Udalosti
skcsenderu

separator

Prinášame vám preložený článok s aktuálnou tematikou. Hovorí o situácii, ktorá v dnešnom Rusku naozaj existuje. Nechceme robiť reklamu chabadistovi Piakinovi, ale to je iba jedna z hlásnych trúb zištného ospevovania režimu, ktorý už – hoci proti svojej vôli – odchádza. V zmysle prastarého indického proroctva má v roku 2020 nastúpiť v Rusku vláda úplne nového typu, a tento termín „sedí“ aj z pohľadu dlhodobej analýzy vývoja politického systému za použitia metód matematickej štatistiky a prognostiky vykonávanej analytickým centrom Sulakšina.

Je vlastne úplne jedno ako to nazveme – zmena je predo dvermi. Slovieni a Rusi sú dve podoby toho istého národa, preto nepodľahnime povrchnému posudzovaniu, ani podsúvaným hodnoteniam cudzincov. Nevôľa voči Putinovi nie je nevôľa voči bratskému národu a Slavianstvu a kladný vzťah k ruskému národu nie nevyhnutne obdivný, inak však ničím nepodložený pohľad na aktuálne vedenie ruského štátu (nie DŔŽAVY!). To doviedlo dnešné Rusko na pokraj priepasti – ak pravda nehovoríme o podmienkach, ktoré tam majú oligarchovia a zahraničné (západné a čínske) subjekty, ale NIE RUSKÝ NÁROD:

Situácia je však podobná aj u nás – a v podstate v každom štáte. Pozrime sa teda na ten istý proces cez miestnu „optiku“.

V Rusku (ešte) kraľuje strana „Jediné Rusko“. Názov nie je vybraný náhodne – mal navodiť dojem, že jej predstavitelia chceli zmeniť Rusko na jediné. Teda aby všade bolo rovnako – v Moskve, Petrohrade, Omsku, Vladivostoku, alebo aj poslednej dedinke. Všade rovnaké podmienky pre život. A výsledok? Megapolisy prekvitajú, ale celé zvyšné Rusko (teda okrem Moskvy a Petrohradu) živorí. A Rusko to nie je iba Moskva a Petrohrad, ako Slovensko nie je iba Bratislava (prípadne Košice). Akosi veľmi (náhodou?) podobný rukopis... ale priblížme si to inak:

Tento videoklip hudobnej skupiny Leningrad má už skoro 8 miliónov zhliadnutí. Text je stavaný vyložene na ruské pomery: je to opis sna ako zhorela Moskva, Putin aj Sobčak(ová), daňová centrála, úradníci, kukláči, Medvedev aj Navaľný, primátori (starý aj nový), zámky na Istre (miliardy boli investované na obnovu „Malého", možno Nového, Jeruzalema pri Moskve pre RPC, ale nemocnice po „vidieku“ zatvárajú)... a Rusi doma čakali, kedy vychladnú tehly...

Na internete nájdete aj ďalšiu verziu (cez 13 miliónov zhliadnutí):

Možno povedať, že táto pesnička už zľudovela. Ale ako by asi vyzerala v našej „verzii“?

Najskôr si povedzme, že v Bratislave žijú Bratislavčania a Blaváci. Bratislavčania sú tí, ktorých rodiny tam žijú už po generácie, ktorí tam patria a sú domáci právom narodenia. Proti týmto nemáme absolútne nič.

Bratislava je však hlavné mesto štátu. Ako také sa stalo magnetom pre všetkých karieristov korytárov, ktorí tu prišli preto, aby zbohatli. Ako a na úkor či už domácich Bratislavčanov alebo dokonca celého Slovenska ich netrápi. Naplnili ho najviac Východniari a Stredoslováci, ktorí však rýchlo zabudli na to, odkiaľ pochádzajú. A už vôbec ich nezaujíma, ako sa majú regióny, z ktorých pochádzajú. Ale to Slovenov nezaujíma nikdy. Teda tak – v Bratislave na nás, zvyšok Slovenska – nikto nemyslí. Veď na východ od Bratislavy toho nie je veľa a na Východe už vôbec nič. Prečo im však musíme platiť dane – z toho ničoho, čo tu (nie)je vďaka nim, aby sme nemali pre seba, ale pre ich blahobyt?

V roku 2001 nás navštívila expertná skupina Európskej Komisie, ktorej úlohou bolo preveriť, v akom stave sme sa vtedy ako predprístupový kandidát do EÚ nachádzali. Slovenský rozhlas v tom roku niekoľkokrát odvysielal hlavné body ich oficiálnej správy, v ktorej bola aj formulácia, že „Bratislava je preto na nadpriemernej úrovni oproti ostatným mestám Strednej Európy, lebo VYKORISŤUJE Stredné a Východné Slovensko“.

Žeby dnes Sm€r či Strana F16 robili niečo v prospech celého Slovenska? Ak sa opýtame ich, určite nám vysvetlia, ako nezištne nás podporujú – teda určite a jasne bude počuť ich £áskavé ¥€$! Ale výsledky hovoria za nich, veď máme JEDINÉ SLOVENSKO alebo...?

Asi najlepšie starostlivosť strán Sm€r a Strany F16 o Slovensko vystihuje známy vtip: Po výmene premiérov príde na poradu vlády k novému premiérovi minister financií s dvomi papiermi. Keď dostane slovo, vytiahne prvý papier a hovorí: „Na tomto papieri je zoznam opatrení, ktoré keď schválime, tak ľudia sa budú mať dobre“. Potom dvihne druhý papier a hovorí: „A na tomto papieri je zoznam ľudí, ktorí sa budú mať dobre“...

Ktovie, možno aj Slováci by radi doma čakali, až vychladnú tehly...

 

ZDROJOVÝ ČLÁNOK:

1.

Septembrové voľby 2018 priniesli vláde veľa prekvapení. Opozičné strany si v regionálnych voľbách upevnili postavenie v regionálnych parlamentoch, ale "Jediné Rusko" následkom toho stratilo podstatnú časť svojich poslaneckých kresiel.

Nie je to kritický úder, ale je bolestivý. Avšak v gubernátorských voľbách sa položenie strany ukázalo ešte žalostnejšie. Jedinorusi v štyroch regiónoch utrpeli drvivú porážku. V Prímorskom kraji fakticky vyhral kandidát KSRF Iščenko. Po spočítaní 97,87% hlasov sa ukázalo, že kandidát komunistov vedie. Miestna správa sa rozhodla zrealizovať drzú falzifikáciu: zrazu sa odnikadiaľ objavili údaje z volebných okrskov, v ktorých všetkých 100% voličov dali hlasy jedinorusovi Tarasenkovi, ktorého Putin určil za gubernátora. Ale rozhorčenie národa bolo také veľké, že falzifikácia sa nepodarila - Centrálna volebná komisia (CVK) neuznala za víťaza škandalózneho jedinorusa, ale ani nevyhlásila za víťaza komunistu. Jednoducho zrušili výsledky volieb. Toto "šalamúnske rozhodnutie" síce nikoho neuspokojilo, ale lepšie odhalilo násilie nad vôľou voličov.

V Chakásii kandidát od jedinorusov – úradujúci gubernátor Zimin – úplne stiahol svoju kandidatúru: teraz sa komunista Konovalov má stretnúť kandidátom strany Spravodlivé Rusko, ktorého rating je len máličko nad 10%, pokiaľ – samozrejme – si to aj on nerozmyslí a nesiahne svoju kandidatúru, čo by fakticky prekazilo voľby.

A v Chabarovskom kraji, ako aj vo Vladimírskej oblasti, voliči hlasovali za technických protikandidátov z LDPR, ktorí ani len nepomýšľali na víťazstvo, ale boli vzatí gubernátorom ako „demokratické pozadie“ (Vladimírsky Žirinovec dokonca v najkritickejšom momente odvolal z volebných okrskov všetkých svojich pozorovateľov). Mimoriadne hanebnou bola porážka vladimírskej gubernátorky Svetlany Orlovej, ktorá prehrala približne o 20%. Za roky vládnutia v oblasti dokázala proti sebe poštvať v podstate všetkých – od podnikateľskej komunity do prostých robotníkov. Nie náhodou sa v ľude ujala prezývka „Freken Bock“ a „Regionálna mučiteľka“. Internet uvádza, že miestni politológovia radili administrácii prezidenta ju za niekoho vymeniť. Ale ona – na základe osobnej známosti s Vladimírom Putinom – vycestovala do Moskvy a „ON“ jej kandidatúru odobril (toto ešte raz potvrdzuje, že v Kremli nastúpila temnota a tak robí jednu chybu za druhou).

