Čierne mýty
skcsenderu

separator

V roku 1941 Nemci za pomoci ukrajinských nacionalistov postrieľali okolo 15 000 poľských dôstojníkov a policajtov v Katynskom lese pod Smolenskom a vinu zvalili na ZSSR. Počas Perestrojky v Rusku prebehla vo veci Katyne ešte ďalšia falzifikácia a celá vec bola systémovo použitá na likvidáciu Varšavskej zmluvy a následný vstup Poľska do NATO.

 

Dnes si málo uvedomujeme čo sa okolo nás deje. Väčšina ľudí už dávno stratila mieru v posudzovaní prílivu informácií z médií aj sociálnych sietí. Jedna zo skutočností, ktoré nám „unikajú“ sú udalosti a tragédie, ktoré náš národ prežil v súvislosti s našim severným susedom – Poľskom. Toto spolužitie je smutnou kapitolou minulosti nášho národa. Smutnou, ale práve preto by sme mali o nej vedieť, lebo to, ako sa chovali k našim Predkom v minulosti naši severní susedia má svoje následky dodnes. Môže nás utešovať iba jedno – nie sme jediní, kto má takéto skúsenosti.

 

Táto kapitola našej minulosti je akosi dlhodobo „prehliadaná“ – nijaká povojnová vláda tento problém neriešila. Za socializmu sa totiž Poľsko stalo našim proletárskym spojencom a za demokracie zase kresťanským spojencom – vždy však ťaháme za kratší koniec iba my. Ale stratilo Poľsko svoje ambície voči našej zemi? Alebo len – ako už neraz v minulosti – iba čaká na ďalšiu vhodnú príležitosť? A čo my, ľud Slovenska, nevadí nám, že sme boli okradnutí a našu „šľachtu“ v príjemných parlamentných chodbách to nijako nezaujíma?

 

Podľa svedectva Maura Orbiniho v minulosti sa územie, na ktorom žili Slovieni na severe rozprestieralo až po rieku Visla. Ďalšie zaujímavé údaje nájdete v pripravovanej knihe SEVERNÉ HRANICE SLOVENSKA z r. 1945, ktorá bude čo nevidieť k dispozícii pre našich čitateľov. Rozhodne však treba poznať minulosť, pretože kto nepozná minulosť, ten je odsúdený na jej opakovanie.

 

Ako doplnok k informáciám tejto unikátnej knihy sa oplatí podrobnejšie oboznámiť sa s udalosťami, ktoré predchádzali Druhej svetovej vojne a viedli k rozbitiu prvej Československej republiky. Toto obdobie približuje aj dvojdielny československý film DNY ZRADY, ale tento – poplatný svojej dobe – nedovádza informácie do celého spektra. Nečudo, veď oficiálne sa to nepripomína ani dnes. V povojnovom období bolo Poľsko našim spojencom a členom socialistického tábora, dnes je americkým spojencom a členom demokratického tábora... ale hlavne bolo a ostáva našim susedom a sústavne štve všetkých do vojny proti Rusku. Nie náhodou ho však W. Churchill vo svojom diele Druhá svetová vojna nazval „greedy hyena of Europe“.

 

Na základe výsledkov Prvej svetovej vojny víťazné mocnosti – Veľká Británia a Francúzsko – ohrýzli Nemecko a začali ho ešte aj okrádať aj reparáciami. Tento postup vyvolal u Nemcov skutočnú nenávisť a snahu pomstiť sa. Zatiaľ čo Anglicko ostávalo bezpečne ukryté na svojich ostrovoch, Francúzsko so svojimi 42 miliónmi obyvateľov stálo zoči voči 70 miliónom nahnevaných Nemcov priamo na kontinente, preto ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia podpísalo obranný pakt s Poľskom a Československom. Takto k 42 miliónom Francúzov pribudlo 33 poľských a 14 československých. Situácia sa viac-menej vyrovnala.

