Keď povieme slovo „mýtus“, tak môžeme hneď vidieť, ako sa oficiálna historická veda postarala o to, aby nikoho ani vo sne nenapadlo, že by za niečím takým mohla byť skrytá skutočnosť, ibaže podaná obrazne. Ba vlastne celé snaženie oficiálnej, tvarmi riadenej oficiálnej vedy je dnes veľmi priezračné. Vymysleli nám históriu, ktorú nám násilím vnútili – dnes už pre nás známym postupom. Priamy boj na bojovom poli im nikdy nepriniesol želaný výsledok, nuž nás zničili postupne. Celé to bolo umožnené najmä Nocou Svaroga, či inak Kali Jugou, ktorá nám v maximálnej miere zablokovala prísun našej, Svetlej energie no nášho mozgu, ktorý takto začal pracovať na nejakých 5% – aj to iba u tých, ktorí nepijú alkohol a nejedia mäso. Za použitia už známeho narušenia Konov Rita – teda postupnou degradáciu potomstva skrz preprogramovanie biopoľa, ovplyvnením kniežat – tiež pod vplyvom Noci Svaroga – v tom, že namiesto služby národu z volenej pozície sa im zachcelo dedičnú moc „bohom vyvoleného“ (lebo kresťanská doktrína hovorí, že všetka moc je od boha), ktorí potom vpustili do krajiny križiacke vojská, ktoré začali jatky domáceho obyvateľstva, t.j. našich Predkov. Následkom toho zrazu kresťanská cirkev – v im cudzej, t.j. našej zemi nadobudli majetky – za cenu našej krvi. Potom sa im aj to zamálilo, nuž pokračovali Inkvizíciou, o ktorej je dostatok dôkazov najmä na severovýchode Slovenska – vo forme opevnených kostolov dodnes. Slovensko sa vyľudnilo, nuž zavolali kolonistov z Nemecka. Keď prišla trestná výprava vojsk Tartarie – oni ich pre istotu nazvali Mongolmi – tak vymysleli rozprávku, že to práve oní Mongoli vyvraždili domáce obyvateľstvo. A takto zakryli svoje vlastné zločiny o genocíde Slovienov. Ale dnes už sa môžete dočítať aj v odbornej literatúre, že oní nemeckí kolonisti tu boli prítomní aj pred rokom 1241. Popri tom sa tu „prihriali“ aj také zvery, ako dnes kresťanmi oslavovaní Templári, ktorí tu existovali a – samozrejme – prinášali ľudské obete. No a dnes im potomkovia tých, ktorých vyvraždili a zaživa žrali na ich krvavých oltároch ešte aj dali ďalšie majetky – reštitúciami – na ktoré CIRKEV NEMÁ PRÁVNY NÁROK. No a cirkev – ako inak – pokračuje v drancovaní lesov, pričom ani nezabezpečujú rast nových stromčekov. A cirkevné zvieratá Slovenska im ešte zato lezú do…
A že teraz už takí nie sú? Veríte na rozprávky? Odkiaľ by brali energiu, ak nie od nás? Veľmi skrátene vám priblížime jednu tragédiu, ktorá sa odohrala v prvej polovici 90-tych rokov v jednej dedine na Spiši – v Spišskom Hrhove. Pretože pamätníci tejto udalosti ešte žijú, tak nebudeme používať skutočné mená – hneď uvidíte prečo.
