PREDPOTOPNÝ PETROHRAD I.

31. januára 2018 | ARCHÍV (NOC SVAROGA), HĽADANIE, PROTI SVETLU

Prinášame veľmi zaujímavý prevzatý článok, ktorý našim vnímavým čitateľom určite mnoho napovie. Petrohradom to môže iba začať – ak hľadáte odpovede na otázky, ktoré nás s čoraz väčšou nástojčivosťou obklopujú. Veď nie tak dávno bolo na Východnom Slovensku vykopané archeologické nálezisko, ktoré mnohí – vrátane zahraničných – odborníci označujú za „slovenské Mykény“. Nechceme vopred odvádzať od predmetu tohto článku, ale ak Alexandria nebola v Stredomorí, tak ani Mykény nemuseli byť tam, kam ich historická veda „uložila“…

Anton Blagin, spisovateľ, verejne vystúpil s verziou, podľa ktorej Petrohrad nezaložil Peter I. Ten mal úplne iný cieľ – skryť fakt, že toto prastaré antické mesto existovalo práve na Rusi.

Keď si človek prečíta jeho článok prvý raz, hneď mu v hlave skrsne myšlienka: A aký je praktický význam takejto práce?

Namiesto odpovede na túto otázku citujem slová Petra Stolypina (1862-1911), ktorý bol zavraždený v Kyjeve. Posledné roky svojho života zastával funkciu predsedu Rady ministrov Ruského impéria. Povedal:

„Národ, ktorý nepozná svoje dejiny je hnoj, na ktorom prekvitajú druhé národy“.

Tak aby sme prestali byť pre kadekoho hnojom, potrebujeme sa konečne dozvedieť naše skutočné dejiny a odhaliť jedno stáročia starostlivo ukrývané tajomstvo, ktoré je spojené s Petrom I. a mestom na Neve – Petrohradom.

Najskôr poviem, že prvý ruský imperátor Peter I. (1672-1725) sa neobjavil na scéne dejín proste len tak, náhodne, ako reformátor Rusi. Tiež nie náhodne ešte počas jeho života mnohí začal hovoriť o zámene jedného Petra (syna druhého ruského cára z rodu Romanovcov) za druhého Petra, cudzinca, pochádzajúceho z neznámeho rodu.

V podstate spory o rodovom pôvode „druhého“ Petra I. – ktorý vošiel do dejín Ruska ako veľký reformátor a staviteľ mesta Petrohrad – neutíchajú dodnes, pretože skutočne nie je jasné, čia krv tiekla v jeho žilách. Súdiac podľa portrétov, ktoré pochádzajú ešte z čias jeho života a aj portrétom jeho príbuzných, Peter I. jednoznačne po krvi Rusom nebol!

Portréty prvého ruského imperátora Petra I., jeho druhej ženy Kataríny I. a dcér Alžbety a Anny:

Rusi Slovania s takými tvárami, ako vidíme na portrétoch proste neexistujú! Koho krv mal Peter I., jeho druhá manželka Katarína Prvá a ich dcéry? Táto otázka ostáva dodnes otvorená.

Čo sa týka búrlivej reformátorskej činnosti Petra I., dodnes nám je známe iba jedno: Petra I. zamenili za doslovne iného človeka, alebo ho „podmienečne zamenili“ (vnikajte do skrytých významov slov jazyka) po jeho pobyte za hranicou v období od marca 1697 do augusta 1698.

Súčasníci si všimli – tí, ktorí videli a poznali Petra I. aj predtým – že jeho zovňajšok sa veľmi silno zmenil, ale ešte viac – až do nepoznania – sa zmenil vnútorne.

Ešte do návratu do Moskvy zo zahraničnej cesty priamo z Londýna, 26 ročný cár celej Rusi vydal písomné nariadenie, aby jeho zákonitú manželku Jevdokiu Lopuchinovú zavreli do suzdaľského Pokrovského kláštora, ktorá bola čo do pôvodu Ruska, a s ktorou sa oženil vo veku 16 rokov.

Čo sa týka prvej manželky Petra I. existuje zaujímavá informácia: „Jevdokia Lopuchinová vošla do histórie ako posledná ruská manželka ruského cára. Všetci ďalší ruskí imperátori si tiež brali za ženy iba cudzinky, a preto v žilách ich nasledovníkov prúdilo stále menej ruskej krvi“.

Veľmi zaujímavý poznatok z histórie štátu ruského, však?

A teraz sa pozrieme na najzaujímavejšie diela Petra a históriu Petrohradu.

