Čínska Kniha Premien hovorí, že jediná stála vec v živote je zmena. Nemožno nesúhlasiť. Za čias Napoleona bolo predzvesťou príprav na vojnu koncentrovanie jazdy v blízkosti hraníc. Za čias Hitlera boli kone nahradené koncentráciou tankov. Dnes je aj to minulosťou, dnes Bush či Obama koncentrujú na hraniciach rakety. Žeby nešlo o prípravu na vojnu iba preto, lebo to nie sú ani kone ani tanky?
Vstúpili sme do roku 2016. S týmto rokom sa spája už pomerne veľa všakovakých predpovedí, aj keď zďaleka nie tak okázalých ako s rokom 2012. Nebudeme sa venovať proroctvám, ale pozrieme sa na otázky spojené s geopolitikou.
V minulosti sme uverejnili článok o anglosaskej stratégii Globálneho odzbrojovacieho úderu, ale aj o najpravdepodobnejšej ruskej globálnej odvete, ktorá bude s najväčšou pravdepodobnosťou spočívať v použití litosférickej, či inak nazývanej aj tektonickej zbrani. Od uverejnenia týchto informácií prebehlo niekoľko udalostí, ktoré z vojenského a geopolitického pohľadu musíme brať do úvahy, ak chceme ostať viac-menej aktuálne informovaní. Pozrime sa teda na problematiku bližšie, ale priblíženie sa už spočíva aj v tom, že kdesi v pozadí tikajú svetové hodiny, ktoré pomaly ale iste vymeriavajú čas každému. Nie nadarmo naši Predkovia hovorievali: „Každý chvíľku ťahá pílku“.
Najskôr si v krátkosti priblížme komponenty stratégie Rýchleho globálneho úderu ako súčasti vysokotechnologickej, sieťocentrickej vojny. Je to iniciatíva ozbrojených síl USA v oblasti vypracovania systému, ktorý umožňuje zasadiť bleskurýchly úder nejadrovými zbraňami na ľubovoľnom mieste našej planéty. Ide o analógiu jadrového úderu, t.j. v útoku sú uvažované aj balistické rakety. V časovom úseku do jednej hodiny dôjde k takémuto vojenskému úderu:
1: Z VESMÍRU
Kozmické bezpilotné lietadlá a orbitálne platformy s kinetickými „náložami“;
2: ZO VZDUCHU
Lietadlá s raketami s plochou dráhou letu na palubách, napríklad Boeing X-51;
3: ZO ZEME
Nejadrové hyperzvukové rakety a balistické rakety;
4: Z VODY
Balistické rakety rozmiestnené na ponorkách.
Čo sa týka efektivity úderu, predpokladané ničivé účinky mohutného, globálneho, rýchleho úderu sa približujú jadrovému. Úder je nacielený na komplex vzájomne previazaných funkčných štruktúr alebo objektov, ktoré zabezpečujú základ fungovania systému krajiny/obete:
Hlavné ciele sledované týmto rýchlym útokom sú podrobne vyšpecifikované. Krajine/obeti je zasadený taký silný úder, z ktorého sa nie je možné pozviechať. Zároveň nebude schopná zasadiť odvetný úder. Takáto krajina bude nakoniec vynútená prijať všetky politické podmienky, ktoré stanovia USA.
Čo sa týka prostredia vedenia boja, tak ide o vedenie vojenských operácií v jedinom informačnom prostredí. Táto koncepcia ozbrojených síl USA má za cieľ zvýšenie bojovej efektívnosti vojenských jednotiek v sieťovej architektúre. Používa prostriedky modernizácie a rozšírenia systémov spojenia, prieskumu, počítačového vybavenia a riadenia boja:
V žiadnom z materiálov americkej, či celkovo NATO armády nenájdete konkrétne vyšpecifikovaného nepriateľa. Ako sme už spomínali, Anglosasi nemajú vo svojej vojenskej doktríne nepriateľov, oni majú iba „národné záujmy“. Toto nie je iba varovaním pre tých, ktorí sú na kandidátskej listine krajín/obetí, ale – obzvlášť za použitia tejto sieťocentristickej technológie vedenia vojen – aj pre nadmieru aktívne spolupracujúcich spojencov. Prečo si hneď povieme.
