Čierne mýty
skcsenderu

separator

katyn 4 01

Trvalo dlhšie, kým sme sa dostali k uverejneniu posledného dielu materiálov o Katyni a falošných mýtoch, ktoré sa stále – napriek dôkazom – šíria aj v našej krajine. Treba priznať, že sme na to určitým spôsobom aj „pozabudli“, ale pripomenuli nám to naši čitatelia. A majú pravdu – tému treba dokončiť.

Začneme po udalostiach opísaných v treťom, predchádzajúcom diele.

Treba pochopiť súvislosti, prečo nacisti pristúpili k vyšetrovaniu „sovietskeho“ vojnového zločinu, a prečo zostavili komisiu, ktorá to mala „objektívne“ vyšetriť.

katyn 4 02

Nacisti potrebovali okolo seba zjednotiť Európu s cieľom spoločného boja proti svetovému židovstvu. Preto začali od apríla 1943 Židom zo ZSSR pripisovať povraždenie poľských dôstojníkov pod Smolenskom. Začali to propagandistikou „show“, ktorú zorganizoval a viedol Göbbels pod silným názvom: „Medzinárodná lekárska komisia skúma prípad v Katyni“.

Medzinárodný Červený kríž však nepripustili zblízka k priamym výskumom, a to ani ich pracovníkov z Nemecka a Poľska. Všetci experti zozbieraní na túto akciu pochádzali výlučne z území, ktoré okupovalo Nemecko, alebo z vazalských krajín, ale ani to nebolo v pomere 50/50. Ministerstvo zahraničných vecí Ribentroppa vydalo pokyny, aby všetci tí, ktorí navštívia Katyn boli ľudia s protiboľševickými alebo protižidovskými postojmi a presvedčením.

Nemci pozývali všetkých expertov – zväčša súdnych znalcov – veľmi „láskavo“. Napríklad český súdny znalec Hájek napísal, že keď sa pokúsil najskôr odmietnuť svoju účasť s odôvodením, že je chorý, tak mu jednoznačne odpovedali, že ak nepocestuje do Katyni, tak pocestuje do koncentračného tábora.

Göbbels ani na sekundu nevypustil Katyn spod svojho osobného dohľadu a vydal pokyn: „Niektorí naši ľudia tam musia byť skôr, aby pri vykopávkach nenachádzali veci, ktoré nezodpovedajú našej línii“.

O čo išlo? Nemci totiž postrieľali a zakopali Poliakov na poľane, na ktorej už predtým postrieľali a zakopali aj ruských vojnových zajatcov zajatých pri obsadení veliteľskej centrály v Smolensku a aj miestnych Židov zo Smolenska. Spolu tam boli nájdené pozostatky okolo 25 000 ľudí.

Navyše bol celá poľana posiata nábojnicami z nemeckých nábojov a v lebkách povraždených obetí boli nemecké guľky. Okrem toho Nemci zväzovali pred popravou obetiam ruky takou šnúrou, aká sa nikdy dovtedy v predvojnovom ZSSR nevyrábala.

Dnes „ponúkajú“ vysvetlenie, že na postrieľanie poľských dôstojníkov ZSSR musel nakúpiť pištole a náboje z Nemecka spolu aj s nemeckými šnúrami na zväzovanie rúk... žeby sovietske guľky nedokázali prebiť lebku? Takéto argumenty sa ako „dôkazy“ hodia vari iba pre idiotov od narodenia.

Telá Poliakov boli v tom čase ešte v podstate bez podstatných známok rozkladu, preto sa podľa stupňa ich rozpadu nijako nedalo ustanoviť, že už ležia v zemi 3 roky. Kvôli tomu Nemci vopred vykopali okolo 5 000 mŕtvol a prehliadli ich tak, že im odobrali všetky dokumenty datované po máji 1940. Potom ich spätne zakopali a začali nanovo vykopávať už v prítomnosti členov komisie.

Súdni znalci dostali (neodmietnuteľný) návrh, aby posudzovali nie na základe ich profesionálnej praxe, ale aby vychádzali zo skutočnosti, že u mŕtvol sa nenašli dokumenty staršie ako máj 1940. Predseda tejto komisie – ktorý aj zároveň zostavil konečnú správu – bol nemecký lekár Butz. On dal lekárom komisie k dispozícii 9 tiel na skúmanie, ale aby maximálne vylúčil riziko, tak im nedal podpísať odbornú výslednú správu v prítomnosti rôznych zahraničných odborníkov. Členom komisie oznámili, že záverečnú správu podpíšu v Berlíne. Komisiu nasadili do lietadla a to vzlietlo. Nepristálo však v Berlíne, ale malo medzipristátie v akomsi pustom lese. Tu im Dr. Butz ukázal, kde sa majú podpísať.

Všetci členovia komisie pochopili, že ak nepodpíšu, tak ich telá zakopú kdesi vedľa poľného letiska v hustom lese, alebo kdesi vedľa povraždených Poliakov.

Netreba sa veľmi diviť tomu, že všetci členovia expertnej komisie sa po vojne zriekli svojich podpisov z roku 1943. Maďarský lekár Orsazs sa napríklad zriekol svojho podpisu v r. 1947 už v čase, keď žil v americkej okupačnej zóne v Nemecku a USA už boli v tom čase v studenej vojne so ZSSR. A USA vtedy už obviňovali z povraždenia Poliakov nie Nemcov, ale Rusov.

Na stretnutí na Jalte spojenci spoločne varovali Nemcov, že nájdu a tvrdo potrestajú všetkých tých, ktorí spáchali zločiny proti ľudskosti.

Podľa nemeckej verzie všetky dôkazy, ktoré zhromaždili v Katyni aj všetky výpovede svedkov, ktorých Gestapo prinútilo opakovať nemeckú verziu boli dôkazom nemeckej nevinnosti v katynskom prípade. Ale Nemci pred odchodom zo Smolenska postrieľali všetkých svojich svedkov, ktorí sa nestihli pred nimi ukryť a pred kapituláciou Nemecka spálili všetky materiálne dôkazy z katynského vyšetrovania, ba dokonca nakoniec zabili aj predsedu komisie Butza.

Je normálne uveriť tomu, že hlavný podozrivý dobrovoľne zničí všetky dôkazy svedčiace o svojej nevine?

Na jar 1944 sa na mieste zločinu v Katyni ocitla komisia pod vedením hlavného lekára Červenej armády a prvého prezidenta Akadémie medicínskych vied ZSSR Burdenka. Z vyšetrovania na mieste, z výsluchu troch posledných svedkov, ktorí sa ukryli pred Nemcami a prežili, ako aj z nájdených (vykopaných) materiálnych dôkazov bol nakrútený film.

Priebehu práce a vyšetrovania tejto komisie sa zúčastnili aj zahraniční korešpondenti. Britský korešpondent Sunday Times, Guardian a aj redaktor BBC Alexander Werth – nijaký priateľ ZSSR – dokonca vydal knihu, ktorá sa okrem iného venuje aj tejto udalosti. Kniha sa volá Russia at War a vyšla v roku 1964. Možno si ju objednať aj dnes.

Werth dokonca vo svojej knihe zazlieva sovietskej strane, že ako dôkazy nemeckej viny nepoužila a necitovala použitie nemeckých zbraní a streliva. Zároveň v knihe hovorí, že ide o „... fakt, ktorý – súdiac podľa jeho denníka – veľmi znepokojoval Göbbelsa.“

Nemci postrieľali Poliakov nie iba v rekreačnej zóne Smolenska, ale priamo na poľane, na ktorej ešte v roku 1940 a aj 1941 bol umiestnený pioniersky tábor miestnej mládežníckej organizácie. Dá sa reálne predstaviť, že tajne postrieľali tisícky poľských zajatcov priamo medzi stanmi pionierskeho tábora a nikto si to nevšimol?

Sovietski súdni znalci ukazovali korešpondentom – čo u Wertha vyvolalo skutočný hnus – že podľa stupňa rozkladu vnútorných orgánov mŕtvoly nemohli ležať v zemi už 3 roky. Nemci kládli dôraz na to, že vo vreckách mŕtvol postrieľaných dôstojníkov neboli nájdené dokumenty datované po máji 1940. Ale Burdenkova komisia vykopala hroby, ktoré Nemci predtým nevykopávali a v nich našli vo vreckách korešpondenciu ešte aj z roku 1941. Vo filme s názvom TRAGÉDIA V KATYNSKOM LESE sú ukázané aj konkrétne dokumenty s dátumom 20.06.1941 a dokonca ešte aj zo septembra 1941.

Počas vojny boli v Katyni 2 komisie – nemecká aj sovietska – pričom každá prišla k iným záverom. Nemci nakoniec zabili predsedu svojej vyšetrovacej komisie, zničili všetky dôkazy a aj všetkých svedkov, ktorých našli (tí, ktorí prežili sú zosnímaní v sovietskom dokumentárnom filme). Sovietske kompletné zoznamy a odborné správy boli ešte na začiatku perestrojky celé, všetkých 95 svedkov buď ešte žilo, alebo zomreli prirodzenou smrťou po vojne, nikto nebol ani zatknutý.

Všetci experti nemeckej komisie sa po vojne zriekli svojich podpisov na nemeckej správe.

Všetci korešpondenti, ktorí sa zúčastnili vyšetrovania Burdenka sa nikdy neodriekli od svojich reportáží. A ZSSR vo väčšine prípadov nemal možnosť na nich priamo pôsobiť a ovplyvňovať ich, pričom medzi nimi bola napríklad aj dcéra vtedajšieho amerického veľvyslanca v ZSSR. Všetci žili a pôsobili v Západnom bloku v časoch studenej vojny.

Ale napriek tomu sa v Rusku po prevrate objavili takí, ktorí na základe poľskej objednávky vyrábali všakovaké pseudosvedectvá.

V roku 1992 vypracovali demokrati – po zničení ZSSR –akési dokumenty vtedy, keď sa už dostali do archívov ZSSR. V archívoch začali „pracovať“ aj „odborníci“ z Akadémie vied, ktorým dobre zaplatilo poľské veľvyslanectvo.

V apríli 1990 „otec“ sovietskej demokracie a blízky spolupracovník M. Thatcherovej, M. Gorbačov, vyhlásil, že zajatých poľských dôstojníkov nepostrieľali Nemci, ale Rusi. Neprešlo ešte ani pol roka a tomuto absolventovi moskovskej právnickej fakulty dokázali vysvetliť, že vinu či nevinu nestanovuje prezident, ale súd. Popritom by nebolo od veci, ak by pred podaním na súd prebehlo nejaké konkrétne vyšetrovanie. Na základe toho dal ešte v r. 1990 Gorbačov príkaz Generálnej prokuratúre, aby začali zodpovedajúce vyšetrovanie.

Hoci to môže byť prekvapením, ale na GP sa už našli takí, ktorí za správnu sumu boli ochotní vypracovať čokoľvek – teda presnejšie sfalšovať.

Pre falzifikátorov sa vec ukázala jednoduchá. V archívoch ostali tisícky dokumentov z ktorých vyplývalo, že na jar 1940 boli spisy poľských vojenských zajatcov preskúmané na osobitnom zasadnutí NKVD. Existujúce doklady ukázali, že poľskí zajatci boli odsúdení do pracovných táborov s trestami od 5 do 8 rokov. Namiesto nich vytvorili dokumenty, že to isté zasadnutie NKVD, v tom istom čase ich odsúdilo na trest smrti (nemeckými zbraňami...).

Poliaci síce týchto ľudí na prokuratúre dobre zaplatili, ale zároveň začali v podstate priamo riadiť proces falzifikácie. Poliaci však majú inú mentalitu ako Rusi, čo im neumožňuje pochopiť mnohé detaily z bežného života Rusov. A potom, vtedy už namútili tak veľa vody okolo katynského prípadu, že už nemali iného východiska iba tlačiť prokuratúru, aby sa neodklonila od nimi nadiktovanej línie.

O čo presnejšie ide. Nemci pred príchodom svojej komisie stihli vykopať, prehliadnuť vrecká a znovu zakopať okolo 5 000 mŕtvol z 12 000 nimi postrieľaných poľských vojnových zajatcov. Potom dali svojej komisii pokyn vykopať len niečo okolo 4 000 tiel na exhumáciu prezretých mŕtvol a nato práce zastavili.

Burdenkova komisia začala vykopávať hroby, ktorých sa Nemci počas práce ich komisie nedotkli, na základe čoho aj našli vo vreckách obetí aj dokumenty z roku 1941.

Nájdené dokumenty aj výsluchy svedkov, ktorých Nemci nenašli a nezabili, sú zachytené v dokumentárnom filme práce Burdenkovej komisie. Film zachytáva aj pôsobenie zahraničných korešpondentov.

katyn 4 04  katyn 4 05  katyn 4 03

Aby boli výsledky práce Burdenkovej komisie zdiskreditované, tak Poliaci ešte v r. 1944 tvrdili, že v r. 1943 Nemci vykopali všetky telá a že Burdenko odkiaľsi priniesol nové mŕtvoly. V 90-tych rokoch Poliaci od vyšetrovateľov žiadali, aby spisy sfalšovali tak, ako keby kdesi v ZSSR boli ešte ďalšie masové hroby zvyšných 8 alebo 10 000 Poliakov.

Ale ani to nie je všetko. Každý jazyk má svoje špecifické vyjadrovacie prostriedky, ktoré zodpovedajú mentalite členov národa daného jazyka – a na tento jav sa Poliaci sami nachytali. V ruštine existuje zvrat „направить в распоряжение“, čo v podstate znamená „poskytnúť k dispozícii“. Ak je nejaký človek „daný k dispozícii“ napríklad Ministerstvu obrany, to ešte neznamená, že bude určite slúžiť v Moskve, v budove Ministerstva obrany. Vojenskú službu môže reálne prejsť napríklad na Ďalekom Východe.

Ak obvineného „dali k dispozícii“ súdu, tak to ešte neznamená, že ho posadili do kancelárie sudcu, ale do väzenia alebo vyšetrovačky.

Poliaci tomuto akosi neporozumeli. A pretože v archívoch bolo nájdené množstvo dokumentov, v ktorých sa hovorí, že zajatí poľskí dôstojníci sú z tábora vojenských zajatcov nasmerovaní „k dispozícii“ Správy ministerstva vnútra Charkovskej a Kalininskej oblasti, tak Poliaci začali žiadať, aby Generálna prokuratúra (GP) sfalšovala spisy tak, ako keby boli všetkých Poliakov zo zajateckých táborov prizvali priamo do administratívnych budov týchto správ, ktoré sa nachádzajú v centre Charkova a Kalinina. Tam ich – v pivniciach týchto administratívnych budov v centre mesta – tajne postrieľali a mŕtvoly pochovali vedľa týchto miest.

S touto poľskou objednávkou sa GP vyrovnala iba čiastočne. Na jednej strane nebol problém nájsť niekoľko osamelých starčekov s už nie celkom realisticky fungujúcim rozumom a – vďaka demokracii – na pokraji biedy, ktorí im na kameru nahovorili za peniaze čo prokurátori potrebovali.

Predstavte si tento výplod poľskej mysle, ktorý – za nemalé peniaze – do života materializovali bezcharakterní pracovníci Generálnej prokuratúry. Nehľadiac na množstvo existujúcich oficiálnych priestorov vo väzeniach, na špeciálne a v súlade s platnou legislatívou vybavené popravné miestnosti (ktoré nijako netrebalo ukrývať či maskovať), s normálnymi prístupmi a cestami pre nákladné autá, nehľadiac na obrovské množstvo ďalších priestorov na ruskom severe či za Uralom na Sibíri, zajatých Poliakov strieľali v pivniciach administratívnych budov NKVD v centre miest Kalinin, Charkov Smolensk... údajne po 300 ľudí za noc..?

Očividne ak by týchto starčekov požiadali aby svedčili, že tieto popravy boli vykonávané priamo v Kremli, či dokonca rovno v kancelárii Stalina, tak určite by to opísali aj s najmenšími podrobnosťami.

Všetky svedectvá však vždy treba overiť vyšetrovacím experimentom, t.j. bolo potrebné priamo voviesť do budovy NKVD 300 ľudí, pokúsiť sa ich tam umiestniť a nainscenovať proces zastrelenia a odpratávania mŕtvol.

