Tému samonázvu našich Predkov Slovienov už nepovažujeme za zmysluplné rozvíjať v tom zmysle, že by sme chceli polemizovať s kastou Slovenov o ich obľúbenom samonázve. Tu sa očividne postačí odvolať na pravidlo nazvané po známom členovi Americkej akadémie vied Jamesovi. Veď šváb bývajúci v počítači v skutočnosti nevie, čo to počítač naozaj je. A Slovieni aj Sloveni existujú – oba egregory sú aktívne. Akurát že prvý desiatky tisíc rokov, druhý maximálne ak 200-300 rokov. Teda ako hovorí príslovie: Kto chce kam, pomôžme mu tam.
Ako nemá význam polemizovať s ožranom o jeho stave, tak nemá význam s členmi kasty Slovenov polemizovať o nich samých. Veď je to ostatne ich vec, čím chcú byť. Vybrali si – majú čo chceli. Nás sa to však ani v najmenšom netýka.
K téme sa vraciame z iných dôvodov. Naša spriatelená stránka SLOVѢNI z Facebooku nám dodala zaujímavé materiály druhu, ktorý vždy stojí za to zverejniť, čo aj týmto realizujeme. Ide nám skôr o to, aby sme našim zdravomysliacim čitateľom tieto materiály tiež sprístupnili. Niektorí z vás sú stále – z takých či onakých dôvodov – pod paľbou pseudoargumentov Slovenov, ktorú – z takých či onakých dôvodov – nemôžete úplne prehliadnuť.
K téme sme sa – z nášho pohľadu dostatočne – vyjadrili aj v knihe Staroslovienska Bukvica. V skutočnosti je pravda, že výraz „Sloven“ možno v historickej literatúre nájsť. Ide však iba o – z pohľadu dejín – nové zmienky. Veď ani oficiálna veda NEPOPIERA, že na našom území sa v minulosti používala STAROSLOVIENSKA BUKVICA. Hoci jej autorstvo pripisujú misii bratov Cyrila a Metoda na Veľkej Morave v rokoch 863/64 až 885, môžeme tieto konkrétne časové údaje brať ako hodnoverne dokázané. Jednému z bratov – Cyrilovi/Konštantínovi zvanom Filozof – sa pripisuje aj autorstvo úvodnej básne k evanjeliu – PROGLAS. Bukvicový zápis vyzerá ПРОГЛАСЪ a v najmladšom písme – Hlaholike – vyzerá ⰒⰓⰑⰃⰎⰀⰔ.
Ak teda jednoducho iba nahliadneme do tejto básne – úvodu do evanjelií – hneď v úvodných slohách nájdeme zaujímavé informácie. Cyril sa obracia menovite k SLOVIENOM a odvoláva sa aj na jemu aktuálne SIEDME TISÍCROČIE. Okrem toho že píše Slovienom aj týmto písomne potvrdzuje, že na našom území sa v tom čase používal védický Koľadov Dar.
Teda ešte v deviatom storočí n.l. Cyril a Metod nepochybovali, že prišli k SLOVIENOM. Ak by im to Sloveni chceli vyhovoriť, odporúčame im ich kontaktovať priamo. Ak dostanú od nich inú odpoveď – stačí mailom – radi ju uverejníme. Bol by to naozaj pádny dôkaz. Čosi nám však napovedá, že nám nemajú a ani nebudú mať – v podobe dôkazov – čo dodať.
Keď sa „nedarí“ vymazať Starosloviensku Bukvicu, Cyrila a Metoda a Proglas z dejinných záznamov, tak prichádza druhá vlna argumentov v podobe vyfabrikovaného tvrdenia, že „aj tak nikto nevie, ako sa čítalo „Ѣ“ (Jať)“; z čoho však im automaticky vyplýva, že sa čítalo ako „E“ alebo „Ä“. Teda takto, na jednej strane „nikto nevie“, na druhej strane „oni vedia“…
Starosloviensku Bukvicu nevynašli Cyril a Metod, je to zjednodušená Svätoruská Bukvica (je ňou napísaná napríklad Velesova Kniha) a existuje oveľa dlhšie ako kresťanstvo. Vo Vatikánskom archíve je napríklad uložená písomná dohoda medzi Vatikánom a Chorvátmi – ktorí ako prví zo Slovanov prestúpili na kresťanstvo – a je napísaná aj „slovanskými písmenami“. Problém Slovenov je „iba“ v tom, že pochádza z roku 650 n.l.
V súvislosti so spomenutou Velesovou knihou by sme radi pripomenuli požiar druhej najväčšej knižnice sveta v Moskve, kde zhoreli materiálne dôkazy jej existencie. A tu sa rýchlo dostávame do pozície, že nemôžeme predložiť dôkazy jej existencie. Všetko je už prístupné iba v kópiách, ale sú to už iba kópie… komu je to výhodné?
Keď sa teda „nedarí“ vymazať Jať z Proglasu, tak tvrdia, že sa nečíta ako „IE“. Ale to už nemožno nazvať inak ako hrubá nevedomosť a čo sa týka argumentácie sa dostávame k už spomenutému ožranovi…
Akosi nám chýba presná informácia kedy a za akých okolností došlo na našom území k odstráneniu Staroslovienskej Bukvice a zámene za latinku. Tento štandardný krok – odstránenie Obrazového písomného systému a jeho zámena za bezobraznú latinku – postupne použili u všetkých bielych národov. Čin však – minimálne v našom prípade – neodškriepiteľne nastal, pretože za Veľkej Moravy tu bola naša Staroslovienska Bukvica a dnes tu máme cudziu latinku.
Dôkazom existencie iného jazyka sú aj dodnes existujúce nárečia. Ľud vždy zotrvačne vzdoroval núteným zmenám v jazyku, teda cudzinci si vytvárali „jazyk elity“ – samozrejme „správny a spisovný“ – a jazyk „nedvižnej masy“ bol jazykom „druhej triedy“ obyvateľstva. Ten istý princíp použili aj pri odstraňovaní nášho pôvodného oblečenia – krojov a s nimi celej našej starobylej Kultúry. A tak dodnes máme „odborné“ jazykovedné ústavy (nič na veci nemení, že ho nazvali podľa Ľudovíta Štúra), aktuálnu módu (samozrejme zo zahraničia) a podobne. Teda – inými slovami – Matrix.
Napriek všetkým snahám zvuk „IE“ je aj v našom súčasnom jazyku stále silne zastúpený. A čo sa týka „zabudnutia“ na Jať – je to naozaj argument iba pre nevedomcov. Staroslovienska Bukvica je – hoci v značne oklieštenej podobe – používaná v Rusku dodnes. Samotné Jať síce odobrali boľševici pri poslednej reforme Bukvice r. 1918, ale zvuk „IE“ aj tak národ „preniesol“ do dnešného „E“. Ak totiž v ruštine chceme vysloviť latinské „E“, tak to musíme napísať obráteným „E“, teda „Э“. Inak ho každý Rus prečíta ako „IE“.
Jať síce Boľševici z Bukvice odobrali, ale Bielogvardejci, ktorí museli utiecť do exilu – najviac do Francúzska – ho používajú DODNES. Dodnes si vydávajú časopisy a iné písomnosti, kde JAŤ jednoducho je.
Teda argument „nikto nevie ako sa Jať čítalo“ patrí do ríše NEVEDOMOSTI, alebo inak aj rozprávok.
A aby sme neostali iba na slovách, nahliadnime do dobového šlabikára z roku 1692. Zostavil ho Karion Istomin s rytinami L. Bunina:
Najskôr sa precvičme v Bukvici a sami si prečítajme rok vydania. V spodnej časti úvodnej stránky je uvedený aj rok vydania. Vyberme si teda túto spodnú časť:
Prepíšme si rok vydania samostatne: ҂АХЧВ. Znak pred číslami mení „1“ na „1000“, teda – ak použijeme plagát z knihy Staroslovienska Bukvica – dostaneme rok vydania: 1692. Text uvádza aj mesiac: marec. Šlabikár bol vydaný v Moskve. Pretože vyšiel približne tri desaťročia po krvavej cirkevnej reforme Gréka Nikona, neudáva už Letopočet podľa Koľadu, ale iba kresťanský.
Odbočme a povedzme si, že pri tejto krutej reforme (akosi nevieme o žiadnych nekrvavých kresťanských krsteniach a reformách v minulosti) bolo umučených a popravených vyše 2 milióny ľudí vrátane žien a detí. Pripomeňme si, že patriarcha Nikon dal príkaz prepísať vo všetkých bohoslužobných knihách pravoverných kresťanov (pravoverní preto, lebo r. 1054 nepristali na pápežovu úpravu, ktorou sa on, človek, vyhlásil za neomylného, a tak došlo k rozkolu na Východnú a Západnú kresťanskú cirkev) pôvodný text „pravoverná cirkev kresťanská“ na „pravoslávna cirkev kresťanská“. Pravoverní kresťania sa proti tomu postavili, pretože sa nepovažovali za pravoslávnych – tými boli vždy Staroverci, pohania, ktorí nikdy neboli kresťanmi. Zdôraznime, že POHANIA nie sú JAZYČNÍCI. Reakcia cára – už prozápadného Romanova – nedala na seba dlho čakať. Armáda robila nájazdy do osád Pravoverných kresťanov. Všetkých obyvateľov pochytali – vrátane žien a detí – a zatvárali do kostolov. Potom dvere zvonku zablokovali a kostoly podpaľovali. Následne rozšírili fámu, že Pravoverní kresťania – ktorí sa držia najstaršej vôbec existujúcej verzie kresťanstva na Zemi – sa sami zapaľujú(?!). Podotknime, že samovražda je pre všetky kresťanské smery HRIECH. Navyše ich začali nazývať ROZKOĽNÍKMI – hoci oni nijaký rozkol nikdy neorganizovali.
Pravoslávna cirkev Starovercov Staroobradníkov podporila a tiež sa postavila proti, pretože NIKDY NEBOLA KRESŤANSKOU. Aj proti nim nastúpila cárska moc so všetkou svojou silou. Pretože však u nás je pradávna tradícia používať oheň pri oslavách a aj mŕtvych pálime, tak jeden kresťanský pop usúdil, že ak by Starovercov pálili, tak by sa mohli dostať do „ich besovského Irija“. Starovercov teda začali zaživa narážať na koly vedľa osád – rovnako aj ženy a deti. Odvtedy sa používa výraz „kolonáda“, ktorý pôvodne označoval rady kolov s narazenými Starovercami vedľa osád.
Následkom toho začali Pravoverní kresťania – STAROOBRADNÍCI – utekať, pretože im hrozila fyzická likvidácia. Vznikali aj povstania, ale prevaha štátnej moci bola už neúmerná. Rovnako na ich podporu spolu s nimi povstali aj Staroverci, ktorí tiež museli utekať. Na západe utekali aj do Rakúsko-Uhorska, na východe na Sibír. Príznačné je, že Staroobradníci aj Staroverci zakladali spolu nové osady v bezpečnej vzdialenosti od cárskeho prenasledovania, pričom v nich naďalej žili spolu obe viery – pôvodní kresťania aj pohania. Vo všetkom – okrem vecí Viery – si vždy navzájom pomáhali. Tieto dobré vzťahy trvajú dodnes.
Podotknime, že tohto roku hlava Pravovernej cirkvi (Staroobradníkov) už minimálne DVAKRÁT oficiálne navštívil prezidenta Putina v Kremli. Z pohľadu RPC (novodobej, Grékom Nikonom reformovanej kresťanskej cirkvi) je to to isté, ako keby Putin prijal hlavu Starovercov, otca Alexandra. Časy sa nezadržateľne menia a Putin patrí k tým, ktorí vedia o čo ide… druhá strana však nerada prehráva.
Existuje veľa osád, ktoré takto vznikli. U nás napríklad Važec, Vernár, Telgárt, Šumiac – ale dodnes sú stopy viditeľné na Horehroní či na Dolnom Spiši (okres Gelnica) a inde. V starých kronikách sú aj zmienky o Starovercoch – my vieme že prichádzali spolu so Staroobradníkmi, kresťanmi – ktorí sú dnes z neznalosti označovaní ako kresťania tiež.
Pre nás je zaujímavá 36. strana Bukvára (Šlabikára):
Určite nie je problém v hornej časti strany nájsť výslovnosť JAŤ napísanú v zrozumiteľnej forme: „IE“. Z príkladov na stránke však vidíme, že JAŤ sa používalo v oveľa väčšom rozsahu ako si dnes uvedomujeme. Okrem prípadov priamej výslovnosti „IE“ sa v jazyku Sloviene JAŤ vyskytovalo vo väčšine slov, v ktorých je použitá mäkká slabika s „E“ na konci. Veď my dnes ani nevieme, prečo napríklad vyslovíme mäkko „DEDO“, „DESAŤ“ ale tvrdo „DEŠTRUKCIA“, „DEMOLÁCIA“ a podobne. Odpoveďˇ je v našom pôvodnom jazyku a jeho pôvodnom písomnom systéme.
Pridajme teda ešte niekoľko príkladov z tejto strany šlabikára z roku 1692:
ЛѢСЪ (les); ПѢНА (pena); ѢДУ (idem (na voze)); СѢНО (seno), СЛѢДЪ (stopa), ХРѢНЪ (chren), v texte pod obrázkami nachádzame napríklad slová a výrazy: ѢХАТИ, НАЧАЛѢ, ТѢЛЕСИ, ГЛАГОЛѢ, ЧЕЛОВѢЧЕ a iné.
Ďalej na 7. strane pod bukvicou „B“ (V) sú tiež slová s JAŤ: ВѢТРЪ, ВѢДИ, СЛОЗѢ, ВѢКУ;
Na 8. strane pod bukvicou „Г“ nájdeme v texte pod obrázkami: СЛОЗѢХ РѢЧЬ, РАЗУМѢЙ, В ПРАВДѢ, ЗДѢ, ДОБРѢ, ИЗВѢЩАѦЙ, ГРѢХОВНО, ДОЛѢ, СМОТРѢТИ, ИМѢТИ, ГРОБѢ;
V podstate poľahky zistíme, že JAŤ sa veľmi široko používalo, pretože ho nájdeme v slovách a výrazoch v podstate na každej strane Bukvára (Šlabikára). A stačí sa len trochu pozrieť na slová s JAŤ a hneď vidíme, že aj v slovenčine DODNES na mieste JAŤ máme buď dvojhlásku „IE“, alebo je slabika vyslovovaná MÄKKO. AK TO SÚ NÁHODY, tak potom ich je veľmi veľa. My však vieme, že náhody neexistujú, pretože všetko vo Vesmíre sa riadi kauzálnou reťazou – každá príčina spôsobí špecifický účinok.
Nerobme si nádeje, že Sloveni príjmu aj tieto dôkazy, ale určite pomôžu vám. Ale ak pre nich je jedno, či JAŤ čítajú ako „IE“, „E“ alebo „Ä“ tak im proste navrhnite, aby vo všetkých slovách, kde dnes máme „IE“ alebo proste mäkko vyslovovanú slabiku s „E“ na konci jednoducho používali „E“ alebo „Ä“. Veď ak to bolo jedno kedysi, tak o to skôr by to malo byť jedno dnes. A potom sa možno ukáže, že ich argumentácia sa v skutočnosti týka iba jedného jediného slova: SLOVENI. A tu sme už pri dehonestujúcom výklade významu slova, ktorý očividne pretláča C. Hromník. On sám dobre vie anglicky a nemôže nevedieť, čo slovo „SLOVEN“ v angličtine znamená. Ale o tom sme už tiež písali.
26.11.2017
