Súčasťou pohanstva nie je ani žiadna „poverčivosť“, a už vôbec nie postupnosť akýchsi pustých rituálov. Táto výčitka patrí skôr na adresu islamu, pretože práve on je najpoverčivejší a zároveň aj najformálnejší, teda pohanstvu najcudzejším náboženstvom.

Pierre Vial o pohanstve povedal, že nie je „protikresťanské“, ale zároveň nie je ani kresťansképostkresťanské. K tomu dodal: „Byť pohanom znamená odmietnuť prevracanie hodnôt, čo v kresťanstve nachádza a pranieruje Nietzschce; vziať si za vzor hrdinu, nie mučeníka. Kresťanský kult utrpenia sa mi odjakživa priečil. Vychvaľovať spásnu hodnotu utrpenia má – z môjho pohľadu – čosi do činenia s masochizmom“. (Dnes medzi našimi, „modernými“ kresťanmi vládne slepý etnomasochizmus a slastné sebamučenie, v neposlednom rade s ohľadom na prisťahovalectvo, ktoré postihuje a kolonizuje Európu. Takto pri každej vhodnej príležitosti kážu „povinnosť pokánia“ všetkým Európanom.) Vial pokračuje: „Velebiť biednych, chorých, chudobných je niečo, čo sa mi nezdá zdravé. Uprednostňujem grécky ideál, ktorý povzbudzuje atlétov, aby sa neustále prekonávali, alebo aj neotrasiteľnosť Marca Aurelia. A predsa pohanstvo je omnoho viac ako púhy antiklerikalizmus či ateizmus. Patrí k nemu ešte niečo dôležité, lebo púha intelektuálna definícia pohanstva by nebola dostatočná. Je síce nutná, ale nepostačujúca... Aby pohanstvo mohlo existovať, musí byť žité, okrem iného v najprostejších činoch dennodenného života. Pohanstvo nemôže byť chápané oddelene od posvätnosti, pretože predstavuje vo svete imanentnú posvätnosť“. (z Une Terre, un Peuple).

Pre oboch týchto autorov je pohanstvo oveľa viac ako monoteistické náboženstvá tým „pravým náboženstvom“, pretože ľudí jedného a toho istého náboženstva vzájomne spája (ako je známe, slovo relígia pochádza z latinského „religare“: spájať) a ich zase spája s vesmírom, v ktorom je božské všade, kde teda božstvá nie sú odlúčené od sveta prehláseného za „profánny“.

S pohanstvom nemá nič spoločného ani gnosticizmus, na ktorom do značnej miere stojí slobodomurárstvo. Na tomto mieste je potrebné vymenovať podstatné, zjednocujúce znaky pohanstva, a teda: prítomnosť posvätného a nadprirodzeného v prírode, cyklické alebo sférické ponímanie času (na rozdiel od mesiášskych a progresistických estachológií, v ktorých sa čas pohybuje lineárne ku koncu dejín/sveta), neochota pokladať prírodu za vlastníctvo človeka, ktoré podľa ľubovôle možno drancovať a vykorisťovať, interakcia zmyselnosti a asketizmu, trvalá oslava vitality („áno pre život“, a „veľké zdravie“ Nietzscheho Zarathuštru), predstava, podľa ktorej svet nebol „stvorený“, ale vyviera z toku vznikania, bez počiatku, bez konca, tragický životný pocit, ale bez akéhokoľvek nihilizmu, ctenie si predkov, rodu a biologicko-kultúrnej identity národa, odmietanie každej univerzálne zjavenej pravdy, a tým aj každého fanatizmu, každej dogmatiky a horlivého, vynucovaného obracania (konverzie).

V tomto smere si je treba dávať pozor na istých „horlivých“ pohanov, ktorí tvrdia, že pohanstvo sa rovná „absolútnej tolerancii“ v mene „sociálneho polyteizmu“. Takíto ľudia napríklad zdieľajú s pokoncilovou, „kozmopolitnou“, humanistickou cirkvou prianie, aby boli všetci migranti v Európe vľúdne prijatí, dávajú najavo svoju „pohostinnosť“ voči islamu, či zdráhaniu vzoprieť sa všeobecnému mravnému úpadku. Toto „pseudopohanstvo“ sekulárnych klerikov podáva veľmi skreslený obraz pohanského ducha. Pretože také pohanstvo – ako ho reprezentujú určití publicisti – je negatívna, reaktívna karikatúra, zrkadlový obraz židokresťanstva, vášnivá reakcia proti katolicizmu. Pritom v žiadnom prípade nepredstavuje životnú filozofiu, iba emocionálnu, citovú averziu. Takíto pseudopohania – ktorí nikdy nemali autentickú kultúru – nikdy ani nedokázali dať svojmu „pohanstvu“ relevantnú definíciu, a už vôbec nie konkrétny, živý obsah.

Takto chybne chápané pohanstvo preto celkom absurdne ústi do proislamského postoja (čítame však Korán; ten pohanovi – „modloslužobníkovi“ – sľubuje osud ovce pri sviatku al-´íd al-kabír, teda smrť košerovaním) a rovnostárstvo „absolútnej tolerancie“ ku všetkým možným abnormalitám – a to v mene kauzistického „sociálneho polyteizmu“ (kult homosexuálov, „etnopluralistický“ antirasizmus, tribalizmus, atď.). Načo potom kritizovať cirkev, keď sa vyjadruje presne takým istým spôsobom ako arcibiskup Gaillot a humanitárna, dekadentná, pokoncilová cirkev?

Namiesto toho by sa malo dôrazne poukazovať na to, že pohanstvo v podstate zastáva sociálny rád ako odraz vesmírneho rádu. Je rovnako proti etnickému miešaniu sa, práve tak, ako aj proti rovnostárskemu, masovému individualizmu. Pohanské svetoponímanie je organické a holistické, podľa neho národ je hierarchicky členené, osudovo prepojené spoločenstvo spriaznených ľudí. Tak, ako to naznačuje grécky príklad, v tomto svetoponímaní rezonuje pojem na základe vlastenectva a pocitu etnickej spolupatričnosti pevne stmelenej občiny (civitas, polis), ako permanentného odrazu rozmanitosti nebies a prírody. S pohanstvom je práve tak zlučiteľná Nietzscheho „vôľa k moci“ za predpokladu, že táto vôľa reprezentuje pravidlá prírody aj kozmický rád a nedegeneruje na zaslepenú, rozbúrenú hybris. V Európe je pohanstvo pôvodným vierovyznaním, bolo tu skôr ako kresťanstvo. Dnes žije ďalej na troch úrovniach:

  1. Existuje „filozofické“ pohanstvo (nazývané aj „neopohanstvo“) s jeho gréckymi, rímskymi, germánskymi či škandinávskymi zložkami, ktoré v žiadnom prípade neimplikujú vieru v osobných bohov, ale skôr sakrálny, polyteistický a panteistický svetonázor, v ktorom sú božstvá večne platnými symbolmi, ktoré predstavujú rozmanité aspekty života a vesmíru. Toto pohanstvo sa vyznačuje mnohými kolektívnymi rituálmi, ktoré sa vzťahujú k rôznym úsekom života a ročným obdobiam. Aj v európskom umení je prítomné už stáročia.
  2. Rozoznávame „chaotické“ pohanstvo, siahajúce k tzv. hnutiu New Age (ktoré možno označiť ako pseudopohanstvo), až k poeurópštenému budhizmu. Do jeho inventára patrí aj ono intelektuálne pohanstvo, ktoré je často iba ateizmom prešpikovaným nenávistným antikatolicizmom (podľa pojmu C. Gérarda „salónne pohanstvo“).
  3. V katolíckej tradícii, práve tak ako v ortodoxnej gréckej cirkvi od nepamäti existovalo podzemné, podprahové pohanstvo, predovšetkým čo sa týka „polyteistických“ aspektov týchto kultových smerov.

Neexistuje žiadna jednotná „pohanská“ cirkev. Pohanstvo nie je sociologicky členené alebo zjednotené. Preto by sa skôr malo hovoriť o „pohanstvách“. Aj francúzske slovo paganisme nie je jednoznačné, pretože bolo vytvorené kresťanmi, aby označovalo náboženstvo roľníkov (z lat. paganus – dedinčan, sedliak).

Na tomto mieste je treba zdôrazniť, že sekty – ktoré sa dnes všade rýchlo šíria – nemajú s pohanstvom a jeho filozofiou nič spoločného, ale že skôr ide o odpadové produkty mystických, monoteistických či mesiášskych náboženstiev.

Dnešní pohania by teraz mali vziať rozum do hrsti a tých kresťanov, ktorí sú spätí s tradíciou vopred neodpisovať – a naopak – pretože boj proti spoločnému nepriateľovi je oveľa dôležitejší. V tejto oblasti nie je žiaduce sektárstvo, ale dejinný kompromis. Ale s „ľavicovým“, pokoncilovým kresťanstvom dohoda možná nie je.

