PREDPOTOPNÝ PETROHRAD II.

4. februára 2018 | ARCHÍV (NOC SVAROGA), HĽADANIE, PROTI SVETLU

pokračovanie

Nedávno – možno iba pred mesiacom – som publikoval článok „Ruská os sveta“.
Teraz ho chcem uviesť celý, pretože je pokračovaním tejto témy, hoci bol napísaný o niečo skôr.
Viete čo to je za červená línia, ktorá prechádza glóbusom Zeme?

Oficiálne ide o tzv. „Pulkovský poludník“. V poslednom čase o ňom popísalo mnoho historikov veľa neuveriteľných príbehov, ktoré sú preplnené – bohužiaľ – rôznymi výmyslami. Neodkrývajú pravdu, ba najčastejšie ju ešte hlbšie ukrývajú..

Pulkovský poludník (krátko a múdro) je pomyslená čiara, orientovaná presne v smere sever-juh a prechádzajúca cez stred hlavnej budovy Pulkovského observatória, ktoré bolo postavené na kraji Petrohradu v roku 1839.

A neoficiálne (táto informácia nie je veľmi šírená) táto červená čiara na mape sveta ukazuje, ako pred niekoľkými tisícročiami zo severu na juh (a môže ísť aj o niekoľko desiatok tisíc rokov!) prebehlo premiestenie najzáhadnejšieho národa na Zemi, ktorého predstaviteľov starí Gréci nazývali Hyperborejcami (žijúci za Borejom) a Indovia Árijcami – čo sa prekladá do dnešného jazyka ako „ušľachtilí“ (blahorodní).

Peter I. – podľa všetkého – zaviedol napodobňovanie kedysi existujúcej hyperborejskej klasifikácie zasvätencov do tajomstva ohňa, kameňa a Ducha! To ich nazývali Árijcami – blahorodnými (ušľachtilými).

Keď v Rusku a vo svete na prelome 19. a 20. storočia došlo k explópzii záujmu o árijskú tému a árijskú symboliku (hlavný árijský symbol je všetkým dobre známa svastika – t.j. kríž so zahnutými koncami a druhý symbol je oko v trojuholníku) – francúzsky filozof a spisovateľ Édouard Schuré napísal vo svojej knihe o Árijcoch nasledujúce vety: „Ak čierna rasa dozrela pod páliacim slnkom Afriky, rozkvet bielej rasy nastal pod ľadovými dunami severného pólu. Grécka mytológia nazýva belochov Hyperborejcami. Tí hrdzavovlasí, modrookí ľudia šli od severu cez lesy osvecované severnou žiarou, sprevádzaní psami a jeleňmi, vedení odvážnymi vodcami, popudzovaní darom jasnovidectva svojich žien. Zlaté vlasy a lazúrové oči – špecifické farby. Tejto rase bolo predurčené vytvoriť slnečný kult svätého ohňa a vniesť do sveta túžbu po nebeskej vlasti…“ (Édouard Schuré; VEĽKÉ ZASVÄTENIE, Tlačiareň Štátnej Zemskej správy, 1914).

Iný spisovateľ – Bal Gangadhar Tilak, ktorý má indoeurópsky pôvod (je z rodu Brachmanov) – približne v tom istom čase napísal a vydal knihu ARKTICKÁ VLASŤ VO VÉDACH. V súčasnom vydaní knihy B. G. Tilaka je v jej anotácii napísané doslovne toto: „Čitateľ sa oboznámi s prekladom vynikajúcej knihy známeho indického vedca B. G. Tilaka (1850-1920) v ktorej tvrdí, analyzujúc prastaré pamätníky literatúry, Védy a Avestu, že pravlasť Árijcov jestvovala v arktickom regióne, ale nastupujúce zaľadnenie vytlačilo árijské rasy zo severu do zemí Európy. Indický vedec uvidel v prastarých textoch presné odrazenie nie iba historických, astronomických, ale aj geografických reálií spojených s oblasťou za Polárnym kruhom. Tento objav umožnil Tilakovi o desaťročia predbehnúť uzávery archeológov, filológov, fyzikov a astronómov a napomohol celkovému progresu poznania o prvopočiatočných dejinách človečenskej rasy a dejín jej osídľovania planéty“.

