Na obrázku vidíme mapu Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktorá vyšla v americkom atlase INTERNATIONAL ATLAS roku 1905, ktorý vydalo vydavateľstvo John W. Iliff & Co., Chicago, Illinois. Prečo nás zaujala práve táto mapa? Nuž, ukazuje na územie, ktoré bolo po stáročia – aj v rámci Rakúsko-Uhorska – obývané Slovákmi. Pravdepodobne neexistuje národ podobný Slovákom. Národ, ktorého zaujíma prepĺňanie kostolov, ale nie zem, za ktorú vylievali krv jeho Predkovia. Iste, jeden z aspektov je ten, že Slovák je pokresťančený Slovien, a teda už nie Slovan. Pre kresťanov je – to už nie je pre nikoho nové – charakteristická dvojtvárnosť a vierolomnosť, z ktorej sa však vyspovedajú a „všetko je v poriadku“, a potom to môžu znovu a znou opakovať…
Náš severný sused, Poľsko sa v poslednej tretine 18. storočia ako samostatná krajina rozpadol. Územie Poľska bolo v roku 1795 na dlhú dobu rozdelené medzi Prusko, Rusko a Habsburskú monarchiu. No len čo sa znovu obnovil – ako celá Európa po Prvej svetovej vojne – hneď sa začal prejavovať agresívne. Najskôr sa mu zažiadala nielen slovenská Galícia, ale v r. 1920 napadol aj občianskou vojnou zmietané Rusko. Tento útok bol podporovaný Veľkou Britániou aj Francúzskom, ale z poľskej strany dodnes nie sú vysvetlené niektoré závažné skutočnosti. Predovšetkým, kde sa bez stopy podelo približne 85 000 zajatých krasnoarmejcov v rokoch 1919-1921? K tejto krutosti je treba hneď povedať, že z poľskej strany nešlo vyložene iba o pokus znovunastoliť Veľkopoľsko, ale o niečo oveľa horšie. Poliaci totiž zlikvidovali nielen zajatých krasnoarmejcov, ale aj bielogvardejcov, Bielorusov, Ukrajincov, Židov a vôbec všetkých z „Východu“, ktorí sa dostali do ich zajatia. Dnes sa nechávajú počuť o likvidácii Poliakov v Katyni, ale odhliadnuc od toho, že ide o fyzickú likvidáciu veľkého počtu ľudí, jedná sa o dva úplne odlišné problémy. Poľská strana určite má plné právo na vyšetrenie všetkých okolností zahynutia svojich občanov v Katyni, ale vôbec neberie do úvahy, že podobné právo má aj jeho východný sused, a to vo veci likvidácie krasnoarmejcov v poľskom zajatí. Na porovnanie, poľská strana dostala zoznamy tých, ktorí zahynuli v Katyni, no Poľsko ešte ani plne nepriznalo to, čo v minulosti vykonalo.
Iste, v tejto súvislosti je násilná anexia slovenského územia, zhabanie majetkov, bitie celých rodín a vyháňanie ich z vlastných domov, či niekoľko desiatok pozabíjaných Slovákov „nič“, ale problém je u nás. Akosi nám to vôbec nevadí – veď nech nám bratia kresťania berú čo chcú. Hlavne, že pôjdeme do Neba…
Musíme si však urobiť jasno v jednej základnej veci. Poliaci sú pokresťančení Poľania, starý slovanský národ. U nášho severného suseda sa odohralo to isté, čo aj u nás. Násilná likvidácia Starej Viery, kláštorná prevýchova detí, ktorým povraždili rodičov, t.j. násilné vnútenie cudzieho svetonázoru a vedenie už nie slovanského, ale kresťanského národa smerom k nenávisti vlastných, slovanských koreňov. Toto je skrátená charakteristika „rozdeľ a panuj“. Zo Slovanov urobiť poslušných kresťanov, Rodové väzby vymeniť za príslušnosť k cudziemu národu (kresťania si ctia cudzinca, Ježiša-Žida, nie vlastných Predkov), pričom do čela takémuto národu sa už postavili samotní tvari. No a tvari – ktorí sa tvária ako „národniari“, t.j. u nás Slováci, v Poľsku Poliaci a pod. – vedú baranov tam, kde potrebujú. Takto sme sa navzájom začali nenávidieť, oberať o majetky, zabíjať. Sme tam, kde nás chceli dostať. Takže ak hovoríme o Slovanoch, tak hovoríme o Slovienoch a Poľanoch, ak hovoríme o odpadlíkoch vlastných Rodov, t.j. o pokresťančených Slovanoch, tak hovoríme o Slovákoch a Poliakoch. Iste, táto terminológia je dnes akási „cudzia“, takže pre zachovanie zrozumiteľnosti toho, čo chceme povedať, sa jej nebudeme držať úplne striktne. Z vlastnej skúsenosti vieme, že aj v Poľsku ŽIJE slovanský duch. Poliakov-Slovanov môžete stretnúť aj na oslavách veľkých slovanských Sviatkov na Sibíri. Ich Rodové občiny majú kontakt s občinami v Rusku, na Ukrajine či v Bielorusku, aj keď oficiálna štátna politika sa voči Rusku chová naozaj nepriateľsky. Vieme o tom napríklad z prítomnosti poľských vojenských špecialistov vo vojnách v Čečensku či Osetsku. Ale toto organizujú Tvari za pomoci kresťanov. My Slovania vieme, že patríme všetci k sebe. Musíme – podľa Véd – polievať korene spoločného stromu a nie jednotlivé listy. Lebo ak nám definitívne odrežú spoločné korene, tak celý strom Slovanstva vyschne. A tomu sme povinní zabrániť – my Slovania, kresťania si polievajú svoj „stromček“ kdesi ďaleko v zemi izraelských kmeňov.