V Spišskom Hrhove – ako v mnohých iných dedinách – bola triedička zemiakov, na ktorej pracovali domáci obyvatelia. Jedného dňa prišla objednávka zo Spišskej Kapituly – ktorú cirkvi len krátko predtým odovzdal v rámci reštitúcií štát – na fúru zemiakov. Bolo to ešte obdobie kadejaké, krátko po sieťovej revolúcii v našej krajine. Zemiaky naložili na valníkovú Aviu a jeden pán – nazvime ho napr. „Ján“ – sadol za volant a nič netušiac sa vybral odviezť objednanú fúru zemiakov do Spišskej Kapituly, požehnaného sídla spišského biskupa. Po vjazde na nádvorie ho nikto nečakal, nuž v dobrej viere vyšiel z auta a vošiel do budovy s cieľom nájsť niekoho, kto by mu povedal, kde môže zemiaky vysypať. No nešťastnou a osudovou zhodou okolností vošiel do pivničných priestorov, kde v jednej miestnosti našiel zvyšky telíčiek malých detí. Niektoré mŕtvolky boli už v pokročilom rozklade, iné ešte celkom čerstvé, ale všetky boli viditeľné rezané. Normálny človek nemôže vidieť takýto zverský nález a ostať pokojný. Rýchlo zavrel dvere a ako v mrákotách kráčal hore schodmi. No na ceste von z budovy stretol jedného popa, ktorý sa ho okamžite začal vypytovať, či niečo tam dole videl. Pán Ján to poprel, ale určite bolo na ňom vidno šok. Nato vysypal zemiaky a odišiel.
Po návrate do Spišského Hrhova povedal o tomto náleze niekoľkým ľuďom už v zlej predtuche. A naozaj – na druhý deň dostali novú, nečakanú objednávku na ďalšiu fúru zemiakov zo Spišskej Kapituly. Bola to posledná cesta pána Jána. Podľa počutia sa na neho v aute „nešťastnou náhodou“ zosypala stará klenba alebo niečo podobné, úradná verzia hovorila čosi o nejakom nešťastí v traktore a podobné veci. Všetko bolo akési divné a záhadné.
Krátko nato našli v kontajneri pri družstevnej triedičke zemiakov v Spišskom Hrhove mŕtvolku malého, blonďavého dievčatka, ktoré malo vybrané vnútornosti a bola iba jednoducho zošitá. Mala to byť pravdepodobne výstraha, že ak aj niekto niečo vie, tak nemá nič hovoriť. Polícia síce začala vec vyšetrovať, aj zistili, že dievčatko bolo unesené rodičom na Ukrajine, no nič skutočného nezistili. A tak to je dodnes.
Popi – čierni mágovia – dodnes prinášajú ľudské obety, pretože inak by ich démonická, teroristická organizácia s názvom kresťanská cirkev už dávno neexistovala. Toto vykonávajú samozrejme aj na Slovensku. Poskytujú platené služby čiernej mágie, takže nedivme sa, že robia veci s tým súvisiace. Na druhej strane to však neznamená, že to robia všetci.
Našou prvoradou úlohou je prinavrátiť Kultúru našich Predkov, t.j. Vieru v našich Bohov. No my už vieme, že v našom ponímaní je Viera jasné poznanie, nie kresťanská, náboženská dogma. K Starej Viere sa teda nedá dostať bez myslenia. Nie náhodou sú bukvice „L“ a „M“ umiestnené v Staroslovienskej Bukvici za sebou – čo sa prenieslo aj do novšej latinky – a ktorých hlavné Obrazy sú „Ľudia“ a „Myslite“. Bez myslenia to sú totiž iba papagáje alebo diktafóny. A čo to znamená myslieť? Používať PRAVÚ POLOVICU MOZGU. Teda namiesto – hoci aj super rýchleho – porovnávania, tvorenie objemových obrazov v mysli. V tejto súvislosti si uveďme ako príklad náš minulý článok o nacistoch v Antarktíde, lebo asi sotva by sme mohli nájsť lepší príklad rozdielu medzi „ľavopolguľovými“ ľuďmi a „pravopolguľovými“ ľuďmi. Našli sa hneď takí, ktorí nám napísali – v domnení, že nás „nachytali na hruškách“ – že sme do článku dali neoverené informácie, pričom oni – akože inak – poznajú