V nedeľu 19. novembra 2017 si pripomíname 75 rokov od zahájenia grandiózneho protiútoku sovietskych vojsk v bitke pod Stalingradom, ktorý nakoniec viedol k porážke nemeckých, rumunských a talianskych armád. Táto veľká porážka znamenala zahájenie aktívnej etapy vo vedení vojenských operácií v Druhej svetovej vojne, ktoré vyústili v definitívnej porážke fašistického Nemecka a jeho spojencov. Či sa to u nás niektorým skupinám páči alebo nie, toľko „ospevovaný“ Slovenský štát bol spojencom nacistického Nemecka.
Tanky 64 armády na prístupoch k Stalingradu (© RIA Novosti, G. Lipskerov)
PEKLO NA ZEMI
Začiatku protiútoku sovietskych vojsk pod Stalingradom predchádzalo 75 dní druhej etapy obrany. Obrancovia mesta odolali tlaku štyroch nemeckých útokov. Od polovice septembra 1942 útočili na pozície 62. a 64. armády motorizované jednotky hitlerovcov bez prestávok, nemecké delostrelectvo metodicky premiešavalo zemou a betónom celé štvrte. Nepriateľovi sa však aj tak nepodarilo obsadiť centrálnu časť mesta, a to nehľadiac na päťnásobnú prevahu síl a zbraní.
„Stalingrad to je peklo na zemi, Červený Verdun s novou výzbrojou. Útočíme každý deň. Ak sa nám ráno podarí obsadiť 20 metrov, tak večer ich Rusi od nás vezmú nazad“ – písal domov jeden z vojakov Wehrmachtu.
Snajperi (© RIA Novosti, G. Zeľma)
Hitler bol rozhorčený a žiadal od generálov znovu a znovu vrhať do útoku unavené jednotky. Do posledného, už štvrtého útoku v jeseni zaútočilo na mesto päť pechotných a dve tankové divízie. Ale vykrvácaná, na tri časti rozbitá 62. armáda Vasilija Čujkova neustúpila ani o meter. V strede novembra boli Nemci na celom fronte zastavení, čím boli vynútení prejsť k obrane a zakopať sa. Celkovo sa o „steny“ Stalingradu rozbilo viac ako 1 000 nemeckých tankov, okolo 1 400 lietadiel, 2 000 kusov vojenskej techniky a mínometov. Wehrmacht stratil 700 tisíc vojakov a dôstojníkov, ktorí boli zabití alebo padli do zajatia.
„Spomienky na mier“. Stalingrad, 1943 (© RIA Novosti, J. Riumkin)
OPERÁCIA URÁN
Sovietske velenie rýchlo vyhodnotilo situáciu a rozhodlo sa nedať nepriateľovi čas na oddych a zasadiť zdrvujúci odvetný úder. Plán bol vypracovaný pod vedením armádneho generála G. Žukova a generálplukovníka A. Vasilievskeho. Operácia dostala kódový názov „URÁN“.
Stalingradská bitka ©Инфографика
Na tento účel sa v stalingradskom smere sústredilo mohutné zoskupenie vojsk Juhozápadného, Donského, Stalingradského a Voronežského frontu, ktoré boli narýchlo posilnené motorizovanými jednotkami z rezerv. Tu patrilo viac ako milión vojakov, 15 tisíc kusov bojovej techniky a mínometov, približne 2 tisíc lietadiel, 1,5 tisíc tankov a samohybných diel.
Boje na prístupoch k Stalingradu, 1942 (© RIA Novosti, G. Zeľma)
Z operatívneho pohľadu sa v novembri 1942 na prístupoch k Stalingradu vytvorila nie veľmi výhodná situácia. Útokom unavení Nemci stiahli k mestu svoje najlepšie úderné jednotky, pričom krídla „zakryli“ slabými rumunskými a talianskymi divíziami. A práve na tieto boli zacielené mohutné údery hlavných síl Juhozápadného a Stalingradského frontu, ktoré zaútočil z dvoch smerov. Ako odrazové mostíky pre útoky boli vybrané rajóny Serafimoviča a Kletskej (severozápadne od Stalingradu), ako aj oblasť Sarpinských jazier južne od mesta.
Do útoku vstúpili prvé vojská Juhozápadného frontu pod velením generálplukovníka Nikolaja Vatunina a jednotky Donského frontu. Úderom do ľavého krídla nemeckého zoskupenia zo severu prebili obranu 3. rumunskej armády a za deň sa vklinili do nepriateľského zoskupenia v hĺbke 35 kilometrov. Ďalší deň nastúpili z juhovýchodu do útoku strelecké divízie Stalingradského frontu pod velením generálplukovníka Andreja Jeremenka, ktoré hneď rozbili pozície 4. rumunskej armády a prebili sa do tylu v hĺbke 30 kilometrov. Rumunské zákopy boli pred útokom „opracovávané“ asi 80 minút sovietskym delostrelectvom.
„Zarmútení a zmätení sme nespúšťali oči z našich štábnych máp“ – písal dôstojník nemeckého armádneho zboru – „boli na nich zakreslené mastné červené čiary a šípky, ktoré znamenali smery mnohých útokov protivníka, jeho obchvatové manévre, miesta prienikov. V žiadnych našich predtuchách a myšlienkach sme nepripúšťali možnosť takejto hroznej katastrofy!“
Po zmietnutí krídel protivníka nasmerovalo sovietske velenie úderné päste Juhozápadného a Stalingradského frontu smerom jeden naproti druhému. Dvadsiateho druhého novembra získal 26. tankový zbor most cez Don a obsadil Kalač, umiestený hneď „za chrbtom“ 6. nemeckej armády a jednotkami 4. tankovej. Za niekoľko dní sa na hrdle 300 tisícového nemeckého úderného zoskupenia zomkli železné kliešte sovietskych zoskupení. V „kotle“ sa ocitlo 22 nemeckých divízií a viac ako 160 samostatných jednotiek. Tridsiateho novembra bola ich blokácia uzavretá.
Pouličné boje v Stalingrade, 1942 (© RIA Novosti, G. Zeľma)
EFEKT KRUHU
Obkolesené nemecké vojská zaberali plochu viac ako 1 500 štvorcových km. Obvod kruhu meral 174 km, zo severu na juh 35 km, zo západu na východ 43 km. Vonkajší front bol od obkoleseného kruhu vzdialený 170-250 km.
Bez potravín, munície, teplého jedla a liekov mrzli vojaci a dôstojníci Paulusa v 30° mraze. Zomierali od hladu, zjedli v podstate všetky ťažné kone, lovili psov, mačky aj vtákov. Nehľadiac na očividnú bezvýchodiskovosť situácie, z Berlína prichádzali rozkazy „Držať sa do konca a nevzdávať sa!“.
Nemci sa v decembri pokúšali zvnútra prebiť von pomocou zvlášť sformovanej skupiny armád „Don“ generálplukovníka Hermana Hotta, ktorá bola zostavená z 30 divízií. Zaútočila z oblasti osady Koteľnikovo. Možno by sa im to aj podarilo, ak by im v ceste nestála 122 tisícová 2. gardová armáda generálporučíka Radiona Malinovského, ktorá bola urýchlene prevelená z rezerv. Tanky Hotta nakoniec uviazli pri rieke Myškov a boli zastavené. Erich von Manstein, ktorý velil tejto operácii požiadal Hitlera, aby dovolil Paulusovi sa prebiť naproti Hottovi, ale odpoveďou bol zákaz. Führer vtedy ešte veril, že 6. armáde sa podarí nejako udržať Stalingrad.
Sovietski vojaci a dôstojníci, ktorí zachvátili štáb Paulusa (© RIA Novosti, J. Riumkin)
Vojská Donského frontu pod velením generála K. Rokossovského v januári/februári 1943 rozsekli obkolesenú skupinu na niekoľko častí a zničili ich. Poľný maršal Paulus a jeho generáli sa vzdali. Skupina vojsk generála Karla Streckera, ktorá pokračovala v odpore, bola zasiahnutá úderom sovietskeho delostrelectva z niekoľko tisíc diel a mínometov. Nemeckí vojaci a dôstojníci odhadzovali zbrane a vzdávali sa v skupinách. Do sovietskeho zajatia padlo 91 tisíc vojakov vrátane 2 500 dôstojníkov a 24 generálov.
Celkovo bola počas stalingradského útoku zničená 6. armáda aj 4. tanková, 3. a 4. rumunská armáda a 8. talianska. Celkové straty protivníka dosiahli približne 1,5 milióna vojakov.
Zajatí fašisti opúšťajú Stalingrad (© RIA Novosti, G. Zeľma)
19.11.2017
