V LETOVEJ ZÓNE BOHOV

Aby nebolo treba dlho hádať, prečo práve „Letová zóna Bohov“, odpovedzme si hneď na začiatku. V prastarých textoch sa hovorí o tom, že „Bohovia a ľudia žili spolu a družne na Zemi“. Bez ohľadu na to, ako sa k takému vyjadreniu stavajú demokrati civilizácie – máme na mysli najmä oficiálne dovolenú vedu – citát ukazuje veľmi jednoduchú pravdu – vo vývoji Midgard-Zeme nastávajú obdobia, keď môžu Bohovia zostúpiť na Zem a žiť spolu s ľuďmi. Tak isto to je aj v Prírode. V čase noci ovládnu priestor noční dravci, počas dňa denní dravci. Pretože platí ono védické „ako hore, tak dole, ako navonok, tak vnútri“, tak to môžeme implementovať aj na Deň a Noc Svaroga. Degradácia našej spoločnosti v minulosti mala svoje objektívne, ale aj subjektívne dôvody, aj keď možno povedať, že subjektívne predsa len vyrastajú z objektívnych. Okrem fyzickej likvidácie našich Predkov a našej (NIE „ICH“!) Kultúry – objektívnemu faktu – došlo aj k obmedzeniu vedomého fungovania nášho mozgu na cca 3%, čo značne napomohlo dostať situáciu tam, kde je dnes. Pretože bola plná moc Noci Svaroga či Kali Jugy, naši Bohovia k nám „nelietali“. No 21. decembrom 2012 prešla naša Midgard-Zem do „letovej zóny“ Svetlých Síl. Sme teda na domácom území Síl Svetla, čo znamená, že kedykoľvek možno očakávať neočakávané. Ak ostávajú dnes veci – dočasne – okolo nás tak ako ostávajú neznamená to, že zajtra sa nemôže všetko zmeniť. Možno ste si všimli, že keď niektorí ľudia dostanú správu o úmrtí niekoho, koho poznali, tak veľmi často im vypadne fráza: „…veď včera som ho (ju) ešte videl…“. Nie je to veľké prekvapenie, že človek deň pred smrťou ešte žil?

Našim cieľom nie je strašiť budúcnosťou, ostatne nato je aj tak neskoro. Každý sa vplyvom svojho evolučného vývoja už dostal na pozíciu, ktorá zodpovedá jeho chápaniu stavby sveta. Kategórie sú také ja onaké, no všetko ešte nie je uzavreté, situácia sa každý deň vyvíja. No nikto z nás nevie, koľko ľudí musí dosiahnuť špecifický stav mysle, aby sme dosiahli kritické množstvo potrebné na zmenu. No sotva budeme ďaleko…

Z nášho pohľadu je čas na malé ohliadnutie sa. Keď sme pred pár rokmi vznikli, tak to, čo sme začali prinášať bolo úplne nové, neočakávané – teda v našich podmienkach. Rovnako bolo široké spektrum reakcií. Boli takí, ktorí to začali zavrhovať ako nepodložené výmysly, boli takí, ktorí začali zvažovať, či na tom niečo predsa len nie je, ale boli takí, ktorí sa začali navracať k Poznaniu Predkov. Veď ide o našich vlastných, nie cudzích Predkov.

Čo do obsahu a štruktúry informácií, ktoré sme začali prinášať, reakcie boli tiež rôzne. Ak sa pozrieme na kategóriu odporcov našej stránky, tak táto skupina tiež nie je homogénna. No v zásade ju môžeme rozdeliť na tri hlavné skupiny. Odtieňov je samozrejme viac, ale nebudeme sa zaoberať všetkými. Našim cieľom je poskytnúť viac rozhľadu tým, ktorí si ctia vlastných Predkov a naše Prastaré tradície, nie venovať sa nekonečným polemikám a provokáciám.

Pozrime sa teda na tri naše skupiny. Môžeme ich rozdeliť na kresťanov, výhybkárov a špekulantov. V krátkosti si charakterizujme každú skupinu.

Predtým ako sa pozrieme na každú skupinu si zopakujme aplikáciu védického princípu Triglavu. Ako každý náš skutok – vrátane prijímanej stravy – spadá do jednej z kategórií živlov Nevedomosti, Strasti alebo Cnosti, tak aj dianie v každej skupine podlieha zodpovedajúcemu princípu Triglavu. V ľubovoľnej spoločenskej skupine – vrátane aktuálne preberaných odporcov našej stránky – sa ľudia delia do troch skupín. Sú to administrátori, fanatici a bežní členovia. V skutočnom svete vždy jestvujú veci pod obrazom bukvice „Г“, t.j. „Glagoli“, ktorej číselná hodnota je tri, pretože dve možnosti nám síce dávajú nejakú múdrosť, t.j. čosi sa dozvieme, ale je to iba statický obraz akejsi múdrosti samej osebe, nejakých poznatkov uzavretého systému, ktorý sa sám osebe nedá nikdy do pohybu. Z pohľadu existencie spoločnosti nás môže dostať do slepej uličky na stáročia – čo sa aj stalo. Takto podaný systém poznatkov – vzhľadom na svoju antagonistickú podstatu – nás uzavrie do plošného, čierno-bieleho  chápania sveta, t. j. neposkytne nám možnosť pohybu nahor či vpred v procese poznávania a ostávame zacyklovaní na mieste.

Pridaním tretej zložky sa zmení obraz javu aj jeho číselná hodnota – veď podľa védického učenia na počiatku bolo číSLOvo, t.j. ako Slovo Múdrosti tak aj Sakrálna geometria Vesmíru naraz – a teda systém poznania nadobudol vypovedaciu hodnotu. Veď už samotný proces hovorenia – „hlaholenia“ – je procesom pohybu informácie od zdroja k poslucháčovi, t.j. cieľu. Poznanie je teda pohyb aj múdrosť, statika je pasca, aj keď postavená na nejakom druhu múdrosti. Nie nadarmo sa v kazackých bojových umeniach zdôrazňuje, že čo zastane zomiera.

Pri kontakte s akoukoľvek zo skupín je možné naraziť na tri druhy reakcie, podľa čoho je potrebné – v rámci praktického života – aj voliť postup, čo je všeobecný princíp. Hádať sa so skupinou administrátorov nemá význam, lebo práve administrátori vytvorili systém, ktorý im prináša ten či onen prospech, dosahujú ním ten či onen cieľ. Nebudú teda načúvať žiadnym argumentom, a teda nemá význam plytvať energiou. Druhou krajnou skupinou sú fanatici. Títo plne a nekriticky preberajú všetko, čím ich administrátori kŕmia. V podstate snom každého administrátora je mať iba fanatikov, lebo tí nikdy nezačnú rozmýšľať a pýtať sa prečo. Oni sú vždy pripravení vstúpiť do krížovej výpravy za vec administrátorov – teda fungovať podľa psychoprogramu, ktorý administrátori vopred vypracovali – „just for them“. Podľa okultných, všeobecných princípov za viditeľným priestorom neznalých sa v prípade jestvovania dvoch protikladov nutne vytvorí tretia skupina, ktorá je spravidla najväčšia. Táto skupina je vždy prístupná Zdravomysliu, t.j. dá sa s ňou komunikovať a dokážu sa prerodiť. Čo je Zdravomyslie sme už hovorili aj v samostatnom článku, prerodenie je vo védickej terminológii stav vo vývoji jednotlivca, keď na základe vlastných životných skúseností dospeje k zmene svojho náhľadu na život a prispôsobí sa mu. Nie je to koristnícke prevracanie kabátov, ale reakcia na životom nadobudnuté skúsenosti, ktoré rozšíria pohľad takéhoto jednotlivca a umožnia mu konať tak, že dokáže vyjsť z vyjazdených koľají stereotypov. Vo Védach sa hovorí, že takéto niečo počas života na Zemi nezažijú iba dve skupiny ľudí – Mudrci, t.j. Vyššie bytosti, Pútnici, ktorí sa inkarnovali so špecifickým cieľom a už nepodliehajú ani posmrtnému Súdu – a debili.

Môžeme sa teda pozrieť na naše tri spomínané skupiny. Len zopakujeme, že ich rozoberáme najmä v súvislosti s našou stránkou. Prvá skupina – poradie nie je nijako dôležité – sú kresťania.

Je to skupina slúžiaca Lunárnemu Kultu, čo už vyjadruje aj ich podstatu. Navzdory tomu, čo o slnečných a lunárnych princípoch kultov hovorí oficiálna veda, ostávame pri tomto tradičnom, védickom delení. Je totiž úmyselnou analógiou Prírody, t.j. podstaty javov. Mesiac vydáva svetlo v čase noci, ale je to iba odrazené svetlo, pretože sám nemá nijaké. Z védického pohľadu je náboženstvo iba projekciou Viery v danom čase a priestore. Má svoj význam v čase hlbokej noci, ale nie počas dňa. V čase hlbokej noci je aj odrazené svetlo pomocou, ale akonáhle vyjde Slnko a zaleje svet svojim svetlom, Mesiac jednoducho odíde ďaleko do úzadia. Toto čaká aj všetky judaistické vetvy náboženstva, lebo kresťanstvo je iba jednou z nich. Ak by sme siahli do Staroslovienskej Bukvice, tak slovo náboženstvo – rovnako ako už rozoberaný pôvodný výraz relígia – je obrazovo vyložiteľný. Tí naši čitatelia, ktorí navštevujú kurz Staroslovienskej Bukvice to už poznajú, ale pre ostatných iba skratkovite – slabika „NA“ má po sčítaní Obrazov jednotlivých bukvíc význam „povrchový, povrchný“, veď aj dodnes v slovanských jazykoch hovoríme NA povrchu, NA stole a pod. BOŽESTVENNYJ má stále aj v dnešnej ruštine význam svätý, božský, t.j. majúci (nejaký) vzťah k Bohom či Bohu. Naši jazykovedci by to charakterizovali ako „relikt minulosti“, t.j. majúci pôvod v staroslovienčine. My však vieme, prečo nastal „vývoj“ v jazyku, ale to je iná otázka. Jednoduchým výkladom za pomoci Staroslovienskej Bukvice získame Obraz výrazu: „povrchovo vnímané Božstvo či svätosť“. To ale iba pre tých, ktorí chcú ísť do podstaty.

Ak teda hovoríme o strete náboženstva a Viery, tak sa nám vynára už jasný obraz podstaty problému. Náboženstvo je výňatok určitej časti Viery, t.j. z Poznania vytvorili jeho tieň, ktorý iba povrchovo spĺňa funkciu nástroja na poznávanie Svetla. Namiesto toho nasadili svojich brokerov, t.j. popov, vyštudovaných teológov, ktorí si na nevedomej mase založili pohodlné živobytie, čo trvá už tisícročie. Nevedomosť je hlavným hriechom z pohľadu Viery, ale základnou podmienkou existovania náboženstva a blahobytu hierarchie popov, bez ohľadu na ich konfesiu. Pri pohľade zhora tu vidíme celú záležitosť ako zručnú manipuláciu s informáciami. Nie náhodou je vo védickom ponímaní informácia a schopnosť s ňou pracovať podávaná obrazom vody. Ak sa v starých textoch hovorí o vode – vrátane potopy – tak sa hovorí v zakrytom význame o informácii a schopnosti s ňou pracovať. Súvislosti sú očividné. Náboženstvo je Lunárny Kult, a práve Luna – v našom ponímaní posledná z pôvodných troch menom Mesiac – má schopnosť dávať do pohybu masy svetových oceánov. Ľudia Lunárneho typu sú naozaj výnimočne schopní pracovať s informáciami. Slnko presne naopak – svieti rovnako na každého a samo osebe nedáva vody do pohybu. Teda aj v čase nástupu Kultu Slnka je všetkým potrebné nadobudnúť určité schopnosti Živlu Luny, teda schopnosti pracovať s informáciami. Hoci sme to už hovorili, pripomeňme si, ak dáme hlavu veľmi hlboko do vody tak sa utopíme. Vek informácií – vek vody – je a bude pre väčšinu ľudí vekom smrti, lebo si nedokázali vybudovať v sebe živel Ohňa, t.j. schopnosť myslieť. No a živel Ohňa je živlom Perúna, ktorého avizovaný štvrtý príchod je už rovnako „predo dvermi“, veď už sme v letovej zóne Bohov. Len pre informáciu, náš svetonázorový systém „pracuje“ s deviatimi živlami, t.j. ako Slnko, tak aj Luna – vrátane Ohňa – sú Živly. Všetky ostatné svetonázorové systémy sveta majú živlov menej, pretože všetky boli v takej či onakej miere v minulosti prevzaté z jedného, nášho, svetonázorového systému, ale vplyvom odlišnej stavby ich mysle nemohli ho plne pochopiť. No tak či onak, za najvyšší Živel je považovaný Éter, lebo v ňom je „umiestnená“ myseľ, on spôsobuje prenos torzných polí. Ak vám „poskytnutý“ systém živlov okolo Éteru ani nešiel, tak je to horšie ako zlá kópia… môže vás potešiť aspoň to, že nie jediná.

Ak hovoríme o náboženstve ako o povrchnej duchovnosti, tak paralel je oveľa viac. Kresťania zásadne – až na malé výnimky – nečítajú knihu, na ktorú sa všetci odvolávajú. Možno s istotou prehlásiť, že väčšina kresťanov nikdy v živote nechytila do ruky Bibliu, hoci sa na ňu do nemoty odvolávajú. Logicky z toho vyplýva, že ani nevedia, čo sa v nej píše. No ak nevedia o čom sa v skutočnosti píše v Biblii, tak vlastne nevedia, čo ich Manifest hlása. A ako voláme ľudí, ktorí nepoznajú podstatu toho, čo zastávajú, ale aj tak to silou mocou to zastávajú? Odpoveď je jednoduchá – fanatici, dokonca môžeme plne odôvodnene pridať prívlastok náboženskí.
V inom článku sme už vypísali niektoré citáty zo starého Zákona, ktoré sa podľa trestných zákonov pravdepodobne všetkých krajín dnešného sveta dajú charakterizovať ako navádzanie na zabíjanie, genocída, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a podobne. No kresťania hneď reagujú tak, že to sa ich netýka, že oni veria iba v Nový Zákon… chyba lávky. V piatej hlave evanjelia podľa Matúša im ich Ježiš jasne hovorí, že neprišiel zákon zrušiť, ale naplniť. Je síce pravda, že skutočný Ježiš, ktorý prišiel v minulosti k Židom naozaj žil, no ten, ktorý je opísaný v Biblii – máme na mysli Starý aj Nový Zákon – je Ježišom úplne iným. Pretože sám Ježiš nič vo svojom živote nenapísal, tak všetko to, čo je napísané v akejkoľvek Biblii na svete patrí k novému, Pavlom vynájdenom Ježišovi, ktorý so skutočným nemá – okrem pár citátov, ktoré v Novom Zákone ostali, ale aj tak ich ignorujú – nič spoločného. Z dnešného pohľadu je to ako keď si dnes niekto zoberie pôžičku od banky. On by rád splácal iba samotný dlh, ale v skutočnosti ju musí splácať aj s príslušenstvom, t.j. s úrokmi. Ako hore, tak dole. Kto si berie na seba záväzok byť kresťanom, tak berie na seba nie iba niekoľko „neškodných“ citátov, ale celú váhu zverstiev, ktoré Biblia – hoci „iba“ v Starom Zákone – obsahuje.

Biblia sama osebe je programovacou príručkou ako prebrať moc od gojov, t.j. bielych ľudí. Hoci Biblia je iba demoverziou Tóry, aj tu prichádza na rad obrazná písomnosť, pretože aramejština – či celkovo okrem latinčiny všetky jazyky staroveku – sú obrazové jazyky. Dnešnému človeku to je neznáme, lebo ho naučili vidieť iba NA povrchu, t.j. povrchové, nanajvýš ak fonetické súvislosti – ale potreba ukrytia informácií je očividná. Biblická príručka – presnejšie jej časti – už sú na Zemi viac ako 5 000 rokov. Za toto obdobie sa už vystriedalo veľké množstvo generácií, pričom bolo potrebné, aby sa informácia vložená do textov prenášala z pokolenia na pokolenie cez tisícročia nezmenená a zrozumiteľná pre zasvätencov. Inak sa nedala garantovať trvalá poroba obyvateľstva – gojov, t.j. nás, dnes už iba žalostných zbytkov bielych ľudí. Teda oni si svoju obraznosť uchovali – z pochopiteľných dôvodov – a nám ju „vývojom“ jazyka odobrali – tiež z pochopiteľných dôvodov. Dnes zasvätenci Biblického národa dokážu priamo čítať to, čo pred tisícročiami napísali ich predkovia, ale my už nevieme priamo čítať to, čo ešte pred menej ako tisícročím písali naši Predkovia! Dobre vymyslené, nie? My už nevieme čítať priamo to, čo napísali naši vlastní Predkovia, a preto nám to musia povedať cudzinci. Môže s tým normálny človek súhlasiť?

Ak by sme ešte trochu priadli, tak si zopakujme, že náš Svetonázor stojí na takých prvkoch ako sú Svedomie či Česť. Ak sa na niečo také odvolávajú dnešní kresťania – a to až v parlamente – tak to iba poukazuje na ich povrchnú svätosť, resp. jej poznanie. Aramejský jazyk – v ktorom sú pôvodne nájdené a z neho preložené staré biblické texty – vôbec nepozná slovo Svedomie ani Česť, no v našich prekladoch Biblie ich nájdete…

Jednou zo základných príručiek, ako naprogramovať cudzie národy, aby sa dostali pod kontrolu Biblického národa je kniha Izaiáša. Určite každý počul ono biblické: „majú oči na pozeranie a nevidia, majú uši na počúvanie a nepočujú“. Takto to naplánovali a toto aj dnes u biomasy dosiahli. Aj tu vidno, že hoci v otvorenom texte sa hovorí jedno, obrazy uložené vnútri programujú podvedomie na druhé. Ježiš v Novom Zákone vyjadril želanie, „aby všetci jedno boli“. A ako sú „jedno“ dnešní kresťania? Najlepšie to ukážeme na príklade z volieb v obci Hranovnica pri Poprade. Je to totálne kresťanská obec navštevujúca všetky možné omše a bohoslužby – aby všetci jedno boli. Približne polovica obce sú Cigáni, teda obľúbené dietky Jahveho cudzinca na Slovensku. Na posledných voľbách do samosprávy postavili 8 (osem) bielych kandidátov na starostu, Cigáni postavili 1 (jedného). „Aby všetci jedno boli“ volili každý svojho jedného, pričom Cigáni volili tiež iba jedného, ale za všetkých. Vyhral Cigán – ale Slovensko je už dávno podvrhnuté systematickej ciganizácii a tak ani onen „aby všetci jedno boli“ RH faktor skupine nevadí.

Časť o kresťanstve ako náboženstve by nebola úplná, ak by sme nespomenuli dnes triumfujúcu scientológiu. Systém založil bývalý pacient psychiatrickej kliniky Ron Hubbard – ale o tom sme tiež už písali. Prečo scientológov považujú všetky kresťanské náboženstvá za satanistov? Bez ohľadu na to, že majú pravdu, nehovoria úplne všetko. Kresťanstvo v skutočnosti považuje scientológiu za konkurenciu, lebo jej cieľ je presne ten istý ako ich – žiť na úkor naivných ovečiek, ktoré im zabezpečujú materiálnu existenciu. Scientologický prístup je totiž omnoho viac vhodný na dnešnú dobu ako kresťanstvo. To v podstate primitívnym spôsobom presviedča ľudí o nepoškvrnenom počatí a ďalších veciach, ktoré nedodržiavajú dnes už ani samotní popi. Je to systém postavený na značnej nevedomosti biomasy, ktorú vyciciavajú. Scientológia má síce ten istý cieľ, ale navyše ponúka svojim vstúpencom pomerne ucelený systém modelu riadenia procesov, ktorý v kresťanstve úplne chýba. V informačnom veku to je veľká nevýhoda a kresťanské cirkvi to veľmi dobre vedia. Druhou otázkou je, aký efektívny je systém riadenia procesov, ktorý zaviedol Hubbard. Kto pozná dnes najefektívnejšie systémy používané v automobilovom priemysle vie, že nič zatiaľ neprekonalo kombináciu prístupov procesného inžinierstva, ktoré môžeme opísať oblasťami Six Sigma a Lean, prípadne BPR. Nebudeme ich tu rozoberať, ale každý, kto sa v týchto systémoch orientuje a mal možnosť sa oboznámiť so systémom scientologických školení ľahko zistí, že hoci tieto dômyselným spôsobom podávajú niektoré riadiace princípy aj z vymenovaných prístupov, v skutočnosti im principiálne odporujú. Tento nedostatok však je pre väčšinu ľudí nezistiteľný, pretože nepoznajú druhú stranu mince. No a dômyselný systém vymývania mozgov v samostatných kategóriách návštevníkov kurzov – iné sú pre riaditeľov či majiteľov, iné pre námestníkov, iné pre second level, iné pre obyčajných zamestnancov – zabezpečí, že firmy budú dlho hľadať cestu k efektívnemu riadeniu svojich procesov, pričom za všetko budú aj dlho platiť – tým istým scientológom. A o tento kontakt práve ide. V podstate je to diabolsky geniálne vymyslený systém. V krajinách, kde je silne upevnená kresťanská – najčastejšie katolícka – cirkev, nie je možné pre odpor verejnosti otvorene otvárať pobočky ďalšej cirkvi. No nikto im nebráni otvárať kurzy pre podnikateľov, kde sa navyše hneď dostanú priamo tam, kde potrebujú – kde sú  peniaze.

Slovensko si vybralo za prezidenta scientológa. Hoci na jednej strane sa môže zdať, že nejde o nič, v podstate ide o všetko. Scientológ je riadený vždy priamo z centra, pričom centrum nie je na Slovensku. Na Ukrajine prebieha občianska vojna, pričom všetko začalo ozbrojeným prevratom financovaným Západom. Ak sa situácia vyvinie tak, že v zahraničí padne rozhodnutie o zapojení sa do konfliktu aj iným krajinám NATO – napríklad nám – nezabúdajme, že vrchný veliteľ ozbrojených síl Slovenskej republiky je agentom ovplyvňovania riadeným zo svojej centrály.

Druhá skupina, ktorá proti nám zákulisne brojí sú výhybkári. Počínajúc vymyslenými názvami ako Sloven až po odvodzovanie názov Sviatku Boha Kupala od latinského slovného základu „kopulácia“. Jedno aj druhé je úplne vedľa, ale dobre ukazuje na celé spektrum nevedomosti, v ktorom sa výhybkári pohybujú. Výhybkári si zaslúžia tento názov preto, lebo namiesto zjednocovania Slovanov do jedného celku si každý z nich „prihrieva svoju polievočku“, pričom ho vôbec nezaujíma, kde celý cirkus smeruje. Statočne teda presmerovávajú tých, ktorých vezú vo svojom vlaku so zahraničnou výbavou na vedľajšiu koľaj. Tejto skupine jednak naozaj nedochádza čo nám všetkým hrozí, jednak sa ani nesnažia preskúmať podstatu problému. Z védického pohľadu ide o vyjadrenie ich úrovne evolučného vývoja.

Vzhľadom na horeuvedené triedenie skupín je jasné, že v žiadnom prípade netreba polemizovať ani s administrátormi, ani s fanatikmi. Vlastnosť našej mysle je totiž taká, že kde nasmerujeme pozornosť, tam aj odchádza naša životná energia. Prečo by sme teda mali podporovať tých, ktorí aj tak – vedome či nevedome – kopú spoločnej veci Slovanov hrob?

Tak či onak, Staroverec je ten, kto sa neuspokojí s tým, čo mu podhodia – hoci aj pekne poobliekaní – cudzinci, ale hľadá podstatu problému. No pevne uchovávať Slovo – čo je podstata výrazu Staroverec vytvorená poskladaním Obrazov bukvíc S-T-AR – môže iba ten, kto si najprv Slovo, t.j. Múdrosť podanú Predkami osvojí. A na to treba minimálne vôľu, odhodlanosť a osobnú skúsenosť. Staroverci – na rozdiel od kresťanov – bez problémov čítajú aj Bibliu, lebo jedine tak sa dá zistiť, aká je podstata kresťanstva a čo možno od neho v skutočnosti čakať. Je tam uložený celý ich psychoprogram. Takto nebudeme žiť v ilúziách a v prípade, že sa budeme musieť znova brániť vopred vieme, čo možno od takého nepriateľa čakať.

Zásadným pravidlom v poznávacom procese je, že ak jestvujú dva alebo viac antagonistických názorov, tak je potrebné si preštudovať všetky, aby sme vedeli, čo je obsahom každého názoru. Dnes nám síce zakázali čítať „Mein Kampf“ od Hitlera, ale iba to je detailná príručka obsahujúca opis, čo to je fašizmus. Ako dnes dokážu ľudia rozpoznať, či to, čo sa začína diať okolo nás nie je znova fašizmu, keď jeho „špecifikáciu“ skryli pred verejnosťou? Čítať Bibliu ešte neznamená byť kresťanom, čítať Mein Kampf ešte neznamená byť fašistom. No je to cesta k poznaniu jedného aj druhého.

Od prevzatia moci v našej krajine pred tisícročím už prebehlo našou krajinou množstvo vojen. Môžeme smelo povedať, že všetky boli náboženskej podstaty – teda „aby všetci jedno boli“, či v jednom kuse sa zabíjali s boli zabíjaní? Neznalosťou nášho prastarého svetonázoru sa stávame bábkami v cudzích rukách. Védický prístup tvrdí, že všetky bytosti boli stvorené naraz a dokonalé, t.j. tak, aby ich telá slúžili ako „vozidlá“ pre vývoj Ducha, ktorý jediný sa vyvíja. Stvorený svet je teda milióny rokov rovnaký, mení sa iba neviditeľná podstata, evolúcia Ducha formou postupných inkarnácií v stále vyššom a vyššom tele. „Vyvinutie“ teórie o vývoji druhov je priamo zacielené na boj proti védickému svetonázoru a vývoju Ducha. Darwinova teória však nikdy nebola empiricky dokázaná, pretože predpokladá nález tzv. prechodových druhov (spojovacích článkov), ktoré – podľa tejto teórie –museli nevyhnutne existovať. Ide o to, že všetky druhy – vrátane človeka – ktoré dnes na Zemi žijú, museli mať v minulosti aj „nepodarené“ vetvy ktoré by mali niektorú z dnešných funkcií nevyvinutú. Dodnes však nič také – nielen u ľudí – nebolo nájdené. Laicky povedané ide o niečo podobné, ako keby sme na kopy náhodným spôsobom sypali napríklad rôzne kovové dielce – vrátane aj šrotu – a „náhodne“ by z toho vznikol napr. Boeing 777. Na iné kopy by sme zase hádzali množstvo elektronických súčiastok, a „náhodne“ by z niektorých z nich vznikol počítač – a to nie hocijaký… Takéto niečo je nereálne, ale presne toto tvrdí Darwinova teória. Dnes síce vidíme aj rôzne neprirodzené druhy, ale to sú už produkty genetického inžinierstva, t.j. rôzneho klonovania. Príroda také kombinácie nikdy netvorí.

Súčasťou Darwinovej úlohy bolo vytvoriť – ako súčasť jeho evolučnej teórie druhov – aj fenomén neustáleho boja druhov, pričom vyhráva vždy ten najsilnejší. Aj keď tento odtieň je už skôr prijateľný, rozhodne však nie je a nikdy nebol z védického pohľadu ponímaný ako determinujúci v takom zmysle, ako ho podal Darwin. Máme na mysli to, že vývoj je umožnený jedine neustálym bojom. Ale načo to bolo dobré? Dnes už vidno, kde vedú stopy. K. Marx pôsobil v Londýne – dôvody netreba vysvetľovať. Tu dostal a iba publikoval Manifest Komunistickej strany. V prvom nemeckom vydaní knihy Kapitál bolo na úvodnej stránke venovanie Darwinovi a jeho teórii neustáleho boja. Tento podtón sa premietol ako nosná myšlienka triedneho boja – čo je jedným z princípov marxizmu. Myšlienka boja bola „nenápadne“ rozvinutá ďalej v knihe Môj boj, ktorý – akože – napísal Hitler. No a súvislosti ako aj vyplývajúce dôsledky už netreba komentovať.

Zdalo by sa, že otázka Svetonázoru nie je nijako mimoriadne dôležitá, ale to iba pre nevedomcov. Tu môžeme súhlasiť s riadiacimi prioritami ako ich podáva Koncepcia všeobecnej bezpečnosti – KOB. Je to všeobecná teória, lebo nie je zameraná iba na jeden národ a iba na jednu oblasť. Systematizácia je dôležitá ako zdroj preto, lebo pochádza od Puškina. Svetonázorová priorita je najvyššie, pretože funguje stáročia, ale pre verejnosť nebadane. Je to múdrosť vyjadrená aj v našom prísloví „Voda kameň myje“. Naopak, priorita vojenských zbraní je najnižšie. Z určitého pohľadu sa síce zdá vysoko efektívna, no takto dosiahnuté riešenie väčšinou nemá dlhé trvanie z pohľadu dlhodobého vývoja spoločnosti. Z tohto uhla pohľadu ukazuje tlak USA na vojenské riešenie na Ukrajine na to, že buď sa do vedenia dostlali už naozaj veci neznalé subjekty, alebo už naozaj ide o „mletie z posledného“ a okrem vojny iné východisko nemajú. Politické manévrovanie Ruska v zmysle odďaľovania priameho vstupu do otvorenej vojenskej konfrontácie, ale za neustáleho zvyšovania bojaschopnosti vlastnej armády z hľadiska týchto priorít znamená, že v Kremli už sedia naozaj profesionáli, ktorí vedia o čom sa v tejto chvíli rozhoduje. Nečudo, že Obama stráca nervy.

Prečo je svetonázor prioritný? Dnes v podmienkach informačnej potopy sa zdá nepotrebný, ale pozrime sa na to z viactisícročného odstupu. Podľa Orbiniho svedectva vieme, že v Európe kedysi nebolo iného písma ako Staroslovienskej Bukvice. No z pohľadu vývoja Zeme vieme, že na Zemi kedysi nebolo iného vedomostného systému ako Védického. Pozrime sa na to tak. Presne ako v „konštrukcii“ matrice Staroslovienskej Bukvice nie je nič náhodné, tak ani v „konštrukcii“ vyššieho poschodia, t.j. kompletného „Panteónu“ vyšších, Vesmír riadiacich Síl neexistuje náhoda. Slovo Panteón sme dali do úvodzoviek, pretože vo Védizme niet Panteónu v tom zmysle slova, ako ho zaviedli Gréci.

Z védického pohľadu vo Vesmíre neexistuje nič okrem Energií a Síl, ktoré ich riadia. Vo Vesmíre neexistujú ani pravé uhly a priamky, lebo energia sa zásadne šíri formou rôznych energetických frekvencií vlnovo, môžeme ich v zmysle dnešnej vedy volať hoci aj kvantami. Celý priestor je naplnený Éterom, v ktorom sa okamžite premiestňuje informácia z jedného konca Vesmíru na druhý bez akéhokoľvek omeškania a skreslenia pomocou torzných polí. Z určitého pohľadu môžeme hovoriť aj o tom, že Sila je energia plus Informácia. V našom ponímaní sú tieto riadiace Sily Galaxie nazývané Vyšní Bohovia alebo Bohovia Pravi. Všetko závisí od stupňa evolučného vývoja jednotlivca. Niekto vidí Bohov, iný priamo Sily a Energie. No všetko je iba špecifickou hranou toho istého Obrazu, ktorý je uložený v mnohorozmernom Vesmíre, a teda neopísateľný termínmi primitívneho, štvorrozmerného Sveta Javi.

Tento opis je veľmi hrubý, no v každom prípade védický. V minulosti bolo potrebné zabezpečiť, aby sa takéto informácie nemohli zneužiť, ale aby sa zároveň informácia o nich stala prístupnou pre budúce pokolenia, keď už pre nič iné tak preto, aby mladé pokolenia nestúpali stále na tie isté hrable ako ich Predkovia pred dávnymi časmi. Princíp evolúcie Ducha je totiž základným princípom nášho Svetonázoru a hnacou silou vývoja Kultúry. A tak sa súčasťou našej Kultúry stala aj písomnosť, ktorá je od prvopočiatkov Runová. No nie sú Runy ako Runy. Písomný systém, ktorý tvorí Karuna bol prastarý už v časoch, keď pred jeden a pol miliardou rokov na Midgard-Zemi pristáli prví naši Predkovia. Tu však treba zdôrazniť, že RUNY sú posvätné, pretože podávajú opis, t.j. informáciu o skutočnej stavbe Vesmíru a všetkom, čo s ním súvisí. Karuna je preto už od samého počiatku ukrytý, tajný systém. Veď varovania spojené s nebezpečenstvom jeho odovzdania Temných Silám sú predmetom o. i. aj Odinových Zápovedí. Inými slovami, celá podstata Védickej Kultúry – vrátane tajov našej Galaxie – je kompletne uložená v Karune. KA je slabika, ktorá znamená síce systematizáciu, ale zároveň ukrytie všetkého toho, čo nasleduje na ňou. Dodnes sa uchoval tento princíp v niektorých starých slovách – lebo žiadne slovo nebolo v prvopočiatku vytvorené náhodne. Odtiaľ je KAsta – uchovanie profesionálnych poznatkov, ale iba v rámci skupiny, skryto pre ostatnými. Tu patrí aj slovo KA-RA-T, čo znamená „pevné“ ukrytie svetla, t.j. je to jednotka používaná na „ukryté“ svetlo napr. v diamantoch.

Obľúbenou témou výhybkárov je napríklad výklad, že runy vznikli pozorovaním konárikov a podobne, pričom v prípade Slovanov sme mali šťastie, že nám „dokonalé“ riešenie priniesli – akože inak – cudzinci, pologramotní olympionici Cyril a Metod. Ale čo napríklad o našej písomnosti píšu naši autori? Nuž hľa, citát Jonáša Záborského z jeho diela DEJINY KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO OD POČIATKU DO ČASOV ŽIGMUNDOVÝCH, ktoré napísal r. 1875, ale vyšli až za našich dní. O písomnosti našich Predkov píše, že: 

„Poneváč užívali nemotorné runy, usporiadal pre nich o. r. 855 písmo,
zo všetkých potomných najdokonalejšie, duchu slovančiny najprimerenejšie“.

A je to tu – Záborský priamo udáva, že sme používali v minulosti Runy.

Karunu sa podarilo dodnes ukryť pred nepovolanými, aj keď určité nepodstatné fragmenty systému sú k dispozícii. Pretože je na začiatku KA znamená to, že to aj musí byť ukryté, lebo také poznanie môže byť deštruktívne pre nepripravených. Je na to dôvod, a to naozaj dobrý. Ak by totiž Temné Sily dostali do rúk celú moc poznania Rún, už by sme neexistovali.

Runy však tak či onak boli našimi Predkami používané, aj keď iba zjednodušené systémy oproti Karune. Karunu ovláda iba mala skupina Žrecov vnútorného Kruhu, ktorí sa na viac ako tisíc rokov ukryli na Sibíri a Altaji na neprístupných miestach. Je to v podstate okruh, kde podľa prastarej legendy v hĺbke pod horami leží Šambala, tajomná ríša Svetlých Síl, ktorej bojovníci vystúpia na povrch a rozhodne zasiahnu do bojov proti Silám Temna v posledné dni civilizácie. Ak by si niekto myslel, že je to len tak, tak nech si predstaví o akých ľudí ide. Poznanie sa síce odovzdávalo z pokolenia na pokolenie, ale nikdy – ani v najmenšom – neboli narušené Kony Rita, Zápovede Bohov a Predkov, či okrem iného ani jeden člen tejto reťaze po viac ako tisícročie – ale ani nikdy predtým – nepožil ani kvapku alkoholu. A u nás by niektorí v prestávkach medzi jeho konzumáciou chceli spoznať tajomstvá Vesmíru, pričom by chceli začať rovno od toho najzložitejšieho, čo v Galaxii je…

Hoci Karuna bola a je skrytým systémom Poznania, jej rôzne zjednodušenia a podoby množstva variantov runových zápisov boli používané v celom našom kultúrnom okruhu, teda vrátane niekdajšieho Slovienska. Runové nápisy sa nachádzajú aj u nás, ale čítať ich vie iba naozaj malé množstvo ľudí na svete. Jedným z veľkých súčasných učencov je už nami spomínaný akademik Čudinov z Moskvy. Tu si však musíme uvedomiť súvislosti. Obraznú zložku rún takýto ľudia ani nikdy hľadať nebudú, lebo nato je potrebné poznať védickú tradíciu. No táto – vo svojej všeobecne prístupnej forme – poskytne iba informáciu, že takýto spôsob ukladania informácií existuje. Od tohto poznania je veľmi ďaleko k spoznaniu skutočných Obrazov. Možno dokonca povedať, že bez výkladu Obrazov sa to ani nikdy nedá zistiť. A práve Obrazy sú kľúčom k množstvu informácií v starých textoch.

Veľkosť profesora Čudinova je v tom, že dokázal svetu prvobytnosť slovanských či árijských písomných systémov vrátane rún, čo vie aj dokázať mnohými rozšifrovanými nápismi. No vzhľadom na svoju profesiu čerpá údaje prioritne z toho, čo sa mu dostane do rúk a čo takto môže priamo dešifrovať. Z toho vyplýva, že ak nepozná výklad „pozadia“ javov – hoci aj mytologický, tak do celého obrazu mu mnoho chýba. Ako príklad si uveďme jeho výklad slova „medveď“. Správne dokázal, že aj slovo „BER“ je slovanského pôvodu, veď aj u nás na východe dodnes hovoria „berloh“, čo sa v „spisovnej“ slovenčine vyslovuje ako „brloh“. Keďže rozdiel je iba v samohláske, tak nejde o veľký problém. V ruštine dodnes ostal tvar „berloga“ – v podstate identické s našim nárečovým „berloh“. Je to miesto, kde oddychuje – najmä počas zimy – „ber“, t.j. medveď. Názov sa dodnes zachoval v názve Berlín, ktoré je rovnako slovanského pôvodu. (Pôvodne) „ľ“ za ber je vytvorenie privlastňovacieho tvaru dodnes používaného v ruštine, ktorý je prítomný aj v názve mesta Jaroslavľ. No a prípona „in“ je typická pre slovanské jazyky, keď vyjadrujem privlastňovacie zámeno ženského rodu: matk-in, sestr-in a podobne. V Rusku sa dodnes zachovalo prastaré príslovie „prvý blin (tradičná palacinka z kysnutého cesta) Komu“, čo ukazuje na prastarý zvyk, keď medveďom po zobudení sa zo zimného spánku dávali ľudia prvé sústo na nabratie síl po dlhom spánku. Názov „kom“ pre medveďa sa dodnes používa v tvare „kóma“, čo vyjadruje dlhý spánok. A práve takto trávia medvede zimu.

Prečo má medveď toľko mien? A tu sa dostávame k stanovisku empirického vedca, inak veľkého zástancu našej vlastnej Kultúry, akým profesor Čudinov určite je. Podľa neho je jav viacerých mien pre medveďa spôsobený tým, že keď ho ľudia išli v minulosti loviť, tak sa snažili nevyriecť v lese jeho skutočné meno, lebo by sa to dozvedel a mohol sa skryť. Medveď je poslom Boha Svaroga, takže určite sme ho nikdy nelovili. No existencia mnohých mien pre medveďa – z nášho pohľadu veľmi váženého tvora – je úplne inde. Podľa védických prameňov má každé zviera svoje SKUTOČNÉ meno, ktoré naši Predkovia poznali. Je to niečo podobné, ako naše večné, t.j. tajné meno, ktoré dostávame ako druhé pri obrade menorečenia, ale ktoré nesmieme nikdy nikomu povedať. U zvierat pri vyslovení ich skutočného mena sa všetky zmenia na absolútne krotké a prívetivé k človeku, nech ide hoci aj o zúrivého vlka či medveďa. Vieme si predstaviť, ako tragicky by takýto poznatok poškodil Prírode, a preto sa toto tajomstvo dobre ukrýva. Jedným z perimetrov ochrany je vytvorenie viacerých mien, aj keď žiadne nebolo skutočné, no vyjadrujúce určité aspekty ich charakteru.

Nuž možno povedať, že Runy naozaj obsahujú tajomstvá Poznania Galaxie, t.j. Vesmíru. No védický vedomostný systém do seba zapadá, niet v ňom náhodných, chaotických prvkov. Poznanie kompletného písomného systému je poznanie kompletného Svetonázoru, no tento je vždy a zásadne podávaný Obrazmi. Nie vždy teda dispozícia starého nápisu znamená aj schopnosť vyextrahovania celej podanej informácie, najčastejšie sa vedci dostávajú iba k jej fonetickej zložke, pričom aj tu mnohí vnášajú úmyselné skreslenia – viď prípad „Sloveni“. Dnes možno povedať, že celý vedecký svet pracuje iba a výlučne s fonetickou zložkou obrazu, t.j. so zvukovou stránkou informácie. Asi predpokladajú, že zvyšok si naši Predkovia odovzdávali po internete… Nič viac. Profesionálni lingvisti ani len nepredpokladajú existenciu uloženia inej zložky informácie v starých textoch. No aj tak je zaujímavé, že hoci dodnes nie každý je schopný prečítať staré nápisy už aj svojho národa – lebo to predpokladá nielen poznanie mechanizmus čítania, ale aj poznanie aspoň základov starej Kultúry – a to najmä pre ich ZLOŽITOSŤ, ale na druhej strane sa nehanbia považovať našich Predkov za primitívnych „pornoumelcov“ a ožranov..?

Spojme si to teda dokopy. Poznanie úloh a súvislostí predstavovaných našimi Vyšnými Bohmi Pravi je obrazným opisom Konov, t.j. dnešným jazykom vekmi nemenných zákonov Vesmíru. Pretože toto podanie je obrazné, dá sa z neho vytiahnuť ľubovoľne zložitá informácia majúca vzťah k niektorému zo základných vesmírnych zákonov. Schopnosť extrahovať Obraz ľubovoľnej zložitosti závisí jedine a výlučne na stupni evolučného vývoja jednotlivca, ktorý odpoveď na konkrétnu otázku hľadá. Nič neprichádza zadarmo a nadarmo. To je okultný (zá)kon. Z pohľadu úrovne a ponímania dnešného človeka možno povedať, že detailné poznatky o našom „Panteóne“ Bohov spolu s poznaním štruktúry matrice Staroslovienskej Bukvice majú potenciál vytvoriť systém, ktorý jednak podá vysvetlenie akéhokoľvek javu vo Vesmíre, ale zároveň môže prežiť tisícročia – ako už aj prežil. No – samozrejme – iba pre povolaných, t.j. znalých. Nevedomci – ako zvyčajne – nenájdu NIČ, oni sa totiž ani neunúvajú hľadať. Namiesto toho vymyslia čokoľvek.

Ak teda v starom texte nájdeme výraz „Zlaté Runy“, pôjde minimálne o metaforické vyjadrenie veľmi dôležitého poznania zapísaného Runami. Ak ide o výraz veľmi starý, tak môže ísť o obdobie, kedy ešte Staroslovienska Bukvica neexistovala. Ďalej si pripomeňme, že jestvuje niekoľko spôsobov, ako sa v starých textoch ukrývali, t.j. kódovali informácie tak, aby neskôr neboli nájdené kresťanmi, a teda zničené, resp. uložené vo Vatikáne a odstránené z dosahu verejnosti. Už opísaným spôsobom je ukladanie Obrazov, ale používali sa aj alegórie, najčastejšie však ich kombinácia. Už sme spomínali „vodu“ a „oheň“, pričom zoznam je oveľa dlhší. Ak zase napríklad Puškin hovorí o Ľudmile, má na mysli „ľud milý“, ak spomína Ruslana, tak má na mysli Rusa, t.j. znalého človeka, ktorý nie je nevyhnutne z dnešného pohľadu Rus. Takéto rozbory nájdete dnes v hojnosti na internete.

A tu si spomeňme na starogrécke báje a výpravu Argonautov za Zlatým rúnom, čo v skutočnosti predstavuje informáciu o výprave akejsi špeciálnej jednotky Grékov, ktorej úlohou bolo nájsť a ukradnúť „Zlaté Runy“, t.j. védické texty, teda Poznanie, pomocou ktorého by mohli vytvoriť vlastný systém, ktorý by stál na nemenných, vesmírnych princípoch, a teda by mal potenciál vydržať viacero storočí. Táto špeciálna operácia sa im podarila, boli nakoniec schopní zostaviť svoj Panteón, ktorý učia v školách aj naše deti dodnes. Smutné je iba to, že učia Panteón gréckych bohov, pričom domácich a pôvodných Svetlých Bohov Pravi akosi zabudli zahrnúť do učebných osnov…

Kópia ostane kópiou, aj keď môže byť viac či menej podarená. Panteón gréckych Bohov vyjadruje ich svetonázor, nie náš. Cez vzájomné vzťahy obyvateľov Olympu možno pochopiť, ako fungovali vzťahy v ich, gréckej demokracii, t.j. v otrokárskom systéme. Vzťahy a súvislosti boli síce iné ako naše, v každom prípade však dokázali vytvoriť systém civilizácie, ktorý pretrval už nejedno tisícročie. Do svojho systému teda povkladali svoje obrazy, ktoré programujú podvedomie a dosiahli, čo potrebovali.

Za Grékmi prišli Rimania, ktorých lúpežná republika sa vyvinula rýchlejšie ako rýchlo, t.j. dostali sa do stavu, kedy potrebovali zodpovedajúcu ideológiu, no potreba nastala v podobe „už včera“. Vzhľadom na nedostatok času teda v podstate kompletne prevzali grécky Panteón, iba premenovali bohov. Toto síce ako tak postačovalo na nejakú dobu, ale pri strete s lepšie organizovanou kresťanskou ideológiou veľmi rýchlo padlo. To preto, lebo Rimania sa nikdy nezaoberali tým, aby ho dostatočne hlboko „duchovne“ podporili.

A teraz sa pozrime na niekoľko „detailov“ našej Kultúry, ktoré výhybkárom unikajú, ale podľa ktorých sa dá spoznať, s kým máme dočinenia. Začnime Obrazmi dvoch bukvíc – JOTA a OTA:

Obraz bukvice JOTA je „Poznanie“, Obraz bukvice OTA je „Odmietanie čohokoľvek“. Uveďme, že ide iba o hlavné Obrazy, lebo všetkých je oveľa viac. Ako sme už uviedli, sakrálna grafika bukvíc sa zobrazuje tromi vodorovnými čiarami, ktoré prebiehajú hore, dole a v strede každej bukvice. Horná oddeľuje Prav a Slav, prostredná Slav a Jav, spodná Jav a Nav. Človek existuje vo svete Javi, pričom z grafiky môžeme vyčítať aj ďalšie súvislosti. Rovná, priama čiara zhora nadol symbolizuje Ingliu, t.j. životodarnú energiu, ktorá zostupuje zo Sveta Pravi a prechádza cez Slav a Jav. Do Navi nejde. Preto paraziti ju musia kradnúť bytostiam v Javi, t.j. nám. Inglia – prúd životodarnej energie – predstavuje zároveň hlavný energetický kanál človeka, ktorý prechádza – podľa učenia Véd aj Budhizmu – približne v oblasti chrbtice. Bukvica JOTA pozostáva ešte z druhej zložky – okrem Inglie – ktorá sa volá JEN. Obraz JEN je „Obraz“, pri svojom použití vytvára takú rezonanciu torzných polí, ktoré podporujú hlavný Obraz. Čo do sakrálnej grafiky teda vidíme, že Poznanie k nám prichádza z Vyšších Svetov vo forme Obrazov. Pretože podľa védického učenia sú naše predstavy „ukladané“ v šesťrozmernom Vesmíre, tak akákoľvek realizovaná predstava nikdy úplne nenapĺňa pôvodný Obraz myšlienky – štvorrozmerný Svet Javi jednoducho neumožňuje plnú realizáciu Obrazu kvôli svojej „primitívnosti“. A toto je dôvod, prečo všetci veľkí učitelia ľudstva hovorili k prostému ľudu rečou podobenstiev. Keď už sme pri podobenstvách, tak v prvom rade každého v našom kultúrnom okruhu napadne Ježiš. Kto čítal evanjeliá vie, že Ježiš výslovne varoval tých, ktorí by zmenili či odobrali čo aj len najmenšie JOTA z jeho učenia. Keďže používal Obrazy podvedomia tak hovoril o tom, že nikto nemá právo pozmeniť Poznanie vyplývajúce z jeho učenia – čo sa však po jeho smrti aj tak stalo. Kresťania sa hlásia k tomuto zmenenému učeniu, teda otvorene potvrdzujú, že im nevadí, aké je. Ono by im to vadilo, ale to by ho museli čítať, teda museli by činom zameniť duševnú lenivosť a pohodlnosť. Nečítajú, a teda dobrovoľne odsúhlasujú všetko, čo obsahuje Biblia – ale to sme už hovorili.

Za JOTA nasleduje OTA, teda odmietanie čohokoľvek. Podľa nášho kultúrneho systému má každý právo odmietnuť čokoľvek, ale najskôr je povinný čo najpodrobnejšie spoznať to, čo sa chystá odmietnuť. Teda každý, kto kritizuje Starú Vieru a presadzuje svoje výklady – výhybkár – má z hľadiska okultného pravidla najskôr čo najdôslednejšie preštudovať predmet toho, čo zavrhuje. Toto je nemenný Kon Vesmíru, jeho porušovanie nebude bez dôsledkov, aj keď slobodná vôľa sa za každých okolností vo Svete Javi rešpektuje. No Karma je už raz taká, „ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“. Z tohto pohľadu môžeme iba znovu zopakovať, že sme zatiaľ nikde nenašli kritiku na Starú Vieru. Tí čo si myslia, že ju kritizujú iba v nevedomosti plátajú svoje pohľady, ale ešte stále nezistili, proti čomu bojujú.

Grafika bukvice OTA je rovnako ako u JOTA Inglia, ale napravo je zobrazené akési sitko, t.j. vyjadruje, že z prúdu všeobecného Poznania Múdrosti si niečo vyberieme, a potom to osejeme tak, aby ostalo iba to, čo nám vyhovuje. No už vieme, čo a prečo sme zavrhli. A to je zásadný rozdiel.

Tieto súvislosti sú vyjadrené v jednej zo Zápovedí Boha Svaroga:

Nezavrhujte neznáme a neobjasnené, no snažte sa neznáme spoznávať a neobjasnené objasňovať,
lebo Bohovia pomáhajú tým, ktorí sa snažia poznávať Múdrosť.

Je to Zápoveď Vyšného Boha, t.j. vyjadruje jeden z VEČNÝCH a teda NEMENNÝCH KONOV VESMÍRU, ktorý platí minimálne v celej našej Galaxii. Pravdaže, na našich výhybkárov je aj Svarog „krátky“..

Toto je základný princíp nášho prístupu k poznávaniu čohokoľvek. Teda predtým, než sa k čomukoľvek vyjadríme, by to nemalo byť „a priori“, t.j. predskúsenostne. Ak sme to z akéhokoľvek dôvodu neurobili, tak sa nevyjadrujme.

Teraz si môžeme priblížiť nejakú očividnú aplikáciu tohto princípu. Oficiálna veda najčastejšie prináša ako dôkazy iba to, čo vykopú archeológovia. Princíp dobrý, ale… čo môžu vykopať z našej minulosti?

Ak nahliadneme do Zápovedí Boha Odina rýchlo zistíme jeho dôraz na pálenie našich mŕtvych. Môže to byť na Krode, t.j. vatre alebo napríklad na lodi – ako to vo filmoch zobrazujú, aj keď síce iba v súvislosti s Vikingami. No my si zoberieme na pomoc poľský film Keď Slnko bolo Bohom a už sa môžeme zorientovať ľahšie. Na Krode spálili otca hlavnej hrdinky a mŕtvych Vikingov na lodi. Išlo teda o všetkým známu prax. Film nie je v žiadnom prípade fikcia, ale filmové spracovanie starej poľskej povesti. V tejto súvislosti môžeme znovu zacitovať Jonáša Záborského:

„Až Piastovec Zemovít počal sbierať o. r. 860 vätšú veľkopoľskú državu. Malopoľsko bolo poddáno Svatoplukovi.“ 

Prečo pálenie a nie pochovávanie? Znovu to vychádza z védickej Kultúry. Hneď po Veľkom tresku sa RA-M-CHA „rozplynul“ do nekonečného množstva častíc Ducha, do Živatiem. Častica je sama osebe duchovnej podstaty, t.j. mimo času a priestoru. Keď sa rozhodne začať svoju evolúciu, tak sa spojí s inými Živatmami a „vytvoria“ priestor a čas. Tá Živatma, ktorá ostatné Živatmy „nahovorila“ sa volá Živa. Je to tá, s ktorou sa dnes asociuje naše Vedomie, t.j. naše vedomé JA. No evolučný vývoj nepozná výnimky, preto všetky Živatmy museli prejsť miliónmi inkarnácií v minerálnej ríši, potom v rastlinnej a nakoniec vo zvieracej. Takto človek už má za sebou miliardy rokov existencie v Javi, aj keď v iných telách. V ríši človeka platia – ako v každej ríši – špecifické pravidlá, podľa ktorých pri splnení požadovaných podmienok sa po smrti stávame Bohmi Slavi, lebo aj sme deti Bohov. No pred našou poslednou inkarnáciou sme sa „dohodli“ so všetkými Živatmami, že ich „vezmeme“ s nami hore, do Vyšších Svetov. Ako hore tak dole, sľuby sa musia plniť. Za normálnych okolností sme urýchlili ich evolučný vývoj, teda ak sa staneme Bohom Slavi – povedzme nejakým Slnkom, tak z nich budú napríklad Zeme či Luny. Ale táto transformácia sa môže realizovať jedine za predpokladu, že nás po smrti spália, lebo takto nastane tranformácia do Vyššieho Sveta Slavi. Ak nás pochovajú, tak určite nemôžeme splniť sľub daný pred našou poslednou materializáciou ostatným Živatmám. Niektoré sa dostanú do ríše minerálov – stanú sa opäť zeminou, ďalšie sa stanú rastlinkami, iné zasa vstúpia do živočíšnej ríše – napr. ak ich bunky skonzumovali červíky a podobne. Nedostali sa – napriek našim sľubom – s nami nahor, do Vyšších Svetov. Ak sa budeme musieť znovu materializovať na ďalšiu inkarnáciu v Javi, tak ešte budeme mať aj „problém“ pozháňať potrebné Živatmy pre naše telo, lebo naše pôvodné sme zradili…

Môže sa to zdať banálne, v každom prípade toto je súčasťou nášho Svetonázoru. Práve preto sme tisícročia pálili našich mŕtvych. Koho teda môžu vykopať naši archeológovia? Ak neberieme do úvahy rôzne prípady mŕtvych po vojnách, požiaroch či všakovakých podobných pohromách, tak určite nemôžu nájsť výkvet našej Kultúry starší viac ako tisíc rokov v hroboch. Ak by poznali náš Svetonázor, tak by sa mohli aj zodpovedajúco orientovať. Ak nie, to, čo skúmajú je všetko možné, len nie naši Predkovia.

To, že obdobie konca védickej civilizácie a začiatok kresťanského pochovávania mŕtvych namiesto védického krodovania nájdeme odzrkadlené aj v miestopisných názvoch minulosti. 36. deň prvého mesiaca nášho kalendára – Ramchata – je deň Skanda Irijského. Tohto roku vyšiel jeho sviatok na 27.-28. október 2014. Toto naše knieža pred cca 20 000 rokmi kolonizovalo kraj, ktorý dodnes voláme Škandinávia, ale dlho predtým sa na počesť kniežaťa – jav bežný v našej Kultúre podobne ako Rus či Slovien – volala Skandia. Po – akože ináč – násilnom pokresťančení a latinizovaní písomníctva, sa začalo s pochovávaním mŕtvych namiesto ich spaľovania. Pochovávanie je zákerná taktika prekazenia evolučného vývoja našich ľudí a často ich dlhodobé uväznenie tam, odkiaľ sa nemôžu ani vrátiť späť, ani postúpiť nahor. Nie je to síce neriešiteľná situácia, ale v každom prípade toto je „dobromyseľné“ kresťanské želanie. Pretože Svet mŕtvych sa v našom ponímaní označuje ako Svet Navi, tak ukladanie mŕtvych do zeme namiesto spaľovania sa odzrkadlilo na zmene názvu na dnešné Škandi-NAVI-a. No a ak sa pozrieme na naše územie, tak napríklad na Spiši nájdeme dediny ako OlcNAVA, RichNAVA, KlukNAVA, ale aj podobne inde na Slovensku, napr. TrNAVA. Treba viac dodať? Vari iba to, že spomenuté spišské dediny dnes priam „praskajú“ od množstva Cigánov… no a Trnava je jednou z bášt kresťanstva na Slovensku.

Vráťme sa ešte raz aj k výrazu Slovien. Netvrdíme, že Sloven neexistuje, len to nie je náš Predok, skôr konzumný občan súčasného Slovenska. Jedným z „vedeckých“ argumentov názvu Sloven je to, že hoci sa v názve písala bukvica menom „JAŤ“, dnes „aj tak nikto nevie, ako sa čítala“. No, nebudeme administrátorov systému presviedčať, že Staroverci na Sibíri uvoľnili kompletnú Starosloviensku Bukvicu vrátane poznatkov o bukvici JAŤ, ale pozrime sa na to z iného pohľadu. Hoci títo experti na Slovanstvo sa hlásia do sveta Slovanov, ani ich nenapadne pozrieť sa na takú – z pohľadu Slovanstva „bezvýznamnú“ krajinu – ako je Rusko. Bukvica JAŤ sa používala až do poslednej úpravy zbytkov Bukvice – v tom čase už Azbuky – ktorú vykonal Lunačarský a ktorej výsledkom bolo vytvorenie „sovietskej“ abecedy, už bezobrazného systému na vzor latinky. Posledné zvyšky Obrazov boli zamenené iba fonémami. Napriek tomu veľká časť porazených bielogvardejcov, ktorá emigrovala na Západ si JAŤ odniesla zo sebou a vo všetkom písomnom styku ho používali ešte desaťročia. Môžeme teda povedať, že v spoločenstvách ruských emigrantov sa JAŤ zachovalo dodnes. No a naši výhybkári nevedia dodnes zistiť, ako sa vlastne JAŤ číta. Do tejto kategórie musíme zaradiť aj tých, ktorí ako dôkaz toho, že ide o „E“ a nie „IE“ citujú aj dnešnú ruštinu, ktorá používa zápis „Словен“. Je to síce tak, ale žiaden Rus nebude čítať toto slovo inak ako „Slovien“. „E“ totiž nahradilo ako slová, kde bolo pôvodne „E“, ale často aj slová, kde bolo pôvodne „IE“, t.j. JAŤ. Dôkazy sa dajú nájsť porovnaním viacerých dnešných slovanských jazykov. Ak sa to isté slovo vysloví vo viacerých jazykoch v kombinácii „I“ alebo „E“, tak určite v pôvodnom, staroslovienskom jazyku bola kombinácia oboch, t.j. „IE“. Použime iba jeden príklad. Rusi prečítajú „VIERA“, aj keď podľa našich výhybkárov by mali prečítať „VERA“(?), Ukrajinci, t.j. Malorusi „VIRA“. My na Slovensku, Maličkorusi zase „VIERA“, Česi a Moraváci znova „VÍRA“. Slov nájdeme samozrejme viac, môžete sa pozrieť napríklad na chlieb a podobne.

Problém nie je v samotnom zvuku ale v tom, že iný zvuk vyvoláva inú rezonanciu a teda iný Obraz v podvedomí. Inak teda programuje jeho nositeľa a okolie. Dnes už vieme, že ľudská DNK sa sústavne preprogramováva v závislosti na zvukoch, t.j. slovách, ktoré vyslovujeme. Obraz JAŤ je „Spojenie Nebeského a pozemského“, Obraz JESŤ („E“) je „Jestvovanie v Javi, t.j. v materiálnom Svete “. Slovien je napojený na Nebesia, Sloven akurát tak na supermarket a dovozové tovary. Ale „kto chce kam, pomôžme mu tam“.

Problém zámeny Obrazov si môžeme názorne priblížiť na slove ŽENA. V takomto znení je to vyložene moderné slovo, ale nebolo to vždy tak. Starosloviensky výraz pre ženu je „ХАВА“, čo za dávnych čias – ako fonému, nie Obraz prebrali do aramejského jazyka, ktorý pre ženu používa výraz CHAVA alebo CHAVVA, čo nájdete aj v dnešných Biblických slovníkoch.

Starosloviensky Obraz vyplývajúci zo stavby slova sa skladá z pojmov „CHA“ – tok pozitívnej, Svetlej energie; „A“ – AZ alebo zdroj, príčina, pôvod, koreň a pod; „V“ – VIEDI, teda Múdrosť a opäť AZ. Obrazových výkladov sa vždy núka viac, ale vezmime napríklad „Tá, ktorá materializuje Pozitívnu, Svetlú energiu“, teda rodí deti Bohov. Slabika pre Tok Svetlej energie sa vyskytuje vo védických textoch často – napríklad ako CHA-TCHA Joga. CHArakter, CHArakterník, Mahabcharata a pod. Nevedno z akého dôvodu, ale do latinky sa niektoré pôvodné slová prepisujú ako HA, čo vytvára HA-THA či Mahabharata.

Keď pokresťančení potomkovia Slovienov začali prepisovať prvú Bibliu, tak narazili na problém, ako zodpovedajúco preložiť aramejský výraz pre ženu. Očividne im boli známe aj obrazy biblického jazyka, takže rýchlo sa zorientovali v tom, že Obraz slovienskeho slova CHAVA sa nezhoduje s inak foneticky tým istým slovom CHAVA v aramejštine. Aj my dnes vidíme, že foneticky napíšeme latinkou to isté – Obrazy zmizli. Aby vyjadrili podstatu, t.j. Obraz, tak zaviedli vo funkcii prekladu termín „EVA“, ktorý obrazovo zodpovedá biblickému jazyku. Pre tých, ktorí sa orientujú v Staroslovienskej Bukvici ide o spojenie Obrazov bukvíc „JESŤ“, „IŽICA“ a „AZ“. Riadenie Obrazov prebieha sprava doľava, takže význam slova je „Zdroj rozkoše v materiálnom svete“. A slovo Eva sa dostalo do všetkých prekladov Biblie, pričom nesie svoj pôvodný, biblický Obraz…

Ak by sme pokračovali v ďalších súvislostiach, tak určite musíme naraziť na problematiku slávenia našich prastarých Sviatkov. Kresťania nám nanútili ich verziu slávenia sviatkov, ktorú prebrali aj tí, ktorí sa radia akože k Slovanom, t.j. výhybkári. Pri slávení veľkých sviatkov sme nielen skákali cez vatru, ale aj chodili do vody a po uhlíkoch. Podľa nášho Svetonázoru pozostávame z troch hlavných zložiek – Tela, Duše a Ducha, ktoré počas sviatkov aj „očisťujeme“. Telo umývaním vo vode, Dušu – ktorá je plazmovej podstaty podobne ako oheň – skákaním cez vatru a Ducha chodením po uhlíkoch, alebo na niektorých miestach aj po rozbitnom skle. Vzhľadom na to, že máme spolu deväť tiel – ako počet dielov tradičnej matriošky – tak sme spravidla skákali cez vatru deväť krát. Celkovo je vo všetkom symbolika, a túto treba poznať. Vatru – personifikáciu Vyšného Boha Semargla – rozhárame za vodenia chovorodov. Okrem tohto hlavného obradu sme prinášali aj nekrvavé obety naši Bohom a Predkom. Súčasťou veľkých Sviatkov – menovite Kupalu a Letného dňa Perúna – je aj púšťanie sviečok na vodnú hladinu, pričom význam obrazu je na Kupalu a Perúna rozdielny.

Obľúbenou „vsuvkou“ výhybkárov je „individuálna diskotéka“, v ktorej niet miesta pre chorovody. Toto je jeden z hlavných rozpoznávacích znakov s kým máte dočinenia. V neposlednom rade je šírené tvrdenie, že Sviatok Boha Kupalu je sviatkom voľného, „športového“ sexu. Ťažko je uveriť, že sú medzi nami takí, ktorí takému niečomu môžu uveriť. Sviatok Boha Kupalu je v našej hierarchii sviatkov naozaj dôležitý, nuž sa neštítili – keď ho dlho nemohli zrušiť – mu zmeniť podstatu. Ale môže zdravomysliaci človek, ktorý vie, že súčasťou našej Kultúry je dodržiavanie Konov RITA uveriť, že práve na takomto sviatku sme na no „zabúdali“?

Jednou zo „zaujímavosti“ akože vysokých mravov katolíckej cirkvi – t.j. v skutočnosti morálkou – je postoj kresťanskej cirkvi vo veci „Práva prvej noci“. Hoci sa nám popi prezentujú ako vrchol morálky – čo síce, v pravom význame slova je pravda – ale akosi nikde neostali v archívoch sťažnosti kresťanských hodnostárov na túto prax. Veď prečo by aj, ak sa aj im čo-to ušlo. Len pre zopakovanie, pri prvom pohlavnom styku sa kompletne preprogramuje celé biopole človeka, muža ako aj ženy. Ideálny prípad je, ak sú si navzájom prvými partnermi vôbec. Biopole predstavuje cca 95% našej existencie, aj keď materialisti vidia iba fyzické, hrubohmotné telo, ktoré jediné ostáva po prvej noci nezmenené. Ak sa napríklad panic prvý raz vyspí s prostitútkou – dnes mládež má takéto „možnosti“ – tak aké dobré vlastnosti môže prebrať do svojho životného programu na celý budúci život? Aký vzťah k rodičom, deťom, láske, rodine a podobným veciam má prostitútka? A všetko toto prejde na chlapca a ostane mu na celý život. Možno že prostitútka už mala aj potrat, preto sa neraz stáva, že následná schopnosť nemať deti alebo potratenie sa prenesie na budúcu životnú partnerku chlapca, a hoci budú obaja fyzicky zdraví, už nebudú musieť byť schopní mať vlastné dieťa. Rovnako to platí aj opačne. Čo sa stane, ak sa niekoľko generácií po sebe začne takto chovať? A aké „cnosti“ mal chlipný zemepán, ktorý siahal na panny ako prvý? Ďalej, každý ďalší sexuálny partner odovzdáva svoj obraz, t.j. ako keby holograficky preprogramovával partnera či partnerku. No a keď nakoniec bude chcieť mať vlastné dieťa, tak to už nebude cnostný, čistý, t.j. absolútne zdravý potomok, z ktorého vyrastie hrdý, cnostný a silný jednotlivec, ale najčastejšie zbabelec bez vôle, ktorý bude ešte aj chorľavý, lebo každý orgán môže pochádzať od iného otca, aj keď vonkajšia podoba môže byť na aktuálneho partnera, ale aj nemusí.

Ďalším „darčekom“ voľného sexu je, že energetické kanály, ktoré sa počas sexuálneho styku vytvoria, ostávajú otvorené už po celý život. Takto napríklad zručná čarodejnica môže po celý život „ťahať“ energiu zo všetkých mužov, s ktorými sa kedy vyspala. No strata energie môže byť aj u týchto súvislostí neznalých ľudí, stačí si hoci po rokoch v zlom spomenúť na bývalého sexuálneho partnera – a energia odchádza od neho po kanály preč k tej, ktorá si tak spomína. U „darcu“ dochádza k depresiám, nezdarom a skracovaniu života.

Muž s každým výronom semena stráca svoju životnú energiu potrebnú na jeden rok – aj v prípade samoukájania, lebo energiu si „odoberú“ navné bytosti. Nikto síce nevie, s akým životným rozpätím sa narodil, ale vždy to je minimálne niekoľko Kruhov Života, ktoré namiesto vyvíjania Duše, aby bola po smrti hneď schopná prejsť do Sveta Legov, odovzdávame kadekomu. Pri zmienke o sakrálnej grafike bukvíc sme spomenuli, že Inglia, t.j. životná energia zostupuje maximálne do Javi, ale ak ju dobrovoľne – aj keď z nevedomosti – odovzdávame bytostiam Temnej Navi, je to už náš problém spolu s dôsledkami. Oni by bez toho nemohli žiť, pričom my by sme ich mohli „zlikvidovať“ iba mravným, cnostným životom. Ale asi nám je lepšie s démonmi okolo seba. Toľko vari na nahliadnutie do problematiky stačí.

Ako príklad si znovu môžeme znovu uviesť Ukrajinu. Materiálne oveľa lepšie vybavená a oveľa početnejšia armáda fašistickej junty bola v ozbrojenom boji porazená oveľa menšou armádou povstalcov. Reč je o vojenskej konfrontácii ozbrojencov s ozbrojencami, nie o neľudskej likvidácii bezbranných – aj keď často naivných – civilov. Problém je hodne hlboko v minulosti. Dnešná Západná Ukrajina bola predtým dlho rozdelená medzi Rakúsko-Uhorsko a Poľsko. Východná časť patrila k Rusi, bola to Novorusija. V katolíckom prostredí Poľska a Rakúsko-Uhorska sa dlhodobo uplatňovalo právo prvej noci, čo premenilo kedysi slovanskú populáciu na dnešných preborníkov v športovom sexe a narkomanov, teda zverských Banderovcov. Bojovať v otvorenom, čestnom boji nevedia, ale zato sú vždy pripravení znásilňovať a rezať civilov, deti či dôchodcov. A toto sú naši kámoši….

Poslednou skupinou sú „špekulanti“. Týmto je veľký Obraz problému našej existencie ako Kultúry úplne ukradnutý, oni iba využili vo svoj prospech všetko, čo sa dalo u nás nájsť. Príkladom toho, čo sme priniesli tejto skupine je napríklad informácia o Maurovi Orbinim, ktorý nebol v našom kultúrnom okruhu pred touto informáciou vôbec známy. No namiesto nami očakávaného hlbšieho poznávania zaujímavého a pre nás nového informačného zdroja ho niektorí použili iba na svoje, individuálne ciele. Ďalej by sme mohli menovať napríklad slovanský pästný boj či Kazackú Zdravu. No aj tak to malo význam priniesť, lebo niektoré veci boli u nás úplne neznáme, iné tu zase v podobnej forme boli – napríklad dnes pomerne dobre známa Sistema.

No zaujímavé je, že ani podstatné odklonenie nášho jazyka od spoločného – môžeme povedať ruského – nemá až takú dávnu históriu. Vezmime si napríklad Hviezdoslava a jeho báseň Pribina, aj keď iba niekoľko úryvkov:

Mrcha v Nitre novina!
Sprotivil sa Urolfovi,
vehlasnému biskupovi,
pyšný knieža Pribina.
Na Zobore, svätej hore,
s krížom chrám dal poboriť,
vstaviť iný, vo svätyni
boh kde znova: Svätovít.

Na Velehrad sťažnosť sám
biskup píše: „Veľký pane!
pohoršenie neslýchané,
údelník čo spáchal!… Chrám
na Zobore, svätej hore,
sobor, čuj! dal rozboriť;
zrub sklásť podlý, klát kde modly
čnie: ohavný Svätovít.

Za čias Hviezdoslava bolo teda ešte známe, že na našom území boli aj chrámy zasvätené Svätovítovi. Ďalej, použil starosloviensky výraz „sobor“, čo má význam ešte v dnešnej ruštine ako chrám, tak aj snem. Ale pozrime sa ďalej:

Preto radšej — Svätovít!
obrat, návrat do pohanstva
z poddanstva či hoďas z manstva…
Čul bys’ včuľ v ples ,Vitaj! Vít…‘
ľud: — nie chorý od pokory…
Ja tak — ty, jak chceš, tam lieč —
Nezavadím; predsa radím:
ak si tasil, zastrč meč.“

Hviezdoslav síce opatrne, ale predsa len pripúšťa, že so zavádzaním kresťanstva to nebolo až také ružové.

Mrcha v Nitre novina:
Ide Mojmír! Mojmír ide…
Kňazi v jasot: Po obide!…
Hromží ľud… a Pribina?
„Cite! moji…“ tíši-kojí,
„Mojmír dobrý pán! i náš,
krv nie voda, vie, tej škoda;
nemôž prísť vám — na obťaž…“

Ale národ, trýzeň, tlak
pamätajúc, krivdy-biedy:
„Do zbroja!…“ v krik. „Vrah v ňom sedí,
zviedol ho: Čert! Vlkodlak!…“
Kres, žrec, nadtož: „Nech nám tátoš
veští — vbodte kopije!“
„Už sa ježia…“ „Vodco, knieža,
dal bys’ stať nám na šije?…“

Musel voľky-nevoľky,
náčelník, viesť vystrojený
sbor junácky — ba i ženy,
skálím plné podolky…
Chýr lhal v troje? kde sú voje
Mojmírove?… Úbohá
pred kurhany hrsť, ľad! ani —
Lesť? za nami záloha?…

No a tu vidíme hneď niekoľko starých slov, ktoré naši reformátori nie tak dávno zaradili medzi „anachronizmy“. „Obida“ znamená urážka či krivda, „vrah“ je ešte v pôvodnom význame „nepriateľ“, „kurhan“, v dnešnej ruštine kurgan je vrch nasypaný nad mohylou.

Príkladov by bolo viac, ale uveďme si aspoň posledné verše:

S koňom skočil do Blatna.
Rozstúpli sa v kolách vody;
neutonie — plavno brodí
paripa v nich udatná.
Ešte zvolá, zvrtnúc spola:
„Upros Mojmíra, jak vieš,
syn môj, Koceľ! — Buď sťa oceľ
kresťan, ale Slavian tiež!“

Hviezdoslav teda ešte používal výraz „Slavian“! Len pre osvieženie pamäte, zomrel v roku 1921. Ako veľa sa z nášho jazyka odvtedy vytratilo. Ale prečo práve iba to, čo bolo starého pôvodu?

Ako sa to vlastne stalo, že niekto chce, aby sa stratilo staré meno Slovien a nahradilo sa novým a cudzím Sloven, kto „vyčiarkol“ staré meno Slavian a zaviedol – akože namiesto neho – akési neurčité Slovan? V tomto bode možno súhlasiť s našimi profesionálnymi historikmi, ktorí stále používajú SLOVIEN, pričom uvádzajú, že slovo sa neskôr vyvinulo do dnešného SLOVAN. Pretože „mostík“ SLO je zachovaný, môžeme s tým súhlasiť. Za starých čias sme sa naozaj volali Slovieni. Na počesť a pamiatku kniežaťa Sloviena, ktorý aj založil v Lete 1331 od UMHCH (dnes máme 7523 od UMHCH) mesto SLOVIENSK, v Staroslovienskej Bukvici СЛОВѢНСКЪ. Tu je výslovnosť dvojaká, buď meno priradíme človeku, ktorý tvorí, a teda je to Slovienъ, lebo „JERЪ“ vyjadruje práve tvorenie, alebo to čítame ako mesto či zemepisnú lokalitu, kde použijeme výslovnosť SLOVIENSKO, lebo to isté „JERЪ“ sa používa aj ako krátke „O“. No a my dodnes žijeme na území, ktoré nesie prastaré meno veľkého človeka našej minulosti, kniežaťa Sloviena. Isté je aj to, že nenakupoval v duchovných supermarketoch cudzincov. No a tu môžeme zopakovať Zápoveď Volchva Velimudra:

Cudzím umom život nespoznáš a múdrejším sa nestaneš.

Kresťania, výhybkári a špekulanti túto Zápoveď nikdy nepochopia, nuž a práve preto aj ostanú kresťanmi, výhybkármi a špekulantmi.