pravdu právd. No a nezabudli to hneď odoslať na také stránky – podľa ich vlastnej informácie, ktorú nám zaslali – kde to rozoberú „odborníci“. Čo k tomu povedať? Že ani len pozorne neprečítali článok, resp. prečítali ho materiálnou formou ľavopolguľového človeka, ktorý prijíma len materiálnu stránku informácie, t.j. plochu, a ktorý nie je schopný transponovať informáciu do priestoru a vytvoriť si priestorovú projekciu. My vieme, že jedna hrana kocky informácie môže byť tá, ktorú vidia oni, ale že priestorový rozmer poskytuje aj ďalšie hrany – no oni ich nevidia. Jeden z argumentov je, že našli veľa ruských stránok, kde je informácia o tom, že už aj fotka nemeckých kozmonautov je nehodnoverná a podobne. Z pohľadu materiálneho faktu sme fotku prebrali z dokumentu jednej ruskej televízie, ktorá ju podala presne tak, ako my. Tento televízny kanál nie je u ruských mocipánov „obľúbený“, čo vždy znamená, že existuje veľa opatrení, ktorými sa tvari snažia takúto informáciu zahmliť. Nuž a jedna z hlavných metód je vytvoriť množstvo webových stánok, ktoré takéto a podobné informácie vždy spoľahlivo „odhalia“ ako lož (projekt Démon Slovanstva). Ale čo iné by sme od nich čakali? Navyše vieme, že dokumenty, ktoré tento – inak v Rusku populárny – kanál produkuje sú fundované. Nuž a naši ľavopolguliari sa naozaj manifestačne prejavili – namiesto priestorového spracovania informácie iba kombinatoricky sčítali stránky, ktoré podávajú – z ich pohľadu – správnu informáciu a hotovo. Veď je ich viac ako tých s opačným názorom. Prekvapenie? Ani náhodou. Navyše, prečo to oznamujú nám? Informácie, ktoré popierajú naše tvrdenia sú už na Slovensku – čo do počtu stránok – aj tak rozšírenejšie ako Stará Viera našich Predkov. Takže aj tu im kombinatorika „poskytne“ výsledky. Nuž a aby sme dokončili, informáciu o pristátí kozmického modulu s nemeckými astronautmi r. 1991 v USA máme od človeka, ktorý dlho pracoval v sovietskom kozmickom programe a ktorého osobne poznáme.
Nuž, nechajme ich, nech si na svojich chatoch rozoberajú čo chcú. Otázkou len ostáva, kam sa nakoniec účastníci takýchto chatov dostanú? Vždy niečo „odhalia“ a neskôr zavrhnú, potom zas a potom zas… čo už samo osebe znamená, že takto môžu pokračovať a ťahať za nos množstvo ľudí cely život. Ale to už nám je tiež známe – vlastný názor versus zdravomyslie.
Ako už vieme, do oblasti Véd zahŕňame nie iba „priame Védické texty, ale rovnako všetky národné rozprávky, povesti, mýty a podobné dedičstvo našich Predkov. Neskôr si povieme, ako sa do takýchto útvarov vkladala obrazná informácia, pričom dokonca aj to, čo z nich ostalo dnes nám ešte môže veľa povedať. Len musíme vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo vidíme. Táto informácia je súčasťou schopnosti čítať Starosloviensku Bukvicu obrazovo. Jedno je však vopred isté – bez myslenia to nepôjde.
Teraz sa pozrieme na mýtus ako na zdroj poznania minulosti. História nás veľmi rýchlo „prepla“ na koľaj, na ktorej sa jednoducho takéto útvary nechápu ako zdroje informácií o minulosti, ale iba ako akési taľafatky pre deti a primitívnych (!) Predkov. Dokonca ak sa aj – a to teraz viac a viac – vynárajú dôkazy, že dejiny a história sú dve úplne rozdielne veci, tak takéto písomné zdroje či fakty sa jednoducho nevkladajú do schválenej historickej schémy, takže ich ignorujú a vyhlasujú za podvrhy a podvody. Určite vám v tejto súvislosti napadne minimálne VELESOVA KNIHA – a právom.
