Spolu s touto otázkou prichádza ďalšia: čo sa skutočne stalo s cárskou rodinou? Tieto dve otázky – presnejšie udalosti, ktoré viedli k ich vzniku sú principiálne a hlboko prepojené. Ako zvyčajne, všetko je úplne inak ako oficiálna verzia. Ale to nás už nemôže prekvapiť.
V ilúziách nežijú tí, ktorí poznajú knihy Johna Colemana a podobných autorov, ktorých sme už neraz spomínali. Ale takto ďaleko nedošli ani oni. Niet sa čomu diviť, doba rýchlo napreduje a zo dňa na deň sa ukazujú nové a nové skutočnosti, ktoré je stále ťažšie a ťažšie ukrývať. V skutočnosti ich už ani ukrývať nemôžu – preto siahajú k šíreniu obrovskej masy dezinformácií. A k vekami osvedčenej taktike likvidácie dôkazov. Doba sa však zmenila.
Každému je dobre známy smutný príbeh likvidácie cárskej rodiny, ale skutočnosť – a najmä súvislosti celého prevratu – boli úplne iné. Cárska rodina Nikolaja II. v skutočnosti nebola zastrelená, resp. vôbec nebola popravená. Prvá fáza plánu Rotschildovcov bola „nenápadná“ dočasná vláda Kerenského. V tejto fáze bola cárska rodina odstavená od moci, t.j. od vplyvu na riadenie krajiny. Cára Nikolaja II. ani vo sne nenapadlo, že Lenin dostane rozkaz od Rotchilda na jeho fyzickú likvidáciu a že sa začne na nich poľovačka.
Najskôr ich pod ochranou konvoja deportovali do Toboľska. Ale približne v čase, keď konvoj do Toboľska dorazil, moc v krajine prevzali boľševici, t.j. Lenin a Trocký. Lenin dostal rozkaz od Rotchildovcov – ktorí celý „projekt“ revolúcie financovali – na likvidáciu cárskej rodiny. Plánovanú likvidáciu im však prekazil Stalin. Najskôr pripravil situáciu jednaním a dohodou s nemeckým veľvyslancom Mirbachom v Moskve. Ovplyvnil veľvyslanca Mirbacha, aby mu pomohol zachrániť cársku rodinu tak, že tento prinútil Lenina, aby práve cár podpísal brestský mier – oficiálny koniec vojny pre Rusko. Práve cár totiž vyhlásil vojnu Nemecku ako hlava štátu, a teda iba on mal z právneho hľadiska právomoc podpísať za Rusko s Nemeckom mierovú zmluvu. Inak by – z právneho hľadiska – vojnový stav z pohľadu Nemecka existoval naďalej. Ale Lenin so svoju partiou už armádu z frontu stiahli a začali v Rusku celoplošný deštrukčný chaos. Armáda nebola viac schopná vzdorovať Nemcom. A Mirbach pohrozil práve tým – ak cár nepodpíše mierovú zmluvu, tak nemecká armáda vtiahne do Moskvy. V tom čase Nemci už obsadili Ukrajinu a boli v Kyjeve. Otázka obsadenia Moskvy – vďaka boľševikmi zlikvidovanej ruskej armáde – bola otázkou cca 10 hodín. Príchod nemeckej armády by definitívne zlikvidoval celý boľševický projekt ambiciózneho a mocichtivého Lenina.
Lenin sa tak ocitol doslovne medzi dvomi mlynskými kameňmi. Na jednej strane dostal príkaz od Rotschildovcov zlikvidovať cársku rodinu – a práve Rotschildovci financovali celú revolúciu – ale Rotschildovci boli ďaleko a Nemci mohli byť v Moskve už na druhý deň ráno. Vydal teda dvojitý rozkaz.
Veliteľovi Uralského frontu a náčelníkovi Čeky Jekaterinburgu vydal rozkaz odviezť cársku rodinu cez Perm do Moskvy a ďalším rozkazom prikázal zinscenovať likvidáciu cárskej rodiny – aby uspokojil baróna Rotschilda. Cárska rodina sa takto krátkodobo ocitla pod kontrolou Trockého.