V tomto smere – konkrétne vyjadrenom nepriateľovi – sa nedávno zaujímavo a prekvapivo vyprofilovala Čína. Čínske vojenské námorníctvo realizovalo námorné cvičenie v Juhočínskom mori, ktoré je predmetom dlhodobého sporu medzi Čínou, Vietnamom, Filipínami a – kde by nechýbali – aj USA. Predmetom cvičenia čínskeho vojenského námorníctva bolo zničenie americkej lietadlovej lode. Podľa Washingtom Free Beacon čínska ponorka simulovala raketový útok na americkú lietadlovú loď USS Ronald Reagan, ktorá hliadkuje v spornej oblasti. Cvičenie dopadlo úspešne – „zničením“ americkej lietadlovej lode.
Pentagon vyhlásil, že takýto nácvik je v rozpore s medzinárodným protokolom Pravidiel pre neplánované stretnutia na moriach, ktorý bol odsúhlasený r. 2014. Tu vari iba dodať, že ak USA chce, aby ostatné krajiny dodržiavali medzinárodné právo, tak by ho mali predovšetkým rešpektovať oni sami.
Keď už sme pri Číne, doplňme ešte jednu informáciu. Čína dostala pozitívnu odpoveď od vlády Sýrskej Arabskej Republiky na svoju žiadosť o povolenie nasadenia armády Čínskej Ľudovej Republiky na území tzv. Levantu, t.j. v Sýrii.
Čína nasadí v zóne bojových operácií proti ISIL 5 000 vojakov svojej elitnej skupiny vojsk. Ide o armádne zoskupenie trvalo dislokované v čínskom vojenskom okruhu Šenjang. Menovite sú to obávané špeciálne jednotky „Sibírsky Tiger“ a „Nočný Tiger“. Tento bezprecedentný akt schvátil Národný Ľudový Kongres Čínskej Ľudovej Republiky a je spojený s prvým protiteroristickým zákonom prijatom v Číne. V zmysle tohto zákona je Armáda ČĽR autorizovaná vykonávať protiteroristické operácie aj v zahraničí. Je to zároveň naplnenie verejného vyhlásenia čínskeho prezidenta Ci Džinpinga z 30. novembra 2015, že jeho národ bude spolupracovať v širšej miere v medzinárodnej vojne proti svetovému terorizmu, a že Čína bude k dispozícii a na pomoci Rusku v globálnych antiteroristických operáciách.
Existencia ISIL a operácie tureckej spravodajskej služby MIT na území Sýrie sú pre Čínu kriticky nebezpečné. Čínsky pohľad na konflikt v Sýrii má tri dimenzie. Je to oblasť medzinárodného práva a legitímnosti, globálna strategická situácia a aktivity džihádistov Ujgurov v čínskej provincii Xindžiang, t.j. na čínskom ďalekom západe. Táto provincia hraničí s ôsmymi krajinami: Mongolsko, Rusko, Kazachstan, Kyrgyzsko, Tadžikistan, Afganistan, Pakistan a India. Vďaka svojej polohe sa stáva tunelom medzinárodného terorizmu do Číny.
Veľa Ujgurov dnes bojuje v Sýrii na strane ISIL a vyznačujú sa mimoriadnou krutosťou. Zároveň sú známe ich snahy vytvoriť pobočku svojej organizácie v tejto čínskej provincii – t.j. u seba „doma“.
Títo bojovníci boli naverbovaní tureckou spravodajskou službou v Číne a dopravení do Sýrie, čo už samo osebe spôsobilo značný nárast napätia medzi čínskou a tureckou spravodajskou službou. Čínska strana sa obáva, že títo bojovníci budú po splnení svojej úlohy v Sýrii dopravení spätne do Číny, aby tam organizovali teroristickú a separatistickú činnosť.
Ako môže skončiť takáto nebezpečná kombinácia? Obama naďalej podporuje Turecko, hoci jeho podpora ISIL je už verejným tajomstvom. EÚ darovala Turecku 3 miliardy EUR, aby nepúšťalo do Európy utečencov. Všimnite si túto podmienku – nevpúšťať utečencov do EÚ, nie zabrániť dodávkam zbraní a bojovníkov pre ISIL cez svoje hranice… Čínske špeciálne jednotky vstúpia do bojových operácií na území Sýrie. A čo ak ich „priateľsky“ zbombardujú americké, či iné NATO lietadlá, čo už urobili Sýrčanom? Kde to všetko môže skončiť? Z pohľadu boja proti terorizmu však ide rozhodne o správny krok – a najmä v súlade s medzinárodným právom. Čína prichádza na základe povolenia, t.j. pozvania krajiny, do ktorej ide jej armáda bojovať.
