Čierne mýty
skcsenderu

separator

V tomto článku pokračujeme v osvetľovaní problematiky, ktorá by sa mohla nazvať profesionálne očierňovanie Slovanov, v nami preberanej téme vo veci Katyne. Keďže dnes sa oficiálne k všeslovanskej myšlienke a akej takej spolupatričnosti otvorene vyjadrujú iba Rusi, tak možno priamo hovoriť o očierňovaní Rusov za každú cenu. Alebo ste od nejakého B-A politika alebo žurnalistu niekedy počuli niečo o všeslovanskej vzájomnosti?

Treba povedať, že nás prekvapil vysoký záujem o problematiku nášho severného suseda. Našim ľuďom sa treba prebúdzať z ilúzií, inak dopadneme veľmi zle. Je potešiteľné, že príznaky nadobúdania dejinného vedomia nebadane ale predsa nahradzujúce historické bezvedomie u nás už vidno.

Je však pre nás nepochopiteľné, prečo našu stránku čítajú „štandardné bioprodukty“ civilizácie. My na ich stránky ani nechodíme – načo sa teda unúvajú? Nebudeme na maily z takýchto kruhov odpovedať – veď na svoje ponímanie Rusov a Slovanov celkovo majú všade okolo hojnosť dezinformačnej potravy. Ale túto zase „nežereme“ my.

Predsa však aspoň máličko k dodaným námietkam, že „aj Rusi nenávidia Poliakov“. Obyvatelia našej krajiny sa budú môcť – už čoskoro – oboznámiť s tým, ako nás Poliaci podlo obrali o štvrtinu Tatier, ktorú im Masaryk vymenil za Tešínsko. Nemal s tým problém – veď dával z cudzieho. Výborným zdrojom je už spomínaná kniha Andreja Bielovodského SEVERNÉ HRANICE SLOVENSKA z r. 1945. Ale to nie je jediná kniha, ktorú je užitočné prečítať, ak chceme dostať lepší prehľad o minulosti zeme Slovienov, teda našej zeme. Ďalším výborným zdrojom je aj druhá kniha, ktorá bude tiež čoskoro k dispozícii našim čitateľom – BAROKOVÝ SLAVIZMUS, ktorú r. 1937 napísal Dr. Rudo Brtáň. Ak k tomu pridáme ako odporúčaný zdroj ešte aj knihu Jonáša Záborského DEJINY KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO a Maura Obriniho, tak si môžeme – nezávisle od povolených B-A zdrojov – samostatne vytvoriť náčrt našej minulosti úplne inak.

Ak nám teda niekto podsúva „fakty“, že veď „Rusi krivdili Poliakom“, preto aj „Poliaci začali krivdiť Rusom“, tak sa treba naozaj zorientovať o čo ide. V prvom rade, naša krajina sa tisícročia nazývala MALIČKÁ RUS, teda aj opisovaní Rusi z knihy Maura Orbiniho nie sú v skutočnosti Rusi v dnešnom ponímaní, ale naši priami Predkovia aj z nášho územia – lebo vtedy nešlo iba o územie dnešného Slovenska. Kto sa na názvy v starých knihách pozerá cez facebookovú optiku dneška je – napriek moderných informačným technológiám – síce technologicky sofistikovane presne, ale vedľa.

Aby sme to skrátili – naši čitatelia určite videli vynikajúci poľský film KEĎ SLNKO BOLO BOHOM. Bol nakrútený podľa povesti, ktorá opisuje skutočné udalosti 9. storočia. My si pripomeňme ďalšie fakty a spojme ich do súvislostí. V r. 907 naši Predkovia porazili kresťanskú armádu – najmä Bavorov – pri Bratislave. Oranžová – alebo podľa štandardných farieb kresťanského kléru Čierna – revolúcia vtedy ešte nevyšla a ešte sme storočie prežili v slobode. V r. 991 – podľa Maura Orbiniho – zomrelo naše posledné knieža Sveulado, Vševlad alebo nejako podobne. Okolo r. 998 nastupuje na uhorský trón (sv.) Štefan a formálne začne vládnuť na zvyšku pôvodného územia, ktorého už len malú časť môžeme pracovne nazývať Veľká Morava. V r. 988 začali krvavé jatky na Kyjevskej Rusi, v ktorých Vladimír Krvavý (kresťanský svätý) vyvraždil – presnejšie križiacke vojská, ktoré tam on vpustil a ktoré okrem Nemcov pozostávali najmä z už pokresťančených Poliakov – tri štvrtiny obyvateľstva krajiny. Z niečo okolo 12-13 miliónov obyvateľov pred pokresťančením ostalo r. 1000 niečo okolo 3 miliónov. Žiadne prekvapenie – štandardný prípad kresťanskej lásky k blížnym.

10. storočie Kyjevskej Rusi je najmä obdobím ohromného víťazstva kniežaťa Sviatoslava nad neľútostnou mašinériou otrokárskeho systému bohatej a vojensky silnej Chazarie. Do boja proti tomuto strašnému protivníkovi pozval Sviatoslav – v rámci slovanskej vzájomnosti – aj bojovníkov z nášho územia. Problém však bol – a vyústil do strašnej tragédie Slovanov – že Sviatoslav po likvidácii Chazarie pokračoval v ďalších vojnách. Ako vojak nepochopil diplomatické zákernosti a nakoniec na to doplatil sám svojim životom. Bohužiaľ to stálo aj množstvo životov našich Predkov, ktorí boli v jeho vojsku. Túto chybu kniežaťa do najmenších detailov využili kresťania a pripravili frontálny útok na Maličkú aj Kyjevskú Rus. Ešte nestihla dorásť mladá generácia schopná chytiť do rúk meč a už tu boli hordy križiakov. Podľahli sme, ale im najskôr išlo o odrezanie našich území od Veľkej Rusi – Tartarie. Preto sa najskôr vysporiadali s Kyjevskou Rusou.

V r. 999 nastúpil na poľský trón kresťanský kráľ Boleslav Chrabrý. Tento začal neľútostne pripájať pod svoju vládu čo najviac území Veľkej Moravy. Slovensko dobyl celé až po Dunaj, obsadil aj Prahu a v Čechách vládol pravdepodobne 3 roky. Okrem iného si podmanil aj Krakovsko a z bývalého slovienskeho centra si urobil svoje kráľovské, sídelné mesto Krakov.

Tu však nastupuje čosi zvláštne – a čo sa dá vyčítať z vyššie uvedených zdrojov. Slovieni aj Maďari ( v dnešnej terminológii) sa spojili a spolu vybili Boleslava z územia celého Slovenska vrátane celých Tatier – tú spomínanú štvrtinu sme stratili až v rokoch 1918-19. Nuž otroci kresťanského boha Sloveni už nie sú deti Bohov Slovieni.

Z tohto plynú dva fakty. V prvom rade Maďari a Slovieni neboli v žiadnom prípade nepriatelia – táto situácia nastala až pred cca 150-200 rokmi a z iných dôvodov. Ďalej, boli to práve už pokresťančení Poliaci – teda nie Slaviani, ale Kresťania – ktorí začali kruto vyhladzovať Rusov... a aj Slovienov. Tu to teda celé začalo.

A teraz pokračujme v našej téme.

Poľsko malo v ZSSR veľmi silnú a rozvetvenú spravodajskú sieť, preto sa vstup Červenej armády do Poľska utajiť nepodarilo. Poliaci boli pripravení a dokonca stihli pozdĺž hraníc so ZSSR postaviť opevnenia.

Podľa hlásenia náčelníka kyjevského vojenského okruhu, plukovníka Levinsona, niektorí poľskí pohraničníci ušli, iní ostali a bojovali proti Červenej armáde. Preto aj táto mala straty pri prekonávaní pohraničných zátarasov. Okrem toho na ČA útočilo aj poľské letectvo.

Ukázala sa nepripravenosť ČA, pretože čas od mobilizácie do vstupu do Poľska bol naozaj veľmi krátky a nestačil na prípravu vojakov. Preto tie straty s poľskými pohraničníkmi. Ale to nebola jediná príčina. Vojaci nevedeli ani narábať s granátmi, alebo útočili aj na vlastných.

Levinson však hlásil, že obyvateľstvo poľských miest vítalo Červenú armádu veľmi srdečne a s radosťou. Ľudia všemožne pomáhali pri prechodoch cez rieky a aj ničení poľských opevnení. Hneď boli zaregistrované hromadné prechody skupín obyvateľstva na územie ZSSR najmä za svojimi príbuznými a do sovietskych kolchozov, kde si kupovali potraviny.

Tieto veci sú všeobecne známe a opísané v množstve kníh, ale dnes sa za fundovaných historikov vydávajú iba PROTIRUSKÍ PROPAGANDISTI.

Nuž pozrime sa na to, ako vlastne Poliaci bojovali proti Nemcom. Armáda generála Andersa sa definitívne sformovala v decembri 1941 v časoch najťažších bojov pod Moskvou.

Poliaci sedeli v hlbokom tyle v Oremburgskej oblasti, pričom nikto ani len presne nevedel, koľko tam vlastne bolo vojakov. Keď utekali do ZSSR, tak hranicu spolu aj s rodinnými príslušníkmi prekročilo okolo 105 000 ľudí. Ruskí historici predpokladajú, že z nich bolo niečo okolo 75-90 000 skutočných vojakov. Pripravení do bojov by boli síce v decembri 1941, ale Poliaci horeli najväčším želaním vyžierať v tyle zásoby tých prekliatych Moskaľov...

Keď v lete 1942 Nemci postúpili až k Volge, tak Poliakov už začali vyzývať, či by nepostúpili bližšie k Nemcom... ale títo stratili záujem a ukázalo sa, že do bojov nenastúpia za žiadnych okolností.

Ohovárači vymysleli aj verziu, že Stalin sa mstil na chudákoch Poliakoch za porážku vo vojne r. 1920. Vymysleli, že Stalin bol pri útoku na Varšavu porazený, ale skutočnosť je úplne iná. Varšavu mal dobyť Západný front pod velením Tuchačevského a Trockého. Títo však nechali odkrytý svoj tyl a boli vďaka svojej chybe napadnutí a porazení Piłsudskim. Práve Piłsudski sa zaslúžil o poľské víťazstvo v útočnej vojne r. 1920. A sám Piłsudski vo svojich pamätiach napísal, že chcel zaútočiť aj na Severozápadný front pod velením Stalina, ale sa mu to nepodarilo. Útok zlyhal vďaka zbabelosti poľského generála Sikorského.

A práve Sikorski priletel do Moskvy, aby pomohol armáde Andersona opustiť ZSSR.

Poliaci odišli najskôr do Iránu, ktorému trvalo dosť dlho, kým sa ich zbavil a poslal na ďalšiu cestu do Iraku. Iba tí najurputnejší Poliaci nakoniec došli do Palestíny, ktorá bola v hlbokom tyle britských vojsk. Angličanom nebolo v tom čase v severnej Afrike do smiechu. Generál Rommel už vstúpil do Egypta a zmrákalo sa k rozhodujúcej bitke pri El Alameine.

Generál Montgomery, ktorý velil britskej armáde – a nakoniec Rommela aj porazil – povolával pod svoje zástavy koho len mohol. Vo svojich pamätiach vymenováva všetkých, ktorí boli pod jeho velením pripravení bojovať proti Nemcom. Okrem vlastných britských vojakov tam mal jednotky z Austrálie, Nového Zélandu, Južnej Afriky, Indie, jeden oddiel Francúzov a jednu dobrovoľnícku brigádu Grékov. Akurát že v jeho armáde nebolo ani jediného Poliaka z armády Andersona.

Až v r. 1944 sa konečne Churchillovi podarilo priblížiť armádu Andersona k bojom, a to v Taliansku pod Monte Cassino. Na ceste z Iránu sa však poľská armáda scvrkla do jedného oddielu. Napriek tomu podľa poľských zdrojov preukázala pod Monte Cassino divy hrdinstva. Akurát že v tom momente hrdinstva sa Nemci zaoberali niečím úplne iným, lebo toto poľské hrdinstvo nezaznamenali. Ani veliteľ nemeckých vojsk v Taliansku maršal Kesselring, ani generál Senger – veliteľ nemeckých divízií pod Monte Cassino – nezanechali vo svojich pamätiach žiadnu zmienku o Poliakoch.

Ale r. 1942 neodišli spolu s Andersonom zo ZSSR všetci Poliaci. V máji 1943 bola z ich zvyškov sformovaná najprv poľská divízia, ktorá už v októbri vstúpila do bojov, potom sa vytvorilo Vojsko Poľské. Táto sa zúčastnila oslobodzovania Poľska a došla do Berlína.

Poľská armáda stratila celkom 13 900 vojakov, pričom Červená armáda iba pri oslobodzovaní Poľska stratila 541 000 vojakov.

Takto teda Poliaci bojovali v septembri 1939. Ale mali spojencov – Anglicko a Francúzsko. Ako bojovali títo?

V r. 1938 priletel za Hitlerom do Mníchova anglický analóg Gorbačova – N. Chamberlain. Uzavrel s Hitlerom „Konsenzus o večnom priateľstve medzi Anglickom a Nemeckom“. Okrem iného aj zradil Československo. Chamberlain svojou politikou pomohol Hitlerovi sa vyzbrojiť po zuby, a tak Nemecko už malo r. 1939 110 bojaschopných divízií.

A 3. septembra 1939 vyhlásil Chamberlain Nemecku vojnu. Medzitým však zistil, že Anglicko v podstate nemá pozemnú armádu, ba dokonca ani zbrane na jej vytvorenie. A tak mohla Británia poslať na pomoc Francúzsku iba 1 divíziu. Francúzsko teda ostalo zoči voči Nemecku samé. Podľa zmluvy z r. 1939 mali Francúzi zaútočiť a dostať sa hlboko do nemeckého vnútrozemia na 15. deň po vyhlásení mobilizácie, t.j. najskôr 18. septembra. Dovtedy mali realizovať pohraničné operácie.

10. septembra francúzsky predstaviteľ pri poľskom generálnom štábe generál Armange posla do Paríža takéto hlásenie:

„... vládne tu absolútny chaos. Hlavné poľské velenie v podstate nemá spojenie s bojujúcimi armádami a veľkými útvarmi... Nemá vôbec žiadne informácie o pohyboch nepriateľa a dokonca aj o postavení vlastných vojsk má veľmi neúplné, alebo žiadne informácie... Poľská armáda bola v podstate rozbitá už v prvých dňoch.“

V čase tohto hlásenia však hlavný poľský veliteľ už utiekol aj zo svojho druhého miesta do Rumunska.

ZSSR vyhlásil narýchlo mobilizáciu v oblastiach hraničiacich s Poľskom až 10. septembra. Francúzsko si zasadlo vo svojich pohraničných opevneniach a čakalo, kedy konečne Anglicko zostaví armádu...

Francúzsko sa však nedočkalo. V máji nasledujúceho roku malo Nemecko už obrovskú prevahu vo vojenskom potenciáli, t.j. v tom, pomocou čoho sa vedú dlhodobé vojny. Zaútočilo na Francúzsko a to bolo nútené sa vzdať.

Ale ani napriek tomu nemožno súhlasiť s tvrdením, že poľská armáda bola zničená v prvé dni vojny. Na to, aby mohla byť zničená nie ešte armáda, ale čo i len jeden vojenský útvar, je potrebné zlikvidovať 30-40% mužstva. Ale pre štát sa takéto straty nepovažujú za straty vôbec.

ZSSR počas tejto vojny nenávratne stratil – t.j. boli zabití, alebo zomreli na následky zranení, prípadne zajatí – 11,6 milióna vojakov. Dňa 23. júna 1941 mala ČA v stave 5,3 milióna vojakov. ZSSR teda počas vojny stratil 220% celkového počtu armády (z pôvodného stavu), ale vojnu vyhral.

Nemci svoje celkové straty ukryli, ale ak by sme súdili podľa toho, akých vojakov povolávali ku koncu vojny, tak ich straty sa ukážu jasné. K 1. augustu 1942 stratili Nemci 45% tej armády, ktorá napadla ZSSR, ale v tom čase nezastavovali útok a prebíjali sa na Kaukaz a k Volge.

Dokonca aj podľa amerických noriem nemajú vojská právo zastaviť útok, ak ich straty neprevýšili 12%.

1.9.1939 malo Poľsko 3,5 milióna vojakov. Za celý september poľská armáda stratila 66 300 vojakov, čo je menej ako 2%  – ale tu sa rátajú aj tí, ktorí padli v bojoch proti ČA. Ich armáda bola teda celá a nepoškodená. Ibaže šľachta začala utekať.

Ide najmä o poľskú šľachtu. Obyvateľstvo vtedajšieho Poľska pozostávalo na 60% z Poliakov, ale dôstojnícky zbor tvorilo 98% Poliakov.

Nemci v tejto vojne stratili 44 000 vojakov. Znamená to, že boli aj Poliaci, ktorí proti ním hrdinsky bojovali. Jedna vec je však byť hrdinom, keď okolo sú všetci hrdinovia, a druhá vec je, keď všetci generáli a dôstojníci sú v čase bojov už v bezpečí za hranicami a všetci okolo sa vzdávajú.

Poľská armáda nebola zničená, ona sa iba bála bojovať. Toto nebola iba tá najpodlejšia zrada poľského národa, ale aj piata, tá najpodlejšia zrada Francúzska.

Ukazuje sa tu však jedna veľmi pálčivá otázka – prečo všetci historici po svete tvrdia, že to sa práve poľská armáda hrdinsky držala a Francúzsko ju zradilo? Je to výsledok pôsobenia niekoľkých faktorov.

Prvý okruh problémov je ten, že legendu o poľskom hrdinstve šírila samotná nemecká propaganda, aby tak oslabila vôľu Anglicka a Francúzska bojovať. Aby ich zastrašila a aby v očiach sveta nebolo toto víťazstvo znehodnotené. V skutočnosti však v úzkom kruhu nemeckých generálov vojnu s Poľskom ani nepovažovali za vojnu.

Už 27. septembra Hitler žiadal od generálov posilniť bojovú a psychologickú prípravu mužstva, lebo posledná vojna v nich vyvolala „smiech vzbudzujúce potreby. Vojna s Poľskom je najlepšou prípravou, ktorá sa rovná manévrom“.

Do septembra 1939 Nemci Poliakov rešpektovali, ba mali z nich aj do určitej miery strach. V r. 1933 dokonca navrhli Poliakom spoločný útok na ZSSR, pričom sami navrhli, že hlavným veliteľom spojenej poľsko-nemeckej armády mal byť maršal Piłsudski.

Nemecký generálny štáb plánoval iba na prekonanie odporu na západných poľských hraniciach 8 týždňov. A Nemci ešte 7. septembra neplánovali okupáciu. Po septembri však už začali pozerať na Poliakov zhora, ako na podradný ľudský druh. V nemeckej propagande sa Poľsko stalo odpadovou stokou Európy.

Druhý okruh problémov umožňujúci vznik poľskej legendy je zase ten, že po vojne sa Poľsko stalo spojencom ZSSR. ÚV KSSZ vydal zákaz historikom čímkoľvek kompromitovať Poliakov.

Tí Poliaci, ktorí ostali na Západe sa vďaka svojej neutíchajúcej nenávisti voči Rusom stali poplatnými hlásnymi trúbami Západu v propagandistickej vojne, ktorá sa začala už r. 1946. A takto bol príkaz na nekompromitovanie Poliakov vydaný aj na Západe.

Francúzsko síce bolo vďačné Američanom za pomoc v boji proti fašizmu, ale zároveň sa snažili viesť svoju vlastnú zahraničnú politiku. Toto bolo zvlášť dobre viditeľné za De Gaulla. On vyviedol Francúzsko z NATO, aj pozbieral papierové doláre po krajine, naložil ich na loď, previezol do USA a prinútil Američanov vymeniť ich za zlato. Američania niečo také neodpúšťajú. Došlo k pokusu o likvidáciu De Gaulla, ale francúzska tajná služba – napriek ohováraniu – sa ukázala ako jedna z najlepších na svete a dokázala svojho prezidenta ochrániť. Neskôr sa viditeľná časť tohto príbehu dostala na filmové plátna ako film ŠAKAL.

Západná propaganda však často kritizuje Francúzsko, v prvom rade Poliaci. Ale my si zrekapitulujme, ako to s Francúzskom vlastne bolo.

Francúzsko v snahe odvrátiť Druhú svetovú vojnu zostavilo koalíciu, ktorá svojim ľudským potenciálom prevyšovala Nemecko. Ale Poľsko podlo pomohlo Nemecku pripojiť si Rakúsko, aj spolu s Nemeckom zničiť Československo. Poľsko nedalo podpísať dohodu medzi ZSSR, Anglickom a Francúzskom, aj zákerne podhodilo svojho spojenca Rumunsko Nemcom v snahe nasmerovať ich na ZSSR cez Československo a Rumunsko. Poľská šľachta ruka v ruke s Hitlerom bola podpaľačom Druhej svetovej vojny.

Keď nakoniec vojna začala, práve šľachta z nej zbabelo prvá utiekla, čím postavila 40 miliónov Francúzov proti 80 miliónom Nemcov, ktorí už boli posilnení o milióny obyvateľov podrobených krajín. Napríklad len poľských vojnových zajatcov a len v nemeckom poľnohospodárstve pracovalo 1 milión. Znamená to, že uvoľnili pre službu v nemeckej armáde 1 milión nemeckých roľníkov. Bolo to proste iba šťastie, že sa ZSSR podarilo odobrať Nemecku 10 miliónov Ukrajincov a Bielorusov.

Ak nevieme o týchto veciach, tak nie je možné pochopiť, čo chcel povedať W. Churchill vo svojej práci na adresu predvojnového Poľska:

„Je potrebné považovať za tajomstvo a tragédiu európskej histórie ten fakt, že národ, ktorý je schopný akéhokoľvek hrdinstva, určití predstavitelia ktorého sú talentovaní, šľachetní, nebojácni, neustále vykazuje také ohromné nedostatky v podstate vo všetkých aspektoch svojho štátneho života. Sláva v období povstaní a trápení, hnus a hanba v období triumfu. Najchrabrejších z chrabrých veľmi často viedli najhnusnejší z hnusných. A tak vždy existovali dve Poľská, jedno z nich bojovalo za pravdu, druhé excelovalo v podlosti“.

Sovietske vojská, ktoré v septembri 1939 vstúpili do Bieloruska a Západnej Ukrajiny, zajali množstvo poľských vojakov. Podľa niektorých údajov to bolo do 650 000 zajatcov. Na základe rozkazu Timošenka ich spočiatku odzbrojovali a púšťali domov. Nemci však podali ZSSR protest, pretože to bolo porušenie štatútu ZSSR ako neutrálnej krajiny. Ak je ZSSR vo vojne medzi Nemeckom a Poľskom neutrál a vojna ešte nie je skončená, tak ZSSR má povinnosť internovať všetkých poľských vojnových zajatcov, ktorí vstúpili na jeho územie. Na svoje náklady...

Pre mnohých dnešných ľudí je nutnosť manuálnej práce čosi strašné, ale podľa platných ženevských konvencií zajatí a internovaní vojaci a poddôstojníci nemajú právo odmietať pracovať. Poliaci však odmietali pracovať aj tak, pričom ruským vojakom priamo do očí hovorili: „My sme vojenskí zajatci, nás tak či onak musíte kŕmiť“.

Inervovaným poľským zajatcom za prácu platili toľko, koľko domácim sovietskym občanom. Z výplaty im však sťahovali cenu jedla a ubytovania. Ak zajatec bol chorý, tak všetko mal zadarmo a dostával príspevok 5 rubľov na deň.

Platy vojenských zajatcov sa stanovovali podľa presne určeného postupu. Celková suma sa určovala pracovnou normou, ale iba 10-15% pracujúcich zajatcov ju plnilo, alebo dokonca prekračovalo. Boli to však iba Bielorusi a Ukrajinci, ktorí mali záujem si prácu udržať natrvalo. Podľa povahy práce bola výplata od 20-30 kopejok po 40-50 rubľov na deň. Pri 26 pracovných dňoch v mesiaci a 50 rubľov denne mohol usilovný pracovník dostať mesačnú výplatu 1 300 rubľov. Samozrejme bez nákladov na stravu a ubytovanie.

Ruský vojak, strážnik poľských zajatcov dostával výplatu 275 rubľov na mesiac. Priemerná výplata v ZSSR bola 330 rubľov. Beria, národný komisár (minister) dostával plat 3 500 rubľov. A dobre pracujúci zajatec 1 300...

Západná Ukrajina a Bielorusko požiadali o pripojenie k ZSSR. Po schválení tejto žiadosti sa všetci narodení na území Bieloruska a Ukrajiny stali občanmi ZSSR. Boli nielen formálne, ale aj reálne oslobodení. Existovali aj pokusy NKVD niektorých takýchto ľudí zadržať proti ich vôli, ale všetky takéto pokusy boli veľmi rýchlo likvidované Generálnou prokuratúrou ZSSR. Pod právomoc toho rozhodnutia patrili aj tí, ktorí sa ocitli v nemeckom zajatí na území Poľska. Preto ZSSR požiadalo Nemecko o ich vydanie – boli občanmi ZSSR.

Nemci zase recipročne požiadali o vydanie Poliakov. Na základe týchto skutočností došlo k vzájomnej výmene, ale ZSSR prepúšťalo k Nemcom iba tých, ktorí sa dobrovoľne rozhodli vrátiť do Poľska.

Vidíme, že toto obdobie bolo veľmi zložité a dnešné informačné zdroje nie sú ani náhodou nestranné. Bez týchto poznatkov však nemožno pochopiť všetky súvislosti týchto minulých udalostí, preto budeme v tejto téme pokračovať nabudúce.

15.03.2017

 https

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

WEBHOSTING EARTH

https://www.webhosting-earth.com/comparison-services

https://www.webhosting-earth.com/cloud-hosting

https://www.webhosting-earth.com/woocommerce-hosting

https://www.webhosting-earth.com/worpress-hosting

https://www.webhosting-earth.com/web-hosting

https://www.webhosting-earth.com/woocommerce-hosting-2

https://www.webhosting-earth.com/web-hosting/joomla-site-hosting

https://www.webhosting-earth.com/web-hosting/magento-site-hosting

https://www.webhosting-earth.com/web-hosting/drupal-site-hosting

https://www.webhosting-earth.com/web-hosting/prestashop-site-hosting