Rotschild však vydal rozkaz nie iba na prostú likvidáciu cárskej rodiny – hlavnou úlohou Lenina bolo odobrať cárovi dokumenty o vytvorení FED-u, pretože práve cár mal v rukách 88.8% podielu tejto hlavnej finančnej inštitúcie USA a možno povedať, že aj sveta. Tieto dokumenty sa však k Rotschildovom nikdy nedostali.
Stalin vypracoval celú špeciálnu operáciu, jeho ľudia doslovne „ukradli“ ľuďom Trockého celú cársku rodinu. Najskôr boli umiestnení na krátku dobu v Moskve, potom dal Stalin rozkaz ich previesť do Suchumi na jeho chatu, ktorú dal zámerne postaviť v blízkosti chaty cárskej rodiny. Územie dal prísne strážiť, vstup mali iba jemu blízki ľudia.
Odtiaľ boli neskôr rozmiestnení na rôzne miesta pod novou identitou. Mladšie dcéry – Mária a Anastázia – boli odvezené do Sumskej oblasti, staršie dcéry Oľga a Tatiana do oblasti Devejevo. Cárovná bola dopravená do blízkosti Devejenského regiónu, do Sarovského lesa na chatu. Obe staršie dcéry nejaký čas spievali v blízkom chráme, kam sa dočasne presunul aj chór z Petrohradu, lebo v miestnom kláštore mal sídlo. Obe dcéry sa prezliekli za mníšky a spievali v chóre. Neskôr ich však ktosi spoznal, a preto museli opustiť Devejenskú oblasť. Oľga odišla cez Uzbekistan a Afganistan do Európy, Tatiana do Krasnodarského kraja. Oľga sa cez Európu dostala do Fínska, z Fínska sa vrátila nazad do Ruska a od r. 1956 žila v Leningrade, kde je aj pochovaná. Zomrela 19.1.1976. Roku 2012 boli jej pozostatky prevezené do Petrohradu. Tatiana žila v Gruzínsku a v Krasnodarskom kraji, na území ktorého je aj pochovaná. Zomrela 21.9.1992 na území osady Salonovo v Krasnodarskom kraji.
Mária a Anastázia boli neskôr prevezené na rôzne miesta. Mária ostala v oblasti Nižného Novgorodu a zomrela na chorobu. Anastázia sa vydala za jedného zo svojich telesných strážcov, ktorý najskôr slúžil u Trockého a neskôr prešiel na stranu Stalina. Na území Volgogradskej oblasti žili v maličkej osade so štyrmi domami. Mária zomrela 24.5.1954 v osade Arefino v oblasti Nižného Novgorodu. Anastázia vo Volgogradkej oblasti 27.6.1980.
Alexej bol najskôr s mamou na cárskej chate. Stalin mu náležite upravil „profesný životopis“ a tak neskôr odišiel do Leningradu, kde nielenže začal pracovať, ale postupoval k mocenským vrcholom v Moskve. Zomrel 18.1.1980.
Po vražde Stalina žil cár ešte v Nižnom Novgorode, kde aj 26.12.1958 zomrel. Cárovná Alexandra Fiodorovna zomrela 20.4.1948 a pochovali ju na území Trojického Starobielského kláštora. Stalin ju dal neskôr previezť do Nižného Novgorodu. Do spoločnej mohyly neskôr uložili aj cára.
O tom, že cárska rodina nebola v skutočnosti popravená vedia aj moskovskí patriarchovia – vrátane dnes mocichtivého, či presnejšie nekonečne chamtivého Kirilla. RPC však nemá záujem, aby sa táto informácia dostala na verejnosť, a preto dali príkaz na spustenie rozsiahlej dezinformačnej kampane o tom, že cárska rodina bola zavraždená. Je to niečo podobné, ako likvidácia Starej Viery. Prečo RPC nemá záujem, aby pravda vyšla na povrch? Je to jednoduché – RPC predpokladá, že majetok cárskej rodiny – menovite ide o 88,8% podiel vo FED-e – by mal správne patriť im… veď oni sú zástupcom boha v slovanskom svete. A ich boh bol predsa vždy zo zlata – celkom logicky im teda patrí aj zlato FED-u.
