सत्यमेव जयते
Zástava Džajnizmu. Od Mahima13 v English Wikipedia, CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=45778515
Cudzozemci na nás pracovali dlho a dôkladne, čoho výsledkom je aj dnešný stav nášho národného (bez)vedomia. Teda vedomia, ktoré patrí egregoru Slovákov. V minulosti sme už písali, že názov Slovák je sám osebe nový, dostali sme ho až „pri príležitosti“ pokresťančenia. Dnes sa mnohí „odborníci“ hrabú v starých kronikách a tvrdia, že Slováci sú mladý – a teda nový – národ, ktorý v minulosti neexistoval. V doslovnom ponímaní s tým súhlasíme. Neexistoval, nie sú o ňom ani písomné záznamy. Ak sa však žena vydá a zmení si priezvisko to ešte neznamená, že prestala ako bytosť existovať, hoci aj vstúpila do nového egregoru. A tak nám cudzozemci a ich domáca piata kolóna pridelili rozličné schémy pôvodu – od odvodenia od Čechov až po Slovenov. A v skutočnosti aj dnes žije na našom území väčšina Slovenov – ak túto kategóriu chápeme ako členov kasty Smerdov.
Je naozaj smutné pozorovať, ako sa nám mnohí „tiežslovania“ snažia odborne vysvetliť kto vlastne sme. Už nás ani neprekvapí, že vychádzajú iba z cudzích zdrojov. V minulosti obdivuhodné úsilie na poli národného prebúdzania vykonali najmä štúrovci. Boli však poplatní svoje dobe, a teda konali na báze kresťanstva, aj keď s „ľudskou tvárou“ – boli evanjelikmi. Nie je náhoda, že evanjelikov jezuitskí politici Slovenského štátu označovali za vred na tele nášho národa. Je to proste tak, jezuiti uznávajú iba jedinú podobu kresťanstva – a to ich vlastnú. Všetci ostatní sú heretici, teda kacíri, ktorých treba potláčať a likvidovať. Ale ako blízko môže byť táto verzia autentickému učeniu, ak boli založení až v 16. storočí? Čo keby sme jej dali pracovný názov „kresťanstvo verzia 16“? Ak pochopíme kotlebovské úsilie ľahko zistíme, že ich hlavnou – pre verejnosť nepoznanou – úlohou je zaviesť u nás verziu 17.
Pri absolútnom deficite zdravomyslia domácich historikov (myslíme doslovne historikov) veľmi dobre padne zistiť, že to s nami – čo sa týka vysvetlenia pôvodu názvu – nie je až také zlé. Ak niekto po odpoveď siahne do indických zdrojov a sanskritu, je to dokonca obdivuhodné. Smutné je len to, že vysvetlenie prichádza spoza hraníc – ale potešiteľné je zase to, že z ruských zdrojov. Prinášame preto veľmi zaujímavý článok na tému PÔVODU NÁZVU SLOVÁKOV ako národa.
V článku sa však spomínajú fakty, ktoré nie sú u nás všeobecne známe, preto najskôr uvádzame niekoľko informácií, ktoré majú priamy vzťah k informáciám v pôvodnom článku.
V Indii dodnes existuje učenie DŽAJNIZMU, ktoré vzniklo v 6. storočí pred n.l. a založil ho Džina Machavira, v budhistických textoch známy pod menom Nigantcha Nataputa. Bol to súčasníkom Budhu Gautámu a synom Siddhartchu, vládcu kmeňov Ličchavov a Trišalov. Mal staršieho brata Nandivardchana.
Pri narodení dostal meno Vardchamana. Meno Machavira (v sanskrite „veľký vojak“) dostal v mladosti zato, že prejavil schopnosť skrotiť kobru aj zbesneného slona. Džina znamená Víťaz, t.j. ten, kto vyhral nad svojou Karmou a vyšiel z nekonečného kruhu znovuzrodení a smrtí.
Džajnizmus (v sanskrite od जैन, „džajna“ a जिन, džina, t.j. „víťaz“) je prastará dcharmická viera, ktorá sa objavuje v Indii medzi 9. a 6. storočím pred n.l. Podľa interných údajov prastarého učenia džajnizmus existoval vždy.