Ak sa nebudeme obmedzovať tým, čo chcú tvari, tak uvidíme ohromný plást kultúrneho dedičstva vo forme národných, ľudových podaní (podanie udalostí minulosti skrz slovo), povestí (národnej kroniky udalostí, ktoré sa odohrali v minulosti), rozprávok, ktoré vo svojom informačnom jadre vždy obsahujú dôveryhodné „jadro“ (ukrytú narážku) a pod. Tieto útvary ostávajú úmyselne ignorované historikmi ako forma zdroja informácií o dávnej minulosti. Mýty, legendy a všetky horeuvedené zdroje uchovávania pamäti Predkov sa principiálne prirovnávajú k naivnému vzletu národnej fantázie a teda – z ich pohľadu – sú nedôveryhodné. No treba povedať, že aj tu už dnes existujú vedci, ktoré sa začínajú v takýchto zdrojoch orientovať ako v zdrojoch. Stopy dávnej minulosti totiž môžu byť pomerne ľahko objavené pod mytologickou pokrývkou. Mýtus je totiž odev mystéria. Ostatne, aby sme nešli príliš ďaleko, tak povesti o Trójskej vojne sú dnes už potvrdené nielen archeologickými, ale aj inými dôkazmi. Schlieman svojho času jednoducho vzal Iliadu a Odyseu ako záznam dejín a bol odmenený vykopaním Tróje. Mohli by sme pokračovať vykopávkami nielen v Tróji, ale aj v Mikénach, na Kréte, u Etruskov a pod.
V poslednom období sa mnohí skúmatelia minulosti a vedci rôznych smerov začínajú čoraz častejšie obracať k psychológii mytológie. Obrazy mýtov v poetickej forme odrážajú skúsenosti ľudstva a základné modely vývoja ľudskej spoločnosti. Takéto modely sa nazývajú „archetypy“, sú univerzálne a prístupné ľuďom všetkých kultúr vo všetkých dejinných obdobiach. „Oblek“ mýtu takto vôbec nenarúša vnútornú pravdu a jeho vzhľadu na pravdu. Už ruský filozof A. Losev nasal, že „mýtu sa dá porozumieť jedine mytologickým spôsobom“.
„Ľavopolguľový“ charakter ponímania textov alebo čohokoľvek iného je necitlivý na obraznú stránku jazyka a vzniká vždy vtedy, keď zlom v kultúrno-historickej tradícii je spojený zjednotením jeho zmyslovej štruktúry. Takto to bolo, keď násilne zaviedli u nás kresťanstvo, následkom čoho sme stratili obrazné písmo – Starosloviensku Bukvicu. Takto hovorovým jazykom vzdelanej vrstvy obyvateľstva postupne prestala byť slovienčina. Veď to boli cudzinci.
Títo cudzinci – sú medzi nami dodnes – nedokážu poňať obraznú informáciu, ktorá je vnorená do národných podaní. Pre nich to je logické, pre nás zrada vlastných Predkov. A ešte im dávame učiť naše deti.
V ďalšom použijeme ako príklady uloženia dôveryhodnej informácie údaje z takých národných podaní, ktoré patria medzi povesti rozličných národov sveta, a ktoré sú tým pádom všeobecne známe. Hovorí sa v nich o zatopení veľkých území Zeme, príchode veľkej potopy a tých následkoch globálnej katastrofy, ktoré úž objavila súčasná veda. Začneme rozprávkami a mýtmi domorodého obyvateľstva Austrálie:
„Za tých dávnych čias, keď ľudia ešte nežili podľa kmeňov, prišlo na Zem veľké trasenie a veľká voda. Zadul najsilnejší z vetrov, prišiel dym a letel prach z hôr. Tak bolo po mnoho dní a nocí a ešte po mnoho dní a nocí. A potom naraz všetko stíchlo. Nebolo vetra, no stratil sa vzduch. Začalo sa veľmi ťažko dýchať a zomrelo mnoho ľudí. Zrazu znovu zadul vietor, zahrmel hrom, zatriasla sa zem a na súši sa objavili obrovské vlny vody. Prežili len tí ľudia, ktorí ušli vysoko na útesy. Prešla veľká voda a po zemi sa metali také ryby, aké ešte nikto nikdy nevidel. Zostúpili ľudia z vysokých útesov a zadivili sa. Tam, kde boli predtým kopce našli doliny a na mieste predchádzajúcich dolín vyrástli kopce. Slnko tiež začalo robiť všetko naopak: predtým vychádzalo zo severu a odchádzalo na juh, ale po veľkom trasení a veľkej vode začalo vychádzať z východu a odchádzať na západ“.