Takže pozrime sa teraz z týchto uhlov pohľadu (oficiálneho aj neoficiálneho) na Pulkovský Poludník, ktorý do r. 1884 slúžil ruským moreplavcom a kartografom ako „ruská os sveta“. A možnože sa nám podarí nájsť a uvedomiť si význam tejto pravdy minulosti, ktorá je pred nami doteraz dobre skrývaná.

Takže čo to je ten takzvaný Pulkovský Poludník?

Údaje z encyklopédie: Pulkovský Poludník, ktorý prechádza cez stred hlavnej budovy observatória v 30°19,6´ východne od Greenwicha, bol v minulosti východiskovým bodom geografických máp Ruska. Všetky ruské lode vypočítavali svoju dĺžku od Pulkovského poludníka, až kým v roku 1884 nebol za východiskový bod prijatý nultý poludník, ktorý prechádza cez Greenwichské observatórium (nultý alebo greenwichský poludník).

Inak povedané, to až dnes (už v podstate 134 rokov) sa Pulkovský Poludník nachádza na 30°19,6´ východnej dĺžky. A predtým 50 rokov sa Pulkovský Poludník nachádzal na nulovom uhle geografických dĺžok a slúžil všetkým moreplavcom a kartografom za „ruskú os sveta“, kým iniciatívu neprebralo „vládkyňa morí“ Anglia.

Teraz je čas na niekoľko otázok.

Je náhoda, že v roku 1827 Petrohradská Akadémia vied (s odobrením Nikolaja I.) rozhodla o vytvorení nového, Pulkovského observatória?

Náhodou sa Pulkovské observatórium a aj samotné mesto Petrohrad ocitlo v jednej línii s takými posvätnými mestami ako Kyjev, Konštantínopol (dnes Istanbul) a Alexandria?

Podľa tvrdenia tej istej encyklopédie, „špeciálne určená komisia rozhodla o vrchole Pulkovskej hory, ktorú navrhol imperátor Nikolaj I., a ktorá leží južne od hlavného mesta, 14 vierst od Moskovskej pevnosti vo výške 248 stôp (75 metrov) nad úrovňou mora. Prípravou podrobného projektu nového observatória bol r. 1883 poverený novovytvorený výbor, v ktorom boli akademici Vyšnevský, Parrot, Strube a Fuss, pod predsedníctvom admirála A. S. Grejga, ktorý už niekoľko rokov predtým spolupracoval s observatóriom v Nikolajeve. Projekt budovy a jej samotná realizácia bola zverená architektovi A. P. Briullovi. Zariadenia objednali súčasne v Mníchove u Ertela, Reichbacha a Merca a Marela aj v Hamburgu u bratov Repsoldovcov. Základný kameň observatória bol položený 21. júna (3. júla) r. 1835 a slávnostné odovzdanie hotových budov prebehlo 7. (19.) augusta 1839. Celková cena dosiahla 2 100 500 rubľov v asignáciách, vrátane 40 000 rubľových asignácií, ktoré boli vydané štátnym roľníkom, ktorí mali svoje role a polia na pozemku, ktorý bol odobraný pre observatórium a 2 domy pre bývanie astronómov…“

V týchto slovách rezonujú dve otázky: prečo ruský cár Nikolaj I. určil ruským vedcom miesto a nie naopak, oni neukázali miesto jemu, kde sa má postaviť nové observatórium? A prečo Nikolaj I. vybral pod observatórium práve toto určené miesto a nie nejaké iné?

Ako odpoveď na tieto otázky môže poslúžiť dole ukázaná antická mapa, ktorá bola zostavená pred viac ako dvetisíc rokmi Hipparchom. Na nej vidno rozdelenie zemí na Západ a Východ, ktoré prechádzalo cez staroegyptské „akademické mesto“ – Alexandriu, ktorá bola dlhé roky preslávená svojou najbohatšou vedeckou knižnicou.

Pred nami je mapa, ktorá bola zostavená približne v roku 150 pred n.l. Na nej je os sveta vedená cez Alexandrijský poludník.