Džína Machavira bol Kšatriom, teda v našej tradícii Víťazom, čo hovorí o Kaste z ktorej pochádzal. Džajnizmus, teda učenie, ktoré – minimálne jeho „kodifikovaná“ verzia – pochádza od Machavíru hlása nutnosť nespôsobovania škody žiadnym živým bytostiam v našom Svete. Prax Džajnizmu je v prvom rade založená na sebazdokonaľovaní Duše (t.j. Duchovnom vývoji) s cieľom zjednotenia sa s kvalitou vševedenia, všemohúcnosti a blaženosti. Každá Duša, ktorá nadobudla fyzickú obálku, odpojila sa od predchádzajúcich životov – teda rozviazala všetky karmické uzlíky – a dosiahla Nirvánu sa nazýva DŽIVA. V starých textoch sa Džajnizmus často prirovnáva k Džajn Dcharme a Šraman Dcharme. V súčasnosti je to síce neveľká, ale zato vplyvná občina starého vierovyznania, ktorá podľa oficiálnych údajov má v Indii okolo 6 miliónov členov. Patria k nim však aj občiny imigrantov v Severnej Amerike, Západnej Európe, na ďalekom Východe, v Austrálii, ale aj v iných častiach sveta.
Džajnizmus od r. 1974 oficiálne používa aj vlastný symbol (zástava je ukázaná vyššie):
Pred tým, ako prejdeme k samotnému článku doplňme iba technickú poznámku. Výraz „CHA“ znamená v našej Kultúre „Tok Svetlej Energie“. Je zastúpený vo výrazoch týkajúcich sa napr. CHArakteru, či umenia tradičných CHArakterníkov. Tí, ktorí sa oznámili so Staroslovienskou Bukvicou vedia, že pozitívny tok energie nazývame „CHA“ a negatívny „TCHA“. Obraz bukvice „T“ vyjadruje tvrdosť, nepoddajnosť – ak ho chápeme v rýdzo materiálnom význame. Preto vloženie pevnej prekážky pred „CHA“ vyjadrujeme ako „TCHA“. Výraz „HA-THA“ pochádza z anglických textov, ale tieto sú všetky iba prekladom zo sanskritu – a to je Obrazové písmo. Ďalšie skreslenia boli následne popridávané prekladom z angličtiny do iných jazykov. Ide teda o skreslenie nadobudnuté prekladom, nie principiálny rozdiel.
A teraz už prejdime k článku, ktorého autorom je Vladislav Kondratiev:
SLOVÁCI/श्रावक ÇRĀVAKA
Indoslavika etnonymu SLOVÁCI
सत्यमेव जयते
Tento etnonym už na pohľad nepredstavuje veľký problém pre výklad, preto očividne nepriťahuje veľkú pozornosť tak, ako iné etnonymy. Naozaj, etnonym Slováci vyzerá príbuzný výrazom СЛОВѢНЕ, Slaviani, Slovinci, Slovienci. Následne teda všetko, čo patrí k etnonymom СЛОВѢНЕ, Slaviani, Slovinci, Slovienci bude platiť aj pre etnonym Slováci. Presne takto postupuje napríklad aj M. Fasmer, ktorý etnonym Slovák umiestňuje do kapitoly „Slavianin“ svojho slovníka, ktorá je spoločná pre všetkých Slavianov. [1] Očividne plne postačí poukázať na to, že v tomto etnonyme je ten istý koreň ako v Sloviani/Slaviani – odlišný je iba sufix: -ak namiesto -ēn-ino, -jan-ino.
Očividne tento etnonym je pomerne nový, preto aj autor Povestí Vremmenych Liet Slovákov nespomína. Správnejšie však bude povedať, že nespomína Slovákov pod týmto etnonymom.
Sú veci, ktoré sa dajú nazvať všeobecne známe. Takto je známe, že v 7. storočí Predkovia Slovákov patrili do dŕžavy Sama, v 8. storočí vytvorili Nitrianske kniežatstvo, ktoré sa r. 833 stalo súčasťou Veľkej Moravy. Nebude veľmi od veci povedať, že Slováci sú Moravania, alebo nejaká časť Moravanov. Práve do Veľkej Moravy bola poslaná misia bratov Konštantína (Cyrila) a Metoda. Moravania prijali nové učenie, ktoré im priniesli svätí bratia zo Solúna.
Etnonym Slováci sa objavuje práve po tejto misii, v každom prípade nám tento etnonym do misie Svätých bratov nie je známy. Potom však neznamená ešte následkom toho. Ale tak či onak – je to fakt.
Porovnajme to, že etnonym Slováci je etymologicky spojený s etnonymom Slaviani (starosloviensky *slověninъ, mn. č. *slověne, starosloviensky-slovansky СЛОВѢНЕ). A tento etnonym sme spojili so staroindickým श्रावण çrāvaṇa a druhými slovami toho istého etymologického hniezda (श्रावण II çrāvaṇa):
- Patriaci k Lunárnemu domu (t.j. k श्रवण II çrávaṇa <…> tamže názov 20. alebo 25. Lunárneho domu, ktorý pozostáva z troch hviezd – V.K. II. 2;
- Rovnako názov indického kalendára, zodpovedajúci júlu-augustu; [2] ale existuje ešte aj श्रावण I çrāvaṇa: 1. prijímaný sluchom; 2. p. vyhlásenie, prehlásenie; [3] Nie je ťažké zároveň vidieť spojenie श्रावण I çrāvaṇa s श्रवण I çrávaṇa: 1) počúvanie 2) učenie 3) reputácia 4) krik, volanie 5) pozvanie. [4] Ako aj etnonym СЛОВѢНЕ, ktorý je nesporne tak či onak spojený so slovami slovo, sláva, sluch, počuť a pod., tak slovo श्रावण çrāvaṇa, ako slovo श्रवण çrávaṇa sú geneticky spojené so slovami: श्रव çrava, teda 1) sluch (zmysel), [5] श्रवस् çrávas 1) zvuk 2) sláva 3) volanie, povolanie 4) cena 5) odmena 6) entuziazmus, obdiv 7) horlivosť, pracovitosť 8) vzhľad, zovňajšok; [6] श्रवस्य I çravasyá 1) byť bystrým 2) byť horlivým, pracovitým [7] a श्रवस्य II çravasya 1. 1) chamtivým slávy 2) bystrý 3) pracovitý 2. slávne činy. [8]
Ak toto všetko nie sú náhodné zhody, tak aj k etnonymu Slováci musí existovať staroindická analógia.
A veru aj existuje: श्रावक çrāvaka 1. Načúvajúci k (-o) 2. 1) poslucháč 2) učeník 3) nasledovník (Budhu alebo Džina). [9] Je to dokonca ešte oveľa výraznejšia identita slavianského etnonyma a staroindického termínu než v prípade etnonymu Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ) aj श्रावण çrāvaṇa. Etnonym Slováci a termín श्रावक çrāvaka nielenže pozostáva z čo do podstaty rovnakých formantov (rovnakých koreňov a sufixov), oni sú dokonca aj sémanticky identické: tí, ktorí prijali učenie Krista prijali aj názov Slováci, tí, ktorí prijali učenie Budhu alebo Džina (Machaviru) prijali aj názov श्रावक çrāvaka.
A tento fakt ponúka možnosť inak pozerať na pôvod a zmysel etnonymu Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ). To sú nie iba tí, ktorí proste poznajú slovo a hovoria zrozumiteľne na rozdiel od iných. Sú to tí, ktorí poznajú Slovo. Slovo ako Učenie, Slovo ako náboženstvo, Slovo ako Boha.
Preskočme dopredu a všimnime si nasledovné. Text Evanjelia od Jána znie takto: Въ началѣ бѣ слово и слово бѣ къ Богу и Богъ бѣ слово. Je to cirkevnoslovanský variant. Akékoľvek pokusy spájať Boha-Slovo s etnonymom Slavian-Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ) vyzerajú ako zlomyseľné aktivity neznalých ľudí. Skutočne, veď horeuvedený text je preklad (alebo sa považuje za preklad) gréckeho originálu (ak to vôbec je originál) [10], ktorý znie ako Ἐν ἀρχῇ ἦν ὁ Λόγος, καὶ ὁ Λόγος ἦν πρὸς τὸν Θεόν, καὶ Θεὸς ἦν ὁ Λόγος. Z toho vyplýva, že reč je nie o Slove – ktoré by v tomto prípade bolo možné spojiť so Slavianmi – ale o Λόγος-e, a už Logos (Λόγος), so všetkými svojimi desiatkami významov v gréčtine, koniec koncov, nemá nič spoločné so slavianskym slovom „slovo“. Ale to iba v prípade, že neberieme do úvahy indoslaviku etnonymu Slaviani (praslov. *slověninъ, mn. č. *slověne, starosloviensky СЛОВѢНЕ), a ani že by sme nevedeli o tom, že niektoré slavianske etnonymy zodpovedajú niektorým indoárijským, pričom sú hlavné ako pre Slavianov, tak aj pre Indov. Ale aj tak sme pobehli vpred. K tejto otázke sa ešte vrátime.
Predpokladajme, že rozlúštenie etnonymu Slováci a jeho príbuznosť s indoárijským श्रावक çrāvaka nám umožní z iného uhlu pohľadu pozerať aj na etymológiu etnonymu Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ), ktorá sa spája so slovom „slovo“, s nevyhnutnosťou – podľa názoru akademika O. N. Trubačova – odvodiť etnonym nie od podstatného mena *slovo (jeho základ *sloves-), ale od slovesa *slov-, *sluti- „(zrozumiteľne, jasne) hovoriť“, pretože v staroruskom jazyku boli z tohto koreňa vytvorené slová s významom „považovať sa“, „nazývať sa“, a k tomu istému etymologickému hniezdu patrí aj slovo *sláva, t.j. „hlasno hovorená modlitba“. [11] Iný uhol pohľadu – ktorý navrhujeme my – vychádza z toho, že v danom prípade nie je dôležité, či od podstatného mena *slovo (jeho základom je *sloves-) je vytvorený etnonym Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ), alebo je to od slovesa *slov-, *sluti- „(zrozumiteľne, jasne) hovoriť“, pretože v staroruskom jazyku boli od tohto koreňa odvodené slová s významom „považovať sa“, „nazývať sa“, „sláviť sa“ a k tomu etymologickému hniezdu patrí slovo *sláva, , t.j. „hlasno hovorená modlitba“, ale v každom prípade od slova spojeného s významom Boh, oslávenie (duchovné), t.j. rozdelenie ľudí nie iba a nie zásadne podľa princípu: hovoria zrozumiteľne, našim jazykom, inými slovami, ale roztriedenie podľa princípu: ľudia poznajúci Boha, ľudia našej viery, našich slov.
Namietame, že etnonym Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ) je starší ako pokresťančenie Slavianov, a preto nemôže byť vysvetlený v rámci religióznych paradigiem, nemôže byť prijatý na tom základe, že preklad Písma do slovanského jazyka sa opiera o náboženské názory Slovanov a používa pojmy, ktoré sa zrodili v základoch slovanského (praslovanského, všeslovanského) jazyka.
Analýza vierovyznaní Slavianov nie je témou tejto práce, ale je očividné, že Slaviani mali Vieru, a preto pokusy prezentovať Slavianov ako divochov bez viery, a že iba koncom 1. tisícročia n.l. sa prvý raz dozvedeli o viere (a aj to z inokade) nie je postavené na faktoch.
Záverom dodajme, že úradujúci patriarcha RPC hneď na začiatku svojho vládnutia nazval Slovanov (Slavianov) divochmi, poloľuďmi, ktorí hovorili nezrozumiteľným jazykom a ktorí mali šťastie, že sa ich ujali svätí Cyril a Metod. Očividne posledný odstavec článku má práve toto na mysli.
K článku patria aj zdroje, na ktoré sa odvoláva. Pretože predpokladáme, že detailné overovanie citovaných podkladov by malo byť doménou odborníkov, ponechávame ho v ruštine. Veď ako môže byť niekto odborník na slavistiku, ak neovláda minimálne dnešnú ruštinu, nehovoriac už o Staroslovienskej Bukvici:
[1] См.: Фасмер М. Этимологический словарь русского языка: В 4 т. М., 2004. Т. 3. С. 665. [2] См.: Кочергина А. В. Санскритско-русский словарь. М., 2005. С. 657. [3] См.: Там же. [4] См.: Там же. [5] См.: Там же. [6] См.: Там же. [7] См.: Там же. [8] См.: Там же. [9] См.: Кочергина В. А. Цит. раб. С. 657. [10] Попытки обосновать тезис о том, что греческие “оригиналы” евангельских текстов являются, на самом деле переводом с семитского (сирийского) языка см.: Аверинцев С. С. От берегов Босфора до берегов Евфрата: литературное творчество сирийцев, коптов и ромеев в I тысячелетии н. э. // От берегов Босфора до берегов Евфрата. М., 1994. С. 17 и сл. [11] См.: Агеева Р. А. Страны и народы.
23.10.2017