Akú informáciu nám podali austrálski Aborigéni? V mýte je podaná konkrétna informácia o počiatočných etapách katastrofy: náporový vietor, potom pauza a začal miznúť vzduch (napätie medzi dvomi nápormi vetra), potom znovu vietor, silné zemetrasenie, ktoré preformátovalo celé okolie, viacnásobné cunami, ktoré zatopilo zem po vysoké útesy, potom sa všetko utíšilo, voda ustúpila. A po zemi sa metali ryby, ktoré v tamojších horách nikto predtým nevidel – cunami ich priniesli zďaleka. No a to najhlavnejšie: „Slnko začalo robiť všetko naopak“. Toto očividne neukazuje na „ťažké životné podmienky predhistorických ľudí závislých od zlého počasia a miestnych živelných pohrôm“, ako to s obľubou verklíkujú historici na príklade Mezopotámie. Tento istý opis by sme dnes nazvali podrobným opisom svedka tragédie, ktorému sa podarilo prežiť.
Ešte niekoľko príkladov. V Aveste sa katastrofa opisuje ako vpád diabla Achrimana na Zem: „A Achriman zoskočil vo forme hada a zašliapol toľko neba, koľko ho bolo pod zemou a roztrhol ho“.
(4.4) „Potom sa vrhol na vody, ktoré… umiestnené pod zemou; a on prebil dieru do severných zemí a prešiel skrz ňu dovnútra“. „Na poludnie sa vrhol na svet a urobil ho temným ako noc“. „On zatemnil nebo ktoré je vyššie, aj to, ktoré je nižšie ako zem“.
(4.5) „I on dal vodám inú chuť“.
(4.6) „Na zem on pustil hadov v telesnej forme a oni sa miešali jeden z druhým, tie hady, hryzúce a jedovaté, hadovité draky, škorpióny, jedovaté jašterice, takže na celej zemi neostalo žiadne miesto bez hadov.“
(4.7) „A do rastlín napustil toľko jedu, že zaraz zoschli.“
(4.8) Priniesol na zem „otravu a bolesť, choroby a lenivosť.“
(4.9) „Nebeská klenba sa začala točiť, Slnko aj Luna sa začali pohybovať a zem bola zasiahnutá ohlušujúcimi hromami gigantických démonov a ich bojom s hviezdami.“
(4.10) „Potom sa Achriman vrhol na oheň a zmiešal ho s tmou a dymom; i Sedem Planét spolu s mnohými démonmi a ich prívržencami sa miešalo s nebeskou sférou v bitke so súhvezdiami.“
Grécky mýtus o Faetonovi sa nám dochoval iba v rímskych umeleckých prekladoch, ako napríklad v Metamorfózach od Ovídia. Ale aj tu sa dajú rozlíšiť črty nejakej kozmickej katastrofy:
„Zem zachvátil plameň, spočiatku na vyvýšeninách, i rozšíril sa hlbokými trhlinami a všetka vlaha na zemi vyschla. Lúky zhoreli, premenili sa na biely popol… Lesy boli zachvátené ohňom spolu s horami… Dymili vody Donu; horí babylonský Eufrat, kypí Tigris, Ganga, Dunaj… Níl sa v hrôze rozteká po všetkých koncoch zeme… Ohromné trhliny zívajú všade… Dokonca more sa scvrkáva… Hory, predtým pokryté hlbokým morom, vztýčili sa na povrch. Moria začínajú vysychať a morské božstvá pokrýva znoj. Kone Heliosa sa rozbehli na rôzne strany a ich postroj a zlomky voza rozhádzalo po celom nebi. A Faeton s horiacimi kučerami na hlave sa prehnal nebom ako padajúca hviezda a padol do vôd Eridanu. Všetko sa začalo otriasať od mohutných nárazov, zem klesla o trochu nižšie ako zvyčajne. Helios pri smrti syna si zo smútku zahalil tvár. Ak by sme uverili rozprávaniu, tak celé dni prešli bez slnka. No horiaci svet vydával svetlo.“
Podanie brazílskeho kmeňa Kašinaua hovorí, že „blesky sa zajagali a strašne zahrmel hrom a všetci sa vydesili. Potom sa nebesia rozlomili a kúsky padali a pobili všetkých a všetko. Nebo a zem si vymenili miesta“.