Núka sa tu jeden detail – ako môže dopadnúť budúca globálna vojna, ak vzduch zabezpečí Rusko a pozemné operácie Čína? Nezabúdajme ani na ďalších členov Šanghajskej zmluvy a Indiu s Iránom.
Napriek tomu, že oficiálne je Západ – najmä USA – spojencom Ruska v boji proti svetovému terorizmu v podobe ISIS, v prípravách proti Rusku postupujú bez prerušenia.
USA a Rumunsko slávnostne otvorili základňu PRO v dedinke Deveselu v Rumunsku:
Americká armáda navozila do nemeckého Büchelu nové, modernizované jadrové bomby, z ktorých každá má 13x vyššiu účinnosť ako bomby zhodené na Hirošimu alebo Nagasaki. Správu o tom priniesol r. 2015 nemecký kanál ZDF:
Ďalšia základňa PRO bude otvorená v r. 2016 v Poľsku, iba 280 km od hranice s Ruskom. A USA naďalej pokračuje v rétorike, že nič z toho nie je namierené proti Rusku – hoci severokórejská a teraz už aj iránska zámienka padla.
Základňa r. 2015 v Rumunsku, r. 2016 v Poľsku, a neskôr možno aj v Gruzínsku, na Ukrajine či v pobaltských krajinách – to je len prvá etapa výstavby globálneho systému. Je to ako tehlička, jeden element v globálnej sieti, prvý komponent pozemnej verzie systému AEGIS, druhý bude čo nevidieť v Poľsku. Ďalšie elementy budú rozložené v Ázii a Tichomorí, v Perzskom zálive.
Tento systém je pozemným analógom námorného systému AEGIS. Základom je odpaľovací blok MK-41, ktorý sa dá použiť na odpaľovanie protirakiet – ide o systémy SM-3 – ale zároveň aj Tomahawkov – už sú k dispozícii vo verzii Block IV – čo sú rakety s plochou dráhou letu, a môžu niesť aj jadrové hlavice. Akčný rádius dnes používaných Tomahawkov je 1 600 km, ale k roku 2020 má byť k dispozícii verzia s doletom 6 000 km.
Prístavy v Rumunsku aj pobaltských krajinách dostávajú trvalý prísun vojenskej techniky, ktorá sa následne rozváža po krajine.
Ale vráťme sa k Sýrii. Demonštrácia ruskej vojenskej sily v Sýrii nezasiahla ani tak samotný ISIL, ako západné politické myslenie. Signál pre Washington bol absolútne jasný a dobre zrozumiteľný. Svoje PRO môžete budovať koľko len chcete, vôbec vám nepomôže. Či už malé ponorky v blízkosti amerických brehov, alebo systémy inštalované tisícky míľ od USA – USA nikdy nebude mať záruku, že nepríde odvetný úder.
USA vychádzali z toho, že Rusko nemá vysokopresné zbrane. Ich PVO bola preto skonštruovaná na odrazenie ruských balistických rakiet, avšak situácia sa od základu zmenila.
Myšlienka mohutného útoku na Rusko alebo Čínu stojí na tom, že napadnutá krajina bude musieť na odrazenie prvého útoku spotrebovať v podstate všetky zásoby svojich protivzdušných rakiet, pričom bojaschopný potenciál odvetného úderu bude znížený na minimálnu hodnotu. Pri spustení odvetného úderu – so zvyškom toho, čo ostalo – protiútok bude eliminovaný tým, čo laikovia nazývajú protiraketová obrana – PRO. Tá musí byť umiestnená čo najbližšie k miestu odpalu ruských rakiet, aby boli zostrelené ešte vo fáze naberania výšky. Neskôr ich totiž – a to dobre vedia – už nedokážu zostreliť vôbec. Potom nastúpi druhá vlna, kde už ide o efektívnejšie prostriedky ničenia nepriateľa, ktorou už nie sú ani letectvo, ani drony, ale najmä rakety.
To, že tzv. PRO nie je obranný, ale útočný systém vysvetlil v 60-tych rokoch minulého storočia bývalému vedeniu ZSSR vtedajší americký minister národnej obrany Robert McNamara, keď sa dojednávali vzájomné dohody o obmedzení zbrojenia. Takže v prvom rade v USA je vojenským odborníkom jasné, čo to je systém PRO. Prvý úder sa nedá odraziť. PRO slúži na niečo úplne iné.
To, že Západ buduje sieť svojich útočných prostriedkov ešte neznamená, že bude naozaj schopný zostreľovať ruské rakety. Okrem toho na svoju obranu má Rusko vo výzbroji nielen všeobecne známe systémy na báze S-300, t.j. S-400 a S-500, ale o. i. aj také systémy ak Tor či Pancir, ktorých špecialitou je vyhľadávanie a likvidácia rakiet s plochu dráhu letu, o klasických vzdušných cieľoch ani nehovoriac.