[Podobných máp je v skutočnosti viac. Tu napríklad nájdete antickú mapu Eratosthena z r. 220 pred n.l. – pozn. prekl.]

Ruský imperátor Nikolaj I. – ktorý bol veľkým vzdelancom a zasvätencom do nejakých tajných učení – samozrejme vedel, že Petrohrad sa nachádza na tej istej línii ako egyptská Alexandria. Okrem toho vedel aj to, že na tej istej línii sa nachádza aj najväčšia svätyňa Egypta – veľká Cheopsova pyramída.

A nám zase treba vedieť, že po roku 1812 – pamätnom roku Vlasteneckej vojny Ruska proti Napoleonovi Bonapartemu, veliacemu ohromnej koaličnej armáde, ktorá vtrhla na územie Ruského impéria – vznikla u všetkých ruských imperátorov mimoriadna naviazanosť na Starý Egypt (o tom poviem trochu nižšie).

A práve z týchto dôvodov ruský imperátor Nikolaj aj ukázal ruským vedcom, kde má byť postavené nové ruské observatórium. Ruský imperátor týmto rozhodnutím zároveň zafixoval pre potomkov priame dejinné spojenie medzi Petrohradom, Alexandriou a staroegyptskými pyramídami.

A teraz aby sme si vyjasnili, čo bolo vyššie povedané, poviem niečo o tom, o čom predtým nikto nepísal.

Nuž pozrime sa na toto: prečo sa Napoleon Bonaparte, francúzsky cisár, predtým, ako napadol v roku 1812 Ruské impérium, rozhodol pre veľmi riskantnú vojenskú výpravu do Egypta?

Oficiálna verzia je pre tieto udalosti takáto: Egyptská výprava, alebo Egyptská expedícia je výprava, ktorá bola podniknutá v rokoch 1798-1801 z iniciatívy a pod priamym vedením Napoleona Bonaparta a jej hlavným cieľom bolo obsadenie Egypta.

Po Talianskej výprave 1796-1797 nastúpila tíšina, ktorá však vôbec nezodpovedala politickým plánom generála Bonaparta. Po prvých víťazstvách Napoleon začal siahať po samostatnej roli. Potreboval ešte radu víťazných udalostí, ktoré by oslnili národ a učinili by ho obľúbeným hrdinom armády. Vypracoval plán expedície na obsadenie Egypta, aby zaujal spojovaciu cestu z Anglicka do Indie. Bez problémov presvedčil Direktórium o nevyhnutnosti toho, aby Francúzsko malo kolóniu v Červenom mori, odkiaľ sa krátkou cestou možno dostať do Indie. Vláda Direktória, ktorá sa obávala popularity Napoleona, sa v podstate rozhodla zbaviť jeho prítomnosti v Paríži a dala mu pod kontrolu Taliansku armádu a flotilu. Idea expedície bola spojená so snahou francúzskej buržoázie konkurovať anglickej, ktorá aktívne upevňovala svoj vplyv v Ázii a Severnej Afrike.

Vzdialenosť od Francúzska a odpor miestneho obyvateľstva – ktoré ponímalo Francúzov ako okupantov – postavilo francúzske jednotky do bezvýchodiskového postavenia. Po tom, ako Angličania zničili francúzsku flotilu v bitke pri Aboukire, bola kapitulácia francúzskych jednotiek v Egypte iba otázkou času. Bonaparte – ktorý chápal skutkový stav vecí – sa snažil leskom svojich víťazstiev zamaskovať beznádejnosť postavenia a rozsah strategickej chyby, ktorú spôsobil Francúzsku. Ale pri prvej príležitosti opustil svoju armádu ešte pred smutným koncom. Také operácie, ako je Egyptská výprava musia byť kategorizované ako dobrodružné.

Napriek tomu egyptská expedícia Napoleona spôsobila nárast záujmu o prastarú minulosť Egypta. Vďaka expedícii bolo zozbierané a vyvezené do Európy ohromné množstvo pamätníkov minulosti. V r. 1798 bol vytvorený Egyptský Inštitút, ktorý dal základ masívnej záchrane a štúdiu dedičstva starého Egypta.

To bola oficiálna verzia historikov (povedzme to je informácia pre zaplnenie vákua v hlavách prostých ľudí, pre ktorých nie je zaujímavé veľa vedieť podľa názoru tých, ktorí majú moc).

Neoficiálna verzia, ktorá je najbližšie k pravde je takáto:

Napoleon Bonaparte nehľadal v tejto expedícii slávu ani veľkú obľubu a obdiv Francúzov a armády tak, ako to je povedané vyššie. Išlo mu o zdroj všemohúcnosti a samotnú všemohúcnosť, ktorú dúfal nájsť a nadobudnúť v prastarých Pyramídach Egypta.

Slovo „pyramída“ má dva korene, pozostáva z dvoch gréckych slov „oheň“ a „stred“, čo znamená „oheň v strede“.

Prečo Napoleon hľadal všemohúcnosť?

Popremýšľajte sami. Napoleon už vtedy spomínal ideu zavŕšenia veľkého „Drang nach Osten“, pochodu na ruský Východ. A vari bolo možné bez nadobudnutia všemohúcnosti dúfať v následné dobytie Ruského impéria, ktoré bolo osídlené početnými potomkami prastarých Árijcov-Hyperborejcov, ktorí aj dali egyptským faraónom predstavu o „duchu Svätom“, ktorý je skutočným Stvoriteľom Sveta. Oni naučili faraónov stavať veľké pyramídy, v ktorých účinok „ducha Svätého“ nadobúdal mimoriadnu silu a spôsoboval magické pôsobenie na tých ľudí, ktorí vstupovali do centra pyramídy.

(Hľa odkiaľ pochádza idea symbolu „oko v pyramíde“):

Ak sa vám zdá, že to, čo tu je napísané je nepravdepodobné, alebo ide o nejaký výmysel autora, tak skromne poznamenávam, že iniciátor Druhej svetovej vojny 1939-1945 – Adolf Hitler – predtým, ako vierolomne 22. júna 1941 napadol Rusko, tiež venoval mnoho síl a času hľadaniu zdroja všemohúcnosti – akejsi Šambaly.

Ale ani Napoleon, ani Hitler nakoniec nedokázali nadobudnúť to, po čom túžili a vojenské vtrhnutie do Ruska sa pre oboch skončilo neslávne. Pritom samotná egyptská výprava Napoleona a artefakty, ktoré jeho výprava priviezla z Egypta pomohli samovládcom Ruského impéria naširoko otvoriť oči na starú minulosť, na vieru a predstavy o Najvyššom Bohu, o ktorom na rôzne spôsoby hovoria všetky náboženstvá sveta.

Posúďte sami: hľa medaila „Na Pamäť Vlasteneckej vojny roku 1812“, vydávaná v rokoch 1813-1814. Je na nej zobrazená staroegyptská pyramída so vševidiacim okom Najvyššieho vnútri, z ktorej od Najvyššieho zvnútra pyramídy (jej stredu) vychádza „duch Svätý“. Mimoriadny význam majú pre nás slová, ktorú sú vyrazené na zadnej strane medaily: „Nie nám, nie nám, ale Menu Tvojmu“:

Inak povedané, pre ruského imperátora Alexandra I. v tom čase nebolo tajomstvom, že pyramídy v Egypte sú posvätné kultové objekty, ktoré podobne ako kupoly kresťanských chrámov koncentrujú vo svojom ohnisku mimoriadnu životodarnú silu Stvoriteľa a čerpajú neviditeľnú milosť. Práve preto boli pyramídy stavané pre faraónov podľa návodu Hyperborejcov-Árijcov, ktorí poznali mnohé tajomstvá „ducha Svätého“ a dokázali používať pre dobro Jeho silu, vďaka čomu aj dostali v Indii prezývku šľachetní Árijci.

A hľa oficiálna informácia, ktorá bola publikovaná v prílohe k medaile. V nej sa – poznamenávam – ani jediným slovom nevysvetľuje, prečo je na medaile práve takýto obrázok a nápis.

Vysvetliť tento fenomén možno jedinou vetou: „Čo je dané vedieť imperátorovi – ktorý má moc od Boha – netreba vedieť nikomu.