V roku 1995 sa pracovníci GP pokúsili zrealizovať tento experiment v Tveri, v bývalej budove NKVD v Kalininskej oblasti. Existuje „dokumentárny“ film, ktorým chceli verejnosť oboznámiť so „zverstvami“ Stalina. Budova – ako sa na mieste ukázalo – nemala ani pivnice, takže popravy „preniesli“ do prízemia. Na záberoch vidno, že prízemie v tejto budove má asi také veľké miestnosti ako bežná bytovka u nás. To však nevadilo a „rekonštrukciu“ – za pomoci starčeka – nasnímali. Nuž predstavte si toto. Do miestnosti v budove v centre mesta o veľkosti kočikárne v bežnej bytovke na prízemí vovedú 300 ľudí. Stoja poslušne v rade za sebou a čakajú, až príde na nich rad. Strieľajú ich po jednom, potom každú mŕtvolu naložia na pásový dopravník – pre ktorý prebili stenu miestnosti – a vonku (na ulici) mŕtvoly nakladajú na nákladné auto.

Pre ilustráciu sa pozrime ako taký pásový dopravník vyzerá:

katyn 4 06

Po rozbití ZSSR už do štátnych archívov ZSSR dostali zaplatení demokrati priamy prístup, takže to, čo tam nebolo si jednoducho vyrobili – nič ľahšieho za poľské peniaze. Keď sa takto z ničoho nič „objavili“ dôkazy, začala sa iná doba.

Túto dokumentáciu predložili Ústavnému súdu, od ktoré na nádejali, že prehlási Komunistickú stranu za zločineckú organizáciu. Podvrh bol predložený ako „dôkaz“, že popravy Poliakov nariadila KSZSSR. Treba zdôrazniť, že na Ústavnom súde to skončilo fiaskom pre falšovateľov. Dokument – ktorý údajne toto nariaďoval – niesol vonkajšie znaky falzifikácie, pričom aj v texte boli nelogické a protirečivé údaje.

Súd nelogické súvislosti ani neskúmal, pretože už vonkajšie znaky ho úplne diskvalifikovali. Falšovatelia nepochopili akým procesom prechádzala takáto pošta po najvyšších miestach orgánov ZSSR. Ďalej šéf KGB podpísal tento dokument v čase, keď už nebol šéfom KGB a Chruščov ho dostal rok po tom, ako ho odstránili z vedenia. A vôbec – taký dôležitý dokument a putoval z tajnej služby k hlave štátu 5 rokov... asi ide o poľskú logiku fungovania „Ponny expresu“.

Po fiasku dokument zmizol, ale po niekoľkých rokoch sa znovu objavil a nezhody v dátumoch už na ňom chýbali. Dnes ho nájdete na všakovakých západných stránkach ako ukážku „dôkazu“. Najčastejšie je však odrezaná pravá horná časť s jedným dátum a ukázaná iba spodná, alebo podobne.

Pravdepodobne celá poľská spravodajská operácia bola zameraná na prípravu Poľska do NATO – čo im nakoniec vyšlo.

Oproti Poľsku s Ruskom susediace Fínsko vedie úplne inú politiku. V rokoch 1939-40 aj 1941-44 viedlo s Ruskom 2 ťažké vojny. Ako ich následok im boli odobrané územia aj s bohatými náleziskami niklu. Fíni majú 10x menej obyvateľov ako Poľsko, pričom ich spoločné hranice presahujú 1 000 km.

Ale napriek tomu všetkému sa Fíni neboja Ruska a dodnes nevstúpili do NATO – ostávajú neutrálni.

Poliakom ZSSR za cenu vlastnej krvi vybojoval napäť ich územie od Nemecka a Stalin aj proti vôli Churchilla im pridal bývalé územie Nemecka. A aj tak je postoj Poliakov taký, že vstúpili do NATO. Určite aj vďaka sfalšovaným dokumentom pracovníkov ruskej GP. Peniaze nesmrdia.

Ani Ústavný súd ZSSR neprijal stanovisko viny sovietskej moci, ale v Poľsku už od malička deťom nabíjajú do hlavy propagandu nepriateľstva proti Rusom... a naše pani učiteľky sa pomaly dostávajú k tomu istému.

Záverom nebude od veci citát amerického prezidenta Roosewelta, ktorý vyslovil na konferencii v Jalte:

katyn 4 07

„Hľa, Poľsko už 500 rokov spôsobuje trvalú bolesť hlavy v Európe. Treba to už konečne ukončiť“.

Úplnú bodku za touto témou však dáme inú. V britskej dobovej tlači existujú dôkazy, že spojencom bolo jasné, že likvidácia poľských dôstojníkov je dielom nemeckých rúk. Veď prečo by inak uverejňovali v tlači takého vtipy:

katyn 4 08

Germans find in Katyn the burial of 4000 Polish officers, and with the bait “fake Russian atrocity” Goebbels tries to catch the western powers, repeating “Ssh! They’re rising!”

Nemci našli v Katyni 4 000 pochovaných poľských dôstojníkov a s návnadou „falošná ruská krutosť“ sa Göbbels snaží nachytať západné mocnosti, opakujúc „psst! Už sa chytajú!“

Aby boli jasné súvislosti týchto vojnových karikatúr, pripájame aj ďalšie na vojnovú tému. Vtedy nešlo o nijaké „skryté významy“, zúrila vojna a v nej zomierali milióny ľudí. Vtedy britské karikatúry zobrazovali pravdu.

katyn 4 09

Hitler podpísal dohodu o neútočení so Stalinom preto, aby ho oklamal a dosiahol možnosť napadnúť ZSSR neočakávane: „Prepáč súdruh, ale toto je neodolateľná príležitosť“.

katyn 4 10

Kapitulácia Francúzska

katyn 4 11

Fašisti sa približovali k Leningradu. V pozadí sú zobrazené tváre sovietskych obrancov mesta s nápisom „Neprejdú“. V popredí je Henri-Phillippe-Pétain, ktorý uzavrel prímerie s Nemeckom po kapitulácii Francúzska a ktorý spolupracoval s okupantmi vrátane odosielania Židov do koncentračných táborov. Už zhrbený, kedysi oslavovaný generál z Prvej svetovej vojny hovorí: „Ďakujem za spomienku“. Narážka je jasná.

katyn 4 12

Hitler sa šplhá na prvé bralo – steny Moskvy. Autor karikatúry ukázal, že za Moskvou príde na radu Sibír, potom Británia a nakoniec aj USA.

katyn 4 13

Pri svojej ceste silou na Kaukaz je Hitler vedený svojou „intuíciou“. Pri Charkove mu však pod kolesami vybuchne mína. Predpokladáme, že pointu nie je potrebné vysvetľovať.

katyn 4 14

Po ceste na Moskvu Hitler stretá ducha Napoleona, ktorý hovorí: Aj tak som dobyl Moskvu prvý.

katyn 4 15

Hra s podobnosťou slov. „Krok za krokom“ je v skutočnosti napísané ako „step po stepi“. Keď Hitler dostal silný kopanec pri Stalingrade.

katyn 4 16

Sovietske vojská oslobodzujú okupované mestá – autor karikatúry pripomína sviatok vzniku Červenej armády 23. februára.

katyn 4 17

Stalin, Roosewelt a Churchill sa stretli v Tehráne, čím položili „základný kameň pre dlhotrvajúci mier“ na hlavy majiteľov „nového poriadku“.

katyn 4 18

Chystaná odplata

Takže je očividné, že spojencom bolo počas vojny úplne jasné, kto naozaj postrieľal poľských dôstojníkov v Katyni. Až v časoch studenej vojny sa začala hodiť iná pravda.

Ostáva iba zdôrazniť, že 18.06.2012 Európsky súd prijal pre falzifikátorov šokujúci verdikt, ktorý uzatvára, že dokumenty, ktoré boli „v obehu“ – a ktoré tvrdia, že za popravou poľských dôstojníkov je Stalin a ZSSR – počas vládnutia Gorbačova a Jelcina sú sfalšované.

Táto informácia sa však akosi nedostala do Poľska a ani do demokratických médií... prečo asi?

A čo my – občania Československa? Poliaci nám v minulosti „pomohli“ rozbiť prvú ČSR, Slovákom odňali štvrtinu Tatier. Teraz sú našimi „spojencami“ v NATO. Žeby sa už polepšili?

14.07.2019

web site hosting

web hosting comparison services

woocommerce web site hosting

worpress web site hosting

web site hosting

joomla site hosting

magento site hosting

drupal site web hosting

prestashop web site hosting