POKRESŤANČENIE AMERIKY

20. októbra 2017 | ARCHÍV (NOC SVAROGA), OBRAZY INÝCH, PONÍMANIE

Vodca jedného z indiánskych kmeňov radostne víta španielskych konqistadorov

Minulosťou by sme sa mali zapodievať najmä preto, aby sme zabránili jej opakovaniu. Ak sa na ňu pozeráme ako na zbierku akýchsi starých, dnes už nikomu nepotrebných táranín, tak sme tam, kde nás Globálny Prediktor chce mať.

Jednou z veľmi dôležitých udalostí minulých storočí je pokresťančenie Ameriky, ktoré začali Španieli. Zdalo by sa, že s americkými Indiánmi nemáme nič spoločné, ale príbeh krutej likvidácie indiánskeho spôsobu života a celkovo postup civilizovaných kresťanov je veľmi poučný. Najmä preto, lebo sa dochovalo dosť dôkazov, ktoré nám umožňujú si vytvoriť predstavu, čo to pokresťančovanie pohanov znamená.

Principiálne taký istý príbeh sa totiž odohral skoro päť storočí predtým v našej zemi. Vtedy sa križiaci ešte nevolali kresťania, tento názov bol vymyslený až neskôr. To, čo vtedy cudzinci šírili nazývali naši Predkovia „Grécke náboženstvo“. Na védickom princípe podobnosti máme možnosť vidieť, za čo môžeme byť Grékom, Frankom, Germánom a vtedy už pokresťančeným Poliakom „vďační“.

Križiakom to síce v našej zemi nešlo tak hladko ako o päť storočí neskôr Španielom v Amerike, ale svoje tak či onak dosiahli – našu Kultúru zničili. Náš problém bol v tom, že výkvet našej brannej moci odišiel na volanie o pomoc bojovať do vojska kniežaťa Sviatoslava. Tento síce zničil Chazarskú ríšu, ale následne sa dal intrigami zatiahnuť do dlhotrvajúcej vojny s Grékmi, ktorí majstrovsky ovládali umenie podplácať kdejaké iné národy, ktoré potom za zisky bojovali v ich prospech. Sviatoslava to nakoniec stálo život a jeho armáda ľahla s ním. U nás ešte nestihlo dorásť nové pokolenie a už tu bol Vladimír Krvavý, ktorý r. 988 začal pokresťančovanie Kyjevskej Rusi.

Cirkevné bojové rády si u nás potom postavali kláštory a opevnenia a tých, čo ostali nažive – väčšinou deti vo veku 5-7 rokov – tam vzali na kresťanskú prevýchovu. Rodičov im pokántrili a z nich „vyrobili“ kresťanov. Ako sa k nim správali si môžeme predstaviť aj vďaka stopám, ktoré ostali v slovenskom a českom jazyku dodnes. Napríklad výraz „otrok“ je každému jasný – ale toto slovo v staroslovienčine znamená „mládenec“. Ak dostalo význam „rab“ znamená to, že túto funkciu (raba) museli pre dobyvateľov vykonávať deti už v mladom veku. Výraz „otrok“ v pôvodnom význame sa dodnes zachoval napríklad v ruštine alebo aj na Balkáne.

Ďalšou silnou stopou je výraz „kňaz“. V staroslovienčine znamená „knieža“, pričom slovo je pôvodne vytvorené z KON+AZ. Výraz teda predstavuje Duchovne vysoko vyvinutého človeka (ASa), ktorý sa v správe zeme Predkov riadi KONmi. Dnes – samozrejme – neznámy pojem pre demokratických, kresťanských mocipánov. Aká musela byť nenávisť popov ešte aj voči deťom tých, ktorých povraždili, keď mládencov prinútili, aby ich začali titulovať „KŇAZ“, t.j. KNIEŽA? Asi im to spôsobilo veľké zadosťučinenie. Ale v skutočnosti aj sú kniežatá – akurát že TEMNOTY. Ale veď to dosvedčuje aj farba ich „pracovného“ oblečenia. Náhody totiž neexistujú.

Ako plynul čas prichádzali doby zosilnenia aj uvoľnenia útlaku, ale kresťanská doktrína vychovávajúca poslušných rabov principiálne ostávala. Proti pokusu o viac slobody – v rámci kresťanstva predstavovanú protestantmi – nastúpila tvrdá protireformácia, ktorá je už päť storočí reprezentovaná najmä Jezuitmi. Dokonca sa im načas podarilo u nás vytvoriť počas Druhej svetovej vojny vlastný štát, ktorý mali pod kontrolou.

Nie je náhoda, že práve strana Kotlebu sa silno zastáva fašistického Slovenského štátu – veď sami sú pod kontrolou tej istej sily. Slovenské národné povstanie pomohlo najmä Sovietskej armáde, pretože naviazalo na seba 8 pancierových divízii, ktoré musel Hitler stiahnuť z Východného frontu. Iste, kvôli povstaniu Srbov to bolo viac ako 30 divízii, ale na Slovensku väčšina obyvateľstva – klérofašistom lojálna katolícka väčšina – do povstania nešla. O to viac si treba vážiť tých našich Predkov, ktorí vzali do ruky zbraň a vstúpili do boja proti fašistom, lebo to potreboval bratský ruský národ.

Iste, dalo by sa tiež povedať, že Slovenský štát musel vzniknúť, lebo Hitler za pomoci Veľkej Británie, Francúzska, ale najmä Poľska rozbil Československo. Situácia však nebola taká jednoduchá ako by sa zdalo – zaujímavá je zmienka W. Churchilla v jeho diele o Druhej svetovej vojne. Československo totiž malo podpísanú zmluvu o vojenskej pomoci s Veľkou Britániou, ale po rozdelení Československa sa táto otázka viac nikde nespomína. Bolo to však komplikovanejšie. Čechy a Morava pripadli – dohodou – Nemecku ako Protektorát, a teda viac nepodliehali dohode a stali sa súčasťou inej krajiny. Slovensko však ostalo ako zvyšok, teda právny nástupca Československa – a teda podľa podpísanej dohody malo nárok na britskú a francúzsku vojenskú pomoc. Ale vyhlásenie samostatného Slovenska zbavilo – na veľkú radosť Churchilla – Britániu povinnosti vojensky pomôcť zvyšku Československa – Slovensku. Tak je to teda – ktosi sa postaral o to, aby sme rýchlo vyhlásili samostatný štát. My sme totiž mohli ostať existovať ako zvyšok a právny následník Československa… s nárokom na všetky medzinárodné zmluvy.

Prezident Tiso bol – zásluhou Beneša – popravený, ale je tu jedna zaujímavosť. Pred popravou si žiadal ako spovedníka jezuitu(!). Oficiálne sa uvádza, že mu vyhovené nebolo a spovedník bol laický duchovný – ale pravdu sa sotva kedy dozvieme. Už toto stačí aby sme si uvedomili, kto stál za klérofašistickým systémom na Slovensku počas vojny.

Luteráni – ako protestanti – sú síce tiež kresťania, ale aj Štúrovci boli principiálne luteráni. Určite vo svojom čase vykonali obdivuhodnú prácu na záchrane nášho národného povedomia. Katolíkom stačilo „modli sa a pracuj“. Treba však povedať, že pre jezuitov to sú tiež heretici, a tých treba likvidovať práve tak ako nás, pohanov. Bez zmilovania. Veď to majú zakotvené aj vo svojej prísahe.

Glorifikovanie Tisa a ignorovanie významu SNP jasne ukazuje na to, kto ťahá za motúziky v pozadí celej neštandardnej strany. Ale treba čestne uznať, že ciele neskrývajú. Jasne dávajú najavo kto sú a z toho vplýva aj to, aké majú ciele. To len barany Sloveni (Smerdi) to nechcú vidieť. Znamená to, že strana Kotlebu pozná a rešpektuje pravidlá hry. O svojich cieľoch musia vopred informovať – a to aj robia.

