Pokračujeme v problematike neodvratne nastupujúcej politickej transformácie a hľadaní formy SPA v našich podmienkach. Samozrejme, že takúto prognostiku nemôžeme realizovať na platforme dnešnej vládnej garnitúry – presnejšie žiadnej garnitúry, ktorá sa od rozpadu Československa dostávala postupne ku korytu a jedna za druhou nás ožobračovala.
Druhou „okrajovou podmienkou“ hľadania riešení pre túto zložitú sústavu rovníc je použitie analytických materiálov expertných centier v Rusku. Nie tých, ktoré do neba povinne vychvaľujú súčasný politický režim v Rusku, ale ani tých, ktoré pod zem povinne očierňujú ten istý režim na Západe. Ak vylúčime oba extrémy a prehliadneme ich hru, tak sa dostaneme k rovnovážnej informácii uprostred. Inými slovami – v zmysle teórie riadenia procesov – oddelili sme informačný šum od informačného obsahu.
Hovoriť o nastupujúcej politickej transformácii za panujúceho putinizmu v Rusku sa môže zdať dosť neadekvátnym. Prebehli voľby, boli demonštrované zodpovedajúce vysoké ukazovatele podpory strany moci…
Pred odpoveďou na túto otázku načrieme do všeobecných filozofických súvislostí. Nech už sú politické režimy a systémy akokoľvek dokonalé, skôr alebo neskôr odumierajú a sú zamenené inými. Môžeme to nazvať – v zmysle civilizačného názvoslovia – „zákon vývoja“. Svojho času sa ním zaoberal Hegel, o niečo neskôr o tom istom hovoril Alfred North Whitehead, vynikajúci logický analytik: „Človečenstvo má iba dve cesty: buď vývoj, alebo degradáciu. Konzervativizmus v čírej podobe protirečí podstate zákonov Vesmíru“. Z toho neodvratne vyplýva, že aj existujúci politický systém musí byť skôr či neskôr transformovaný. Pre každý aktuálne panujúci politický systém to znamená, že skôr alebo neskôr bude neodvratne nastolená otázka o podobe budúceho systému.
Môžeme si metodologicky pomôcť prácou Thomasa Samuela Kuhna THE STRUCTURE OF SCIENTIFIC REVOLUTIONS. Hoci jeho práca sa zaoberá úplne inou problematikou posudzovania – vývojom vedy – v nej použité prístupy majú integrálny význam. Vedecké revolúcie prebiehajú ako zmeny vedeckej paradigmy. Hromadia sa poznatky, ktoré vstupujú do protikladu s dominujúcou paradigmou. Nakoniec východzia paradigma už neposkytuje uspokojujúce vysvetlenia, stane sa neadekvátnou a je nahradená druhou. Podľa Kuhna v tom aj spočíva podstata vývoja vedy. A vari neprebieha to isté v spoločenských systémoch? Východzí – už zastaralý – politický systém bude musieť byť skôr alebo neskôr nahradený novým, ktorý zodpovedá duchu doby a výzvam doby.
Inou otázkou je, ako sa v tejto transformačnej perspektíve bude chovať vládnuca moc. Tá sa spravidla protiví dejinne nevyhnutným zmenám. A vtedy nastupujúca transformácia zmetie takú vládu. Ale vláda môže konať aj opačne – predvídať budúcu transformáciu a cieľavedome viesť krajinu spôsobom zodpovedajúcim novému smeru.
Vzniká otázka budúcej ideológie. Budúcnosť musí predstihnúť súčasnosť v tých charakteristikách, ktoré predstavujú všeobecné spoločenské hodnoty. V takom prípade sa vládna moc dostane do pozície, že je schopná mobilizovať spoločnosť na veľké tvorivé činy. Tak si zachová svoju legitímnosť a prežije transformačný proces.
A tu nastupuje množstvo otázok. Aké smerovanie do budúcnosti pripravila Slovensku aktuálne panujúca vládna moc? Výstižným a za všetko hovoriacim príkladom je nákup amerických F16, ktorý aktívne maskuje odpútavajúcim rozruchom okolo Nočných Vlkov na Slovensku a slovenských brancoch. Veď je všeobecne známe, že provízne sumy od amerických firiem sú najvyššie na svete. Ale už len fakt, že toto smerovanie vybrala a snaží sa ho maskovať svedčí o tom, akej podstaty je aktuálna vládna moc. V žiadnom prípade nevyjadruje nálady obyvateľstva. Ako to bude „výhodné“ v nastupujúcom čase zmien zistia sami. Z tohto činu je vidno, akým smerom sa transformuje aktuálna slovenská vláda.
Ak sa pozrieme na situáciu v Rusku vidíme v podstate identický problém. Spoločná otázka je: aký je ideál (neodvratnej) transformácie? Za socializmu bol ideál jasný – komunizmus – presne ako u nás. V cárskom období to bolo Kráľovstvo Božie (teokracia, u nás aktívne presadzovaná jezuitskou stranou podľa vzorového, jezuitského, fašistického Slovenského štátu).
Aký dnes existuje Obraz budúcnosti? Existuje vôbec nejaký? Odpoveď je jednoduchá: NIE. Vládna moc zo všetkých síl posilňuje ideológiu konzervovania existujúceho systému. Všetko je dobre, všetko je uspokojivé, všetko je stabilné – o čom nás presviedčajú z obrazoviek televízorov aj všakovakých iných mainstreamových médií. Ale takáto pozícia je už principiálne chybná a vytvára hrozby – predovšetkým pre samotnú vládnu moc. Stojac na mieste sa udržať nedá.
V minulosti sa historická veda sústreďovala na analýzu činov veľkých osobností – kráľov, cisárov a pod. Monarch môže efektívne riadiť iba vtedy, ak je legitímny, ak je rešpektovaný väčšinou. Politický dejateľ sa stáva veľkým vyjadrením svojho politického ducha a žiadosti národa. V súvislosti s touto logikou historická veda už prechádza od analýz činov výnimočných osobností k analýze fungovania spoločností. A čo to je spoločnosť? Akákoľvek spoločnosť je štruktúrovaná na základe špecifických spojení. Nastúpila analýza vývoja etáp systémov spoločenskými vedami. Ale každý systém má nejaký svoj charakteristický základ. Nachádzanie základných charakteristík privádza k analýze paradigiem.
Pri analýzach súčasnej politiky však väčšinou predbieha archaická analýza na úrovni činnosti osôb, a nie na úrovni paradigiem. Moderná spoločenská veda je teda nútene vrhnutá nazad do ďalekej minulosti, do čias posudzovania panovníkov – do feudalizmu. Našu pozornosť kŕmia posudzovaním individuálnych osobností, nie systému riadenia spoločnosti s jej skutočnými cieľmi ako takými!
V tomto bode vzniká paradox, ktorého podstatu potrebujeme pochopiť, ak sa chceme naozaj samostatne zorientovať akú to s nami hrajú hru. Napríklad podľa oficiálne ponúkaných sociologických prieskumov je v Rusku podpora hlavnej osobnosti kolosálna. Ale zároveň je štatisticky zaznamenané, že drvivá väčšina spoločnosti nie je spokojná s existujúcim systémom. Vzniká protirečenie, ktoré musí byť skôr alebo neskôr nejakým spôsobom vyriešené.
V roku 2016 vykonalo analytické centrum Levada v Rusku prieskum verejnej mienky, ktorého podstatou bolo preskúmať postoj obyvateľstva k existujúcemu štátnemu systému. Prieskum zahŕňal dve oblasti: politickú a ekonomickú. Prvá oblasť ukázala, aký politický systém je pre obyvateľstvo najprijateľnejší: sovietsky, aktuálny, alebo demokracia západného typu. Druhá oblasť ukázala, aký ekonomický systém sa vidí obyvateľstvu správnejší: ten, ktorý je založený na štátnej kontrole plánovania a rozdeľovania, alebo ten, ktorého základom je súkromné vlastníctvo a trhové vzťahy a „po mne potopa“.
Odpoveď týkajúca sa POLITICKÉHO systému:
Zdalo by sa, že obyvateľstvo podporuje aktuálny politický režim, čo znamená, že aktuálny politický systém by mal byť potvrdený. Ale napriek všetkému najvyšší počet opýtaných – 37% – vystúpilo za sovietsky systém. Aktuálny systém podporilo 23%, čo je o poznanie menej. Maximálna podpora aktuálneho systému pripadla na rok 2008, keď tento ukazovateľ dosiahol 36%. Znamená to, že príťažlivosť politického systému v očiach obyvateľstva padá. Demokracia západného štýlu dosiahla 13% podporu. V roku 1998 ju podporilo 32% respondentov.
Oveľa výrečnejšie sú výsledky uprednostňovania obyvateľstvom EKONOMICKÉHO systému. Ruská vláda – presne ako v deväťdesiatych rokoch – presadzuje voľný trh a súkromné vlastníctvo, kurz silovo tlačí na privatizáciu. Ale väčšina obyvateľstva vystupuje za štátne plánovanie a reguláciu – a to až 52%. Za model postavený na súkromnom vlastníctve a trhovom hospodárstve hlasovalo o polovicu menej respondentov – 26%. Začiatkom 90-tych rokov bol podiel „trhovníkov“ v ruskej spoločnosti 48%. Popularita trhového hospodárstva rýchlo upadla pri náraze obyvateľstva na „praktické“ reformované reality. Teda národ – väčšina obyvateľstva – nepodporuje existujúci politický systém štátnosti, a to ani v jeho politickej, ani ekonomickej dimenzii. Vari to nie je indikátor žiadosti na nastupujúcu modelovú transformáciu?
Indikatívne výsledky poskytuje aj internetový prieskum realizovaný na internetovej stránke analytického centra Sulakšina, ktorý bol zameraný na nájdenie najefektívnejšieho ruského dejinného modelu. Je jasné, že k reprezentatívnosti internetových prieskumov možno zaujať rôzny postoj. Možno ho však považovať za argument sekundárneho významu, ktorý potvrdzuje výsledky získané prieskumom so širším záberom. Prieskum bol formulovaný nasledovným spôsobom: „Aký model štátnosti v ruských dejinách bol najefektívnejší?“ Bolo vymenovaných 12 štátnych modelov, počínajúc Nikolajom I. Drvivá väčšina – 57,3% – sa vyslovila za stalinský model. Aký vzťah možno vypozorovať vo vzťahu k voľbám do Dumy a osobnostnými ratingami?
Téma je rozsiahla, preto v nej budeme pokračovať ďalším dielom. Jednu vec si však musíme uvedomiť, ak sa chceme pohnúť vpred. Vo všetkých slovanských krajinách sa prebúdza národné povedomie, akurát že po toľkých rokoch nevieme kam z konopí. Mnohí by radi prinavrátili Dŕžavu – čo je v skutočnosti naše prirodzené existenčné prostredie. Tejto problematike sa tiež budeme venovať samostatne, ale jednu vec si už musíme dobre uvedomiť – a vidno ju aj z prieskumov v Rusku. Treba však vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo vidíme. V tradičnom, Rodovom systéme – Dŕžave – NEEXISTOVALO súkromné vlastníctvo pôdy. Všetko slúžilo potrebe Rodu, nie ambicióznym a ziskuchtivým jednotlivcom. Najbližšie tomuto systému riadenia krajiny bol práve spomínaný socialistický systém. Mnohí si ho ešte pamätajú, preto aj vieme zistiť, ako fungoval. Forma riadenia vecí verejných je najbližšie práve v socialistickom systéme, akurát že dnes ju treba očistiť od nánosu starej, marxistickej ideológie. Tieto dve veci – cudziu ideológiu a našu formu riadenia krajiny – treba jasne rozlišovať. Pripomeňme si Védickú Múdrosť – spojením dvoch totiž nevzniká celok, ale rodí sa tretie.
Pokračovanie nasleduje
15.08.2018