Pre koho je výhodné, aby bola vojna? Tu ponúkame zoznam najväčších amerických zbrojárskych firiem, aj keď nádej, že oficiálne niekomu odpovedajú na otázku je nulová: Boeing, Lockheed-Martin, BAE Systems, Raytheon, General Dynamics, Northrop Grumann, United Technologies, Rolls Royce, atď.
PRO teda nie je v žiadnom prípade obranný systém, ale je to systém potenciálneho agresora. Toto nájdete vo vojenských príručkách americkej, ale aj ruskej armády. Hlavným problém systému AEGIS je to, že používa univerzálny kontajnerový systém MK-41:
Tento bol najskôr vyvinutý a použitý v námorných silách:
Obranné protirakety môžu byť kedykoľvek zamenené za útočné Tomahawky bez toho, aby obsluhujúci personál vedel, čo má nainštalované. Je to technológia dvojitého určenia. Do odpaľovacieho zariadenia sa zasunie kontajner, ktorý sa po zapojení do systému AEGIS automaticky – podobne ako USB kľúč v počítači – nakonfiguruje. Nepomôže žiadna informácia z družice, lebo dodáva sa iba uzavretý kontajner. Na to, aby bola istota, čo v kontajneri je, by museli byť na miesto inštalácie pripustení ruskí alebo čínski špecialisti – čo USA v žiadnom prípade neodsúhlasia. Všetky odpovede pri takýchto jednaniach skončili uistením: „trust us“. Ale kto dnes uverí USA?
To, že odpaľovací kontajner AEGIS príde uzavretý a systém sa nakonfiguruje sám, automaticky bez účasti obslužného personálu je problém v prvom rade pre Rumunov a Poliakov. Stali sa terčom ruského protiútoku. Niekto vojnu prežije, ale určite nie tí, ktorí žijú v blízkosti takýchto inštalácií. Takto však fungujú elementy sieťocentrického systému.
Aká je vlastne pred nami hrozba? Rusko a Čína majú so Západom svoje skúsenosti. Na takéto – a nielen takéto – hrozby sa už dávno pripravujú. Hoci hromadný útok bude pravdepodobne – vzhľadom na objavenie sa pokročilejších ruských vojenských technológií – znovu posunutý, v súčasnosti toto nie je hlavné nebezpečenstvo pre nás. Aktuálne sú najväčším nebezpečenstvom aktívni americkí spojenci „brown nosi“, ak použijeme americký slang. Najlepšie to možno pochopiť na príklade Turecka.
Zostrelenie ruského bombardéra tureckým lietadlom v Sýrii bol bezprecedentný akt. Bez ohľadu na to, či spoza neho „trčia“ uši CIA alebo nie, problém je v inom. Turci sa nadmieru aktívne prejavili samostatne. Akciou síce riešili najmä svoj problém, ale ako „vedľajší efekt“ chceli doručiť Američanom komponenty aktívneho rádioelektronického boja – systém „Chibini“ – o ktorom predpokladali, že bude inštalovaný na lietadle.
Medzi podobne naladených spojencov USA určite patrí Rumunsko, Poľsko, Pobaltie, Gruzínsko, Ukrajina, hoci pokračovať by sme mohli aj u nás doma… Čo ak – majúc u seba inštalované PRO – sa tiež odhodlajú na podobnú službu Washingtonu? Hoci to urobia oni, zodpovednosť ponesie najmä USA – ale to už nebude zodpovednosť riešená na súdnom procese. Kým za čias studenej vojny boli raketové systémy oboch veľmocí od seba ďaleko a prípadný problém sa dal riešiť po telefóne, tak dnes je NATO tak blízko, že podobne podfarbená – hoci samostatná – aktivita niektorého člena NATO spustí globálnu katastrofu. Jednoducho raketa odpálená pár kilometrov od ruských hraníc už neposkytne časový priestor pre telefonické spojenie. A to je hlavný problém. Hyperaktívni spojenci môžu jednoducho samostatne risknúť a spustiť mašinériu v naivnej nádeji, že porazia Rusko aj Čínu ešte predtým, ako si to vo Washingtone „všimnú“. Práve preto sme za socializmu hovorievali: „Aktívny blbec je horší ako triedny nepriateľ“.
Nuž vitajte v roku (možno už) veľkých premien.