Na pochopenie súvislostí sa vrátime späť k požiaru knižnice INION v Moskve, kde v januári 2015 zhorela aj Velesova kniha a archív všetkých výskumných materiálov ruských vedcov, ktorí sa jej výskumu venovali desaťročia ešte počas existencie ZSSR. Okrem časti knižnice Inštitútu Slavjanovedenia Ruskej Akadémie Vied tu zhorel aj komplet materiálov Medzinárodného súdu, dokumenty NATO aj časť knižnice Inštitútu svetovej literatúry.
Keď už sme spomenuli Inštitút Slavjanovedenia – Inštitút poznávania Slavjanov – tak sa pozrime na zborník, ktorý tento inštitút vydáva. V latinke ho síce prepísali ako SLOVĚNE, ale ponechali mu aj pôvodnú, starosloviensku verziu – СЛОВѢНЕ. Komentár k názvu určite netreba.
Mnohí však nevedia, že hneď na druhý deň vypukol požiar aj v druhej knižnici, kde sú uložené dobové svedectvá o tom, komu patrí kontrolný balík FED-u – v archíve v New Yorku.
Prečo sa tieto veci odohrali práve v januári 2015? Práve v januári 2015 sa totiž vo svetovej tlači mihla informácia o tom, kto je skutočným majiteľom americkej Federal Reserve System. V zozname majiteľov figurujú občania Ruského Impéria, teda presnejšie samotná cárska rodina. Je známe, že nástupným subjektom Ruského Impéria sa stal Sovietsky Zväz. O tom, či nové Rusko je naozaj nástupcom ZSSR je predčasné hovoriť. V ZSSR totiž pred rozpadom prebehlo celonárodné referendum a 76% obyvateľov ZSSR sa vyslovilo za jeho zachovanie. De jure teda ZSSR nezanikol – rozpad realizoval opitý Jeľcin s dvomi „kámošmi“ de facto, ale málokto si dnes uvedomuje, že v podstate všetky zahraničné aktíva ZSSR – najmä v renomovaných svetových bankách dodnes neboli Rusku vydané – banky rešpektujú zákony – ZSSR de jure stále existuje a môže si nárokovať výplatu svojich aktív – ale to je už iná téma.
FED bol založený r. 1912, ale to je iba jedna z epizód dlhodobého zákulisného plánu. V USA r. 1944 prebehla tzv. Bretton-Woodská konferencia, kde svetové mocnosti podpísali dokumenty, reglementujúce následne vytvorený medzinárodný systém peňažných vzťahov a trhových platieb. Stalin síce túto dohodu – zo známych dôvodov – neakceptoval, ale samotní Američania ju ratifikovali a písomne potvrdili aj tak, že uznali svoj dlh voči predrevolučnému cárskemu Rusku, vtedy už zastúpenému ZSSR. Týmto bol oficiálne potvrdený ruský pôvod mnohých aktív FED-u. A práve dokumenty takéhoto druhu „netreba“ ukazovať na verejnosti.
Požiar v knižnici INION bol uhasený až 31. januára. A práve vtedy došlo k požiaru archívu v Brooklinskej časti Wiliamson mesta New York. Plamene boli o pol piatej – keď dispečer dostal prvú telefonickú informáciu o požiari – už hodne vysoko. A tu môžeme uvidieť zaujímavé porovnanie. V Moskve sa hasiči akosi nemohli dlho skonsolidovať a hasili dva dni – niekomu očividne záležalo na tom, aby to, čo malo zhorieť aj naozaj zhorelo. A v New Yorku sa vďaka profesionalite požiarnikov vysporiadali s požiarom za pol hodiny(?). Napriek tomu o dve hodiny dostali brooklinskí požiarnici nové volanie o požiari v tom istom archíve a vyrazili znovu. Občania tam boli očividne zainteresovaní na tom, aby požiar bol zahasený. Očividne však komusi nestačilo to, čo zhorelo.
