Čierne mýty
skcsenderu

separator

cssr 1

Mnohým sa dnes nepáči, ako sa v našej republike „bačuje“. Už nežijeme v sociálne spravodlivej spoločnosti, ale v oligarchickom kapitalizme, presnejšie v imperializme. Mnohí dnes hovoria: „Poďme sa spájať, aby sme to zmenili“. Ale tu hneď nastupujú tie najdôležitejšie otázky: „Ako?; Na základe čoho?; a hlavne Čo treba robiť?“. A tu zvyčajne aj všetko hneď skončí. Ak totiž nezačneme správnymi otázkami, nedokážeme dosiahnuť správny výsledok. A o to dnes oligarchom aj ide.

Už sa ani nedá odsledovať, ako často v mainstreamových médiách redaktori/všeodborníci spomínajú negatívnu socialistickú „totalitu“ a ospevujú dnešnú, „pozitívnu“, kapitalistickú realitu. Všetko v minulosti bolo zlé, všetko dnes je dobré. Len prichádzajte – milé ovečky – k volebným urnám a zabezpečte nám aj naďalej skvelý život. A veru aj mnohí počúvajú ich výzvy a pravidelne sa volieb zúčastňujú. Veď z pohľadu princípu fungovania mechanizmu volieb je úplne jedno, koho ovečky volia. Voľby sú anonymné, takže nikto nikdy nezistí – pri demokratickom volenom systéme politických strán – kto koľko naozaj dostal hlasov. A potom nám prichádzajú výčitky, že sme nemali odporúčať voliť Nikoho, pretože potom sa dostávajú na vysoké miesta tí, ktorí by tam nemali byť...

Nuž, ťažko to vysvetliť, ale ak by voľby naozaj mohli niečo zmeniť, tak by ich už dávno zrušili. Je naivné si myslieť, že tento mechanizmus navrhli a udržiavajú pri živote preto, lebo chcú umožniť, aby národní kandidáti – teda Národ – mohol prevziať moc nad svojou zemou.

Ak sa hlásime ako pôvodné etnikum k Slωvѣnom, tak by sme mali voliť iba takú stranu, ktorá má sloviensky program. Aký? Minimálne navrátenie rozkradnutého majetku Národa Národu či zrušenie úžerníckeho systému úverových sadzieb. Ak žiadna politická strana takýto program nemá znamená to, že žiadna strana nemá záujem urobiť niečo pre pôvodný Národ našej krajiny – zem Slωvѣnov. A – a to je veľmi dôležité – oni hovoria pravdu a ani neklamú – ich cieľom nie je hájenie záujmov Národa, oni majú svoje vlastné záujmy. A volením týchto strán (účasťou vo voľbách) volia voliči ich systém a dávajú im na to legitímny mandát. A kto sa dostane či nedostane do „Parlamentu“? To je rozhodnuté ešte pred voľbami.

Ako nás doteraz v demokratických voľbách klamali opíšeme neskôr, v samostatnom článku – veď sa už zvolebnieva. Dnes sa ale pozrieme na jeden aspekt socialistického ekonomického systému, ktorý dokázal v minulosti pokoriť kapitalistický systém. Treba mať na pamäti, že socializmus nikdy nebol pokorený „kvalitnejším“ systémom. Padol preto, lebo ho zradili tí, ktorí boli dobre Západom zaplatení a mali v rukách moc. Ako zvyčajne – bez vnútornej zrady to jednoducho nešlo. Pre bratislavských redaktorov bratislavských médií (veď iné nemáme a „na Východe aj tak nič nie je“) to poučné nebude. Oni jednak nepotrebujú poznať pravdu – sú platení za to, čo im ich majitelia dodávajú na šírenie. A inak ani nemôžu – kritizujú za peniaze to, čo nikdy nezažili. Proste nás opíjajú tým, čo sme kedysi nazývali „Agentúra JPP“ (Jedna Pani Povedala). Je to smutné aj smiešne zároveň, ale je to realita demokracie.

A prečo potrebovali zničiť socialistický, t.j. sociálne spravodlivý systém? Pretože mal v sebe fungujúce prvky Dŕžavy – a Ráno Svaroga sa nebezpečne približovalo. Ale Ráno Svaroga je už tu, už v jeho energiách žijeme. Vari ani netreba opakovať že to, čomu je potrebné venovať pozornosť, ten boj, ktorý musíme vyhrať sa odohráva vnútri každého z nás. Nemožno ho vyhrať bojom s externým nepriateľom – je to klam, do ktorého nás vovliekli, aby nás cez takto vygenerované emócie okrádali o našu životnú energiu. Ale to, ako sa dostať do Zlatého Veku musí pochopiť každý sám – nebude to nikdy v bratislavských médiách. Zmena je za dverami, ale zabávajúca sa masa dostane iba – a v tom má Evanjelium pravdu – znamenie Noemovo. Čo to znamená? Je to tam aj vysvetlené. Všetci sa budú zabávať a hýriť až do noci posledného dňa, pričom ďalší deň prinesie všetko ničiacu potopu. Bez varovania. Iba ten, kto rozmýšľal a staval si Archu, bude mať na čom plávať. Ostatných potopa zmetie. Je to síce biblický Obraz, ale je pravdivý. Rozhodnutie vykonal (už) každý sám...

V socialistickej spoločnosti mohol dostať niečo od spoločnosti (Národa) iba ten, kto sa zúčastňoval spoločného diela práce – budovania spoločnosti. Peniaze sú považované za ekvivalent výmeny výsledku práce jedného človeka za ekvivalent výsledku práce iného človeka. Nič viac a nič menej neznamenali. Odzrkadľujú koľko času svojho života sme venovali práci. Lebo v skutočnosti hovoríme o vlastnom živote a čas je to jediné, čím ho napĺňame. Inak – bez vloženia do nich časti vlastných životov – sú to iba potlačené papiere. Dnešné platobné karty sú iba cifry v počítači, aj keď v skutočnosti ide iba o špecifickú následnosť elektrických impulzov.

Oligarchovia vymysleli systém úverovania, čo nie je nič iné iba spôsob, ako nás prinútiť robiť tak, aby sme veľkú časť svojich životov – lebo to je čas, ktorý sme strávili pre ich prospech – darovali im. A tak túto značnú časť našich životov spotrebovávajú paraziti...

Daňový systém je systém ako odoberať od ľudí výsledky ich práce a rozdeľovať ich medzi administratívnych pracovníkov – úradníkov – ale títo úradníci už v princípe NIČ NETVORIA!

V našom tradičnom ponímaní je vládou iba a jedine Národ. Každý z príslušníkov Národa ponúka svoj potenciál – prácu –na využitie pre vládu, t.j. pôvodne pre Národ. Jeden ponúka jedno, druhý zase to, čo on dokáže zhotoviť za to, čo dokáže zhotoviť prvý. Takto sme fungovali v minulosti – preto v našom jazyku ostal dodnes výraz „Mena“. Znamená to, že každý si za to, čo dokáže zhotoviť či ponúknuť vymení to, čo dokáže zhotoviť či ponúknuť iný človek. Nato boli jarmoky. Aké tu treba platiť dane? Komu a za čo? V socialistickej Ústave je napísané, že peniaze sú ekvivalent umožňujúci výmenu výsledkov rôznych druhov práce. Teraz nás kapitalistický systém uviedol do omylu, peniaze síce nazvali akýmsi „ekvivalentom“, ale tak, aby nás cez ne ovládali. Veď už nemáme Ústavu pracujúceho Národa... ale akú potom vlastne máme? Nejakého parazitujúceho národa?

Pred prevratom v r. 1989 sme boli obklopení hodnotami, ktoré vytvoril socializmus: mestské ulice, bytovky, cesty, diaľnice, fabriky, školy, škôlky, železnice, bane, nemocnice, kúpele, sanatóriá... atď., atď., atď. Toto všetko bolo vytvorené pracujúcim národom, všetko patrilo národom ČSSR. V socialistickom ekonomickom systéme existoval princíp hospodárenia, ktorý sa nazýval „amortizácia“. Čo to vlastne je?

Ide o odkladanie peňazí zo zisku nato, aby sa časom dalo obnoviť to, čo čas zničil, opotreboval, teda všetko, čo podlieha vplyvu času. Ak by sme dnes prestali niečo používať, tak po nejakom čase to aj tak zdegraduje, zničí to samotná Príroda. Preto tento faktor opotrebovania, faktor času, bol zavedený do ekonomického systému v tom zmysle, aby bolo možné zhromažďovať peniaze tak, že plynutím predpokladaného času boli postupne zhromažďované tak, aby po jeho uplynutí bolo možné všetko potrebné opraviť alebo nanovo postaviť. Ak by sme to aj my už nemohli – vzhľadom na starnutie – využívať, tak nastupujú po nás naše deti, ktoré zaujímajú naše miesto. Deti môžeme považovať za amortizačnú realizáciu, ktorá obnovuje a udržiava pri živote náš Rod.

Za socializmu bolo v Ústave napísané, že všetok majetok patrí Národu, t.j. občanom ČSSR. Občiansky preukaz ČSSR plnil trojakú funkciu. Slúžil ako identifikácia osoby, potvrdzoval občianstvo ČSSR a – a tento fakt najmä v posledných rokoch v rámci pripravovania prevratu pred nami dobre ukrývali – predstavoval doklad o nároku na podielové vlastníctvo majetku Národa, teda podiel na majetku všetkého, čo vlastnila ČSSR.

Kapitalistický občiansky preukaz plní sotva jednu funkciu – preukazovanie identity. Veď tam naši oligarchovia aj rýchlo dopísali za lomítkom v angličtine, že to je iba „Identity Card“(!). Je to teda už raz tak – údaj v okupačnom jazyku udáva reálny stav vecí. Preto sa naozaj treba dobre zamyslieť nad tým, čo znamená anglický výraz „sloven“. Do ich koncepcie sedí absolútne. Z pohľadu našej témy je dôležité to, že nám rýchlo odobrali doklad o našom práve na podiel majetku ČSSR.

Za socializmu mal rodný list svoje registračné číslo, na ktoré bol naviazaný podiel na národnom majetku formou účtu tak, že sa naň ukladali amortizačné prostriedky. Občan je spojenie s občinou, ale logika veci hovorí, že aby ktokoľvek mohol mať reálny podiel na národnom majetku, tak to musí byť niekde zaevidované.

V prípade nehnuteľností boli amortizačné splátky ukladané na amortizačný účet každej zložky nehnuteľného majetku v národnom hospodárstve. Amortizačné splátky záviseli od termínu amortizácie napríklad bytovky, v ktorej sme bývali. Podľa socialistických noriem mal dom postavený zo silikátových tehál životnosť 120 rokov, z pálených tehál 150 rokov, železobetónový 80 rokov. Proces zabezpečoval, že k dátumu vypršania životnosti bola na amortizačnom účte plná suma potrebná na obnovu domu/bytovky. Ak by napríklad naše deti potrebovali obnovu svojho bývania, tak mali k dispozícii amortizačné prostriedky na plnú obnovu svojho bývania, na generálnu rekonštrukciu.

Keď nám po prevrate „láskavo“ porozdávali naše domy/byty, tak nám mali k nim pridať aj peniaze, ktoré na každý dom boli na amortizačných účtoch – nehovoriac o ostatných amortizáciách. Dostal niekto niečo? Odpoveď poznáme.

Za socializmu nám sťahovali „dane“, ktoré však neboli v skutočnosti dane, ale podiel zo zisku, ktorý sa koniec koncov prerozdeľoval na všetky amortizačné účty republiky. „Komunisti“ za organizáciou prevratu to dobre vedeli a peniaze jednoducho ukradli. Natíska sa však aj ďalšia otázka – zrážky z platu za socializmu išli na spoločné potreby občanov, z ktorých jedna z položiek boli amortizačné účty. Dnes nám štátni úradníci – ktorých je z roka na rok viac – sťahujú dane začo a načo? Len a jedine pre svoje potreby, ktoré sú z roka na rok vyššie a vyššie. Nič síce pre Národ neprodukujú, ale svoj životný štandard majú radi vysoký.

A my si teraz všetko platíme sami zo svojho, pričom naše peniaze skončili vo vreckách nenažratých „komunistov“. Úvodzovky používame preto, lebo treba rozlišovať medzi tými komunistami, ktorí vyhrali Druhú svetovú vojnu a obetavo položili základy povojnového, prosperujúceho Československa a „komunistami“, ktorí sa dohodli so západnými oligarchami a zrealizovali u nás v roku 1989 protiústavný prevrat.

Občiansky preukaz ČSSR sám osebe ustanovoval právo občana na určitý podiel na národnom majetku. Je to niečo podobné, ako pri nehnuteľnostiach existuje podielové vlastníctvo. Na realizáciu tohto práva musí byť majiteľ nehnuteľnosti zapísaný v registri Katastra. Teda všimne si dobre – dôkazom a dokladom nadobudnutia a vlastnenia nehnuteľnosti nie je vaša zmluva o kúpe, ale zápis do štátneho Katastra! Štát teda rozhoduje o tom, komu čo patrí, aj keď vy môžete mať v rukách úplne dokonalú kúpnopredajnú zmluvu. Takejto „výzve“ očividne neodolajú ani niektorí prezidenti... a vždy sa nájde štátny úradník, ktorý si rád prilepší.

A tak je to aj so súkromnou spoločnosťou Slovenská republika (s.r.o.). Máme s ňou uzavretú privátnu dohodu, na základe ktorej nám vydala doklady o našej totožnosti (tzv. „občiansky preukaz“, presnejšie ID Card). Ale my, Národ sme právne neprestali byť majiteľmi „nehnuteľnosti“, ktorú sme za socialistického práva nazývali Národné hospodárstvo, či Národný majetok. Môže sa mladší subjekt – SR, s.r.o. – preukázať dokladom o nadobudnutí národného majetku občanov ČSSR? Nemôže. Otáznou ostáva aj otázka tretej funkcie socialistického občianskeho preukazu – preukázanie občianstva. Ak sme de jure občanmi Slovenskej Republiky, tak sa pozrime na to, akou procedúrou musí prejsť ten, kto žiada o občianstvo Slovenskej republiky. Teda takto: prešli sme takouto procedúrou? Odpoveď je jasná. Ďalej – vydal nám nejaký oprávnený orgán (občianstvom sa zaoberá Ministerstvo vnútra) právoplatné, písomné potvrdenie, že sme boli pozbavení občianstva ČSSR? Aj tu odpoveď poznáme.

Teda od nás súkromná organizácia „Slovenská republika“ pod hrozbou násilia a prenasledovania vymáha dane a všakovaké ďalšie poplatky, ale nemôže sa preukázať, že je vlastníkom územia, na ktorom „bačuje“, ktoré územie rozkráda a predáva do zahraničia, ktorého lesy drancuje minister – ktorý inak dostáva ministerský plat – ale nezaháľajú" ani iní ministri. Dal jej Národ (majiteľ) na niečo také povolenie? Samozrejme, že nie. Teda musia rátať s tým, že príde čas zúčtovania. Ak niekto predáva niečo, čo mu nepatrí, tak sme na pôde trestného zákona.

Ústava ČSSR predpokladala zánik ČSSR jedine na základe referenda, ktoré malo preukázať nezáujem jej občanov na pokračovaní republiky. Toto referendum sa NEUSKUTOČNILO. To, že sa jedna zaplatená partia poslancov dohodla s druhou podplatenou skupinou poslancov na zrušení ČSSR nič na právnej podstate veci nemení. Právny priestor ČSSR stále EXISTUJE. Ak sa teda Národ či Národy, ktoré ju vytvorili rozhodne/ú domôcť sa svojho práva, majú právo – na základe medzinárodného práva – prevziať si naspäť pod svoju kontrolu svoj majetok. Praktickým krokom je napríklad – v zmysle platných zákonov ČSSR – začať vydávať občianske preukazy ČSSR – ktoré majú všetky tri spomenuté funkcie: identifikáciu, občianstvo aj podiel na národnom majetku. A rovnako je možné zostaviť – zase v zmysle STÁLE PLATNÝCH zákonov ČSSR súdy a začať súdiť rozkrádačov národného majetku. A všetko bude v súlade s medzinárodným právom!

Nuž, dnes nemáme dokumenty preukazujúce náš podiel na spoločnom vlastníctve, štát nevynakladá žiadne úsilie na vedenie našich amortizačných účtov, ale štátni úradníci tvrdia, že majú stále vyššie a vyššie výdavky, a teda že my im to máme hradiť a platiť im za to dane – za čo vlastne? Za rozkradnutie nášho národného majetku? Vznik práva vlastníctva musí byť zaregistrovaný, pôda sa stáva našim vlastníctvom až zapísaním do Katastra. Ale štát od nás vymáha peniaze za používanie našej zeme, na ktorú nemá žiadny doklad o nadobudnutí. Navyše porozdával národný majetok kdejakou privatizáciou a pokútnym predajom všakovakým zahraničným subjektom. Predával to, čo nevlastní. Na čo vlastne použil prostriedky, ktoré neboli ich, ale ich iba ako správcovská spoločnosť rozpredal?

Zem patrí Národu, všetky nehnuteľnosti sú k nej priviazané. A za používanie našej zeme štát od nás vymáha peniaze. Páči sa nám to?

Pre hĺbavejších čitateľov odporúčame jednu zaujímavú prednášku. Niečo také sa určite v demokratických médiách nedozviete:

A na záver ešte slovo ku vyššie spomenutým „komunistom“. Ich „pôvod“ sa dá pomerne ľahko vysledovať v minulosti. Slovenský, jezuitský štát bol spojencom nacistického Nemecka, teda Hitlera. Jeho štátny aparát – teraz máme na mysli Hlinkovu gardu – fungoval v prospech udržania a podpory fašizmu, resp. nacizmu. Uvedieme príklady, ktoré poznáme z nášho prostredia. Vo Veľkej (dnes časť Popradu) bol katolicizmus a s ním prepojená jezuitská Hlinkova garda uchytená veľmi silno. Keď prišli správy o vypuknutí SNP, tak skupina mladých chlapcov – učňov – vo Svite sa rozhodla pridať k povstaniu. Ako mladí chlapci však skôr rozprávali ako konali – ale to sa im stalo osudným. Keď sa o tom dopočuli gardisti z Veľkej, naskákali na voz a vyrazili narobiť poriadky s týmito chlapcami. Vydesení chlapci začali utekať, ale v úteku spása neprišla. Väčšinu – neozbrojených! – chlapcov postrieľali gardisti na úteku v priestoroch lúky, ktorá je dnes oproti letisku v Poprade a útulku pre zvieratá. Posledného chlapca – učňa – dobehli pri moste medzi Popradom a Veľkou, pod ktorým prechádza železničná trať. Postrelili ho a nechali tam zomierať na výstrahu. Chlapec celú noc kričal a volal mamu – ale oni striehli, aby mu nikto neprišiel na pomoc, všetkých varovali, že ich postrieľajú. Ráno bol chlapec mŕtvy. A gardisti jezuitského štátu spokojní s dobre vykonanou prácou.

Bolo by veľa čo spomínať, ale uveďme aspoň to, že luteránskym rodinám vo Veľkej hlinkovci kreslili v noci šibenice na domy – ako prejav kresťanskej lásky a tolerantnosti v jezuitskom duchu.

A tu niekde nastala chyba. Luteráni sa samozrejme pridali k SNP. Pretože gardisti im jasne dávali najavo, čo ich čaká (mali slogan: „Najprv Židia páni, potom luteráni). Po vojne mali všetky možnosti sa s týmito beštiami vysporiadať– aj za udania Gestapu a podobné akty kresťanskej lásky. Väčšinou však ostali ticho a po kresťansky im odpustili. Takto sa mnohým ich zverstvá prepiekli, hoci do verejného života zasahovať nemohli. Ale zato vychovali deti a vnúčatá, ktoré keď dospeli, stali sa kariérnymi komunistami a dohodli sa so Západom na zrade a „odpredaji“ ČSSR Západu. A výsledok už vidíme okolo seba.

Teda čo robiť? Kráčať vpred, lebo Ráno Svaroga je už tu. Ale nezabudnime ani na citát z knihy J. Colemana: „Kto nepozná minulosť je odsúdený na jej opakovanie“.

01.10.2019

web site hosting

web hosting comparison services

woocommerce web site hosting

worpress web site hosting

web site hosting

joomla site hosting

magento site hosting

drupal site web hosting

prestashop web site hosting