Úvodný obrázok toho článku zobrazuje starú tibetskú knižnicu obsahujúcu obrovské množstvo kníh. Je ich také množstvo, že sotva možno predpokladať, žeby nejaký človek dokázal za celý život prečítať čo i len polovicu z nich…
Môžeme predpokladať, že jednotlivé poličky sú preto samostatne vydelené, lebo každá z nich obsahuje knihy so spoločnou tématikou. Je to logické a pomáha to rýchlej orientácii tomu, kto hľadá knihu z nejakej konkrétnej oblasti či odvetvia. Na začiatok vždy treba najskôr zamieriť do správnej poličky. Až potom ideme do hĺbky a skúmame všetky knihy v jednej konkrétnej poličke, venované jednej a tej istej tématike. Ak to potrebujeme.
Prečo sme takto začali vyjasníme o niečo nižšie.
Na našich seminároch – či už Bukvice alebo Metafyziky – začíname od troch základných otázok, na ktoré sa snaží (alebo mal by sa snažiť) hľadať odpoveď každý (normálny) človek:
- Kto som?
- Prečo som prišiel na tento svet?
- Čo bude so mnou po smrti?
Človek – z pohľadu NAŠEJ KULTÚRY – je ŽIVATMA. Materializáciou vnútri 12-Rozmernej Hry však Vedomie Živatmy odíde „do úzadia“ a vedomie človeka začne obsluhovať malé, materiálne JA, niekedy nazývané Ego. Ono nemá o našej skutočnej podstate ani poňatia.
Navyše, veľmi skoro sa spúšťa mechanizmus systému Matrixu a postupne – krok za krokom – začína nahrádzať vedomie človeka. Tento proces je – samozrejme – priamo naviazaný na to, čo nazývame vzdelávací systém. Ak to dokáže – a u väčšiny nesporne – tak zamení vedomie človeka svojim vedomím.
A človek začne počúvať vedomie Matrixu, teda – inými slovami – svojho najväčšieho nepriateľa považuje za seba samého.
Človek je splnomocneným zástupcom Stvoriteľa Všehomíru – Živatma je čiastočkou Stvoriteľa. Ako taký je od materializácie spolutvorcom všetkého, čo je vôkol neho. V praxi to znamená, že má povinnosť plniť funkciu Stvoriteľa na svojom „piesočku“, t.j. TVORIŤ. Tvorivosť je meradlom nášho pôsobenia.
Sme už vo fáze prechodu do Vysokých vibrácií. Je očividné, že do „nových“ dimenzií je potrebné „nové“ myslenie – v prvom rade musí dôjsť k nafázovaniu rýchlosti myslenia aspoň do úrovne nejakého zmysluplného harmonického zlomku vibrácií nevyhnutných na „zapojenie“ sa do Vysokých vibrácií.
Myslenie na úrovni „kalkulácií“ – hoci aj počítačových – je pomalé. Nástupným východiskom je myslenie v OBRAZOCH. Teda to, čo je súčasťou zvládnutia práce Obrazového Písma – BUKVICE.
Ale Bukvici zodpovedajúcej Veku Vysokých Vibrácií (Zlatého Veku), nie „vykalkulovaného“ a všakovakým humusom pozliepaného zmätku na úrovni žumpy nevedomosti Temných čias.
Je potrebné zvládnuť Bukvicu verzie Rána Svaroga. Či vari je logické, aby do Rána Svaroga pasovala verzia Bukvice Noci Svaroga (hoci bola v minulosti nevyhnutná, aby ako-tak Znanie prežilo)?
Pomalé myslenie je problém, vytvára (umelú) bariéru – lebo cieľom Matrixu stále ostáva zapojiť čo najviac „kravičiek“ do dojenia, od ktorých si systém sľubuje vlastné prežitie v prostredí jemu cudzom. Umelé bariéry vytvorili najmä umelé jazyky (vrátane Bukvice Noci Svaroga), náboženstvá, a aj veda.
Biele Klobúky prišli pred cca 2 rokmi na našu žiadosť o pomoc. Sú to Naši Príbuzní – z Rodov, z ktorých pochádzame aj my. Ale jedna vec je prebiť dieru cez negatív Matrixu a vyslať signál o pomoc, a niečo úplne iné je previesť podľa možnosti celý Národ do Vysokých dimenzií. Tento prechod nahor je síce neodvrátiteľný, ale výstup tam vyžaduje od každého jednotlivca v Národe splnenie „technických“ podmienok. Tu už nejde iba o tú časť Národa, ktorá volanie zrealizovala, už ide aj o všetkých ostatných. A tu je problém.
Keďže veľa človekov nepreukázalo adekvátnu schopnosť vysporiadať sa so situáciou zmeny Vekov, tak už možno očakávať spustenie riešenia zhora Bielymi Klobúkmi. Proces prechodu sa začal. Čo nejde po dobrom, to pôjde „väčším kladivom“. U každého národa podľa toho, o koľko ho treba „popchnúť“. Niekde viac-menej nebadane, inde cez lokálne konflikty či katastrofy.
A tu vidíme, že vodu stále mútia „všadeboli/Truhlíkovia“. V týchto dňoch sme zažili niečo neočakávané. „Najväčšie slovanské vydavateľstvo“ (t.j. Torden) vydalo knihu Detská Bukvica. Niektorým našim známym bola odporúčaná ako „kniha od Lauberta“. A tu si niektorí kúpili knihu, ktorá s nami NEMÁ NIČ SPOLOČNÉ – iba ak v zmysle použitej literatúry.
Teraz vyvstáva otázka, či takáto „reklamná kampaň“ je úmyselná, alebo proste ide o neadekvátnu, povrchnú myseľ.
V tibetských letopisoch je opísaný príbeh jedného z ich dávnych vládcov menom Gyaco (také meno bolo v Tibete časté). Vládol v Tibete pred prijatím budhizmu a jeho vláda sa vyznačovala tvrdou dobyvačnou politikou, ktorú voči susedom realizoval pomocou svojej nekompromisnej armády. Raz sa ho dvorania spýtali, koho zradu by potrestal tvrdšie – naivného hlupáka, ktorý by tak urobil zo svojej hlúposti, ale inak mu je oddaný na život a na smrť, alebo intrigujúceho nepriateľa, ktorý iba čaká na možnosť zradiť ho. Dvorania očakávali, že trest by dopadol na intrigujúceho zradcu na dvore.
Gyaco však odpoveďou dvoranov prekvapil – potrestal by naivného (hoci jemu oddaného) hlupáka. Dvorania ostali prekvapení. Prečo tak?
Nuž – vysvetlil Gyaco – ak by som nevyhnutne musel holou rukou chytiť rozpálené železo, tak ak viem, že je rozpálené, tak by som predtým urobil aspoň nejaké minimálne ochranné opatrenie, povedzme by som si ruku namočil do studenej vody. Ale ak by som to nevedel, tak by som ho uchopil plnou silou. Iniciatívny hlupák je nebezpečnejší ako zákerný intrigán, o ktorom vopred viem, že je mojim nepriateľom, a teda si naň dávam pozor aj tak.
Tu ide o onen známy citát, ktorý sme kedysi neraz počuli počas vojenskej služby: „Iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ“.
Svätá pravda.
Ale keďže líškajúci sa oddaný hlupák je existujúcou kategóriou, tak sme sa na tú „Laubertovu“ knihu pozreli. V žiadnom prípade ju nemienime kupovať, ale už pohľad do e-shopu Tordenu umožní vyjasniť stanovisko.
V prvom rade na knihe je uvedený jej autor, takže „odporúčanie“ bolo dané z ešte horšej hlúposti. Onen „odporúčateľ“ knihu kúpil a priniesol ju niekomu inému, a pritom si ani neprečítal, čo je na obálke napísané..!? Ako to vôbec možno nazvať?
Hneď na prvý pohľad zaujme hrubá pravopisná chyba na obálke: „Буквица длѧ дєтки“, t.j. po slovensky „Bukvica dľa dietky“. Vieme síce, že náš pôvodný jazyk je kombináciou všetkých indoeurópskych jazykov, ale takéto „spájanie“ je veľmi „svojrázne“. Dnes má každý kodifikovaný jazyk svoje pravidlá, ktoré sa pri komunikácii v každom národe dodržiavajú. Chceme-nechceme, ide o schopnosť zrozumiteľne medzi sebou komunikovať. Ani vo sne nás nenapadlo, že niekto začne skladať do jednej vety slová z viacerých jazykov vzájomne motajúc aj gramatiku. Takže autor asi chcel povedať „Bukvica pre dietky“, čo by malo byť „Буквица длѧ дєток“. Nehľadiac na to, že Obrazy, ktoré použil, nehovoria o dietkach, ktoré považujeme za „neskreslené“ pokračovanie vlastných rodičov (t.j. „ДҌТКИ“), ale proste o akúsi rýdzo materiálnu, fyzickú formu potomstva („є“). Tu nehovoríme o „kodifikačne nesprávnom“ zápise, tu ide o použité Obrazy. Tie vyjadrujú úroveň autora textu.
Do knihy síce nevidno, ale o obsahu si možno urobiť obraz podľa tiež ponúkaného Pexesa. Hneď je jasné, že ide o verziu Bukvice Noci Svaroga. S Bohmi je vec jasná – žiaden As sa im nepotrebuje klaňať. Ale ak ide o verziu pre dietky, tak je namieste Tvrdý Cher (t.j. Chuj)? Ospravedlňujeme sa za zápis, ale je potrebné vnímať fakty. Tento názov zaviedol Cyril pri zostavovaní Cyriliky, čo už principiálne nie je Bukvica.
Už neprekvapí „Mŕtve Rečenie/Rozhranie“ namiesto „Pamäť Roda“ (t.j. Rodová Pamäť), atď.
Majiteľ alkoholového slovanského vydavateľstva nedávno zomrel (ide o známu značku alkoholu Tatratea). Keďže sme sa poznali osobne, tak ešte niekoľko poznámok.
Podľa nášho presvedčenia slovanstvo nie je „business“, hoci takto ho zosnulý majiteľ prezentoval a takto nám to aj chcel nanútiť. Keď mu to nevyšlo, tak práve on zabezpečil, že naše knihy nemôžete kúpiť v kamenných predajniach.
A politická literatúra v ruskom jazyku nie je slovanstvo, je to iba politická literatúra…
Občas stretávame takých, ktorí by chceli Slovanstvo vtesnať do „vhodnej“ poličky mozaiky ich svetonázoru. Oni prichádzajú ku nám na semináre, ale aj ak ich absolvujú viac, nedokážu prostú vec – zbaviť sa nepotrebného. A to je podstata Ѩ-Ѭ.
Náš Svetlý Svet možno pripodobniť celej, kompletnej knižnici na úvodnom obrázku. Naše Svetoponímanie Slovienorusov-Rusínov je celá knižnica so všetkými poličkami. Existujú aj malé elementy, patriace cudzím kultúram, zatiaľ v našej reálnosti existujúcich. Nazvime ich – pre lepšie pochopenie – náboženské konfesie, či-kung, joga a podobne. Každý taký element existuje, ale je to vždy IBA jedna vyhradená polička v NAŠEJ knižnici, lebo sme v našom, Svetlom Vesmíre. Vo svojich poličkách si môžu vytvárať mozaiky aké len chcú, ale NAŠU knižnicu (ktorej súčasťou je aj nami vydelená polička pre nich) tam proste nevpracú. A práve o to sa neraz pokúšajú. To robia vtedy, ak ostávajú pri svojich konfesiách, stupňoch zasvätenia, čikungoch, jogách, regresných hypnózach a podobne. Nás chcú iba doplniť, aby robili aspoň niečo…
Neschopnosť odmietnutia nepotrebného na etape možnosti nadobudnutia Obrazov Našich Prҍdkov je dobrovoľné zakategorizovanie sa medzi „aktívnych blbcov“ v zmysle horeuvedeného citátu o „triednych nepriateľoch“.
Naše Svetoponímanie (celý Svetlý Vesmír) proste nemožno strčiť do jednej z (našich vlastných) poličiek.
Svetlosť – Svietivosť – je to, s čím sa Entita človek materializuje v našej reálnosti. Svätosť je to, čo nadobúdame našimi životmi podľa toho ako nimi prechádzame. Teda ide o dve nezameniteľné, a teda navzájom nenahraditeľné kategórie.
Neochota prejsť na Obrazové myslenie – nestačí iba fyzická účasť na akomkoľvek seminári – je spravidla charakteristickou črtou nastavenia módu Mysle: špekulatívneho alebo iluzívneho (čara „И“ zodpovedajúca θ rytmu mozgu). V závislosti od polohy „prepínača“ (módu mysle) sa VŽDY vytvára individuálny, vnútorný Obraz Sveta, ktorý by v zmysle našej Tradície mal byť NÁŠ („N“/α).
Praktický život – taký či onaký – vedieme podľa toho, v akom stave je náš Opis Sveta (čakra „Щ“/Štít, zodpovedajúca β rytmu mozgu). Opis Sveta sa realizuje vytvorením „Slova“, t.j. sekvencie nášho postupovania v živote. Pripomíname, že ide už o prvú čakru pod centrálnym riadkom Matrice Bukvice so stredom USTOJ. Všetky čakry so svojimi štruktúrami pod týmto riadkom určujú, ako to bude s nami vyzerať v druhej polvlne našej aktuálnej reinkarnácie, t.j. po smrti.
A tam už oprava nebude možná.
Keď už sme sa dostali k čakrám pod centrálnou osou Ustoja (ale v osi Ustoja), tak sa prizrime ešte čakre EVOLÚCIA (Ѥ), čo je druhá čakra, špecifická γ rytmom mozgu. V našom ponímaní vytvára J/H telo s názvom NÁLADA.
Nálada je však zložitejšou záležitosťou. Je nie iba orgánom ponímania, ale aj orgánom pôsobenia. Jeho prostredníctvom dostávame energiu zvnútra, ale aj ju vydávame. Dnes u väčšiny ide o odovzdávanie energie.
Väčšine objektov prebývajúcich v Reálnosti prisudzujeme dva stavy: život a smrť. V cykle existencie týchto dvoch stavov sa nachádzajú dva kľúčové body spojené s prechodom línie vôle, t.j. s prechodom postupnosti. A práve v týchto bodoch dochádza k zásadnej zmene charakteru Energie tvoriacej objekt a jej nasmerovanie. Priblíženie sa k týmto bodom registrujeme zmenou nášho psychického stavu, a to v oboch polvlnách. Objavenie sa v jednej polvlne znamená odchod z druhej polvny.
Samozrejme, že vnímame iba tú časť celého procesu (celej „sínusovky“), ktorá prináleží ku svetu nášho aktuálneho prebývania. Preto nevidíme rotáciu energetického poľa, ale iba polvlnu začínajúcu narodením a končiacu smrťou. Ak by sme sa nachádzali v druhej polvlne sínusovky, tak naše ponímanie by bolo recipročné.
Nálada je funkciou pohybu energetických svetových vĺn neprestajne prechádzajúcich našou reálnosťou. Môžeme dokonca povedať, že je to energetická fotografia Reálnosti. Okamžitá Nálada je vždy spojená s našou konkrétnou polohou – fázou – na danej svetovej vlne. Radosť cítime vtedy, keď vlna, s ktorou sa nachádzame v určitej harmónii je vo fáze zdvihu. Ak sme vo fáze poklesu svetovej vlny, tak sa nás zmocňuje smútok, neraz až depresia. Cykličnosť je neoddeliteľnou súčasťou nášho sveta.
Pri náraste svetovej vlny sa dostávame do záplavy všetkých jej elementov, ktoré – spravidla s pocitom radosti – preberáme. Ale pri padajúcej fáze vlny nevyhnutne – ako v oceáne – dochádza k tomu, že časť „už našich“ elementov jednoducho odplavuje so sebou. Keďže nám s nimi „bolo dobre“, tak ich odchod (odchádza čosi „naše“) sprevádza smútok.
A znovu sme pri Bukvici a procese Ѩ-Ѭ! Kto sa nedokáže zrieknuť nepotrebného, ten nikdy nedokáže vyjsť z bahna nízkych vibrácií.
Schopnosť zrieknutia sa nepotrebného je však viazaná na oživovaní kontaktu so Živatmou, pretože malé, materiálne „JA“ (Ego) vždy bude lipnúť na tom, čo sa dá prisvojiť. Ego proste nedokáže pozerať z výšky Energií Vysokých Vibrácií.
Nálada je spôsob naladenia sa na prechod cez bránu do iných svetov. Po niektoré dni cítime radosť, po iné zase smútok. Bez znalosti o pohybe svetových vĺn je orientácia neľahká. Nám sa však nepáči žiť v stave smútku. A to až natoľko, že sa chytáme každej možnosti sa nejako s týmto stavom vysporiadať – a nejaký spôsob vždy nachádzame. V najjednoduchších prípadoch sú to sladkosti, alkohol či sex. Zvyčajne hneď a teraz. Častejšie však hľadáme nejaký „pevný“ bod v budúcnosti, za ktorý by sme sa mohli zakvačiť, aby sme sa mohli zmieriť so súčasnosťou. A tak plánujeme kúpu niečoho drahého v budúcnosti, honosnú letnú dovolenku, kariérny rast… Všetko len preto, aby sme našli niečo, čo nám umožní zostať v tomto svete. Smútok je znakom dotyku chladných krídiel premien, ale my – namiesto toho, aby sme sa pripravili na vzlet – uprednostňujeme hľadanie kostlivcov v skrini, čím sa udržiavame tam, odkiaľ sa vzletieť nedá.
Neraz zavŕšame množstvo nezmyselných a nepotrebných skutkov a postupov dovtedy, kým nespotrebujeme celú našu energiu. Ale bez ENERGIE nie je prechod nahor možný.
Fáza smútku signalizuje blízkosť druhého sveta, ktorá sa vždy prejavuje v obklopujúcej nás Reálnosti. Sú to rôzne predmety, objekty, farba oblohy, veľkosť Slnka, oblaky zvláštneho tvaru, nezvyčajne jasné farby niektorých predmetov, atď.
Pre nadpis tohto článku sme použili zvrat, ktorý sa nachádza v Slove o Igorovom Pluku. Ak sa voda rozlieva po kôre hoci aj mohutného duba, ostáva iba na povrchu. Znamená to, že sa nedostáva do hĺbky, všetko ostáva iba povrchné. Môže ísť aj o celý dub – ale vždy ide iba o povrchnosť.
Zapájanie Svetoponímania Našej Tradície je celá, ohromná knižnica. Skladá sa z množstva poličiek, v každej je množstvo kníh. Chybu robia tí, ktorí chcú obsahy svojich poličiek zaplniť celou našou knižnicou mysliac si, že to bude stačiť na vytvorenie ich všadebolskej mozaiky. Ale nás nemožno vsunúť do cudzej mozaiky, naša knižnica je celý Všehomír.
Čo im chýba? Neschopnosť zavrhnúť nepotrebné a stúpať vertikálne nahor, po Púti Prҍdkov. Niekedy hľadajú „bytosti“, na ktoré sa spoliehajú. Bytosti sú však formy Bytia BEZ ŽIVATMY. Nuž, kto sa riadi hoci aj „svetlými bytosťami“ ostáva v motanici horizontálnych energií. Je ich množstvo, ale sú bez vektora výstupu nahor. Tu patria aj všetky čikungy, reiki, jogy a podobne. Kedysi síce boli naše, ale posledné tisícročia si ich na svoje potreby prerobili trojčakrové bytosti. A osvojovať si trojčakrové energie znamená ostať v tretej dimenzii – hoci aj v podobe zdravého života, byliniek, vitamínov, cvičení atď., atď.
Nedovoľte svojej mysli sa roztiecť do plytkej šírky, choďte do hĺbky Znania Našich Prҍdkov. Cudzie cesty vedú k cudzím cieľom. Nútiť vás však nikto nebude.
14.02.2024
