Udalosti
skcsenderu

separator

Pravda, Bohmi vydaná, káže nám Slovanom:
Neprávosť mať Pána, ba väčšia byť pánom!
A človek nad človekom u nás nemá práva,
Sväté naše heslo je: Sloboda a Sláva!
                                           Samo Chalupka, Mor ho!
                                           Podľa pôvodnej verzie uverejnenej r. 1865 v Slovenskej čítanke pre nižšie gymnázia
 
Vari každý Slovák pozná túto báseň, ktorá pravdepodobne už dnes ani nie je v móde. Navyše verzia, ktorú dnes učia deti v školách obsahuje formuláciu „Bohom daná“ – tu je vidno, ako ľahko sa veci menia – len aby po Viere našich Predkov neostala ani pamiatka! Je však načase uviesť veci na pravú mieru. Už dlhý čas nám cudzinci hovoria o tom, aký je náš pôvod a kto sú naši Predkovia. Teda že asi ani nemáme Predkov. V jednom majú pravdu, ak si my nebudeme chrániť a brániť pamiatku našich praotcov a pramaterí, tak nijakí cudzinci to neurobia. Oni už dosiahli svoje. V tomto smere nám môžu byť veľkým vzorom Rumuni – pozrite sa na ich internetové stránky a spôsob, akým píšu o svojich Prapredkoch – mocných Dákoch, aj podľa Maura Orbiniho tiež Slovanoch. Vôbec im neprekáža, že „odborníci“ vedia, že potomkovia Dákov už dnes nežijú, pretože boli dávno vyhladení – doslovne píšu, že nech im cudzinci nehovoria, aké majú oni sami dejiny.
 
Vráťme sa k bohatierskemu spevu Sama Chalupku. Veru, aj skutočne čestne hľadajúci Slováci si dnes povzdychnú, že je to síce pekná básnička, a zrejme v časoch tvrdej maďarizácie a národnostného útlaku Slovákov plnila nemalú buditeľskú úlohu, no je to len ilúzia – veď v časoch jestvovania mocnej Rímskej ríše tu ešte Slovieni, či nazvime sa dnešným – násilne vnúteným názvom Slováci – vôbec neboli. A tu sme pri jadre problému. Cudzie náuky a metódy vnútorného rozvratu nás doslovne „vygumovali“ a úspešne zablokovali našu pôvodne prírodnú pamäť a spôsob života. Dnes, po desiatich storočiach útlaku (7 Kruhoch Života ako predpovedala Kniha Múdrosti Perúna) a riadeného procesu zmeny myslenia už tomu veríme aj my sami. Našťastie nie všetci. Prichádza doba obnovy pôvodných hodnôt a návrat našej kultúry – že je nás málo? Nuž, je to na každom z nás, a nikto iný to nemôže urobiť – a je to aj povinnosť vyplývajúca z našej Viery. Cudzincov Pán hovorí, že keď dostanú po pravom líci majú nastaviť aj ľavé, či inak že pomsta je Pánova. Naša Viera nám káže brániť sa proti neprávosti – a potom nám prídu na pomoc aj naši Bohovia. Ale sami za nás konať nebudú – to je otroctvo a nie Viera, a už vôbec žiadne vlastné zásluhy a snaha o rozkvet Rodu. Preto jeden z najväčších hriechov, ktoré podľa prikázaní našich Bohov môže spáchať Slovan je pasivita a dobrovoľné podriadenie sa Pánovi, t.j. cudziemu otrokárovi. Radšej v „boji dušu dať a voliť nebyť, ako byť otrokom“! Ale v takomto boji nám prídu na pomoc Bohovia, pričom cudzí Pán by radšej videl našu pasivitu, preto toľko prázdnych prísľubov. Takto má väčšiu istotu, že dosiahne svoj cieľ.
 
Skutočným paradoxom je, že Samo Chalupka opisuje skutočný príbeh a nie fikciu vymyslenú na posilnenie umierajúceho národného ducha. Tú udalosť totiž opísal rímsky historik Ammianus Marcellinus, ktorý žil približne v období 330 – 400 n. l. Vďaka svojmu široko koncipovanému dielu sa považuje za najvýznamnejšieho rímskeho historika po Tacitovi, o ktorom sa tiež zmienime. Svoje dielo koncipoval priamo ako bezprostredné pokračovanie Tacitových Histórií a na Tacita nadviazal aj rozhodnutím písať nezaujato, objektívne. Z jeho pôvodných 31 kníh sa zachovalo len 18 – a to od knihy XIV. po knihu XXXI., no sú to práve tie, ktoré predstavujú cennejšiu časť diela.
 
Zachované knihy spoľahlivo opisujú udalosti štvrťstoročia medzi rokom 354, čo je obdobie vlády Konštancia II. po odstránení uzurpátorov trónu Magnencia a Decencia, a rokom 378, čo je rok víťazstva Gótov, t.j. vojenských jednotiek Slovanov nad Rimanmi pri Adrianopolise. Ammianus Marcellinus bol súčasníkom týchto udalostí, no predstavuje sa ako kritický historik a používa spoľahlivé pramene, ale ťaží aj zo svojich osobných skúseností, lebo bol priamym svedkom mnohých udalostí. Ammianus je priam nedoceniteľným písomným prameňom k dejinám súčasného Slovenska a opisuje našich slovanských Predkov, nie Germánov, ako by nám to chcela propaganda nahovoriť. Viac ráz sa zmieňuje o podujatiach rímskych vojsk na našej pôde, a to zväčša, ako Rimania s obľubou podávajú, pri odvetných zásahoch proti kmeňom, čo sídlili za opevneným pohraničným pásmom na sever od Dunaja.
 
Ako všetci rímski historici, nevynímajúc Tacita, bol Riman a mal rímsky pohľad na udalosti, ktoré opisoval. Slúži mu ku cti, že neraz opísal aj prechmaty rímskej moci, no nemôžeme očakávať, že bol naozaj nestranný. Majme na pamäti, že sú to jednostranne podané informácie, v zásade vždy chýba zdroj z radov tých, ktorých sa Rimania snažili zničiť. Nie preto, že by nikdy neboli, boli len systematicky ničené, a teda druhá strana ako keby  nezanechala písomné záznamy, a preto je potrebné čítať aj medzi riadkami. Že v staroveku boli všetci čestní? Nuž, aj dnes ľudia, ktorí pracujú v médiách, sú čestní a podávajú nám len pravdivé informácie... alebo skoro pravdivé informácie? Ľudia z médií sú takí istí ako všetci, čo sa musia pohybovať v dnešnom umelom svete a zarábať si na živobytie. Ľudia z vtedajších „médií“ opisujúci dobu, keď vládli rímski cisári – a tak sa treba pozerať aj na ich dielo, čo aká by bola pôvodná snaha autora (pred tisícročiami) písať pravdu. Pravda je vec ohybná, a pokiaľ človek nemá otvorenú cestu k vnútornému hlasu, nedokáže priamo odhadnúť cenu pravdy. Vari najlepšie na to poslúži komentár amerického humoristu Jaya Lena z kanálu NBC, ktorý „skomentoval“ výpoveď bývalého amerického prezidenta Billa Clintona v kauze týkajúcej sa Moniky Lewinskej pre súdom veľmi výstižne. Clinton totiž viackrát zmenil to, čo predtým vyhlásil ako pravdu. Pred americkým súdom sa na začiatku svedeckej výpovede prisahá na Bibliu a svedok či obžalovaný musí zopakovať, že bude hovoriť „pravdu, čistú pravdu a nič než pravdu“. Podľa trefnej poznámky Jaya Lena, Clintonovi predtým nikto nepovedal, že to nie sú tri rozdielne veci, ale myslí sa tým len jedna (pravda)...
 
Udalosť, na ktorú nadviazal Samo Chalupka, sa opisuje v Ammianovej knihe [XIX:11]. Kapitola má názov Zásah proti sarmatským Limigantom, a udalosť sa odohrala na prelome jari a leta r. 359. Uveďme si niekoľko riadkov z tejto časti. Takže Ammianus Marcellinus a jeho Rímske dejiny:
 
Za týchto ozaj neurovnaných pomerov trávil Konštantín čas oddychu počas zimnej prestávky v Sirmiu, znepokojovali ho však vážne, hrozivé správy, ktoré potvrdzovali to, čoho sa osobitne obával. Podľa nich sarmatskí Limiganti – už sme prv o nich písali, že vyhnali svojich pánov zo sídiel po otcoch a dedoch – pomaličky zanevreli na miesta, ktoré im minulého roku boli vymedzené preto, aby vo svojej vrtošivosti nevyparatili dajakú neprístojnosť. Teraz vraj obsadili kraje v dotyku našich opevnených línií, podľa svojho rodovo zakoreneného mravu sa svojvoľne tárajú kdekade a všetko prevracajú hore nohami, ak sa ich nepodarí zahnať...
 
Hoci text vyzerá nevinne, môžeme vydedukovať, že z pohľadu rímskeho čitateľa Limiganti nemajú čo túžiť po slobode a vlastnej krajine, ba dokonca navádza dojem, že Rimania udávali podmienky všetkým.
V ďalšom texte sa mimovoľne dozvedáme o praktikách rímskej moci, ktoré môžu mnoho napovedať o niektorých príčinách, prečo nejeden národ bojoval proti Rimanom:
 
... S pohasnutím ohnísk ponôs by odvtedy žili obyvatelia spomenutých krajov nerušene a bez škôd, keby neskôr neboli prišli odporné tituly vymáhaných daňových položiek, ktoré zločinne ešte väčšmi nadsadzovali vyberači daní a daňoví úradníci. Tí sa opierali o to, že úrady ich ochránia, tamtí sa zasa nádejali, že keď odčerpajú bohatstvo od všetkých poplatníkov, budú si žiť v bezpečí. Došlo až k postihom proskribovaním a k vešaniu bedárov.
Ako som teda už spomenul, cisár sa vypravil so skvelými bojovými prostriedkami, aby zlepšil situáciu, ktorá už súrila. Prišiel do Valérie – voľakedy to bola súčasť Panónie, no teraz provincia, ktorá bola zriadená a dostala svoje meno na počesť Diokleciánovej dcéry Valérie – a keď sa vojsko rozptýlilo po brehoch rieky Istru v stanoch, pozoroval barbarov. Tí pred jeho príchodom kuli plány, ako pod kepienkom priateľstva v treskúcej zime vstúpia do Panónie a zákerne v nej budú pustošiť; vtedy sa totiž ešte nerozpustí sneh od jarných teplôt a ľad všade umožňuje prejsť cez rieku, a naproti tomu naši ťažko znášali pobyt pod holým nebom za mrazov...
 
Môžeme zase vydedukovať, že rímski úradníci (len oni?) neraz vo svojej chamtivosti zabíjali nevinných. Zo zmienok v prácach rímskych historikov vieme, že rímske légie vypaľovali obilné lány za svojou hranicou – na slovienskom území. Dnes, po zmene nášho vedomia a myslenia sa to zdá divné, ale naši Predkovia sa správali k zvieratám ako k živým tvorom a nie ako k tomu, čo možno pokojne zabiť, posekať a vymeniť za vytúžené kovové mince. Kultúra našich Predkov sa v tomto podobala na to, čo dnes môžeme vidieť napríklad v Indii. Ak im teda rímske légie spálili potravu, čo ostávalo? Buď zahynúť hladom, alebo si ísť vziať potravu k tým, čo to všetko spôsobili. No z rímskych zdrojov sa dozvieme samozrejme len „mediálnu“ verziu. Veď to nie je inak ani dnes.
 