Ťažko nesúhlasiť s tými analytikmi, ktorí teraz konštatujú: rozpadá sa ten politický systém, ktorý dlhé roky starostlivo budovala administrácia prezidenta a jej ekonomická obsluha. Dostal trhlinu ten vyladený, overený mechanizmus volieb, ktorý slúžil nato, aby zabezpečoval rekordné percentá Putinovi a jeho vyvolencom z „Jediného Ruska“, čím umožňoval hádzať do tváre Západu aj domácej opozícii posmešné otázky typu: „Vy že ste za demokraciu? Nuž ale takáto je naša „suverénna demokracia“! Náš národ chce politika, ktorý – podľa vašej mienky – je nedostatočne liberálny, nuž nevystupujte proti vôli národa!“ Okrem toho, zatriasol sa samotný politický režim, ktorý zosobňuje Vladimír Putin, ale ktorý sa začal formovať ešte pred jeho príchodom k moci. Ako ho teda možno charakterizovať?

2.

Škandály na posledných ruských voľbách zapadli do 25. výročia streľby na prvý moderný ruský parlament – Najvyššiu Radu RSFSR – ktorú nariadil Boris Jeľcin. Vplyvné americké noviny Wall Street Journal publikovali pri príležitosti tohto smutného výročia článok svojho experta na bývalý ZSSR Davida Sattera.

tekto 2

Satter pracoval v rokoch 1976-1982 ako korešpondent Financial Times v Moskve. Prednáša slavistické disciplíny na Univerzite Johnsa Hopkinsa v Baltimore. Setter dokonale ovláda ruský jazyk a pozorne sleduje všetko, čo sa odohráva v Rusku. Z jeho pera pochádza niekoľko kníh, ktoré sú venované udalostiam Perestrojky, Jeľcinčine a zavedeniu putinizmu. Jeho nový článok When Russian Democracy Died má zaujímavý podnadpis „Boris Jeľcin zničil parlament pred 25 rokmi. Týmto vydláždil púť pre diktatúru Putina“.

Jedna z hlavných ideí tohto článku: o nejakej demokracii v jej liberálnom poňatí možno hovoriť vo vzťahu k ZSSR a Rusku len v období od r. 1988, keď Michail Gorbačov vyhlásil politiku „Glasnosti“, do roku 1993, keď Boris Jeľcin vydal rozkaz o rozpustení zákonne zvoleného parlamentu. Po „dvojdňovej občianskej vojne“ – ako Setter nazýva októbrové udalosti roku 1993 – Boris Jeľcin a jeho klika doslovne prinútili Rusov prijať novú Konštitúciu, ktorá darovala prezidentovi diktátorské splnomocnenia, čím ho ustanovila nad všetky tri vetvy moci a zbavila parlament možnosti kontrolovať prezidenta. Západ – a predovšetkým USA v osobe vtedajšieho prezidenta Clintona a ministra zahraničných veci Warrena Christophera – prižmúril oči nad týmto závažným zločinom, čo definitívne rozviazalo ruky Jeľcinovi. Do roka začal vojnu v Čečensku. Setter vyslovil názor, že ak by v roku 1994 bola moc prezidenta obmedzená parlamentom, tak čečenský problém by bolo možné riešiť bez vojensko-politickej operácie. Jeľcin skoncentroval vo svojich rukách moc, a teda nepovažoval za potrebné sa s kýmkoľvek radiť a rozoberať nesilové varianty.

O 5 rokov neskôr Jeľcin odovzdal moc „nástupcovi“ – Vladimírovi Putinovi. Putin zavŕšil vytvorenie režimu, pri ktorom je opozícia pod plnou kontrolou, sloboda slova potlačená a parlament sa zmenil na filiálku administrácie prezidenta. „Mister Putin eliminoval ostatky demokracie“ – píše Setter na záver. Keď sa Jeľcin rozhodol použiť vojenskú silu proti zákonne zvolenému parlamentu a Spojené Štáty ho podporili, premena Ruska na agresívnu diktatúru sa stalo iba otázkou času. Setter – rozhodne – správne poukázal za korene režimu Putina. Naši liberáli – ktorí sa pre nich samých neočakávane ocitli v opozícii k „sociálne blízkej“ moci – klamú, keď stavajú „demokrata“ Jeľcina voči „diktátorovi“ Putinovi. Kým za Jeľcina kukláči bili na mítingoch nie ich, ale starčekov s červenými zástavami a ľavicových patriotov zahnali do „informačného geta“ tým, že ich zbavili možnosti prístupu k televíznym divákom, to ešte neznamená, že ich možno nazývať bielymi. A tak sa situácia vyvinula ako vo vtipe o holičovi, ktorý na otázku: „Čo je dobro a zlo?“ odpovedal: „Zlo, to je keď mi sused beztrestne ukradne kravu a dobro je, keď mu ja vezmem kravu a nič sa mi nestane“.

V podstate Jeľcin nerobil nič iné ako jeho nasledovník, ktorý ho dokonca predbehol v popieraní demokratických princípov. Jeľcin posielal do väzenia svojich politických oponentov, Jeľcin zakazoval časopisy a pokúsil sa zakázať opozičnú stranu. Jeľcin založil tradíciu tých najhrubších a otvorených falzifikácií vo federálnych voľbách, keď kandidát s dvojpercentným ratingom sa stane víťazom. Jedna z hlavných „predvolebných technológií“ bol kontajner spod kopírovacieho stroja vrchovato nabitý dolárovými bankovkami. Jeľcin sa dokonca miešal do občianskych vojen v susedných, postsovietskych krajinách. Vojenskou silou podporoval zoskupenia, ktoré politické vedenie tých krajín považovalo za separatistov – spomeňte si na Moldavu a Podnestersko. Po vstupe 9-tej armády do moldavsko-podnesterského konfliktu prezident Moldavska Sneur a líder Podnesterskej republiky Smirnov za prítomnosti oficiálnych ruských zástupcov v Moskve podpísali mierovú dohodu – a nič! Viete si predstaviť, žeby na Donbas vstúpili ruské vojská a potom Porošenko a Pušilin by v Moskve, v prítomnosti Surkova, podpísali mierovú dohodu? Dokonca ak by Putin aj niečo také dokázal, Západ by zbesnel hrozbami a neohraničil by sa iba nótami protestu. A Jeľcinovi také niečo dovolili, pretože ho považovali – ako hovorievajú v USA – za „svojho sukinho syna“...

Teda tak. Putin je verným pokračovateľom Jeľcinovho diela. Režim, ktorý sa v Rusku sformoval po roku 1993 určite nemožno nazvať demokraciou, pričom sa to týka ako putinského, tak aj jeľcinského obdobia. Ale považovať ho za diktatúru – ako tvrdí Setter a domáci, extrémni liberáli – by tiež nebolo správne.

Diktatúra predpokladá opieranie sa o vojensko-policajnú moc, teroristické zastrašovanie, úplnú neprítomnosť politických slobôd, prechod moci do rúk silových štruktúr (v Čile za Pinocheta boli dokonca na riadiace posty univerzít vymenovaní generáli). Jeľcin skutočne v roku 1993 postupoval ako skutočný diktátor v štýle latinskoamerických vojenských „goríl“. Ale v Putinovom Rusku ako keby existovala parlamentná opozícia, vychádzajú opozičné noviny, vysiela rozhlasová stanica, ktorá sa venuje metodickej kritike prezidenta z prozápadných pozícií. Znamená to, že je potrebná nejaká iná špecifikácia nášho politického režimu. Navrhujem názov populistický autoritarizmus.

3.

Populistický autoritarizmus je taký politický systém, v ktorom moc patrí úzkemu politicko-ekonomického klanu alebo ich skupine, ktorú predstavuje jedna osobnosť, ktorú propaganda zobrazuje ako všemohúceho vodcu či riaditeľa. On aj v skutočnosti má zo zákona ohromné právomoci, napríklad môže v ľubovoľnom okamihu rozpustiť parlament. Ale v skutočnosti je on iba jeden z členov tajného klubu vplyvných jednotlivcov, ktorí sa podobajú na Neznámych Otcov fantastickej povesti bratov Strugackých. Opozícia a parlament pri takomto režime existujú, politická trieda je slabá, čiastočne pod kontrolou moci, čiastočne je tvrdo potieraná.

Pritom je pyramída moci postavená na pasívnom súhlase ak nie väčšiny, tak aspoň značnej časti obyvateľstva. To aj robí tento autoritarizmus populistickým. Na rozdiel od demokracie masy v skutočnosti nemajú prianie sa spolupodieľať na politickom riadení. Oni poskytujú moci a „národnému vodcovi“ možnosť rozhodovať o všetkom samostatne. Samozrejme, že masy za to čosi od moci očakávajú, takže vidíme svojráznu spoločenskú dohodu – hoci aj tichú, nevyslovenú a nezapísanú v zákonoch a Konštitúcii.

Prvá podmienka podpory takejto autoritatívnej moci masami je v prvom rade rozhodnutie tej istej moci neútočiť na sociálne práva más, nevykonávať otvorenú a drzú neoliberálnu politiku a v určitej miere aj deklarácia patriotických pozícií – presnejšie, konkrétne kroky v tomto smere. Toto je hlavná podmienka. Ale geopolitická osobitosť postsovietskeho Ruska ako krajiny polo-periférie svetového kapitalizmu, kriticky závislej od Západu, rodí druhú podmienku: prozápadnú zahraničnú politiku a podporu Západu pre ruské mocenské štruktúry, a to až do ospravedlňovania niektorých nie celkom demokratických krokov.

David Setter má pravdu – ruský populistický autoritarizmus sa začal formovať v roku 1993. Západ vedený USA spočiatku prižmuroval oči nad zlikvidovaním parlamentnej demokracie v Rusku a premene krajiny na superprezidentskú republiku so „zaistenou opozíciou“ a „príručným parlamentom“. Potom nastúpil rad krokov zameraných na určité upokojenie más, ktoré boli rozhnevané ekonomickou šokovou terapiou. Vo voľbách do nového ruského parlamentu utrpeli liberálni mladoreformátori zastúpení „Demokratickou voľbou Ruska“ zdrvujúcu porážku. Jeľcin pochopil, že zem pod jeho nohami sa tak či onak trasie. Za týchto podmienok začala vláda Černomyrdina hovoriť o neprípustnosti „druhej šokovej terapie“, o boji s infláciou „nemonetárnymi metódami“ a dokonca o riadení cenotvorby. V skutočnosti to poväčšine boli iba prázdne slová: reformy v tichosti pokračovali, hoci o niečo pomalšie a bez tak cynického objasňovania, ale aj to stačilo na to, aby fanatik neoliberálnych reforiem Gajdar na znak protestu odstúpil. Okrem toho, Černomydrin a Jeľcin nepristúpili k najodióznejším reformám: nezačali začiatkom 90-tych rokov rozoberať energetický komplex (to urobil neskôr, už za Putina Čubajs), nerozbehli otvorený veľkoformátový rozpredaj pozemkov určených na poľnohospodársku činnosť. Tieto plaché polorozhodnutia neurobili Jeľcina super populárnym, ale v určitej miere znížili stupeň napätia.

Mechanizmus populistického autoritarizmu bol dokončený začiatkom 2000-cich rokov. Putin, ktorý zamenil Jeľcina zmenil federálnu televíziu na poslušnú služobníčku administrácie prezidenta realizujúcu mašinériu propagandy. Tá ani predtým neumožňovala skutočnej opozícii sa vyjadriť – za Jeľcina Ziuganova na národnej televízii otvorene ignorovali. Ale vtedy si aspoň ako tak dovoľovali jemnú kritiku prezidenta v duchu liberalizmu Javlinského. So zavedením kontroly nad TV bolo spojené aj vyhnanie niektorých najodióznejších oligarchov 90-tych rokov: Berezovského či Gusinského.

Nakoľko Putin vtedy stroho plnil pokyny západných „pánov sveta“, všetko sa mu poľahky darilo. Keď sa vtedy niekto za hranicou pokúsil čo aj len pípnuť o „porušovaní ľudských práv v Rusku“, tak to boli iba predstavitelia akýchsi marginálnych organizácií. Pre politikov „najvyššieho levelu“ Putin ostával plne „rukopodatným“ – pozývali ho na summity, viedli s ním rokovania. Ba dokonca aj Putin prejavoval zjavné priateľstvo k Západu – vyjadroval pripravenosť pomôcť americkej operácii v Afganistane, zatváral strategické sovietske vojenské základne ďaleko za hranicami a dokonca podpisoval dokumenty o spolupráci Ruska a NATO. Ak by niekomu zo západných lídrov vtedy povedali, že proti tomuto človeku a jeho okoliu USA a EÚ o desať rokov zavedú sankcie, odpoveďou by bol asi smiech.

Druhou oporou postjeľcinovského systému populistického autoritarizmu bola podpora širokých más, ktoré sa nechcú samé zaoberať politikou, zúčastňovať skutočných a nie simulovaných volieb, nominovať svojich kandidátov na rôzne vládne posty. Táto operácia vytvorenia „národného cára“ sa politickým technológom z administrácie prezidenta očividne podarila. Ľudia boli unavení z chaosu 90-tych rokov, z nekončiacej sa ekonomickej krízy, nevyplácania výplat a penzií, z večnej poloničoty. Okrem toho už neostávalo síl trpieť oficiálnu masochistickú rusofóbiu, ktorá sa vylievala zo všetkých televíznych kanálov a rozhlasu, zo všetkých oficiálnych novín a časopisov. Liala špinu na všetku našu sovietsku, dokonca aj na imperátorskú minulosť, vykresľovala našu krajinu a jej obyvateľov ako „historické beštie“, ktoré sa musia kajať za všetko – za pravoslávie, za komunizmus, za atómovú bombu a hydroelektrárne, za víťazstvo na švédskymi križiakmi, Napoleonom aj Hitlerom.

Bolo to volanie po patriotizme, želaní hrdiť sa svojou krajinou a jej reálnymi výdobytkami a nie očierňovanie svojej minulosti, neponižovať sa pred cynickým a namysleným Západom – za čo politickí technológovia „vodcu“ pocítili rýchle uspokojenie.

Pravda – ako aj v prípade ekonomických očakávaní národa – išlo iba o simulakru: tu namiesto skutočného obnovenia národnej ekonomiky pohodili národu iba malú časť naftodolárov z barového stola, tam vrátili melódiu sovietskej hymny a trochu znížili stupeň antisovietizmu z hlavných televíznych kanálov. No značná časť obyvateľstva skočila na toto klamstvo, rating „vodcu“ vyskočil vysoko. Ba čo národ – začiatkom dvetisícich rokov sme videli, ako do tábora putinovcov prebiehajú niektorí ideológovia a lídri ľavicového patriotického hnutia, inak vážení ľudia, ktorí sa nezľakli jeľcinského teroru v roku 1993 – rozoberali otázku, že „Putin tvorí nové impérium“, „spája biele aj červené projekty“...

Medzitým pod ukrytím pseudopatriotizmu a pseudosociálnej politiky vláda pokračovala v deštrukčných reformách. Napríklad – práve vtedy, v roku 2003 – Putin podpísal zákon o poistených penziách a položil základ dnešnej dôchodkovej krízy. Ale vtedy hovorili o tom, že konečne prišiel do Kremľa oficier, patriot, obranca národa, a teda nikto si nič nevšimol...

4.

Prvá opora populistického autoritarizmu sa zatriasla v roku 2008, keď sa ukázalo, že po udalostiach v Južnom Osetsku Západ prestal podporovať Putina. Už nie iba ochrancovia práv, ale aj západní lídri začali hovoriť o narušovaní ľudských práv, pripomínať Putinovi čečenskú vojnu. V roku 2012 Západ otvorene podporil liberálnu opozíciu, ktorá žiadala odstúpenie prezidenta, ale vláda prvé vážne vystúpenie proti Putinovi vydržala. Na Blatné námestie vyšla najmä moskovská „kreatívna trieda“. Konzervatívnejšia časť bola za „pokoj a poriadok“. Ksiuša Sobčak(ová) v roli lídra protestu vyvolala zjavnú skepsu u prostých Rusov z Čeľabinska alebo Krasnodaru.

Pripojenie Krymu v roku 2014 vymrštilo rating Putina do takých nebeských výšok, že absencia podpory Západu, sankcie a diplomatický tlak sa dočasne začali ponímať „elitou“ ako niečo nie vážne. Dokonca sa to pokúsili použiť ako tromfy v propagandistickej vojne. Architektom kremeľskej politiky sa začalo zdať, že systém vydrží aj na jednej nohe, že podpora obyvateľstva bude stačiť, o to viac, že podpora je taká mohutná. A po marci 2018, keď Putin vyhral ďalšiu prezidentskú kampaň a dostal 76% hlasov sa v Kremli uistili v presvedčení, že s týmto národom možno robiť všetko: zvyšovať ceny, dane, zvyšovať dôchodkový vek. On všetko strpí, pretože neskutočne miluje svojho prezidenta, horúco a úplne nezištne. Proste za to, že je taký brutálny, krásny, že so západnými nepriateľmi hovorí tak tvrdo, ale s národom – ticho a dôveryhodne...

A tu ich čakalo veľké rozčarovanie. Národ vyslovil svoj odpor voči útoku vlády na svoje už aj tak obrezané práva – a začali masové protesty, hlasovanie proti „Jedinému Rusku“, podporovanie protivládnych, technických protikandidátov za gubernátorov.

Ale to všetko by ešte bolo nič, ak by nebolo to najhlavnejšie: definitívne odišiel do minulosti mýtus o „dobrom cárovi“, ktorý myslí na svoj národ a ktorý dokáže postrašiť „zlých a nenásytných bojarov“. Zrútila sa dôvera k prezidentovi, čo bolo v podstate zvyškovou dôverou k vláde. Prostý Rus pochopil, že sa musí postarať o seba sám, pretože nikto nemyslí „za všetkých nás v Kremli“. Populistický autoritarizmus stratil svoju druhú a poslednú oporu, a teda jeho plné zničenie je už iba otázkou času.

Samozrejme, že k tomu nedôjde dnes alebo zajtra. Samozrejme, že štátna moc sa bude vzpierať, pretože nikto nie je ochotný dobrovoľne odovzdať vplyv, vysoké sociálne postavenie, príjmy; okrem toho sa štátna moc bojí trestu od Západu, aj hnevu vlastného národa. Ale z arzenálu prostriedkov pôsobenia jej už ostalo iba násilie – nie náhodou najvyššie vedenie vytvorilo Rosgvardiu (Národnú gardu Ruska), ktorá sa už teraz „vyznamenala“ na uliciach počas protestných mítingov, preto sa tak široko reklamuje úprava „Stena“, predurčená na streľbu do demonštrantov.

Ale tak či onak, použitím násilia možno dosiahnuť iba dočasné, krátkodobé víťazstvo. Klasik politickej filozofie Machiavelli správne tvrdil, že v skutočnosti je pevný iba ten režim, ktorý pripomína kentaura a opiera sa nie iba o silu, ale aj o presvedčenie a – hoci aj pasívne – ale predsa len odsúhlasenie národa. O to skôr, že Západ žiadne schválenie súčasnému ruskému režimu nedá, a hoci u Jeľcina prehliadli streľbu na parlament, jeho nástupcovi pripomenú ešte aj bitie demonštrantov Políciou.

Politická idylka postsovietskeho Ruska prežíva tektonický zdvih. Model populistického autoritarizmu sa vyčerpal. Prichádza epocha premien, ktorú – ako sa zdá – nikto nečakal.

Rustem VACHITOV

14.10.2018

 

 https