Určite nemožno povedať, že moskovskí požiarnici nevedia hasiť požiare. A ak niekomu záležalo na tom, aby zhorelo čo najviac, tak to musel byť niekto s veľmi veľkou mocou. Ak nebudeme posudzovať dokumenty týkajúce sa FED-u, komu môže záležať aj na likvidácii všetkej originálnej dokumentácie okolo Velesovej knihy? Ale nemožno zabudnúť ani na to, že tomu istému subjektu nevyhovuje, aby sa verejnosť dozvedela o skutočných majiteľoch akcií FED-u, ktoré sa snaží tento subjekt uchvátiť – a tu je hneď jasné, komu to je výhodné.
Ak by sme skúmali „techniku“ realizácie jedného z cieľov požiaru, stačí sa pozrieť na zoznam organizácií, ktoré mali v budove knižnice prenajaté priestory. Medzi nimi bolo aj „Centrum pre štúdium európskej bezpečnosti“, čo je organizácia úzko spolupracujúca s vojenskou misiou NATO v Moskve. Predtým sa dokonca priamo nazývali „Centrum dokumentácie NATO pre problémy európskej bezpečnosti“.
Udalosti okolo zlata uloženého v USA sa netýkajú iba Ruska. Svojho času sa podarilo generálovi De Gaulle vytrhnúť z pazúrov Rockefellera – ktorý sa považuje za majiteľa FED-u – francúzske zlato. Zlato síce dostal, ale pokus o likvidáciu De Gaulla – známy projekt Šakal – aj tak pobehol. Nečudo že Francúzsko vtedy zrušilo svoje vojenské členstvo v NATO.
Koľko zlata sa naozaj podarilo Francúzom vyviezť nie je dodnes známe. Ukázali však nebezpečný precedens – o svoje zlato požiadali následne ďalšie krajiny – Japonsko, Kanada, Nemecko… USA preto čoskoro vyhlásili, že viac nebudú vymieňať zlato za papieriky, čím vlastne zrušili nimi zavedený „zlatý štandard“ ešte z čias Druhej svetovej vojny. Od toho okamihu sa americký dolár stal ničím nekrytý papierik. Už iba inercia ho udržiava dodnes ako univerzálnu svetovú valutu.
Či vôbec v amerických trezoroch je nejaké zlato je dnes nejasné, ale medzi zlatom ostatných krajín by tam malo byť aj zlato Číny. Či tam naozaj je alebo nie je sa pokúsila zistiť aj čínska vláda. Preto pred niekoľkými rokmi – podobne ako Francúzsko v minulosti – požiadali o svoje zlato. Američania im dodali pozlátené zliatiny chrómu – tieto kovy majú zhodnú hustotu. V tom čase o podvode písalo niekoľko desiatok zdrojov. Američania sa jednak spoľahli na to, že Číňania nebudú robiť nijakú analýzu dodaných tehličiek, ale zrejme im aj demonštratívne ukázali, kto je vo svete pánom… nechajú to Číňania tak nadlho?
Udalosti predchádzajúce založeniu FED-u siahajú až do hlbín 19. storočia. Možno dokonca povedať, že hlavnými zakladateľmi FED-u boli ruský imperátor Alexander II. a vtedajší americký prezident Abraham Lincoln.
Títo dvaja veľkí vodcovia sa zhodli a rozhodli spojiť vo svojej nevôli voči klanu Rotschildovcov, ktorí sa už veľmi silne miešali do európskej aj americkej ekonomiky a politiky. Moc Rotschildov však už bola taká ohromná, že ani Rusko ani USA nemohli osamote odolávať jednému z najsilnejších finančných klanov. To bol dôvod, prečo sa Alexander II. aj Abraham Lincoln rozhodli vytvoriť spoločný rusko-americký trust, z prostriedkov ktorého by bolo možné rozvíjať ekonomiky oboch krajín. Toto by však otvorilo cestu k spoločnej svetovej nadvláde Ruska a USA. Na vytvorenie rusko-amerického trustu dodalo Rusko na pokyn Alexandra II. 50 ton zlata, ktoré uložili do špeciálneho krytu v horách Španielska.
Projekt vytvorenia spoločného trustu bol však prekazený. Zavraždili Abrahama Lincolna, obeťou atentátu sa stal aj Alexander II. a zlato ostalo v Španielsku. Na konferencii v Haagu r. 1904 sa účastníci dohodli na základe návrhu cára Nikolaja II. vytvoriť Ligu Národov, ktorá bola po Druhej svetovej vojne premenená na OSN. Aby sa umožnilo rozvíjať trhové vzťahy medzi krajinami organizácie, bolo na podklade rozhodnutia Ligy Národov rozhodnuté vytvoriť jedno Svetové finančné centrum so svojou vlastnou valutou. Na vytvorenie tejto „zlatej gule“ vložilo Rusko „ustanovujúci kapitál“ pre toto centrum vo výške 48,6 ton zlata, ktoré bolo dovtedy uchovávané v Španielsku. Rotschildovcom sa však podarilo preľstiť Ligu Národov. Prefinancovali predvolebnú kampaň W. Wilsona – ich služobníka – za amerického prezidenta. A toho doslovne prinútili r. 1913 odovzdať pod ich kontrolu súkromnú organizáciu nazývanú Federal Reserve System, založenú na 88,8% na zlate Ruska. Aby Rusko nestihlo nič urobiť, r. 1914 spustili Prvú svetovú vojnu a projekt odstránenia ruského cára. Preto Leninova úloha bola nielen zlikvidovať cársku rodinu, ale najmä im doručiť ich akcie FED-u. Nepodarilo sa, hoci krvi bolo preliali množstvo.
Ustanovujúce vklady rôznych krajín do FED-u boli realizované r. 1912, ale už r. 1914 začala Prvá svetová vojna, ktorá presmerovala pozornosť zúčastnených vlád na problémy spojené s vojenskými operáciami. Vojnou sa finančný systém USA posilnil a začal sa ich silný ekonomický rast – veď vojenské operácie vrátane revolúcie v Rusku naplánovali a viedli ďaleko – v Európe a na územiach kolónií.
Zaujímavé je, že hoci americká strana vždy uznávala práva ZSSR na vklad do FED-u, sovietske vedenie sa vždy stavalo k tejto otázke skepticky. Ale fakt ostáva faktom – v súčasnosti 88,8% FED-u patrí tomu, kto má v rukách zodpovedajúce dokumenty, a tie sa nachádzajú v Rusku. Súčasťou Stalinovho projektu záchrany cárskej rodiny bol obchod, pri ktorom môžeme predpokladať, že cca polovica akcií sa ocitla v rukách ruskej – vtedy sovietskej – vlády. Tieto dokumenty sú dnes v trezoroch Kremľa, druhú polovicu má stále v rukách pôvodný majiteľ – ruská cárska rodina. Okrem toho, medzi USA a Ruskom boli podpísané zmluvy nie o darovaní ruského zlata, ale o jeho prenájme na 100 rokov. Táto lehota vypršala r. 2013. V zmluve je samostatne zdôraznený ten bod, v ktorom sa odsúhlasila percentuálna výška podielu za prenájom ruského zlata, ktorá tvorí 4% ročne. Za viac ako 100 rokov nebol tento poplatok ešte ani raz vyplatený. Zmluva bola napísaná v šiestich exemplároch, tri z nich sú uchovávané v USA, tri boli odovzdané Rusku.
Veľa ľudí si ešte aj dnes naivne myslí, že veci vo svete sa „sami pokojne urovnajú“. Čína – okrem ďalších „darčekov“ od USA – dostala namiesto svojho zlata pozlátené tehličky, Rusko je v podstate majiteľom FED-u a môže kedykoľvek požiadať o vyplatenie svojho podielu v ZLATE plus zmluvou garantovaných 4% ročne za už viac ako 100 rokov. V tejto súvislosti sú „chudáci utečenci“ zaplavujúci Európu iba jednou z epizód oveľa väčšieho plánu – logickej snahy spustiť to, čo pred 100 rokmi už raz „pomohlo“ zabudnúť. Čo a kedy ho spustí do aktívnej fázy? Alebo si niekto myslí, že všetko sa „samo“ utrasie a bude dobre? Nuž, smutná správa – SAMO už dávno nie je medzi nami.
