Znovu sa pozrieme na jednu z dôležitých oblastí dnešného sveta – svet špičkových vojenských technológií – a to z pohľadu, ktorý uznáva veľkosť a umenie slovanského umu a zručnosť slovanských rúk. Ako zvyčajne, tento prístup nie je „in“ – veď to najlepšie dnes môže (rozumej: smie) pochádzať iba od cudzincov – ale my si vždy môžeme spomenúť na jednu zo zápovedí Volchva Velimudra: Cudzím umom život nespoznáš a múdrejším sa nestaneš.
Ak sa chceme pozrieť na svet moderných ponoriek, nemôžeme obísť smutne známy tragický príbeh ponorky Kursk. K tejto problematike sme už podali informáciu z kruhov ruskej spravodajskej služby v jednom z našich minulých článkov, no pre úplnosť obrazu odporúčame v tomto smere aj iný zdroj. Je to francúzsky dokument Ponorka Kursk. Tento film je výsledkom systematickej investigatívnej práce tímu francúzskych žurnalistov, pričom materiály, ktoré použili, pochádzajú z Ruska, Nórska, Francúzska či USA. Už len jediný záber z tohto filmu stačí na to, aby bolo jasné, ako sa ponorka potopila:
Tragédia Kurska bola vyvrcholením projektu CIA pod kódovým názvom „Perestrojka“, ktorý na území ZSSR viedol „inside man“ menom Gorbačov, a ktorý mal zabezpečiť likvidáciu ZSSR a rozpad celého jeho územia na zóny, ktoré mali demokraticky vziať pod „ochranu“ západné krajiny. Len mimochodom, ťažbu a využívanie nerastného bohatstva Ruska by rovnako – keď už to musí byť – tiež vzali pod svoju „láskavú“ opateru. A čo s Rusmi v Rusku? Tu odporúčame epizódu z filmu Brave Heart s Melom Gibsonom. Máme na mysli epizódu, kde štáb anglického kráľa pripravoval plán zavedenia „Práva prvej noci“ v Škótsku. Podľa slov anglického kráľa problém so Škótskom je ten, že je plné Škótov. Teda „If we cannot kill them out, we will breed them out“. Je to priamy poukaz na „využitie“ javu Telegónie, ktorý v našej tradícii voláme Kony Rita. Len si zopakujme hlavný bod tohto prístupu – keďže ide o stále aktuálnu informačnú zbraň. Pri prvom pohlavnom kontakte dôjde k „preprogramovaniu“ biopoľa toho partnera, ktorý má prvý sexuálny kontakt. Znamená to, že všetky názory, skúsenosti, postoje – skrátka kompletný svetonázor – sa prepíše do jeho alebo jej biopoľa. Znamená to aj to, že takáto žena bude už vždy rodiť deti tomu mužovu, ktorý bol jej prvým sexuálnym partnerom bez ohľadu na to, kto ju neskôr fyzicky oplodní. Biopole predstavuje 95% našej bytosti, takže to jediné – tých chabých 5% podoby fyzického tela – sa spravidla dedí po biologickom otcovi. Takéto deti sa začínajú – s postupom nových a nových pokolení – postupne odkláňať od pôvodného genetického fondu Rodu, čo postupne privedie k degenerácii Rodu. Nehovoriac o tom, že postupne každý sexuálny partner „dopisuje“ svoj programový Obraz, takže nakoniec sa rodí dieťa, ktoré má každý orgán od iného otca, a teda už absolútne nezodpovedá slovanskému alebo árijskému dedičstvu. Tieto deti už nemajú záujem bojovať za svoj Rod, Mravnosť a Svedomie poľahky vymenia na Morálku a hľadanie vlastného prospechu, začínajú chorľavieť. Ani už nehovoríme o tom, čo sa stane, keď sa pokrížia rasy. Preto nasadzovanie „sexuálnej revolúcie“ na dnešnú mládež je tak široko preferované tvarmi – okrem ďalších, „doplnkových“ technológií. Treba povedať, že stav nemusí byť vždy beznádejný, len mládež musí čo najskôr prestať – ak už začala – ale na to je potrebné POZNANIE, čo v žiadnom prípade nedostanú v médiách, kontrolovaných tvarmi. Teda NEVEDOMOSŤ v tej najdôležitejšej oblasti, t.j. v tom, ako správne žiť, dnešnej mládeži chýba. Naivne si myslia, že ju hravo dostávajú z internetu, napr. z dnes tak populárnych „sociálnych sietí“. Nuž, toto je skratke to, čo sa malo stať so slovanským obyvateľstvom, ktoré obýva Rusko. Len na dôvažok si všimnite, aký druh ľudského odpadu sa „špecializuje“ na prvé sexuálne kontakty s dievčatami – a toto sú nositelia našej budúcnosti… existuje vôbec nejaká?
Vrcholom tohto postupu po vojenskej stránke mala byť definitívna likvidácia všetkých slovanských patriotov v ruskej armáde, no plán celkom nevyšiel, aj keď dosiahli značné úspechy. Nevyšiel aj preto, lebo Rusi sa nikdy nedali tak oklamať „sladkým Západom“ ako my, čo je dané aj oveľa menšou predchádzajúcou genetickou „upravenosťou“ v zmysle Konov Rita. V armáde sa začali stavať proti oficiálnej politike najmä Gorbačova a Jeľcina rôzne skupiny. Jednou z takýchto skupín sa stala aj posádka ponory Kursk. Podľa niektorých zdrojov vieme, že na palube Kurska vzniklo niečo ako povstanie proti trendu likvidácie ruskej vojenskej moci. V tomto čase – už rozbehnutom vlaku – prišiel k moci Putin, ktorý dnes už vedie udalosti iným smerom, no ani toto nie je ideálne. No tak či onak, Kursk bol zasiahnutý špeciálnym torpédom alebo raketou (bežné torpédo by nebolo schopné ponorku poškodiť), ale posádka – ktorá nezahynula okamžite – žila ešte minimálne 3 dni. Datovať sa to dá aj podľa dátumu záznamov, ktoré našli na palube po jej vytiahnutí. Ak by bola situácia zo strany ruskej vlády čistá, tak prečo okamžite neorganizovala záchranu posádky? Jeden z oficiálnych argumentov bol, že ju „museli hľadať“. Treba si uvedomiť, že Barentsovo more nie je hlboké. Konkrétne Kursk bola ponorka takých rozmerov, že ak by v mieste potopenia neležala na bruchu ale na špici, tak by jej chvost vystupoval z mora na cca 50m.
Oboznámiť sa s faktami uvádzanými v tomto francúzskom dokumente je určite dobré, ale nikdy nezabúdajme na zdravomyslie a existenciu viacerých hrán toho istého Obrazu. Tak či onak, v tých dňoch sa svet po niekoľko dní ocitol veľmi blízko tretej svetovej vojne, ale Rusko bolo ešte veľmi silné na to, aby to Američania riskovali. Ako vidíme na príklade Iraku, oni potrebujú aj oveľa slabšieho protivníka najskôr maximálne možne oslabiť a až potom si trúfnu priamo zaútočiť. Veď do pozemnej operácie si netrúfli ani proti Srbsku, čo je určite škoda pre americký priemysel plastových obalov na mŕtvoly.
Všetky vojenské lode – vrátane pozorovateľov z NATO – zaregistrovali dve detonácie. Prvá bola slabá, druhá, silnejšia, znamenala koniec Kurska. Kursk bol podľa Francúzov torpédovaný americkou ponorkou triedy Los Angeles menom Memphis, ktorá mala na palube novinku amerického námorníctva, torpédo s hlavicou s upraveným uránom typu MK48. Tento druh torpéda – podobne ako kumulatívne protitankové strely – vyvinie pri dopade účinkom uránu vysokú teplotu, takže torpédo sa „prereže“ kovom plášťa ako nôž maslom. Jeho použitie je okrem iného identifikovateľné „čistým“ rezom okolo miesta vniknutia. Americké torpédo bolo naprogramované na zásah v mieste veliteľského stanovišťa Kursku a priestorov pre torpéda. Pretože Kursk mala na palube vysoko výkonné torpéda Škval, ich – druhý – výbuch Kursk potopil.
Toho dňa, 12. augusta, mali dve americké ponorky za úlohu z bezprostrednej blízkosti monitorovať Kursk . Boli to Toledo a už spomínaný Memphis. Memphis ostal vo väčšej vzdialenosti, aby kryl prípadný problém Toleda, pričom Toledo sa priblížilo ku Kursku veľmi blízko. Kapitán Toleda nezvládol manévrovanie a ponorka narazila do Kursku. Dvojitý obal Kursku dostlal iba „škrabanec“, no Toledo sa vážne poškodilo. Kursk vyhodnotil tento náraz cudzej ponorky ako útok a začal sa obracať v smere úteku Toleda. Keď ruský kapitán vydal príkaz otvoriť torpédové komory bolo kapitánovi Memphisu – ktorý sa ukrýval bez pohybu opodiaľ v pozícii pripravenej na paľbu – jasné, že Toledo nemá proti ruským torpédam Škval žiadnu šancu, pretože sa pred nimi ujsť nedá a tak vystrelil na Kursk z malej vzdialenosti torpédo MK48.
Krížnik Peter Veľký okamžite zaregistroval podmorský výbuch a nabral kurz smerom ku Kursku, pričom vzápätí vyštartovali z lietadlovej lode stíhačky. Krížnik Admirál Popov temer okamžite nabral kurz na pevninu a z miesta konfliktu odvádzal vysokopostavených čínskych pozorovateľov, pretože Čína sa pripravovala ku podpisu kontraktu na kúpu novej verzie Škvalu, prvú verziu už od Ruska kúpili. A práve toto torpédo a prítomnosť Číňanov bola tŕňom v oku Američanom.
Ruské lietadlá rýchlo našli na mori olejové škvrny, aké bývajú na hladine pri poškodenej ponorke a vzápätí nato vyštartovali dve lietadlá špecializované na vyhľadávanie a likvidáciu ponoriek smerom k nórskym brehom, kde predpokladali odchod americkej ponorky a začali intenzívne pátrať v blízkosti nórskych teritoriálnych vôd. Na oficiálnu otázku Nórov o čo ide z krížnika Admirál Popov odpovedali, že hľadajú poškodenú ponorku, pravdepodobne americkú, ktorá by sa mala snažiť dostať na nórsku námornú základňu v Bergene.
Cesta z miesta incidentu do prístavu trvá ponorke normálne cca 2 dni, ale v tomto čase tam žiadna ponorka nedorazila. Poškodená ponorka bola zaregistrovaná družicami v prístave až o 7 dní. Podľa fotografií z prístavu bolo nakoniec zistené, že išlo o Memphis a že jeho poškodenie bolo iba veľmi ľahké. Nakoniec sa ruskej spravodajskej službe podarilo zistiť, že silne poškodené Toledo kľudne odplávalo priamo do USA na opravu, pričom Memphis mal fungovať iba ako „návnada“. Lesť sa podarila. Napriek tomu sa Clinton musel s Putinom telefonicky dohodnúť, pričom ihneď na druhý deň priletel do Moskvy – úplne bezprecedentne – šéf CIA.
O tom, čo to vlastne Škval je si povieme bližšie trochu nižšie, ale francúzsky dokument uvádza aj to, že Putin nakoniec Škval predal do Kanady, teda Američanom. Urobil to dokonca tak, aby nikto na ministerstve nič nevedel – podpísal kontrakt osobne.
Škval je teda taká dôležitá vec, že si o ňom niečo povedzme. Je to jeden z mnohých prípadov tzv. „asymetrickej odpovede“, ktorú ZSSR a dnes aj Rusko dokážu dať. Američania v podstate vždy dohnali situáciu do takého rozmeru, že nimi predpokladaná reakcia ZSSR či dnes aj Ruska by znamenala také investície a riešenia, ktoré nedokážu Američanov už nijako ohroziť v ich hegemónni v danej oblasti a hodne oslabia Rusko. A vtedy ZSSR spravidla prichádzal s riešeniami, ktoré USA nikoho ani len vo sne nenapadli, no boli to viac než efektívne protireakcie. V prípade Škvalu ide o riešenie, o ktorom všetci západní vedci vedeli, že je to niečo nemožné, niečo, čo je v rozpore s fyzikálnymi zákonmi, niečo také, čo sa jednoducho „nedá zrealizovať“. No túto nemožnosť dokázal technicky zrealizovať Centrálny Aerodynamický Inštitút v ZSSR, ktorý existuje dodnes.
Sovietske vojenské námorníctvo dostalo už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia do výzbroje takú zbraň, oproti ktorej boli všetky podobné západné technológie asi také účinné ako luk a šípy proti kalašnikovu. Skonštruovanie a sériová výroba nadzvukových torpéd, t.j. rakety/torpéda Škval je jedným z najrevolučnejších úspechov svetovej hydrodynamiky vôbec.
Princíp činnosti Škvalu je založený na princípe javu kavitácie. Pri rýchlom pohybe v kvapaline ho táto nestihne úplne obaliť, lebo sa vytvorí tzv. kaverna, pričom teleso rakety/torpéda sa obalí oblakom pary alebo plynu. Odpor kvapaliny sa takto stane úplne minimálny a torpédo má priamy kontakt s kvapalinou iba cez tzv. kavitátor, ktorý je súčasťou hlavicovej časti a je skonštruovaný špeciálnym spôsobom. Takto sa uvoľní k dispozícii veľmi veľa energie a rýchlosť torpéda narastá.
Jav kavitácie sa skúmal v ZSSR už od 30-tych rokov minulého storočia, takže niet divu, že dôsledný výskum spôsobil revolúciu v technike podvodného pohybu. Škval sa pohybuje vo vode rýchlosťou 100 m/s, a to ho robí naozaj unikátnou zbraňou. Je to zároveň aj absolútny rekord pre nám známy ponorený objekt. Na takúto rýchlosť bolo potrebné vyrobiť aj špeciálne motory, lebo klasické pohony – napríklad s vrtuľou – nijako nepostačovali. Škval je urýchľovaný raketovým motorom, ktorý za niekoľko sekúnd dosiahne rýchlosť krížnika a potom sa tento modul – ako pri kozmickej rakete – odstrelí. Vzápätí začne pracovať druhý pohon, ktorý je tiež reaktívny. Škval je teda skôr raketa ako torpédo a letí v plynovej kapsule, ktorú si aj sám vytvára.
Vystreľuje sa z úplne bežného torpédometu kalibru 535 mm, ktorý nepotrebuje žiadne špeciálne úpravy. No revolučné princípy, ktoré sú použité u Škvalu majú aj svoju druhú stránku, pričom jedna z nich je nemožnosť spätného spojenia. Škval preto nemá žiadny systém samonavádzania na cieľ. Žiarenie hydrolokátorov totiž neprejde cez stenu plynovej bubliny. Musí sa preto naprogramovať na cieľ pred odpalom, t.j. do systému riadenia sa ukladajú koordináty cieľa vopred. Torpédo sa nevie ani otočiť či nejako meniť svoju dráhu a ide priamo na cieľ, t.j. do vopred vypočítaného bodu stretu s ním. Napriek týmto nedostatkom sa vyhnúť alebo ujsť Škvalu prakticky nedá, lebo za 100 sekúnd rýchleho pohybu pod vodou žiadne veľké plavidlo nedokáže zmeniť kurz ani spustiť obranný systém, a preto dostal u NATO prezývku „Zabijak lietadlových lodí“.
Parametre Škvalu sú nasledovné:
Typ: rýchla podvodná raketa/torpédo
Kaliber 535 mm
Dĺžka 8 m
Hmotnosť 2 700 kg
Sila bojovej hlavice: 150 kiloton v jadrovom variante, alebo 210 kg klasickej trhaviny
Rýchlosť: 100 m/s
Akčný rádius: do 10 km
Skúsenosť s využitím kavitačného javu použili konštruktéri aj pri balistických raketách umiestnených na ponorkách a odpaľovaných bez vynorenia. Takéto rakety zaviedlo námorníctvo ZSSR do výzbroje r. 1970 a bol to typ RSM 45. Boli to prvé rakety na tuhú palivo. Dovtedy boli používané rakety na kvapalné palivo, ale pri ich odpale bolo nevyhnutné najskôr zaplaviť odpaľovaciu šachtu vodou. Znamenalo to, že od rozkazu pre útok po fyzickú realizáciu trebalo nejaký čas, čo znižovalo efektivitu útoku pri tomto type zbrane. Palivo bolo navyše vysoko toxické a nedalo sa dlho skladovať, čo znamenalo hrozbu pre posádky ponoriek pri dlhých plavbách.
Rakety na tuhé palivo nemajú takéto nedostatky. Moderná balistická raketa má aj 90 ton, a preto nie je jednoduché odpáliť takéto rakety pod vodou bez rizika pre pohybujúcu sa ponorku v hĺbke asi 50 metrov. Problém pohol vyriešiť kavitátor umiestnený v hlavicovej časti balistickej rakety a plynový generátor umiestnený v tele rakety. Tieto okolo rakety po dopálení zo šachty vytvoria špeciálnu vzduchovú kuklu, ktorá zabráni mase vody poškodiť konštrukciu rakety.
Po zavedení rakiet RSM 45 do výzbroje testy potvrdili vysokú schopnosť odpalu a jednoduchosť prípravy na streľbu. Odpálenie 12 balistických rakiet umiestnených na ponorke K-140 prebehlo za 1 minútu, pričom príprava na štart trvala 3 minúty.
No s ponorkami sú spojené ďalšie zaujímavé udalosti, o ktorých nám Západ nikdy nechcel povedať. Detaily niektorých udalostí sú ochotní po rokoch ozrejmiť len bývalí dôstojníci námorných síl ZSSR. Nuž, pozrime sa na inak málo známe udalosti.
V januári 1960 boli v zálive Nueva v Argentíne objavené dve obrovské a nezvyčajné ponorky. Jedna ležala na dne a druhá okolo nej krúžila. Na oficiálne otázky z Buenos Aires aj Washingtonu Moskva odpovedala, že v blízkosti týchto vôd neoperuje žiadna sovietska ponorka.
USA okamžite vyslali na pomoc Argentíne lietadlovú loď Independence so sprievodnými plavidlami. Za desať dní na narušiteľov hraníc zhodili tony hlbinných bômb, ale dosiahli iba to, že nezvyčajné ponorky sa vynorili a začali unikať s neuveriteľnou rýchlosťou. Flotila začala páliť z diel, ale ponorky sa zase okamžite potopili. Na obrazovkách hydrolokátorov Američania uvideli, ako sa ponorky najskôr rozdelili na dve a dve a potom na šesť a s veľkou rýchlosťou unikli a ukryli sa v hlbinách Atlantiku.
Chruščov požiadal argentínskeho atašé sovietskeho veľvyslanectva, aby zabezpečil informácie o detailoch tohto incidentu. No prešlo niekoľko týždňov a neznámy objekt zistili v Karibskom mori. Bojové lode námorníctva USA ho neboli schopné dohoniť, lebo išiel pod vodou rýchlosťou 370 km/hod.
V roku 1963 vykonávala vojenská flotila USA na čele s lietadlovou loďou Wasp vojenské cvičenie v oblasti ostrova Puerto Rico v oblasti Bermudského trojuholníka. Úlohou cvičenia bolo zdokonalenie činností vyhľadávania a prenasledovania ponoriek protivníka. Už na začiatku cvičenia hydroakustici odhalili a zamerali podvodný cieľ a flotila začala s prenasledovaním. No v zápätí sa začali diať divné veci.
Cudziu ponorku nevedeli dohnať, šla rýchlosťou 150 uzlov (300 km/hod) a to pod vodou. Aj tie najmodernejšie ponorky dneška dnes dosahujú sotva 1/3 takejto rýchlosti. No rýchlosť nebolo to jediné, čím sa prejavila. V rozmedzí niekoľkých minút sa ponorila do hĺbky 6 km a vzápätí vystúpila skoro na hladinu. Tak hlboko sa vedia ponoriť iba špeciálne zariadenia, ale aj tak na zostup potrebujú hodiny, nie minúty.
Neznáma ponorka sa ani nesnažila ukrývať, ako keby si bola vedomá svojej technickej prevahy nad americkou flotilou a krútila sa okolo lodí ešte 4 dni. Jej manévrovacie schopnosti vytvárali dojem, ako keby pre ňu nijaká inercia neplatila. Americká flotila sa ani nepokúsila na ňu zaútočiť.
Nasledujúce roky sa tajuplné ponorky začali objavovať v najrozličnejších častiach sveta. V Stredozemnom mori ich r. 1965 videli niekoľkokrát, rovnako boli nájdené letcami pri brehoch Austrálie a Nového Zélandu, ale na takých miestach, kde sa obyčajné ponorky kvôli plytkej vode ani nedokážu dostať. Boli to kovové konštrukcie ideálneho obtokového tvaru, elipsy o dĺžke asi 30 m. Nebol na nich žiaden výstupok, veža ani otvor, v mnohých prípadoch boli na hornej časti korpusu spozorované svetelné zdroje.
V polovici 60-tycho rokov ich už uvidelo veľa ľudí, ale zároveň pozorovatelia hlásili, že pri ich pohybe po morskej hladine sa voda vôbec nevlní a ani nieto žiadnej peny po lodných skrutkách.
Západná tlač začala s informačnou ofenzívou proti ZSSR, že ide o tajné projekty Rusov a podobne. ZSSR v tých rokoch rýchlym tempom premieňal svoju flotilu na oceánsku a do služby začali vstupovať novšie a novšie atómové ponorky, ktoré už dokázali plávať mesiace a odpaľovať balistické rakety z ľubovoľného miesta svetového oceánu.
Roku 1967 bol v Atlantiku vedľa argentínskej lode 4 hodiny pozorovaný svietiaci cigarovitý, ponorený objekt o dĺžke cca 30 m, a to bez periskopu, resp. absolútne bez akýchkoľvek vystupujúcich častí a vychádzalo z neho silné, modrobiele svetlo. Potom naraz prešiel popod loďou a zmizol v hlbine oceánu.
Námorná rozviedka USA zaznamenáva takéto prípady a už bolo známe, že takéto objekty nielen plávajú pod vodou, ale aj vylietavajú z vody a nadzvukovou rýchlosťou miznú v diaľke. Fotografie a filmy sú utajované, ale civilné námorníctvo fotografie poskytovalo. Napríklad pri brehoch Brazílie v lete 1962 posádka lode Bosecora pozorovala nezvyčajný lietajúci objekt, ktorý sa vedľa nej ponoril do vody. Následne druhý objekt vyletel z vody a zmizol v nočnom nebi.
V južnej časti Kaspického mora videli spod vody vylietavať neznáme lietajúce objekty. Po dopade do vody v nej klesali spôsobom padajúceho listu – postupne doprava a doľava nadol.
V priebehu štyroch mesiacov roku 1968 za záhadných okolností zmizli 3 západné ponorky. V januári v Stredozemnom mori dve, izraelská ponorka Dakar 26. januára:
A francúzska Minerva 27. januára:
A 22. mája bez stôp zmizla v Atlantiku pýcha amerického námorníctva – atómová ponorka Scorpion:
Vo všetkých prípadoch boli pred ich zmiznutím v blízkosti zaregistrované tajomné pohyblivé objekty.
V sedemdesiatych rokoch sa udalosti v severnom Atlantiku začali vyhrocovať, NATO spustilo operáciu Eneida, ktorej cieľom bolo ukončiť prieniky ponoriek a prieskumných lietadiel ZSSR do teritoriálnych vôd krajín NATO, pričom najviac boli znepokojení Škandinávci. Na jeseň r. 1972 Nóri spolu s NATO zasypali hlbinnými bombami svoj vlastný fjord – vlastnú turistickú oblasť v dĺžke 200 km.
40 lodí a letectvo chcelo vytlačiť ponorky na hladinu vo fjorde. Neznáme objekty síce po čase vystúpili na hladinu, ale vzápätí sa neočakávane objavili žlté a zelené lietajúce objekty a nad fjordom začali prelietavať tajuplné, čierne, neoznačené vrtuľníky bez poznávacích znakov. Vo vysokých rýchlostiach vykonali nepredstaviteľné manévre, pričom elektronické prístroje lodí NATO prestali fungovať. Takto neznáme objekty bez ďalších problémov opustili záliv.
V osemdesiatych rokoch začali správy v škandinávskej tlači pripomínať vojenské reportáže. Za 2 mesiace r. 1986 neznáme ponorky 15 krát vtrhli do švédskych teritoriálnych vôd. Pri prenasledovaní postupovali tak, že najskôr reťazami a sieťami prehradili východ zo zálivu a začali s hlbinným bombardovaním, torpédovaním a podobnými útokmi. Je známy prípad, kedy lode NATO vypustili svoje najnovšie a najtajnejšie torpédo na takúto neznámu ponorku. Torpédo však minulo cieľ a vznikol nový problém. Zorganizovali celú tajnú operáciu, aby nakoniec vylovili svoje nevybuchnuté, utopené a stratené supertorpédo.
Cudzia prítomnosť však bola dobre zdokumentovaná a dozrieval vážny medzinárodná konflikt. Nóri a Švédi úporne tvrdili, že ide o „podvodnú ruku“ Moskvy. Nakoniec hlavný veliteľ vojenského námorníctva ZSSR, admirál Vladimír Černavin – keďže propaganda proti ZSSR pokračovala – zvolal tlačovú konferenciu so všetkými zahraničnými novinármi a odpovedal im na ich otázky. Povedal im doslovne: „Ja, ako vrchný veliteľ námorníctva ZSSR, sa obraciam k vám a cez vás k vašim vládam, aby ste tam vypátrali našu ponorku, zničili ju, ukázali nám nejaký dôkaz z jej pozostatkov a ja sám sa vám za to verejne poďakujem“. Západ teda už nemal na výber. Mohol len zničiť, alebo ešte lepšie zajať hoci aj jedinú ponorku, ale nikdy sa to nepodarilo.
Sovietske ponorky objavili jeden zvláštny úkaz koncom sedemdesiatych rokov, keď sa do služby začali dostávať moderné atómové ponorky s modernými hydroakustickými aparatúrami. Pri plavbách do Atlantiku začali objavovať akési zvláštne, neznáme objekty, ktoré vydávali nezrozumiteľné signály. Tieto signály najčastejšie pripomínali kvákanie a chovanie sa žiab, a preto ich začali nazývať „kvakeri“. Raz kvákali, potom stíchli, potom začali znovu kvákať. Niekedy rýchlejšie, inokedy pomalšie, menili aj frekvenciu, periódy. V podstate začali zachytávať rozličné zvuky, akurát kvakerov bolo najviac. Hoci to spočiatku boli ojedinelé úkazy, postupne ich počet viac a viac narastal. Z Atlantiku sa začali šíriť na sever do Nórskeho mora, neskôr na západné hranice Barentsovho mora. No objavovať sa začali aj na juhu, najskôr v oblasti Filipínskych ostrovov, kde boli koncom 70-tych rokov veľmi aktívne. V podstate všetci kapitáni sovietskych ponoriek majú takúto skúsenosť.
Tieto zvláštne úkazy vážne znepokojili sovietske ponorkové loďstvo. Predstavme si, že nejaká ponorka má úlohu tajne splniť bojovú úlohu, t.j. má sa v tichosti niekde dostať, nájsť zoskupenie nepriateľských lodí, zničiť ich, alebo odpáliť balistické rakety na pozemné ciele. Teraz takáto ponorka vpláva do cieľovej oblasti a zrazu zo všetkých strán okolo nej začnú kvákať kvakeri. Je to veľmi silný psychologický faktor, kapitán bude totiž predpokladať, že bol odhalený.
Vtedajší hlavný veliteľ vojenského námorníctva, admirál Garškov, vydal rozkaz na zostavenie špeciálnej skupiny, ktorá mala za úlohu vyjasniť problematiku kvakerov. Išlo nielen o zber údajov, ale bolo zorganizovaných aj mnoho oceánskych expedícií. Kvakerov bolo potrebné zaznamenávať a analyzovať vrátane lokalít ich výskytu. Ak ich bolo niekoľko na malom území, tak ich trebalo nejako geograficky aj geometricky zaznamenať do mapy. Problémom sa na základe žiadosti vrchného veliteľa námorníctva zaoberala aj Akadémia vied a množstvo ďalších odborných organizácií a inštitúcií, teda išlo o také, ktoré boli s takouto problematikou nejako spojené. Vychádzalo sa z toho, že kvakeri sú nejaké nové americké technológie. No nebolo jasné, načo vlastne slúžili. Pre ponorky nepredstavovali žiadnu hrozbu. Boli aj názory, že ide o zariadenia zjednodušujúce navigáciu amerických ponoriek, alebo že ide o globálny systém pátrania po ponorkách. USA už zaviedli podobné varovné systémy ako stacionárne elektroakustické zariadenia – napríklad systém SOSUS. Tomuto však odporovala skutočnosť, že tieto zdroje elektroakustických signálov neboli stacionárne, ale sa samostatne pohybovali. Po zostavení máp ich výskytu sa zistilo, že predtým zaznamenané pozície a zdroje sa často menili aj navzájom. Ďalším problémom bolo to, že nielenže sa menili, ale bolo ich obrovské množstvo. V podstate každý deň pribúdalo po niekoľko kusov. To znamenalo, že celý svet by nerobil nič iné, len by ich vyrábal a distribuoval, čo by predstavovalo enormné náklady. ZSSR pripravilo projekt takéhoto varovného systému pomocou bójí, ktorý sa dostal až do podoby konkrétneho technického riešenia. No výsledná cena bola taká veľká, že už len výroba 100 ks takýchto zariadení presahovala ekonomické možnosti sovietskeho priemyslu, a to nehovoriac o tom, že by nimi mali zaplniť čo i len Atlantik.
Nakoniec bolo jasné, že takýto systém pátrania po sovietskych ponorkách jednoducho nemôže existovať. Všetky jeho jednotky by totiž museli byť schopné samostatného vlastného pohybu, teda muselo by ísť o zariadenia s umelým intelektom a vlastným navigačným systémom – roboty. Problém sa teda uzavrel tak, že ide o akési objekty biologického pôvodu, pričom sa nevyšpecifikovalo aké. Vôbec, celá skupina bola akosi záhadne rozpustená a na všetko sa malo zabudnúť.
Jedno je známe, ani Rusko ani USA dodnes nedisponujú ponorkami, ktoré by vyvinuli rýchlosť 300 a viac km/hod a ani to tak skoro nebude. Obzvlášť to je problém vo veľkých hĺbkach. Čím viac ide ponorka do hĺbky, tým viac z konštrukčného hľadiska zaberá korpus ponorky a menej miesta ostáva na uloženie adekvátnej pohonnej jednotky. Vo veľkej hĺbke už všetky ponorky chodia rýchlosťou max. 2-2,5 uzla (5 km/hod).
V noci na 15. júla 1978 opúšťala sovietska dopravná loď Novokuzneck pobrežné vody Ekvádoru, keď sa vedľa plavidla vo vode objavilo 6 svietiacich plôch o dĺžke cca 20 m. Manévrovali okolo lode, raz boli bližšie, raz ďalej. O nejaký čas spod vody vyletela biela, svietiaca guľa, ktorá pomaly obletela plavidlo, ako keby si ho prezerala. Potom na niekoľko sekúnd ostala stáť nehybne vo vzduchu vo výške cca 20 metrov, nato opísala cik-cak dráhu a znovu sa vnorila do vody. Keby sme to aj chceli pripísať nejakému pozemskému pôvodu, tak takéto prostriedky nemá žiadne svetové námorníctvo.
Spod vody vylietajúce objekty sa niekedy podarí zachytiť na fotografii aj amatérom, napr. 5. marca 1979 obyvateľom Kanárskych ostrovov:
Pred ich očami vyletel spod vody ohnivý objekt, jasne zažiaril a zmizol v diaľke.
O 2 mesiace neskôr, v máji 1979, niečo také videli námorníci v Čiernom mori. V okamihu vystrelil z vodu jasne žiariaci disk, ktorý sa podarilo odfotiť:
21. mája 1997 boli dva jasne žiariace objekty odfotené nad Stredozemným morom:
Mnohí kapitáni ponoriek videli cez periskop – keďže práve oni ho obsluhujú – akési neznáme žiariace, oranžové gule, ktoré často nehybne viseli nad horizontom mora. Čo bolo zaznamenané viacerými z nich je, že akýmsi zvláštnym spôsobom už len pohľad na nich pôsobil na zmenu psychického stavu. Pretože tieto javy nevedeli vysvetliť a na druhej strane, najčastejšie ich videli iba oni, tak najčastejšie ich spozorovanie vôbec nezahŕňali do lodného denníka, čím sa vyhli zbytočnému vysvetľovaniu. Tieto gule boli pozorované ako nad Atlantikom, tak aj na rozhraní medzi Tichým a Indickým oceánom.
Existujú však aj oficiálne hlásenia, ktoré opisujú zvláštne javy aj vo vnútrozemských moriach a sú spojené s osvietením vody. Roku 1967 v Siamskom zálive videli námorníci niekoľkých holandských lodí vo vode rotujúce kolesá, pričom v strede bolo jasne vidno nad vodu vystupujúci svietiaci objekt o priemere 20 až 30 metrov. Otázka čo to bolo ostala bez vysvetlenia.
V októbri 1969 plávala v Arabskom mori sovietska vedecká loď, keď sa od nevysvetliteľného strachu prebudil v noci kapitán lode Vladimír Varabiov a pod loďou v hĺbke sa nečakane objavilo a začalo otáčať 8 jasne žiariacich lúčov o dĺžke asi 200 metrov proti smeru hodinových ručičiek.
Prístroje ukázali, že pod kýlom v hĺbke asi 20 metrov zastal obrovský predmet a do dna chýbalo ešte 150 m. Všetci vybehli na palubu. Jav trval viac ako pol hodiny, potom sa rozpadol na niekoľko častí a všetky zmizli.
Rozmery takýchto otáčajúcich sa kolies neraz dosahujú aj desiatky kilometrov a niekedy sú viditeľné aj z vesmíru. Často sa navzájom miešajú a ich svietivosť je taká, že ich odblesk vidno na oblakoch. Sú symetrické a rotujú veľmi rýchlo – rýchlosťou pretekárskeho automobilu. Nám dobre známe pokusy vysvetliť ich ako žiarenia rôznych mikroorganizmov boli preverené, ale vôbec sa nepotvrdili.
Takéto javy spomínajú aj staré kroniky. Svietiace útvary v oceánoch a objekty vylietavajúce spod hladiny boli pozorované už pred stáročiami. Podobné záznamy možno vidieť v starých morských archívoch či kronikách.
V skutočnosti svedkovia týchto javov videli nielen kolesá, ale aj iné geometrické útvary, napr. trojuholníky, štvorce či obdĺžniky, rozličné figúry v pohybe, z hlbín vystupujú zvláštne lúče, ktoré presvetľujú odspodu aj samotné korpusy plavidiel. Napríklad v oblasti Kurilských ostrovov často svieti spod vody silný lúč a osvetľuje všetko na palubách lodí. Niektoré predmety začínajú dokonca zvláštnym spôsobom samé svietiť. Toto svetlo ovplyvňuje aj psychický stav posádky, čo zaznamenal už Thor Heyerdal počas svojej expedície v Atlantiku. Podľa záznamov pozorovaní sa v takýchto oblastiach pod vodou zvyšuje intenzita elektromagnetického poľa a otáčky lodných pohonov samé od seba klesajú. Takéto anomálie samé od seba v prírode nikdy nevznikajú.
Počas vojenského cvičenia amerického námorníctva blízko Indonézie objavila americká ponorka vedľa seba neznámy pohybujúci sa objekt.
Ponorka sa rozhodla k tomuto objektu priblížiť, ale kapitán americkej ponorky urobil pri manévrovaní chybu a spôsobil zrážku s neznámym objektom, čo spôsobilo silný výbuch. Ako vidno, kapitáni amerických ponoriek majú v schopnostiach manévrovania svojich ponoriek v blízkosti cudzích ponoriek dosť problémov… Obe ponorky sa potopili. Zo sprievodnej lode amerického námorníctva bola okamžite spustená pátracia skupina, ktorá mala rozkaz nájsť nejaké pozostatky z neznámeho objektu. Na palubu priniesli čosi podobné povrchovému materiálu plášťa. Ale tu sa začali diať zvláštne veci. V oblasti sa objavilo 15 neznámych podvodných objektov o dĺžke do 200 metrov. Tieto ponorky nielenže zablokovali miesto katastrofy pre všetky americké lode, ale aj pre všetky typy lokátorov. Vytvorili akúsi ochrannú kupolu. O niekoľko hodín signály od tajomných objektov zmizli a na mieste katastrofy nenašli Američania vôbec nič, zmizli aj pozostatky ich ponorky.
Analýza nájdeného fragmentu ukázala, že zloženie materiálu je našej vede neznáme a niektoré jeho prvky sa na Zemi vôbec nevyskytujú. Po úniku tejto informácie americká námorná rozviedka a Pentagón na všetko uvalili režim najprísnejšieho utajenia.
Každý rok v archívoch pribúdajú nové a nové svedectvá a hlásenia o pozorovaniach, no vysvetlenia ako nebolo v minulosti, tak niet ani dnes. USA a Argentína po rokoch oficiálne vyhlásili, že ZSSR nemá k uvedeným podmorským objektom žiadny vzťah. Škandinávci však dodnes v skutočnosti veria, že sa na nich z nejakého dôvodu zameralo ohromné ZSSR. Po rozpade ZSSR sa Švédsko začalo domáhať od Ruska vysvetlenia, ktoré však neprišlo, lebo vo vojenských archívoch nie sú ani len stopy po podobných operáciách. Nakoniec r. 1995 zostavil švédsky parlament špeciálnu vyšetrovaciu komisiu, ktorá mala dať definitívnu bodku za týmto problémom, no pri zosumarizovaní údajov sa ukázalo, že štatistika týchto úkazov je naozaj vážna – existuje viac ako 2 000 zdokumentovaných prípadov takýchto narušení, no nakoniec museli oficiálne priznať, že vlastnosti týchto neznámych objektov prevyšujú reálne technické možnosti akejkoľvek dnešnej vojenskej flotily, takže dokonca pripúšťajú verziu uvažujú o mimozemskom pôvode.
Takže čo si z toho všetkého vziať? Sme Slovania a samozrejme, že niet pre nás prirodzenejšieho partnera ako Rusko, jediná krajina, ktorá – hoci ako všetky ostatné ju majú pod kontrolou tvari – sa otvorene hlási k ideám slovanskej vzájomnosti. Od našich politikov také niečo nepočujete ani náhodou. Keď už sa k niečomu hlásia, tak spravidla k anglosaskej USA alebo cudzím, judaistickým princípom servírovaným vo forme kresťanstva. Pre nás, Slovanov, už dlhú dobu „posledných“, prichádza čas, ba už je tu, keď sa „prví stanú poslednými a poslední prvými“. No na druhej strane je pre nás nevyhnuté pristupovať k všetkému na báze prejavovania zdravomyslia. Putin dnes konečne spustil program obnovenia bojaschopnosti ruskej armády. Ruská armáda – napriek všetkej výsmešnej propagande cudzozemcov – im stále naháňa strach. Veď takých zbraní, ako je Škval, môže a má k dispozícii oveľa viac. No nezabúdajme, že nech Putin akokoľvek dnes razantne postupuje za záujmy Ruska, práve on podpísal kontrakt predaja Škvalu Američanom. Rovnako nechal zomrieť všetkých členov posádky potopeného Kurska, teda očividne nebol záujem, aby sa od nich ktokoľvek čokoľvek dozvedel. Nikto za nás nič neurobí a ak sa na cudzincov spoľahneme, zahynieme. No spolu – ako tri prúty Svätopluka – nás neporazia.
A kto to má tie zvláštne ponorky či lietajúce taniere? Vo Védach sa dočítame, že na našej Zemi v morských hlbinách žijú tzv. „Zelení ľudia“, ktorí však nemajú záujem sa kontaktovať s civilizáciou žijúcou na povrchu zeme. Či a za koho vystúpia v nadchádzajúcich udalostiach – rovnako ako kniežatstvo Šambala spod Himalájí – uvidíme asi už nie vo veľmi vzdialenej budúcnosti.