Kroniky svedčia, že 5. februára 1813 vyšiel dekrét o odmenení účastníkov oslobodzovania ruskej zeme spod nájazdu Napoleona medailou „Na pamiatku vlasteneckej vojny roku 1812“, v ktorom imperátor Alexander I. napísal:

Vojaci! Slávny a pamätihodný rok, v ktorom ste neslýchaným a vzorným spôsobom porazili a potrestali toho, kto sa odvážil vstúpiť do Vlasti vašej, ľúteho a silného nepriateľa. Tento slávny rok sa pominul, ale nepominú sa a neumĺknu činy v ňom, mohutné činy a hrdinstvá vaše: vy ste krvou svojou zachránili Vlasť pred mnohými národmi a kráľovstvami spojenými proti nej. Vy ste prácou, trpezlivosťou a svojimi ranami nadobudli vďaku svojej a úctu druhých Dŕžav. Vy sme svojou mužnosťou a chrabrosťou ukázali svetu, že kde je Boh a viera v srdciach národa, tam hoci by aj nepriateľské sily boli ako vlny Oceánu, aj tak všetci títo sa – ako o tvrdú mohutnú horu – rozbijú a roztrieštia. Zo všetkej ich nenávisti a zlosti ostane iba ston a zvuk zhynutia. Vojaci! Na pamäť týchto nezabudnuteľných hrdinských činov sme My rozkázali vyraziť a posvätiť túto striebornú medailu, ktorá s napísaním na nej minulého, tak pamätihodného roku 1812, musí na belasej stužke krášliť nepriestrelný štít Otčiny, hruď vašu. Každý z vás je hodný nosiť na sebe tento pamätihodný znak, to svedectvo trudov, chrabrosti a účasti v sláve; lebo vy všetci niesli ste rovnakú ťažobu a jedným duchom mužnosti ste dýchali. Vy sa podľa spravodlivosti môžete hrdiť týmto znakom. On ukazuje vo vás Bohom požehnaných skutočných synov Otčiny. Nepriatelia vaši, vidiac ho na hrudi vašej, nech sa trasú vediac, že pod ním žiari chrabrosť, nie postavená na strachu či ziskuchtivosti, ale na ľúbosti k viere a Otčine a, následne, neporaziteľná ničím.

Približne vtedy sa v Petrohrade začali prestavovať alebo stavať nové kresťanské chrámy, zvonku a vnútri ktorých sa umiestňoval ten istý symbol, ktorý bol na pamätnej medaile o vojne roku 1812 – egyptská pyramída so vševidiacim okom Najvyššieho vnútri a lúčovité žiarenie „ducha Svätého“ vychádzajúce od Najvyššieho.

Na poslednej fotografii je zachytený vnútorný priestor Kazanského chrámu v Petrohrade. Ako vidíme, na tom mieste, kde sa na egyptskej pyramíde zobrazovalo symbolické „vševidiace oko“, popi napísali pre všetkých veriacich doslovne (aby bolo všetkým pochopiteľné) slovo „BOH“.

Pre mňa to bolo prekvapujúce, veď pravoslávni popi Ruského impéria pomocou takýchto chrámových vyobrazení otvorene svedčili, že to nie Ježiš Kristus dal svetu predstavu o „duchu Svätom“.

Týmto zároveň pravoslávni popi Ruského impéria dosvedčili, že informáciu o Bohu-Duchovi tisícročia pred narodením Krista vyjavili egyptským faraónom Hyperborejci-Árijci, podľa čích projektov sa aj stavali veľké pyramídy v Gíze. A až neskôr – o mnoho-mnoho vekov – v Egypte žijúci Ježiš Kristus prišiel k „strateným ovciam domu Izraelovho“, aby im otvoril tajomstvo „Svätého Ducha“ a vyjavil Jeho silu.

Vďaka Napoleonovi Bonapartemu, hľadajúcemu zdroj všemohúcnosti v starom Egypte, a po oboznámení sa s niektorými tajnými poznatkami Starého Egypta – ktoré priamo ukazovali na to, že korene kresťanstva nepochádzajú zo starého Izraela, ale zo starého Egypta – vznikol u ruských samovládcov záujem o myšlienku „božej vyvolenosti“ a k „duchu Svätému“ bez ktorého, samozrejme, nijakej „božej vyvolenosti“ niet a ani byť nemôže.

O mimoriadnom záujme korunovaných hláv Ruského impéria o túto problematiku môžeme súdiť podľa radu artefaktov:

Medaila za dobytie Paríža 19. marca 1814 ruskou armádou pod velením Alexandra I. Ruský imperátor je zobrazený doslovne kúpajúci sa v žiare „ducha Svätého“, ktorá vychádza z pyramídy.

Pamätný znak na počesť korunovácie Všeruského vládcu Nikolaja I. Imperátorská koruna sa doslovne kúpe v „duchu Svätom“, ktorý vystupuje z centra pyramídy so vševidiacim okom vnútri.

Nikolaj I. (žil 1796-1855), zobrazený na poslednom pamätnom znaku bol zakladateľom Pulkovského Poludníka, ktorý sa na pol storočia stal pre ruských moreplavcov a kartografov doslovne „ruskou osou sveta“.

K tomu treba dodať, že práve za Nikolaja I. sa stalo všeobecne známym, že vedľa Pulkovského Poludníka nachádzajúca sa Palestína bola v dávnej minulosti založená praslovanskými kmeňmi, teda presne tými istými Hyperborejcami-Árijcami alebo ich potomkami.

O niečo neskôr – v roku 1866 – už po smrti Nikolaja I. to spomenul vo svojej knihe „O jazyku Židov žijúcich za starých čias na Rusi a o slovanských slovách, nachádzaných u židovských spisovateľov“ Araam Jakovlevič Garkavi, ruský znalec Východu a hebraista, úradujúci štátny radca Ruského impéria:

Porovnajte to s informáciou, ktorú šíria dnes: „Kresťanstvo sa zrodilo v I. storočí v Palestíne, v judskom prostredí v kontexte mesiášskych hnutí starozákonného judaizmu“.

Tak kde sa v skutočnosti zrodilo kresťanstvo?

Správne by bolo napísať takto: „Kresťanstvo sa zrodilo v judskom prostredí, na staroslovanskej zemi Palestíne, ktorú židovskí spisovatelia nazývajú Chanánom“.

Takže práve preto Nikolaj I. považoval Starý zákon za lživú históriu napísanú Judejcami s cieľom zombirovať Slavianov, a preto v roku 1825 tvrdo zrušil pokus židovčiacich hlásateľov ho šíriť v Ruskom impériu:

Text na obrázku: Je známe, že v roku 1825 bolo celé už vytlačené vydanie nového prekladu Starého zákona zhotoveného Biblickou spoločnosťou spálené v tehliarskych závodoch Nevskej Lavry. Viac pokusov preložiť a vôbec vydať Starý zákon počas tridsaťročného vládnutia Nikolaja I. nebolo.

Nuž hľa prečo v roku 1847 Nikolaj I. vydal Najvyšší dekrét o vytvorení Ruskej Duchovnej Misie v Jeruzaleme. Táto misia mala právo nadobúdať pozemky a aj na kúpených pozemkoch stavať.

Prečo Nikolaj I. pristúpil k tomuto kroku?

Aby ešte dôraznejšie zvýraznil „ruskú os sveta“ deliacu Zem na Západ a Východ.

Teraz som proste povinný dotknúť sa toho faktu, že „ruská os sveta“ (Pulkovský Poludník) prechádza aj skrz veľké mesto Konštantínopol (dnes Istanbul), ktorý v minulosti bol hlavným mestom Byzantskej ríše (prostá poznámka: Aj tam tiež treba hľadať „ruskú stopu“!). Len krátko spomeniem, že mesto Konštantínopol bolo hlavným mestom Byzantskej ríše v období od 395 do 1204 a od 1261 do 1453, pričom v roku 1254 sa stalo centrom Pravoslávia (v kresťanskom ponímaní – pozn. prekl.).

Oficiálna informácia o tomto meste: Počas stredoveku bol Konštantínopol najväčším a najbohatším mesto Európy. Nazýval sa Byzantium (gr. Βυζάντιον), Nový Rím (gr. Νέα Ῥώμη, lat. Nova Roma), Konštantínopol, Carihrad (slovanský názov, ide o preklad gréckeho názvu „Cársky hrad“ – Βασιλεύουσα Πόλις – Vasileusa Polis, mesto vasileusa) a Istanbul. Názov „Konštantínopol“ (Κωνσταντινούπολη) sa používa v dnešnom gréckom jazyku, Carihrad u južných Slovanov. V 9.-12. storočí sa používal aj pyšný názov „Byzantída“ (gr. Βυζαντις). Mesto bolo oficiálne premenované na Istanbul v roku 1930 počas reforiem Atatürka.

Teraz si vypočujme z úst terajšej hlavy „Ruskej Pravoslávnej Cirkvi“ pre nás dôležitú informáciu týkajúcu sa Pulkovského Poludníka a „ruskej osi sveta“:

„Hyperborea – to je všetko to, čo sa nachádza na sever od Byzancie!“ © patriarcha Kirill.

Dobre ste pochopili, čo povedala hlava RPC?

Všetko to, čo je na sever od Byzancie, ktorej hlavným mestom bol Konštantínopol (dnešný Istanbul), cez ktorý prechádza Pulkovský Poludník aj je Hyperborea, ktorú oficiálne zdroje ešte stále hľadajú a nijako nájsť nemôžu hovoriac kdeže ona je? Kdeže?!

Ako sa vám páči, milý čitateľ, takáto informácia o „ruskej osi sveta“?

Ale veď o Pulkovskom Poludníku, obzvlášť o oblasti „na sever od Byzancie“ sa dá dozvedieť ešte veľa zaujímavého…

Na tomto mieste pôvodný článok končí. Nedá nám však nedoplniť ho iným prevzatým článkom, ktorý sa môže zdať zdanlivo nesúvisiacim – ale to iba veci neznalým, medzi ktorých naši čitatelia určite nepatria. Teda ďalší článok:

Dnes existujú jednotky špeciálneho určenia v podstate vo všetkých krajinách sveta. Za najprofesionálnejšie a najsilnejšie sú považované ruský Specnaz a špeciálne jednotky USA.

Na Youtube kanále BORZZIKMAN bolo zverejnené video, na ktorom je zaznamenaný boj medzi členom Alfy KGB Dmitrijom Stepanovom a dôstojníkom oddielov Force Recon, ktoré sú jedným z elementov síl špeciálnych operácií SOC námornej pechoty USA.

https://www.youtube.com/watch?v=_H0titVR8ZU

Cudzinci, ktorí uvideli tento boj boli prekvapení, ale zjednotili sa v názore, že bojovník Alfy bol oveľa lepší:

„Zdá sa, že amerického člena námornej pechoty trénoval Obama“

Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA

„UPS! Bolo to čisté a rýchle! LOL“

Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA

Mnohí užívatelia Youtube píšu, že tento súboj ukázal typickú Ameriku, ktorá seba slávi svojou namyslenosťou a pátosom.

„Ako v reálnom živote, tak aj v športe alebo politike sú USA arogantní, ale kompletne prázdni a hlúpi ako zvyčajne.“

Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA

Väčšina cudzincov si všimla nízku formu čierneho bojovníka, ktorý sa podľa ich názoru prežral v amerických reštauráciách rýchleho občerstvenia.

„Mac Donaldovský bojovník proti hyperborejskej sile prírody… to je rozdiel. Američania láskavo ostaňte doma, nemá zmysel sa pokúšať o čokoľvek proti týmto bojovníkom“:

Treba poznamenať, že bojovník Alfy má 96,1 kg a Američan 99,7 kg. Užívatelia Youtube zdôrazňujú, že ani takýto rozdiel vo váhe nezabránil Bielorusovi poraziť Dennisa Laneho.

V boji sa stretli Bielorus Stepanov a Američan Lane. Člen špeciálnych oddielov KGB ALFA sa v ringu zrazil s dôstojníkom jednotiek FORCE RECON, ktoré patria k silám špeciálnych operácií americkej námornej pechoty.

Zdroj_1

Zdroj_2

04.02.2018

NAŠI PARTNERI: