Podľa starej východnej tradície, Šambala bola Dŕžava v Strednej Ázii. Učili v nej Múdrosť a jestvovala v nej vynikajúca spoločnosť. Správanie sa obyvateľov v bežnom živote tejto Dŕžavy bolo postavené na omnoho menšej miere úzkosti, než aká je bežná dnes. Úzkosť v princípe pochádza z reálnych situácií, ktorým sme nútení dennodenne v civilizácii čeliť. Samotná Dŕžava a jej obyvatelia boli schopní čeliť svojej realite. Hovorí sa, že táto spoločnosť bola technologicky veľmi vysoko vyvinutá a jej obyvatelia boli charakteristickí mimoriadnou inteligenciou. Duchovnosť bola dennodennou životnou praxou, každodenné životné situácie boli riešené správne a spravodlivo. Život nebol založený na klaňaní sa akémukoľvek božstvu či akejkoľvek povinnej praxi veriacich v niečo ako takej. Práve naopak, prekrásny svet Dŕžavy bol založený na skutočnom vzťahu k životu, k telu, k potrave, starostlivosti o domácnosť, životné prostredie, zdravie, atmosféru.
Podľa starých legiend, vízia a znalosti Dŕžavy boli vrastené do tejto stredoázijskej krajiny. Ak pôjdeme hlbšie, mohli by sme povedať, že takáto zdravá situácia nastáva preto, lebo človek má priame spojenie so svojou vlastnou inteligenciou. Z takéhoto pohľadu táto naša Dŕžava jestvuje v našich vlastných srdciach a mysliach aj v tomto momente. Sme občanmi Dŕžavy a sme jej súčasťou. Nesnažíme sa oživiť zaprášený mýtus, žijeme v tu a teraz. Taký je stav našej mysle.
Hnaní bojom o prežitie, štvaní požiadavkami dnešného života, žijeme vo svete, ktorý úplne koncentruje davy na strach o prežitie, na udržanie si aspoň súčasného stavu materiálnej existencie, na politické hry, peniaze. Štvúci honci sú najmä médiá a filmy.
V tejto hre sa objavujú všakovakí proroci, guru, učitelia, spasitelia, svätci všetkých druhov, vedci, hlásatelia, jogíni, majstri… Väčšina týchto učiteľov a svätcov patrí k nejakej teistickej tradícii. Teda buď slúžia jednému Bohu, alebo prezentujú posvätné odkazy nejakej formy multiteizmu či iných tradícií.
Naša tradičná Múdrosť Prѣdkov je neteistická Duchovná disciplína, ktorá nevyžaduje absolútne žiadne formy zbožňovania a nezaoberá sa svetom ako monopolným výtvorom jedinej entity. Tento svet je vytvorený a vyprodukovaný a odohráva sa čisto skrz našu vlastnú existenciu. Jestvujeme, teda tomuto svetu sme dali určitú konkrétnu podobu.
Potom ale existujú úplne odlišné názorové učenia, odvolávajúce sa na všakovaké vedecké výskumy, ktoré hlásajú, že všetko je evolučný proces. Sú to všakovaké formy darwinizmu, vrátane KOB/KSB-u.
Keď ničili našu Kultúru, vymenili Devy (likvidovali ich po tom, ako ich prehlásili za čarodejnice) za Chiméry, teda Víly. Takto bola KultúRA zamenená CiVílyZáciou. Namiesto Dŕžavy nám vnútili štát. Civilizácia v prvom rade zamenila systémy hodnotovej hierarchie. Náš pôvodný, dŕžavný, t.j. Duchovný systém zamenili za Biblický projekt, t.j. za spoločenské vzťahy determinované účtovnými vyrovnaniami, t.j. peniazmi, majetkom, božím trestom za neuposlúchnutie vyvolených. Zámena paradigmy umožnila nastoliť novú, už ich koncepciu. Tú, ktorou balamutí hlavy neznalých aj rabín Piakin. Ale rozhodnutie prijať ju alebo udržať si vlastnú je individuálnym rozhodnutím každého človeka. Ľudia tento problém nemajú.
Civilizácia presmerovala záujem verejnosti od prirodzenej Duchovnosti na to, aké kto nosí tričko či košeľu, dlhé či krátke vlasy, ľanové či bežné oblečenie, akú potravu konzumuje a podobne. Z duchovného pohľadu dŕžavnej paradigmy toto nie sú dôležité otázky, ak Človek pracuje s energiami priamo, v stave mysle tu a teraz. Skutočnou otázkou je ako žiť, aby sme stúpali nahor po Zlatej Púti Duchovného Vývoja.
Základným bodom metafyzického pohľadu na Svet je uvedomenie si, že neexistuje externá pomoc na našu záchranu pred nebezpečenstvami, ktoré na nás v živote striehnu. My a jedine my sami sme rozhodujúcimi subjektmi v našich životoch. Ale zároveň máme viac než dostatočnú výbavu na dosiahnutie nášho životného poslania. To iba civilizácia vynakladá enormné úsilie aby nás presvedčila, že od nás samých nič nezáleží. Tento mýtus je súčasťou Biblickému projektu.
My si potrebujeme uvedomiť, že musíme učiniť niečo iné ako spoliehať sa na technológie, finančné prostriedky, politikov (tých či oných) a ich štatistiky, na vychytralosť a dosahovanie svojich cieľov klamaním iných, pretože nič z tohto nás nezachráni. Zdá sa to možno kruté a depresívne, ale je to Pravda. Ba čo viac, je to Istina.
Civilizácia nás vmanipulovala do nízkorozmerného prostredia, ktorého podstatu si môžeme priblížiť na príklade hráča na flaute. Namiesto koncentrácie pozornosti na flautistu je oveľa dôležitejšie sa započúvať do tónov a melódie samotnej hudby vyludzovanej flautou.
Vytrvalo sa nám snažia nanútiť spoločné vedomie ako cieľovej skupine (teda jedno zo starostlivo nimi vypracovaných SVedomí), že nemôžeme niečo tvoriť my sami, bez ich vedenia. Civilizácia nás nabáda konať na jej úrovni, teda v nízkorozmernom priestore troch spodných čakier. Postupovať len v rámci tej koncepcie, ktorú oni pre nás na báze ich paradigmy zostavili. Teda mali by sme sa pohybovať v nimi určenom koridore. Niektorí vpravo, iní vľavo, ďalší môžu v strede. Poskytujú nám ilúziu, že konáme slobodne, ale v skutočnosti iba kráčame v nimi vyhradených koridoroch ich koncepcie. A tak v ňom kadečo – bez reálnej možnosti zmeny – skúšame. Niektorí píšu po sociálnych sieťach či aj vychádzajú do ulíc na protestné zhromaždenia v mene lepšieho života, humanity, slobody či iných mét. Sťažujú sa na existujúci politický režim, šíria nové myšlienky či manifesty, ale na konci tohto všetkého je stále bolesť, tá istá bolesť a zmätok. Dnes dokonca vidíme, že oni už neváhajú siahnuť aj k likvidácii neodsúdeného človeka vo väzbe s nedokázanou vinou.
Sme často nahnevaní a nespokojní a sťažujeme sa. Namiesto toho chceme toto, namiesto tohto chceme tamto, namiesto tamtoho hento a tak dookola. Predpokladáme (s dávkou naivity aj zbabelosti), že nejaký externý zákrok nastolí pre nás vnútorný pokoj a rovnováhu v rámci nimi ponúkanej koncepcie. Že použitím nástrojov, ktoré nám oni dali v rámci ich koncepcie čosi reálne proti nim presadíme. Žijeme v naivnej fikcii, že demokracia je sloboda pre všetkých, čo vyvracia dokonca už starogrécky klasik Platón (v knihe Ústava), ktorý patrí medzi nimi schválené zdroje…
Hrať podľa ich koncepcie znamená hrať v jednej z mnohých Matríc, ktoré nám zostavili „na mieru“. Ale každá Matrica je čo do podstaty iba Hra vnútri väčšej Hry. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. A ako sa hrá v Hre? Všetky Hry majú deklaratívny charakter, teda hlavnou zložkou Hry je zajavenie, t.j. prehlásenie. A pri prehlásení čohokoľvek je najdôležitejším faktorom výhry výška, z ktorej je prehlásenie vykonané. Konceptuálne štruktúry sú riadené zo 6. a tá z 9. rozmernostnej štruktúry. A s 9. rozmernostnou štruktúrou sme prepojení 9. čakrou.
Čistkou a meditáciou sa umiestňujeme minimálne do priestoru Matriarchátu (7.-9. čakra/stohňa), priestor Zlatého Veku je 10.-12. čakra, As je na 16. čakre (t.j. v šestnástom rozmere). Prehlásenie čohokoľvek z týchto rozmerností definitívne anuluje možnosť parazitov napadnúť takéto naše prehlásenie, pretože šamani, poslanci, mágovia a všakovakí im podobní pôsobia zo 6. rozmernosti. Platí, že čo je kvalifikovane (s patričnými prístupmi) umiestnené (prehlásené) v Jemnohmotnom Svete, to sa musí skôr alebo neskôr materializovať v prejavenom Svete (Javi). Je to Kon Všehomíra.
Ak prehlásime z veľkej výšky (z pohľadu parazitov), že sme boj či vojnu vyhrali, tak hoci sa to môže zdať divné, stáva sa to realitou, pretože nižšie rozmernosti nemajú právo našu ponuku zrušiť – nemajú „kvalifikáciu“. Záleží len na našich znalostiach, rozhodnosti a vytrvalosti.
V deviatej rozmernostnej štruktúre prebývajú bohovia. Dnes sú nesmrteľní, ale to preto, lebo nám odobrali náš potenciál, a teda aj našu nesmrteľnosť. Presnejšie vyjadrené, okradli nás. Teraz si všetko, čo nám patrí žiadame a berieme naspäť.
Ak je reč o bohoch, tak najsilnejšia spomedzi nich je bohyňa Kali. Ona žiada od svojich služobníkov trvalú a nekompromisnú podriadenosť, poslušnosť a prinášanie krvavých obetí. Práve preto sa od likvidácie našej Kultúry a nastolenia civilizácie často odohrávajú krvavé vojny. Pripomeňme si len čo sa odohralo od rozpadu Východného bloku. Vojna v Juhoslávii, krvavý prevrat v ZSSR a jeho rozpad, vojna v Čečensku, bombardovanie Srbska, o arabských vojnách ani nehovoriac. Všade potoky krvi, za všetkým spravidla výnosné obchodovanie s orgánmi. V súčasnosti chystajú globálnu likvidáciu cez COVID.
Vždy chystajú krvavé obete – za to im Kali vždy udržiavala ich moc na Zemi. Teraz chystali svetovú vojnu, chystali krvavú revolúciu v Rusku, chystali aj krvavé represálie na 17. november u nás. Už sme to anulovali. Nuž, aspoň krutá likvidácia generála vo väzení – keď neprší, aspoň kvapká. Bez ohľadu na sympatie či antipatie voči Smeru, je to likvidácia konkrétneho človeka bez možnosti obrany. A každý, kto sa z toho teší je spoluúčastníkom tohto zločinu a dostane aj zaslúženú odplatu… ako sa vôbec niekto môže tešiť z takéhoto zverstva..?
Stále kladieme dôraz na pôsobenie v Jemnohmotnom Svete. Ale to, že už dochádzajú – a to globálne – takto ďaleko znamená, že dobre vidia čo prichádza na radu v materializácii. Nezabúdajme sledovať aj vývoj Schumannovej rezonancie. Koniec (ich) nie je ďaleko. Už ho žiadne krvavé obete neodvrátia. Je Ráno Svaroga.
Zatiaľ ešte – v Javi – žijeme v režime prinášania obetí bohyni Kali. Jej (Kali) Juga (Noc Svaroga) už končí, ale jednak sa to nestane formou okamžitého „vypnutia vypínača“ a len a jedine vtedy, ak tento Temný Vek ukončíme MY sami. Bez nás (Samosato) sa nemôže odohrať žiadna hlboká zmena. Pretože my sme tí hráči, ktorým 12-rozmerná Hra patrí.
Civilizácia nám ponúka akúsi „transparentnosť“ životného prostredia, ale je to realita alebo fikcia? Chýba hrejivosť, teplo, chýba dôstojnosť. Čo s tým môžeme urobiť? Pozrime sa trochu viac do hĺbky dnešného problému. Veľa našincov žije ako zámotok v akejsi kukle, ktorá je utkaná z plachosti a agresivity, do ktorých sme zabalení. Keď prichádza viac agresivity, cítime sa lepšie chránení. Cítime sa dobre, pretože máme o čom hovoriť. Cítime, ako sa stávame tými najväčšími možnými autormi sťažností. Píšeme do sociálnych sietí, vyjadrujeme sa skrz ne. Ale čo môžeme urobiť namiesto sťažovania sa tak, aby sme zmenili realitu sveta? Čím viac sa sťažujeme, tým hrubšie steny staviame medzi Matricou a realitou. Čím menej sa sťažujeme a viac konáme, tým viac pripravujeme úrodnú pôdu pre vzklíčenie semienok návratu Dŕžavy.
Vojak Dŕžavy dnes nehľadá guľomet a nejde robiť revolúciu (kto zas sa ju chystá viesť?) do ulíc, ale koná konkrétne, špecificky, znalo. Veľmi jasne a priamočiaro, s jasnou predstavou a patričnou koncentráciou a výdržou. Vojak Dŕžavy je ten, kto je dosť odvážny a nepoddáva sa agresivite a protikladom, ktoré v dnešnej spoločnosti existujú. Je to šľachetný a skutočný Človek, ktorý sa neobáva vyjsť z kukly, ponúkajúcej komfort nepotrebnosti rozmýšľať, ktorá umožňuje sladko spinkať.
Ako rozpoznáme tých v kukle? Často podľa sťažností typu „dajte mi všetci pokoj!“, „vypadni!“, „chcem byť tým, kým som!“, „chcem mať konečne pokoj!“ a podobne. Kukla je vyrobená zo značnej agresivity, ktorá pochádza z boja proti okolitému prostrediu, proti rodičom, proti vzdelávaciemu procesu, proti opozícii, proti povzneseniu v akomkoľvek smere.
Ale v skutočnosti proti kukle vôbec nie je potrebné bojovať. Práve naopak. Môžeme zodvihnúť hlavu vysoko a hrdo ako páv a vykuknúť z kukly von. Často sa stáva, že ak vykukneme von prvý raz zistíme, že vonku je čerstvý, chladný vzduch. Môže to byť ten najčerstvejší jarný či jesenný vánok, alebo ten najosviežujúcejší letný či zimný vetrík. Takže keď vystrčíme hlavu von z kukly po prvý raz, môžeme pocítiť určitú nepohodu vonkajšieho prostredia. Rýchlo zistíme, že to je príjemné. A tak po prvom vykuknutí sa odvážime už z kukly vyjsť von. Najskôr budeme sedieť na nej a pozorovať skutočnú realitu vôkol nás. Povystierame si ruka a nohy, natiahneme chrbticu. V tesnej kukle sme boli schúlení dlho. Nakoniec zdvihneme hlavu vysoko a zistíme, že okolité prostredie je priateľské. Nazvime ho planéta Zem.
Po krátkom precvičení stuhnutého krku ním začneme otáčať a rozhliadať sa vôkol. Čoskoro zistíme, že okolité prostredie nie je také zlé, ako nám nahovorili, len aby sme ostali v (pohodlnej) kukle. Najskôr si kľakneme, potom sa na kukle vztýčime na rovné nohy. Kukla sa stala zbytočnou záťažou, už sa nedáme ňou viac obmedzovať. Už sa viac nedáme obmedzovať reklamnou logikou, že ak si nekúpime zateplenie domu, tak zomrieme od chladu. Nepotrebujeme viac kupovať izoláciu na našu kuklu. Izoláciu na nás položili vytvorením konkrétneho Spoločného Vedomia (Svedomia) formou spoločnej paranoickej predstavy a zmätku, aby nás ani len nenapadlo vykuknúť von z kukly a spoznávať reálny svet mimo nej.
Rýchlo zistíme, že máme dosť vlastnej inteligencie nato, aby sme mohli kráčať po zemi samostatne a uvedomíme si, že tento proces zvládame. V tomto bode prichádza moment rozhodnutia, či zanecháme našu obľúbenú kuklu a vykročíme samostatne bez toho, aby sme zacítili potrebu sa jej čo i len dotýkať. Takže vykročíme a prejdeme sa okolo kukly. Každý krok je tvrdý aj mäkký, tvrdý aj mäkký. Tvrdý preto, lebo skúmanie okolia je stále výzva a mäkký preto, lebo postupným nadobúdaním vlastnej veľkosti a dôležitosti vo Všehomíre zisťujeme, že tam niet nikoho, kto by nás mohol skutočne ohroziť, ak s tým nesúhlasíme my sami. A na naše veľké prekvapenie zisťujeme, že okolo nás sa začína otvárať množstvo ďalších kukiel. Zisťujeme, že tých, ktorí zanechali kukly je okolo vás stále viac a viac.
Ako ex-kuklisti zisťujeme, že dokážeme byť skutočnými Človekmi. Že sa nemusíme v podstate ničoho vzdávať výmenou za to, že ktosi nám dovolí žiť na našej vlastnej zemi. A tak sa postavíme nohami pevne na zem a zistíme, že Zem sama osebe nie je vôbec depresívna, že je bez strachu. Na druhej strane však začíname vidieť potrebu vykonania ohromnej, ťažkej práce. My sme už vyšli z kukiel a stojíme pevne za zemi, ale začíname vidieť, že existujú stovky, tisíce tých, ktorí stále dýchajú len pridusene v kuklách.
Už sme vo vonkajšom priestore, už na nás svieti Veľké, vychádzajúce Slnko Ra, ktorého svit je spojený s jestvovaním Dŕžavy, našej prastarej vlasti.
Prácou na samých sebe si vyvíjame postoj vlastnej dôstojnosti, ktorú môžeme ponímať aj ako formu pozitívnej arogancie voči sebe, čo je niečo zásadne odlišné od negatívnej arogancie. Inými slovami, musíme čosi obetovať pre to, aby sme obnovili vlastný Národ. Vývojom jednotlivca sa vyvíja Národ. Síce ťažko pochopiteľné pre ambicióznych egoistov, ale bez Národa niet budúcnosti pre žiadneho jednotlivca v ňom zrodeného.
Môžete manifestovať seba s dôstojnosťou, aby sme ukázali degradovanému svetu, že snažiť sa vyhnúť smrti spaním v kukle je cesta nikam. Degradovaný svet, v ktorom sa tí, ktorí spia v kuklách snažia vyhnúť bolestivej smrti nazývame Svetom zapadajúceho Slnka. V tom Svete ľudia hľadia na západ Slnka ako na znak, že pred nimi je pokojná noc. Taká noc je však Nocou Svaroga a tá nikdy nie je pokojná, je prepchatá temnotou a jej služobníkmi.
Vystúpivší z kukly sú človekmi Veľkého, vychádzajúceho Slnka Ra. To, že otvorili oči ich neoslepilo a nezrozpačiteli preto, lebo dvíhajú hlavy a vystierajú chrbtice, ktoré mali v kuklách poohýbané. Začínajú vdychovať čerstvý vetrík. Vztýčili hlavy a hrdo vypli hrude. Už sa viac nepotrebujú baliť do spacieho vaku kukly.
Už cítime zodpovednosť za seba a s takouto zodpovednosťou sa cítime dobre. Zodpovední za seba môžeme už konkrétne pracovať pre Národ. Teraz je ten správny čas, teraz nastal ten správny moment. Dŕžavné ponímanie zodpovednosti môžeme opísať z pohľadu Staroslovienskej Bukvice. Jednou bukvicou vyjadrujeme „som“ ako seba jestvujúceho (iba) v materiálnom svete. Druhou bukvicou – Jesm – vyjadrujeme, že jestvujeme nie iba v materiálnom, ale aj v mnohorozmernom, Jemnohmotnom Svete. Takže – ak by sme spojili starú Múdrosť – namiesto „Ja som“ začneme uvažovať v termínoch „Ja Jesm“. Dnes to je lingvistický problém, ale to nás v danom prípade nezaujíma. Cudzinci nás nemusia rozumieť, to my musíme nájsť samých seba. Našim cieľom je stať sa zodpovednými pred vlastným Rodom, nepotrebujeme cudzincov, aby nám potvrdzovali čo máme robiť.
Pre výstup z kukly si potrebujeme osvojiť disciplínu. Ale do toho sa v skutočnosti človeku spočiatku nechce. Veď práve preto sme si v minulosti vytvorili tú našu „malú“ kuklu. Takto sa zabaľujeme do všetkých druhov vecí. Ale nadobudnutím Znania začíname rozumieť ako čeliť faktom, ilúzie v kukle strácajú čaro. Osvojením si disciplíny začíname Znanie premieňať na činy, a práve činy z nás robia to, čo naozaj sme. Teraz už vnímame našu situáciu a problémy reálne, nech sú akékoľvek. Dôležité je to, že začíname byť ochotní pracovať na ich odstránení, na povznesení Národa. Zvládnutím postoja „viem“ (mám Znanie) namiesto „verím“ (mám vieru) už vidíme nevyhnutnosť pracovať na odstraňovaní problémov ako našej povinnosti.
V tejto fáze si už nedajme presmerovať našu pozornosť na sledovanie všakovakých názorov a rozumov z dielne cudzincov. Nemusíte čítať správy a sledovať televízor aby ste zistili v akom stave Svet je, v akom stave sú naše záležitosti. Vieme to z praxe, poznáme to na vlastnej koži. V poslednej dobe sa „ponuková“ činnosť parazitov skoncentrovala na základy našej tradície. Preto prinášajú seriál o Slovanoch, vytvárajú slovanské televízie, ale to všetko za peniaze vyvolených. Nuž a kto platí, toho nôtu hrajú. Ešte stále sa nám stáva, že niekto nám pošle linku na nejaký materiál o Slovanoch so žiadosťou, aby sme ho prezreli a podali správu. My však nevidíme žiaden dôvod na to, aby sme sledovali siahodlhé relácie napríklad o tom, že „vedci dokázali“ že Staroslovienska Bukvica je vymyslená… najmä ak je už na prvý pohľad zrejmé, že prednášajúca osoba nie je slovanskej národnosti. Nuž, ak by sme sa chceli viac dozvedieť o čomsi z neslovanskej kultúry, tak určite budeme študovať také prednášky, lebo každý národ sám seba pozná najlepšie. Možno nám „nezávislé“ televízie budú ukazovať aj také relácie, kde nám o Slovanoch budú prednášať aj černosi či Číňania, veď je demokracia. Každý národ má právo na sebahodnotenie aj hodnotenie iného národa. Ale v druhom prípade to je vždy iba hodnotenie jedného národa na iný národ… a tu každá líška svoj chvost chváli. Smutné je len to, ak také niečo treba vysvetľovať takým, ktorí sa označujú ako Slovania… nedôvera vo vlastné sily je podľa Perúna jedným z najťažších hriechov.
Čo sa týka Staroslovienskej Bukvice tu je pomoc ľahká. Kto absolvoval náš kurz alebo si prečítal aspoň knihu ten vie, čo to je ukladanie Obrazov do textov. Na čítanie takýchto Obrazov je potrebná obrazotvornosť (ktorú paraziti nemajú), nie matematické (vedecké) poučky, ktorými hýria. Preto tento jav v lingvistike ani len nepripúšťajú, čo je logické. Čítanie hlbších významov textov sa nazýva „dvukoriaď“, t.j. zľava doprava sa číta fonetická úroveň, čo je prvá vrstva. Druhá je skladanie Obrazov tiež zľava doprava a nakoniec – tretia úroveň – je riadenie Obrazov sprava doľava. Jestvuje aj spôsob, ako to čítať naraz, ale tu je naozaj treba absolvovať kurz. Ale náš, nie „vedecký“ (národnosť vedcov poznáme).
Veľmi dôležité je svedectvo Angličana Edmunda Frya na strane č. 148 v knihe Pantografia. Gréci sa dozvedeli o takýchto spôsoboch čítania, ale podstatu nepochopili. Preto v snahe napodobniť naše písmo začali písať každý druhý riadok sprava doľava, asi tak, ako keď vôl orie brázdu. Nuž, toto je tá „pokročilá grécka kultúra“… A v druhej knihe tejto série – Slovieni a Jozef II. – nájdete plný text vyhlášky cisára Jozefa II. z roku 1786 v správnej Staroslovienskej Bukvici, pričom text zachováva aj ukladanie Obrazov! Vedecky „neexistujúce“, ale KNIHA EXISTUJE! A ešte aj knihu z roku 1926 vydanú v Československu, ktorej text v Bukvici obsahuje aj JAŤ (Ѣ). Ako možno veriť „vedcom“, ktorí ignorujú existujúce dokumenty napríklad s odôvodnením, že „aj tak nikto nevie ako sa Jať čítalo“? Z tejto naivity a mantry „vedci dokázali“ sme už vyrástli.
Možno že tento článok opisuje problematiku nezvyklo, ale metafyzická podstata tak či onak ostáva. Pred nami sú veľké zmeny a nepriateľ je stále silný, preto držme šík. Situácia smeruje k tomu, že jedných politikov môžu nahradiť druhými, ale z tej istej koncepcie, resp. parlamentu. Hovorí sa, že pred tým, ako generála uväzneného v Sabinove utýrali, navštívil ho Lipstein. Keďže nepochodil, tak do cely boli vpustení jeho súkmeňovci, profesionálne vyškolení a vycvičení zahraniční zabijaci. Teda vidíme, že do akýchkoľvek našich inštitúcií môžu kedykoľvek vstúpiť cudzinci a výsledok svojej „práce“ hodiť napríklad na našich dozorcov. Kto nám vlastne vládne?
Za zmienku stojí aj „katastrofická situácia“ v nitrianskej nemocnici. Nuž, zavreli nemocnice v Komárne aj Nových Zámkoch, takže všetky mŕtvoly museli zvážať do Nitry. A v Nitre bolo okolo 200 zamestnancov v karanténe. Tí, ktorí pracovali mali obrovské množstvo nadčasov, ktoré im však riaditeľ odmietol preplácať a preto museli ísť nútene na dovolenky. Nečudo, že prevádzka skolabovala. Ale príčiny sú jasne viditeľné ako následok konkrétnych opatrení.
Zakuklenci chcú mať „konečne pokoj“ a pristúpia na všetko, len aby bolo všetko tak, „ako predtým“. Ale čo „bolo predtým“, resp. o ktoré „predtým“ ide nie je nikým špecifikované. Predtým bolo aj otroctvo aj nevoľníctvo, vojny a jatky, teda ponuky neklamú. Lenže pod vyhlásením „ako predtým“ majú mocipáni konkrétny plán, zatiaľ čo zakuklenci si prehlásenie naivne vykladajú podľa svojej naivnej predstavy. Pre mocipánov je hlavné to, aby ponuku prijali.
Ak by opoziční politici chceli skutočne riešiť situáciu, už dávno mohli odstúpiť zo svojich poslaneckých postov a tým zákonne vynútiť nové voľby, aby bol parlament uznášaniaschopný. Ak odíde skupina Svedkov Jehovičových a ich miesto obsadia koncepčne tí istí politici – vrátane Fica, Pellegríniho, Kotlebu a podobných – ich Hra bude pokračovať. Tu je už potrebné, aby každý jeden človek v našej krajine začal jasne analyzovať situáciu a vytváral žiadosti, koho by chcel vidieť v mocenských pozíciách. Lebo odstrániť jedných a nahradiť ich v podstate tými istými je cesta do Pekla. Ak chceme zmeniť podstatu, musíme zmeniť paradigmu a potom zostaviť našu Koncepciu aj s jej podriadenými zložkami. Naozaj nastal čas pracovať v Jemnohmotnom Svete, tvoriť tam našu konkrétnu, kolektívnu budúcnosť, v ktorej budeme žiť my tak ako chceme my, nie ako nám nanucujú paraziti. Ak sa tam vrátia tí, ktorí tam boli, tak sa nezmení nič. To čo chceme si však musíme vedieť jasne predstaviť a vyšpecifikovať, lebo na všeobecnú žiadosť príde všeobecná odpoveď (a opačne). Tak funguje – a vždy fungoval – Astrál.
Čistky a meditácie – práca v Astrále – je dnes kľúčovou témou. Už sme videli, čo dokáže myseľ kuriatka, takže koncentrácia myslí Človekov má neobmedzené možnosti. Presnejšie obmedzené, ale iba našimi znalosťami, rozhodnosťou a konkrétnosťou. Druhá strana však dobre vie o čo ide. Všimli ste si, že už dlho je nad väčšinou Slovenska rovnaké, t.j. zamračené počasie? A akosi náhodou, práve v takomto hmlistom počasí lietajú akési zvláštne, neoznačené lietadlá. Čo rozprašujú či vysielajú? Veď s viditeľnosťou či neviditeľnosťou Slnka sa mení aj chovanie človeka. Oni nenechávajú nič na náhodu.
Je vysoko pravdepodobné, že v nasledujúcich málo mesiacoch dôjde k razantným zmenám. Ak sa na ne nenachystáme, tak sa nemusia odohrať v náš prospech. Za vlastnú budúcnosť musíme prevziať zodpovednosť my sami. Inak to nebude naša budúcnosť.
07.01.2021
