Tých, ktorí videli tento kultový kreslený film J. Norštejna možno rozdeliť do dvoch kategórií. Jedným sa rozhodne zapáčil a navždy zapísal do Duší, druhí považovali jeho zábery za nudný odpad a hrdinov, ktorí sa postupne objavujú v ich nepochopiteľnom, zahmlenom svete videli zahalených do nepochopiteľného, vyblednutého a zahmleného sveta bez zmyslu. Je zjavné, že všetkým, komu sa kreslený film nezapáčil neporozumeli o čom vlastne je. Takto nepovažujú za potrebné porozmýšľať o ňom, pretože z ich uhla pohľadu je to čosi na hrane naivnej, detskej obrazotvornosti a umeleckého estetizmu tvorcov kreslených filmov. Neraz sa však stalo, že po vyložení zmyslu Ježka sa postoj mnohých ľudí k nemu zásadne zmenil na presný opak.
Teda tak. Začnime s odpoveďou na otázku, že prečo práve tento sovietsky kreslený film pokoril celý svet a zaujal v hale slávy kreslených filmov trvalé miesto. Odpoveď je prostá. Ide o to, že film Norštejna obsahuje v sebe niekoľko najdôležitejších človečenských archetypov, ktoré sú predstavené v podobe symbolov. Preto ľudia so špecifickým ponímaním sveta a štruktúrou mysle cítia, že v Ježkovi je čosi veľmi blízke ich osobnému, človečenskému bytiu. Hľa, aj samotný Jung nám hovoril o archetype ako o osobitne hlbokej úrovni nevedomia, ktoré zasahuje až za hranice osobnosti. V kreslenom filme sú tieto archetypy vyjadrené prostredníctvom symbolov záhrobného sveta na druhej strane. Plne zodpovedajú obrazom a osobám a kompletne zapadajú do tradičného ponímania mytológie kresleného filmu.
Preto ak sa pokúsime interpretovať rozprávkovú sémantiku tak, že budeme vychádzať z jej mytologických východísk, tak hneď môžeme povedať, že Norštejnov film vyjadruje putovanie hlavného hrdinu rozprávky skrz hranicu dvoch svetov – reálneho a toho na druhej strane. Hovoríme o rozprávke, pretože film bol natočený na základe rozprávky S. Kozlova s rovnakým názvom. Norštejnov koncept však ide podstatne ďalej oproti pôvodnému textu v rovine obrazových symbolov, ktoré sa vzťahujú k prastarým archetypovým obrazom vyjavovaných v mýtoch a vierach, literárnych výtvoroch, snoch a – koniec koncov – aj v bludných fantáziách.
Osou filmu je ako keby preprava do inej ríše jestvovania. Táto preprava je jedným z najsilnejších momentov priestorového pohybu hrdinu. Ak si pozorne všimneme kompozíciu, tak celá zem, po ktorej ide Ježko má hmatateľnú guľatosť oproti tomu, že v súlade s jeho pohybom sa aj samotná pôda pod ním hýbe. Takáto kozmogonická presnosť je v našom kontexte neobyčajne dôležitá.
Celý dej sa odohráva na jeseň, v čase, keď všetko pozemské zomiera. Aj Ježko má podľa úmyslu zomrieť, ale nie v priamom zmysle, ale ako keby symbolicky, zakončiac putovanie do ríše smrti s cieľom dosiahnutia svojej Istiny. Po tomto v podstate extatickom objave ho čaká prerodenie a nový život. Nie sú vari neustále zmeny na našej Zemi symbolom cyklickosti Prírody?
Práve kvôli nevyhnutnosti ukázať práve PRÍRODNÚ stránku aj boli vybrané zvieratá v roliach hrdinov. Odtiaľto pochádza otázka: veď v mnohých náboženstvách a vierach je putovanie do ríše mŕtvych pripravené iba pre človeka – a tu zrazu aj zvieratá môžu prežiť vyššie Zjavenia? V danom príklade Ježko a všetko ostatné sú čo do podstaty symboly zjednotenia prírodného princípu a Duchovného sebavedomia. A takúto vlastnosť má iba jedna bytosť na zemi: človek.
Teda tak, jeseň, večer, súmrak. Okolité bytie vyjadruje vnútorný stav hrdinu – také isté sivé, zmrákajúce sa a predsmrtné. V podstate hneď po tom, ako sa Ježko vydal k Medvedíkovi, uvidel rozliatu substanciu hmly a čarovné siluety Koňa v nej.
Kôň je presne to Zjavenie, ktoré je pripravené pre nášho hmlového pustovníka. Bez zaváhania sa spúšťa stále nižšie a nižšie, do doliny, aby uvidel, čo tam vnútri je. Zjavenie v podobe Koňa je ešte silne nepochopiteľné, ale čisto ľudská zvedavosť ho ženie vpred. Čo do žánru možno tento kreslený film smelo nazvať vizionárskym, ale ponímanie priestoru po smrti sa vzťahuje skôr k najstarším, prastarým Kultúram, a nie k stredovekému kresťanstvu. Takže na rozdiel od Danteho, ktorý sa tiež rozhodol vykonať podobnú prechádzku, Ježko sa nedostáva do Pekla v tradičnom ponímaní. Tento chronotop je nám predstavený skrz miesto, kde všetko pozemské a zvykové mení svoje charakteristiky.
Povedzme, že sova – symbol múdrosti – sa správa ako šialená (Ježko ju dokonca osloví „psycho“). Ryba – nemá bytosť – nadobudne schopnosť hovoriť. Oheň – zjednotenie tepla a svetla – sa transformuje v zahmlenom, záhrobnom svete na chladné svetlo lampášikov.
Najhlavnejšie Zjavenie Ježka – ktoré má prežiť – nám je predstavené v obraze Koňa. Je biely – narážka na to, že ide o odhalenie Božského. Dokonca aj Kôň sám osebe je v mytológii solárny symbol. Tento solárny Kôň-Oheň sa stáva nočným, mesačným Koňom. Znamená to, že Príroda v našej rozprávke tiež mení znamienko na opačné. Snahu Ježka zistiť čo všetko sa odohráva s Koňom v hmle možno vyhodnotiť ako vnútornú nevyhnutnosť Duchovného prerodenia. Ale náš hrdina ešte nerozumie, že racionálne spoznanie Koňa ako Zjavenia nestačí. A proste „dozvedieť“ sa niečo o ňom nebude zodpovedať jeho hlavnej úlohe. Preto podíde k ohromnému Dubu.
To nie je proste strom, je to Strom Života, Svetový Strom, v ktorom sú spojené všetky tri svety – podzemný, pozemský a Nebeský. Topograficky strom tiež presahuje skrz hranice troch svetov – chtonického, pozemského a Nebeského. Táto „trojica“ zodpovedá aj metódam poznávania. Ježka hlboko otrasie stavba Duba-giganta, v ktorom je materializované racionálne, empirické aj metafyzické poznanie. Neohraničenosť poznania (vrátane aj Absolútna) je zobrazená režisérom J. Norštejnom na protiklade maličkej bytosti – Ježka a ohromného Duba, ktorý je očividne predstavovaný v pohybe (symbol pohybu Vesmíru). Vedľa takejto Alfy a Omegy Vesmíru Ježko spomína na kdesi zabudnutý džbánik malinového džemu – vec pochádzajúcu z tohto, pozemského sveta. Tento podľa všetkých kánonov rozprávkový predmet mu prináša pes. Pes je bytosť, ktorá je zároveň dobrým, rozprávkovým zvieraťom a pomocníkom, sprievodcom do ríše mŕtvych (možno ho porovnať s egyptských Anubisom).
Na púti v hmle Ježka stretá Rieka – dôležitý mytologický symbol, element sakrálnej topografie. Rieka vystupuje v rade mytológií ako akési jadro Vesmíru, svetovej púte, ktorá preniká horný, stredný aj nízky svet a má pohraničnú funkciu ako hranica medzi týmito priestormi. Pohrúženie sa do Rieky symbolizuje poznanie, preprava po nej zavŕšenie dôležitého deja, nadobudnutie nového statusu, nového života. Ježka nesie nadol po prúde a v samotnej vode sa zjavuje dobrý duch, pomocník, „nemo-hovoriaca“ neviditeľná Ryba. Ryba vynáša Ježka na druhý breh, na zem, alebo dokonca do „stredného sveta“, „centra Kozmosu“ a k „počiatku Života“. V podstate, ak by sme viedli paralelu s tradičnými archetypmi Pekla a Hada, tak táto naša Rieka môže predstavovať známu Rieku Letu, Rieku zabudnutia. Preteká okolo Edenu (Rajského Sadu) a jej vody unášajú spomienky o hriechoch, obmývajúc očisťujúce sa Duše. Pre Ježka to je akýsi prah, stupeň v jeho vývoji, keď všetko staré sa zhadzuje a Nebeské Istiny sú pochopené. Spomeňte si, Ježko povedal Rybe „ďakujem“, na čo mu ona odvetila „nemáš za čo“. Je to dosť mnohovýznamový moment filmu. Slovami „nemáš za čo“ sa myslí odmietanie vďačnosti Ježka, pretože on SÁM vykonal dostatočne zložitú časť práce na svojej vlastnej príprave k pochopeniu Istiny.
Cieľom putovania Ježka pred vstupom do hmly bolo stretnutie s Medvedíkom – spolu počítali hviezdy, alebo v našom ponímaní symboly Vyšného Sveta v archaickej mytológii. Toto počítanie hviezd možno považovať aj za motív poznávania. Pravda, v príbehu je aj symbolické potvrdenie druhého sakrálneho typu – o nesmrteľnosti. A jasným obrazom takéhoto poznania sú počas celého filmu sa opakujúce príklady spomínania na Medvedíkové vetvičky, ktoré horia v ohni, na ktorý Medvedík postavil samovar. S jalovcom, rovnako ako s cédrom a citrusom sú v mytologických predstavách spojené predstavy o kráse, nesmrteľnosti, nezničiteľnosti a veľkosti. S nimi je pevne spojená aj symbolika smrti a jej prekonania ako začiatku večného života. Ježko je natoľko otrasený ohromným Obrazom Vesmíru, ktorý sa pred ním otvára, že prakticky nevníma slová a činy Medvedíka. Ježko hľadí do ohňa a uvažuje o osude bieleho Koňa v hmle. „Ako sa tam, v tej hmle, má?“
Teda môžeme sumarizovať. Pred sebou máme – ako sme už zistili – nie iba Ježka v roli hlavného hrdinu, ale alegóriu na človeka, ako spojenie prírodného a racionálneho. Náš hrdina sa nachádza na určitom prahu vo svojom živote, keď pre jeho vedomie už nastúpila hlboká jeseň (nemýľme si ju so starobou), ale on ešte aj tak nespoznal Božiu Istinu. Jeho súmračný stav Duše sa blížil k chladnému večeru, v ktorom sa on rozhodol odísť na návštevu. Ale na púti postretne hustý oblak hlbokej hmly – symbol neznáma. Čisto ľudská zvedavosť, ale aj túžba priblížiť sa k Zjaveniu (Biely Kôň) ženie náš symbol a on učiní prvý krok do neznáma, teda do druhého sveta. V tom svete ho všetko straší a pripadá Ježkovmu vedomiu fantazmagoricky neznáme. Sčasti preto, lebo jemu známe bytosti sa chovajú úplne naopak, sčasti preto, lebo nemá Duchovný medzník, alebo teda svetlý lúčik Poznania. Chodníček ho privedie k Dubu – miestu zjednotenia všetkých častí Vesmíru a miestu zlúčenia všetkých stupňov poznania. Ježko je otrasený Istinou Stavby Sveta, ktorá sa pred ním otvára a jeho cieľom – už Zjavením (Kôň), na ktoré sa pútnik už stal pripraveným. To je ešte jeden krok smerom k prekonaniu hraničného momentu jeho predchádzajúceho bytia, jeho jesenného života.
Rieka Zabudnutia (Leta) z neho zmýva všetko staré a prenáša ho (za pomoci Duchovného sprostredkovateľa – Ryby) na druhý breh. Tak sa dostáva ODTIAĽ, ale už je premenený. „Počkajte! – poviete – a kdeže je to Zjavenie v podobe Koňa, ktoré spoznal Ježko?“ Odpoveď: to samotné Zjavenie nie je vo filme ukázané, veru tak. Po prvé preto, lebo ho je veľmi ťažko zobrazovacími prostriedkami odovzdať, a po druhé to je skutočné tajomstvo, ktoré môže jestvovať iba pre jednu bytosť a viac pre nikoho. Toto tajomstvo sčasti spoznané Ježkom (sčasti, pretože plné poznanie Absolútna nie je možné) ho natoľko uchvátilo, že už nevníma slová Medvedíka, pretože ďalej rozmýšľa o Koňovi. V podstate sa náš hrdina nezaoberá otázkou čo to je za Koňa, kde sa nachádza a prečo tu prišiel. Jeho predovšetkým zaujíma otázka „neutopí sa Kôň v hmle?“, t.j. či môže jeho rozum pochopiť, alebo lepšie povedané, objať Zjavenie alebo nie. A druhý raz (už po prerodení) Ježka trápi otázka, „ako sa tam má, v tej hmle?“, t.j. časť už je spoznaná, ale ostatné sa nachádza za hranicami jeho racionálneho chápania.
Na záver možno povedať, že kreslený film J. Norštejna sa prakticky priamo obracia k hlbinám človečenského Svetoponímania, balansuje na hranici vedomia a nevedomia. Pre takúto silnú správu zvolil režisér efekt nedokonalej formy, t.j. jej obetovanie v prospech obsahu. Takže ak niekto tvrdí, že proste nechápe tento kreslený film, tak ešte nepostúpil ďalej od formy, do zahmleného priestoru architektúry Stavby Sveta.
16.07.2018