Zdalo by sa, že o Druhej svetovej vojne sa už asi nedá napísať nič nové. Ale nič nie je ďalej od pravdy. V našej krajine sa po prevrate r. 1989 začalo upravovať doslovne všetko. Dnes už učia naše deti mladé pani učiteľky, ktoré sa už na vysokej škole učili, že nás oslobodili „spojenci“, čím – akosi automaticky – začínajú podsúvať situáciu, že „tí spojenci“ boli – samozrejme – Američania.
A tieto pani učiteľky takto formátujú hlavičky našich detí.
Zopakujme, že vo Viedni sa vám môže stať – ako napríklad jednej našej skupine – že sprievodkyňa v múzeu prehlási, že Viedenčania sú dodnes vďační ZSSR za to, že ich oslobodila Červená armáda. To preto, lebo Viedeň bolo jediné západné veľkomesto, ktoré po oslobodení nebolo vydrancované a ženy znásilňované. Takto totiž dopadli všetky tie západné mestá, ktoré oslobodili Američania.
Územie Československej republiky tiež oslobodzovali Američania – ale našťastie iba po Plzeň. Od piva sa ďalej nedostali…
Keď už naši nepriatelia a neprajníci raz nemôžu ukryť fakt, že ZSSR zohral dôležitú úlohu v porážke nacizmu, tak to aspoň systematicky znevažujú.
Jednou z foriem zľahčovania role ZSSR a nezaslúženého zvyšovania role USA je opisovať vojnové operácie Červenej armády ako akési nekontrolované a surové plytvanie životmi tých vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní národov spod tlaku nacistov.
Možno počuť všakovaké čierne mýty o tom, že „hlúpych“ Rusov strieľali guľometmi dovtedy, kým sa guľomety nezadreli a oni sa len hrnuli a hrnuli ako mravce…
Nebudeme sa zapodievať všetkými klamstvami, nemá to žiaden význam. Ale ešte predtým, ako prejdeme priamo k otázke skutočných vojnových strát, sa pozrieme na jeden mýtus o Slovenskom štáte. Jezuiti dodnes radi tvrdia, že „Slovensko vtedy nemalo na výber“, lebo že inak by si nás úplne „rozobrali“ Poliaci a Maďari. Teda z toho vyplýva, že nebolo inej logickej možnosti, ako vyhlásiť samostatný, fašistický, jezuitský slovenský štát.
Je to lož. Iná možnosť bola a nepíše o nej nikto iný, ako vtedajší britský premiér Veľkej Británie Winston Churchill vo svojich pamätiach o Druhej svetovej vojne. Pozrime sa do jeho knihy The Gathering Storm, kde v kapitole XIX (opisuje udalosti januára-apríla 1939) uvádza:
„…12-ho musel v Parlamente p. Chamberlain povedať: „Okupácia Čiech nemeckými ozbrojenými silami sa začala dnes o 6 hodine ráno. Česká vláda nariadila svojmu národu neodporovať“. Potom pokračoval s vyhlásením, že záruka, ktorú dal Československu podľa jeho názoru už neplatí. Po Mníchove – päť mesiacov predtým – minister, Sir Thomas Inskip, povedal o tejto záruke: „Vláda Jeho Veličenstva cíti morálny záväzok voči Československu dodržať túto záruku [ako technicky účinnú]… V prípade aktu nevyprovokovanej agresie proti Československu vláda Jeho Veličenstva bude určite povinná vykonať všetky kroky, ktoré sú v jej moci, s cieľom uchovania integrity Československa“. „Toto“, povedal Premiér, „bolo v platnosti do včera. Ale situácia sa zmenila, pretože Slovenské Duchovenstvo vyhlásilo nezávislosť Slovenska. Účinok tejto deklarácie ukončil otázku narušenia hraníc štátu, ktorého hranice sme mali garantovať a vláda Jeho Veličenstva sa na základe tejto skutočnosti nemôže viac cítiť viazaná týmto záväzkom“…
Ak by sme to chceli povedať normálnym jazykom, tak situácia bola asi takáto. Hoci Veľká Británia zradne súhlasila v Mníchove s rozdelením Československa, dohoda o vojenskej pomoci v prípade narušenia hraníc Československa ostala v platnosti. Ak by teda Slovensko zotrvalo na tom, že je naďalej (hoci zvyškom) Československom, tak mohlo odôvodnene očakávať vojenskú pomoc od Veľkej Británie – a súčasne aj Francúzska – a oni boli viazaní zmluvou vojensky zakročiť v prospech (zvyšku ale de jure predsa len) Československa. Ale nie, jezuiti urýchlene vyhlásili samostatnosť a nový, Slovenský štát, na základe čoho už Veľká Británia (a teda ani Francúzsko) nemuseli konať v zmysle platnej zmluvy, pretože so Slovenským štátom nijakú zmluvu o vojenskej pomoci nikdy nepodpísali.
Teda vyhlásenie samostatného Slovenského štátu hralo v prvom rade v prospech Veľkej Británie. Nečudo, že za takúto službu britská MI6 aktívne spolupracovala na inscenovanej „poprave“ Tisa, teda v skutočnosti iba jeho odpratania niekde na Madagaskar. Fotografie z popravy neexistujú a idol je dodnes použiteľný ako ikona mučeníctva. Nie prvý a ani posledný čierny trik jezuitov.
Veľká Británia a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku o niečo neskôr až kvôli napadnutiu Poľska…
V tej istej kapitole Churchill spomína aj fakt, že Sovietsky Zväz vyjadril pripravenosť pridať sa – kvôli Československu – so svojou armádou na stranu Západných mocností proti Nemecku. Sám zakročiť nemohol, pretože nemal spoločnú hranicu s Československom. Povolenie na prechod armády na pomoc Československu vtedy nevydalo práve zradné Poľsko.
Nuž teda vyhlásenie Slovenského štátu nebolo žiadnym aktom ohľaduplnosti voči Slovákom, ale iba chladnokrvne vykalkulovaná, jezuitská, špinavá politika.
ZSSR bol napadnutý bez vyhlásenia vojny, čo si logicky muselo vyžiadať vyššie straty. Aké však v skutočnosti boli bolo dlho nejasné. Dnes však už čísla poznáme.
Vo februári r. 1946 Stalin vyhlásil, že sovietske straty vo vojne 1941-1945 vzali 7 miliónov životov. Pravdepodobne vedel, že ide o približné číslo, ktoré charakterizuje iba nenávratné straty. Vojnou silne poškodený ZSSR pravdepodobne nechcel svetu ukázať svoju slabosť a zároveň obviniť Stalina a ním vytvorený spoločenský systém v bezohľadnom vzťahu k ľudským životom.
V šesťdesiatych rokoch vyšiel Nikita Chruščov s druhým údajom, ktorý bol po celom svete široko citovaný: viac ako 20 miliónov životov. Toto číslo už obsahovalo vojenské aj občianske straty ZSSR vo vojne.
O dvadsať rokov neskôr vyšla kniha pod vedením armádneho generála M. M. Kozlova. Je to encyklopédia pod názvom Veľká Vlastenecká Vojna 1941-1945. V nej sa uvádza, že „ľudské straty v poslednej vojne predstavujú okolo 20 miliónov životov, z ktorých časť sú civilisti, ktorí zahynuli v hitlerovských táboroch smrti od hladu, chorôb a trýznenia fašistami“.
Zvýšenie objemu informácií odhalilo nie iba akúsi „hru čísel“, ale spôsobilo aj nárast počtu obvinení voči vláde v spojitosti s nezvyčajne vysokými sovietskymi stratami vo vojne. Tieto straty boli označované za neopodstatnené a ako následok nedbalosti a hroznej, zločinnej nekompetentnosti sovietskych lídrov obdobia vojny – v prvom rade Stalina, ale aj veľkej časti jeho veliteľského zboru.
Takáto „aritmetika“ bola používaná ako argument, ktorý ako keby potvrdzoval neproporcionálnosť strát Červenej armády v porovnaní s Wehrmachtom. Boli aj takí, ktorí začali hovoriť o neproporcionálnom pomere až 10:1. Celková výška strát bola tým argumentom, ktorý pre svoje politické ciele bol požívaný jednou alebo druhou stranou s cieľom zveličiť alebo bagatelizovať výšku bojových strát. Toto všetko iba podrývalo dôveru k pokusom o objektívny výskum tohto veľmi dôležitého subjektu dejín.
V marci 1990 bol v časopise Vojensko-historický žurnál publikovaný rozhovor s náčelníkom generálneho štábu Ozbrojených síl Sovietskeho Zväzu, armádnym generálom M. A. Mojsejevom, ktorý nakoniec sňal záves tajomstva a zastavil špekulácie ohľadom otázky vojnových strát. Generál Mojsejev priznal, že zbytočná a dlhodobá utajenosť bola „našou chybou“, ktorá zamotala a vzbudila špekulácie v oblasti takejto dôležitej štatistiky.
V období 1988-1989 pracovali na Ministerstve obrany ZSSR dve komisie, ktoré previedli analýzu archívnych údajov, ktoré boli k dispozícii generálnemu štábu. Jedna oblasť sa zaoberala stratami na životoch a druhá stratami výzbroje a bojovej techniky. Konečné čísla sa ukázali značne nižšie oproti tým, ktoré sa objavili v tlači, hoci „aj tak boli dosť vysoké“. Nenávratné straty vojenského personálu, vrátane padlých v bojoch, nezvestných, nenavrátených zo zajatia, zomrelých v nemocniciach na následky zranení a chorôb, ale aj tých, ktorí zahynuli následkom nešťastných udalostí sú rovné 8 miliónom, 668 tisíc, 400 človekov. Sanitárne straty – ranení, otrasení, s omrzlinami a chorí – tvoria 18 miliónov človekov.