Budhistické texty hovoria, že „spočiatku sa dvihol obrovský búrkový mrak. Dvihol sa vietor, aby zničil svetový cyklus… všetky domy na zemi boli zničené, vietor prevrátil zem hore nohami a vrhol ju do neba… priestory stokrát, dvesto, tristo, päťsto krát tresli vytrhnuté vetrom… roztrhané na prach a rozmetané.“
V rukopisoch Avilu a Molinu, ktorí zbierali povery amerických Indiánov sa hovorí, že došlo k zrážke hviezd, ľudia aj zvieratá sa snažili ukryť v jaskyniach. „Sotva vošli dnu, tak more, ktoré vystúpilo z brehov po strašnom trasení, sa začalo dvíhať nad brehom Tichého oceánu… zalievajúc doliny a roviny okolo“. V babylonskom Epose o Gilgamešovi sa na horizonte objavilo temné mračno a vrhlo sa na zem, zem sa zježila od žiaru plameňov, „šesť dní uragán, potopa a búrka pokračovali v ničení zeme… a všetci ľudia boli zmenení na hlinu“.
Vo fínskom epose Kalevala sa opisuje, že na zem sa z neba vrhla hradba železných kameňov, slnko spolu s lunou boli ukradnuté z neba, opora neba oslabená a potom sa od žiaru ohňa zažalo nové slnko a nová luna. V islandskej Völuspé (patrí do Eddy, čo je skomolenia Védy po prepise do latinky) sa v nebi bili „žiarivý had, hľadiaci z nebies“ a „besný vlk“, čo bolo sprevádzané búrkami, potom „mrak zakryl slnko“, od silného úderu sa „roztrieštilo nebo… zo svojich obydlí museli utekať ľudia… zem tonie v mori, jasné hviezdy padajú z nebies, divo zurčia vody… žiar z neba zostupuje“.
V rukopise juhoamerických Mayov Popol Vuh (Kniha národa alebo Kniha rád), ktorá je napísaná dialektom „Kiče“ jazyka Mayov (preložil ju Abbé Charles-Étienne Brasseur de Bourbourg do francúzštiny) sa hovorí:
„Veľké aj malé hory sa dvihli a zatackali… Všade je pustošenie a smrť… more vystúpilo z brehov… bola veľká potopa… Povrch zeme potemnel a teplý dážď sa lial dni a noci… A nad ich hlavami bol hrom veľkého požiaru“.
Hovorí sa aj o tom, že hory naraz vyvrhli oheň, paru a prúdy lávy. Prišiel ohnivý dážď, na zemi vyrástli nové hory zo zeme a láva sa vylievala z rozorvaných zemských trhlín. Manuskript ďalej pokračuje:
„Zem potemnela a dážď trval deň a noc. A ľudia sa vrhali všade ako bez rozumu; pokúšali sa vyjsť na strechy, ale domy s rachotom padali; pokúšali sa liezť na stromy, ale stromy ich odhadzovali nabok; a keď sa pokúšali ukryť v podvaloch a jaskyniach, tie sa následne upchávali… Zem sa triasla a pohyb Slnka bol prerušený“.
V staročínskej encyklopédii Sing-li-ta-Cuen-šu sa hovorí: „Po prírodných kŕčoch more vystupuje z brehov, zo zeme vznikajú hory, rieky menia svoj tok, ľudia a bytosti hynú“. V ďalších čínskych legendách sa znovu spomína padanie neba, ktoré nastalo „keď narušili sa hory“. „Lesy horeli… i celá zem bola zatopená“. Strašná vlna, „ktorá sa týkala neba“ porušila zem, „voda sa dvihla nad vysoké hory a predhoria nebolo vidno vôbec“. Pritom „jasná hviezda sa vytrhla zo súhvezdia In“.
V podaniach sibírskych Vogulov sa hovorí: „Boh zoslal more ohňa na zem“… V legendách Laptandcov „stred zeme zatriaslo od hrôzy, keď sa horné sloje zeme prevalili a mnohí ľudia popadali do tých jaskýň, aby tam zahynuli“ a potom sa z neba spustil boh Jumbel, „vyvolal dujúci divý vietor a rozhnevaných vzdušných duchov… Spenená, rýchla, dvíhajúca sa do neba prišla morská stena, zničila všetko. Jumbel jedným úderom prinútil zem sa prevrátiť; potom on znovu svet vyrovnal“. Eskimáci z Grónska hovorili misionárom, že za starých čias sa svet prevrátil.
Samozrejme, že tu ani zďaleka nemôžeme citovať všetky takéto legendy a podania, ale aj tento kúsok si umožňuje vytvoriť predstavu o rozmeroch katastrofy a ňou vyvolaných následkov. Samozrejme, že tieto opisy kataklizmy sa u rôznych národov, ktoré žijú na rozličných územiach líšia, no v pamäti ľudí ostali a odovzdávali sa z pokolenia na pokolenia. No tak či onak, hlavné ničivé faktory, ktoré sa v najväčšej miere prejavili v zemiach, kde žili ich predkovia, sú vyšpecifikované. Je teda možné si to predstaviť a vytvoriť vlastný obraz. Je očividné, že katastrofa prišla z Vesmíru – je to vpád Achrimana či pád Faetona, ktorý zničil nebo, konfrontácia s mocným trasením zeme, pád „kameňov z neba“ alebo „jasnej hviezdy“, letiaceho „nebeského divu“ a podobne. Celkovo je vo svete známych viac ako 500 takýchto a podobných legiend o potope. Dr. Andre Richard podrobne preskúmal 86 z nich – 20 ázijských, 7 afrických, 3 európske, 46 amerických a 10 z Austrálie a Oceánie – a prišiel k uzáveru, že 62 zo skúmaných 86 je absolútne nezávislých od mezopotámskeho a židovského variantu.
Dá sa teda opodstatnene usúdiť, že napriek všetkej rozdielnosti svetonázorov Zoroastristov, Indiánov, austrálskych Aborigénov, Indov, Rusov – ochrancov prastarej Kultúry a Pamäte o minulosti – a ďalších nejde o fantazmagórie, ale o konkrétne udalosti, ktoré sú spojené s rýchlou zmenou klímy kvôli vonkajšej príčine. Takáto zhoda všetkých mýtov Zeme je možná iba v jednom jedinom prípade, t.j. ak vo všetkých prípadoch títo dávno žijúci svedkovia opisujú skutočnú kataklizmu. Národná pamäť presne odráža skutočné udalosti. Očividne je potrebné sa k všetkých prastarých zdrojom, podaniam, národným legendám chovať s veľkou úctou a nie tak, ako to robíme dnes. Môžeme teda s pokojným svedomím povedať, že napríklad existencia starého mýtu o Atlantíde je už dôkazom o jej existencii. A čo nám k tomu povedia exaktné vedy?
V Iraku existuje jaskyňa Šanidar (Shanidar Cave), ktorá je unikátna tým, že v nej dlhodobo žili v dávnoveku ľudia. Najstarší kultúrny sloj sa viaže na 65-60 tisícročie, okolo 11. tisícročia pred n. l. typ človeka nazývaný „homo sapiens“ prestal používať jaskyňu ako obydlie.
Dôležité je to, že kultúrne sloje jaskyne Šanidar sa striedajú so slojmi ílu, piesku či ulitníkov. A to ide o jaskyňu, ktorá nikdy nebola morským dnom. Posledná „veľká potopa“ vyhnala ľudí spod prírodných klenieb Šanidaru do primitívnych okrúhlych príbytkov. Podobné lokality sa našli aj v Južnej Amerike. Ide o rovnaké datovanie – 11. tisícročie pred n. l. Napríklad v Andách objavili geológovia v nadmorskej výške 4 200 m zvyšky morských sedimentov. V tej istej oblasti bolo zistené, že niektoré rozvaliny Tiahuanaco – dnes vo výške 4 300 m nad morom – boli zaliate dvojmetrovou vrstvou tekutej špiny, pričom zdroj zatopenia sa objaviť nepodarilo… „fragmenty kostier ľudí a zvierat ležia chaoticky rozhádzané spolu s opracovanými kameňmi, náradím, nástrojmi a nekonečným množstvom iných predmetov. Je viditeľné, že to všetko vliekla, lámala a nahádzala na kopu akási sila. Je možné predpokladať, že príčinou zhynutia Tianuanaco bola prírodná katastrofa… ktorá sa odohrala pred viac ako 12 000 rokmi“.
Vedci ďalej hovoria, že „Po celej Južnej Amerike boli vykopané pozostatky z čias Doby ľadovej, v ktorých kostry nezhodných druhov zvierat (dravcov a bylinožravcov) sú bez poriadku premiešané s ľudskými kostrami. Nemenej dôležitým sa javí spojenie (na dosť veľkých plochách) vykopaných zemských aj morských zvierat chaoticky premiešaných, no pochovaných v jednom geologickom horizonte“. Charakter vykopaných pozostatkov jednoducho nezodpovedá „plynulej“ zmene hladiny svetového oceánu, ktorá prebieha pri postupnom roztápaní sa ľadovcov na konci Doby ľadovej v zmysle všeobecne hlásanej a vyučovanej teórie.
Takže čo môžeme povedať? Informáciu, ktorú sme dostali následkom skúmania obrazov mýtov dávnej minulosti od rozličných národov Zeme dnes objektívne potvrdzujú objektívne údaje modernej vedy a svedčia o tom, že v 11. tisícročí pred n. l. sa odohrala kataklizma s katastrofickými následkami. Už Aristoteles sa sťažoval, že Platón bol posledným človekom jeho civilizácie, ktorý skutočne chápal význam mytológie. Zdalo by sa teda, že dnes je kľúč k prastarým podaniam stratený. No ale hľa, dnešná veda – hoci vieme prečo NIE HISTORICKÁ – nás nabáda k inému pohľadu na tento problém, a síce, že dôveryhodnosť údajov mytológie sa vo všeobecnosti ukazuje byť na vysokej úrovni za predpokladu ich objektívnej analýzy. Čo do svojej podstaty je mýtus koncentrovaná skutočnosť ďalekej minulosti podaná nám v obrazoch skrz slovo. Nastal teda čas chápať prastaré obrazy také, aké v skutočnosti sú, t.j. bez predsudkov k nim.
Hoci účel tohto článku je iný, predsa len si môžeme naviazať jednu paralelu. Ako sme už hovorili, dátum prechodu do Veku Vlka – 21.12.2012 – bol viacerými zdrojmi považovaný za definitívny koniec Sveta. Vieme, že čas definitívnej likvidácie civilizácie nie je známy nikomu na Zemi, no jej obrazy sú dostupné, t.j. mnoho ľudí vidí, čo sa bude diať a s čím to bude spojené. Väčšina ľudí sa však prestala niečím takým zaoberať v naivnej predstave, že ak sa nič v decembri 2012 nestalo, tak sa už ani nikdy viac nič nestane. Nebudeme viac komentovať tento postoj, máme k nemu aj články. No na jednu vec sa môžeme v tejto súvislosti určite pozrieť. Odporúčame vám – samozrejme, z pohľadu zdravomyslia – si pozrieť článok od RNDr. P. Smutného, astronóma, ktorý analyzuje Denderský zverokruh. Nájdete tam viacero obrázkov:
Z jeho analýzy je dôležitý minimálne jeden fakt – termín príletu planéty „X“ nie je vždy presne rovnaký, pretože ho ovplyvňujú rozličné gravitačné vplyvy – čo je normálna vec. Nič teda nie je „za nami“…
A čo na záver? Nedajte si vymeniť zdravomyslie a Dedičstvo vlastných Predkov za cudzincami naimplementovanú kultúru „vlastného názoru“, ktorá im zaručuje moc — na základe našej nevedomosti a lenivosti myslieť. Cudzie nie je NAŠE! A dejiny jasne ukazujú, že cudzie nás iba hubilo.