 

Roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci A. Hitler. Ešte v r. 1924 na jednom zo snemov svojej nacistickej strany povedal:

„Ak hovoríme o dobývaní nových území v Európe, my – samozrejme – môžeme mať na mysli v prvom rade iba Rusko a tie okrajové štáty, ktoré mu podliehajú“.

ZSSR okamžite a oficiálne požiadal Berlín, či plány Hitlera sú plánmi Nemecka. Berlín – v podstate čestne – pomlčal.

 

V Poľsku r. 1935 zomrel diktátor Józef Piłsudski – zúrivý nepriateľ Ruska, ale zdatný politik. Po ňom nastúpili k moci jeho generáli, ktorí však už nemali jeho formát. Poliaci za jeho vlády napadli ZSSR ešte v čase boľševického prevratu a v koncentračných táboroch umučili vyše 80 000 Rusov. Túto skutočnosť dodnes Poliaci nechcú ani len pripustiť.

Na jar r. 1938 začína Hitler prípravu na pripojenie Rakúska k Nemecku – čo by politicky Nemecko veľmi posilnilo. Francúzsko požiadalo svojho spojenca Poľsko, aby tomu odporovalo, to však bolo už dohodnuté s Nemeckom. Navyše ustrojili provokáciu na hranici s Litvou a žiadali Francúzsko o pomoc pri jej obsadení. Vtedy Litvu pred hrozbou vypuknutia vojny na jej území uchránil ZSSR.

 

Rozčarované Francúzsko samé nedokázalo zabrániť spojenectvu Nemecka a Rakúska – a tu Poľsko zradilo svojho spojenca Francúzsko prvý raz.

 

Na jeseň r. 1938 Hitler pripravil plán odobrať spojencovi Francúzska – Československu – Sudety. Pri vstupe nemeckej armády na územie spojeneckého Československa malo Francúzsko vyhlásiť vojnu Nemecku – v zmysle platnej medzinárodnej dohody. Francúzsko žiadalo Poľsko uzavrieť s Československom vojenskú obrannú dohodu, Poľsko však odmietlo Československu pomôcť. Navyše varovalo Francúzsko, že ak vstúpi do vojny s Nemeckom kvôli Československu, tak Poľsko do vojny nevstúpi, lebo Francúzsko bude agresorom. Československý prezident sa vtedy obracal o pomoc nielen k Francúzsku, ale aj Anglicku – márne. Jediný, kto mu záväzne prisľúbil vojenskú pomoc bol Stalin, ktorý rýchlo vyjadril pripravenosť vyslať polmiliónovú armádu do Československa. Nakoniec k tomu nedošlo, pretože Poľsko predtým vo vojne – so svojim spojencom Rumunskom – r. 1920 odobralo revolúciou sa zmietajúcemu ZSSR Západnú Ukrajinu, časť Bieloruska a Rumuni Besarábiu. ZSSR nemali hranicu s Československom a Poľsko nepovolilo presun Červenej armády cez svoje územie. Takto Poľsko pomohlo Nemecku zničiť prvú Československú republiku.

 

29. septembra 1939 Francúzi v Mníchove odovzdali svojho spojenca – Československo – Nemecku. Ľudský potenciál Nemecka narástol na 80 miliónov. Týmto Poľsko zradilo svojho spojenca Francúzsko druhý krát, pričom je zjavné prečo. Celá poľská politika smerovala k presmerovaniu nemeckého pochodu na ZSSR cez Československo a Rumunsko.

 

Dnes predpokladáme, že agresiu v Európe začalo Nemecko útokom na ČSR, ale je to lož. Agresormi v Európe boli tri krajiny – zároveň s Nemeckom na Československo napadlo aj Poľsko a Maďarsko. Presne v tú hodinu, ako Nemci vstúpili do Sudet oni napadli Slovensko.

 

Poľsko sa pripojilo k Nemecku a pomáhalo vo svete vyvolať dojem, že rozbitie a obsadenie Československa nie je lúpežníctvo, ale že akési svetové spoločenstvo prinieslo do ČSR demokraciu a slobodu.

 

To, ako v tom čase Hitler roznášal demokraciu a slobodu po Európe bolo v USA veľmi pozitívne a vysoko hodnotené. Napríklad r. 1939 americká tlač vyhlásila Hitlera za muža roka!