Detailnú analýzu všetkých dostupných archívnych údajov priniesla kniha Veľká Vlastenecká Vojna bez utajenia, ktorá vyšla r. 2014 pod vedením generálplukovníka G. F. Krivošejeva, na ktorej spolupracovali aj ďalší vojenskí profesionáli – A. V. Kirilin, V. V. Gurkin, V. M. Andronikov a P. D. Burikov. Všetkých záujemcov o detailné informácie odkazujeme na túto unikátnu knihu.
Úplné detaily asi nebudú nikdy úplne známe, pretože napríklad partizánske hnutie neorganizovalo Ministerstvo obrany, ale tajná služba – NKVD. Počas vojny (z dokumentov možno zistiť) na území ZSSR pôsobilo cca 360 tisíc partizánov v Bielorusku a cca 220 tisíc na Ukrajine. Neexistuje však dostatok podkladov na to, aby bolo možné úplne zistiť celkové straty partizánov v bojoch. Okrem iného pôsobili aj na našom území.
Bývalí členovia sovietskych ozbrojených síl bojovali aj na strane Nemecka, napríklad podľa zachovaných dokumentov cca 150 tisíc občanov ZSSR slúžilo vo vojskách SS. Ale to je iba vrchol ľadovca.
Stalin správne predvídal, že v budúcej vojne techniky bude víťazstvo dosiahnuté v dielňach výrobných závodov. Kniha obsahuje aj porovnávaciu analýzu objemov výroby a strát základných druhov výzbroje a vojenskej techniky. Najväčšie straty strelných zbraní boli v rokoch 1941-1942, u tankov a samohybných diel v 1941, 1943-1944. Zvýšené straty obrnenej techniky v posledných rokoch vojny poukazujú na nárast protitankových technológií Nemecka vo forme vývoja efektívnych protitankových zbraní.
Vynútený ústup v rokoch 1941-1942 bol sprevádzaný značnými stratami u mínometov a delostrelectva. Značná časť tejto techniky bola zanechaná na bojových poliach bez vážnejších poškodení len kvôli nedostatku alebo havarijnému stavu odťahovej techniky.
Straty sovietskej leteckej techniky sú mimoriadne bolestné. Polovica z nich (43 100 z 88 300) bola zničená na základe katastrof, slabej úrovne výcviku letcov – zvlášť pri osvojovaní si nových typov lietadiel – nedisciplinovanosti leteckých posádok, nedôsledného plnenia letových inštrukcií pri cvičných letoch a aj kvôli konštrukčným chybám lietadiel.
Vojenské námorníctvo je uvádzané samostatne. Straty plavidiel a ponoriek dosiahli 102 kusov, ale podľa iných zdrojov 108: Tichooceánska flotila 6, Severná 23, Čiernomorská 31, Baltická 48.
Prinášame vám aj niekoľko konkrétnych údajov z tejto knihy.
Počet obetí civilného obyvateľstva ZSSR, ktoré bolo úmyselne zlikvidované na okupovanom území:
Celkový počet zlikvidovaného obyvateľstva: 7 420 379
Z toho detí: 216 431
Na nútené práce do Nemecka bolo násilne vyvezených 5 269 513 obyvateľov ZSSR.
Svedectvo o počte obetí civilného obyvateľstva ZSSR počas okupácie:
Konečná porážka fašistického Nemecka a militaristického Japonska, oslobodenie národov Európy a Ázie si vyžiadalo vynaloženie ohromných síl a obetí predovšetkým zo strany Sovietskych ozbrojených síl. Údaje sú zostavené v tabuľke:
Sovietsky národ musel zaplatiť strašnú cenu za oslobodenie viacerých krajín Európy a Ázie od nemeckého nacizmu a japonského militarizmu. Všetky tieto straty predstavujú sumárne približne 4 milióny človekov. Celkovo v rozličných krajinách Európy a Ázie, ktoré boli úplne alebo čiastočne oslobodené Sovietskou armádou spočíva prach viac ako milióna sovietskych vojakov.
Do celkovej štatistiky padlých pri oslobodzovaní národov spod jarma fašizmu treba spomenúť aj vojakov tých krajín, ktorí na strane ZSSR bojovali proti nacistom:
Ostáva iba spomenúť, že ak by nás oslobodzovali „Spojenci“, tak by sa na našom území mali nachádzať hroby padlých „Spojencov“. Viete o nejakých?
Rovnako dôležité je pamätať, že ak niekto chváli fašistický režim Slovenského štátu, tak ide iba o tých, ktorí boli na strane jezuitov a fašistov – čo je rozdiel iba v názvosloví.
Nedajme sa znovu oklamať ich atraktívnou rétorikou. Jezuitom ide – a vždy išlo – iba o totálnu likvidáciu Slovanov.
09.07.2019