Je známe, že 31. júla 1698 – počas svojho pobytu v (ruskej) Rave – sa Peter I. stretol s kráľom poľskej „Rzeczpospolitej“ Augustom II. „Stretnutie dvoch monarchov – v podstate rovesníkov – trvalo tri dni. Výsledkom bol vznik osobného priateľstva a návrh na vytvorenie zväzu proti Švédsku. Nakoniec bola tajná dohoda so saským kurfirstom a poľským kráľom uzavretá 1. novembra 1699. Na jej základe mal August II. začať vojnu proti Švédsku vtrhnutím do Livónie“ (Encyklopedický článok „Veľké posolstvo“).

Informácia: v dokumentoch sa Rava-Ruská spomína prvý raz v 15. storočí. Belzské a Mazowiecke knieža Vladislav v roku 1455 dal názov svojho mazowieckého panstva neveľkému osídleniu na rieke Rata s priložením slova „Ruská“ preto, aby ho odlíšil od Ravy-Mazowieckej, ktorá sa dnes nachádza na území Poľska.

Inak povedané, počas tohto stretnutia s Augustom II. s ním Peter I. uzavrel tajnú zmluvu, podľa ktorej po návrate cára celej Rusi do Moskvy začnú spoločnú vojnu proti Švédsku, aby v tejto vojne dosiahli nejaké svoje záujmy.

Krátko predtým – 14. júla 1698 – došlo k stretnutiu 26 ročného Petra I. s 58 ročným imperátorom Svätej rímskej ríše nemeckého národa (zároveň vladára Rakúska) Leopoldom I. (z rodu Habsburgovcov). O detailoch tohto stretnutia sa môžeme iba dohadovať, ale zaujímavé sú tie politické kroky, ktoré po návrate do Moskvy urobil mladý cár Rusi.

Na koláži: Leopold I. a Peter I. (v mladosti vyzerali ako keby bratia) a erb Svätej Rímskej ríše, ktorý sa následne stal erbom aj Ruského impéria.

Teda tak, Peter I. po návrate domov zo zahraničnej cesty považoval za dôležité okamžite zasadiť úder všetkému ruskému, predovšetkým ruským dejinám a tradícii.

Prečo a načo?

No neobľúbil si Peter I. Rusov, a preto aj chcel urobiť Rusko podobné európskemu štátu, ale najviac na Svätú Rímsku ríšu. V čase zahraničného turné po Európe 26 ročnému Petrovi I. vysvetlili (najpravdepodobnejšie tak urobil Leopold I.), že má všetky perspektívy sa zmeniť z „cára celej Rusi“ na „imperátora Ruskej ríše“, ak urobí rad správnych krokov.

Akých?

Treba predpokladať, že Petrovi I. to vysvetlili.

V tom čase na brehu Fínskeho zálivu – na území pod kontrolou 18 ročného švédskeho kráľa Karola XII. – už stálo neveľké antické mesto s kamennými budovami – polozatopené studenými vodami. Samotný fakt jeho existencie nedával pokoja mocným vtedajšieho sveta.

Pre svetovú históriu bolo toto antické mesto – najskôr zaplavené vodou a potom vyplavené – takým istým artefaktom ktorý sa nedal nikde ukryť, ako aj staroegyptské pyramídy. Navyše, „mocných toho sveta“ znepokojovalo to, že stálo na prapôvodnej ruskej zemi! Bolo to antické mesto a postavené Rusmi! Samotnou svojou existenciou dokazovalo stáročnú, ba možno že až tisícročia starú ruskú minulosť!

Na týchto dvestoročných obrázkoch je zobrazená časť územia Vasilievského ostrova patriaca k nábrežiu Veľkej Nevy (nábrežie Poručíka Schmidta) medzi 25. a 19. ulicou. Podľa všetkého maliar zadokumentoval nie petrovské stavby, ale pozostatky prastarého kamenného mesta, v ktorom so zničenými budovami boli niektoré aj celkom zachovalé.

Na tejto rytine Alexeja Fiodoroviča Zubova (1682-1751), petrohradského umelca, je zobrazený príchod švédskych plavidiel na Nevu 9. septembra 1714 po víťazstve pri Hangute. Na rytine je nápis „Vasilievský ostrov pri Petrohrade“. Umelec na rytine detailne prekreslil kamenné nábrežie a početné viacposchodové budovy. Oficiálna história pritom tvrdí, že 11 rokov predtým tam nebolo nič! Hľa, všetko toto postavil Peter I., ktorý na vojnu so Švédskom mal dokopy iba 40 000 vojakov!

A na tejto viac ako storočnej fotografii je zvečnená budova Ermitáže, ktorej prízemie – bez ohľadu na to, že historici tvrdia, že ide o novú budovu – sa ocitla pod zemou!

Nuž týchto „mocných sveta tohto“ – ktorí mali záujem na tom, aby žiadne podobné artefakty neprehovorili – aj navštívil na svojom zahraničnom turné 26 ročný ruský cár Peter I.

Zaujímavým faktom je aj zostava ruského posolstva, ktoré bolo odpravené do Európy. Cára sprevádzalo 20 ľudí, pričom posolstvo viedol Alexander Menšikov. Pri návrate posolstvo pozostávalo – s výnimkou Menšikova – iba z poddaných Holandska! Navyše posolstvo odchádzalo do Európy spolu s cárom na dva týždne, ale vrátilo sa až o niečo viac ako rok…

Strelci – bola to hlavná elita ruskej armády – nadobudli akési podozrenie. Začalo sa povstanie strelcov, ktoré bolo Petrom kruto potlačené. Ale veď práve strelci boli najpokrokovejším a najbojaschopnejším vojenským útvarom, aký verne slúžil ruským cárom. Strelcami sa stávali iba deti strelcov, čo svedčí o tej najvyššej úrovni týchto vojenských oddielov.

Rozmery likvidácie strelcov boli oveľa väčším, než hovoria verzie oficiálnych historikov. V tom čase bol celkový počet strelcov 20 000 vojakov, pričom po potlačení povstania vládou Petra I. ostala ruská armáda bez pechoty. Následkom toho sa začal nový nábor regrútov a úplné preformovanie existujúcej armády. Príznačným faktom je aj to, že na počesť potlačenia povstania strelcov bola vydaná pamätná medaila s nápisom v latinskom jazyku, ktorý sa dovtedy nikdy nepoužíval na minciach a medailách na Rusi, ale zato sa používal vo Svätej Rímskej ríši.

Vľavo medaila Petra I. „Potlačenie povstania strelcov, 1698“, vpravo na porovnanie medaila Leopolda I.

Existuje ešte jeden zaujímavý detail o potlačení povstania strelcov.

V marci 1698 sa do Moskvy urýchlene dostavilo na predvolanie Sofie Alexejevny (sestra Petra I. a dcéra cára Alexeja Michajloviča) 175 strelcov zo 4 streleckých plukov, ktorí sa zúčastnili Azovských pochodov Petra I. v 1695-1696. Sofia Alexejevna tvrdila, že Peter I. nie je jej bratom…

Dňa 4. apríla 1698 boli proti strelcom vyslaní vojaci Semionovského pluku, ktorí pri podpore posádkových ľudí vytlačili povstaleckých strelcov z hlavného mesta. Strelci sa vrátili do svojich plukov, v ktorých za začalo kvasenie.

Dňa 6. júna strelci zvrhli svojich náčelníkov, zvolili po 4 volených v každom pluku a vydali sa do Moskvy. Povstalci (2 200 ľudí) sa rozhodli dosadiť na trón za cárovnú Sofiu, alebo – ak by odmietla – V. V. Golicina, ktorý bol v exile.

Vláda poslala proti strelcom Preobražecký, Semionovský, Lefortovský a Butynský pluk (okolo 4 000 ľudí) a dvornú jazdu A. S. Šeina, generála P. Gordona a generálplukovníka knieža I. M. Koľcova-Mosaľského.

Dňa 14. júna po prehliadke na rieke Chodynka pluky vyšli z Moskvy. 17. júna A. I. Repnin predbehol strelcov a obsadil Novojeruzalemský kláštor (Voskresenskij). 18. júna 40 vierst západne od Moskvy boli povstalci porazení.

V boji pri Voskresenskom kláštore zo strany vlády bojovali:

Butyrský pluk – generál P. Gordon

Batalión Preobraženeckého pluku – major Nikolaj von Zalm

Batalión (6 rôt) Semionovského pluku – podplukovník I. I. Angler

Lefortovský pluk – plukovník J. S. Lim

Delostrelectvo pod velením plukovníka de Grage.

Ako vidíme, priezviská veliteľov vládnych vojsk zjavne neboli ruské.

Z toho vyplýva, že na telo štátotvorného ruského národa bola pripevnená neruská hlava v podobe Petra I. a jemu verných cudzincov…

Po potlačení povstania strelcov Peter I. považoval za dôležité vykonať reformu ruského kalendára, ktorá spočívala v tom, že Slavianom odrezali 5508 liet dejín a ďalšie Leto 7208 sa stalo rokom 1700.

Peter I. tiež zamenil slovanské slovo „Novoletie“ za ním vymyslené „Novoročie“ («С новым Годом!») a prastarý ruský sviatok „Zrodenie Slnka“ – ktoré sa od nepamäti na Rusi oslavovalo 25. decembra tri dni po zimnom slnovrate – vymenil za sviatok (Narodenie Krista).

Ak sa zamyslíme do slov «С новым Годом!» zistíme, že tieto slová pozdravenia (a napísanie slova „God“ s veľkým písmenom) nie je nič iné, ako Petrom I. špeciálne vymyslený pozdrav „S NOVÝM BOHOM!“ pre Slavianov. Gott je Boh po nemecky a God po anglicky, podobne je tomu aj v rade iných jazykov. A tak zisťujeme, že do dnes široko používaného zvratu «С Новым Богом!» bol už od počiatku vložený rúhavý význam „S novým Bohom!“ (namiesto starého, slavianského Boha Jarilu). Preto sa aj písalo slovo „God“ veľkým písmenom.

Zaujímavá je aj logika takéhoto výsmechu nad vedomím ruského človeka. Prastarý ruský sviatok „Zrodenie Slnka“ (zrodeného z Bohyne Nebies a Ducha Svätého podľa starej mytológie), ktorý sa na Rusi slávil 25. decembra bol zamenený za „Narodenie Krista“.

Reformátor alebo reformátori (je možné, že Peter I. sa odhodlal na tento krok nie sám, ale s „Patriarchom celej Rusi“) sa pritom riadili nasledujúcimi predstavami: „Budeme predpokladať, že legendárny Kristus sa tiež narodil 25. decembra, presne v ten deň, keď Slovania slávia sviatok „Zrodenie Slnka“, ale on v ten deň ešte nebol obrezaný podľa židovskej tradície ako sa na Žida patrí! Židia sa obrezávajú na 8. deň po narodení. Bolo teda treba pridať k 25. decembru ešte 7 dní, a vtedy sa dňom narodenia bohočloveka Krista stane akurát 1. január!“

8 dní: december – 25., 26., 27., 28., 29., 30., 31., január – 1. Židia tak počítajú. 25. december sa považuje za prvý deň, 1. január je 8. deň.

A po petrovskej reforme to vyzeralo tak:

A tak bolo (svedectvo z roku 1865):

Prakticky zároveň s týmito krokmi Peter I., ktorý sa vrátil z „Veľkého poslostva“, sa začal pripravovať na vojnu proti Švédsku. Bojovať trebalo aj za vytvorenie prístupu Ruska k Baltskému moru, aj za budúci titul imperátora Ruského impéria, ktorý Peter I., nadobudol v roku 1721 po ukončení 21 ročnej „Severnej vojny“ so Švédskom, ktorú začal r. 1700.

Poznámka: v roku 1699 bol vytvorený „Severný zväz“ proti švédskemu kráľovi Karolovi XII., v ktorom okrem Ruska bolo aj Dánsko, Sasko a Rzeczpospolita na čele so saským kurfistom a poľským kráľom Augustom II. Hnacou silou zväzu bola snaha odobrať Švédsku Liflandiu. Za pomoc sľúbil Rusku návrat zemí, ktoré predtým Rusku patrili (Ingermanlandie, ktorá ležala na hraniciach dnešnej Leningradskej oblasti a Karélie).

Posledný bod je veľmi dôležitý!

Inak povedané, počas dlhej zahraničnej cesty Petrovi I. prišlo na myseľ (nejaký priateľ napovedal, ale ktorý vlastne – August II. alebo Leopold I.?), aby silou odobral mladému, 18 ročnému švédskemu kráľovi Karolovi XII. tú časť zemí, ktorá kedysi dávno patrila Rusom.

Súčasná geografická mapa s hranicami Ruska:

A keď tieto historicky ruské zeme boli vybojované Petrom I. od švédskeho kráľa Karola XII., tak on založil v r. 1703 na brehu Fínskeho zálivu ako keby z ničoho mesto Petrohrad.

Hľa, takto o tom hovoria mnohí historici vrátane Wikipedie:

Aby Rusko mohlo vstúpiť do vojny bolo potrebné uzavrieť mier s Osmanskou ríšou. Po dosiahnutí prímeria s tureckým sultánom na dobu 30 rokov Rusko 19.(30.) augusta roku 1700 vyhlásilo vojnu Švédsku pod zámienkou odvety za urážku, ktorá bola preukázaná cárovi Petrovi I. v Rige.

Začiatok vojny bol pre Petra I. neradostný: novo zostavená armáda (po povstaní strelcov), ktorá bola zverená saskému feldmaršálovi, vojvodovi de Croy, bola pod Narvou 19. (30.) novembra 1700 rozbitá.

Karol XII. predpokladal, že Rusko je už dosť oslabené, a preto so svojim vojskom odišiel do Livónie, aby sústredil všetky sily proti Augustovi II.

Peter I. však pokračoval v reforme armády na európsky spôsob a obnovil vojenské operácie. Už na jeseň r. 1702 ruská armáda za prítomnosti cára obsadila pevnosť Nöteborg (neskôr premenovaná na Shlisselburg) a na jeseň r. 1703 zase pevnosť Nyenskans v ústí Nevy. Tu 16. (27.) mája 1703 sa aj začala výstavba Petrohradu a na ostrove Kotlin sa umiestnila základňa ruskej flotily – pevnosť Kronšlot (neskôr Kronštadt).

Teraz navrhujem hlbšie vniknúť do opisu „Severnej vojny“, ktorú viedol Peter I. proti Švédsku 21 rokov. Možno že vtedy čitateľ pochopí, že historici ho proste ohlupujú svojimi výmyslami…

Dňa 18. augusta r. 1700 dostal Peter I. správu o uzavretí Konštantínopolskej mierovej dohody s Turkami a 19. (30.) augusta – ešte nevediac o tom, že Dánsko odstúpilo od vojny – vyhlásil vojnu Švédsku. 24. augusta ruské vojská zaútočili. Podľa spojeneckého dohovoru s Augustom II. Rusko malo dostať Ingermanlandiu (inak Švédsku Ingriu), čo bolo územie približne zodpovedajúce dnešnej Leningradskej oblasti. Na hranici medzi Ingermanladiou a Estlandiou sa nachádzalo veľké mesto a najväčšia švédska pevnosť v regióne – Narva, ktorá sa stala hlavným cieľom ruských veliteľov

Pochod k Narve nebol organizovaný šťastlivo – na jeseň. Vojakov dlhodobo nedostatočne kŕmili, kone na ktorých viezli výstroj kŕmili veľmi zle, takže koncom pochodu začali odpadávať. Okrem toho kvôli dlhodobým dažďom a zlému stavu ciest sa často lámali vozy. Peter I. plánoval sústrediť pri Narve vyše 60 tisíc vojakov, ale pomalé tempo pohybu vojsk k Narve rušilo termíny aj plány cára. Nakoniec sa obliehanie Narvy začalo až 14. (25.) októbra so silou o počte 34-40 tisíc vojakov.

Aj obliehanie Narvy bolo organizované neúspešne. Obstrel mesta delostrelectvom sa ukázal neefektívnym v spojitosti s tým, že ruská armáda používala veľmi ľahké zbrane. Navyše, munície stačilo iba na dva týždne. Narva bola fakticky zdvojenou pevnosťou spolu so susednou pevnosťou Ivangorod a Peter I. – ktorý osobne naplánoval obliehanie – bol nútený veľmi roztiahnuť vojská, aby obkľúčil obe pevnosti. Takéto nešťastné rozloženie ruských vojsk sa následne odrazilo na ich bojaschopnosti počas nasledujúcej bitky pri Narve.

V tom čase August II., keď sa dozvedel o rýchlom odstúpení Dánska z vojny, uvoľnil obliehanie Rigy a ustúpil do Kurlandie, čo umožnilo Karolovi presunúť časť svojich vojsk po mori do Pernova. Vylodili sa tam 6. októbra a nastúpili na pomoc ruskými vojskami obliehanej Narve. Peter I. spolu s generálom poľným maršalom grófom Golovinom v noci na 18. novembra opustili armádu a odišli do Novgorodu. Velenie armády bolo cárom odovzdané služobne najstaršiemu – cudzincovi, vojvodovi de Croy.

Dňa 19. (30.) novembra 1700 vojsko Karola XII. o počte 25 000 vojakov zdrvujúco porazilo početnosťou silnejšie ruské vojsko (podľa odhadov od 34 do 40 tisíc) pod Narvou. Vojvoda de Croy so svojim štábom – pozostávajúcim tiež z cudzincov – sa ešte do rozhodujúceho momentu bitky vzdal Karolovi XII.

K 21. novembru (2. december) zvyšná časť ruskej armády – ktorá po všetkých stratách aj tak ešte prevyšovala čo do početnosti švédsku – na rozkaz vojvodu de Croy kapitulovala. Tvrdý odpor švédskej garde kládli Preobraženecký a Semionovský pluk, ktoré nielenže sa sami dokázali ubrániť hanebnej kapitulácii, ale umožnili aj odchod časti ruskej armády, čím ju zachránili pred celkovým zničením. Vojaci týchto plukov nosili v rokoch 1700-1740 červené pančuchy, ktoré mali pripomínať chrabrosť vojakov, ktorí stáli v boji po kolená v krvi.

Výsledky výpravy boli pre ruskú stranu katastrofické: celkové straty (zabití, smrteľne ranení, utopení, dezertovaní a zomrelí od hladu a mrazu) dosiahli od 8 do 10 tisíc ľudí. 700 vojakov – vrátane 10 generálov a 56 dôstojníkov – padlo do zajatia, bolo stratených 179 zo 184 diel.

Medzi príčiny porážky ruskej armády patria: slabá príprava na vojnu (ruská armáda sa nachádzala v stave reorganizácie) so silným protivníkom; vojská nevedeli bojovať podľa pravidiel líniovej taktiky, vykonávať prieskum, boli slabo vyzbrojené; delostrelectvo bolo zastaralé a malokalibrové (v tom období malo delostrelectvo viac ako 25 rôznych kalibrov, čo značne sťažovalo zásobovanie muníciou), ale najdôležitejšie bolo to, že ruská armáda nemala svoj národný dôstojnícky zbor, na všetkých základných veliteľských miestach boli zahraniční dôstojníci.

Po tejto porážke na niekoľko rokov v Európe zavládol názor, že ruská armáda je absolútne nebojaschopná a Karol XII. dostal prezývku „švédsky Alexander Macedónsky“. Po porážke pod Narvou Peter I. obmedzil počet zahraničných dôstojníkov v armáde. Mohli tvoriť iba 1/3 celkového počtu dôstojníkov oddielu.

Porážka pod Narvou zohrala ohromnú rolu vo vývoji ruskej armády v dejinách krajiny. Ako ukázal historik M. N. Porkovskij, celý záujem Ruska vo vojne bol sústredený na obchod, na vybojovanie prístupu k moru a získaniu kontroly nad obchodnými prístavmi v Pobaltí. Preto sa Peter I. od samého začiatku vojny sústredil na pobaltské prístavy Narvu a Rigu, ale utrpel tam drvivú porážku. Bol odrazený do oblasti dnešného Petrohradu, a preto rozhodol o výstavbe nového prístavu a mesta v ústí Nevy – budúcom hlavnom meste Ruského impéria.

Takže tak, nevedel bojovať, v tom čase disponujúci len 40 tisícovou armádou (a čo to je 40 tisíc vojakov pre cára celého Ruska?) nedokázal vybojovať od Švédov Ivangorod, ktorý bol postavený moskovským kniežaťom Ivanom III. Vasilievičom práve preto, aby Rusko malo svoj prístav v Pobaltí. Peter I. teda s horlivosťou pristupuje k nulového bodu výstavby mesta a už o 8 rokov ho vyhlasuje za hlavné mesto Ruska!

Nezdá sa vám to minimálne zvláštne?

Nezdá sa vám, že v tomto rozhodnutí Petra I. neodkladne postaviť nové hlavné mesto Ruska na brehoch Fínskeho zálivu je akési „druhé dno“, akési tajomstvo, o ktorom oficiálna veda mlčí…

A v čo je to tajomstvo?

Pripusťme, že Peter I. chcel, aby Rusko malo prístup k Baltskému moru, a preto zložil z Moskvy štatút hlavného mesta a uložil ho na novo budujúce sa mesto.

Určite to je veľmi zvláštne. Však mohol jednoducho postaviť prístavné mesto ako Ivangorod – načo bolo potrebné prenášať hlavné mesto?

Pre tento fenomén existuje iba jediné vysvetlenie: mocní tohto sveta – ktorých ruský cár navštívil počas svojho zahraničného turné – alebo ktorí (podľa druhej verzie) zamenili syna Alexeja Michajloviča Romanova (Petra I.) za svojho človeka mu nahovorili, že on sa môže raz stať veľkým imperátorom, podobným čo do mohutnosti imperátorovi Svätej Rímskej ríše, ale nato treba urobiť jednu vec, spojenú so severným hlavným mestom Ruska. Všetci musia uveriť, že „cár celej Rusi“ postavil nové kamenné mesto so zložitou architektúrou prakticky z nuly!