Teda to, čo budeme opisovať v tomto článku nepripisujme Poliakom-Slovanom (Poľanom), rovnako ako Slovieni nie sú kresťania, ktorými sú u nás iba Slováci, t.j. pokresťančení „kedysi Slovieni“. Jedna vec je, že nemôžeme za to, čo sa odohralo pred tisíc rokmi pri jatkách zvaných pokresťančenie, druhá vec je, že dnes je možné sa vrátiť k Starej Viere, ale mnohým je už pohodlnejšie buď ostať v cudzom, kresťanskom rode ako sluhovia, resp. otroci, alebo aspoň v čomsi „samostatnom“, len aby sme neboli ako Slovania jednotní. Ale toto už si po smrti zodpovie každý sám za seba – aj s patričnou „odmenou“. V našich podmienkach si kresťania ctia ako „predka“ Krista-Žida, vzývajú fantómov kresťanstva Cyrila a Metoda a dogmaticky sa podriaďujú vôli kresťanského „Triglava“ Jahve-Ježiš-Mária. Slovieni vedia, že naša krajina je pod ochranou MAtky RA (Mary alebo Morény), ktorej slnečnú runu máme dodnes v štátnom znaku, hoci ako dvojkríž si ju privlastnili aj fantómy kresťanstva. Mara je sestrou Perúna a dcérou Svaroga a Nebeskej Matky Lady, pričom si ctíme Veľkého Triglava Sveta Javi ako Svaroga-Perúna-Sventovíta (v starovereckej tradícii), či napríklad Svaroga-Perúna-Velesa v jednej z rodnovereckých tradícii. Naši Predkovia tvoria jednotu a nikdy so sebou nebojujú, lebo vo Védach je napísané:
VEĽKÉ TO TAJOMSTVO JE, KDE SVAROG A PERÚN SÚ, TAM ZÁROVEŇ AJ SVENTOVÍT JE. LEBO KTO ROZDEĽUJE PREDKOV, ROZDEĽUJE SVARGU.
Teda „pracovnú schému“ tvarov sme už „prekukli“. Je vždy rovnaná – násilne zmeniť Slovanov na kresťanov, postaviť sa do čela jednotlivo separovaných „kedysi Slovanov“ a viesť ich k vzájomnému vyhladzovaniu, a to ako vnútri národov tak aj medzi národmi. Oni to nechávajú robiť nás, lebo tvari sú paraziti, ktorí nikdy nerobia… Ale tá časť Poliakov, ktorá sa hlási k Starej Viere v Poľsku si zasluhuje obdiv. Veď už len natočiť taký film ako KEĎ SLNKO BOLO BOHOM je obdivuhodný čin. To chcelo viac, ako iba „zohnať“ peniaze na natáčanie.
Pre zachovanie objektivity treba povedať, že tých, ktorých možno naozaj nazývať kresťanmi je v skutočnosti veľmi málo. Do tejto kategórie totiž môžu patriť iba tí, ktorí naozaj dodržiavajú pravidlá, ktoré majú uvedené vo svojej vlastnej svätej knihe, t.j. Biblii. Drvivá väčšina tých, ktorí seba považujú za kresťanov totiž v živote Bibliu ani nečítala. Ak ani nevezmeme do úvahy fakt, že aj samotný Nový zákon bol už veľa ráz prepísaný, tak ani to minimum, čo v ňom dnes je nedodržiavajú. Teda ten, kto je kresťan dodržiava do bodky Zákon – neznalosť Zákona neospravedlňuje. No väčšina „praktických kresťanov“ si vytvorila vlastnú verziu kresťanstva, ktorá je založená na vlastnom výklade – na ktorý, samozrejme, majú „právo“ – a držia sa iba neho. Ale ako samotná kresťanská cirkev po stáročia nazývala tých, ktorí si dovolili urobiť vlastný výklad Biblie? Predsa HERETICI. V minulosti ich likvidovala, dnes to už ani netreba, likvidujú sa totiž sami.