Kotlebovci majú demoverziu pre naivných občanov, ktorí už majú plné zuby koalície aj opozície. Barany si preto naivne myslia – demoverzia je navrhnutá najmä pre nich – že „neštandardná strana“ splní všetko to, čo si oni myslia, že splniť má. Nepočúvajú však dosť pozorne ich vodcu – a toho očividne riadia profesionáli v reverendách pod velením čierneho pápeža. Iná situácia však bývala na stretnutiach s tými, ktorí sa k nim prihlásili pracovať do miestnych a okresných štruktúr. Keď sa zhromaždili – teda interné štruktúry, nie konzumenti demoverzie – tak Kotleba po príchode na takého zhromaždenie začínal s asi takouto vetou: „Kto nie je rímsky katolík a nectí si Pannu Máriu ten nech odtiaľto hneď vypadne“…

Takže tak, ani luteráni a im podobní nie sú plnohodnotní ľudia ako kategória obyvateľov našej krajiny. On sa však pripravuje vládnuť všetkým. A aby sme pochopili, čo pre vatikánsky typ kresťanov znamená pohan – poodhrňme stránku pokresťančovania amerických Indiánov… Veď už Komenský uznával názorný príklad – teda „škola hrou“ – a majme na pamäti, že Kotleba sa pripravuje rímskokatolícky (vrátane Inkvizície) vládnuť nám všetkým. Ak ho – pravda – barany a Sloveni s dostatočným previsom zvolia.

V spoznávaní kresťanského požehnania – ktoré priniesli Indiánom Španieli – je veľmi praktickou pomôckou kniha od autora menom Bartolomé de las Casas:

Autor žil na prelome 15. a 16. storočia (1484-1566). Bol to dominikánsky mních, sociálny reformátor a historik. Stal sa prvým biskupom v Chiapase (štát v Mexiku) a nazývali ho „Ochrancom Indiánov“. V dielach opísal likvidáciu Indiánov a aj ich minulosť, kolonizáciu ich území a mimoriadne podrobne opísal zločiny, ktoré páchali kolonizátori na domácom obyvateľstve. Rytiny v tomto článku sú prevažne z jeho knihy.

Určite najznámejším menom spojeným s objavením Ameriky je Kolumbus. Bol to taliansky výskumník, navigátor a kolonizátor. Narodil sa v Janovskej republike a v službách katolíckych vládcov Španielska vykonal štyri výpravy cez Atlantický Oceán:

Ďalšie známe „osobnosti“ v dejinách pokresťančovania Ameriky sú určite Hernán Cortéz a Francisco Pizzaro:

Hernán Cotréz

Francisco Pizzaro

Začnime teda radostnou novinou – objavením Ameriky. Všetky ilustrácie sú dobové rytiny:

Dvanásteho októbra 1492 vstúpili Španieli na zem Nového Sveta. Je to prelomový moment v dejinách ľudstva: stretnutie dvoch svetov

Kolumbus prikázal všetkým obyvateľom starším ako 14 rokov každé tri mesiace odovzdávať Španielom náprstok zlata alebo 25 funtov bavlny (v oblastiach, kde nebolo zlata). Tým, ktorí úlohu splnili zavesili na šiju medený žetón, na ktorom bol uvedený dátum odovzdania poslednej dane. Žetón dával svojmu majiteľovi právo na tri mesiace života. Kto bol chytený bez tohto žetónu, prípadne so žetónom, ale po ubehnutí označenej doby, tomu odrúbali dlane oboch rúk, zavesili mu ich na šiju a poslali ho zomrieť do jeho dediny. Kolumbus už mal predchádzajúcu „prax“ v obchodovaní s rabmi (otrokmi) pozdĺž západného pobrežia Afriky. Tento druh trestu prevzal od arabských obchodníkov s rabmi.

Počas Kolumbovho pôsobenia v úrade guvernéra na Hispaniole bolo takýmto spôsobom zabitých okolo 10 tisíc Indiánov. Splniť stanovenú kvótu bolo prakticky nemožné. Domáci obyvatelia museli zanechať prácu na svojich poliach a vôbec všetko, čím sa živili a odísť kopať zlato. Začal sa hladomor. Zoslabení a demoralizovaní Indiáni sa stali ľahkými obeťami chorôb, ktoré privliekli Španieli. Bola to napríklad chrípka donesená sviňami z Kanárskych ostrovov, ktoré priviezla na Hispaniolu druhá Kolumbova expedícia. Státisíce domorodcov zomreli v tejto prvej pandémii americkej genocídy. Očitý svedok opisuje také ohromné hromady mŕtvych obyvateľov Hispanioly, ktorí zomreli na chrípku, že ich nemal kto pochovávať. Indiáni sa snažili utiecť kde sa len dalo. Utekali po celom ostrove, do hôr, dokonca aj na iné ostrovy. Ale nikde nenachádzali záchranu. Matky zabíjali svoje deti predtým, ako zabili seba. Celé dediny páchali masové samovraždy, skákali zo skál či požívali jed. Ale najviac ich nachádzalo smrť z rúk Španielov.

Šibenica na slávu Ježiša Krista a dvanástich apoštolov

Potrestanie zajatcov

Okrem zverstiev, ktoré by koniec koncov mohli byť vysvetlené ľudožrútskou racionálnosťou systematického prijímania potravy, genocída na Antilách a neskôr aj na kontinente obsahovala už aj na pohľad neracionálne prvky. Sú to ničím neospravedlniteľné formy násilia v masovom rozsahu a patologických, sadistických podobách. Historici, súčasníci Kolumba opisujú, ako španielski kolonisti vešali, zapaľovali na kolesách, či pálili domorodcov na vatrách. Detí rúbali na kusy ako krmivo pre psy.

Následkom španielskej kresťanskej lásky z približne 25 miliónov Indiánov, ktorí žili v Mexiku v čase príchodu Španielov, ostalo r. 1595 už iba niečo okolo 1,3 milióna živých. Ostatní boli väčšinou umučení v baniach a na plantážach „Nového Španielska“.

V Andách, kde mečmi a bičmi pracovali bandy Pizzara, koncom 16. storočia obyvateľstvo z pôvodných 14 miliónov kleslo na menej ako 1 milión. Príčiny sú tie isté ako v Mexiku a Strednej Amerike. Ako napísal jeden Španiel r. 1539 v Peru „Indiáni sú tu úplne zničení a vymierajú… modlia sa s krížom, aby im pre Boha dali jesť. Ale vojaci zabíjajú všetky lamy len preto, aby vyrobili sviečky… Indiánom neostáva nič na siatie, a pretože už nemajú dobytok, ostáva im už iba zomrieť od hladu“.

Dnešní historici prišli k záveru, že v Karibiku existovala celá sieť „obchodov s mäsom“, v ktorých sa telá Indiánov povaľovali ako pokrm pre psov. Ako všetko ostatné dedičstvo Kolumba, aj ľudožrútstvo na kontinente pokračovalo. Zachoval sa list jedného z dobyvateľov ríše Inkov, v ktorom autor píše: „ …keď som sa vrátil z Kartageny, stretol som Portugalca menom Roje Martin. Na verande jeho domu viseli časti posekaných Indiánov ako krmivo pre jeho psy, ako keby boli divými zvermi…“ (Standard, 88).

Takže toto je obraz importu civilizácie z Európy k americkým barbarom v podobe „všeľudských hodnôt“.

Ostáva tu jediná otázka: importéri „západoeurópskych hodnôt“ boli ľudia alebo cudzozemci?!

Dnes sa však zato môžu Indiáni pokochať nádhernými kostolmi a kaplnkami…

Ospravedlnil sa niekedy Vatikán na násilné šírenie kresťanstva? A z praktického hľadiska treba tiež vedieť, že všetky tieto „zásluhy“ sú NEODDELITEĽNOU súčasťou kresťanského egregoru. NAVŽDY.

Zdroj (spracované)

A ďalšie zdroje:

https://lib.rus.ec/b/614897/read

http://forum.17marta.ru/index.php?topic=10906.0

21.10.2017

NAŠI PARTNERI: