Čierne mýty
skcsenderu

separator

Stalin patrí medzi osobnosti, proti ktorým sa dlhodobo vedie informačná vojna. Pretože v tomto svete sa nič nedeje náhodne, priblížme si aj my niektoré stránky jeho pôsobenia.

Stalin je jediný politik, za moci ktorého začali v krajine klesať ceny. Vďaka nemu sa krajina dostala z ruín občianskej vojny a dokázala Západu svoje právo na existenciu ako silná a nezávislá krajina dávno pred porážkou fašizmu. Niečo také Západ nikdy netoleroval. John Coleman uvádza, že práve Stalin začal na označenie činnosti Svetovej vlády ako prvý na svete používať výraz „Temné sily“.

Revolúciu začala skupina imigrantov-cudzincov na čele s V. I. Leninom. Táto skupina cudzincov nikdy nepredpokladala, že po smrti ich vodcu začne vychádzať hviezda človeka, ktorý nepatril do ich elitnej skupiny, ktorý dokonca nebol ani ich národnosti.

Zahraničná skupina mala plány nadobudnutia svetovlády a permanentnej svetovej revolúcie, ale nový vodca mal plány znovuzrodenia Ruska. Títo imigranti si boli takí istí svojou mocou, že ich vodca Trocký sa ani neobťažoval sa zúčastniť pohrebu Lenina. Ba dokonca ešte posilňovali svoje sily, keď na zasadnutí ÚV KSSZ prijali niekoľko tisíc nových členov židovskej komunistickej strany, ktorá však pozostával zo sionistov. A už tu môžeme poukázať na jednu z vlastností Stalina – vždy a zásadne rozlišoval prostých Židov a Sionistov. Toto delenie je aktuálne dodnes. Pravdepodobne však iba pre tých, ktorí rozmýšľajú vlastným rozumom.

Čo vlastne chceli dosiahnuť títo víťazi nad Ruskom? Môžeme citovať z vystúpenia ich vodcu – Trockého:

„Na pohrebných troskách Ruska sa staneme takou silou, pred ktorou kľakne na kolená celý svet“.

Za zmienku stojí aj zápis jeho kolegu Buchareva:

„Proletárske donútenie vo všetkých svojich formách začína popravami zastrelením a končí pracovnou povinnosťou. Je metódou vyrobenia komunistického ľudstva z ľudského materiálu kapitalistickej epochy“.

Pre túto skupinu neexistovala minulosť Ruska, predtým žili už v mnohých krajinách. Ale pre Stalina, Molotova, Kaganoviča a ďalších pôvodných obyvateľov Ruska to bola vlasť, otčina. Stalin sa preto naozaj mohol stať národným vodcom za ktorým šiel národ. Vždy sa nachádzal kdesi uprostred nich, vždy sa cítil byť jedným z národa, nijako sa špeciálne neoddeľoval. Naproti tomu Trocký vždy vystupoval ako superman, ktorý je oddelený od bežných pozemšťanov.

Trockisti sa obľubovali sami nazývať „bojovníkmi za demokraciu“ už od začiatku 20-tych rokov minulého storočia. Boli to oni, ktorí oboznámili ruský národ s praxou koncentračných táborov a pod zámienkou „boja s hladom“ vyrabovali aj tisícky chrámov. Pod ich dohľadom odchádzali bohatstvá Ruska do zahraničia tým silám, ktoré financovali celú „Ruskú revolúciu“. Z týchto peňazí boli dlhodobo financovaní aj rôzni „revoluční horlivci“, ktorí dlho existovali za hranicami.

Medzi hlavných príjemcov patrila firma židovského sionistického bankára menom Jacob Henry Schiff, jedného z hlavných sponzorov revolúcie. Práve on zariadil Trockému jeho závratnú kariéru hneď po príchode do Ruska v lete 1917. Svetová vláda ho už považovala zo toho, kto riadi bývalé ruské územie, ktorého armáda mala vo svete začať uskutočňovať Nový svetový poriadok. V tejto súvislosti môžeme znova citovať veľmi známe slová Trockého:

„Rusko je choroba, ktorú hodíme do vatry svetovej revolúcie“.

Medzi plány Trockého patrilo aj zostavenie špeciálnych oddielov v Červenej armáde z jeho súkmeňovcov, ktorých hlavnou úlohou bolo represiami potláčať ruský národ. Veď títo predstavitelia internacionalistov sa cítili byť „svetoobčanmi“. Rusko bolo pre nich cudzou krajinou, ktorého sa aj báli, aj ho nenávideli. Stalin sa od počiatku necítil medzi nimi  dobre, pretože na rozdiel od boľševických imigrantov sa nikdy nekontaktoval so zahraničnými centrálami, nikdy nemal účty v zahraničných bankách, lebo svoj osud navždy spojil s osudom Ruska.

Stalin sa radovým komunistom javil ako verný leninovec, ochranca doktríny, ktorý kritizoval oponentov výlučne v záujme spoločného dobra. Vďaka svojim prirodzeným vlastnostiam – najmä umu a intuícii – postupne dostal na svoju stranu veľa členov komunistickej strany. Títo ho videli ako pevného a perspektívneho vodcu. Stalin už čoskoro po Leninovej smrti zrekonštruoval KS tak, že do nej vstupovali ľudia zo všetkých národov ZSSR. Až neskoro si Trocký a jeho ľudia uvedomili, že sa dostali do opozície.

V decembri 1925 vyhlásil Stalin nový program KS na obrodu krajiny tak, aby sa nestala iba príveskom svetového kapitalizmu, ale aby sa ZSSR hospodársky rozvíjal tak, že sa z neho stane samostatná, silná krajina. Takýto vývoj – samozrejme – Svetovú vládu nijako neuspokojil. Veď nie nato tak veľa investovali do revolúcie v Rusku, aby sa nakoniec stalo nezávislou krajinou. Samozrejme, že o niečom takom nemohli hovoriť otvorene.

V súvislosti s týmto postojom Svetovej vlády začala 5. kolóna oficiálne zavrhovať doktrínu možnosti víťazstva komunizmu iba v jednej krajine sveta. Bola to v skutočnosti kapitulácia pred Západom. A ich zahraniční sponzori začali neodkladne pripravovať pôdu pre to, aby v Nemecku prišiel k moci národný socializmus na čele s Hitlerom. Ak by 5. kolóna nebola úspešná, tak mohli nemeckými rukami zničiť v Rusku nepokorný režim.  Bývalý americký prezident W. Wilson – ktorý prinútil kanadskú vládu pustiť zadržaného Trockého so svojou bandou hrdlorezov a plnou loďou peňazí a zbraní, aby mohli odplávať do Ruska – roku 1919 napísal „zaujímavé“ memorandum. V ňom vyšpecifikoval ciele americkej zahraničnej politiky. Tento dokument je akosi málo známy aj profesionálnym historikom... ktohovie prečo. Tak či onak, „Memorandum Wilsona“ existuje:

„Hlavným cieľom Spojených Štátov je rozširovanie mieru, slobody a demokracie po celej planéte. Je absolútne jasné, že tento proces bude mať veľa odporcov, okrem toho sily zla sa budú snažiť podkopať jeho základy. Práve preto demokracia nevyhnutne potrebuje ochrancu. Na túto šľachetnú, svätú úlohu sa nikto nehodí lepšie ako Spojené Štáty.

Ale nato, aby sa táto úloha dala splniť sa musia Spojené Štáty stať najsilnejšou svetovou mocnosťou. My musíme riadiť celý svet, aby sme zaistili možnosť premeniť ho v súlade so svätými princípmi dobra a pravdy. Minulá svetová vojna nám umožnila urobiť krok v tomto smere. Ale definitívne dosiahnuť naše ciele nám umožní ešte jedna svetová vojna.

Tak ako Prvá, aj Druhá svetová vojna musí vypuknúť v Európe. Ona oslabí európske mocnosti, ktoré budú prinútené uvoľniť svoje tradičné miesto Spojeným Štátom. Medzi týmito mocnosťami by som chcel v prvom rade menovať Rusko a Nemecko. Rusko – táto ohromná barbarská veľmoc – sa teraz nachádza v stave občianskej vojny, ale niet nijakých pochýb o tom, že skôr alebo neskôr sa Rusi vzchopia a znovu obnovia svoju moc. Vtedy sa u nich objaví možnosť vládnuť v Európe, čo znamená v celom svete. Druhým kandidátom je Nemecko, ktoré je teraz porazené, ale má ohromné perspektívy. My v žiadnom prípade, za žiadnych okolností nesmieme dať týmto krajinám možnosť sa spojiť do pevného zväzku, lebo tento temný zväz by vládol v celom svete. Svoj cieľ môžeme dosiahnuť jedine vtedy, ak sa Druhá svetová vojna začne medzi Nemeckom a Ruskom.

My musíme do tejto vojny vstúpiť v rozhodujúcom momente, keď budú obe strany oslabené a zožať všetky plody víťazstva. Kým táto vojna nevypukne, musíme pôsobiť ekonomickými prostriedkami, aby sme si za pomoci dolára podmanili hospodárstvo celého sveta. Musíme podporovať tých politikov, ktorí rozpútajú pre nás výhodnú vojnu. Mám na mysli predovšetkým nemeckých politikov“.

Len zopakujme, že toto Memorandum napísal W. Wilson r. 1919...

Koncom 20-tych rokov sa vytvorilo v ZSSR faktické dvojvládie. Najvyššie politické funkcie boli v rukách národne orientovaných politikov, ale Národné komisariáty boli pod kontrolou predstaviteľov 5. kolóny. Z tohto dôvodu aj mnohé krajne dôležité kroky Kremľa nakoniec vyústili do úplne opačných dôsledkov.

Piatej kolóne „poskytoval“ veľké možnosti vyvolávať nespokojnosť obyvateľstva nimi riadený proces kolektivizácie „na triko“ Kremľa. Tento sociálny experiment pre Rusko sa kvôli daným podmienkam v krajine už nedal odvrátiť. Mestá trpeli nedostatkom potravín, na krajinu doliehal tvrdý tlak zvonku. V tom čase neexistovala prax strategických zásob potravín a krajina preto v mnohom závisela od samostatne hospodáriacich roľníkov, ktorí boli voči sovietskej moci nepriateľsky naladení.

Celá politika kolektivizácie poľnohospodárstva bola vypracovaná ešte za Lenina. Vzhľadom na komplikovanosť celej situácie si tento proces netrúfol zastaviť ani Stalin. Bolo mu už jasné, že vojenské napadnutie ZSSR je iba otázkou času a roľníci stále neboli ochotní spolupracovať. Bolo však potrebné v čo najkratšom čase začať vyrábať tanky aj lietadlá, nie čakať, až aj im dôjde o čo ide.

Napriek všetkému sa Stalin snažil zmäkčiť dopad kolektivizácie ako sa len dalo. Existujú napríklad archívne dokumenty svedčiace o tom, že 8.5.1933 prijala vláda rozhodnutie o zastavení hromadných deportácií roľníkov, ale vedenie OGPU-NKVD na čele s Menžiským a Jagodom vydalo takéto rozkazy pre miestne orgány NKVD až s jeden a polročným oneskorením. A to už bolo štyri roky po vyhnaní Trockého z krajiny. Čo teda možno povedať o 20-tych rokoch, keď Stalin ešte silne závisel od týchto imigrovaných revolucionárov, ktorí okamžite po tom, ako sa dostali k moci nedokázali robiť nič okrem zabíjania a okrádania obyvateľstva.

Piata kolóna udržiavala pracovné kontakty s Trockým, ktorý už začal aktívne rokovania s nacionálnesocialistickým vedením Nemecka. Zaujímavá je napríklad skutočnosť, že Hitler udelil Trockému – Židovi – r. 1934 vyznamenanie ČESTNÝ ÁRIJEC. Nie je už žiadne prekvapenie, že v tom čase postavili Američania v Nemecku 288 veľkých priemyselných podnikov. Šesť veľkých amerických tankerov cez Atlantik zásobovalo nemeckú ponorkovú základňu na Kanárskych ostrovoch, benzín pre Gӧringové letectvo pochádzal tiež z USA. Akosi dnešným historikom stále uniká, že vo Wehrmachte slúžilo 150 000 Židov. Napríklad v zoznamoch – sú uložené v ruských štátnych archívoch – zajatých nemeckých vojakov v bojoch pod Moskvou figuruje okrem Nemcov aj 10 083 Židov – vojakov Wehrmachtu – a aj 383 Cigánov.

Schyľovalo sa k vojne a v ZSSR stále silnela Trockistická strana, ktorá všemožne sabotovala rozvoj krajiny. Na súdnych procesoch v rokoch 1936-1938 sa podarilo odhaliť pravdu o sabotážach vlakov a teroristických výbuchoch v baniach, zastavovaní výroby v dôležitých vojenských objektoch a príprave sprisahania s cieľom silového prevzatia moci.

Diverzie a sabotáže boli organizované preto, aby sa zasadil čo najsilnejší úder ekonomike ZSSR prakticky v predvečer útoku Nemecka. Zo záznamov súdnych procesov z r. 1937 je zrejmé, 5. kolóna už pripravovala delenie ZSSR na časti. Západné územia – Poamurie – malo byť odovzdané Japonsku, Ukrajina Nemecku. Trockista Karl Radek na pojednávaní 24.1.1937 napríklad povedal: „Teraz musíme bojovať za to, aby tu vládol zahraničný kapitál, ktorý nám pomôže pred tým, ako nám dá moc“. Jeho kolega Petakov zase uviedol: „Nemeckí fašisti sľubujú trockisticko-zinovievskému bloku priateľské vzťahy a podporu v prípade, že sa blok dostane k moci, ale fašisti za to dostanú známe územné ústupky“.

V rukách trockistov ostával najmä aparát NKVD, s pomocou ktorého pripravovali teroristické útoky proti vedeniu krajiny. Po tom, ako r. 1934 zavraždili Kirova prijali trockisti rozhodnutie, že sa už nemožno obmedzovať už iba na jednotlivé teroristické útoky, ale treba začať s totálnym terorom. Títo ľudia najskôr v občianskej vojne povraždili rodičov a neskôr v represiách likvidovali ich deti za pôvod rodičov. Trockisti však ostávali ukrytí v tieni – na svetle diania bola hlava krajiny – Stalin.

Keď to umožnila situácia, Stalin začal konať. Najskôr bol z vedenia NKVD odstránený trockista Jagoda, a potom sa začala hromadná čistka represívneho aparátu a vedenia gulagov. Tragédia situácie bola v tom, že ešte dlho existovali v radoch NKVD paralelne dve nepriateľské skupiny.

Vyšetrovanie a súdne procesy ukázali, že 5. kolóna má v armáde rozvetvenú sieť pripravujúcu štátny prevrat. V armáde boli mnohí velitelia dosadzovaní ešte Trockým, bolo preto treba aj tu začať hĺbkovú čistku. Ako zvyčajne, aj túto využila 5. kolóna na svoje účely. Z armády bolo uvoľnených tisíce dôstojníkov, ktorých zoznamy boli následne posielané do NKVD a mnohí boli postrieľaní. Na takýto zoznam sa napríklad dostal aj maršal Rokosovský.

Celé sprisahanie riadil maršal Tuchačevský. Mal síce vysoké ambície, ale v skutočnosti nemal žiadne vojenské úspechy okrem likvidácie roľníckeho povstania za použitia otravného plynu a delostrelectva. Svoje strategické myslenie prejavil aj odporúčaním novej výroby desiatok tisíc morálne zastaraných tankov z 20-tych rokov v čase, keď už bolo potrebné vyrábať nové. Rovnako počul niečo o reaktívnom delostrelectve – neskôr vo vojne použité Kaťuše – a navrhoval úplnú likvidáciu delostrelectva ako nepotrebného. Ak by bol Stalin poslúchol toto odporúčanie, tak v r. 1941 by už nebolo v armáde žiadneho dela.

O Tuchačevského sprisahaní sa údajne Stalin dozvedel od československého prezidenta Beneša, iný zdroj uvádza informačný kanál NKVD, cez ktorý nemecká spravodajská služba varovala Stalina. Správu podal Beria, ktorý bol pripravovaný ako budúci nástupca Stalina a mal takto získať jeho dôveru. Keď Tuchačevskému ešte iba podali informáciu o týchto poznatkoch, tento sa okamžite k všetkému priznal. Rozsah sprisahania prekvapil aj vyšetrovateľov.

Po tom, ako sa Stalin r. 1938 vysporiadal s 5. kolónou sa len do námorných síl vrátilo vyše 11 000 prepustených dôstojníkov, medzi ktorými bol aj Rokosovský. Tomuto sa po vojne Stalin ešte osobitne poďakoval.

Likvidácia 5. kolóny pred napadnutím ZSSR Nemeckom je čo do dôležitosti rovnocenná porážke fašizmu. Ak by sa Stalinovi nepodarilo vysporiadať s týmto zákerným a krvilačným blokom ešte pred vojnou, tak by nebola možná porážka Nemecka. Stalin na 50 rokov oddialil rozbitie ZSSR so všetkými osudovými následkami. Tieto by za ešte „osobnej“ účasti imigrantov boli oveľa krvavejšie.

Ďalší trockista – Chruščov – rehabilitoval Tuchačevského, ale nikdy nebolo oznámené, že sprisahanie nepripravoval. Chruščov sám sa chcel blysnúť ešte v časoch hladomoru. Na zachovalých telegramoch sa sťažuje vedeniu, že na Ukrajine žiada každý mesiac popravy vyše 20 000 ľudí, ale že miestne orgány likvidujú „iba“ okolo 2 000. Keď sa dostal k moci urobil pokus o likvidáciu delostrelectva v armáde ZSSR, ale projekt sa ukázal veľkým prehmatom. ZSSR musel znovu obnovovať delostrelecké pluky...

Stalin bol rozhodne velikánom, ktorý zabránil likvidácii Slovanov v potrebnom čase. Neexistuje človek bez chýb, a preto sa im určite nevyhol ani on. U nás mnohí kričia, že stalinské čistky boli vykonávané aj u nás – čo je hlúposť. U nás vraždili naše beštie našich ľudí, tu nebol boj medzi štátnou mocou a NKVD. Okrem iného zabránil aj likvidácii cárskej rodiny, ktorá v skutočnosti nebola povraždená. Ale o tom niekedy inokedy. Nám stačí skončiť jedinou otázkou:  Ako by vyzeral dnešný svet, ak by nebolo Stalina?

 https