Postúpme v téme a pozrime sa na to, čím nás „kŕmia“. Vojna medzi Poľskom a Ruskom začala 25. marca 1920 vtrhnutím poľských vojsk do Ruska, kde však stále prebiehala občianska vojna. Poliaci do konca r. 1920 ovládli veľkú časť Ukrajiny a Bieloruska a 7. mája dobyli Kyjev. Koncom mája zahájila Červená armáda protiofenzívu a 16. júna už boli Poliaci vytlačený na líniu z konca apríla 1920. Neskôr sa Červená armáda dostala až na 40 km od Varšavy. Pri Varšave však utrpeli porážku, ale k nej prispeli aj útoky vtedy ešte aktívne bojujúcich bielogvardejských vojsk. Hoci vojna bola rozpútaná Poľskom, ak si otvoríte u nás predávanú knihu DĚJINY RUSKA (od autorov Milan Švankmajer, Václav Veber, Zdeněk Sládek a Vladislav Moulis), tak na str. 353 sa dočítate, že „iba pobaltské štáty, Fínsko a v r. 1920 Poľsko sa ubránili sovietskej expanzii“… ale veď útočníkom v tejto vojne bolo Poľsko! Nuž, akože inak, čiernobiela šablóna je stále používaná.
O Katyni sa dočítate na „každom rohu“, ale o zverstvách spáchaných na ruských zajatcoch nikde nič. Nuž priblížme si niekoľko faktov tohto problému.
Poľská ľudová republika bola spojencom Sovietskeho zväzu, nuž tento problém sa jednoducho dlho nemohol vyťahovať. Situácia sa zmenila po sieťových revolúciách roku 1989 vo Východnej Európe a „Perestrojke“ v ZSSR. Vtedy sa ruskí historici mohli konečne obrátiť na poľskú stranu v otázke vyšetrenia problému likvidácie krasnoarmejcov vo vojne 1919-1920. Dňa 3. novembra 1990 vydal prvý a posledný prezident ZSSR Gorbačov pokyn, v ktorom nariadil Akadémii vied, Prokuratúre, Ministerstvu obrany, Rade bezpečnosti „spolu s ostatnými ustanovizňami a organizáciami“ vykonať do 1. apríla 1991 vyšetrovanie na určenie archívnych materiálov, ktoré sa týkajú udalostí a faktov z histórie sovietsko-poľských dvojstranných vzťahov, následkom ktorých utrpela sovietska strana škodu“.
Podľa tvrdenia právneho experta Ruskej federácie, predsedu Bezpečnostnej Komisie Dumy, V. I. Iľuchina, ktorý bol v tom čase náčelníkom Oddelenia pre dozor nad vykonávaním zákonov o štátnej bezpečnosti Generálnej prokuratúry ZSSR, členom kolégia Generálnej Prokuratúry a starším asistentom Generálneho prokurátora ZSSR, sa zostavenie výslednej správy zrealizovalo pod vedením vedúceho Medzinárodného oddelenia Komunistickej strany ZSSR, V. M. Falina. Súvisiace materiály boli uložené v budove KS ZSSR na Starom námestí v Moskve. No počas búrlivých udalostí roku 1991 kompletne všetky zmizli! Podľa svedectva doktora historických vied A. N. Kolesnika, Falin zhromažďoval spisy o obetiach krasnoarmejcov v poľských koncentračných táboroch od r. 1988. No keď v auguste 1991 do jeho kancelárie vtrhli „revolucionári“, tak všetky spisy – do posledného zväzku – zmizli. Jeho spolupracovník, ktorý sa pokúsil ich zachrániť bol zabitý.
Tragédia likvidácie vojenských zajatcov zasiahla nielen Rusko, ale aj ďalšie, dnes samostatné krajiny, ktoré vyšetrujú zmiznutie svojich občanov. Jedno je jasné, poľské vojenské velenie porušilo medzinárodné právne dohody a reglamentné podmienky držania vojenských zajatcov, čím spôsobili sovietskej strane obrovskú morálnu a všeobecnú škodu, ktorej rozsah je ešte len potrebné vyšetriť. V tejto súvislosti sa Generálna prokuratúra Ruskej Federácie r. 1998 obrátila na prináležiace štátne orgány Poľskej republiky so žiadosťou o začatie trestného konania vo veci smrti 83 500 zajatých krasnoarmejcov v rokoch 1919-1921. Odpovedala generálna prokurátorka Poľskej republiky a ministerka spravodlivosti Hanna Suchocká, pričom v kategorickej forme vyhlásila, že „…vyšetrovanie vo veci likvidácie zajatých boľševikov vo vojne 1919-1920, ktoré žiada od Poľska generálny prokurátor Ruska, nebude“. Suchocká zamietnutie podložila tým, že poľskí historici „dôveryhodne zistili“ smrť 16-18 tisíc sovietskych vojenských zajatcov z dôvodu „všeobecných vojnových podmienok“, takže o existencii „táborov smrti“ a „likvidácii“ zajatcov na území Poľska nemôže byť ani reči, pretože „nijaké špeciálne činy, nasmerované na likvidáciu zajatcov, sa nekonali“. A aby sa „definitívne uzavrela“ otázka o zahynutí krasnoarmejcov navrhla Generálna prokuratúra Poľska zostaviť spoločnú, poľsko-ruskú skupinu vedcov na „…preskúmanie archívov, štúdium všetkých dokumentov v tejto veci a prípravu zodpovedajúcej publikácie“. Poľská strana takto síce zamietla žiadosť ruskej Generálnej prokuratúry ako neprimeranú, no samotný fakt masového zahynutia sovietskych vojenských zajatcov v poľských táboroch v Poľsku bol priznaný. A tak v novembri 2000 navštívil Varšavu minister zahraničných vecí Ruskej federácie I. S. Ivanov a v tom istom roku bola zostavená ruská komisia pre vyšetrenie osudu krasnoarmejcov, ktorí sa dostali do poľského zajatia r. 1920. V komisii bolo zastúpené Ministerstvo obrany RF, Ministerstvo zahraničných vecí, FBS a archívy služby Ruskej federácie.
Výsledkom spoločnej práce bolo zostavenie objemného Zborníka dokumentov a materiálov „Krasnoarmejci v poľskom zajatí v rokoch 1919-1920“, ktorý už umožnil vyjasniť aspoň príčiny smrti krasnoarmejcov. Dnes sa poľská strana snaží tento Zborník bagatelizovať. A tu nastáva problém, lebo hoci zborník vyšiel, každá krajina vydala k nemu iný predslov, a teda nemôže byť ani reči o spoločnom pohľade jednej a druhej strany. V prvom rade, jeden zo zostavovateľov Zborníka, ruská historička N. E. Jelisejevová uviedla, že „počas práce na Zborníku bola v poľských archívoch zistená existencia viacerých oficiálnych dokumentov obsahujúcich informácie o popravách sovietskych vojenských zajatcov zastrelením bez procesov. No priamo do Zborníka sa dostali iba tri z nich. Z ostatných dokumentov o popravách zastrelením boli vyhotovené kópie, ktoré sú v súčasnosti uložené v Ruskom štátnom vojenskom archíve. Počas prípravných prác na vydaní Zborníka vznikli ostré protirečenia v pozíciách poľskej a ruskej strany (podľa slov Jelisejevovej to neraz vyzeralo na fyzickú konfrontáciu).“
Medzi poľskými členmi skupiny a ruským historikom G. F. Matvejevom ostávajú veľké odlišnosti v otázke množstva zajatých krasnoarmejcov. Podľa sčítania Matvejeva, osud 9-11 tisíc zajatcov ostáva nejasný, lebo nezahynuli v táboroch, ale ani sa nikdy do Ruska nevrátili. Matvejev celkovo poukázal na neznámy osud približne 50 tisíc ľudí, pričom poľská strana trvá na nižšom celkovom počte zajatcov, čo samozrejme ovplyvňuje aj počet ľudí s neznámym osudom. Poľská strana rovnako nástojí – pričom sa porovnávajú ruské aj poľské dobové dokumenty – na nižších počtoch popráv krasnoarmejcov na mieste, bez odpravenia do táborov pre vojenských zajatcov. Poľské záznamy o smrti vojenských zajatcov nie sú úplné. No Zborník mal byť vydaný v dvoch zväzkom, pričom druhý diel dodnes neexistuje.
Udalosti likvidácie sovietskych vojenských zajatcov sa odohrávali na území Poľskej republiky, preto činnosť skupiny prebiehala na poľskom území. Hoci sa Zborník zostavoval za dominancie názoru poľských historikov, väčšina jeho dokumentov a materiálov svedčí o takom cieľavedomom, divom barbarstve a neľudskom chovaní sa k ruským vojenským zajatcom, že o presunutí tohto problému do čisto historickej roviny nemôže byť ani reči. Dokumenty uverejnené v Zborníku dokazujú, že vo vzťahu k sovietskym vojenským zajatcom, predovšetkým voči Rusom a ruským Židom, uskutočňovali poľské orgány politiku likvidácie hladom a zimou, ubíjaním palicou a zastrelením. Také neľudské zaobchádzanie s vojenskými zajatcami ako vykonávali Poliaci sa zvyčajne všade vo svete klasifikuje ako vojenské zločiny, vraždy a surové zaobchádzanie s vojenskými zajatcami s elementmi genocídy.
Jasne vidno, že hoci poľská strana nemôže niektoré fakty ukryť, dokumentácia o celkovom počte sovietskych vojenských zajatcov chýba. No Poliaci r. 1992 dostali z ruskej strany kompletnú dokumentáciu z tak veľmi „reklamovaných“ katyňských udalostí.
Následkom vojny, ktorú r. 1919 rozpútalo Poľsko proti v krutej občianskej vojne sa zmietajúcemu Rusku, padlo do poľského zajatia vyše 150 tisíc krasnoarmejcov. Avšak vychádzajúc z politických zmlúv aj ohľadom internovaného civilného obyvateľstva okupovanej časti Sovietskeho zväzu sa ukazuje, že v poľskom zajatí sa ocitlo najpravdepodobnejšie 200 tisíc krasnoarmejcov, civilných obyvateľov, bielogvardejcov, aj protiboľševických a nacionalisticky orientovaných odbojárskych bojovníkov (Ukrajincov a Bielorusov). Dnes už je známe, že v poľskom zajatí v rokoch 1919-1922 boli sovietski zajatci likvidovaní najmä týmito spôsobmi:
- Masovými vraždami a zastreleniami. Ešte pred ich internovaním v zajateckom tábore boli likvidovaní bez súdnych procesov, nechávali ich zomierať ranených na bojovom poli bez poskytnutia lekárskej pomoci a aj vytváraním smrtiacich podmienok počas transportov. Ďalej boli popravovaní po rôznych procesoch rôznymi tribunálmi aj strieľaní pri prejave akékoľvek znaku nepodriadenia sa.
- V koncentračných táboroch vytváraním podmienok, ktoré nemožno prežiť. Predovšetkým to bolo mučenie a dobíjanie na smrť, hladovanie, vyčerpanie, mráz a choroby.
- Druhá Poľská republika vytvorila ohromnú „gulagovú“ mašinériu, ktorá pozostávala z desiatok koncentračných táborov, staníc, väzení a pevnostných chodieb. Boli rozložené po území Poľska, Bieloruska, Ukrajiny a Litvy, pričom to, čo vybudovali sa v „populárnej“ európskej literatúre nazýva tábory smrti. Patria tu samozrejme aj tábory nútených prác, v ktorých úmrtnosť vojenských zajatcov periodicky presahovala 75%.
Poľská vláda sa začiatkom 20. rokov minulého storočia snažila odviesť pozornosť svetovej verejnosti od masovej likvidácie sovietskych vojnových zajatcov tak, že aktívne preklápala pozornosť svetovej verejnosti na situáciu poľských vojnových zajatcov v Rusku. No toto sa nakoniec ukázalo výhodnejším pre sovietsku stranu. Nehľadiac na oveľa ťažšie podmienky v Sovietskom zväze – občianska vojna, zahraničná intervencia, zničená a vyčerpaná krajina, hlad, masové epidémie, nedostatok prostriedkov – poľskí vojnoví zajatci sa v Rusku nachádzali v podstatne lepších podmienkach. Na ich stav dozerali príbuzní vysokopostavených Poliakov boľševikov typu F. Dzeržinského – inak jedného z najväčších zločincov, akí žili. Dr. Coleman uvádza, že patril do Čiernej šľachty, kde patrí napríklad aj Z. Brzežinsky.
Asi by sme sa mali radovať, že poľskí kresťanskí bratia nevenovali Slovensku až takúto „pozornosť“. Tu však ide o niečo úplne iné. Či už Poliaci alebo Rusi, snažia sa – aj keď pohľady sú rôzne – vyjasniť aspoň počty svojich obetí z minulosti. No u nás to akosi nikoho nezaujíma – ale veď Poliaci pri anektovaní Galície zabíjali Slovákov aj ich pripravovali o majetky.
Poľsko v prípade slovenskej Galície argumentovalo, že na územiach, ktoré po rozpade Rakúsko-Uhorska pripadli v rámci Československa Slovensku, žijú prevažne Poliaci. V skutočnosti sa im Galícia zdala málo a ich „záujem“ siahal na celý Spiš. Ako to bolo v skutočnosti s počtom Poliakov sa môžete dočítať v už spomínanej knihe M. Majerníkovej VOJNA O SPIŠ. Zaujímavé sú aj argumentácie samotných Poliakov. Napríklad Semkowitz uvádza, že hoci na severnom Spiši žije 80 000 Poliakov, úplne im chýba poľské národné povedomie a na 90% sa pokladajú za Slovákov. Napriek tvrdým polonizačným snahám sa na slovenskom Spiši v r. 1935 z 197 904 obyvateľov iba 134 prihlásilo k poľskej národnosti, čo nie je ani 0,1% obyvateľstva.
Poliaci často používajú argumentáciu, že „za Boleslava Chrabrého aj tak bol Spiš poľský“. Nuž dobre, ale predtým bol uhorský a ešte predtým, za Svätopluka bol zase sloviensky…
Skutočne solídny opis problematiky nájdete v už spomínanej knihe Milice Majerníkovej VOJNA O SPIŠ. Musíme len doplniť, že kniha je až „veľmi“ objektívna, nevenuje sa totiž opisu násilia, ktoré páchala poľská armáda na civilnom obyvateľstve, a ktoré nakoniec viedlo k protipoľskému povstaniu slovenských veteránov z frontov Prvej svetovej vojny. Až ich povstanie v skutočnosti primälo pražskú vládu k vyslaniu armády a riešeniu, pričom sme však aj tak o Galíciu prišli. Tieto udalosti si ešte pamätajú starší obyvatelia Zamaguria, aj keď väčšina už len z rozprávania svojich rodičov či starých rodičov. Ale autorke sa nemôžeme čudovať, knihu totiž vydal Spolok Slovákov v Poľsku. Oni tam musia stále žiť.
Pre ilustráciu si odcitujme niekoľko informácií zo spomínanej knihy, pretože sú veľmi poučné. Dňa 2. mája 1919 československý Minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár požiadal spišského župana, aby precestoval tie časti župy, na ktoré si nárokovali Poliaci. Cieľom malo byť zistenie skutočnej nálady obyvateľstva, ale zároveň aj snaha o získanie vyhlásenia, v ktorom by obyvateľstvo vyjadrilo svoju vôľu žiť v Československu. Župan mal šťastnú ruku a úlohou poveril Vojtecha Benuša. Tento veľmi schopný župný úradník za štrnásť dní – od 7. do 20. mája 1919 – inkognito precestoval celý severný Spiš a o svojich zisteniach podal obšírne správy. Bol to predvečer Plebiscitu, takže nálada obyvateľstva bola naozaj dôležitá. Nuž ako to skutočne vyzeralo? Niekoľko príkladov.
Stará Ľubovňa: Pretože ide o mesto, v ktorom 360 rokov sídlila poľská správa šestnástich zálohovaných miest, a ktoré je zároveň blízko k poľskej hranici, dali sa očakávať propoľské tendencie. No z Benušovej správy vyplýva: „medzi pospolitým ľudom niet žiadnej stopy poľskej sympatie, medzi inteligenciou, ktorá je ešte stále zaľúbená do starého maďarského režimu, ešte menej…“. Okrem toho väčšinu obyvateľstva tvorili Rusíni, ktorí „… žiadajú ostať v ČSR, ale chcú autonómiu…“.
Krempach pri Ľubovni (Kremná): „Čisto Rusínska obec. Poliakov nechcú ani vidieť.“.
Granastov (Hraničné): „… o pripojení k Poľsku nechcú ani počuť, ba boja sa toho…“.
Obce Litmanová, Jarembina (Jarabina), Kamjonka (Kamienka), Foľvark (Stráňany) a Veľký Lipník sa vyjadrili, že „… si nežiadajú k Poľsku patriť, a len v Československej republike chcú ostať…“
Spišská Stará Ves (V tomto mestečku sa v roku 1411 stretli Žigmund Luxemburský a Vladislav II. a 1474 tu uzavreli mier Matej Korvín a Kazimír Jagelovský): občania podpísali stanovisko vo veci príslušnosti k Československu „Pomocou národného výboru a niektorých dobrých Slovákov podpis osvedčenia sa ľahko previedol.“
Nedeca: „Vy páni v Levoči, v Bratislave a v Prahe, nedajte nás Poliakom!“.
Fridman: „Sme presvedčení, že nás nenecháte odtrhnúť od Československa…“
Tribš: „… od počiatku sme boli Slováci, aj nimi ostaneme!“.
Jurgov: „Tam chceme ostať, kde naši otcovia boli, tými ostaneme, čo naši otcovia boli, ale po poľsky sa na žiaden pád nechceme učiť… len ani vy nenechajte a nedajte nás Poliakom…“.
O tom, ako sa k problému stavali Poliaci názorne hovorí materiál, ktorý vydali v Poľsku a nazýval sa „Wojna Jezusa Krista ze satanem“. V ňom sa možno dočítať: „Kto za Poľsko hlasuje, bude spasený, kto je proti Poľsku zdochne a naveky bude zatratený. Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch svätý a Panna Mária chce, aby každý hlasoval pre Poľsko. Ak nepristúpiš k Poľsku si nepriateľom Panny Márie ona ťa zdeptá svojimi tvrdými stopami. Ktorí do Poľska chcú náležať, to vojsko Kristovo, ostatní všetci držia so satanom a za neho bojujú. Satan má sluhov a tí sluhovia sú Česi. Ak sa zapíšeš a hlasovať budeš za Československú republiku, si zapísaný do čiernej knihy satana. Ak hlasovať budeš za Poľsko, budeš zapísaný do bielej knihy Krista.“. A Poliaci vytiahli napríklad aj argumenty, že Gorali sú Poliaci – touto kartou hrajú v podstate dodnes.
Aby sme ešte lepšie pochopili poľské tvrdenie, že chcú územie, na ktorom žijú Poliaci, tak sa pozrime na národnostné zloženie obyvateľstva v obciach pričlenených k Poľsku v roku 1920 na základe sčítania obyvateľstva z roku 1910. Výsledky Magyar Statisztikai Közlemények, Új sorozat. 42 kötet, Budapešť 1912:
| Obec | Národnosť (materinská reč) | |||||||
| Maďar | Nemec | Slovák | Rumun | Rusín | Chorvát | Srb | Iní | |
| Čierna Hora | 0 | 0 | 678 | 0 | 0 | 0 | 0 | 17 |
| Durštín | 2 | 8 | 209 | 0 | 0 | 0 | 0 | 0 |
| Fridman | 30 | 51 | 1089 | 0 | 0 | 0 | 0 | 49 |
| Jurgov | 2 | 10 | 689 | 0 | 1 | 1 | 0 | 38 |
| Kacvín | 9 | 14 | 696 | 0 | 1 | 1 | 0 | 33 |
| Krempachy | 2 | 8 | 667 | 0 | 0 | 0 | 0 | 13 |
| Lapšanka | 2 | 0 | 319 | 0 | 0 | 0 | 0 | 0 |
| Nedeca | 15 | 74 | 909 | 0 | 0 | 0 | 0 | 21 |
| Nižné Lapše | 5 | 13 | 567 | 0 | 0 | 0 | 0 | 32 |
| Nová Belá | 12 | 8 | 641 | 0 | 0 | 0 | 0 | 4 |
| Repiská | 0 | 0 | 524 | 0 | 0 | 0 | 0 | 1 |
| Tribš | 9 | 2 | 528 | 0 | 0 | 0 | 0 | 22 |
| Vyšné Lapše | 4 | 3 | 703 | 0 | 0 | 0 | 0 | 13 |
Iste, niekto môže namietať, že Maďari neuviedli žiadnu kolónku pre Poliakov – ale mohli sa hlásiť do kategórie „Iní“.
Priblížme si aj národnostné zloženie obyvateľstva ďalších spišských okresov, o ktoré prejavovali Poliaci „záujem“, pretože sú „obývané Poliakmi, ktorí nevedia o tom, že sú Poliaci“. Uverejnené v Spišských hlasoch v roku 1935, č. 13, str. 3.
| Okresy | Národnosť | |||||||
| československá | ruská, ukrajinská | nemecká | maďarská | židovská | poľská | cigánska | iné | |
| Gelnica | 17 189 | 110 | 8 545 | 395 | 462 | 7 | 518 | 10 |
| Kežmarok | 15 432 | 655 | 11 761 | 279 | 910 | 7 | 771 | 2 |
| Levoča | 22 036 | 1 008 | 1 177 | 372 | 662 | 12 | 521 | 3 |
| Stará Ľubovňa | 12 742 | 6 228 | 2 575 | 47 | 425 | 29 | 174 | 3 |
| Poprad | 19 961 | 99 | 5 259 | 394 | 394 | 33 | 317 | 24 |
| Spišská Nová Ves | 29 066 | 1 396 | 3 227 | 777 | 501 | 13 | 807 | 24 |
| Spišská Stará Ves | 7 145 | 1 192 | 162 | 29 | 137 | 33 | 175 | 0 |
A ak by ste chceli dnes vedieť, ako sa „darí“ slovenskej menšime v Poľsku, budete prekvapení. Maďarizácia je proti polonizácii iba amatérskym pokusom. A pre úplnosť si ešte priblížme aké zmeny prebiehali na československo-poľskej hranici v rokoch 1920-1938. Obrázok – rovnako ako hore uvedené tabuľky – je z už menovanej knihy:
Nie nadarmo je v nevedomosť z védického pohľadu najväčším hriechom. V súvislosti s Poľskom nemožno vynechať tých, ktorých tak veľmi obľubujú – USA. Pozrime si, ako statočne americkí vojaci bojujú napríklad v Afganistane. Na obrázku z roku 2010 vidíte príslušníkov námornej pechoty slúžiacich v provincii Sangin.
Podľa týchto statočných bojovníkov to, čo si (logicky) spojili so zástavou svojej krajiny neznamená nacistickú organizáciu SS – Schutzstaffel, ozbrojenú zložku Nacistickej strany Nemecka. Podľa informácie britského denníka Daily Mail, Američania si skratku SS vyložili ako Scout Sniper (prieskumník snajper). Je dobre známym faktom, že nacistické jednotky SS sú zodpovedné za väčšinu nacistických zverstiev. No u nás je málo známy fakt, že boli zostavené z dobrovoľníkov, ktorí sa do nich hrnuli z Lotyšska, Estónska a Litvy. Tieto tri krajiny dodali 250 tisíc dobrovoľníkov – dnes uplatňujú politiku diskriminácie voči obyvateľom ruskej národnosti – títo nemajú ani občianstvo, aj ak sa narodili na tomto území. No a EÚ to „nevidí“. Nuž vlády pobaltských krajín dodržiavajú tradície.
Podľa oficiálnych údajov nebol za tým nijaký rasovo motivovaný úmysel, Američania jednoducho nemajú ani potuchy čo to znamená. Nuž a takto „informovaní“ hrdinovia robia poriadky po celom svete…
Aby sme neboli v omyle, že ide iba o nedopatrenie, či náhodu, prečítajme si časť prejavu bývalého šéfa politickej rozviedky USA a neskoršieho riaditeľa CIA Allena Welsha Dullesa, ktorý predniesol roku 1945. Je autorom „Stratégie Anakondy“, t.j. postupného obkolesenia Ruska americkými vojenskými základňami, aby ho napokon – ako anakonda – zadusili:
„Končí sa vojna. Všetko sa nejako usadí a upokojí, zovšednie a my použijeme všetky sily, dáme všetko, čo máme, všetku materiálnu moc na prospech klamania a balamutenia ľudí. Ľudský mozog a vedomie sú prístupné zmenám. Zasejeme v nich chaos, nenápadne zmeníme ľudské hodnoty na falošné a necháme ľudí veriť v tieto falošné hodnoty. Ako? Nájdeme svojich rovnako zmýšľajúcich spojencov všade na zemi, aj v štátoch východného bloku. No… pozerám, spojencov bude dosť.
Krok za krokom budeme rozohrávať grandióznu tragédiu zániku týchto národov až do úplného a nezvratného umlčania ich svedomia. Z literatúry a umenia napríklad odstránime ich sociálnu podstatu, odnaučíme umelcov zobrazovať a sledovať čokoľvek z tých procesov, ktoré pochádzajú z vnútra národa.
Literatúra, divadlo, filmy – všetko budeme všemožne podporovať a oslavovať. Najhanebnejšie ľudské pocity budeme podporovať a budeme vyzdvihovať takzvaných umelcov, ktorí budú presadzovať chuť sexu, násilia, sadizmu, zradcovstva a ďalších nemorálnosti. Vo vedení hospodárstva vytvoríme chaos a zmätok, budeme postupovať nenápadne, ale budeme tak aktívne vytvárať despotizmus úradníkov a úplatkárov. Poctivosť a slušnosť budú terčom posmechu.
Len niekoľko málo ľudí si potom domyslí, o čo ide. No tých postavíme do bezvýchodiskovej situácie, urobíme z nich terče posmechu, nájdeme spôsob, ako ich ohovoriť a vyhlásime ich za odpad spoločnosti. Vytrháme duchovné korene spoločnosti, znevážime základy morálky národov. Takto budeme narušovať pokolenie za pokolením, zameriame sa najmä na deti a mládež. Budeme ich rozvracať, učiť nerestiam a tak budú mravne upadať. Vytvoríme z nich cynikov, bezduchých ľudí a kozmopolitov. Takto to urobíme…“
Čo z toho všetkého vyplýva? Niekoľko vecí. V prvom rade vidíme, ako sa stratou Starej Viery môžu Slovania premeniť na vzájomných likvidátorov – pričom tvari sa v pozadí zabávajú, veď to takto dávno starostlivo naplánovali. Tvari vedú národy – pod rúškom príslušnosti k nim – do záhuby. Vidíme aj to, že poľský Kristus je očividne silnejší ako slovenský Kristus. Keď vidíte vôkol seba tých, ktorí si myslia, že môžu byť aj Slovania aj kresťania, nechajte ich byť. Je to vyjadrenie ich stupňa evolúcie. No my sa môžeme pozrieť do Véd, z ktorých vieme, že
SPOJENÍM DVOCH NEVZNIKÁ CELOK, ALE RODÍ SA TRETIE.
Spojením kresťanov a Slovanov vzniká niečo tretie, a to iné v každej krajine. V slabej krajine slabšie, v silnejšej silnejšie. Slabšie padá za obeť, lebo všetci sa spoľahnú na vôľu Pána, nie vlastné Svedomie a pamiatku Predkov. Slovenský Kristus nevládal premôcť poľského Krista. Aj Slovákmi tak silne oslavovaný Ján Pavol II. sa „podpísal“ pod zánik slovenskej menšiny v Poľsku ako poľský Prímas. Ale slovenským biorobotom to nijako nevadí a nedočkavo čakajú na svojho svätého pápeža. Čoho sa dočkajú?
2012
