Prax dvojtvárnosti, t.j. hovorenia jedného a robenia druhého je už taká rozšírená, že mnohí ľudia si ani neuvedomujú, ako často k nej siahajú. Najčastejšie sa prejavuje tak, že sa na niečom s niekým dohodnete, ale ak ste Človek, ktorý nie je uchytený v nejakom z matričných systémov, tak vám v pamäti ostanú tie body vašej dohody, ktoré boli vyslovené a potvrdené priamou rečou aj vašim zmluvným partnerom. Ale ten druhý – môže to byť aj človek, ale uchytený v Matriciach typu „Egoista“, „Spotrebiteľ“ a pod. – do procesu dohadovania s vami vložil svoje „doplnky“ a zvraty, ktoré si zvyčajne človek ani nevšimne. A potom príde čas naplnenia dohody a tu zrazu zistíte, že váš „zmluvný partner“ má úplne iný výklad dohody, ktorú ste s ním v dobrej vôli uzavreli, ale „Svedomie má čisté“(?!). Je to spravidla strašné sklamanie a často problém s veľkým dopadom.
Princíp dvojtvárnosti je však používaný v oveľa väčšej miere, než by sa to na prvý pohľad mohlo zdať. To, čo sme sa ešte nie tak dávno učili v škole dnes prekrúcajú do nepoznania. Postup takejto manipulácie je veľmi jemne prepracovaný, najskôr zmenia iba veľmi malú časť pôvodného obsahu. Pri kontakte s takouto informáciou sa vám zdá všetko v poriadku, pričom tú „maličkú“ nezhodu pripíšete tomu, že ste to asi v minulosti prehliadli. Potom však príde druhá, tretia, skrátka ďalšia a ďalšia vlna a zrazu máme do činenia s úplne inou informáciou. Táto informácia však medzitým, – lebo to riadia zhora – ovládla energeticko-informačný priestor vôkol nás a bojovať s ňou sa dá asi ako s veternými mlynmi.
Ale pokiaľ ju vy neprijmete vo svojej mysli, tak stále nevyhrala. Ak nastane opak, tak ste sa dobrovoľne dali zbaviť svojej svätej vôle a nahradili ste ju cudzou AUTORITIOU. A to už je porušenie Kωnu. A kto porušil Kωn, na toho má plné právo Temná Jav aj Nav. Takto oni nič neporušujú, lebo to je iba napĺňanie ich úlohy danej im Jediným Stvoriteľom. Čo porušíme, tým nás majú právo trestať. A pretože trest spočíva vždy v odoberaní našej životnej energie v ich prospech, nikdy „nezabudnú“ toto svoje právo využiť.
Každý Človek pôvodne vstúpil do Veľkej (12-rozmernej) Hry s neobmedzenou dĺžkou života, pevným zdravým, vlastným kanálom výstupu do Astrálu, so všetkými sidchami (nadprirodzenými schopnosťami). Kde sa to všetko podelo?
Niekto nás toho všetkého v minulosti zbavil a prevzal to. Ale mohlo sa tak stať jedine vtedy, ak sme s tým súhlasili. Tento súhlas sme mohli dať v minulých životoch, v priestore sna, v priestore medzi snom a Javou. Jednou z dnes najviditeľnejších ukážok je práve prax dvojtvárnosti. Stalo sa tak preto, lebo sme sa dali uviesť do omylu.
Na okraj dodajme, že nám už Astrál oznámil, že prax podvodného uvádzania do omylu formou „jedno poviem a druhé urobím“ bude tvrdo potrestaná. Samozrejme až príde čas. A kedy príde ten čas..? To nám nikto presne nepovie. Nedostaneme inú informáciu ako varovanie. Hoci na varovania sa dá „zvyknúť“, keď príde moment zvratu, bude už na akúkoľvek nápravu neskoro. Veď meniť sa nie je potrebné, prežitie nie je povinné.
Ukážka mechanizmu dosahovania nášho postupného odsúhlasovania cudzej kontroly nad nami je názorne a výstižne ukázaná v americkom filme „Upgrade“. Najskôr musíme na všetko dať povolenie, až potom externý prvok realizuje pre nás „službu“. Jedného dňa však – na základe nášho dlhodobého odsúhlasovania – príde čas, kedy miera energií nami poskytnutých súhlasov dosiahne kritickú hodnotu a od toho okamihu náš súhlas na čokoľvek už nie je viac potrebný. Spočiatku to bolo príjemné využívanie „služieb“, nakoniec však aj tak dosiahnu to, čo chceli oni – hoci na základe našej nevedomosti. Príznačné je to, že tento stav potreby využívania cudzích služieb bol od počiatku vynútený, hoci využívateľ „služieb“ (obeť) o súvislostiach nemal ani potuchy. Film však poukazuje na to, že existuje aj paralelné riešenie – paralelný svet – v ktorom veci naberajú iný vývoj. Znamená to aj to, že iné riešenie ako podriadenie sa cudzej kontrole vždy existuje. Nevedomosť je spravidla príjemná, nikdy však nie je ospravedlniteľná.
Teda ďalšia informácia – aby bol zachovaný Kωn Stavby Sveta – pre nás. No tí, ktorí podliehajú riadeniu biblickým projektom vyjadreným Izaiášovým citátom „majú oči na pozeranie ale nevidia, majú uši na počúvanie, ale nepočujú“ vo filme neuvidia nič zvláštne. A o tom celá táto Hra je.
Dvojtvárnosť nám podsúvajú už na každom kroku. Málo vyvinuté Duše spravidla nie sú schopné odolať lákadlu sexu – aj keď môže ísť o Človekov. To preto, lebo možno ešte v minulom živote boli králikmi – a tie sa naozaj hromadne množia. Energia sexu je však energiou druhej čakry – a je to ten druh energie, ktorý nás spája s Ríšou zvierat. Hoci sex je nevyhnutnou súčasťou pre prežitie Rodu na Zemi, pre nás, Slωvѣnov, nikdy neznamenal životný cieľ, hoci toto by nám chceli všakovakí tiežslovania-Sloveni nahovoriť.
V prvom rade máme tradíciu dodržiavania Kωnov Rita, čo moderná veda – aj keď bez „reklamy“ – pozná ako jav telegónie, alebo inak „jav prvého samca“. Túto tradíciu máme ale my – Slωvѣni, nemajú ju rabi Sloveni/ Sloväni (Slovѥni). Veď oni sa ani netaja tým, že nie sú Slωvѣni – a v tomto ich treba plne rešpektovať. Každý má právo byť tým, kým sa prehlási. A nezabúdajme, že pôvodná sebaidentifikácia kresťanov v staroslovienčine je „rab Boží“, čo do modernej reči preložili ako sluha/služobník Boží. V staroveku však sluhovia v našom ponímaní neboli – boli iba rabi a slobodní. V podstate to je veľmi dobré označenie – jedni aj druhí žijú v rozmernosti prvých troch čakier.
Ak by to nebolo smutné, bolo by zábavné sledovať, ako sa nám niektorí Slovѥni-vševedkovia snažia nahovoriť, že v našej Kultúre bola prostitúcia váženým stavom. Namiesto faktografie to skôr svedčí o nízkej – presnejšie žiadnej – mravnej úrovni takýchto subjektov. Ale – a to je citát z Biblického projektu – „z plnosti srdca hovoria ústa“. Oni vlastne iba čestne opisujú svoje ideály Slovѥnov, po ktorých sami pachtia.
Ale aby sme neostali na vode bez dôkazov – veď oni radi všetko podkladajú historickými „dôkazmi“ – použime ich históriu a presvedčme sa, čo si v antike mysleli o nás, Hyperborejcoch či proste Severanoch.
Čo by to bolo za promovaného historika, ktorý by nechyroval o takom velikánovi ako je Tacitus. Nuž mrknime do jeho diela „Germánia“, ale ešte predtým zdôrazňujeme, že ani samotný Tacitus nepovažoval „Germánov“ za jeden národ, išlo mu skôr o spoločný názov tých, ktorí žijú na severe Európy, presnejšie severne od Rýna a Dunaja. Teda – odbornou rečou – nejde o etnonym ale skôr o toponym.
„Preto žijú germánske ženy cudne, neskazené slobodou divadiel a dráždením hostín. Tajné dopisovanie si nepoznajú ani muži, ani ženy. V tak početnom národe dochádza k cudzoložstvu len veľmi zriedka. Potrestanie manželskej nevery prichádza okamžite, a je prenechané manželovi: ostrihá jej vlasy, strhne z nej šaty, pred zrakmi všetkých príbuzných ju vyhodí z domu a ženie ju korbáčom cez celú dedinu. Porušenie cudnosti sa totiž neodpúšťa; takej žene už nepomôže k manželovi ani krása, ani mladosť, ani bohatstvo. Tam sa totiž nikto neposmieva nerestiam a nikto nehovorí, že to proste prináša doba – zvádzať a nechať sa zvádzať. Ešte lepšie sú na tom stále v obciach, kde sa vydávajú len panny, a kde má vydatá žena raz a navždy koniec s nádejami a prianiami. Dostanú jediného manžela, tak ako majú jediné telo a jediný život, aby sa ich myšlienky netúlali za jeho smrť, aby sa ich túžby nepúšťali ďalej, aby v manželovi nemilovali manžela, ale manželstvo.
Obmedzovať počet detí, alebo zabiť niektoré z detí neskôr narodených je považované za hanebnosť a u nich viac znamenajú dobré mravy než inde zákony“.
Tacitus, Germánia, kap. 19
„…V mladých sa láska prebúdza pozde, preto ich mužná sila nie je predčasne vyčerpaná. Ani s dievčatami sa neponáhľajú; ich mladosť je rovnaká, podobná je ich dospelosť, a tak vstupujú do manželstva rovnako zdravé a deti vydávajú svedectvo o zdatnosti svojich rodičov…“
Tacitus, Germánia, kap. 20
Vidno, že Tacitus mal spoľahlivý zdroj informácií.
Ale pripojme ešte jeden opis ďalšieho rímskeho historika – Gaia Iulia Solina (3. storočie-400 n.l.):
„…Ešte sa hovorí, že Hyperborejci majú zvyk posielať prvé plody Apolónovi Delfskému, ktoré tam odosielajú s blahopočestnými devami. Ale pretože sa stávalo, že kvôli zákernosti cudzozemcov sa tieto devy naspäť vracali už nie nevinné, tak Hyperborejci začali na svojom vlastnom území vykonávať svätoslužby, ktoré dovtedy boli praktizované v zahraničí…“
Gaius Iulius Solinus, Collectanea rerum memorabilium (geografické dielo)
Vari netreba vysvetľovať, odkiaľ prišla skaza…
Teda ak nám aj promovaní historici hovoria čosi o „úcte k prostitúcii“ v našej Kultúre, tak očividne namiesto antických klasikov sledujú súčasnú pornografiu… ale to je ich vec a ich názor. Zámer je očividný a mravnosť hlboko pod bodom mrazu…
V súvislosti s touto problematikou vám odporúčame vynikajúci ruský film, ktorý veľmi výstižne poukázal na rozdiel medzi moderným športovým sexom a mravnosťou:
Málokto však vie, že tento filmový príbeh je však založený na skutočnej udalosti:
Dnes sa k nám z Bratislavy rozšírila móda moderných „zlatokopiek“, pod čím myslíme ženy, ktoré sa cieľavedome vyspia s každým bohatým mužom tak, aby otehotneli. No a potom majú o „zlatý život“ postarané. Muž prispieva na dieťa a ona takto doluje výhody. Ale možno to považovať za vzor hodný nasledovania?