Vďaka Petrovi I. a jeho následníkmi a následníčkami imperátormi a imperátorkami, ich západným historikmi, ktorí im prisluhovali a písali pre Rusov históriu Štátu Ruského bola RUSKÁ MINULOSŤ CELKOVO UPRAVENÁ A LŽIVO VYMYSLENÁ, ako o tom neskôr písal a hovoril prvý ruský akademik Michailo Lomonosov – za čo skoro zaplatil životom.

No a Peter I. za svoju veľkú snaživosť dostal ešte aj v roku 1721 titul „Všeruského Imperátora“, o čom krasorečivo svedčí rytina dvorného umelca Fiodora Zubova:

Kto bol „krstným otcom“ Petra I. nie je ťažké si domyslieť pri pohľade na túto rytinu, na ktorej rímsky vojvoda kladie na hlavu Petra I. imperátorskú korunu. Týmto „krstným otcom“ mohol byť jedine cisár Svätej Rímskej ríše Leopold I., ktorého erb skopíroval „Peter Veľký“, pričom na vyobrazení ruského erbu zmenil iba atribúty moci:

Názor nezávislého historika a proste veľmi vnímateľného človeka Andreja Kadykčanského:

Petrohrad. Pre mňa je záhadou ani nie tak svojim zjavom, ako nevysvetliteľným zabudnutím. Je absolútne jasné, že je to také predpotopné, antické mesto tak, ako aj všetky mestá, ktoré Európa pripisuje svojim vlastným predkom. Nedosiahnuteľné – ako sa podarilo vnútiť celému svetu, že Stredomorie to je antika, kolíska svetovej civilizácie, a že Petrohrad má iba tristo rokov?

Historici tvrdia, že Peter I. takto pripojil „divú, temnú, neútešnú, zabudnutú“ Rus k výdobytkom „veľkej západnej civilizácie“. Ale my teraz vieme, že nie vždy Rusi túžili po Snickersoch a Marlborkách. Tento model chovania sa bol implementovaný do masového vedomia v rokoch chruščovskej deštrukčnej vlády, posilňoval sa v brežnevovskom rozklade, ktorý bol vyvolaný sýtym a bezpečným životom. Za Gorbačova nadobudol obzvlášť škaredé, karikatúrne formy a dosiahol svojho vrcholu v časoch hanebného obdobia „cárovania“ večne ožratého E. B. Jeľcina.

Preto môžeme s istotou hovoriť o tom, že vysvetlenie je jednoduché – ako krištáľový pohár: všetko spočíva v duchovnosti ruského národa. V jeho naivnej viere v spravodlivosť a vlastnej skromnosti.

Ani nám na um neprišlo, že niekto môže byť taký drzý, že si pripíše také globálne úspechy, ako je antická architektúra a sochárstvo. Pretože nám samým to je od prírody absolútne protivné. My úprimne veríme v brilantné úspechy západnej civilizácie, predstavitelia ktorej škrípu od zlosti preto, lebo Petrohrad nie je na ich území.

Keď sa bližšie prizrieme, tak každý, kto verí vlastným očiam sa presvedčí, že „staré“ Grécko s Rímom a severozápad Ruska je tá istá kultúra – aj keď nie naša.

Nie v tom zmysle „nie naša“, že by „nebola ruská“, ale v tom zmysle, že to je Kultúra predpotopná, ktorá dosiahla vrcholov, ktoré sa nám ešte dosiahnuť nepodarilo. A možno sa to ani nikdy nepodarí, ak sa v najbližších rokoch neprebudíme a nestrasieme zo seba vládu parazitov, ktorí nás nútia bezpodmienečne plniť ich vôľu a ako zombi zabíjame seba, čím zabíjame svoju budúcnosť.

A teraz si spomeňme „slobodomurárske symboly“ Petrohradu, ktoré sú na architektúre budov nachádzame veľmi často.

Vidíte trojuholník z ktorého vychádzajú lúče?

Myslíte si, že to je naozaj slobodomurársky symbol?

Hľa, taký istý symbol je na štíte pripevnenom k hrudi „anjela“ stojaceho na streche Isakievského chrámu. V trojuholníku, z ktorého vystupujú na všetky strany lúče je ešte aj dobre vidieť aj „božie oko“.

Najprekvapujúcejšie v našich dejinách je to, že slobodomurársku lóžu pod názvom „Slobodní kamenári (murári)“ kdekto vytváral a musel oficiálne registrovať (aby všetci vedeli, že niečo také existuje!) iba preto, že mesto na Neve – Petrohrad – so svojou prekvapivo bohatou architektúrou sa objavilo na všetkých mapách sveta!

Dnešný Rád Slobodomurárov sa organizovane sformoval začiatkom XVIII. storočia. V deň narodenia sv. Jána Krstiteľa, 24. júna 1717 v londýnskej taverne „Hus a šupka“ bola založená prvá „Veľká lóža“ na svete, ktorá spájala štyri „Malé lóže“, ktoré sa dovtedy schádzali v druhých mestských tavernách. Takto bola vytvorená slobodomurárska organizácia nového veku, ktorá položila základ inštitútu súčasného slobodomurárstva, ktoré sa rozšírilo do niekoľkých rokov po celom Európskom kontinente.

V roku 1723 bola publikovaná „Kniha Konštitúcií“ Jamesa Andersona (1680-1739) pod názvom „Konštitúcie Slobodomurárov, obsahujúce históriu, povinnosti a pravidlá tohto starého a veľmi slušného bratstva“, ktorá bola potvrdená a prijatá slobodomurármi ako základný zákon. V Konštitúciách sa okrem iného uchovala mýtická história slobodomurárstva od Rajského sadu po rok 1717. Cieľ zväzu Slobodomurárov znamenal snahu k mravnému zdokonaľovaniu, poznávania Istiny a samého seba, ako aj lásku k blížnemu.

Za základnú verziu pôvodu slobodomurárstva sa považuje verzia o pôvode od stredovekých stavebných partnerstiev. Dnes je slobodomurárstvo po celom svete rozšírené a reprezentované v rozličných organizačných formách – lóžach, veľkých lóžach, vrcholných radách, kapitulách, aeropágoch, konzistóriách, federáciách a konfederáciách. Celkový počet slobodomurárov vo svete sa odhaduje na 4 milióny ľudí.

No a ktože ešte – okrem týchto záhadných „slobodomurárov“ – mohol ovládať záhadné tajomstvá umeleckého opracovávania kameňa a vytvárať takúto krásu? Táto otázka je – samozrejme – z mojej strany sarkazmus.

Hľa príklad neuveriteľne krásneho opracovania kameňa, ktorý bol použitý počas výstavby Petrohradu:

Postavy sú kamenné, ale vzniká taký dojem, ako keby boli odliate v jednej a tej istej forme! A oni aj sú – pravdepodobne – v skutočnosti aj odliate! Takouto technológiou (teda približne takou) dnes odlievajú kamenné drezy do kuchýň!

DÔLEŽITÁ (VIDEO)PRÍLOHA:

Teraz vám ukážem dva obrázky – vyhotovili ich dvorní umelci – ktoré mali za úlohu pomocou maľby (kinematografie ešte nebolo) presvedčiť všetkých, kto prejavil záujem o techniku a technológiu staviteľstva Petrovho mesta, že granitové stĺpy Isakievského chrámu – bezchybného kruhového priemeru a dokonale vyleštené – vyrobili v miestnom kameňolome lopotiaci sa muži pomocou prostých železných toporov!

Nuž, veľmi presvedčivo nakreslené, ako všetko bolo! Teda priamo pre „nedospelých“, ktorí ešte v rukách nedržali ani kladivo. Hľa, chlapi poklepkali kladivkami po žulovom bloku a hľa (zázrak) vznikla dokonale rovná cylindrická forma! Dokonca aj na tej strane, ktorá ležala na zemi!

Hľa, na takejto lži, zameranej na ľudí, ktorí nevedia rozmýšľať, sa odbavujú naši historici! Ak by mlčali, ľudia by sa proste strácali v dohadoch. A tak teraz – po takejto lži – je všetko „vysvetlené“. Dnes je už jasné, že „chrám Isa-Kyjevského“ určite nebol postavený takto a nie takýmito ľuďmi. A dokonca v úplne inom období!

Tak kto to vlastne postavil Petrohrad? A aký vzťah majú k nemu slobodomurári, keďže mesto na Neve je doslovne našpikované tajomnou symbolikou, ktorú mnohí považujú za slobodomurársku?

31.01.2018

pokračovanie

NAŠI PARTNERI: