LETOPISNÉ DÔKAZY NÁSILNÉHO KRSTENIA RUSI

8. apríla 2016 | ARCHÍV (NOC SVAROGA), HĽADANIE, PROTI SVETLU

Jedna z vecí, ktorú je dnes ťažko exaktne dokazovať na našom území je skutočný obsah toho, čo dnes podávajú ako „radostný prechod na pravú, kresťanskú vieru“. Krstenie našich Predkov považujú historici – spolu s popmi – za veľký krok vpred… veď inak by sme ostali „divochmi“, ako nezabudol nie tak dávno pripomenúť Slovanom moskovský patriarcha.

Proces prechodu na kresťanské náboženstvo je dnes ľahko podávať ako dobrovoľný proces, veď všetky dôkazy – na našom území – boli dôkladne a dávno zničené. Ako sa to robí si dnes môžeme pripomenúť na veľkom požiari knižnice v Moskve, o ktorom sme už písali.

Napriek všetkému vieme, že naše územie sa v minulosti nazývalo Maličká Rus a bolo majoritne obývané Slovienmi. Takto o nás hovorí ešte r. 1601 Mauro Orbini. Ak sa budeme tváriť, že nemáme žiadne vlastné písomné pamiatky minulosti – lebo všetci nás „priateľsky“ upozorňujú, že nič nemáme – aj tak môžeme nahliadnuť aspoň do tých Letopisov, ktoré sa zachovali v Rusku. Musíme mať na pamäti, že sú to opisy udalostí očami našich nepriateľov, ale aj tak – s otvorenou mysľou – môžeme vidieť, že pokresťančenie našich Predkov bol krutý a krvavý proces. Kresťania postupovali podľa rovnakej schémy na celom pôvodne slovanskom území Európy. Veď aj na pamiatku svojho víťazstva zmenili pôvodné meno nášho územia z Veneja na Jevreja, čo sa dnes pretransformovalo na Európa (vieme, že aj v dnešnej ruštine sa „e“ číta ako „je“…). V tomto postupe premeny mena sme zachovali obrazový princíp opisu udalosti tak, aby bol prístupný mysleniu a ponímaniu v dnešnej verzii nášho jazyka, teda verzii jazyka, ktorý zaviedla Civilizácia. Každá forma Civilizácie je taká organizácia spoločnosti, ktorá nikdy nie je spravodlivá a vždy vychádza z princípu rozdeľ a panuj. My sme nikdy nežili v Civilizácii, ale nech je tá či oná civilizácia viac alebo menej vyspelá – z pohľadu oficiálnej vedy – je to vždy nespravodlivý a donucovací systém moci. A kto nepozná rozdiel medzi Dŕžavou Kultúry a Štátom Civilizácie, tomu ani neodporúčame čítať naše články.

V starých Letopisoch sa zachovalo datovanie rokov podľa systému od UMHCH, čo je Letopočet, v ktorom dnes máme Leto 7524. Ďalej v uvádzaní zdrojov zachováme ruský názov, aby si to mohli tí, ktorí majú záujem vedieť viac dokázali nájsť. Nemáme informácie o tom, žeby tieto zdroje niekto niekedy prekladal do slovenčiny, ale ani to nevylučujeme.

Lavrentievsky Letopis (Лаврентьевская летопись). Pôvodný text bol prevzatý z:

Полное собраие русских летописей ПСРЛ, т. 1, в. 1, М., 1962; повторение изд. ПСРЛ, Л“ 1926; alebo v knihe „Литература Древней Руси 1Х-ХП ев“. М., 1978:

6488 (980). I začal vládnuť knieža Vladimír v Kyjeve sám a postavil kummirov na vŕšku vnútorného dvora: Perúna dreveného – hlavu striebornú a bradu zlatú i Chorsa-Dažboga, i Striboga, i Simargla, i Mokoš… Vladimír dosadil Dobryňu, strýka svojho, do Novgorodu. I, keď dôjduc do Novgorodu, Dobryňa postavil kummira nad rieku Volchovu a prinášali mu obety novgorodci ako bohu.

Bol Vladimír posadnutý chlipnosťou na ženy, i hľa, takéto mal partnerky: Rogneda, ktorú dosadil do Lybedi, s ňou mal štyroch synov: Izeslava, Mstislava, Jaroslava, Vsevoloda a dve dcéry; s Grékyňou mal Sviatopolka; s Češkou mal Vyšeslava; s druhou Sviatoslava a Mstislava; a s Bulharkou mal Borisa a Gleba a súložníc mal 300 vo Vyšgorode, 300 v Bielgorode a 200 na Berestove. I bol on nenásytný v blude, privádzal k sebe aj vydaté ženy a zneucťoval panny. Bol on tak posadnutý ženami ako Šalamún, lebo hovorí sa, že Šalamún mal 700 žien a 300 súložníc. Múdrym bol, ale nakoniec zahynul. A tento bol neokrôchanec, ale nakoniec dosiahol spasenie.