K Limigantom, ktorí boli na druhom brehu Dunaja, vyslal cisár najskôr vyslancov s tlmočníkmi, a tí boli nakoniec ochotní vyslať k cisárovi neveľkú skupinu s cieľom vyjednávať, pravdepodobne o podmienkach mieru. Dôvody, ktoré pre tento čin opisuje Ammianus, sú videné z jeho pohľadu. Naši Predkovia mali svoje dôvody:
 
... Navŕšil teda val v okolí Aciminka a vybudoval vysoký násyp prispôsobený do podoby rečniska. Lode s niekoľkými legionármi v bojovej pohotovosti na palube dostali rozkaz pozorovať koryto rieky v tesnej blízkosti brehov. S nimi bol istý Innocentius, zememerač a pôvodca nasledujúceho plánu: len čo vycítia, že medzi barbarmi sa šíri nepokoj, mali ich napadnúť od chrbta, kým ich pozornosť sa bude upriamovať iným smerom.
Hoci Limiganti šípili, že toto sa urýchlene chystá, nerobili nič, iba predstierali prosby a skláňali sa až po zem, aj keď v hĺbke mysle uvažovali o niečom celkom opačnom než o tom, čo dávali najavo gestom a slovami. Keď na vrchole násypu zazreli cisára, ktorý si už chystal láskavý prejav a zamýšľal sa nad tým, ako sa prihovorí budúcim statočným poddaným, ktosi z nich vo výbuchu vášnivého vzdoru šmaril svoju čižmu smerom k tribúne a vykríkol: „Marha! Marha!“ To je u nich bojové znamenie, a tak sa k nemu pridal neusporiadaný dav, odrazu vytrčili barbarskú zástavu a divo ujúkajúc, rútili sa priamo na cisára.
Ten sa pozeral z výšky, a keď uvidel, že všetko je plné pobiehajúcich húfov s oštepmi, obnaženými mečmi a hádzacími kopijami, zoči-voči už-už sa blížiacej záhube a uprostred trmy-vrmy cudzích i svojich chytro vysadol na koňa a nepoznaný, či je vojvodca a či vojak, vybŕdol plným cvalom. Nebolo totiž už času ani vyčkať, ani stiahnuť sa späť. Jednako hŕstka jeho ochrancov sa pokúšala odraziť dav, ktorý sa valil sťa šíriaci sa oheň, no tí zahynuli alebo na následky zranení, alebo ich prosto zmietla váha tých, čo sa rútili ponad nich. Keďže nikto nemohol zakročiť, barbari rozorvali aj cisárske kreslo so zlatým vankúšom...
 
Ak sa pokúsime prečítať si tento úryvok nezaujato, zistíme, že Rimania už vopred nachystali pascu, z ktorej v prípade zlyhania rokovaní nemal nikto vykĺznuť. Naši praotcovia sa tu opisujú ako zbabelí vierolomníci, ale detaily nesedia. Veľmi skoro našej družine svitlo, že ich zahnali do pasce, z ktorej nevyjdú živí, no namiesto strachu a prosieb, na ktoré bol cisár pripravený – dokonca ak by sa boli podrobili, bol by ich oslovil v „láskavom prejave“, ako „budúcich statočných poddaných“ – asi sa tým myslelo, ak by bojovali za záujmy impéria. Inak sú jednoznačne považovaní za vierolomníkov a zradcov.
 
Každý si sám odpovie, či je znakom zbabelcov, ak v prípade bezvýchodiskovej situácie sa im nepodlomia kolená, ale sa rozhodnú predať svoju kožu čo najdrahšie – a to sa stalo. Namiesto strachu a beznádeje sa vyrútili útokom priamo na cisára s bojovým pokrikom „Mor ho!“. Ammianus síce píše „Marha!“, ale pokiaľ si náhodou niekto nemyslí, že ide o Maďarov, tak je to jednoducho skomolený latinský zápis slovanského bojového pokriku. Je to opis podávaný cudzincom, a ako taký musíme celý zápis udalosti aj chápať. Prečo Mor ho? Pre vysvetlenie musíme siahnuť do pôvodného jazyka Slovanov a Árijcov. „Mor“ je smrť a napríklad „al“ znamená všetko. Hovoríme o jazyku Árijcov, predkov aj dnešných Anglosasov a Germánov. Ide teda o spoločný zdroj, nie neskoršie prispôsobovanie faktov. A odtiaľto pochádza aj dnešné slovo MORALka. Nahradila prastarú Vieru Slovanov a Árijcov a bola „implementovaná“ spolu s náboženstvom. Zatiaľ čo Viera znamená poznanie a život, mor-ál-ka v pôvodnom, hĺbkovom význame znamená SMRŤ VŠETKÉHO – teda presnejšie všetkého, čo je naše. Toto pre nás Temné Sily systematicky pripravovali. Teda bojový pokrik MOR HO! znamená jednoducho SMRŤ MU! 
 
Rímsky cisár mal vždy pri sebe osobnú ochrannú jednotku zostavenú z vyberaných elitných vojakov – pretoriánsku gardu. Zbabelci by sotva pozabíjali takýchto vojakov, ktorí navyše aj museli čakať na pokyn k útoku, pretože mali nachystanú pascu na Limigantov
 
Proti mnohonásobnej presile nemohli dlhodobo uspieť – ale to nebol ani cieľ našich praotcov. Začali boj, o ktorom vedeli, že sa skončí ich smrťou – ale nie zbabelým útekom a porážkou:
... Vzbúrencov zatlačili do závozu – jedných zahrdúsili, druhých vydesili a rozprášili; časť z nich sa pokúšala uchovať si nádej na život prosbami, ale nadarmo; rúbali do nich znásobenými údermi. Keď všetkých stihlo zničenie, za zvukov trúbenia na ústup bolo vidieť, hoci riedko, aj bezduché telá našich. Boli to tí, ktorých ušliapali v mocnom nástupe do útoku alebo ktorých uchytil poriadok osudu, keď, čeliac nepriateľskej zúrivosti, odhalili si nekryté boky. Pravda, nad ostatné vynikla smrť tribúna štítnikov Cellu, ktorý sa hneď na začiatku zápasu ako prvý zo všetkých vrhol doprostred húfov Sarmatov.
Po takých krvavých udalostiach vydal Konštancius smernice na zabezpečenie hraníc, k čomu nabádali súrne dôvody. Potom sa vrátil do Sirmia, vystatujúc sa, že sa pomstil klamárskemu nepriateľovi...
 
Ak mali tieto riadky „vysvetliť“, prečo v bezvýznamnej potýčke zahynulo veľa Rimanov, pričom mali vopred pripravenú pascu, musel autor opísať udalosť tak, ako keby na vyjednávanie prišiel celý národ. Vlastné straty musel označiť za malicherné, čo je opäť príznačné. Medzi riadkami sa môžeme dozvedieť ešte ďalšie dve dôležité informácie. Aj napriek mohutným a „skvelým“ rímskym silám, ktorým velil samotný cisár – čo už samo osebe bolo vždy znakom veľmi vážnej situácie a koncentrácie vojenskej moci – légií, po „hanebnej urážke“ rímskej veľkosti nenastala rímska odveta inak logickou ofenzívou na druhom brehu Dunaja – hoci mali k dispozícii aj riečne loďstvo. A po druhé, nielenže nedošlo k okamžitej trestnej príprave a odvetnému úderu – takému bežnému v rímskej taktike, ale celá armáda na čele s cisárom odtiahla – plány sa úplne zmenili. Dôvody podávané rímskymi zdrojmi sú, pravdaže, jednostranné – ale výsledky veľa napovedajú. Cisár dvakrát okúsil slovanskú zbroj a radšej sa vrátil do Semerínu.
 
Úryvok básne Mor ho! na začiatku tejto kapitoly bol prevzatý z druhého dielu Slovenskej čítanky pre nižšie gymnáziá z r. 1865. Čítanka obsahuje aj niekoľko poznámok, ktoré boli v časoch štúrovcom známe. Spomeňme aspoň niektoré. „Pevný hrad“ predstavuje Acumincum alebo Acimincum, v tých časoch nazývaný Petrovaradín. V jeho susedstve bola osada Kamenica, a tak sa hrad v minulosti nazýval Kamenec. Cudzinci meno skomolili na Acumincum.
Čítanka podáva aj zaujímavú informáciu, že ešte v tom čase (r. 1865) sa Slováci usadení v okolí Vranova nazývali Lemiaci. Názov Lemiak musel v rímskych ušiach znieť cudzo, a preto mohlo výsledné skomolenie mať nakoniec aj formu Limiganti, v pôvodnom zdroji nazývaní Limigantes.
 
Pre úplnosť si uveďme niečo z rímskych dejín a o cisárovi, ktorý zasiahol takýmto spôsobom do udalostí na Slovensku.
Rodina sa začína Konštantínom. Plným menom Flavius Valerius Konštantinus I. Veľký (306 – 337) bol povolaný za cisára armádou a moc si zaistil v bojoch proti Frankom a Alamanom. Mal ťažkých súperov aj ako protikandidátov – boli to Maximianus, Maxentius a Maximinus. Až r. 324 sa po mnohých prevratoch stal samovládcom. Mal veľmi schopného ducha, no bol nedôverčivý a krutý. Zabezpečil podunajskú hranicu odrazením Germanov v povodí Rýna. Správu ríše rozdelil na štyri prefektúry, ktoré sa ďalej delili na diecézy (spolu 13) a tie ďalej na provincie (spolu 116). Vládu upevnil centrálnymi úradmi veľmi podobnými dnešným ministerstvám – justícia, financie, vojenské záležitosti. Úradnícky personál mal právnické vzdelanie a bol byrokraticky organizovaný so zaisteným pevným platom a postupom, s penzijným zaistením. Zaviedol aj tajnú políciu a dovŕšil Diokleciánove snahy odlúčením vojenskej a civilnej správy. Konštantinus I. si zakladal na veľkolepých stavbách a r. 330 založil „Nový Rím“ – Nova Roma – „Konštantínovo mesto“, dnešný Istanbul. Ediktom z r. 313 uznal kresťanstvo za rovnoprávne s dovtedajšími náboženstvami. Zomrel pred výpravou proti Peržanom a údajne sa dal pokrstiť až na smrteľnej posteli – aj preto je oslavovaný ako svätý. Na smrteľnej posteli ho údajne pokrstil ariánsky biskup Eusebius – a nielen Ariánov „jediná pravá“ cirkev nakoniec vyhladila. Kde si to teda môžeme dnes overiť? Máte pravdu – nikde. Za svojich nástupcov menoval Konštancia II., Konštanta a Konštantína II. Konštantína II. vymenoval za cisára už jeho otec Konštantín I. „Veľký“ r. 317. Od r. 337 ovládal západnú časť ríše, ale už r. 340 bol vo vojne s bratom Konštancom a v tom istom roku padol v bitke pri Aquilei. Všetci traja Konštantínovi synovia – Konštancius, Konstans a Konštantinus II. zdedili po otcovi jeho povahové chyby, najmä krutosť. Zo sporov vyšiel ako víťaz nakoniec Konštantius, ktorý zomrel r. 361, dva alebo tri roky po opísanej výprave na Slovensko – v závislosti od správnosti stanovenia roku.
 
Keď už sme spomenuli rímskych cisárov, nebolo by správne, keby sme vynechali takého velikána, akým bol predchodca Konštantína „Veľkého“ (prečo vlastne veľkého?), a to Dioklecián.
 
Dioklecián bol rímskym cisárom v rokoch 284 – 305, ale v jeho prípade rok ukončenia vlády neoznačuje smrť. Ako jediný známy velikán sa na vrchole absolútnej moci, v čase, keď bezpečne nastolil poriadok v ríši, zreorganizoval armádu a štát, odobral do ústrania a zvyšok života prežil vo svojom paláci v chorvátskom Splite, ktorý stojí dodnes. Pôvodom bol z Dalmácie, pravdepodobne z okolia Solinu a nízkeho pôvodu, ale bol vynikajúci vojak. Cisárskej hodnosti sa domohol vlastnými schopnosťami a dlhoročnou tvrdou službou.
 
Vládol dlhých dvadsať rokov, čo už samo osebe sa dá pokladať za neobyčajnú skutočnosť. Vlády sa zriekol celkom sám a dobrovoľne! Zvyšok života prežil ako súkromný človek, obklopený veľkou úctou. Ale zaoberal sa vraj výlučne pestovaním zeleniny v záhradách dalmátskeho paláca. V dejinách cisárstva bola dobrovoľná abdikácia udalosťou bez precedensu. Už len toto samo osebe ukazuje na veľkosť človeka – koľko ľudí by také niečo dokázalo dnes?
 
Stretávame sa tu i s ďalším paradoxom: táto dlhoročná a zároveň taká významná a vo vnútorných dejinách prelomová vláda nie je taká dobre známa, ako si zaslúži, pretože pramene sú veľmi skúpe. Vládu Diokleciána môžeme rekonštruovať len zo zmienok v rôznych latinských a gréckych dielach, z ktorých však ani jedno neposkytuje úplný obraz. Spomedzi starovekých autorov, ktorí písali o jeho časoch, zaujíma mimoriadne miesto Lactantius, najmä preto, lebo bol priamym svedkom udalostí; poznal alebo aspoň videl mnoho osobností. No jeho dielko De mortibus perseutorum (O smrti prenasledovateľov) je akýmsi politickým pamfletom namiereným proti tým cisárom, ktorí mali nepriateľský vzťah ku kresťanom. Nenávisť, pravdaže, vždy deformuje pohľad. Katastrofický opis Diokleciánovej vlády asi nebude celkom vierohodný, veď len skutočnosť, že vládol vyše dvadsať rokov, purpur zložil dobrovoľne a zomrel prirodzenou smrťou, nabáda k domnienke, že udalosti sa vyvíjali inak, ako ich opisuje Lactantius, a obraz bol omnoho zložitejší.
 
Cisár Dioklecián uvažoval prekvapujúco moderne. Bolo by naivné domnievať sa, že ktokoľvek dokáže urobiť skutočné hospodárske, politické a spoločenské zmeny a vyviesť štát z hlbokej krízy za niekoľko mesiacov alebo rokov. Rekonvalescencia po ťažkej chorobe je vždy dlhodobý proces a v tejto oblasti sa nedejú nijaké zázraky; ani v staroveku, ani v našom storočí. Okrem konsolidácie vnútorných záležitostí štátu nestrácal zo zreteľa ani zahraničnopolitické problémy a vojensky zakročoval na rozličných koncoch ríše. V rokoch 286 – 288 bol hlavne na východe, no len čo uzavrel dohodu s perzským kráľom, ponáhľal sa na západ; tu pomáhal spoluvládcovi – Maximianovi, ktorý bojoval v severnej Galii s uzurpátorom Carausiom, a odrazil Alamanov na hornom Rýne. Roku 289 bojoval so Sarmatmi, našimi Predkami, na Dunaji a nasledujúci rok sa musel znova presunúť na východné hranice, ktoré ohrozovali arabské kmene, podporované Peržanmi; vtedy dosadil na trón Arménska kráľa Trdata III. Prezimoval v Sirmiu na Sáve a roku 292 sa stretol s Maximianom. Rok 292 bol ťažký, najprv bolo treba odraziť Sarmatov pri Dunaji a potom potlačiť vrenie vzbúreného obyvateľstva pri Rýne. A preto cisár, unavený ustavičným prechádzaním z jedného konca impéria na druhý, utvoril napokon úplný systém tetrarchie, čiže štvorvládia. Roku 294 oslávil vo svojej obľúbenej Nikomédii 10. výročie panovania. Na jar roku 295 sa vybral cez Malú Áziu a Sýriu do Egypta, kde došlo k rebélii, ktorú viedol samozvanec Domicián a po jeho smrti – Aurelius Achilles. Príčiny tejto vzbury boli predovšetkým hospodárske. Vodcov povstania bezohľadne potrestal a potom zaviedol v Egypte určité administratívne a vojenské reformy. V tom istom roku 297 a v nasledujúcom Dioklecián aj Galerius bojovali víťazne proti Peržanom v Mezopotámii a v Arménsku. O niečo skôr, pravdepodobne roku 296, na západe Caesar Konštantín odstránil samozvaného vládcu Británie Allecta. Tak na sklonku 3. storočia malo impérium vďaka Diokleciánovi bezpečné a pokojné hranice.
Hoci zaviedol aj takzvaný dominát, vydal nariadenie, že hospodárstvo sa bude spravovať pomocou nariadení zhora. Usiloval sa najmä prehĺbiť starostlivosť o najslabšie vrstvy, zlikvidovať špekuláciu a znormalizovať ceny aj platy. Napokon uskutočnil aj peňažnú reformu. Zväčšil počet mincovní a razil zlaté, strieborné a bronzové peniaze. Vojenské reformy boli tiež veľmi výrazné a v skutočnosti prežili aj ekonomické reformné pokusy. Jedným z hlavným prínosov je, že po prvý raz v rímskych dejinách sa armáda rozdelila na pohraničné jednotky a bežnú armádu. Pre nasadenie v zahraničí boli cvičené elitné jednotky.
 
O Diokleciánovi je známe, že nemal kladný vzťah ku kresťanstvu. Bol hlavou spravodajskej služby a dobre vedel, prečo a o čo v skutočnosti v kresťanstve ide, aj keď niektoré zdroje tvrdia, že podnet na prenasledovanie kresťanov dal spoluvládca Galerius.

 

24. februára 303, deň po zákroku prétoriánov v kostole v Nikomédii sa objavil na múroch mesta edikt. Jedno z hlavných ustanovení malo takýto obsah:

Všetky cirkevné budovy treba zbúrať a bibliu odovzdať úradom a spáliť. Kresťania sa prepúšťajú z úradov. Ľudia vyššieho stavu strácajú svoje privilégiá, ak budú veriacimi nového náboženstva. Nijaký kresťan nemôže vystupovať pred súdom, aj keby ho dokonca postihla osobná krivda.
 
Edikt nepredpokladal trest smrti za príslušnosť ku kresťanskej obci; zákonodarcom išlo iba o zničenie organizácie a zastrašenie jej členov. Je však pravda, že už 24. februára bol v Nikomédii vyhlásený trest smrti nad kresťanom. Ale ten sa dopustil činu, za ktorý ho mohol stihnúť v každom prípade najťažší trest – odvážil sa strhnúť cisársky edikt a potrhal ho, pričom sa zlomyseľne vysmieval; dokonca ani Lacantius neschvaľuje čin svojho spoluveriaceho.
 
Prečo Dioklecián, hoci výnimočne schopný panovník, ktorý opätovne nastolil právo a poriadok v ríši, pristúpil k prenasledovaniu kresťanov? Odpoveď je veľmi jednoduchá – vedel, o čo v skutočnosti ide. Na pochopenie pôvodu kresťanstva a vlastne všetkých troch dnes prevládajúcich eternalistických disciplín sa musíme pozrieť hlbšie do dejín, na udalosti, ktoré boli tisícročia staré už v časoch cisára Diokleciána. No nedozviete sa nič, ak sa spoľahnete na „slobodné“ médiá. Musíte vstúpiť do svojho vnútra, do vlastnej rodovej pamäti Slovienov, do Slovanských zdrojov. Anglosaské, germánske, židovské, aramejské, rímske a nijaké iné pramene vám pravdu neprinesú. Oni ju síce majú – ale len tú svoju.

 https