Keď už hovoríme o nedostatočnej kvalifikácii, t.j. dôveryhodnosti dokladov, na ktoré sa Sloveni-historici neraz odvolávajú, predsa len sa krátko ešte raz zmieňme o bukvici Jať (Ѣ). Pokiaľ sa nám podarilo v minulosti dočítať, „odbornosť“ často kopírujú od zosnulého profesora Ondruša, ktorý je autorom trojdielneho diela „Odtajnené trezory slov“. Niektorí by toto jeho dielo radi prezentovali ako vrcholne dôveryhodné a profesionálne – ale s poľutovaním im musíme oznámiť, že objektivita a profesionalita mu chýba. Teda aspoň v nami sledovanej oblasti. Pri etymologickom rozbore práve tento pán profesor došiel ohľadom Jať k názoru, že „aj tak nikto nevie ako sa Jať čítalo“…
Profesor PhDr. Šimon Ondruš sa narodil v Klčove (1924-2011). Na Wikipedii sa dočítate, že sa zapodieval slovenskou a indoeurópskou jazykovedou, staroslovienčinou, všeobecnou jazykovedou, dejinami jazykovedy, pričom bol členom redakčných rád odborných časopisov, zborníkov aj publikácií. Zdalo by sa, že s jeho profesionalitou je všetko v poriadku, ale…
Katolík Šimon Odruš sa narodil v krajine, ktorá sa volala Československá republika v roku 1924. Pripomeňme si, že až do roku 1945 bola súčasťou prvej Československej republiky aj Podkarpatská Rus. A tam dodnes žije značná slovienska menšina pod názvom Rusíni. O pôvode názvu si povieme neskôr, ale fakt ostáva faktom. Za všetko sa pozrime na jednu knihu, ktorú Rusíni vydali v ešte čase, keď sme boli jednou krajinou a to dokonca v roku, kedy sa pán profesor narodil:
A aby sme boli korektní, pozrime si aj niečo zvnútra knihy:
Určite si väčšina našich čitateľov bude vedieť tento článok prečítať. Je to očividne iná „ruština“, na akú sme dnes zvyknutí. To hlavne preto, lebo v minulosti sme všetci hovorili jedným, spoločným jazykom, ktorý nazývame „Slovҍne“. Príznačné je aj to, že to vie aj Ruská akadémia vied:
V rusínskej knihe je naša verzia pôvodného jazyka, ktorý nemožno nazvať ruštinou, ale ani od nej ďaleko nemá. Rovnako nemožno nazvať ruštinou jazyk v knihe, ktorú – presnejšie zákon – vydal rakúsky cisár Jozef II. v roku 1786, o čom sme už písali.
Rovnako dobre je z knihy jasné, ako sa Jať číta. Teda o akom objektívnom jazykovom expertovi môže byť reč, keď sa neunúval ani len pozrieť na jazyk ešte vtedy normálne používaný na východe prvej Československej republiky v ktorej dokonca sám žil? A čo iné si ešte nevšimol či zanedbal? Alebo je to tým, že pôsobil v Bratislave, odkiaľ je na Východ (kde aj tak nič nie je) ďaleko? Nuž, pre spoznanie objektívnej reality sa nestačí pridržiavať jezuitsko-vatikánskych príručiek… nič nového pod slnkom.
Všimnime si jeden do očí bijúci príklad vnúteného znižovania našej rozmernosti z vysokých čakier do nízkych. Dnes používame verziu mena „Štefánik“, pričom naši Predkovia ešte nie tak dávno používali výraz „Štefanҍk (Štefániek)“, teda namiesto koreňa „nikto“ bol použitý koreň „niekto“. Vari netreba vysvetľovať, že „nikto“ a „niekto“ sú dve rozdielne veci.
V demokracii je „strážnik“, t.j. z pohľadu našej Kultúry stráž+nikto. Teda nikto nás v skutočnosti nestráži (sme v NATO). Ale ešte v starých filmoch môžeme vidieť, že používajú výraz „stráže“…
Ale pri systémových úpravách nášho jazyka pod vedením detašovaného pracoviska Sivých pod názvom „Slovenský jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra“ môžeme prísť aj na ďalšie „vylepšenia“. Hľa, ako bol ponímaný náš spisovný jazyk ešte za jezuitmi ospevovaného Slovenského štátu:
Napríklad dnes „neznáme“ slovo „obida“…:
Sme vtedy bez problémov poznali. Ale iné slovo – dnes tiež „cudzie“:
Revnosť, revnivý. Dnes to prekladáme ako „žiarlivosť“, ale čo s našim výrazom „žiarlivosť“? Vychádza tak, že v našom jazyku sme poznali minimálne dva druhy žiarlivosti: žiarlivosť muža na ženu či opačne, ale aj druh žiarlivosti, kedy závidíme niekomu jeho talent, postavenie a pod., pričom tento stav nemá nič spoločné so sexuálnou sférou. Teda revnivosť je, keď niekomu závidíme napríklad jeho postavenie, žiarlivosť keď žiarlime na partnera. Staroslovienska Bukvica je písomný systém, ktorý je jedno-jednoznačný. Na jedno slovo je jeden výraz, čím dochádza k aktivizácii iba jediného psychoprogramu, pretože pri viacerých významoch jedného slova dochádza k rozsynchronizovaniu rozumového centra (čakra Čelo) a citového centra (čakra Srdce).
A pri rozsynchronizovaní sme v nízkych rozmernostiach maximálne po 6. čakru, t.j. v Matrixe.
A keď už sme vo veku informačných technológií, tak sa pozrime na profesorom Ondrušom navrhované čítanie Jať z pohľadu informačných technológií – teda absolútne súčasného uhla pohľadu.
Vo výpočtovej technike sa používa tzv. ASCII kód. Je to skratka pre American Standard Code for Information Interchange. Je to skrátka štandardizovaný kód, ktorý používajú všetky počítače. Každé písmeno, ktoré vidíte na obrazovke je v skutočnosti nejaké číslo, aj keď v skutočnosti sa jedná iba o elektrické signály/ impulzy.
Vo výpočtovej technike sa používa binárna sústava, t.j. existuje stav „1“ – prítomný signál a stav „0“ – neprítomný signál. V skutočnosti musí existovať tzv. trojstavová logika, pretože mikroprocesor musí rozoznávať tri stavy: stav „1“, stav „0“ a stav veľká impedancia, t.j. odpojený obvod.
Aby sme to zjednodušili, prejdime k výpočtu. Každé písmeno má kód, pričom kódy nakoniec možno spočítať:
S(83) + l(108) + o(111) + v(118) + i(105) + e(101) + n(110)
V dvojkovej sústave je číselná hodnota určovaná podľa pozície. Desiatkový kód veľkého „S“ – 83 – vyzerá po prevode do dvojkovej sústavy takto:
Teda číslo „83“ vyzerá v dvojkovej sústave ako „01010011“;
Pri praktických zápisoch však používame nie dvojkovú, ale šestnástkovú (hexadecimálnu) sústavu, pretože pri zápise iba jednotiek a núl je číslo dlhé a nepraktické.
- Ak spočítame všetky ASCII kódy slova „Slovien“, tak dostaneme výsledný kód v hexadecimálnom tvare 02E0h.
- ASCII kód pre slovo „Sloven“ (hexadecimálne) je 0277h.
- ASCII kód pre slovo „Slovän“ je 0296h.
Už otec modernej výpočtovej techniky John von Neumann povedal, že počítač je iba šikovný blbec na spočítavanie núl a jednotiek. Teda počítač nikdy nevymyslí nič iné ako to, čo doň niekto naprogramoval. Každý počítač považuje výrazy „Slovien“, „Sloven“ a „Slovän“ za tri úplne odlišné kódy, a teda tri úplne odlišné entity. Nikto nepochybuje že existujú, ale každý z nich je niečo úplne iné.
Ak by ste si chceli tieto kódy overiť, môžete to urobiť veľmi ľahko. Otvorte si napríklad Word a stlačte kláves ALT. Pokiaľ je stlačený kláves zadajte číslo „83“ a v riadku sa vám ukáže „S“. Všetko vo výpočtovej technike ide cez kódy.
Príkladov dvojtvárnosti nájdeme oveľa viac, ale pre dnes to stačí.
Jedno si však nezaškodí zapamätať: Ako môže niekto pochopiť našu minulosť, ak ignoruje Starosloviensku Bukvicu, ba dokonca aj živý jazyk, ale to mu nebráni písať „odborné“ knihy?
Nedajme si vziať našu minulosť. Kým sa nezmocnili našich myslí tak ešte nevyhrali. A už ani nevyhrajú.
27.10.2019
