Možno sa niekomu bude zdať, že ide o absolútne neadekvátny námet – ale opak je pravdou. Tento obrázok vyjadruje chovanie sa mnohých „Slovanov“. Radi si síce pozrú – na internete – „slovanské veci“, ale inak sa nedajú vytrhnúť z kukly, v ktorej sa žije tak pohodlne. Obrázok na začiatku toho článku sme prevzali z prednášok, ktoré robí David Icke – v mnohom sú veľmi poučné. Svet sa zobúdza denne viac a viac – a práve Slovanom nemôže stačiť, aby sa hrali na svojom piesočku a strkali hlavy do piesku. Ako – a to veľmi trefne – poznamenal David Icke – ten, kto strká hlavu do piesku musí byť na kolenách. Nuž, byť Slovanom je všetko možné, len nie byť na kolenách pred Pánom… je jedno či má podobu gymnastu na kríži, peňazí či inej mamony. Kto je na kolenách nemá poňatia o čom hovorí Samo Chalupka: „…Pána mať je neprávosť ba väčšia byť pánom“. Nuž, virtuálnym Slovanom stačí, ak sú aktívni ma internete – ale čo iné môžeme čakať od tých, ktorí sú na kolenách?
Ale aby sme neostali iba pri Samovi Chalupkovi, pozrime sa, čo o Slovákoch píše Jonáš Záborský:
Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí?
Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí!
Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie,
a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.
Vyvolia si za vyslanca koho im rozkážu,
a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zviažu.
Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady?
Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády!
Za zaslanie tejto básničky – ktorá má už 200 rokov – ďakujeme našej čitateľke. Nuž, niet čo dodať – hovorili sme o tom už veľa krát. Pokresťančený Slovien dostal meno Slovák – a hľa, tu je jeho vizitka. Jonáš Záborský to nemohol napísať trefnejšie… ale najmä nadčasovo aktuálne.
Nuž áno, pokresťančenie znamená poklonenie sa dvanástim apoštolom, či dvanástim kmeňom Izraela, a to počas celých dvanásť mesiacov kresťanského roku – hoci aj pod dvanástimi hviezdičkami Panny Márie či Európskej Únie. Prečo nám tak vehementne „ponúkajú“ dvanástku, keď to vôbec nie je číslo zapadajúce do slovanského svetonázoru? Nuž, pozrime sa do Heremetického spisu – dvanástka sa tam objavuje tiež. V 13. Knihe, 7. odstavci Corpus Heremeticum s názvom „Heremes Tatovi“ môžeme čítať:
HERMES: …Uspi zmysly tela a Duch sa zrodí. Očisti sa od múk materiálneho sveta, ktoré vyrastajú z nedostatku intelektu.
TAT: Sú tieto muky aj vnútri mňa, Ó otče?
HERMES: Viac, než len zopár, Ó synu. V skutočnosti je ich veľa a sú desivé.
TAT: Neviem o nich, Ó otče.
HERMES: Táto nevedomosť, Ó synu, je prvá z týchto múk. Druhá je smútok; tretia je nestriedmosť; štvrtá je zmyselnosť; piata je nespravodlivosť; šiesta je chamtivosť; siedma je klamstvo; ôsma je závisť; deviata je zradnosť; desiata je hnev; jedenásta je unáhlenosť;, dvanásta je zlomyseľnosť. Je ich dvanásť čo do počtu, ale okrem týchto je veľa ďalších, synu…
Takže, dvanásť je naozaj veľa hovoriace číslo. Týchto dvanásť „múk“ stačí na to, aby sme sa definitívne vzdialili od starej Viery a šli – ako barani – cestou, ktorú nášmu stádu nachystali tvari – a oni nás ani neženú – to si robíme navzájom. Nie nadarmo je v zmysle našej prastarej tradície zdôrazňované, že nevedomosť je najťažší hriech. Dnes už totiž ostáva nevedomý iba ten, kto nechce vyjsť zo svojej kukly. Prečo je práve naše nízke správanie sa so svojimi nízkymi frekvenciami tak cenené tvarmi? Už sme o tom hovorili, ale zopakujme si. Oni sa živia našou energiou, ktorú im takto dávame týmito nízkymi vibráciami. Takto vlastne „zabijú“ dve muchy jednou ranou. Keď sa „naladíme“ na nízke frekvencie, tak od nás odchádza naša životná energia – doslovne sa nami kŕmia – a zároveň si blokujeme cestu nahor, po Svarge… a ostávame otroci či všakovakí služobníci „boží“. Máme síce naivný dojem slobody – napríklad pri dostatku peňazí, či iného hmotného majetku – ale to je len dojem. Je to fenomén Démona Kraca zo starého Egypta (odtiaľ DemoKracia) – on vymyslel, ako premeniť zjavných otrokov, ktorých bolo treba šatiť, kŕmiť, strážiť, ubytovávať na „skrytých“ otrokov, ktorí si sami zarábajú na seba, sami sa starajú o ubytovanie a ošatenie, ale zároveň sami okrádajú ba až zabíjajú jeden druhého len preto, aby mali viac peňazí ako ten druhý. Démon sa len smial – robota pre neho sa robí, Prírodu si drancujeme sami, a náklady mu klesli na nulu. My sami už – za peniaze – zabíjame jeden druhého, týrame zvieratá a celkovo si pílime konár, na ktorom sedíme. Sprievodným javom toho je, že najviac peňazí začali hromadiť – samozrejme, „spravodlivo“, veď to pre svoje rodiny – tie kasty, ktoré neprodukujú žiadne hodnoty, ale takto už raz funguje parazitický systém.
David Icke nebol na začiatku spomenutý náhodou. Jeho prednášky sa oplatí pozrieť, naozaj stoja za to. Hoci v niektorých veciach ponúka vysvetlenia na základe iba svojej úrovne analýzy a syntézy poznatkov, nevadí – veď my požívame Zdravomyslie. Mimoriadne trefné sú jeho opisy spôsobu, ako jaštery (my ich voláme tvari, ale sú to podstatou jaštery) kontrolujú náš svet. Vytvorenie virtuálnej, naprogramovanej reality a náš život v tomto „Matrixe“ podáva naozaj výborne. Rovnako pútavo vysvetľuje aj spôsob, ako funguje pyramidálna moc tvarov (jašterov) na Zemi vrátane toho, ako vytvorili a kontrolujú náboženstvá, teroristov, trhy a podobne.
Ak sa pozrieme na našu tému cez jeho prednášky, tak nemusíme naozaj nič extra vysvetľovať. Všetko okolo nás je energia, pričom tvari (jaštery) preto, aby nás mohli ovládať a konzumovať nás zmanipulovali tak, aby sme vnímali iba naozaj veľmi úzku časť – frekvenčné pásmo – z nekonečna. Film Matrix veľmi názorne vysvetľuje princíp tejto manipulácie – a tvari to v podstate ani pred nami neskrývajú. Jedným z princípov je, že všetko, čo sa s nami deje, musíme „schváliť“. Znie to možno divne, ale je to tak – inak nemajú nad nami moc. My však nevieme ako vyzerá sloboda, a teda niet sa čo diviť, že ani nevieme, že schvaľovanie – potrebné pre tvarov – im poskytujeme. Ako? Jeden príklad za všetky. Napríklad voľby.
Údajne sú prejavom slobody – nič však nie je ďalej od pravdy. My tým, že sa tohto aktu zúčastníme ho principiálne ako systém schvaľujeme – a to, že tvari si pomocou nich upravia všetko tak, aby dosiahli, čo chcú je zasa ich šikovnosť. My sme im to schválili svojou účasťou. My sme problém – oni len využívajú našu nevedomosť, t.j. práve touto našou nevedomosťou a neochotou ju prekonať páchame najväčší hriech. Takto sa sami vnárame do sveta, ktorý pre nás – realitu – vytvorili. Icke používa na to takýto obrázok:
V tom ohromnom nekonečne – Kozmose – sme vlastnou mysľou spútaní ako otroci. Z nekonečného rozpätia všetkej energie sme sa uzavreli do klietky, ktorá sa najčastejšie volá náboženstvo – je úplne jedno aké. Tvari ich aj tak vymysleli všetky pre nás.
Ako tvrdí Icke, my sme svojou podstatou ničím neohraničené Vedomie, ale ak sa nenapájame na Vesmír, ale iba na jeho jednu časť, naše všetky schopnosti sa „scvrknú“ iba do veľkosti tejto maličkej časti. Icke túto maličkú časť nazýva vedomím tela. Nuž, kde ide vnímanie, tam ide energia. Ak sa začneme považovať iba za telo – je to presne to, čo tvari od nás chcú. Lenže telo – v našej tradícii materializácia v Javi – funguje iba na informáciách, ktoré mu dodáva päť zmyslov – v našej tradícii sa hovorí, že niet lepšieho nástroja na skúmanie Javi ako klubie telo, ktoré dostáva informácie od piatich zmyslov; um, rozum a intelekt vyrastajú zo zmyslov, a preto sú viazané na Svet Javi. Nuž a „správa“ informácií pre zmysly je pod kontrolou tvarov – nie náhodou. Ako to robia? Mozog sa delí na ľavú a pravú hemisféru, pričom ľavá vykonáva všetky „výpočty“, zatiaľ čo pravá je zodpovedná za tvorivosť. Celá dnešná veda hovorí o „dôkazoch“, o presnom meraní a určovaní toho či onoho, preto sú vedci „ľavopolguľoví“. V skutočnosti práve „odrezanie“ pravej polgule – t.j. tvorivosti – symbolizuje „pôvodný“ kresťanský kríž pre Slovanov, tzv. „pravoslávny“, ktorý má spodné rameno našikmo… symbol „odrezania“ tvorivosti, t.j. pravej pologule. Nuž, bratia otroci, len modliť sa a pracovať…
Teda telo je nástroj, skrz ktorý máme spoznávať Svet Javi:
Naozaj výstižný obrázok.
Systém tvarov nás však „uzatvára“ do väzenia, t.j. presmerováva našu pozornosť výlučne na telo, čím sa dostávame do akejsi klietky:
A čo v tejto klietke vidíme, je to, čo chcú, aby sme videli. My dekódujeme iba to, kde máme koncentrovanú pozornosť (Vedomie), t.j. namiesto Vesmíru vidíme iba telo a jeho úroveň, t.j. maličkú čiastku Vesmíru. Icke tento klam prirovnáva k tvorbe hologramu. Hologram má tú vlastnosť, že keď sa rozbije, tak na všetkých malých kúskoch ostáva ten istý obraz… a platí to aj pre programovanie ľudí. Takto sa namiesto jednoty dostávame na úroveň izolovaných jednotlivcov – preto je výsledkom víťazenia tvarov „veď stačí sedieť doma v teplúčku“.
No a projekciu toho, čo má jednotlivec – ale ako „zlomok“ hologramu – vidieť, mu „dodajú“ do hlavy.
Čím sa vytvára ilúzia reality. Nie nadarmo budhizmus varuje, že myšlienky sú nezávislé a väčšinou cudzie entity. Pohybujú sa v mysli a myseľ majú pod kontrolou tvari. Preto majú pod kontrolou vedu, vzdelávanie, médiá… čo je teda realita? Je to rozsah frekvencií, ktoré dekódujeme a aj to, ako ich dekódujeme.
Ale staráme sa vlastne o našu vlastnú slobodu?
„Pokiaľ sa ľudia nebudú sami starať o uplatňovanie vlastnej slobody, tak tí, ktorí sa snažia ich tyranizovať tak budú robiť; lebo tyrani sú aktívni a náruživí a v mene toho, aby založili okovy na spiacich ľudí sa oddajú akémukoľvek počtu bohov, náboženstiev a podobných vecí“.
Voltaire
Či už naši spiaci bratia sú v omyle alebo nie, nič to na veci nemení. Pripomeňme si M. Gándího:
„Omyl sa nestáva Pravdou ak sa mnohokrát spropaguje, ani Pravda sa nestáva omylom pretože ju nikto nevidí“.
Niektorí by možno aj chodili, ale keby nás boli „milióny“… nuž, čo na to M. Gándí?
„Dokonca ak je niekto minoritou sám, Pravda zostáva Pravdou“.
Ako sme povedali, odporúčame vám pozrieť si Ickeho prednášky. Majú v sebe mimoriadne silný a živý odkaz. My si uveďme ešte nejaké informácie z toho, čo prednáša. David Icke bol r. 1989 politicky aktívny, a keď bolo jasné, že Zelení v Británii dosiahli dobrý výsledok, tak ho pozvali do televízie SKY NEWS, aby skomentoval voľby. Pred tým, ako bol uvedený do priameho prenosu ho zaviedli do maskérne. Tu sa na chvíľu ocitol sám s bývalým britským premiérom Edwardom Heathom, tým premiérom, ktorý zavliekol Britániu do Európskej únie. Heath za celý čas nepreriekol ani slovo, len sa otočil k Ickemu a očami ho doslovne „preskenoval“ od hlavy k pätám a nazad. Z čoho sa Icke ešte dlho nevedel spamätať bolo, že počas skenovania sa jeho oči zmenili na úplne čierne, asi ako na tomto obrázku:
Vtedy však ešte nevedel o čo ide. Toto je dobré vedieť, lebo tvari môžu inak vyzerať ako bežní ľudia – aj Heath:
Ted Heath – ako všetci vysokopostavení tvari – je podľa Ickeho zodpovedný za smrť mnohých detí. Nikdy ho však nikto nesúdil… napriek dôkazom. Tvari – a to už vieme – dennodenne vykonávajú svoje obete a aj znásilňujú malé deti. Takto získavajú „čerstvú“ energiu.
Už len jediná vec z jeho odkazu – v celej prednáške vysvetľuje existenciu a podstatu jašterov, ktorí ovládajú našu Zem a – logicky – aj nás. Hovorí o tom, čo robiť, nie nerobiť…
Nuž, pokročme ďalej. Monoteistický svet, ktorí pre nás vytvorili tvari, často používa symboliku anjelov. Aj Icke uvádza, že anjeli sú jednou z najpoužívanejších symbolík jašterov. My už vieme prečo. Paradoxom – aj keď často pre nevedomosť prehliadaný – je častý výskyt „anjelskej terapie“ a „Šambaly“. Nuž, o anjeloch už dávno vieme svoje, ale mali by sme si priblížiť aj niečo o samotnej Šambale. Musíme si povedať, že v podstate ide o dve veci. Jedno je kráľovstvo, ktoré sa spomína v mnohých východných mýtoch, a o ktorom vieme, že existuje pod zemou v pohoriach Himaláje, zatiaľ čo druhé je budhistické učenie Vadžrajany, t.j. Bielej, budhistickej Tantry. Keďže samotná Tantra sa vo všeobecnosti chápe veľmi skreslenie, tak si povedzme, že je to veda o posvätnom, ktorá je zapísaná vo Védických textoch. V Šivaizme to sú Agamy, vo Višnuizme ide o Purany. V Šektizme a Budhizme sa slovo „Tantra“ používa ako zovšeobecňujúci názov všetkých takýchto textov. Tantra učí človeka ovládnuť svoju pohlavnú energiu a používať ju na vývoj duchovných schopností.
Budhistické učenie Šambaly pomáha ľuďom vystúpiť zo spacieho vaku svojej kukly a pocítiť zodpovednosť za samého seba, ako aj pracovať s ostatnými ľuďmi smerom k lepšiemu svetu. Používa prístup, že na začatie meniť veci je najlepší čas práve teraz a práve tu.
Dnes žijeme vo svete, ktorý sa ženie za materiálnymi potrebami života. V ľudskej spoločnosti aktívne pracujú rôzni duchovní učitelia, najčastejšie monoteistického zamerania. Okrem nich sú takí, ktorí prezentujú odkazy multiteistických tradícií. Budhizmus je však svojou podstatou striktne neteistický. Znamená to, že sa nezaoberá bohoslužbami, ani nerozoberá svet ako stvorenie nejakého stvoriteľa. Budhistické učenia sa nezaoberajú nijaká umelou bytosťou, ktorá svet vytvorila. Táto Bytosť je nepoznateľná, a preto nemá význam sa ňou zapodievať. Tento svet už je stvorený či jednoducho existuje je tu vyložene pre našu vlastnú existenciu. Nič v tomto svete netrvá večne a nemenne, všade vidíme pominuteľnosť.
Centrálnym bodom učenia Šambaly je uvedomenie si, že neexistuje nijaká „externá“ pomoc, ktorá by nás uchránila pred terorom a hrôzou života. Najlepší doktori zo všetkých doktorov a najlepšie lieky zo všetkých liekov, ani najlepšie technológie zo všetkých technológií, ani najlepšie bankové úvery zo všetkých úverov či najlepšie poistky zo všetkých poistiek vás nezachránia. Nakoniec si každý musí uvedomiť, že musí sám so sebou niečo urobiť namiesto spoliehania sa na technológie, finančnú pomoc, spasenie či iné benefity v akejkoľvek forme. Hoci sa to zdá dosť kruté – v porovnaní s veľkolepými sľubmi spasenia a vykúpenia všade okolo – je to jednoduchá, skutočná pravda. V budhistickej tradícii sa to práve preto často nazýva aj diamantová pravda, t.j. vadžra pravda. Preto diamantová, lebo diamant – ako alegóriu tejto pravdy – nemožno ani zničiť, ani sa jej vyhnúť. Našim životom sa nemôžeme vyhnúť. Musíme im čeliť, nech sú akékoľvek. Preto sa musíme naučiť vysporiadať sa s úlohami nášho života. A táto pravda je to, čo sa nazýva múdrosť Šambaly. Životu musíme najskôr porozumieť. Je to podobné, ako sledovať hru napríklad na trúbke. Namiesto iba pozorovania trubkára sa musíme aj započúvať do hudby, ktorú trúbka vydáva.
Učenie Šambaly je o ceste bojovníka. Takýto bojovník je niekto, kto je dosť odvážny na to, aby sa nedal uniesť agresívnosťou a protikladmi, ktoré v spoločnosti existujú. Je odvážna osoba, skutočná, pravá osoba, ktorá je schopná vystúpiť z kukly – tej veľmi pohodlnej kukly, v ktorej sa ľudia snažia „spať“, len aby nemuseli čeliť skutočnému svetu takému, akým naozaj je. Tradícia hovorí, že kukla je utkaná z agresivity, ktorá pochádza z prostredia danej osoby. Boj proti nej prináša len ďalšiu agresivitu – a toto nie je cesta von z nej. V skutočnosti s ňou vôbec netreba bojovať, lebo to, čo potrebujeme je dvihnúť hlavu hore a najskôr iba nazrieť za hranicu kukly. Týmto sa presvedčíme, že mimo nej je čistý vzduch, hoci čerstvejší ako dnu a je tam aj chlad. Ale vždy to je dobré. Keď po prvý raz vystrčíte hlavu von z kukly, zapáči sa vám to aj napriek nepohode prostredia. Potom sa vyšplháte von z kukly, sadnete si na ňu a začnete vystierať ruky. Potom sa nám začnú vyvíjať hlava a ramená – začíname pracovať so skutočným svetom mimo kukly. Ten priestor mimo kukly je totiž skutočný svet.
Hoci týchto pár riadkov v žiadnom prípade nemôže nahradiť prastaré učenie tibetskej Šambaly, je to na zamyslenie. To, čo nám Icke hovorí formou porovnávania s počítačovým programom a Matrixom, v ktorom sme väznený, nám hovorí – trochu iným jazykom – aj prastaré budhistické učenie z Tibetu. Žiadne náhody neexistujú. My sami musíme vykročiť z kukly či matrixového programu a začať pracovať so skutočným Vesmírom. Akonáhle nám v tom "pomáhajú" Ježiškovia, anjeli či archanjeli, už sme zišli z cesty, ktorú máme a musíme vykonať my a sami. Skúšky totiž skladáme my. My sami musíme zvíťaziť nad Javným aj Navným nepriateľom, práve preto sa v Šambale hovorí o ceste bojovníka.
Každý jav má dve podstaty:
Tú, ktorá sa odhalí pomocou správneho vnímania
A tú, ktorá sa vyvolá klamlivým vnímaním.
Objektom správneho vnímania je prapôvodná skutočnosť,
Objektom klamlivého vnímania je zjavná, konvenčná realita.
– Madhjamakávatára, VI, 23
Stojíme pred prahom vibračnej zmeny (Icke), či podľa našej tradície vstup do Svetlého Vesmíru, t.j. do Dňa Svaroga. Hranicu prekračujeme už tohto Leta 7521 od UMHCH. Leto 7521 je rokom Zemskej Púte, t.j. Púte Vlka. Tento rok ukazuje na to, že pred Človekom narodeným tohto roku, stoja veľké skúšky, čo však platí aj pre krajiny. Prechádza temná zóna kríz, neúspechov a formovania. Tento rok je začiatkom začiatkov a začínať je vždy neľahko. Ale nech je začiatok akýkoľvek, za ním vždy nasleduje dosiahnutie stanoveného cieľa a materializácia premyslenej myšlienky.
Ako sa my, Slovania tradične napájame na vesmírne energie? Po milióny rokov rovnako – obradmi a rituálmi, ktoré zahŕňajú aj prinášanie nekrvavých obetí. Bez obradov to nepôjde a obrady sú preto obrady, lebo sa na nich máme zúčastňovať – ako naši Predkovia – spoločne. Neexistuje náhrada týchto aktivátorov energetických tokov od našich Predkov, aj keď mnohí si myslia, že internet postačí. Veď načo sa vyťahovať zo svojej pohodlnej kukly. Nemusíme to vari ani opakovať, naša tradícia, budhistická tradícia či, David Icke – všetko sa točí okolo činov, nie iba pekných slov. Platí však aj to, že meniť sa netreba, lebo prežitie nie je povinné (E. Deming).
Čo sa dá dokázať starými obradmi? Žeby išlo iba o naivné špiritualizovanie? Nuž, staré obrady sú väčšinou koncipované akosi „archaicky“ – a ak sú skutočné, tak práve preto prežili. Skutočná podstata funkčnosti musela byť zamaskovaná tak, aby prežila stáročia bez toho, aby ju zaznamenali cenzori… na jeden takýto príklad sa spolu pozrime.
V jednom nemeckom časopise bola uverejnená veľmi zaujímavá informácia. Hoci na prvý pohľad len kuriozita, hovorí o veľmi dôležitých skutočnostiach. Opísaný jav sa však len mihol a viac sa už neukázal. Prečo?
Začnime slovami uvedenými v časopise: Od kňazov z ďalekého východu vieme, že sú schopní dvíhať ťažké kamene na vrcholy hôr len za pomoci rôznych zvukov… znalosť rozličných vibrácií vo zvukovej časti pásma demonštruje vedcom vo fyzike, že vibrujúci a kondenzovaný zvuk dokáže anulovať silu gravitácie. Vo svojej knihe to opísal švédsky inžinier Olaf Alexanderson.
Nasledujúca správa je založená na pozorovaní len spred niekoľkých desaťročí v Tibete. Tento opis podal Alexandersonovi jeho priateľ Henry Kjelson, stavebný inžinier a letový manažér. Sám o tom neskôr napísal aj vo svojej knihe The Lost Techniques.
Dr. Jarl, Švéd, Kjesonov priateľ študoval v Oxforde. Počas štúdií sa spriatelil s mladým tibetským študentom. O niekoľko rokov neskôr, bolo to v 1939, sa vybral Dr. Jarl na cestu do Egypta v službách English Scientific Society. V Egypte ho zastihol posol od jeho tibetského priateľa, ktorý ho veľmi súrne žiadal, aby prišiel do Tibetu vyliečiť dôležitého lámu.
Dr. Jarl sa teda vybral na dlhú cestu lietadlom aj karavánou jakov a nakoniec dorazil do kláštora, kde starý láma a jeho priateľ zastával vysokú funkciu. Doktor Jarl tam pobudol nejaký čas a vďaka priateľstvu s Tibeťanmi sa dozvedel o mnohých veciach, o akých sa cudzincom v Tibete dozvedieť inak nemohli.
Jedného dňa ho priateľ vzal na určité miesto neďaleko od kláštora a ukázal mu šikmú lúku, ktorá bola od severu ohraničená vysokými bralami. V jednej z kamenných stien bol vo výške asi 250 metrov veľký otvor, ktorý vyzeral ako vchod do jaskyne. Pred vchodom do otvoru bola plošina, na ktorej mnísi budovali kamennú stenu. Jedinou cestou akou sa dalo dostať na túto plošinu bolo z vrcholu brala a mnísi sa takto spúšťali nadol po lanách.
Uprostred lúky vo vzdialenosti asi 250 metrov od brala ležal vyleštený tabuľový balvan, ktorý mal v strede priehlbinu v tvare čaše. Táto čašovitá priehlbina mala priemer jeden meter a hĺbku asi 15 cm. Do tejto priehlbiny bol pomocou jaka – vola – umiestnený kamenný blok. Tento bol jeden meter široký a jeden a pol metra dlhý. Nato bolo umiestnených pred balvan 19 hudobných nástrojov a to do 90° oblúka na vzdialenosť 63 metrov od kamennej tabule. Polomer 63 metrov bol presne odmeraný. Hudobné nástroje pozostávali z 13 bubnov a šiestich trúb.
Osem trúb malo prierez 1 meter a dĺžku jeden a pol metra. Štyri bubny boli strednej veľkosti s prierezom 0,7 metra a dĺžkou 1 meter. Jeden malý bubon mal prierez 0,2 m a dĺžku 0,3 m. Všetky trúby boli rovnakej veľkosti. Mali dĺžku 3,12 m a na otvore 0,3 m. Veľké bubny a všetky trúby boli upevnené na podstavce, ktoré sa dali nastaviť palicami v smere kamennej tabule. Veľké bubny boli vyrobené z 3 mm hrubého plechu a vážili 150 kg. Boli vyrobené z piatich dielov. Všetky bubny boli na jednom konci otvorené, zatiaľ čo na druhom konci bol kovový vrchnák po ktorom mnísi búchali koženými kyjakmi. Situácia je zrejmá z obrázku:
Keď bol kameň na mieste tak mních za malým bubnom dal signál na začiatok koncertu. Malý bubon vydal veľmi ostrý zvuk a dal sa počuť dokonca aj vtedy, keď ostatné nástroje vydávali silný lomoz. Všetci mnísi spievali modlitbu, pomaly zvyšujúc tempo tohto neuveriteľného hluku. Počas prvých štyroch minút sa nič nedialo, potom ako sa zvyšovala rýchlosť bubnovania a hluk sa veľký kamenný blok začal pohybovať a naraz sa dvihol do vzduchu a so zvyšujúcou sa rýchlosťou sa začal pohybovať smerom ku kamennej plošine pred jaskynným otvorom vo výške 250 metrov. Po troch minútach výstupu pristál na plošine.
Postupne prinášali na lúku ďalšie kamenné bloky a mnísi pomocou tejto metódy dopravili po 500 m parabolickej dráhe letom 5 až 6 blokov za hodinu všetky do výšky 250 metrov. Z času načas sa niektorý kameň rozštiepil. Tento uložili nabok a pokračovali ďalej.
Dr. Jarl sa obával, že by sa mohol stať obeťou halucinácie alebo masovej psychózy a preto si celý proces ukladania kameňov nafilmoval kamerou. Nafilmoval dva filmy a tieto dokázali len presne to, čo videl aj vlastnými očami.
English Society, pre ktorú Dr. Jarl pracoval, skonfiškovala oba filmy a navyše ich obsah deklarovala ako tajný. Mali byť uvoľnené r. 1990. Boli? V každom prípade tieto filmy zachytávajú jav o ktorom by sme nemali vedieť. Pravdepodobne teda dopadnú ako všetky podobné veci vrátane filmu, ktorý zachytil atentát na prezidenta Kennedyho. Ak aj budú niekedy uvoľnené, čo na nich vlastne naozaj bude?
Nuž, aktívnou neaktivitou – hoci aj na internete – sme tam, kde nás chcú tvari mať. V sociálnom inžinierstve sa to volá fragmentácia spoločnosti. Keď príde volanie o spoločnú akciu, tak sa radšej ukryjem do bezpečia, len aby niekto nezistil, že som niečo počul. Nuž a keď príde rad na moju likvidáciu – tak to zas nebudú počuť tí ostatní, lebo lepšie je sedieť v pohodlnej kukle. Ale ako zvieratká na poli nezachráni tiché sedenie v úkryte pred systematicky pracujúcim kombajnom, tak aj v tejto mašinérii príde rad na každého. Že to nechceme? Ale veď na to dávame svoj súhlas – presne ako vo voľbách. A práve tento súhlas stačí tvarom – aj z ezoterického pohľadu – na to, aby svoje plány dokončili. Dobým príkladom je ruský historický film 1612. Ide o obdobie poslednej fázy likvidácie starej dynastie cárov a „inštalácia“ kresťanských Romanovcov. Hoci film je nakrútený skôr tendenčne kresťansky, má v sebe veľa dôležitých informácií. V jednej zo scén španielsky žoldnier v službách poľského kráľa – ktorý si chcel podmaniť Rusko – vyučuje svojho paholka umeniu šermu. Počas tohto učenia použije výraz: „keď protivník prejaví želanie byť zabitý…“, čo je paholkovi nezrozumiteľná formulácia. Ako môže niekto v boji prejaviť želanie vlastnej smrti? Španiel to však veľmi trefne vysvetlí: „protivník urobí chybu, ktorá bude viesť k jeho smrti v boji – čím sa mi v skutočnosti vydá sám na smrť“. Nuž, chyba v boji vedie k smrti, to je očividný fakt. Kto robí chyby? Ten, kto nemá dostatok poznania – a zase sme pri nevedomosti. Svojou nevedomosťou dávame tvarom zelenú a autorizujeme ich počínanie. Potom síce chceme jojkať nad ich činmi, ale už je neskoro.
Dnes si mnohí myslia, že na to, aby sa pripravili napríklad na občiansku vojnu im stačí si zadovážiť zbraň. Super logika, len má jeden háčik. Vychádza totiž z toho, že netreba mať nijaké poznatky a z nich vyplývajúce skúsenosti, stačí si len kúpiť zbraň. Nie je to naivné? Veď potom by stačilo iba rozdať ľuďom zbrane a tie najlepšie armády na svete by vznikali z noci na deň. Takto to však nefunguje. Schopnosť bojovať to nie je iba zbraň v ruke. A to už vôbec nehovoríme o koordinácii viacerých ľudí v bojovej situácii. Oficiálne štatistiky – a Američania ich ani neskrývajú – hovoria, že na zabitie jedného nepriateľa vo vietnamskej vojne bolo vypálených 400 000 nábojov. Na zabitie jedného Iračana v čase americkej invázie do Iraku potrebovali americkí „Rambovia“ už 650 000 nábojov. A to berme do úvahy, že Irak najprv vtiahli do vyprovokovanej vojny s Kuvajtom, potom ho pridusili 10 ročnou blokádou a až potom sa odvážili do priamej vojenskej intervencie. V súvislosti s Irakom použime poznámku od Davida Ickea – r. 1983 bol Donald Rumsfeld, t.j. ešte za Bushovho šéfovania CIA – členom skupiny Američanov, ktorá navštívila Saddáma Husseina s cieľom primäť ho k nákupu amerických biologických a chemickým zbraní, aby mohli byť použité vo vojne proti Iránu. Irak ich neskôr použil aj proti Kurdom. Vyplýva to z nedávno odtajnených amerických vládnych dokumentov. Nuž potom Rumsfeld, keď bol vo funkcii ministra obrany naozaj „zasvätene“ obviňoval Irak, že má chemické zbrane. V skromnosti iba zabudol potknúť, že sú americkej výroby a on bol medzi tými, kto presviedčal Husseina aby ich kúpil. Tento istý Rumsfeld bol aj v predstavenstve európskeho inžinierskeho gigantu ABB r. 2000, keď predávali jadrové technológie Severnej Kórei. Nuž, zase mohol zasvätene tvrdiť, že Severná Kórea má jadrové technológie…
Ak sa chystáte na skúšky, ktoré stoja pre nami, a to už v dohľadnej dobe, tak dobre sledujte s kým sa dávate dokopy. Ak chcete prežiť, tak sa nemôžete spoliehať na ľudí, ktorí už dali súhlas so svojou smrťou. Ako ich spoznáte? Nuž, títo sa vyjadrujú asi ako: „nech sa stane božia vôľa“; „keď to príde tak aj tak nebude pomoci“; „všetci zomrieme“ a podobne. Týmto sa programujú na svoju vlastnú likvidáciu a dávajú na nehmotnej úrovni na to povolenie. Robia presne to, o čom vo filme 1612 hovoril španielsky žoldnier.
Ešte niečo k nákupu zbraní – sú to v podstate zbytočné, pokiaľ sa komplexne na umenie bojovať nepripravujete. Prečo? Nuž, pozrime sa do štatistík ruskej armády z bojov v Čečensku. Až 70% vojakov, ktorí padli vo vojne v Čečensku zahynulo od chladných zbraní. Áno, hovoríme o vycvičených a vyzbrojených vojakoch, nie amatéroch. Nákup zbraní nestačí, ak ste už „dali“ povolenie na vlastnú smrť. Ďalšia ruská štatistika hovorí, že až 80% napadnutí v mestách je realizované za použitia chladných zbraní – nuž znova, bez učenia sa umenia bojovať kým je čas to nepôjde. Času už veľa neostalo, ale ak namiesto venovania sa bojovým umeniam sa venujete iba zarábaniu peňazí, tak aj to je akt schválenia…
Znovu tu však vstupuje otázka poznania a nevedomosti. Z védického pohľadu je totiž proces nadobúdania a osvojovania si nových poznatkov a zručností o niečo komplikovanejší. Na to, čo sa chceme ako nové naučiť totiž musíme mať „talent“, čím sa myslí to, že nemôže nám to byť úplne cudzie, ale musí to byť – niekde na nehmotnej úrovni – už našou súčasťou, hoci ako keby „na hranici“. Ak to máme v našom „dosahu“, aj keď na okraji, tak to môžeme zvládnuť, akurát musíme na tom tvrdo pracovať, aby sme informáciu pretavili skúsenosťou v Múdrosť. O čom hovoríme? Nuž – ak by sme to dali do roviny fyzického boja v hraničných situáciách – ak som dnes „tvrdý“ pacifista, t.j. ak „boj je zlo“, nech to robia iní – a ani dnešné udalosti ma nezobudili, tak určite mi nepomôže nákup hoci aj tých najlepších zbraní sveta. Je to znak odsúhlasenia svojej vlastnej likvidácie.
V už spomínaných hermetických spisoch sa píše aj to, že to, čo vo Vesmíre môže existovať aj naozaj existuje, pričom to, čo vo Vesmíre nemôže existovať ani neexistuje. O čom je tu reč? O paralelných Vesmíroch, ktoré sme už neraz spomínali. Dnes čoraz viac a viac ľudí má vidiny budúcnosti, s ktorými sa ťažko vysporiadávajú, pretože si ich nedokážu vysvetliť. Nám to však už nemôže byť veľkým tajomstvom. Vesmírny trenažér sa 21. decembra t.r. uzavrie, a potom už bude jasné, koho čo čaká. Teraz však všetko existuje iba ako jedna z možností. Prečo iba ako možnosť? Nuž, ak sa pozrieme retrospektívne na svoj život, tak sami vieme najlepšie, koľko rozličných rozhodnutí sme museli počas svojho života urobiť. Pri každom takomto rozhodnutí sa však vytvoril paralelný Svet, v ktorom sa udalosti vyvíjali tak, ako keby sme vykonali dôležité rozhodnutie inak. Počas nášho života sa takto vytvára nespočetné množstvo paralelných svetov, v ktorých žijeme život tak, ako keby sme sa boli rozhodovali opačne, ako sme sa rozhodli. Dôležité je to, kde máme koncentrovanú pozornosť Vedomia, pretože tam prebieha hlavná lekcia nášho života. Ak by sme chceli tieto svety spočítať, tak by sme určite prekročili miliardy a miliardy svetov. Čo je dôležité pre pochopenie týchto súvislostí je to, že „všetko, čo môže existovať vo Vesmíre aj existuje“ a opačne. V zlomových bodoch sa totiž môže naše vedomie prepnúť iba do niektorého iného paralelného sveta – ak potrebujeme tú ktorú lekciu zažiť, aby sme postúpili v evolúcii. Teda – inými slovami – nemôžeme vstúpiť do niečoho, čo neexistuje, iba do jedného z našich paralelných svetov. Nuž preto nie je ešte jasné, čo s nami bude. V niektorých svetoch prežijeme, v iných zahynieme. Všetko závisí od našich vlastných činov, rozhodnutí, karmy. Tiel máme vo vesmíre množstvo, dôležité je to, kde máme sústredenú pozornosť, vedomie. Preto musíme jasne definovať čo chceme s našim životom robiť, čo môže spôsobiť, že sa „prepneme“ do toho paralelného sveta, ktorý zodpovedá našim želaniam. Ak si „schválime“ smrť a neúspech, tak sa – skôr alebo neskôr – s nimi, t.j. s týmto paralelným svetom naozaj zjednotíme. Všetko však platí aj naopak. No a sledovaním hororov, násilných filmov, zvrátených pohľadov na život vpúšťame do svojho sveta temnú realitu – ktorá nás vtiahne tam, kde „je doma“. Nuž a cesta von je cesta evolúcie, t.j. hoci čas a priestor sú relatívne – ilúziou – môže nás to „stáť“ miliardy a miliardy rokov. Stojí to za to? Nie je lepšie nasledovať rady Predkov, keď už pre nič iné, tak len preto, aby sme nerobili tie isté chyby? A znovu sme pri obradoch, rituáloch, či nekrvavých obetách…
Čo stojí za zapamätanie si z dnešného článku? Jednoduchý pohľad do svojho vnútra. Som na kolenách s hlavou v piesku, alebo nesiem meno Slávy?
Živé bytosti sú dedičmi svojich činov.
A práve činy rozdeľujú ľudí.
Budha