Hlavná výčitka voči kresťanom – ako ju sformulovali už Pierre Vial, Giorgio Locchi a Louis Rougier – je, že univerzalizmus, idea rovnosti a pokrokové myslenie („zmysel dejín“) leží pri koreňoch kresťanstva a patrí k jeho duchovnému majetku. Totálna mesiášska ideológia, globalistický liberalizmus, ktorý propaguje „koniec sveta“ a humanizmus, ktorý odzbrojuje Európu, v skutočnosti nie sú ničím iným, ako sekularizovanými formami kresťanstva. Takto sa napríklad univerzalizmus (podľa hesla „zemeguľa je jediná zem a všetci sme jej občania“) premenil na sekulárny kozmopolitizmus a kresťanské charitatívne myslenie na masochistický humanizmus. Je to skutočne tak, z kresťanstva pochádzajúce a pohanským svetoponímaním principiálne zavrhnuté nutkanie k univerzálnej dobročinnosti („láska k ľudstvu“) predstavuje príčinu morálneho odzbrojenia a „bojovej impotencie“ európskych spoločností voči invázii a kolonizácii nášho kontinentu ľudskými masami z tretieho sveta. Práve tak aj židokresťanstvo vydláždilo cestu k veľakrát zaklínanému „odkúzleniu sveta“ a religióznemu materializmu, čo odstránilo zo sveta boha a interpretovalo svet iba ako „profánny“ (odpovedajme teda kresťanským tradicionalistom, že podľa Augustína a Tomáša ani univerzálna rovnosť ľudí pred bohom neplatí už v pozemskej spoločnosti, ale bola realizovaná až na onom svete, po poslednom súde).

Ale aj tak nemožno konštatovať, že rovnostársky, univerzalistický a antinacionalistický (pretože štátu nepriateľský) vírus, ktorý zasiali prví kresťania, ktorý bol však neskôr stredovekou cirkvou (o.i. rytierstvom) takpovediac „zneškodnený“ (viď The Germanization of Early Medieval Christianity), takpovediac zneutralizovaný, bol znovu zavedený modernou pokoncilovou cirkvou. Tradičné európske cirkvi – či už katolícka alebo pravoslávna – nechali totiž do svojich bohoslužieb prúdiť početné a dôležité rysy pohanstva, ako napr. „polyteizmus“ (trojica, kult svätých, uctievanie Panny Márie) atď. Okrem toho je treba povedať, že veľa členov cirkvi – od Pelagia cez Giordana Bruna až po Teilharda de Chardin – sa pokúsili o syntézu európskeho pohanstva s kresťanstvom.

Hlavná úloha dneška znie: postaviť sa proti spoločnému nepriateľovi, islamu, najabstraktnejšiemu, najmenej tolerantnému, najnebezpečnejšiemu zo všetkých monoteizmov. Je vzorom totalitarizmu oveľa viac ako komunizmus. Katolícka hierarchia bohužiaľ jedná pri svojom styku s islamom samovražedne, chcela by s ním „spolupracovať“. Zo svojej strany nahrávajú islamu aj pseudopohanskí intelektuáli s ich realite vzdialenými, paranoidnými teóriami „etnopluralizmu“. Pritom to pravdepodobne v priebehu 21. storočia budú v Európe, práve tak ako aj v Indii praví pohania, ktorí budú v prvej línii bojovať proti totalitárnemu pustošeniu náboženstva – a nie katolícky duchovní alebo stúpenci republikánskej naivity .

Bolo by ale nesprávne pokúšať sa inštrumentalizovať pohanstvo a urobiť z neho druh „politického náboženstva“. Pohanstvo je predovšetkým vnútorný postoj, duchovno-filozofické stanovisko, voľba určitých hodnôt, v žiadnom prípade nie je povolané k tomu, aby sa v Európe stalo etablovaným náboženstvom, „novou cirkvou“. Totiž predtým, ako európsky katolicizmus po 2. vatikánskom koncile a „reforme cirkvi“ stratil svoju sakrálnu dimenziu (preto mu aj ovečky húfne utekajú), obsahovalo veľký počet pohanských prvkov, čím si ostatne od istých moderných teológov vyslúžilo punc „pohanského kresťanstva“. Kalvín aj Luther mu svojho času vyčítali to isté. Dnes pohanská ozvena neprehliadnuteľne zaznieva napríklad v slovansko-gréckom ortodoxnom svete.

Spojenectvo dejinného významu a dosahu medzi skutočnými pohanskými filozofmi (bez ohľadu na to, či sa nechali inšpirovať Rímom, Gréckom alebo Indiou) a tradičným európskym kresťanstvom je nutným predpokladom neúprosného boja ako proti slobodomurárskemu gnosticizmu, tak aj proti obskurantizmu moslimských kolonizátorov a choroby našej doby: materializmu.

Guillaume Faye

25.01.2020

web site hosting

web hosting comparison services

woocommerce web site hosting

worpress web site hosting

web site hosting

joomla site hosting

magento site hosting

drupal site web hosting

prestashop web site hosting