NAZAD DO DŔŽAVY 1

SOCIALIZMUS A PRIVATIZÁCIA

Veci sa dali do pohybu, už ich nie je možné zastaviť. Práve preto však naberá silu informačná vojna. To, že zmena zasiahne všetkých, je už „známa téma“. Málokto však vie, o čom tá skutočná zmena bude.

Veľa ľudí „rafinovane“ očakáva NIČ. Proste nič sa nestane, všetko bude tak, ako doteraz, stačí sa len starať o seba a najmä nahrabať čo najviac majetku. Akosi prirodzene predpokladajú, že keď nastane zmena, oni sú tí, ktorí aj tak budú „na správnej strane“. Týmito sa nezaoberáme. Nechajme ich tak.

Veľa ľudí očakáva zmenu formou vojny alebo kataklizmy. Tieto a podobné veci síce môžu nastať, ale o takomto niečom nehovoria staré texty v súvislosti s dneškom. Teda védické staré texty. Takéto zmeny zažili rodičia a starí rodičia strednej generácie, ale v princípe nespôsobili zmeny vo vedomí ľudí. Boli šťastní, že vojnu prežili – a koniec. Žijú podľa starých „hodnôt“ ďalej. Teraz však nepôjde o zmenu „exteriéru“, ale „interiéru“.

Tá hlavná zmena bude v niečom úplne inom. Jemnohmotný Svet ukončí starú, Dvanásťrozmernú Hru a zavedie Hru novú. Obdobie ukončenia Starej a zavedenie Novej Hry sa tradične nazýva Armageddon. A kedy sa tak stane? Nuž, presný dátum určite nikto neoznámi, ale rozpätie máme: 3, maximálne 4 roky – a kto vidí ten vie, že v Jemnohmotnom Svete tieto zmeny už nastali. Viac-menej to sedí s prastarým proroctvom z Indie. Armageddon už bol vyhlásený. Ostatné je na nás.

Poznáme však aj ďalšiu, veľmi dôležitú podmienku. V novej dobe – Zlatom Veku – budeme žiť v Dŕžave. To je pôsob spravodlivej organizácie spoločnosti. Žiaden štát pod kontrolou kresťanskej cirkvi – teda Vatikánu – žiadny rabský systém (demokracia).

Ale ako v skutočnosti vyzerá život v Dŕžave? Kto si ho pamätá? Správne – nikto z nás, teraz žijúcich – tam nikdy nežil. Vieme síce, že Dŕžava sa riadi Rodovým, neskôr Kopným Právom, ale aj to poznáme iba teoreticky. Ako teda ďalej?

Odpoveď je až zarážajúco jednoduchá. Stredná generácia si pamätá systém, ktorý bol principiálne veľmi podobný Dŕžave. Tým máme na mysli sociálne spravodlivý systém. Hoci mladej generácii natĺkli do hlavy, že nič horšie ako socializmus neexistuje, opak je pravdou. Sociálne spravodlivý systém, t.j. systém, v ktorom bolo školstvo na veľmi vysokej úrovni a zadarmo, zdravotníctvo na veľmi vysokej úrovni a zadarmo, služba v národnej (nie nájomnej) armáde cťou, kde nikto nebol vyhodený na ulicu. Nikto barbarsky nedrancoval lesy – vlastnil ich národ – a už vôbec nie minister, ktorý navyše ešte berie plat od štátu. Nijaký kapitán s dotlačeným diplomom nenakupoval americké stíhačky a nebral tučné provízie na Kajmanských ostrovoch, čo splácať bude zase ten istý národ… očividne však nie jeho národ.

Socializmus neznamená, že všetko bolo v rukách štátu. To je ďalší výmysel. Ale energetické podniky, kľúčový ťažký priemysel, zbrojný priemysel a vôbec podniky strategického významu nesmú byť porozdávané za babku kamošom v správnej politickej strane a za správne dohodnutých podmienok. Všetci takýto šikovníci vyhrali. Prehral iba jeden – národ. A to ešte nehovoríme o tom, že za socializmu sme boli potravinovo sebestační.

Áno, dnes sme súčasťou globálneho systému. Znamená to, že jedna krajina nič nedokáže vyrobiť sama, vždy je odkázaná na subdodávky z cudziny. V prípade, že by chcela byť „neposlušná“, tak embargo ju veľmi rýchlo zloží na kolená. Sme proste v pasci. Dobre premyslenej pasci.

Teda tak. Máme povinnosť napraviť to, čo sme dovolili pokaziť. Ak dnešná stredná generácia nenavráti nazad socializmus, mladá generácia to už NIKDY v budúcnosti nedokáže. Oni nemajú ani potuchy, ako to má vyzerať.

Samozrejme, že máme na mysli len a výlučne sociálne spravodlivý systém. Marxisticko-leninskú ideológiu nepotrebujeme. Tá nie je a nikdy nebola našou. My dnes už máme svoju ideológiu. Pod ideológiou chápeme SÚHRN HODNÔT. Slovanských, národných hodnôt.

Takto ponímaný socialistický systém bude slúžiť ako dočasná, prechodná fáza. Prechodná preto, lebo Zlatý Vek už prinesie Dŕžavu. Ale bez tejto prípravy to nebude fungovať. Nemožno budovať Dŕžavu na totálne rozkradnutom – sprivatizovanom – demokratickom smetisku.

Ktoré národy však budú schopné sa pokúsiť prinavrátiť sociálne spravodlivý systém? Aby sme si to pripomenuli – o týchto je reč v starom indickom proroctve v súvislosti s národmi nad „Zlatou niťou“. Odpoveď je očividná – len tie národy, ktoré si na niečo také pamätajú. Môže teda ísť jedine o tie národy, ktoré kedysi patrili do Východného bloku. Vrátane Východných Nemcov. Prehnitý Západ tam nijako „nevojde“. Ale prejavia národy vôľu sa zmeniť? Prejavíme my vôľu a odhodlanie sa zmeniť? Ide o vôľu národa, nie obyvateľstva.

Pozrime sa teda – retrospektívne – na socializmus a priblížme si ho v skratke. Ide aj o to, že dnes by ho mnohí chceli dávať na úroveň zverského fašizmu.

Socializmus, liberalizmus a fašizmus sú tri základné, klasické svetové ideológie.

Ideológia socializmu vychádza z priority spoločného nad súkromným, zo záujmov spoločnosti ako celku a z pojmu ideálneho človeka. Najvyššími hodnotovými ideálmi socialistickej ideológie sú ideály rovnosti, človečenskej dôstojnosti a sociálnej spravodlivosti.

Ideou všečlovečenskej spravodlivosti bola pôvodne riadená Dŕžava.

Pri pojednávaní o ideách socializmu býva najčastejšie citovaný K. Marx a jeho teória. V skutočnosti je spektrum teoretických variácií v rámci socialistickej ideológie veľmi široké. Rozdiely sú viditeľné vo všetkých kľúčových bodoch ideológie. Marxizmus bol iba jedným zo smerov vo vývoji teórie socializmu a skúsenosť krajín socialistického bloku – vrátane Československa – bola jednou z dejinných verzií socializmu. Niektoré jeho komponenty – napríklad odmietanie existencie Boha, politické represie, ekonomická diktatúra, autoritatívny režim, ničenie národných tradícií, násilné prevzatie moci a podobne – nie sú základnými alebo teoreticko-fundamentálnymi komponentmi ideológie socializmu.

Pokusy stavania socializmu a fašizmu na jednu úroveň sú propagandistickou lžou, ktorú generujú hlavne skupiny liberalistických ideológov v rámci „teórie“ totalitnej spoločnosti. V skutočnosti sa socializmus a fašizmus nachádzajú na rôznych póloch ideologickej klasifikácie. Socializmus predstavuje fundamentálnu rovnosť postavenia, liberalizmus predstavuje rovnoprávnosť a fašizmus vychádza z antropologickej nadradenosti:

PRÍKLADY POJMOV	SOCIALIZMUS	LIBERALIZMUS	FAŠIZMUS
Človek:	Sociálna bytosť	Indivíduum	Nadradený nadčlovek
Spoločenské vzťahy:	Solidárnosť	Konkurencia	Vojna
Vlastníctvo:	Spoločné	Súkromné	Korporatívne
Nosná črta:	Internacionalizmus	Nacizmus	Rasizmus
Sloboda:	Ako neprítomnosť vykorisťovania	Ako sňatie sociálnych obmedzení	Ako vláda nadradených nad menejhodnotnými
Medzinárodné vzťahy:	Svetové bratstvo	Globálny trh	Svetová nadvláda
Nástroj moci:	Národný majetok	Vláda úspešných	Hierarchia (moc členov korporácií)
Ideologický podklad:	Mravnosť (nie sila ale pravda)	Morálka	Morálka sily
Medziľudské vzťahy:	Zodpovednosť za slabého	Silný poráža slabého	Represia slabých

Na základe porovnania pojmov v tabuľke je zrejmé, že liberalizmus je principiálne bližší fašizmu ako socializmus. Teda príbuznosť medzi fašizmom a socializmom neexistuje, ale vzťah liberalizmus-fašizmus je „pracovný“.

So štátnym prevratom – ktorým sme sa stali západnou demokraciou – je nezlučiteľne spojená aj privatizácia.

V národnom ponímaní je privatizácia ponímaná ako bezprecedentné rozkradnutie národného majetku. To, čo za socializmu prináležalo „všetkému národu“ prešlo do súkromného majetku neveľa privilegovaných jednotlivcov.

Príprava na privatizáciu systémovo prebehla posledné 2-3 roky pred revolúciou, keď národné podniky boli celoplošne transformované na štátne podniky. Národný majetok sa privatizovať nedá, ale štátny už áno – k čomu aj následne došlo. Teda vláda ešte socialistického Československa spolupracovala na národnej krádeži.

Deklarovaná bola myšlienka, že štát nie je dobrý vlastník, ale súkromník áno. Nakoniec pôvodne národný majetok prešiel postupne do rúk cudzincov.

Deklarovaný zmysel privatizácie reklamovali ako rovnomerné rozdelenie majetku štátu medzi všetkých československých občanov. V skutočnosti kvôli nízkej trhovej cene privatizačného kupónu a obmedzenému časovému obdobiu jeho realizácie došlo k tomu, že drvivá väčšina obyvateľstva musela predať svoje privatizačné kupóny výkupným centrám. Časť obyvateľstva tieto aktíva vôbec nevyužila. Ako výsledok postupne všetky najlikvidnejšie štátne podniky prešli do rúk veľkým hráčom na kupónovom trhu. A tak v Československu došlo za krátke obdobie k realizácii procesu prvopočiatočnej akumulácie kapitálu a strate národných aktív.

Proces akéhokoľvek nahromadenia prvopočiatočného kapitálu nemožno zaradiť medzi svetlé stránky dejín človečenstva. Ale nikdy a nikde predtým sa nahromadenie prvopočiatočného kapitálu neodohralo na úkor rozdelenia štátneho majetku. Práve naopak, bývalo to v časoch zosilnenia inštitútu kráľovskej moci, upevňovania absolutistického modelu štátnosti.

Obdobie privatizácie nesie aj podnázov „kriminálna revolúcia“. Proces prvopočiatočného nahromadenia kapitálu trval napríklad vo Veľkej Británii viac ako storočie, pričom u nás sa odohral doslovne za niekoľko rokov. Ak by sme nazvali veci pravými menami, tak za „viditeľnej zákonnosti“ bolo zrealizované rozkradnutie štátneho (teda pôvodne národného) majetku. Rozpredaj podnikov ziskových odvetví prebiehal za vedome a účelovo ponížené ceny. Rozdiely cien na kupónových aukciách v momente privatizácie a na fondovom trhu sa za pár rokov po zavŕšení privatizačnej kampane ukázali mnohonásobne rádovo odlišné.

Privatizácia priviedla ku koncentrácii výrobných prostriedkov v rukách ohraničenej skupiny ľudí, pričom značná časť privatizovaných zdrojov sa dostala do rúk zahraničných majiteľov. Hlavným cieľom nových vlastníkov sa stalo dosiahnutie maximálneho zisku a zanedbávanie dlhodobých plánov trvalého rozvoja v rámci národa.

Privatizácia je jedna z najtemnejších kapitol v dejinách našej krajiny. V princípe to je smer likvidácie sociálneho štátu a na jeho mieste konštituovanie korporatívneho, privatizovaného štátu.

21.11.2018