 

Poliaci dobre vedeli, že cieľom Hitlera je Rusko, a preto mu všemožne pomáhali v príprave cesty k ZSSR. Nemecko nemalo hranicu so ZSSR, preto sa k nemu mohlo dostať buď priamo cez Poľsko, alebo cez ČSR a Rumunsko. Keď Hitler prišiel k moci tak dokonca priamo navrhol Poľsku spoločne zaútočiť na ZSSR. Poľsko sa však obávalo otvoreného boja so silným protivníkom, hoci aj v spojenectve s Nemcami.

 

Poľská šľachta bola chytrácka – chcela, aby Hitler ako mocný dravec delil ČSR aj Rumunsko a potom zničil Červenú armádu, pričom Poľsko by sa zakaždým prikŕmilo na koristi a území.

 

Na jar r. 1939 však Hitler vypovedal dohodu o neútočení s Poľskom a začal sa otvorene pripravovať na jeho napadnutie. Poľsko a Rumunsko ešte počas revolúcie v Rusku odobrali ZSSR už spomenuté územia. Preto mali uzavretý aj spoločný vojenský pakt proti ZSSR. Moskva v snahe uchrániť Poľsko pred Hitlerom požiadala Poľsko, aby svoj pakt rozšírili aj na prípadnú agresiu zo strany Nemecka, pretože takto by sa Poľsko aj Rumunsko mohli brániť spoločne. Poľsko – samozrejme – odmietlo. Logika Moskvy bola v skutočnosti jednoduchá – ak by sa Poľsko a Rumunsko bránili spoločne, tak Hitler by cez nich nemohol napadnúť ZSSR.

 

Toto odmietnutie bola tretia zrada Francúzska zo strany Poľska.

 

V lete 1939 sa ZSSR s odvolaním na všeslovanskú vzájomnosť a solidaritu obrátil na Poľsko s návrhom uzavrieť spoločnú koalíciu proti Nemecku. ZSSR chcelo spojiť do jedného paktu okrem seba aj Poľsko, Anglicko a Francúzsko. Poľská šľachta však nemá záujem o nejakú slovanskú vzájomnosť a vyhlásila, že so ZSSR neuzavrie nikdy nijakú dohodu. Navyše Poľsko robilo všetko preto, aby sa nerealizoval ani pakt ZSSR, Anglicko a Francúzsko, pričom práve Francúzsko žiadalo o takého spojenectvo Poliakov už pomaly na kolenách. Bola to štvrtá poľská zrada Francúzska.

 

Rozčarovaný francúzsky premiér Daladier pri stretnutí s americkým veľvyslancom vtedy trikrát vyhlásil, že „na obranu Poľska nepošle ani jediného francúzskeho roľníka“. Teraz je už jasné, prečo britský premiér  W. Churchill nazval Poľsko „chamtivou hyenou Európy“.

 

ZSSR nemal na výber. Ak nechcel pripustiť Nemecko k svojim hraniciam, bolo potrebné hyenu zachraňovať aj napriek idiotizmu a podlosti jej vládcov. Stalin využil vhodnú príležitosť, keď Hitler chcel zabezpečiť neúčasť ZSSR v pripravovanej vojne proti Poľsku. Ak by totiž ZSSR vystúpilo na strane Poľska, tak by to prebudilo bojového ducha a prinútilo do vojny vstúpiť aj Anglicko a Francúzsko. Preto navrhol ZSSR podpísať pakt o nenapadnutí. Stalin podmienil podpis dohody podpisom obchodnej dohody, podľa ktorej Nemecko začne dodávať do ZSSR nielen zbrane, ale postaví na jeho území aj fabriky na ich výrobu. Časť z toho sa navyše Hitler mal zaviazať realizovať na úver. Hitler musel ustúpiť.

 

K paktu Moskva navrhla tajný protokol, v ktorom si ZSSR a Nemecko delili sféry svojho vplyvu v Pobaltí. Stalin navrhol hranicu tak, že delila Poľsko v podstate na dve polovice. Hoci to dnes využívajú na protiruskú propagandu, v tých časoch bol účel jasný všetkým generálnym štábom na prvý pohľad. Stalin diplomatickou cestou upevňoval líniu obrany poľskej armády pre prípad, že bude v západnej časti porazená. Bola to takticky veľmi výhodná línia obrany za vodnou priehradou. Ešte za cára to bola línia posilnená pevnosťami Kovno, Viľno, Grodno atď. Na tejto línii stála ešte aj stará, rakúsko-uhorská pevnosť Przemysl. Na tejto línii sa mohla poľská armáda opevniť a čakať na nástup spojencov – Anglicka a Francúzska – zo západu. Stalin zároveň upozornil Hitlera na to, že v prípade prekročenia tejto hranice nadobudne ZSSR oprávnenie vypovedať pakt o nenapadnutí a vstúpiť do vojny.

 

Takto týždeň pred napadnutím Poľska Stalin diplomatickou cestou upevnil obranyschopnosť Poľska. Ale došlo k niečomu, čo ani Hitler ani Stalin v žiadnom prípade neočakávali. Vláda Poľska sa samolikvidovala. Vopred dohodnutá línia obrany stratila význam, a preto ju Stalin posunul na východ – na bývalé hranice ZSSR, ktoré mu boli pridelené svetovým spoločenstvom ešte v r. 1919.

 

Stalin robil všetko možné, aby posilnil Poľsko a zároveň nepripustil Nemecko k hraniciam ZSSR. A čo Poľsko? Päť dní pred jeho napadnutím uzavrelo vojenskú dohodu s Anglickom. Bola to bežná obranná dohoda, nič výnimočné. Z tajného dodatku k tejto zmluve však vyplýva, že napr. Litvu Angličania „darovali“ Poliakom. Od r. 1920 už Poľsko okupovalo časť Litvy aj s hlavným mestom Vilňus. Poliaci nehodlali pomôcť ani Rumunsku, ak by bolo napadnuté napr. nemeckým spojencom Maďarskom. 5 dní pred 1. septembrom 1939 ešte poľsko-anglickí kámoši stále snívali o tom, že Nemecko napadne ZSSR cez Rumunsko a pritom sa chystali priživiť sa kúskoch nemeckého zisku.

 

Poľsko sa dá pochopiť. Žije v presvedčení, že takých drzých grobianov ako sú oni vo svete viac niet. Ani im na um neprišlo, že Hitler ich napadne ak majú na svojej strane nielen Francúzsko, ale aj Anglicko. Navyše už 3 mesiace v Poľsku prebiehala mobilizácia armády. Ale poľské myslenie je už raz také.

 

Stalin však rozmýšľal oveľa realistickejšie. 3 dni pred napadnutím Poľska dal rozkaz odviesť ruské vojenské jednotky od hraníc s Poľskom, aby sa títo nebáli stiahnuť svoju armádu k nemeckým hraniciam.

V Nemecku prepukla panika. Ribbentrop v noci volal nemeckého veľvyslanca v Moskve, aby okamžite podal protest. ZSSR tento protest prežil a už 1. septembra 1939 Stalin poslal ruského veľvyslanca vo Varšave na ministerstvo zahraničných vecí, kde ho prijal zástupca ministra. Veľvyslanec doručil Poľsku ponuku s otázkou, ako môže ZSSR pomôcť Poľsku. Ale Poliaci ešte ani prvý deň vojny neverili, že ide naozaj o vojnu a odpovedali, že poľská armáda má 3,5 milióna vojakov, a teda nastala rovnováha síl. Nemci začali mobilizáciu 4 dni pred útokom a dokázali postaviť 1,8 milióna vojakov, pričom Poliaci už mali v stave 3,5 milióna!

 

Poľská sebaistota bola taká vysoká, že v poľských mestách začali lynčovať civilné obyvateľstvo nemeckej národnosti. Až na tretí deň vojny, keď nemecká armáda prekonala pohraničné opevnenia a vstúpila do operačného priestoru Poliaci pochopili, že nejde o srandu ale o naozajstnú vojnu. V podstate okamžite nato nasadili starú poľskú lesť – začali pred Nemcami utekať kto kde mohol do emigrácie, kto nemohol, ten sa vzdal.

 

Už v prvý deň vojny z Poľska utiekol prezident. 5.9. vláda, za nimi hlavný veliteľ armády. Za veliteľom utiekli v podstate všetci generáli a dôstojníci a zanechali vojakov napospas Nemcom bez velenia a koordinácie, pričom šľachta už bola v bezpečí za hranicami. Možno povedať, že dodržiavali dôsledne subordináciu.

 

Aby zamaskoval útek šľachty, vrchný veliteľ poľskej armády už 3.9. podpísal rozkaz, ktorý sa dostal k vojskám 5.9. V rozkaze neodporúčal vojakom utekať do ZSSR, ale do spojeneckého Rumunska a do Maďarska. Vojská mali teda utekať zo severu na juh priamo pred čelom útočiacich nemeckých vojsk. Na prvý pohľad ide o nezmyselný rozkaz, boli to v podstate iba alibi pre šľachtu.

 

Vytvorili dojem, že šľachta preto ušla do Rumunska, aby tu počkali na celú ustupujúcu poľskú armádu. Keď sa však hlavný veliteľ poľskej armády vo Varšave dozvedel, že niekto videl Nemcov 60 km od Varšavy, tak bezodkladne utiekol do bezpečia Brestskej pevnosti a nezabudol vziať so sebou celú leteckú brigádu, ktorá dovtedy bránila Nemcom bombardovať Varšavu. Odteraz mohli Nemci bombardovať hlavné mesto ako len chceli.

 

Hlavný veliteľ na úteku do pevnosti v Breste síce vzal so sebou rádiostanicu na troch nákladných autách, aby mal spojenie so svojou armádou, ale vo Varšave zabudol všetky kódy a šifry pre spojenie. Nemeckí piloti náhodou spozorovali koncentráciu uniforiem v okolí pevnosti a vykonali nálet, pri ktorom zničil aj nákladné autá s rádiostanicou.

 

Poľské vojenské spojenie fungovalo takto: akútne potreby armády prichádzali do Varšavy. Odtiaľ ich motocyklista niesol po zablatených cestách preplnených utečencami 300 km do Brestu. Tu maršal prijal múdre rozhodnutie. To odviezli do štábu flotily, odtiaľ ho posielali na vláčiku na ministerstvo námorníctva do Varšavy. Odtiaľ poslom na veliteľské stanovište, odkiaľ ho rozosielali vojskám, ktoré ho vtedy už potrebovali asi tak, ako zajac na križovatke zelené svetlo.

 

Už 10.9. nadobudol maršal podozrenie, že poľská vláda sa chce dostať do Rumunska skorej ako on, preto sa zbalil a za 6 dní prekonal 600 km na hranicu s Rumunskom. Poľská vláda ušla do Rumunska v podstate v kompletnej zostave, generáli v podstate tiež všetci. V lete 1940 bolo iba v Rumunsku, Maďarsku a Anglicku 60 generálov z predvojnových 98. Do Veľkej Británie prišlo okolo 20 000 Poliakov, teda približne jedna divízia.

 

Nemecká divízia mala 1 generála, 5 plukovníkov, 620 dôstojníkov. V poľskej armáde vo Veľkej Británii bolo 37 generálov, 105 plukovníkov a 6 000 dôstojníkov. Množstvo poľských generálov a dôstojníkov zbabelo zanechalo svojich vojakov na bojovom poli. V každej armáde je na začiatku vojny stav, že vojaci sú neskúsení a majú tendenciu k zbabelosti. Preto dôstojníci musia ísť do prvých radov, aby posmelili vojakov. Z tohto  dôvodu je na začiatku každej vojny zabitých neúmerne veľa dôstojníkov.

 

V nemeckej armáde bol 1 dôstojník na 100 vojakov. V tejto vojne pripadlo v nemeckej armáde 8 zabitých dôstojníkov na 100 vojakov. Poľská armáda bola organizovaná podľa francúzskeho vzoru. Francúzi v bojoch r. 1940 stratili 100 000 vojakov, z ktorých bolo 30% dôstojníkov. Na 100 francúzskych vojakov bolo zabitých 43 dôstojníkov. V ruskej armáde na začiatku čečenskej vojny r. 1995 pripadlo v niektorých útvaroch 29 zabitých dôstojníkov na 100 vojakov. Poliaci r. 1939 stratili na 100 vojakov 3 dôstojníkov. Šľachta zanechala vojakov a prvá zutekala do bezpečia z bojového poľa.

 

Takúto podlosť od Poliakov nečakal nikto. Keby Stalin vedel, ako sa zachová poľská šľachta, hneď by organizoval obrannú líniu na pôvodných sovietskych hraniciach. Takto by pri podpise zmluvy s Nemeckom už 29. augusta vyhlásil mobilizáciu, na ktorú potreboval 15 dní. A teraz ju vyhlásil až 11. septembra, keď už bolo jasné, že Poľsko neexistuje. Vojaci boli vyslaní do Západnej Ukrajiny už o 6 dní úplne nepripravení.

 

Prekvapenie bolo však aj na strane Hitlera. Už po prvom týždni septembra ušiel z Varšavy hlavný veliteľ poľskej armády a vláda utiekla do Rumunska. A Hitler v tom čase v generálnom štábe rozoberal otázku, aké teritoriálne ústupky bude žiadať od Poľska za podpis mierovej dohody. Hitler mal v podstate nachystané takéto požiadavky: okamžité vypovedanie dohôd s Anglickom a Francúzskom; územie od Narivu s Varšavou dajú Poľsku; priemyselnú oblasť Nemecku; Krakov Poľsku, Severné Beskydy Nemecku; Západná Ukrajina samostatná.

 

Poliaci však utiekli a samolikvidovali svoj štát vtedy, keď dokonca ešte aj Hitler ho chcel uchovať. Hitler robil politiku, v ktorej dnes pokračuje USA. Chcel mať kontrolu nad európskymi štátmi, ale tak, aby to vyzeralo, že sú samostatné, že v nich je rešpektovaná sloboda a demokracia. Navonok mali všetky krajiny vyzerať slobodne a civilizovane.

 

Preto naozaj potreboval podpísať dohodu s vládou porazeného Poľska. Tá však zbabelo ušla od svojho národa.

 

Podľa medzinárodného práva neutrálne krajiny v prípade, že sa k nim dostanú účastníci bojov z vedľajšej krajiny, t.j. vojaci oboch strán, majú povinnosť im zabrániť v možnosti zúčastňovať sa ďalších bojov, teda ich internovať. Rumunsko bolo spojencom Poľska iba pre prípad vojny so ZSSR. Vo vzťahu nemecko-poľskej vojny boli Rumuni neutrálni. Mali teda povinnosť odzbrojiť a zavrieť poľských vojakov, ktorí k nim prišli cez hranicu. Rumunsko však nemalo ekonomické možnosti uživiť toľko darmožráčov, preto museli privierať oči nad tým, že Poliaci utekali cez Rumunsko do Francúzska, Anglicka a inde. Ale generálov a dôstojníkov muselo – ako dôkaz neutrality – internovať.

 

Rumuni nemohli pripustiť, aby Nemci viedli rokovania s internovanou poľskou vládou, lebo to by bol nepriateľský akt voči Francúzsku a Anglicku. Nemohli ich ani oficiálne prepustiť do Francúzska, lebo to by bol nepriateľský akt voči Nemecku. Ak by sa poľská vláda vzdala Nemcom a neutiekla z Poľska, tak by ostala zákonná a Nemci by mohli s ňou rokovať. Ak by poľskí ministri boli zabití vo Varšave, tak by ich zástupcovia nastúpili na ich miesta a organizovali by zákonných následníkov, t.j. vládu. Ale pri žijúcej, existujúcej vláde nemohol byť vládou nikto iný.

 

A táto nebola schopná činu.

 

Tí Poliaci, ktorí ušli do Francúzska zorganizovali 30.9.1939 poľskú exilovú vládu, ale pokiaľ žila zákonná vláda, táto vláda nebola nikým. Veď aj Nemci si mohli zostaviť svoju vládu v okupovanom Poľsku a s ňou podpísať, čo by chceli.

 

Poľská šľachta nielenže nechala poľský národ bez štátnej ochrany, ona doslovne aj prinútila Hitlera okupovať Poľsko, čo pôvodne nemal v pláne. Touto zbabelou podlosťou však urobili ešte väčší problém ZSSR, ktorý potreboval silné, nezávislé Poľsko ako prekážku pre Nemecko. Hoci Poľsko predtým silou vzalo Ukrajinu a Bielorusko, ZSSR nikdy nežiadal o návrat týchto území. Tieto územia tak či onak posilňovali Poľsko – čo bolo v súlade s potrebami ZSSR.

 

Akonáhle však šľachta utiekla, otázka návratu sovietskych území bola nastolená bezodkladne. Urobiť tak však bolo nemožné. Ak by ZSSR vstúpil s armádou na územie Poľska, tak okrem Anglicka a Francúzska by mu vojnu vyhlásilo aj Rumunsko. Stalin teda vymyslel geniálny plán. Na vstup vojsk do Poľska potreboval súhlas poľskej vlády, vtedy poľskí spojenci nemôžu nič robiť. Poľsko by taký súhlas nikdy nedalo, ale pretože vláda ušla do Rumunska, ponúkla sa mimoriadna príležitosť. Oznámiť poľskej vláde rozhodnutie vstúpiť s armádou na územie Poľska kým je ešte v Poľsku a schopná rokovať, ale odpoveď od vlády čakať keď už bude internovaná v Rumunsku a neschopná konať. Znamenalo by to dostať na oznam o vstupe vojsk ako odpoveď mlčanie, ktoré je znakom súhlasu.

 

Začali teda sledovať poľskú vládu a zároveň pripravili nótu, v ktorej poľskú vládu informovali, že s cieľom ochrany Ukrajincov a Bielorusov pred útočiacimi Nemcami vstupuje ZSSR na územie Poľska s armádou. Nemcov to síce urazilo, ale ZSSR to prežil.

 

Akonáhle prišla informácia, že poľská vláda prekračuje rumunskú hranicu, v Moskve z postele vytiahli poľského veľvyslanca v ZSSR – v noci 17.9. – a zástupca Národného komisariátu zahraničných vecí ZSSR mu prečítal nótu. Text nóty veľvyslanec odmietol prevziať a odovzdať – nebolo už komu – ale pokiaľ zástupca Potemkin s ním hovoril, tak pracovníci komisariátu zahraničných vecí prišli na poľské veľvyslanectvo a proti podpisu odovzdali nótu službukonajúcim pracovníkom veľvyslanectva.

 

Nóta bola zostavená precízne a profesionálne. Začínala tvrdením, že poľská vláda už nie je v Poľsku, čo vyvolalo okamžitú reakciu Poliakov. Celá poľská šľachta začala tvrdiť, že z Poľska ušli až 17.9.1939. Ale toto ZSSR aj potreboval. Ak poľská vláda bola v Poľsku ešte 17.9. znamená to, že nótu prevzala a mohla ZSSR zakázať vstup na územie Poľska, alebo mu vyhlásiť vojnu. Ak tak neučinila znamenalo to, že súhlasí so vstupom Červenej armády na územie Poľska s cieľom brániť obyvateľstvo pred Nemcami.

 

Preto spojenci – viazaní platnými zmluvami – nevyhlásili ZSSR vojnu, ani Liga národov neobvinila ZSSR v agresii voči Poľsku. Veď poľská vláda s tým mlčky súhlasila.

 

Treba nám vedieť, čo sa v minulosti naozaj stalo. Pokračovať budeme nabudúce.

 

08.03.2017

 https