V roku 6496 (988) vyšiel Vladimír s vojskom na Korsun, mesto grécke. I poslal posla k cisárom Vasiliovi a Konštantínovi a toto im oznámil: „Hľa, vzal som vaše mesto slávne; počul som, že máte sestru pannu; ak ju nevydáte za mňa, tak urobím vášmu mestu (hlavnému) to isté, čo som urobil aj tomuto mestu“. Keď to počuli, oni (Vasilij a Konštantín) zosmutneli a poslali mu posolstvo, v ktorom hovorili: „Nesluší sa kresťanom vydávať ženy za neveriacich. Ak sa dáš pokrstiť, tak aj ju dostaneš, aj kráľovstvo nebeské prijmeš, aj s nami budeš jednej viery“.

Podľa božej prozreteľnosti práve vtedy ochorel Vladimír na oči a nič nevidel, i trpel veľmi, i nevedel, čo robiť. A poslala k nemu posla cisárovná (Anna) a odovzdala: „Ak sa chceš zbaviť choroby, daj sa čo najskôr pokrstiť; inak sa svojho neduhu nezbavíš“. Keď to počul Vladimír povedal: „Ak sa tak skutočne stane, tak kresťanský boh je skutočne veľký“. A dal príkaz, aby ho pokrstili. Korsunský biskup aj s cisárskymi popmi pokrstili Vladimíra. A keď položili naň ruky, zaraz uvidel. Vladimír, hneď ako pocítil okamžité uzdravenie, začal sláviť boha: „Teraz som uvidel boha pravého“.

Potom vzal Vladimír cárovnú aj korsunských popov s relikviami svätého Klimenta, vzal aj nádoby cirkevné, aj blahoslavené ikony. Vzal aj dva medené idoly, i štyri medené kone, ktoré teraz stoja pred kostolom sv. Bohorodičky. Korsun dal Grékom ako veno za cárovnú a sám sa vrátil do Kyjeva. A keď prišiel, dal príkaz odstrániť kummirov – jedných zrúbať, ďalších vrhnúť do ohňa. Perúna dal príkaz priviazať ku chvostu koňa a povláčiť ho po Boričeve k Potoku, a rozkázal dvanástim mužom tĺcť ho železnými palicami. Robili to nie preto, lebo drevo má cit, ale aby urážali besa. Včera ho ešte ľudia ctili, ale dnes ho urážame. Keď vliekli Perúna po Potoku ku Dnepru, neveriaci ľudia ho oplakávali. A keď ho privliekli, vhodili ho do Dnepra. A povedal Vladimír ostatným: „Ak niekde pristane, odbíjajte ho od brehu dovtedy, pokiaľ neprejde prahy, len potom ho nechajte“. A urobili tak, ako im prikázal. Keď ho za prahmi nechali, tak vietor ho privial na plytčinu, ktorú potom aj nazvali Perúnova Plytčina, a tak sa nazýva dodnes. Potom Vladimír dal po celom meste rozhlásiť: „Kto sa zajtra na rieke neobráti – či bohatý alebo chudobný, žobrák alebo otrok – ten mi bude nepriateľom“.

Мазуринский летописец. ПСРЛ. т. 34, М., 1968:

6498 (992). Dobryňa, Strýko Vladimíra, vydal sa do Veľkého Novgorodu, i všetky idoly zničil, i obetištia rozvrátil, i mnohých ľudí krstil, aj kostoly postavil, aj popov dosadil po mestách a dedinách novgorodskej časti. Kummira Perúna sťali a zvrhli na zem, priviazali motúzmi a vliekli po blate, bijúc ho železnými palicami. A v tom čase vošiel bes do toho bezdušného Perúna a z neho sa ozvalo ako z človeka: „Ó beda mi! Och zle je! Dostal som sa do nemilosrdných rúk“. I vrhli ho ľudia do rieky Volchov a zakliali, aby ho už nikdy nevybral. On, keď plával popod veľkým mostom udrel po moste svojou palicou a povedal: “Nech sa tu tešia novgorodskí ľudia spomínajúc na mňa“, i tu vyčíňali nerozumní ľudia mnohé roky, schádzali sa na nejaké sviatky a organizovali predstavenia i bojovali.

Иоакимовская летопись. Starý text v knihe Татищев В. Н. История Российская, 1т. М., 1963:

6499 (991). V Novgorode ľudia, uvidiac, že Dobryňa ich krstí, zvolali veče a dohodli sa nevpustiť ho do mesta a nedovodiť mu zničiť idoly. A keď prišiel, oni, rozbijúc veľký most, vyšli so zbraňami, i nech ich akýmikoľvek hrozbami alebo sladkými slovami Dobryňa neoslovoval, oni ho ani počúvať nechceli. Vytiahli dva samostrely s veľkým množstvom kameňov, postavili ich na moste, ako proti skutočným nepriateľom. Najvyšší zo slovanských žrecov Bogomil, ktorého kvôli jeho krasorečneniu nazývali Slávikom, im zakázal sa pokoriť.

My sme stáli na strane trhu, chodili po trhovisku a po uliciach a učili ľudí ako sme mohli. Ale hynúcim v nedostatku bolo slovo krstenia, ktoré hovoril apoštol a javilo sa ako šialenstvo a klam. A tak sme tam pobývali dva dni a pokrstili niekoľko stoviek ľudí.

Novgorodský tisícnik Ugoňaj, jazdiac na koňovi všade kričal: „Lepšie je nám zomrieť, ako dať našich bohov urážať“. Ľudia tej krajiny, zatvrdiac sa, Dobryňov dom zbúrali, majetok rozkradli, jeho ženu aj príbuzných zbili. Vladimírov tisícnik Puťata, muž múdry a chrabrý, pripravil koráb a vybral z rostovčanov 500 ľudí. V noci sa preplavil povyše mesta na druhú stranu a vošiel do mesta a nikto si to nevšimol, lebo tí, ktorí ich videli si mysleli, že vidia svojich vojakov. On vošiel do dvora Ugoňaja, jeho samého aj ostatných mužov hneď poslal za rieku k Dobryňovi. Ľudia z tej strany, keď to počuli, sa zhromaždili v počte asi 5 000, obstúpili Puťatu i bola medzi nimi zlá seč. Niektorí šli do kostola Premenenia Pána, rozmetali ho aj domy kresťanov začali drancovať. A na úsvite pritiahol Dobryňa s vojakmi, ktorí ostali pri ňom i dal príkaz podpáliť na brehu niektoré domy, čím ľudí veľmi vystrašil. Títo bežali hasiť svoje domy; vtedy prestala seč a prví muži, ktorí začali prichádzať k Dobryňovi začali žiadať o mier.

Dobryňa zhromaždil vojakov, zakázal drancovanie a hneď poničil idoly, drevené spálil, kamenné polámal a dal vrhnúť do rieky; a mali neveriaci veľký smútok. Muži aj ženy, vidiac to, s veľkým kvílením a slzami prosili za nich, ako za naozajstných bohov. Dobryňa sa rozosmial a povedal im: „Čo, nerozumní, za nimi želiete, za tými, ktorí sa nedokázali obrániť, aký prospech od nich čakať môžete“. A prikázal všetkým, aby sa dostavili na krstenie. I prišli mnohí, a tí, ktorí krstiť sa nechceli, tých vojaci privliekli a pokrstili, mužov povyše mosta, ženy poniže mosta. A tak krstiac, Puťata odišiel do Kyjeva. Preto aj ľudia hovoria o novgorodcoch, hľa, ich Puťata krstil mečom a Dobryňa ohňom.

Лаврентиевская летопись:

6532 (1024). V tom istom roku povstali volchvovia v Suzdali, vyvolili si oni starý ošiaľ podľa diabolského učenia a besnenia hovoriac, že ukrývajú zásoby. Bolo povstanie veľké a hlad v celej krajine. Jaroslav, keď počul o volchvoch, pritiahol k Suzdali; zmocnil sa volchvov, jedných vyhnal, druhých popravil, hovoriac: „Boh za hriechy zosiela na každú krajinu hlad alebo mor, alebo sucho, alebo iný trest, človek nevie začo“.

6779 (1071). V tých časoch prišiel volchv, zvedený besom; keď prišiel do Kyjeva, začal hovoriť a povedal ľuďom, že na piaty rok Dneper potečie opačne a že zeme sa začnú presúvať; že grécka zem príde na zem ruskú a ruská príde na miesto gréckej, aj ďalšie zeme že sa zmenia. Neveriaci ho počúvali, veriaci sa smiali, hovoriac mu: „Bes v tebe hrá na tvoju smrť“. To sa aj s ním stalo: jednej noci zmizol bez zvesti.

6579 (1071). Bolo mesto v Rostovskej oblasti, vtedy povstali dvaja volchvovia blízko Jaroslavli. I prišli na Bielozero a bolo s nimi asi 300 ľudí. V tom čase prišiel vyberať dane pre Sviatoslava Ján, syn Vyšatina. Ján dal príkaz ich biť a vytrhávať im brady. Keď ich bili a trhali im brady, opýtal sa ich Ján: „Čo že vám hovoria bohovia?“ Oni odpovedali: „Postaviť sa pred Sviatoslava!“ A dal Ján príkaz im vložiť do úst ruble a priviazať ich k stožiaru lode a pustil ich pred sebou v korábe, sám idúc za nimi. Zastavili sa v ústí Šeksny a Ján im povedal: „Čo vám teraz bohovia hovoria?“ Oni mu odvetili: „Tak naši bohovia vravia: nebudete kvôli tebe živí“. A povedal Ján: „To vám pravdu povedali“. Dal ich zabiť a povešať na dube.

6579 (1071). Taký volchv sa objavil za Gleba v Novgorode; hovoril s ľuďmi, pretvaroval sa za boha a mnohých oklamal, skoro celé mesto uverilo, že „všetko vidí a predvída“. Haniac vieru kresťanskú hovoril, že „prejde cez Volchov (rieku) pred očami všetkých“. A bola v meste vzbura, všetci mu uverili a chceli zahubiť biskupa. Biskup vzal kríž a obliekol sa do ornátu, vstal a povedal: „Kto chce veriť volchvovi, nech ide za ním, kto je veriaci, nech ide za krížom“. I rozdelili sa ľudia na dve skupiny: knieža Gleb a družina sa postavili okolo biskupa, a všetci ľudia okolo volchva. A začala sa medzi nimi veľká vzbura. Gleb vzal pod plášť topor, pristúpil k volchvovi a opýtal sa: „Vyveštíš, čo sa zajtra ráno stane a čo ešte dnes do večera“? „Zázraky veľké učiním“ – povedal. Gleb vytiahol topor, rozrúbal volchva a ten padol mŕtvy.

Никоновская летопись. ПСРЛ, т. 10., 1965; Poetická zbierka z r. 1862.

6735 (1227). Objavili sa v Novgorode volchvovia, vedúni, čudotvorci a mnohé volchvovania, zázraky i lživé znamenia tvorili, i mnoho zla urobili, i mnohých preľstili. A zhromaždili sa novgorodci a chopili sa ich a priviedli ich na dvor arcibiskupa. I muži kniežaťa Jaroslava sa do nich pustili. Novgorodci priviedli mužov na dvor mužov Jaroslava, i založili veľký oheň na dvore Jaroslava a spálili volchvov všetkých, hodili ich do ohňa a v ňom všetci zhoreli.

Nuž tak, pre obrancov kresťanstva by bolo užitočné sa oboznámiť s Letopismi z 10. až 12. storočia, archeologickými nálezmi a dobovými dokumentmi, napríklad s prácami arabských a byzantských autorov, ktorí sa zaoberajú krstením Rusi. U nás to bolo presne také isté – alebo ešte horšie – pretože tu sa nezachovalo vôbec nič. Ale kresťanské cirkvi odkiaľsi vlastnia 30% slovenskej zeme, na ktorej jednak barbarsky rúbu lesy – aby naše deti nemali kyslík na dýchanie – a veselo spravujú cirkevné Off-Shory, bezdaňové raje na Slovensku, ktoré nepodliehajú žiadnej daňovej povinnosti. V drancovaní lesov im – pravdaže – aktívne pomáhajú súkromné firmy ministra životného prostredia. Nuž, vrana k vrane sadá. A Slováci sedia pri pive, obzerajú sa po babách a platia dane farskej republike. Celkom zbytočne sa zúčastňujú demokratických volieb, kde všetko, čo vyberú hádžu do URNY. Naozaj volia svetlý zajtrajšok… v urne. Týmto nechceme povedať, že sa netreba chopiť kontroly veci vo svojej vlasti, ale nato treba voliť inú koncepciu. Veď čo dosiahli tí, ktorí išli voliť, lebo chceli zmenu?

Vážnym záujemcom nezaškodí preštudovať tie zdroje oficiálnej histórie, ktoré síce aj sú, ale akosi ich nikto „nevidí“. Jednoducho berte a porovnávajte opisy Rusi a jej vplyv na Byzanciu ako to opísali byzantskí autori v 10. až 12. storočí, geografiu výprav a vojenských víťazstiev Sviatoslava Chrabrého, preštudujte obdobie Jaroslava Monomacha, colné dokumenty o obchodovaní Arabov s Rusou v 10.-12. storočí, ako sa v tom období k Slovanoch chovali Nemci a Poliaci, opisy arabského historika o stovke ruských miest existujúcich v 10. storočí, pričom podľa jeho slov boli vtedy v Byzancii iba TRI osídlené body, ktoré by sa dali nazývať mestami. Škandinávske zdroje nazývali Rus Gardarikou (krajinou gardov, t.j. miest).

Hľa, akou rečou hovorili Švédi ešte r. 1697:

Nič nemení na veci, že Bukvicu zamenili latinkouZa všetko príde čas platiť, pretože nič nie je zadarmo. Zem si môžeme predstaviť – presne ako človeka – ako počítač. Takto nám bude ľahšie pochopiť, čo sa okolo nás deje. Na Zemi došla civilizácia do stavu, ktorý hrozí zastavením evolučného vývoja – v našom ponímaní Duchovného vývoja. Takýto stav je neprípustný, pretože podľa Knihy Svetla je evolúcia Pravidlo, ktoré nemenne platí v celej Galaxii. Vždy pri dosiahnutí takéhoto stupňa vývoja musí – ako v bežnom živote – dôjsť k reštartu systému – aby mohla evolúcia pokračovať. Evolúcia pokračovať BUDE, to nedokáže nikto v Galaxii zmeniť.

Rovnako ako u človeka, okolo materiálneho tela Zeme existuje energeticko-informačné pole, akási obdoba biopoľa človeka, často ho nazývajú Noosféra. Takéto pole principiálne existuje okolo každého objektu Javi, ale čím vyššie organizovaná bytosť, tým zložitejšie pole. V Noosfére Zeme sú uložené ABSOLÚTNE VŠETKY „obslužné programy“ Zemského počítača, ktoré sa počas života Zeme už realizovali. Je tam proste všetko. Midgard Zem je obývaná 1,5 miliardy rokov, počas tohto obdobia už došlo k likvidácii 22 Civilizácií, na miesto ktorých vždy nastupuje Kultúra. Tá dnešná Civilizácia je iba ďalšou v poradí.

Zemský počítač je už v stave výberu vhodného programu reštartu „hardware“, čo sú nástroje, ktoré Zem štandardne používa na revitalizáciu svojho povrchu. Tento „hardware“ obsahuje hlbiny oceánov aj posuvy zemských platní – podľa potreby. Do výberového procesu zároveň zasahuje éter – v ktorom existuje naša myseľ. Nevieme, aké je kritické množstvo, ktoré spustí „obslužný program“, ale proces výberu beží. V okamihu splnenia predvolených požiadaviek sa aktivuje realizačná rutina – a nastane prestavovanie hardware. Aká bude presne podoba tohto reštartu vrátane intenzity a dĺžky celého formátovacieho procesu nevie nikto. Vieme len to, že sa už môže spustiť kedykoľvek. Keď sa už raz spustí, nič na Svete ho nedokáže zastaviť. Je to vôľa Vesmíru.

Tí ľudia, ktorí sa naladili na frekvenciu premeny – ich myseľ je svetlá – budú pokračovať vo svojej evolučnej púti na Zemi v nových podmienkach. Ostatní budú musieť čakať niekde mimo – možno až celý Svaroží Kruh – aby mohli pokračovať o 10 až 20 000 rokov tam, kde teraz nemali chuť sa vyvíjať. Evolúcia je večná, ide iba o to, koľko si o tom uvedomujeme. Kto si uvedomil o čo ide, postupuje hneď, kto nie, bude ročník opakovať. Nikto nebude zatratený – také niečo neexistuje. Ale čas a priestor sú iba relatívne pojmy. Komu sa nechce teraz, pôjde neskôr. Princíp je, že musí.

Aj to, ako si zachovávame pamiatku Predkov patrí k úrovni „naladzovania frekvencií“. Žijeme na zemi našich Predkov, ktorá je poliata ich krvou a potom. Nemôže nám byť jedno, že ju cudzinci a ich prisluhovači drancujú. Ich čas síce končí, ale zodpovednosť je aj naša. Nie sme diváci, sme účastníci deja.

Kto by mal vážnejší záujem o udalosti spojené s krsteným Slovanov, tomu môžeme odporučiť napríklad práce Л. Прозорова: Язычники крещеной Руси. Повести чёрных лет. V nich je prístupným jazykom opísaná celá tragédia príchodu CUDZEJ VIERY na Rus – a platí to aj pre územie Maličkej Rusi.

NAŠI PARTNERI: